Legenda slovenského parašportu, dvojnásobný paralympijský medailista, masér, motivátor a stále aktívny bežec. František Gödri z Rimavskej Soboty oslávil vo štvrtok tento týždeň sedemdesiatku. Napriek tomuto jubileu by mu energiu, ktorú okolo seba šíri, závidel nejeden tridsiatnik. Pochádza z obce Chrámec a do Rimavskej Soboty prišiel pred vyše päťdesiatimi rokmi. Svojou pevnou vôľou, disciplínou a radosťou z pohybu dokázal prekonať aj zrakové postihnutie.
Už ako chlapec mal problémy so zrakom. Lekári v Budapešti mu neskôr diagnostikovali pigmentovú degeneráciu sietnice a povedali, že jedného dňa úplne oslepne. Nezľakol sa. Prijal to a rozhodol sa žiť naplno. Stále pracuje ako masér a denne trénuje. A pritom je dvojnásobným paralympijským medailistom, účastníkom troch paraolympiád, šíriteľom pozitívnej energie a človekom, pre ktorého výraz „nevzdávaj sa“ nie je len fráza, ale životná filozofia. Pohyb a chcenie niečo robiť podľa jeho slov zaraďuje za dve najdôležitejšie motivácie, ktoré odporúča aj svojim priateľom či klientom.
„Športujem každý deň. Behávam s bielou palicou alebo so sparingom. Najideálnejšie miesto pre mňa je cyklotrasa. Stavali ju, kým som ešte videl,“ hovorí. Má ju odmeranú presne, pozná každý mostík aj zákrutu. „Bežím s hodinkami – nie pre výkon, ale pre dobrý pocit. Dosahujem však stále veľmi dobrý čas. Keď som doma, zacvičím si s činkami,“ priblížil s tým, že začiatkom nového roka zabehol za hodinu 11,5 kilometra.
Zelená karta do Barcelony – a medaila ako dar
Do paralympijského sveta sa dostal vďaka systematickej príprave nevidiacich športovcov. Študoval v Levoči na škole pre zrakovo postihnutých (masérsky odbor) a tam sa zrodila jeho športová dráha. Premiéru pod piatimi kruhmi mal na paralympijských hrách v Barcelone 1992, kde získal v päťboji bronz.
„Dostal som sa tam na zelenú kartu, zranil sa jeden pretekár. Zavolali mi, že o tri mesiace letím. A tam som vybojoval bronz. Bolo to neskutočné. Prvá paralympiáda, prvá medaila.“ A práve táto chvíľa sa mu vryla do srdca aj z iného dôvodu, na tribúne bola jeho manželka. „Keď som stál na stupni víťazov a vedel som, že tam niekde v dave je aj moja žena, bol to krásny moment. Medaila bola krásna, ale to, že to mohla prežiť so mnou, tomu dalo úplne inú hĺbku,“ zdôraznil František. Ako doplnil, v Barcelone bol neskutočne pripravený. Zlato bral jeho dlhoročný rival, o približne dvadsať rokov mladší Poliak. „Bol rýchlejší a výborný atlét. On už ako 18-ročný vytvoril svetový rekord v našej disciplíne v Barcelone a s takým športovcom som pretekal celých desať rokov. Ale nevadí. Aj bronz je pekný. Veľmi vysoko si to umiestnenie cením,“ spomenul Gödri, ktorý mal vtedy 37 rokov. Situáciu prirovnal k lyžiarke Petre Vlhovej, ktorá preteká v ére Mikaely Shiffrinovej. „Ak by to bolo v inej dobe, tak je Petra vysoko najlepšia. Ale to sa stávajú takéto situácie,“ podotkol. Ako dodal, okrem toho v Barcelone pretekal aj medzi jednotlivcami a skončil vysoko. Na 200 metrov bol vo finále piaty a na 400 metrov o jedno miesto skončil za finále.
Päťboj ako kráľovská disciplína
Jeho hlavnou disciplínou bol päťboj nevidiacich: šprint na 100 metrov, skok do diaľky, hod diskom, hod oštepom a 1500 metrov. V šprinte a skoku bol výborný, technické disciplíny ako disk a oštep mu dali zabrať, no vždy sa snažil podať maximum. Venoval sa mu od roku 1991 do roku 2000. „Bolo to dosť náročné na fyzičku. Kráľovská disciplína je desaťboj u zdravých. To je úplne normálne a nám kvôli zraku vybrali päť disciplín, ktoré sme potom mali v jeden deň,“ podotkol Gödri, ktorý v oštepe najlepšie hodil 42 metrov. Jeho najväčší konkurent ale hádzal skoro 60 metrov. „To bolo nedostihnuteľné, to sa nedá dotrénovať. Navyše, keď sa naučíte zle technicky nejakú disciplínu, tak sa to veľmi ťažko prerába,“ hovorí Gödri s tým, že športovec musí vyjsť zo všetkých piatich disciplín čo najlepšie. „Ak jednu pokazíte z piatich, už nemáte šancu na medailu. Na paralympiáde v Atlante som hodil disk dvakrát do klietky. Keby som tretí pokus hodil mimo alebo do siete, tak sa môžem lúčiť s medailou a som úplne posledný,“ dodal.
