Nadanú Hanku Kubaliakovú z Vaľkova, miestnej časti obce České Brezovo, si folklór úplne podmanil. Začínala s ním v DFS Kukučky a pokračovala vo FS Poltarica v Poltári. V súčasnosti je členkou FS Detva. „Od pôsobenia v detvianskom súbore očakávam, že sa zlepším a dá mi to niečo nové. Cítila som, že sa potrebujem posunúť dopredu, a keďže neviem, čo mi prinesie život v budúcnosti, tak som sa rozhodla využiť túto možnosť. Vo FS Detva pôsobím od mája tohto roka a vidím na sebe pozitívne zmeny. Predtým som bola v mladšom kolektíve a teraz som medzi dospelými, toto tiež oceňujem,“ povedala pre vobraze.sk devätnásťročná gymnazistka Hanka Kubaliaková. Dodala, že máva aj sólové vystúpenia pri niektorých príležitostiach.

„Folklór má svoje veľké čaro. Najviac ma priťahuje tá energia, ktorá je spojená s folklórom, určeným pre všetky vekové kategórie. Keď do neho človek prenikne, je to celkom iný svet. A ďalšia vec je to účinkovanie v kolektíve ľudí z rôznych oblastí,“ uviedla Hanka.

Poukázala na to, že sem-tam stále vypomáha na vystúpeniach FS Poltarica. Do detvianskeho folklórneho súboru išla ako speváčka i tanečníčka. „Spev mi je predsa len bližší. Na vystúpeniach som tam zatiaľ nedostala príležitosť ako tanečníka, ale verím, že sa tak čoskoro stane,“ doplnila.

Priaznivci folklóru mohli jej hlas zaregistrovať aj na CD Petra Mužíka a jeho hostí, ktoré má názov Korene Novohradu. Považuje to za výbornú skúsenosť. „Spievam tam ako sólistka a Peťo ma sprevádzal na heligónke. Spievame tam aj viaceré dievčatá spolu bez hudby. Každopádne veľa pre mňa znamenalo, že som sa mohla podieľať na vzniku tohto CD. Mala som už predtým túžbu si niečo takéto vyskúšať. Veľmi ma potešilo, že ma prizvali na nahrávanie tohto albumu,“ reagovala s tým, že v budúcnosti by si to veľmi rada zopakovala.

Prezradila, že s folklórom začínala už ako päťročná. „Spolu so sestrou Alžbetkou sme boli prvými členkami poltárskeho DFS Kukučky. Neskôr som v ňom aj pomáhala s vedením detí, aj keď som nemala vedúcu funkciu.“
„Nie som typ človeka, ktorý sa potrebuje nejako veľmi prezentovať, byť v centre pozornosti. Folklóru sa venujem, lebo mi spôsobuje radosť,“ vysvetľuje Hanka. „Túžim po tom, aby som sa zlepšovala. Chcem sa folklóru venovať na takej úrovni, aby ma napĺňal a bavil. Najradšej by som s ním bola spätá až do konca života.“
V ZUŠ-ke navštevovala hodiny spevu, hrala na husliach, neskôr na klavíri a sama sa naučila hrať na gitare. Hudobné nástroje však išli u nej už do úzadia.

Od prvého septembra nastúpila do maturitného ročníka na Gymnáziu Boženy Slančíkovej Timravy a Obchodnej akadémii v Lučenci. Najprv študovala na Konzervatóriu na Tolstého ulici v Bratislave, odkiaľ sa však vrátila domov. „Keď som navštevovala konzervatórium, tak som pochopila, že spev, tanec či hudba predstavujú pre mňa koníček a nie zamestnanie do budúcnosti,“ vysvetlila Hanka Kubaliaková. Plánuje študovať učiteľský odbor a kombináciu biológia – fyzika.

Nakrátko mala príležitosť nazrieť do fungovania umeleckého súboru Lúčnica. „Trochu som ho mala možnosť spoznať. Dostala som sa tam cez konkurz, bola som tam však iba približne dva mesiaca. Mám veľmi krátku skúsenosť so spolupráce s osobným pedagógom. Bohužiaľ, nedalo sa to pôsobenie v Lúčnici zladiť so štúdiom na konzervatóriu, keďže sme mali školu až do večera. Nestíhala som obidve veci naraz a tak som pôsobenie v tomto umeleckom súbore ukončila. Aj vo vzťahu do budúcnosti ma účinkovanie vo veľkých súboroch neláka. Mojou predstavou nie je účinkovať v profesionálnych súboroch, som v tomto skromnejšia. Folklór však určite chcem robiť, lebo ma veľmi baví,“ vyjadrila sa Kubaliaková.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album H. Kubaliakovej a reprofoto TV LocAll

<p>The post Folklór má svoje veľké čaro, vraví talentovaná Hanka Kubaliaková. Túži sa zlepšovať, z poltárskeho súboru zamierila do detvianskeho first appeared on vobraze.sk.</p>

Detský folklórny súbor Kokavan z Kokavy nad Rimavicou má za sebou významný míľnik. Minulý víkend oslávil 80. výročie svojho založenia. Pri tejto príležitosti uviedli členovia nový celovečerný program s názvom Dobre nán bývalo, kod zmo boľi malí. Celé toto jubilejné podujatie režírovala Barbora Kvandová Brndiarová, ktorá v súbore pôsobí druhý rok ako asistentka vedúcej, ktorou je Andrea Radičová. „Bola pre mňa česť a splnený sen vytvoriť takýto program,“ uviedla pre vobraze.sk. Barbora Kvandová Brndiarová (31). ,, Deti do toho dali všetko, o čom hovoria aj odozvy divákov, miestami sa objavili i slzy dojatia a tiež bolo vidieť hrdosť rodičov na svoje deti. “

Vyrastala v Hnúšti, no už ôsmy rok žije v Kokave nad Rimavicou. Po štúdiu odboru manažment regionálneho cestovného ruchu na Strednej odbornej škole v Tisovci ju záujem o tradičnú ľudovú kultúru priviedol k štúdiu etnológie a folkloristiky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.

Jej vlastná cesta k folklóru sa začala už v detstve. Barbora vynikala svojím hlasom a spevom, čo si všimla jej prvá učiteľka na základnej škole a odporučila rodičom, aby ju prihlásili na základnú umeleckú školu. V Hnúšti tak absolvovala prvý stupeň základnej umeleckej školy v odbore spev. Účinkovala v hnúšťanskom DFS Zrkadielko, neskôr pokračovala vo FS Vepor v Klenovci. Krátko pôsobila aj vo FS Rimavan v Rimavskej Sobote a počas vysokej školy navštevovala Vysokoškolský folklórny súbor Ponitran.

„Rada na tieto časy spomínam, v mnohom ma ako interpretku formovali a zasiali vo mne inšpirácie, ktoré v súčasnosti využívam vo svojej tvorbe v detskom folklórnom súbore a pri osobnom prejave na javisku,“ hovorí Barbora Kvandová Brndiarová . Po štúdiu na vysokej škole Barbora ostala na rodičovskej dovolenke a po jej ukončení sa zamestnala ako kvetinárka v Kokave nad Rimavicou, čo ju dnes živí a zároveň jej umožňuje byť v blízkosti jej dvoch dcér – 6-ročnej Tamarky a 3-ročnej Olívie.

