Mariana Byssová je žena, ktorá zasvätila svoj voľný čas tradíciám, náročnej práci a udržiavaniu kultúrneho dedičstva. Vyšíva kroje, tká ľanové plátna a s láskou predvádza starodávne remeslá. „K ručným prácam som sa dostala cez folklór. Spievala som, tancovala a postupne som sa začala zaujímať aj o tradičné odievanie,“ uviedla pre vobraze.sk Mariana Byssová (53).

Narodila sa v Hnúšti, detstvo prežila v Revúcej a neskôr sa presťahovala do Tisovca. „Ocino robil v Lubeníku v Magnezitových závodoch a pár rokov sme bývali v Revúcej. Tam sa začala moja láska k folklóru. Spieval s ľudovou hudbou a chodil na slávnosti napríklad do Rejdovej. Bola to pre mňa inšpirácia, pretože som od detstva vídala jeho lásku k piesni a tradíciám. Táto vášeň ma nikdy neopustila,“ hovorí Byssová, ktorá chodila do Základnej umeleckej školy v Revúcej a tam začala aj tancovať. Bližšie sa stretla s folklórnou ľudovou hudbou až Tisovci.

Po Strednej odbornej škole textilnej v Košiciach sa jej talent rozvíjal prirodzene. „Vždy som tvorila. Už ako dieťa som mame prešívala šaty, čo ju teda vôbec netešilo. Pamätám si, ako som jej prestrihla jednu z obľúbených rób. To však bolo ešte bez výšiviek. Možno mi vtedy odpustila len preto, že videla moju vášeň pre ručnú prácu,“ priblížila s úsmevom tkáčka. Prácu s textilom berie vyslovene ako koníček a nezameriava sa napríklad na výrobu desiatich rovnakých kusov odevu, ktoré by chodila predávať na jarmok.

K tkaniu a vyšívaniu krojov sa dostala cez potrebu vyrábať autentické odevy pre folklórne vystúpenia. „Tisovec nemá svoj autentický kroj, tak sme sa inšpirovali Podpoľaním. Ženský kroj ovplyvnila Terézia Vansová, ktorá pôsobila vo Zvolenskej Slatine. Košele rubášky, ktoré sa zapínajú z boku a majú vyšívaný predok, zas k nám priniesol Samuel Daxner z oblasti Turca,“ poznamenala.

Hoci sa Mariana nikdy nevenovala hre na hudobný nástroj, rytmus ju sprevádza celý život. „Najbližší mi je pravidelný zvuk kolovrátka. To je moja hudba. Keď sa točí, pripomína mi to život našich predkov a viem, že robím to, čo mám robiť aj budúcnosti. A to je ten najlepší pocit,“ dodala.

Jej vzťah k folklóru a ručným prácam vychádza z obdivu k starým časom. Mariana si doma zriadila izbu s potrebami na spracovanie ľanu. „Mám tam kolovrátok a viem ukázať, ako sa spracúva ľan. Najväčším zdrojom poznatkov pre mňa bola tkáčka Ľubica Žilková z Kokavy nad Rimavicou. Je to úžasný človek a vždy ochotne poradí. Práve vďaka nej som sa naučila veci, o ktorých som predtým ani netušila,“ povedala a dodala, že túto záľubu si nepamätá ani u starých rodičov. „Mali kone, kravy. Chodila som hrabať na lúky pod Hradovou. Doteraz ma láka takýto spôsob života,“ poznamenala Byssová. Sníva o malej farme, kde by mohla byť samostatnejšia. „Rada by som si chcela vyrobiť  výrobky  z mlieka – pareničky oštiepky, alebo upiecť domáci chlebík. Byť jednoducho sebestačná. Asi som sa narodila do zlého storočia,“ hovorí s úsmevom. „Ale možno práve preto si to tak vážim a chcem, aby sa tieto tradície zachovali,“ povedala.

Láka ju spracovanie ľanu

Hodlá sa dopracovať do takéhoto štádia, aby vedela zrealizovať všetky úkony, od zasiatia ľanových semiačok až po spracovanie ľanu. To je moja ambícia. Všetko to už ovládam teoreticky, ale chcela by som to aj vedieť urobiť, ako niekedy,“ hovorí Mariana Byssová.

