V živote Ladislava Farkasa z Rimavskej Soboty sa od detstva striedali škola a hudba. Tej sa venuje dodnes, bola jeho stálym spoločníkom. Hrá na husliach, bicích aj basgitare. Bol súčasťou viacerých tanečných a dychových orchestrov, asistentom dirigenta, sprevádzal folklórne súbory aj spoločenské plesy.
„Do hudobnej školy ma mama zobrala nasilu. Zapáčilo sa mi tam a aj som ju úspešne dokončil. Nahovárali ma i na konzervatórium, ale tam som už nechcel ísť. Aj tak som sa na vysokej škole venoval husliam. Bol to však môj prvý nástroj, na ktorý som sa naučil hrať,“ hovorí pre vobraze.sk Ladislav Farkas (80).
Starší muzikanti ho začali brávať hrať, keď mal 16 rokov. Hrával aj v Nitre na vysokej škole. Ako huslista bol v Rimavskej Sobote hlavne súčasťou skupiny pod vedením Vojtecha Balázsa. Trvalo to asi 15 rokov a hrali po svadbách a spoločenských akciách. „Ako ďalšie zoskupenie sme hrávali napríklad v robotníckom dome v Hnúšti. Tam som sa naučil hrať na bicích nástrojoch. Našu muziku poznali aj v obci Číž a neskôr sme ľudí zabávali v prvomájovej záhrade v R. Sobote. Tam toho bolo dosť veľa. Pôvodná skupina, ktorá tam hrávala, sa rozpadla a hľadali náhradu, tak sme sa ponúkli. Tam som sa naučil hrať dokonca na basgitare,“ priblížil Farkas. Išlo o skupinu pod názvom 5B – ako päť borovičiek, čo podľa neho vymyslel jeho kolega, učiteľ a dirigent dychovej hudby Tibor Lévay.
V súčasnosti sa vrátil k bubnom a posledné roky hrá na bicie v zoskupení RS6 po boku Pavla Piliarika. „Niekedy sme hrali aj na Dni mesta Rimavská Sobota. Teraz sme pozvaní do obce Cinobaňa. Hrávať chodíme už len občas,“ povedal Farkas. Ako huslista v ľudovej hudbe spolupracoval aj s Csemadokom i tanečníkmi. „Mali sme okrem huslí aj cimbal, basu a violu a hrávali sme dosť veľa rokov. Chodili sme na slávnostné dni a festivaly do Gombaseku, Želiezoviec, či Galanty. Skúšali sme sa presadiť aj na súťažiach, tam sa nám veľmi nedarilo,“ podotkol.
Najviac je podľa jeho slov hrdý na to, že bol 18 rokov členom Ústredného speváckeho zboru maďarských učiteľov v Československu. „Patril som medzi prvých členov a zapáčili sa mi už na škole. Spieval som tenor. Boli sme v Anglicku, Írsku, vo Švédsku, v Poľsku, Rakúsku – takmer v celej Európe. Všade sme reprezentovali maďarskú zborovú hudbu. Možno to bolo najkrajšie obdobie môjho života,“ priznáva s nostalgiou hudobník, ktorý tento mesiac oslávil významné životné jubileum. Umelecké nadanie majú v rodine. Jeho sestrou je Magdaléna Ráková, ktorá spolu s ním pôsobila v učiteľskom zbore maďarských pedagógov. „Spevákov tam vyberali na konkurze, nebolo to jednoduché,“ podotkol hudobník, ktorý v kostole reformovanej cirkvi niekoľko rokov viedol spevokol, zmiešaný zbor.
Jeho príbeh nie je len o vyučovaní, ale najmä o ľudskosti, trpezlivosti a láske k deťom, k hudbe a k životu.
Za školskou katedrou prežil rodák z obce Jesenské viac než štyri desaťročia. Najväčšiu časť profesijného života strávil v Rimavskej Sobote. „Moja mama chcela, aby som išiel študovať za opravára televízorov, vtedy bol televízor novinkou. Napokon som išiel študovať na Pedagogickú fakultu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a aj na hudobnú výchovu. Zobrali ma ako jediného z našej triedy. Mal som šťastie, že som končil hudobnú školu a profesor sa ma opýtal, či hrám na hudobnom nástroji. Naladil som mu husle podľa ucha a sedelo to s klavírom. Zobrali ma na 1. – 5. a hudobnú výchovu 6. – 9. ročníka,“ povedal. K zameraniu pedagóga ho nasmeroval aj úraz kolena, ktorý utrpel ako futbalista v maturitnom ročníku a potom už súťažne na trávnikoch nepokračoval. „Predtým som už ako 14-ročný hral zápasy s dospelými a chodil s nimi aj na tréningy.“
Prvé roky učil na maďarskej škole na Šrobárovej ulici, no po jedenástich rokoch prestúpil na školu na Dúžavskej ceste. Tá sa nachádza na okraji mesta, na sídlisku, kde deti vyrastajú v extrémnej chudobe. Keď začínal, bolo v škole 76 detí a päť učiteľov. „Po rokoch som sa stal na sedem rokov riaditeľom. Najprv som váhal – lepšie som sa cítil v úlohe učiteľa, ale osud rozhodol za mňa. Riaditeľa školy, ktorý ma tam pritiahol, zvolili neskôr za starostu a mňa vymenovali za riaditeľa. Nerád som však sekíroval pedagógov, ale na žiakov som bol prísnejší,“ spomína.
Jeho pedagogický štýl kombinoval prísnosť so spravodlivosťou. Keď videl, že deti sú unavené, jednoducho ich zobral von hrať futbal. „Rómovia si veľmi cenia spravodlivosť. A ja som sa snažil byť spravodlivý,“ podotkol bývalý riaditeľ školy, ktorý bol presvedčený, že deti z chudobného prostredia sa môžu integrovať do spoločnosti iba prostredníctvom školy. Štát však podľa neho učiteľov na takúto prácu vôbec nepripravoval. „Všetko sme sa učili sami,“ dodal.
Veľmi rád trávi čas pri vode s rybárskymi priateľmi. „Raz som vyhral prvú a raz tretiu cenu na Skálniku, ale už nechodím na súťaže. Rád chodím na ryby na Kurinec a na rybník pri Ožďanoch,“ poznamenal rybár, ktorý medzi najväčšie úlovky zaradil 13,5-kilogramového kapra či metrového amura. Je ženatý už 59 rokov a so ženou má dve deti, tri vnúčatá a dokonca aj pravnuka. „Je teraz naše slniečko,“ hovorí s úsmevom Farkas. Najradšej na husliach hráva práve jemu. „Má tri roky, spieva a má dobrý sluch aj rytmus, možno z neho bude muzikant. Teším sa, keď k nám príde. Ak náhodou plače, zahrám mu na husliach a spieva so mnou detské melódie,“ povedal Farkas a dodáva, že hudba pre nich znamená veľmi veľa.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Ladislava Farkasa