„Keďže som v Kokave začala žiť a kokavský folklór ma obklopoval od detstva, pretože moji starí rodičia pochádzajú z Utekáča, bolo len otázkou času, kedy sa zapojím do tohto súboru,“ ozrejmila. V súbore Zrkadielko ju navyše mnohému priučil vtedajší vedúci Mestského kultúrneho strediska v Hnúšti Jaroslav Piliarik, ktorý z Kokavy rovnako pochádza. V súčasnosti pôsobí Barbora ako sólová speváčka vo FS Kokavan a rada trávi čas spevom či tancom aj pri spontánnych udalostiach a zábavách.

„Je radosť vychovávať deti k niečomu zmysluplnému, o to viac, že ide aj o moje vlastné deti, ktoré aj s mužom vedieme týmto smerom. Aj keď to chce dávku trpezlivosti, tie deti za to stoja.“ dodáva. Na nácviky súborov s ňou chodia aj jej dcéry. Do folklóru zapája rodinu aj jej manžel, ktorý aktívne pôsobil vo FS Kokavan a momentálne sa pridáva občasne, keďže pracuje v zahraničí, no doma zaznieva jeho hra na heligónke. Barbora sa venuje aj príprave sólistov spevákov na súťaže v ľudovom speve.

„Robí mi radosť, keď môžem robiť radosť iným, či už prostredníctvom môjho osobného prejavu na javisku, v súkromí, spontánne, alebo cez deti. Folklór je súčasť nášho každodenného života, žijeme ním, stretávame sa s ním denne v rôznych podobách,“ priblížila Barbora Kvandová Brndiarová. Za kľúčové považuje odovzdávať vedomosti deťom, aby poznali minulosť svojich predkov a osvojili si ju, pretože pôvodní nositelia tradícií pomaly vymierajú a deti sú ich pokračovateľmi. „Často sa stáva, že v súbore sú deti, ktoré nemajú nejaké rodinné zázemie, kde sa dedia tradície, ľudové piesne a tanec a vypadáva tu generačný proces dedenia. V týchto prípadoch to nahrádza aj folklórny súbor. Je teda našou úlohou a povinnosťou tie deti v tomto smere dovzdelávať, informovať a nadchnúť ich pre takúto činnosť. “

Voľný čas trávi Barbora najmä s rodinou v prírode na kokavských lazoch, prácou okolo domu či návštevou koncertov a festivalov. Relax nachádza aj v návšteve knižnice, štúdiom materiálov do detského súboru a čítaním kníh. Príležitostne vytiahne 6-dierkovú píšťalku alebo dvojačku z dielne Paľka Bielčika, na ktorej si zanôti pár piesní.

V DFS Kokavan Barbora Kvandová Brndiarová spolupracuje dva roky s Andreou Radičovou, venuje sa nácvikom tanca, spevu a celkovej príprave detí. Aktuálne je v súbore 55 detí. „Najkrajšie na tom je vidieť, že tie deti z tanca a spevu majú radosť a odnesú si z toho niečo aj do svojej budúcnosti, kde následne budú môcť odovzdávať nadobudnuté ostatným, možno tiež svojim deťom.“
Najbližšie sa predstavia v sobotňajšom programe detských folklórnych súborov počas FF Koliesko, ktorý sa uskutoční od 31. júla do 2. augusta v Kokave. DFS Kokavan patrí medzi vôbec najstaršie folklórne súbory na Slovensku.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album B. Kvandovej Brndiarovej

Folkloristka Radičová pochádza z hudobníckej rodiny. Učaroval jej viac tanec a stala sa vedúcou DFS Kokavan

<p>The post Barbora z Kokavy nad Rimavicou formuje novú generáciu folkloristov. Detský folklórny súbor Kokavan oslávil významné jubileum first appeared on vobraze.sk.</p>

Mladý pedagogický asistent Bryan Berky z obce Ružiná sa rozhodol venovať svoj čas deťom a mládeži z rómskej komunity a dnes stojí za rozrastajúcim sa folklórnym súborom. Reprezentujú región nielen v okolí Novohradu, ale aj po celom Slovensku. Jeho iniciatíva spája prácu s mládežou, vzdelávanie a rozvoj kultúrnych tradícií.
Bryan Berky popri svojej profesii založil rómsky folklórny súbor Romano Rat Ružiná, ktorý dnes združuje viac ako dve desiatky detí. Ako ďalej pre vobraze.sk Bryan Berky uviedol, impulzom pre vznik súboru bola snaha vytvoriť zmysluplné voľnočasové aktivity pre deti z miestnej komunity. Podľa jeho slov mnohým chýbal priestor, kde by mohli rozvíjať svoj talent a zároveň tráviť čas organizovane. Súbor dnes navštevujú najmä deti z Ružinej, no zapájajú sa aj žiaci zo základnej školy z obce Divín, kde vedie krúžok priamo na škole.

Činnosť súboru je postavená na pravidelných skúškach, ktoré prebiehajú v rôznych podmienkach – v priestoroch školy, vo vyhradenej miestnosti, ale aj v exteriéri. „Počas priaznivého počasia nacvičujeme aj na našej záhrade pri dome,“ hovorí vedúci súboru a dodáva, že okrem samotného tanca a spevu kladie dôraz aj na komunitný rozmer a budovanie vzťahov medzi deťmi.

Súbor sa za relatívne krátky čas svojej existencie predstavil na viacerých podujatiach. Vystupoval nielen v regióne Novohradu, ale aj v iných častiach Slovenska. Medzi významnejšie vystúpenia, kam dostali pozvanie, patrí účasť na festivale pre choré deti blízko Nových Zámkov. Predviedli sa aj na podujatí Gipsy Fest v Žarnovici, skúsenosti zbierajú aj na tanečných súťažiach. „Trávime spolu veľmi veľa voľného času, aj cez leto. Myslím si, že je to super, lebo spoznávajú svoju vlastnú kultúru, tanec a môžu ho ukazovať na rôznych podujatiach,“ hovorí Berky, ktorý absolvoval strednú pedagogickú školu. Ako spomenul, navštevuje aj ďalšie kurzy či vzdelávania zamerané na výchovu rómskych žiakov v školskom prostredí. Dodáva, že rád tancuje, aj keď oficiálne v súbore nevystupoval žiadnom. „Predkovia po starej mame boli muzikanti. Boli taká hudobnícka rodina, vo veľkom sa u nás hralo a spievalo.“

S deťmi v rámci vzdelávania i tanečnej prezentácie navštevujú synagógu v Lučenci a pravidelne účinkujú na kultúrnych akciách v Divíne a okolitých obciach. Dôležitou súčasťou aktivít je podľa Berkyho aj neformálne vzdelávanie.

Deťom sa podľa neho venuje aj mimo skúšok, pomáha im s prípravou do školy a podporuje ich v plnení školských povinností. Organizujú spoločné doučovania, počas ktorých si deti vypracúvajú domáce úlohy a pripravujú školské projekty. „Cieľom je prepojiť voľnočasové aktivity so vzdelávaním a zvýšiť motiváciu detí k učeniu.“

Bryan Berky zároveň upozorňuje na význam poznania vlastnej histórie a identity. Súčasťou činnosti súboru je preto aj oboznamovanie detí s rómskou kultúrou, tradíciami a významnými osobnosťami. Mladí členovia sa postupne učia nielen choreografie, ale aj širší kontext kultúrneho dedičstva.