Dnešný vzťah k tradičným remeslám vníma pozitívne. „Veľmi sa to začína prebúdzať, ale musíme sa ako remeselníci dostať na takú úroveň, ako bol ľan dakedy utkaný. Štruktúry sú tam rôzne. Ľanová látka má viacero kvalít. Tá najhrubšia sa používa na vrecia, ďalšie na nohavice, ale zatiaľ som nevidela, že by sme sa dopracovali až k takému jemnému, že by ľanová košieľka viala vo vetre,“ povedala. Doplnila, že ľan je veľmi tvrdý a neforemný materiál a pri spracovaní hrá všetko svoju rolu, aby nadobudol požadovanú kvalitu.

Jej prvý utkaný výrobok si pamätá dodnes

„Na krosná sme natiahli lanovku osnovu a myslela som si, že budem tkať aj ľanové priadze. Nakoniec sa mi nite párali, bolo to hrozne chlpaté a trápila som sa. Nevzdala som to, utkala som si meter a mám ho odložený. Možno na to niečo vyšijem a budem to mať ako prezent. To bol môj prvý kontakt s tkaním na krosnách, ktoré dnes milujem,“ spomenula Byssová. Dnes si pri krížikovom vyšívaní košieľ rada vytvorí pohodu a relax. Trpezlivosť musí byť pri práci s ľanom podľa nej maximálna. „Musíte to robiť s láskou a mať aj zručnosť, ktorá zaručuje želaný výsledok. Ľudia obdivujú, že niekto sa ešte vôbec tomuto venuje a na niečo také sa dal, keď v obchodoch si môže kúpiť čokoľvek,“ podotkla.

Mariana miluje deti a dlhé roky pôsobila vo folklórnom súbore Čížiček. „Po rokoch ma oslovili, či by som im pomohla s choreografiou, čo ma veľmi teší. Je mi to vlastné, pretože som tancovala celý život. Keď vidím deti, ako sa učia kroky, cítim obrovskú radosť a dobíjajú má energiou,“ priblížila bývalá folkloristka, ktorá sa snažila o záchranu folklórneho súboru v Tisovci, no neúspešne.

Aj keď v súčasnosti pracuje v zahraničí ako opatrovateľka, vždy sa teší domov, kde sa môže venovať svojim koníčkom. „Keď si sadnem ku krosnám a pustím si ľudové pesničky, okamžite vypnem a relaxujem. To je môj únik, môj čas len pre seba,“ skonštatovala Tisovčanka, ktorá má stále veľmi pozitívny vzťah k Revúcej. „Zažila som tam krásne detstvo. Možno aj kvôli tomu, že nám rodičia dopriali také krásne detstvo,“ uviedla Byssová a dodáva, že v Revúcej má naďalej kamarátky. Podporuje ju jej priateľ Miroslav Lukáš, bývalý futbalista v Tisovci. „Je maximálne tolerantný, a keď potrebujem pomôcť, je ochotný a naklonený aj prácam v záhrade na našom kúsku raja.“

Folklór, remeslá a láska k tradíciám jej zostali naďalej blízke. „Všetko sa dá, keď je v tom láska a odhodlanie. A ja viem, že toto je môj život,“ hovorí Byssová, ktorá svoje skúsenosti odovzdáva ďalším generáciám, pretože tieto hodnoty nesmú vymiznúť.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Mariana Byssová

<p>The post Šikovná Byssová z Tisovca tká ľanové plátna a vyšíva kroje. Priviedla ju k tomu láska k folklóru first appeared on vobraze.sk.</p>

Na Salaši pod Maginhradom sa s gazdom prišli zúčtovať bačovia i valasi, ktorých jesenné počasie zahnalo s ovečkami z vŕškov do dolín. Starým zvykom si tak popri ukážkach prác na salaši i spracovania ovčej vlny, mlieka či mäsa priblížili valaské zvyky i kultúru. Išlo v poradí už o jedenásty ročník podujatia Mitrovanie, ktoré sa viaže na deň svätého Demetera alebo Mitra.

