Mária Koóšová z Rimavskej Soboty túžila byť lekárkou už od detstva. Celý svoj profesný život zasvätila pediatrii, ktorú považuje za najkrajšie odvetvie medicíny. Pracovala v rimavskosobotskej nemocnici, ale aj v súkromnej ambulancii. Ani po odchode do dôchodku neopustila detských pacientov. Dodnes im venuje svoj čas, skúsenosti a srdce, zastupuje v ambulancii v Tornali.
S rodičmi žila vo Zvolene, neskôr v Bátke a chvíľu aj v Tornali. „Moja mama pochádza odtiaľto, otec od Martina kde som sa aj narodila. Keď som odchádzala na vysokú školu, musela som už vtedy podpísať, že sa vrátim späť sem do R. Soboty. Aj vďaka tomu ma prijali. Uspela som na prijímačkách, ale boli sme veľmi silný ročník a záujemcov bolo veľa,“ spomína Mária Koóšová (70). Po skončení vysokej školy sa stala Soboťankou.
Pôvodne sa chcela venovať internej medicíne, no vtedajší riaditeľ nemocnice jej navrhol, aby začala na detskom oddelení. „Mne sa to za tri mesiace zapáčilo, že ma primárka Tomicová už nepustila. Bola veľmi prísna na každého, ale hlavne na seba. Mali sme veľmi tvrdú školu, ale časom som si to veľmi vedela zúročiť.“
Prácu si Koóšová obľúbila najmä vďaka tomu, že sa mala s kým poradiť. „Deti sú úžasné stvorenia, keď vás ľúbia, tak je to skutočne celou dušou a keď vás nechcú, tak vás nechcú. U dospelých je tam aj určitá vypočítavosť,“ vysvetľuje lekárka.
Začiatky neboli jednoduché. Keď nastúpila do nemocnice, zažila ešte dobu, kedy matky nemohli byť so svojimi deťmi a ani ich veľmi navštevovať. „A tie tam často boli aj niekoľko týždňov, niekedy aj dva mesiace, a to sme si na seba skutočne zvykli,“ hovorí lekárka, ktorú si deti obľúbili pre jej ľudský prístup. „Na deťoch ma oslovila ich úprimnosť a bezprostrednosť.“
Na oddelení začínala s takzvanými „veľkými deťmi“. „Bolo nás málo na oddelení a veľmi veľa detí. Veľakrát sme ťahali tak, že primárka robila ambulanciu a ja som robila celé oddelenie.“ V pamäti jej utkvela aj milá spomienka, keď jej trinásťročná pacientka napísala báseň, keď odchádzala z nemocnice. „To sú také zážitky, ktoré v človeku rezonujú. Ľudia si často neuvedomujú, že pre lekára je vďaka od pacienta neoceniteľná peniazmi,“ podotkla Koóšová.
Hoci nepochádza z medicínskej rodiny, vždy ju poháňala túžba pomáhať. „Vždy vo mne bolo, neublížiť pacientovi, ale snažiť sa mu pomôcť.“ K medicíne ju viedli aj vlastné skúsenosti z detstva. „Ako dieťa som bola častokrát chorá. Byť lekárkou bol môj detský sen a podarilo sa mi ho splniť aj napriek spomienkam na penicilínové injekcie, čo strašne bolelo. Nešlo o biely plášť a fonendoskop, ale skôr o túžbu pomôcť. A dodnes ma to baví,“ zdôraznila. Za najťažšie v povolaní lekára považuje neúspech a stratu pacienta.
Pred rokom 1983 ešte neexistovali detské obvody, deti chodili do nemocnice, kde často slúžili len dve lekárky. „Nebolo ani toľko lekárov. Keď sme na oddelení boli traja a primárka na ambulancii, to už bolo dobré. A všetky chorobopisy sme museli písať na stroji. Dokumentárna sestra nebola,“ spomína Koóšová.
Zažila aj kuriózne situácie. „Občas sa stalo, že niektoré matky si zabudli dieťa v nemocnici a robil sa rozvoz po celom okrese,“ vraví s úsmevom.