Projekt má aj širší spoločenský rozmer. Podľa zakladateľa súboru je jeho cieľom prispieť k pozitívnej prezentácii komunity a vytvárať príležitosti pre mladých ľudí. Folklór a tanec vníma ako nástroje, ktoré pomáhajú rozvíjať disciplínu, spoluprácu a sebavedomie.

Aktivity súboru podporujú aj rodičia detí a vedenie školy v Divíne. Vďaka tejto spolupráci majú členovia vytvorené základné podmienky na skúšky a vystúpenia. Organizácia činnosti si však vyžaduje aj značné osobné nasadenie vedúceho, ktorý zabezpečuje tréningy, komunikáciu s organizátormi podujatí aj samotnú logistiku vystúpení.

Súbor sa zapája aj do podujatí s tematickým alebo spoločenským presahom. Pri príležitosti zajtrajšieho Medzinárodného dňa Rómov pripravujú vystúpenie v rámci školského programu, ktorého cieľom je priblížiť ich kultúru širšiemu publiku. Podujatie doplnia aj sprievodné aktivity zamerané na tradície a históriu.

„Podľa mňa je veľmi dôležité pripomínať si Deň Rómov. Je to deň našej histórie a hrdosti. Práve v tento deň sa v roku 1971 konal kongres v Londýne, kde sa stretli Rómovia z rôznych štátov, prijala sa naša vlajka, hymna Gelem, gelem a pomenoval sa náš jazyk. Bol to silný moment pre náš národ,“ vysvetlil Berky. Ako priblížil, tento deň oslavujú so súborom tanečným pochodom po obci. „Je plný hudby, spevu a hrdosti. Pripravujeme tradičné jedlá a stretávame sa aj pri večernom ohni. Pre mňa je to deň pripomenutia, že môžeme byť hrdí na to, kým sme.“

Z dlhodobejšieho hľadiska chce Berky v činnosti súboru pokračovať a postupne ju rozvíjať. Plánuje rozšíriť repertoár, zapájať sa do ďalších podujatí a zároveň udržať stabilnú členskú základňu, pričom privítajú aj nových členov. Dôležité je pre neho aj to, aby deti vnímali súbor ako bezpečný priestor, kde môžu rozvíjať svoj talent a tráviť voľný čas zmysluplne.

Zároveň sa ukazuje, že záujem o podobné aktivity prichádza prirodzene zo strany detí. Podľa vedúceho súboru ide o pozitívny signál, že mládež má chuť zapájať sa a rozvíjať svoje schopnosti. „Skôr oni mňa naháňajú. Bývame viacerí na jednej ulici a keď ma vidia, tak sa pýtajú, kedy už bude skúška. Vedel som, že deti budú mať záujem. Naše rómske deti chceli od malička spievať a tancovať. Baví ich to, len to treba u nich rozvíjať a viac ich o tom učiť. Snažím sa ich popri tom učiť viac aj o našej histórii, napríklad o našej prvej spisovateľke Elene Lackovej,“ povedal Bryan.

Zdroj: vobraze.sk

Projekt finančne podporil Kultminor fond na podporu kultúry národnostných menšín

<p>The post Mladý asistent z Ružinej vedie folklórny súbor a motivuje deti ku kultúre i vzdelaniu first appeared on vobraze.sk.</p>

Mladá a talentovaná speváčka ľudových piesní Terézia Motyčková z Revúcej si získava uznanie ľudí hlavne pre jej autentickosť a úctu k tradíciám. Účinkuje v umeleckom súbore Lúčnica. „Je to pre mňa splnený sen. Vždy som sa túžila dostať do nejakého významného umeleckého telesa. To, že som súčasťou Lúčnice, predstavuje pre mňa veľkú vec. Aj keď sa mi to podarilo, určite je tam pokora. Predovšetkým však prevláda u mňa radosť. Veľmi sa teším na každé naše predstavenie. Každopádne je pre mňa cťou byť členkou takéhoto úžasného umeleckého telesa. Stále som v ňom ale nováčikom,“ povedala pre vobraze.sk Terézia Motyčková (20). Ako podotkla, do Bratislavy nešla s tým, že sa hneď prvý rok dostane do Lúčnice. „Neverila som si možno natoľko, že by som to okamžite zvládla. Ukázalo sa však na konkurze, že asi na to mám. Vlani na jeseň som ním úspešne prešla,“ pokračovala. Dodala, že prvé vystúpenie absolvovala v decembri a od januára sa zúčastňuje na ich väčšine.

Terezka spieva v ženskej speváckej skupine Lúčnice. „Nadobudla som tam už veľa nových poznatkov o tom, ako správne spievať. Venujeme sa v rámci prípravy jeho technike. Najväčší posun spočíva u mňa v tom, že mám spevácke vedenie, ktoré som predtým nemala. Veľmi mi to pomáha.“

Napriek úspechom zostáva skromná a plány do budúcnosti si prednostne nerobí. Žije prítomnosťou a snaží sa rozhodovať podľa prichádzajúcich ponúk s mottom: „Ak niečo má vyjsť, tak to vyjde,“ dodáva Terezka, ktorá pôsobila v ĽH Ondreja Radiča v Kokave nad Rimavicou a v ĽH Jána Jasenku v Hnúšti. Práve Kokava jej prirástla k srdcu. Príležitostne si zaspievala aj s legendárnou ĽH Ďatelinka.

„Každá jedna pieseň sa nedá naučiť a spievať stále rovnako. Záleží veľa aj odo mňa, v akej nálade som. Vždy sa snažím o autentickosť,“ hovorí mladá speváčka Jej talent a vernosť tradíciám boli potvrdené aj detstve získaným titulom laureátky Zlatej Strunky.

Jej cesta k umeniu sa začala hrou na flaute v Základnej umeleckej škole v Revúcej. Hoci ju folklór v ranom detstve nijako zvlášť nelákal, zlom nastal v desiatich rokoch. Práve cez hudbu si k nemu postupne našla cestu, ktorú umocnilo aj to, že jej mladšia sestra Kristínka začala tancovať vo folklórnom súbore. Ako uviedla, pridala sa a folklór sa stal neoddeliteľnou súčasťou jej života. Z detského Lykovčeka prešla neskôr do FS Lykovec.
​
​Vyrastala v regióne Gemer, ktorý považuje za kultúrne nesmierne bohatý, no zároveň málo spropagovaný. Podľa jej slov je stredný Gemer v okolí Revúcej stále akousi „neobjavenou“ zlatou truhlicou piesní a tradícií. Počas štúdia na Základnej umeleckej škole v Revúcej ju výrazne ovplyvnil učiteľ Michal Šimko. Ten ju učil hru na husle a postupne ju viedol k hlbšiemu pochopeniu ľudovej hudby. Práve on sa v podstate stal takou hlavnou postavou v Terezkinom vnímaní hudby, spevu a hry na husle.