V Atlante 1996 však napokon získal ďalší bronz. Podľa jeho slov to v tých časoch bolo jeho maximum. „Myslím si, že maximum. Mal som smolu v tom, že som mal spomínaného konkurenta, ktorý bol natoľko dobrý, že vyhral všade a prvé miesto bolo tým pádom vypredané,“ povedal.
Na paralympiáde v Atlante bol Gödri aj vlajkonosičom celej slovenskej výpravy. Mal tú česť ako jej najstarší člen, a to vo veku 49 rokov. „Bola tma, mám šeroslepotu, ale zvládol som to. Niesť vlajku bol veľký zážitok,“ hovorí s tým, že to bola pre neho veľká pocta. „Okrem mňa tam boli naozaj športovci, ktorí boli paralympijskými víťazmi medzi nami. No, ale nedostali to, dostal som to naozaj kvôli veku,“ skonštatoval.
Tretíkrát štartoval na paralympiáde v Sydney 2000, tam sa mu už medailu získať nepodarilo. V Sydney aj ukončil vo veku 45 rokov svoju vrcholovú kariéru. „Už som mal aj zdravotné problémy a nevedel som dopretekať. Mal som zranenie,“ dodáva Gödri. Okrem medailí z paralympijských hier má doma na poličke aj cenné kovy z majstrovstiev sveta (striebro) i Európy (trikrát striebro a trikrát bronz) v päťboji. Z ME si však priniesol aj medaily, ktoré získal v jednotlivých disciplínach (striebro v behu na 100 m a bronz v behu na 100 m i v skoku do diaľky).
Masér telom aj dušou
Už viac než päť desaťročí pracuje ako masér v Rimavskej Sobote. Pracoval prvých 35-rokov v nemocnici na rehabilitačnom oddelení a okrem toho masíroval 13 rokov aj futbalistov Rimavskej Soboty. Tých masíroval do roku 1992. „Vtedy som sa dozvedel, že ma vybrali do výberu na paralympiádu do Barcelony a to už nešlo aj masírovať a aj trénovať. Ani vtedy som však ešte nevedel, že pôjdem do vysnívanej Barcelony. Poctivo som sa však pripravoval,“ spomína. K masírovaniu futbalistov sa potom vrátil ešte na kratšie obdobie, chodil do Tornale, kde mal dobrého kamaráta. V súčasnosti stále pôsobí vo svojom masérskom salóne.
Denne stále pomáha klientom nielen uvoľniť svaly, ale aj ich motivuje. „Ľudia dnes veľmi sedia. Potom sa čudujú, že ich bolí chrbát. Pohyb je základ. Aj keď len desať minút denne. Stačí začať,“ hovorí Gödri, ktorý absolvoval aj jeden maratón v Košiciach. „Napriek tomu, že som bol šprintér s na to vypracovanou svalovou hmotou, tak som odbehol, ale len jeden, lebo som chcel,“ povedal s úsmevom.
Svojich pacientov povzbudzuje aj cez osobný príklad. „Masíroval som aj športovcov, aj seniorov, všetkých. Ale najradšej mám, keď môžem niekoho naštartovať – povedať mu, že to ide aj po sedemdesiatke. Lebo ide.“
Systém, ktorý sa rozpadol
S ľútosťou hovorí o tom, ako sa dnes z paralympijského športu vytráca systémová podpora. „My sme mali školy, kde sa šport rozvíjal. Dnes sú deti integrované, ale nikto sa im nevenuje. Kluby zanikli, tréneri nemajú koho trénovať. Je mi z toho smutno. Lebo ak sa stratí systém, stratí sa budúcnosť.“
Doma má svoje medaily – tie najcennejšie nie sú odložené v krabici, sú vystavené, občas si ich pohladí. Pripomínajú mu nielen úspechy, ale aj tú cestu, ktorú prešiel. „Každá jedna má svoj príbeh. Každá je iná,“ hovorí Gödri, ktorý sa nechystá spomaliť. „Keď sa človek zastaví, telo začne upadať. A ja ešte nechcem končiť. Behám srdcom. A to je silnejšie než oči,“ zdôraznil a zároveň dodal, že aj keď sa jeho deti nevybrali takou športovou cestou, ale dúfa, že jeho vnúčatá tanečnica Melanka a hokejisti Marko a Maxík pôjdu za svojimi športovými cieľmi.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív František Gödri