Návštevníci sa mohli zapojiť do súťaže v jedení halušiek i pití žinčice. O dobrú náladu sa postarali folkloristi i rozprávkové postavičky známych valachov Maťko a Kubko. Chodili na salaši medzi stánkami, kde sa s každým radi fotili či zatancovali. Osobitný priestor pri humne patril aj tento rok súťažným tímom, ktoré varili baranie tradičné i netradičné špeciality.

Porota tento rok vyhodnotila za najchutnejšiu špecialitu tím Mikroregiónu Rimava a Rimavica, ktoré združuje niekoľko obcí. Súťažili samotní starostovia s oddanou šéfkuchárkou Henrietou. Ako prezradili, tento rok do perkeltu z baranieho mäsa a maslovými haluškami pridali medvedí cesnak . „Aby sme boli všetci zdraví,“ podotkla s tým, že zo skúseností z minulých ročníkov vlastným telom musia chrániť hotové jedlo, kým neochutnajú porotcovia. Varili z piatich kilogramov baraniny, ktorú ako súťažiaci dostanú od organizátorov. „Do dvadsiatich minút z toho už nemáme nič,“ povedala s úsmevom.

Patria k pravidelným účastníkom a zatiaľ sa im podarilo vyhrať štyrikrát. Minulý rok obsadili druhé miesto. Medzi tímami boli aj dôchodcovia z Hnúšte, či partia mladých kuchárov známych z kulinárskych súťaží v regióne pod názvom Zvar.

Neoddeliteľnou súčasťou valaských tradícií boli fujaristi i folklórne skupiny. Prišli z regiónu, ale aj z Očovej. Novinkou tento rok boli trombitáši z Poľska, ktorí navodzovali tú správnu atmosféru vďaka svojim hudobným nástrojom, špecifickým trombitom. O dobrú náladu sa postarali dopoludnia na malom pódiu a popoludní pri väčšom. Svoje umenie prišli predviesť aj členovia gajdošskej hudby Beskyds z Oravskej Polhory.

Návštevníkom sa na podujatí páčilo a považujú ho za jednu z posledných akcií takéhoto charakteru pod holým nebom. Osobitne vyzdvihli jedinečnosť ovčích výrobkov a syrov, ako aj žinčice, ktorá dokonale zahasí smäd. O výrobe bryndze viac prišiel hneď v úvode podujatia porozprávať bača z Liptova.

V priebehu dňa návštevníci videli strihanie oviec, odváranie žinčice, výroba syrov, pareníc a bryndze či spracovanie ovčej vlny. V prezentačnom stánku MAS MALOHONT prebiehala ochutnávka regionálnych produktov vrátane Klenoveckého syrca zo syrárne pri Salaši pod Maginhradom.

Pri stánkoch sme stretli fujaristu Dušana Cébera z FS Rimavan. Už viac ako 30 rokov sa venuje výrobe fujár a píšťal. Svoje remeslo predviedol aj Ján Fotta, ktorý je posledným mohykánom vo výrobe gúb. To bolo nedávno zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Predviedol spracovanie ovčej vlny, od česania, pradenia, tkania a hlavne výrobu guby. Ako pre vobraze.sk na Mitrovaní včera povedal, bol potešený záujmom mladých chlapcov, ktorí si prišli vyskúšať toto remeslo. „Snažia sa naučiť základné techniky česania a následného pradenia. Myslím si, že je to celkom zaujímavé a vydarené podujatie,“ povedal Ján Fotta z Klenovca.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Na salaši Pod Maginhradom ukázali verejnosti pastierske zvyky a tradície. Mitrovanie pritiahlo aj nováčikov + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Eva Sojková z Utekáča pracuje ako opatrovateľka, no je tiež zručnou remeselníčkou. Vo svojom voľnom čase sa venuje tkaniu. Pracuje na tradičných drevených krosnách, ktoré majú vyše sto rokov. Pracovala aj v školstve.