Proces hľadania a „oprašovania“ starých, niekedy už zabudnutých piesní, je pre Terezku malým dobrodružstvom v knižniciach a starých zápisoch. Pri výbere piesne je pre ňu kľúčové, aby ju oslovil text aj melódia. „V piesni musí byť jednoducho iskra,“ hovorí Motyčková. Ako dodáva, veľký dôraz kladie na príbehy, ktoré piesne rozprávajú. „Pred vystúpením pociťujem rešpekt a mierny stres, pretože chcem príbeh piesne odovzdať publiku čo najzmysluplnejšie, s dejovosťou a citom.“
​
​Hoci je tanec prirodzenou súčasťou folklóru, Terezka ho vníma skôr ako sprievodný jav. Sústredí sa primárne na hlasovú interpretáciu, harmóniu a celkové hudobné spracovanie, ktoré pomáha vypovedať hlboký príbeh piesne.
​
​Terezka má na konte viacero ocenení, za svoju najhodnotnejšiu trofej však považuje prvé miesto v súťaži Hronsecká lipová ratolesť. Bol to pre ňu nečakaný a veľmi milý úspech, z ktorého sa tešila. Neskôr sa súťaží prestala zúčastňovať. Pre ňu je dôležitejšie spievať pre divákov a pre vlastnú radosť než sa zúčastňovať na rôznych súťažných príležitostiach.
Svoju pozornosť venuje najmä piesňam z obce Sirk, ktoré interpretuje s dôrazom na miestny dialekt. Okrem Gemera ju však začínajú lákať aj iné regióny ako Podpoľanie, Horehronie či západné Slovensko.
​
​​Dnes žije Terezka v Bratislave, kde trávi väčšinu času štúdiom hudobnej výchovy a slovenského jazyka na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského.

​Lásku k hudbe do Terezky a jej sestier odmalička vštepovali rodičia, ktorí sa hudbe venovali v detstve a v mladosti. Terezka má dve sestry. Kristínka hrá na husle v Kokave nad Rimavicou a Paulínka hrá na cimbal a navštevuje ZUŠ v Revúcej a tiež sa úspešne zúčastňuje na speváckych súťažiach.
​Keď potrebuje trochu oddychu a relax, najradšej odchádza na chalupu k babke na Železník, kde nachádza pokoj. Vo voľnom čase dobíja baterky prechádzkami v prírode v okolí Revúcej, ktorá je pre ňu zdrojom inšpirácie.
​
​Mladým dievčatám, ktoré s folklórom začínajú, Terezka odkazuje: „Je veľmi podstatné hľadať si vlastnú cestu a svoj štýl. Nájsť samého seba je to hlavné. Samozrejme, je dobré inšpirovať sa inými, ale prioritou musí byť autentickosť.“

Spolupracovala na projekte Korene Novohradu, kde sa podieľala na viacerých skladbách, ako napríklad Ťeśie voda skokon, Zore moje, zore či Vyletel vták hore pod oblaky. Jej skladby sú dostupné na platformách ako Spotify a YouTube, pričom niektoré z nich ako napríklad Žala bech jej, žala, sa objavili aj vo vysielaní slovenských rádií.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album T. Motyčkovej

<p>The post Talentovaná Terezka z Revúcej si uznanie získava pre jej autentickosť. Začala spievať v Lúčnici first appeared on vobraze.sk.</p>

Klenovská folkloristka, speváčka a tanečná pedagogička Lucia Zvarová si v evanjelickom kostole v Klenovci povedala svoje „áno“ s Marekom Gémešim, rodákom z Rimavskej Soboty. Svadobná hostina a večerná zábava sa konala v Dome osvety v Rimavskej Sobote – na mieste, ktoré je Lucii veľmi blízke aj pracovne. Symbolický dátum 14. február – Valentín – však podľa nevesty nebol zámerom.

„Bol to jeden z mála voľných termínov, ktorý nám vyhovoval. Ďalšia možnosť by bola až v novembri, a to sme nechceli čakať. Minimálne si však dátum budeme ľahšie pamätať,“ povedala s úsmevom pre vobraze.sk Lucia Zvarová, ktorá včera prijala meno Gémešiová. Sama dodáva, že Valentín nepovažuje za tradičný slovenský sviatok. „Skôr si myslím, že počas celého roka by sa k sebe mali ľudia správať s rešpektom a úctou a byť radi, že sa majú.“ Ako dlhoročná folkloristka má rada tradície, budúci týždeň tak podľa nej napríklad už nepripadal v úvahu, keďže bude už pôst. Na včerajšej svadbe nechýbali tradície, ktoré sú Lucii ako dlhoročnej folkloristke blízke.

Zachované bolo čepčenie, o ktoré sa postarali ženy a dievčatá z FS Vepor – spolu dvanásť Klenovčaniek. Do tanca im hrala Ľudová hudba Ondreja Hlaváča. Nevesta sa najviac tešila práve na čepčenie a svadobný tanec, ktorý bol moderný, nie folklórny. Spoločný tanec nebude folklórny, ale nacvičili si klasický, moderný tanec prispôsobený choreografiou šatám. Výzdobu v sále im urobila cateringová služba. „Veci na svadbu sme však vyberali spoločne.“

Lucia a Marek sa spoznali na Podpolianskych slávnostiach v Detve – folklór ich doslova spojil. Ženích pochádza z Rimavskej Soboty, časť jeho rodiny je zo Zakarpatskej Ukrajiny, preto mala svadba aj kozácky stôl ako symbolický prvok. Marek pracuje ako servisný technik pokladničných systémov, je fanúšikom športu a spolu s Luciou sledujú napríklad olympiádu. „Sme fanúšikovia športu aj folklóru. Teraz spoločne sledujeme aj olympiádu,“ dodáva nevesta. Má rád spev, heligónky, ľudovú hudbu, slovenské tradície. Pred kostolom v Klenovci ich prišli pozdraviť aj fanúšikovia Gemer Rascals.

Na svadbe im zaspievala aj ich kamarátka, muzikálová speváčka Ema Papšová z Bratislavy, čo má pre nich osobitú symboliku. „Na jej narodeniny sme sa dali dohromady. Emka spieva v Hot Serenaders, či na Malej scéne a spievala aj v okrese Rimavská Sobota, priamo v Dome osvety ešte ale nie. Perličkou na svadbe bola jedna kamarátka, ktorej Lucia pri posielaní pozvánky oznámila, že osemnáste narodeniny bude oslavovať na jej svadbe.

Tanec ako životné poslanie

Lucia Zvarová je známou tvárou folklóru v regióne Gemer-Malohont. Pôsobí ako odborná pracovníčka pre folklór a folklorizmus v Gemersko-malohontskom osvetovom stredisku v Rimavskej Sobote. Zároveň je pedagogičkou tanca na ZUŠ v Poltári na elokovanom pracovisku v Kokave nad Rimavicou, kde vyučuje klasický aj moderný tanec, pričom základy ľudového tanca prirodzene prepája do výučby.
„Byť učiteľkou tanca bol môj sen. Pôvodne som chcela byť profesionálnou tanečníčkou, ale dnes cítim, že moje miesto je najmä v odovzdávaní skúseností ďalej,“ hovorí Lucia, ktorá pochádza zo známej folkloristickej rodiny. Sama dnes vystupuje už menej, najmä vo FS Vepor alebo príležitostne vypomáha v iných súboroch. O to viac sa venuje práci s deťmi.