Po prvej atestácii sa otvorilo zdravotné stredisko na Dobšinského ulici, kde začala ordinovať spolu s ďalšími lekárkami. „Bolo nás šesť. Okrem mňa aj doktorky Balážová, Kováčová, Dunajová, Dragijská, Barabasová,“ vymenúva. Po vyše desiatich rokoch boli nútené prejsť do súkromnej praxe. Nemocnica už viac nechcela spravovať obvodných lekárov. Zvažovali časom aj odkúpenie strediska, no kvôli problémom s pozemkami to v tom čase nebolo možné.
Keď postavili diagnostické centrum, prišla ďalšia výzva. „Požiadali nás, či by sme ako detské lekárky nechceli prejsť do nových priestorov. Ponuku sme prijali. Bola tam lekáreň, laboratórium a všetko nové,“ skonštatovala detská lekárka, ktoré počas dvoch volebných období pôsobila aj ako poslankyňa Mestského zastupiteľstva v R. Sobote.
Zdravotníctvo si vyskúšala aj z opačnej strany – ako onkologická pacientka. Do dôchodku odišla v roku 2018, no dlho si ho neužívala. Dostala ponuku z Prírodných jódových kúpeľov Číž, kde plánovali po dlhšej pauze znovu otvoriť detskú časť. „Bola to zaujímavá a veľmi obohacujúca skúsenosť. Starala som sa nielen o deti, ale aj o pacientov po náročných operáciách. Tam bola tá vďačnosť pacientov naozaj vidieť,“ hovorí Koóšová, ktorá v súčasnosti pôsobí v Tornali. „Kolega Štefan Vályi ma požiadal o zastupovanie. Myslela som, že to bude krátkodobé, ale napokon asi ostanem, kým budem vládať,“ povedala Koóšová.
Za dôležité považuje, aby lekár prichádzal do práce s čistou hlavou. Pomáha jej k tomu aj joga. „Osvojila som si pár techník, ale za žiadneho profesionála sa v tejto oblasti nepovažujem,“ povedala s úsmevom.
S ľútosťou však vníma, že mnohé dobré veci z minulosti sa stratili. „Ako lekárka sa neviem stotožniť s tým, že vyššia medicína sa sústreďuje do veľkých miest, kde nie je dostupná pre každého. Okresné nemocnice mali v minulosti veľký význam. Hnúšťa bola veľmi dobrá nemocnica.“
Zároveň by chcela poukázať na dôležitosť práce zdravotných sestier. „Kedysi spočívala úloha sestry v starostlivosti o pacienta, dnes je to veľa papierovačiek. A chýbajú nám zdravotné sestry – mnohé odchádzajú pracovať do zahraničia,“ hovorí pediatrička. Podotkla, že niektoré medicínske odbory sú psychicky náročnejšie. „V odbore neurológia je veľa diagnóz, ktoré sú neliečiteľné. Na internom je prevaha starších ľudí, onkológia a anestéziológia sú nesmierne psychicky náročné. V tom je pediatria iná – taká viac pozitívna.“
„Verím v Boha a ja som presvedčená, že treba sa snažiť konať dobro. Lebo len dobro sa odmení dobrom. A treba sa tešiť zo všetkého, aj z maličkostí. Stačí, že vyjde slnko. Keď som ochorela, pochopila som, že treba žiť v prítomnosti,“ vraví doktorka.
Za krásne na svojom povolaní považuje to, že vidí deti vyrastať. „A mne sa stalo aj to, že moji pacienti sa ku mne neskôr vrátili so svojím potomstvom,“ konštatuje. Za inšpiratívny považuje pohľad čínskej medicíny, ktorá berie pacienta ako celok. „V západnej medicíne sa často každý lekár zameriava len na svoju špecializáciu.“
Vo voľnom čase si rada prečíta knihu, venuje sa ručným prácam, záhrade a prírode. V minulosti to boli hory, ktoré uprednostňuje pred morom. Dnes už kvôli ochoreniu vyhľadáva skôr menej náročný terén, kam ju sprevádza aj jej pes.
Zdroj: vobraze.sk