Tkaniu sa venuje približne osem rokov. V tom čase zanechala Eva Sojková podnikanie, lebo sa začala starať o ťažko chorého svokra. A keďže potrebovala vyplniť svoj čas, vrátila sa k tomu, čo vždy obdivovala na svojej mame, ktorá bola veľmi zručná. „Keď mala dcéra Barborka tri roky, tak som bola pri mamke, keď so svojou sestrou snovali nite a chystali proces tkania. Vtedy ma to zaujalo, chcela som to robiť, no keďže bola dcéra malá, nemala som čas sa tomu venovať. No po tom, ako som zostala doma, akoby sa mi otvoril priestor, aby som si to skúsila,“ uviedla pre vobraze.sk Eva Sojková, ktorá pochádza z Rimavských Zalužian. Dodala, že akonáhle si tkanie vyskúšala, hneď mu prepadla.

Spočiatku jej s tkaním pomáhala kamarátka Ľubomíra Žilková z Kokavy nad Rimavicou, ktorá sa mu začala venovať skôr. Ako Eva povedala, keď začali tkať, snažili sa niektoré veci zjednodušiť „A vtedy som prišla na to, ako naši predkovia vymysleli celý ten postup tkania. Fascinovalo ma to, a preto som sa začala zaujímať nielen o to, ako dať nitky na krosná, ale aj to, ako tie nitky vznikajú. Vtedy sme aj s kamarátkou Ľubkou prišli na to, že tu v okolí sa pestoval a spracúval ľan,“ priblížila Sojková.

Začalo ju teda zaujímať, aký bol postup pestovania i spracovania ľanu. „Očarilo ma, ako tento proces naši predkovia vymysleli. Od zasiatia semiačka až po vznik nitiek. Lebo to sa nedá naučiť len tak, že si to vyskúšam a už to viem. Sú to roky skúseností,“ doplnila. Tiež sa chodila vypytovať tetušiek, ktoré si ešte na pestovanie ľanu spomínali. Vtedy podľa jej slov zistila, že akoby vymrela jedna generácia pestovateľov, lebo sa začala používať bavlna, ktorú si stačilo len kúpiť. „Ani moja mamka už nevedela spracovávať ten ľan tak dokonale, lebo to len videla,“ hovorí šikovná remeselníčka. Ľan si pestuje sama, i keď len v malom a sama si ho aj premieňa na látku. Semiačko získala od pestovateľa z Česka. Majú aj skupinu ľudí, ktorí sa venujú pestovaniu tejto plodiny a na spoločných stretnutiach si vymieňajú svoje skúsenosti. Vyskúšala si aj iný materiál, pradie vlnu a v minulosti tiež vyrábala prútené košíky.

Pod rukami Evy Sojkovej vznikajú rôzne výrobky, a to od pokrovcov, dečiek až po plátno na tašky. Vyrába ich na krosnách, ktoré majú vyše sto rokov. „Myslím si, že sú asi z roku 1920. Darovali mi ich kamarátky, ktoré predali starorodičovský dom a vedeli, že sa zaoberám tkaním. Od kamaráta som sa neskôr dozvedela, že sú vyrobené z jelšového dreva. Musela som si ich však zreparovať, ale tkám na nich, “ hovorí Eva, ktorá spolu s Ľubomírou Žilkovou a ďalšími nadšencami tkania založili občianske združenie Čarovná nitka. V rámci neho chodia predvádzať toto remeslo na festival Koliesko a v Kokave nad Rimavicou budujú centrum tradičného ľudového tkáčstva.

Eva Sojková vyštudovala odevnú priemyslovku vo Svidníku, kde si spravila pedagogické minimum. V minulosti bola majsterkou odborného výcviku na niekdajšom Strednom odbornom učilišti v R. Sobote. Na toto obdobie si spomína s radosťou. „Keďže mám rada kreatívnu robotu, myslím si, že som si vybrala toto povolanie najlepšie, ako som mohla. Bola to veľmi pekná robota, lebo som pracovala s mladými ľuďmi. Videla som, ako profesne rástli. A doteraz viem o dievčatách, ktoré pri šití ostali, aj keď už nie profesne, ale majú ho len ako záľubu,“ hovorí Eva. Tá v v súčasnosti pracuje ako opatrovateľka, stará so o svoju svokru. Vo voľnom čase rada siahne aj po dobrej knižke alebo zájde do prírody.

Zdroj: obraze.sk, foto: album E. Sojkovej

<p>The post Šikovná Eva Sojková z Utekáča sa venuje tkaniu. V R. Sobote bola majsterkou odborného výcviku first appeared on vobraze.sk.</p>