Za najväčšiu výzvu považuje byť pre svojich žiakov vzorom. „Keď za mnou prídu a povedia, že sa tešili na hodinu, alebo si samy nájdu nové cvičenia, ktoré sa chcú naučiť, to je pre mňa najväčšia radosť. Detská úprimnosť dokáže najviac dojať aj rozosmiať,“ priznáva tanečná pedagogička.

„Keď pripravujem choreografiu alebo tréning, je to tvorivý proces. Keď organizujem podujatie a vidím, že sa ľuďom páči, je to obrovská radosť. A rovnakú radosť mám, keď vidím, že deti tancovanie baví,“ hovorí Zvarová. K folklóru ju to ťahalo od detstva. Ako speváčka sa zúčastnila na súťaži Slávik Slovenska, kde sa prebojovala až do celoslovenského kola. Ako tanečníčka mala príležitosť účinkovať aj v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Blízky jej je však aj moderný tanec, ku ktorému by sa chcela raz intenzívnejšie vrátiť.

V Dome osvety organizuje viacero aktivít, medzi obľúbené patrí jej projekt Tančiareň, kde sa koná folklórna zumba, swingové večery či tematické tanečné workshopy. Okrem toho navštevuje školy so školou spevu, tanca a metodikou výučby ľudového tanca.

Hoci záujem o folklór podľa nej kolíše, verí, že jeho význam je stále aktuálny. „Je to naša minulosť a naše tradície. Spevom, hudbou a tancom si vieme získať priateľstvá aj lásku a zažiť množstvo radosti doma aj v zahraničí,“ hovorí Lucia.

Na otázku o vysnívanom pódiu odpovedá skromne. „Tancovala som už všade, kde som chcela,“ povedala rodáčka z Klenovca, ktorá v uplynulých rokoch skúšala trochu aj fotenie pri závodných autách. „Bola to pre mňa veľmi dobrá skúsenosť, mám rada šport.“

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Folkloristka Lucia z Klenovca si v evanjelickom kostole povedala „áno“ s Marekom. Na svadbe v R. Sobote nechýbali tradície first appeared on vobraze.sk.</p>

Mestské kultúrne stredisko prichádza s ďalším ročníkom jednodňového festivalu Pod sobotskou bránou, ktorý dá priestor na prezentáciu výlučne miestnemu folklóru a prinesie radosť a potešenie všetkým priaznivcom folklóru a ľudových tradícií. „V závere festivalu sa vždy prezentovali hosťujúce folklórne súbory z rôznych oblastí Slovenska. Tento rok sme sa však rozhodli len pre naše domáce kolektívy, nakoľko viaceré z nich oslavujú svoje okrúhle výročia,“ priblížila Regina Špitálová z MsKS. Podujatie sa uskutoční v sobotu 20. septembra na nádvorí Čierneho orla.

V programe sa tak objaví päťdesiatročný FS Háj, 25. výročie si tento rok pripomína FS Hrnčiarka a najstarším jubilujúcim súborom bude päťdesiatpäťročný FS Rimavan, ktorý od svojho začiatku pôsobí pri Mestskom kultúrnom stredisku v Rimavskej Sobote. Okrem jubilantov sa na podujatí budú prezentovať malí folkloristi z Hájika a Hájička, folklórna skupina Lieščina a žiaci a pedagógovia zo Súkromného hudobného a dramatického konzervatória RS.

V programe nebude chýbať tanečná dielňa, tvorivá dielňa zameraná na výrobu drevenej ozdoby s kyjatickým ornamentom pod vedením lektora Ladislava Hedvigiho a trh miestnych remeselníkov. Programom bude sprevádzať Katarína Pavlík Smaczna.

Podujatie otvoria o 14.00 hod. hodinovým pásmom folkloristi z Hájika, Hájička a z FS Háj pod vedením manželov Petra a Andrei Haasových. Folklórny súbor Háj si tento rok pripomína 50. výročie svojho založenia. Aktuálne pracuje pri CVČ Relax a organizačne je rozdelený na tanečnú zložku, dievčenskú spevácku skupinu a štvorčlennú ľudovú hudbu pod vedením primáša Vratka Mančušku. FS Háj je pravidelným účastníkom festivalov a známych podujatí tradičnej kultúry na celom Slovensku vrátane tých najznámejších. Tento rok ste ho mali možnosť vidieť na Klenovskej Rontouke, v Heľpe a v galaprograme vo Východnej. Od roku 2005 sa Háj zúčastnil na vyše 30 zahraničných medzinárodných folklórnych festivalov v Európe, Amerike a Ázii. Na podujatí sa súbor predstaví programom z regiónov Gemer- Malohont a Zemplín.

DFS Hájiček zatancuje pásmo z Rejdovej a Klenovca. DFS Hájik sa predstaví blokom tancov z Rejdovej a chorovodmi z Raslavíc. O 15.00 hod. sa záujemci budú môcť zapojiť s Hájistami do tanečnej tvorivej dielne. Názov tanca, ktorý nás naučia, sa dozvieme na mieste. Program bude pokračovať o 15.30 hod. vystúpením folklórnej skupiny Lieščina, ktorá vznikla v roku 2018 z bývalých aktívnych folkloristov a milovníkov folklóru. Pri svojej tvorbe sa zameriava na spevy, tance a zvyklosti najmä z regiónu Horného Gemera, ale aj iných regiónov. Venuje sa aj scénickému folklóru so zameraním na žáner divadelného prevedenia rôznych obradových a iných zvyklostí. Aj vďaka nim sa krásna slovenčina podfarbená typickým nárečím tohto kúta Slovenska zachová navždy.

Do zabudnutia neupadnú ani kroje, piesne a muzika, do ktorých sa pretavili životné príbehy mnohých generácií. Ako tretie sa na podujatí o 16.00 hod. bude prezentovať Súkromné hudobné a dramatické konzervatórium Rimavská Sobota, ktoré vzdeláva ďalšie generácie hercov, spevákov či hudobníkov ale hlavne pedagógov na ZUŠ. Svojou cieľavedomou činnosťou pripravuje žiakov na prácu spojenú s kultúrou a umením. Študentov a pedagógov rimavskosobotského konzervatória môžete poznať z vystúpení na rôznych podujatiach v našom meste. Zaznamenať ste ich však mohli aj v slovenskej televízii či v slovenskom rozhlase. Žiaci študujú na konzervatóriu v odboroch herectvo, spev a hudba. V programe sa predstavia žiaci všetkých troch odborov. V podaní ich ľudového orchestra zaznejú slovenské, maďarské aj rómske ľudové piesne. Na pódiu ich vystrieda o 17.00 hod. FS Hrnčiarka s ľudovou hudbou P. Fizoľu.

Folklórny súbor Hrnčiarka z Hrnčiarskych Zalužian vedie Elena Sélešová a tento rok oslavujú 25. výročie svojho založenia. Združuje dobrovoľníkov a nadšencov, ktorí milujú folklór, ako aj udržiavanie a šírenie ľudových zvykov a tradícií. Hlavným zameraním folklórneho súboru sú podpolianske a detvianske piesne a tance, ako aj pásma k rôznym kalendárnym sviatkom. FS Hrnčiarka sa každoročne zúčastňuje rôznych folklórnych podujatí a festivalov, ktoré organizujú obce a mestá. V hlavnom večernom programe o 18.30 hod. sa predstaví so svojím programom FS Rimavan, ktorý pracuje už 55. rokov pri MsKS a toho času ho vedie Gabriela Szabová. Vystúpi s ľudovou hudbou FS Rimavan pod vedením Pavla Chlebničnana.

V programe sa predstaví tanečná, hudobná, spevácka zložka i inštrumentalisti Dušan Ceber a Jaroslav Petrinec. Tento rok sa FS Rimavan predstavil na viacerých podujatiach v meste, ale aj na Klenovskej Rontouke, Mýtňanskej hostine a počas Slovenského dňa kroja v Banskej Bystrici. V tvorivej dielni pána Ladislava Hedvigiho, ktorá bude v čase od 14.00 – 18.00 hod., si záujemcovia vyrobia drevenú ozdobu s kyjatickým geometrickým ornamentom a osvoja si techniku rytia domoridlom nafarbenej plochy za pomoci špeciálnych kružidiel. Ladislav Hedvigi je jediný výrobca kyjatických hračiek a majster ľudovej umeleckej výroby za rok 2022. Súčasťou podujatia bude trh miestnych remeselníkov, ktorí návštevníkom predstavia typické remeslá a ponúknu svoje originálne výrobky.

Zdroj: tlačová správa MsKS – Regina Špitálová

<p>The post Pod sobotskou bránou zatancujú domáce jubilujúce kolektívy. Najstarší FS Rimavan, ale i Háj či Hrnčiarka first appeared on vobraze.sk.</p>

Elena Sélešová z Hrnčiarskych Zalužian so spevom a tancom prakticky vyrástla. Ako sama hovorí, na spev u nich nemusela byť špeciálna príležitosť. “Spievalo sa pre radosť,” hovorí Elena Sélešová, ktorá dnes úspešne vedie folklórny súbor Hrnčiarka. Onedlho si pripomenú jubileum.

Od útleho detstva sa Sélešová v rodine stretávala so spievaním a tancovaním, či už išlo o rodinnú udalosť, alebo to bolo len tak. Jej rodičia, ktorých popisuje ako milujúcich a starostlivých boli plní energie a elánu. Obaja sa radi zabávali a tanec nepochybne patril k tomu. “Na akejkoľvek rodinnej oslave boli moji rodičia vždy prví na parkete,” s úsmevom poznamenala pre vobraze.sk Elena Sélešová. Na detstvo spomína v tom najlepšom svetle a je vďačná, že ju priviedlo k folklóru, bez ktorého si nevie svoj život predstaviť.

Folklór a celkovo tradície pre ňu znamenajú naozaj veľa. Nejde len o krásne spomienky, ale aj o životné posolstvo. Žije naplno tak, akoby jej v ušiach stále zneli zvuky heligonky. So svojou sestrou Martuškou často trávi dlhé chvíle naplnené sesterskou láskou a spoločne spomínajú na svojich milovaných rodičov a užívajú si vzájomnú prítomnosť. Je veľmi vďačná za ľudí, ktorých má okolo seba, pretože podľa jej slov najdôležitejšia v živote človeka je rodina. Sama je hrdou matkou dvoch synov a ešte pyšnejšou starou mamou pre svojich štyroch vnúčikov.

Spevácky zbor navštevovala popri základnej škole v rodnej obci Kalinovo. Už ako malá tak rozvíjala svoj spevácky potenciál. Neskôr sa v ľudovej škole v Lučenci učila hre na klavíri. To jej samozrejme pomohlo na vysokej škole, kedže jej kroky viedli na Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici. Tým si splnila jeden zo svojich snov a mohla sa tak približovať ostatným ambíciám. Počas celého štúdia sa takisto venovala rôznym umeleckým činnostiam spätým s folklórom. Avšak okrem toho počas svojich vysokoškolských rokov spoznala aj svojho budúceho manžela Radovana, s ktorým sa zosobášili ešte počas školy. Pochádzal z Hrnčiarskych Zalužian, kam sa následne spolu nasťahovali a žijú si svoj idilický život dodnes.

Viac ako tridsať rokov učí na prvom stupni v Základnej škole v neďalekých Ožďanoch. Škola jej dala viac ako len vysnívanú prácu s deťmi v príjemnom prostredí. Pred osemnástimi rokmi tam bližšie spoznala svoju kolegyňu Ľubicu Markotánovú, s ktorou si hneď padli do oka. Zdieľali totiž rovnakú lásku k tradíciám a folklóru. Práve ona vtedy viedla FS Hrnčiarka a ponúkla jej možnosť k začleneniu. Svoju kladnú odpoveď neľutuje a je viac než spokojná. “Je to kolektív plný obetavých a folklór milujúcich ľudí, medzi ktorých patrí aj môj manžel, ktorý ma v tejto činnosti podporuje a pomáha mi,” hovorí Sélešová.

Súbor pôsobí v už spomínaných Hrnčiarskych Zalužanoch od roku 2000. Od jeho počiatku sa v ňom vystriedali tri vedúce. Prvou a zároveň zakladajúcou bola učiteľka Ľubica Markotánová. Neskôr sa ho ujala nástupkyňa Agnesa Markotánová. A od apríla roku 2017 je vedenie v rukách Eleny Sélešovej. Každoročne súbor žne úspechy na rôznych obecných ale aj iných slávnostiach Gemeru, Malohontu ba dokonca aj Novohradu. Pripravuje rôzne pestré programy a jeho členovia nezištne robia radosť nadšeným divákom. V Hrnčiarke pôsobí 22 členov, z toho 14 žien a 8 chlapov. Pochádzajú z rôznych kútov regiónu z Rimavskej Soboty, Lučenca, Kocihy, Maštinca, a aj napriek tomu dokážu fungovať ako pevný kolektív. Spoločne sa všetci stretávajú piatok večer a plánujú nové vystúpenia, nacvičujú, tancujú a predovšetkým sa bavia a to všetko za zvukov hudby.

”K našej dobrovoľnej činnosti je potrebné veľké nadšenie, pevná vôľa a chcenie zotrvať,” poznamenala šéfka súboru. Tá je nesmierne rada za progres, ktorý súbor za posledné roky urobil a je pyšná na všetkých jeho húževnatých členov. So zlepšovaním prichádza aj podpora, či už zo strany divákov ale nepochybne aj od štátu a banskobystrického kraju, ktoré podporujú ľudí zachovávajúcich tradície. „Aj vďaka finančným dotáciám sa folkloristi dokážu rozvíjať a prinášajú nám čoraz krajšie výsledky,“ hovorí vedúca súboru. Všetky každotýždňové nácviky sú pre nich nie len koníčkom ale aj aktívnym relaxom. Svoju odmenu vidia v potlesku publika a v usmiatych tvárach tých, ktorí sa na ich tvrdú drinu prišli pozrieť a tak ich podporili. Členovia Hrnčiarky, okrem iného, hviezdia aj na súťažiach v speve. Získali už mnoho ocenení v Zlatom, Striebornom aj Bronzovom pásme. V roku 2022 bolo súboru udelené čestné uznanie starostom za reprezentovanie obce. Pravdou totiž nepochybne je, že FS robí Hrnčiarskym Zalužanom len to najlepšie meno.

Jubilejné 25. výročie FS Hrnčiarka oslávia už 31. mája. Jeho vedúca všetkých pozýva na Majáles, ktorý sa bude konať na jeho počesť.

Okrem folklórneho života a života pred tabuľou s prvostupniarmi v laviciach má Elena Sélešová aj iné záľuby. Miluje pohyb a prírodu. Neodolá žiadnej prechádzke či turistike. Má schodený takmer celý Slovenský raj, ale aj náročnejšie trasy, ako je Kriváň či Rysy. “ Mám rada nové výzvy a preto sa toto leto chystám aj s manželom na môj zatiaľ najťažší a najnáročnejší výstup, a to na Gerlachovský štít,” hovorí dlhoročná učiteľka. Okrem toho rada cestuje a tak spoznáva nové miesta a kultúry. V posledných rokoch sú však jej najväčšou vášňou práve štyri vnúčatká. “Oni a ich rodiny sú pre mňa zmyslom života,” pripomenula.

Zdroj: Nina Bíliková, foto: archív: Elena Sélešová

<p>The post FS Hrnčiarka oslávi jubileum. Folklór ma naučil žiť naplno, hovorí jeho vedúca Elena Sélešová z H. Zalužian first appeared on vobraze.sk.</p>

Učiteľka z obce Rapovce (okres Lučenec) Eva Kyzúrová má netradičnú a náročnú záľubu. Venuje sa paličkovanej čipke, ktorá má v Novohrade hlboké korene a je neodmysliteľnou súčasťou ľudových krojov. Zručná remeselníčka okrem toho vyšíva, háčkuje i štrikuje. “Všetky ručné práce idú ruka v ruke, lákali ma už od detstva,” hovorí pre vobraze.sk Eva Kyzúrová, ktorá sa snaží prispievať k oživeniu a prinavráteniu tejto krásnej tradície paličkovaných čipiek medzi ľudí.

V minulosti sa podľa nej využívala hlavne na spájanie odevov a to práve preto, že je veľmi pevná a navyše aj pekná. V minulom storočí bola často tiež technikou, ktorú sa učili mladšie deti a ženy. Svoje výrobky predávali a tak prispievali do rodinného rozpočtu. Bolo tomu tak predovšetkým v baníckych oblastiach, kde sa veľmi nedalo využívať pôdu na poľnohospodárske účely.

Dnes sa považuje za jednu z najzložitejších, no zároveň najkrajších ručných prác, ktorej sa zanietená remeselníčka Kyzúrová venuje. Prax a skúsenosti získala na kurze, ktorý organizovalo Novohradské osvetové stredisko pred necelými ôsmimi rokmi. Kurz mal tri časti a každá z nich trvala desať pilných sobôt. Počas neho získala väčšinu svojich zručností, od tých najjednoduchších vzorov až po tie náročnejšie. Okrem toho sa potom neskôr remeselníčka z Rapoviec zúčastnila tiež na rôznych víkendových stretnutiach, kde si remeselné duše zo všetkých kútov Slovenska vymieňali svoje vedomosti a učili sa techniky cudzích krajov. Napriek tomu, že vzorov a typov paličkovanej čipky je naozaj mnoho, medzi jej obľúbený nepochybne patrí ten novohradský. “Najviac mi učarovala práve tá naša – novohradská, má v sebe mnoho vzorov a farieb, ktoré spolu krásne ladia,” poznamenala Eva Kyzúrová, rodáčka z Veľkého Krtíša.

“Vyštudovala som vysokú školu ako tridsaťročná, pretože ma učiteľstvo lákalo,” hovorí. Následne začala pracovať na Základnej škole Ladislava Novomeského v Lučenci, v centre Novohradu. Učí tam anglický jazyk prevažne na druhom stupni. Kratšiu dobu učila aj na ZŠ internátnej v Lučenci deti s narušenou komunikačnou schopnosťou a sluchovým postihnutím. Ako hovorí, táto práca ju zaručene napĺňa. “Učiteľka sa vo mne nezaprie,” podotkla s úsmevom. Aj keď sa pedagogike nevenovala na strednej škole, táto práca si ju predsa len v dospelosti našla.

Deti ju priviedli k folklórnemu súbor Jánošík, ktorý pôsobí vo Fiľakove. Keďže ona sama sa v detstve venovala baletu, vynahrádza si cez ne to, čo jej folklórnemu srdiečku chýbalo. Súbor čerpá z Detvianskych motívov, tancov a piesní. Avšak keďže súbor pôsobí v Novohrade, potrebovali rozšíriť svoj repertoár aj o novohradské piesne i tance, a samozrejme aj kroje. Novohradské kroje svojou pestrosťou a rozmanitosťou použitých ozdôb – okrem výšiviek rôznymi stehmi aj paličkovanými čipkami a rozmanitosťou farieb ju priviedli k tomu, aby sa začala venovať aj týmto vzorom podrobnejšie. A vďaka spolupráci s Novohradským múzeom a galériou sa stala lektorkou paličkovanej čipky.

Výučbe sa venuje v Lučenci a jej cieľom je rozšíriť paličkovanie pomedzi verejnosť, prinavrátiť jej zašlú slávu, ale pritom v prvom rade zachovať tradičné vzory a postupy. Aj keď momentálne kurz neprebieha, čoskoro opäť začnú práve z jej iniciatívy. Ako ďalej avizuje, chcelo by to viac mladej krvi. Nadšene dodáva, že tradície podľa nej už prešli obdobím zabúdania a znovu sa dostávajú do popredia či už medzi dôchodcami, alebo deťmi. V škole sa stretáva s pozitívnymi odozvami k návratu tradícií, dokonca viacerí žiaci aj z prvého stupňa sami začali háčkovať, alebo aj paličkovať. Objavili podľa nej čaro, lásku, ktorá je najpotrebnejšia a za to je učiteľka Kyzúrová nesmierne rada.

Paličkovanie je pre ňu tým najkrajším relaxom. “Áno, zaberie veľa času, no dokážem si pri ňom oddýchnuť,” hovorí Eva Kyzúrová. “Kľúčom k paličkovanej čipke je pritom láska,” upozorňuje. Podľa jej slov nie je tak dôležitá trpezlivosť, ba dokonca ani talent, ale práve láska. Keď máme niečo naozaj radi, na ničom inom nezáleží. Stíha zladiť štyri deti, milujúceho manžela, ďalšie deti v práci a kopec koníčkov a vďaka tomuto všetkému je tak inšpirujúca.

Zdroj: Nina Bíliková, foto: archív Eva Kyzúrová

<p>The post Učiteľka Kyzúrová z Rapoviec sa venuje paličkovanej čipke. Jej srdce patrí folklóru a tradíciám first appeared on vobraze.sk.</p>

Vedúci folklórneho súboru Kokavan Jaroslav Slovenčák vedie jeden z najdlhšie pôsobiacich súborov v regióne. Tento rok ich čaká jubileum, 55 rokov nepretržitého pôsobenia. Folklór mu podľa jeho slov do života prináša samé plusy, tým najväčším je jeho manželka a rodina. Ako ďalej pre vobraze.sk Jaroslav Slovenčák uviedol, jeho život je však s folklórom spätý už od detstva, v súbore začal tancovať už počas základnej školy pod vedením manželov Brezinovcov.

Rodený Kokavčan sa na strednej škole v Poltári zameral na poľnohospodárstvo a pracoval aj na družstve. Prírode ostal verný aj ako pracovník v lese, kým ho kroky nezaviedli do ozbrojených síl. Tu strávil v rôznych funkciách vyše sedemnásť rokov a svoju pracovnú kariéru ukončil odchodom do výsluhového dôchodku z pozície veliaci poddôstojník čaty.

„Strávil som tam najväčšiu časť svojho života. Najdlhšie to bolo v Rožňave,“ hovorí Jaroslav Slovenčák (51). Slúžil napríklad vo Zvolene, Nitre či v Rimavskej Sobote, kde začínal. Prešiel rôznymi funkciami. Bol u pozemného vojska, protivzdušnej obrane a skončil u chemikov. Keď prišla rodina, tak ju uprednostnil pred vojskom. Ako priblížil, prácu s ľuďmi mal vždy rád a tak sa po dvanástich rokoch vrátil aj do súboru. „Oslovili ma, či by som prišiel pomôcť viac po kovide rozbehnúť súbor,“ hovorí Slovenčák. Snaží sa ho viesť v príjemnej a priateľskej atmosfére. Vďačí za to spolupráci so Svetlanou Leškovou, ktorá má na starosti tance a tanečnice a Blankou Harasimovou (Polačikovou), organizačnou vedúcou súboru a zároveň vedúcou Miestneho kultúrneho strediska v Kokave nad Rimavicou. Ľudovú hudbu vedie Anetka Krištofová.

„Súbor nie je iba o mne, spolupracujeme medzi sebou a spolu konzultujeme nácviky, plesy, akcie aj vystúpenia. Som hrdý na všetkých súboristov i ľudovú hudbu,“ hovorí Slovenčák, ktorý sa funkcie vedúceho ujal v roku 2023. Na začiatku svojho pôsobenia v súbore spomína prevahu mužských členov. „Potom sme urobili nábor a poprichádzalo veľa mladých, aj dievčat.“ Dnes je aktívnych členov zhruba 35 – tanečníkov, hudobníkov, sólistov. Niekoľko členov je pracovne v iných mestách alebo v zahraničí, ale na víkendové nácviky prichádzajú. Z detského FS prichádzajú deti od 12 rokov a najstarší člen oslávil nedávno krásnych 80 rokov.

FS Kokavan je jedinečný svojou dlhoročnou tradíciou, tento rok oslávi jubileum. Súčasťou súboru sú fujaristi, heligonkári aj sólisti. Vedúci FS však aj napriek tomu, že sa v prostredí Kokavy nad Rimavicou narodil, nikdy nechcel spievať, ani hrať na hudobný nástroj. Bohatú folklórnu kultúru a tradície Kokavy prezentuje skôr tancom, a to na rôznych podujatiach na Slovensku i v zahraničí. Vystupovali v Grécku, Francúzsku, Srbsku, Maďarsku, Poľsku, v neďalekých Čechách, tam konkrétne na medzinárodnom festivale FEDO Zlín 2024. Aj tento rok má vedúci FS Kokavan a jeho súbor veľa práce, už teraz sa pripravujú na najbližšie vystúpenia. Opäť sú pozvaní aj do susedných Čiech. „Do leta máme päť – šesť vystúpení. Záujem o nás je, aj ponuky máme,“ teší sa Slovenčák.

Radosť mu robia aj pribúdajúci detskí členovia. Láska k folklóru mu priniesla aj lásku v živote, so svojou partnerkou, tiež rodenou Kokavčankou, sa zoznámili v súbore, kde bola tanečníčkou. Spolu vychovávajú dve deti, dcéru, ktorá kráča od detstva vo folklórnych stopách svojich rodičov a syna. Ten sa dal na športovú kariéru a momentálne sa venuje futbalu, otec ho podporuje a na tréningy ho vozí do Kalinova, kde je mládežnícky futbal momentálne na perspektívnejšej úrovni ako doma. Dcéra vystriedala rodičov na pódiu aj na známom folklórnom podujatí Koliesko, ktoré sa tento rok nebude konať, ale súbor sa už teraz teší na ten budúci. Jeho partnerka na tanec nezanevrela, hoci pracuje ako opatrovateľka v obci Slaná Lehota. Keď je to potrebné, príde na nácvik pomôcť s prípravou nových tanečníc.

„Súbor je živá vec, nevzal mi nič, ale za to mi veľa dal,“ hovorí Jaroslav Slovenčák, ktorý svojou prácou odovzdáva mladším generáciám aj klenoty v podobe tradícií. Jeho ambíciou je hľadať si nástupcu spomedzi súboristov. Dlhé roky chodil so svojimi folklórnymi kolegami po okolí na tradičné veľkonočné oblievačky, fašiangové pochody alebo v sprievode betlehemcov. Okrem toho dbá na zachovanie krojov, pre okolie Kokavy typické napríklad aj pastierske, svadobné, zbojnícke alebo kroje drevorubačov. V tomto úsilí ho podporuje obec aj miestni poslanci. V súčasnosti

Na záver sa pochválil, že keď mu ostane trochu voľného času, najradšej ho trávi zo svojou rodinou v prírode. Najmä potulkami po lese a hubárčením a tiež vyrábaním rôznych výrobkov z dreva.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Jaroslav Slovenčák

<p>The post Slovenčák vedie FS Kokavan k jubileu. Folklór mu do života prináša samé plusy first appeared on vobraze.sk.</p>

Výberová komisia odporučila vymenovať Stanislavu Zvarovú za riaditeľku Gemersko – malohontského osvetového strediska v Rimavskej Sobote. Pre vobraze.sk to uviedla vedúca oddelenia komunikácie Úradu Banskobystrického samosprávneho kraja Lenka Štepáneková. Ako doplnila, výberové konanie sa konalo druhého decembra a bolo úspešné. Zvarová presvedčila výberovú komisiu. „Splnila podmienku získania najmenej štyroch hlasov od členov výberovej komisie,“ podotkla Štepáneková. Podľa jej vyjadrenia bude Stanislava Zvarová vymenovaná do funkcie riaditeľky od prvého apríla. Je to v kompetencii zastupiteľstva na návrh predsedu BBSK. Najbližšie plánované riadne zasadnutie krajského zastupiteľstva sa uskutoční v marci.

Klenovčanka Zvarová bola jedinou uchádzačkou o riaditeľskú funkciu v tomto výberovom konaní. Do prvého výberového konania sa predtým nikto neprihlásil. Stanislava Zvarová pre vobraze.sk uviedla, že posielala prihlášku aj do prvého výberového konania, ale tá z „technických príčin“ neprišla na Úrad BBSK. Folkloristka Stanislava Zvarová je od septembra minulého roka poverená vedením GMOS-u.

Dlhoročnou riaditeľkou Gemersko – malohontského osvetového strediska bola Darina Kišáková, ktorá na tomto poste skončila 31. augusta 2024 a odišla do dôchodku. Zvarová bola jej zástupkyňou.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Výberová komisia odporučila vymenovať Zvarovú za riaditeľku Gemersko-malohontského osvetového strediska first appeared on vobraze.sk.</p>