Egyptská ženská múmia, najznámejší zbierkový predmet Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote, postupne získava novú tvár. Hyperrealistickú rekonštrukciu tváre realizuje sochárka Emese Gábor, ktorá pri práci vychádza z vedeckých poznatkov získaných výskumom múmie. Verejnosť môže nahliadnuť do zákulisia procesu, ktorý priblíži pravdepodobnú podobu ženy žijúcej v starovekom Egypte.

Rekonštrukcii tváre predchádzala prípravná rekonštrukcia lebky, ktorá vytvorila základ pre ďalšiu prácu. Na projekte sa tak prepájajú výsledky vedeckého skúmania s umeleckým stvárnením. Cieľom je predstaviť návštevníkom pravdepodobnú podobu ženy, ktorej telo sa zachovalo po tisícročia.

Výskum múmie priniesol v posledných rokoch nové vedecké poznatky. Dňa 4. decembra 2024 absolvovala CT vyšetrenie v nemocnici v Rimavskej Sobote. Zhotovené snímky následne na jar 2025 podrobili antropologickej analýze na Katedre antropológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Získané poznatky prispeli k ďalšiemu vedeckému skúmaniu tohto výnimočného nálezu. Výsledky výskumu múzeum publikovalo v januári 2026 v 21. ročníku svojho Zborníka.

Rekonštrukcia tváre bude jedným z osobitých prvkov novej stálej expozície Gemersko-malohontského múzea, na ktorej príprave múzeum intenzívne pracuje. Jej dokončenie sa v rámci projektu Interreg plánuje v priebehu roka 2027.

Návštevníci tak budú môcť spoznať múmiu nielen ako historický predmet, ale aj prostredníctvom rekonštrukcie, ktorá im priblíži pravdepodobnú podobu ženy zo starovekého Egypta.

Zdroj: tlačová správa GMM, Szilvia Tóth, PR manažérka, redakčne upravené

<p>The post Egyptská múmia z R. Soboty dostáva novú tvár. Rekonštrukcia priblíži jej podobu zo staroveku first appeared on vobraze.sk.</p>

Známa moderátorka a humoristka Elena Vacvalová má na Gemer-Malohont stále krásne spomienky. Rodáčku z Tisovca najviac teší spokojnosť najbližších a možnosť pomáhať zvieratám. Na rodný kraj nezabudla ani po rokoch života v Bratislave. Tento rok plánuje do Tisovca zavítať na budúci týždeň v súvislosti s návštevou hrobov.

Najväčšiu radosť jej robí rodina a zvieratá

Pre Vacvalovú je najdôležitejšia spokojnosť ľudí, ktorých miluje, predovšetkým dcéry a manžela. Rovnako blízke sú jej zvieratá, ktoré považuje za členov rodiny.

„Najväčšiu radosť mám, keď sú ľudia, ktorých milujem a bez ktorých si neviem predstaviť svoju existenciu, zdraví, šťastní a spokojní. Predovšetkým moja najbližšia rodina, moja dcéra, môj manžel, a v mojom prípade aj keď sú zdravé a spokojné moje zvieratá,“ priblížila.

Jej záujem sa neobmedzuje iba na zvieratá, ktoré má doma. Finančne podporuje organizácie zachraňujúce týrané zvieratá a pomáha aj prostredníctvom fotografovania kalendára pre Slobodu zvierat. „Najšťastnejšia by som bola, keby sa všetky zvieratká mali tak dobre ako tie naše. To sa mi však nesplní, a preto robím pre tie ostatné, čo sa dá,“ povedala.

V Lučenci vystúpila s kolegami zo Sedmičky

Vo štvrtok večer zavítala do Lučenca, kde spolu s kolegami z talkshow Sedem bez záruky zabávala divákov v historickej Redute. „Pre Tisovčanov bolo okresné mesto Rimavská Sobota a potom sme sa ešte chodievali pozrieť aj za nákupmi do Lučenca. Na to si pamätám,“ hovorí pre vobraze.sk Elena Vacvalová. Spomienky má aj na obec Pinciná, kde mala tetu, sestru svojho otca, u ktorej sa rodina zvykla zastaviť.

Zaujala ju historická Reduta, ktorú označila za famózny priestor. Ocenila ľudí, ktorí investujú do záchrany starých budov a vracajú im život „Môžete byť pyšní, pretože veľmi uznávam ľudí, ktorí investujú do záchrany krásnych budov alebo inštitúcií, pamiatok, na ktoré nie sú peniaze,“ povedala.

Talkshow má za sebou už 25 rokov a jej zostava sa v priebehu času menila. Moderátorka priznala, že odchod Olinky Feldekovej a Milana Lasicu v nej vyvolal smútok aj obavy o budúcnosť programu. Spolupráca s mladšími kolegami jej však priniesla novú energiu.

Spomenula napríklad Tomáša Hudáka, Sama Trnku, Mateja Adámiho či Jána Snopka. Na kolegoch oceňuje ich otvorenosť a slobodu, pričom verí, že si môžu navzájom odovzdávať skúsenosti aj nové pohľady. „Sú otvorenejší, slobodnejší a mne to veľmi vyhovuje. Človek s nimi akoby omladol. Myslím si, že si máme čo navzájom dať,“ povedala Vacvalová.

Každé vystúpenie je podľa nej iné a veľa závisí od reakcií publika. Účinkujúci sa za roky spoločného vystupovania naučili vycítiť, kedy tému rozvinúť a kedy radšej zmeniť smer.

Zdroj: vobraze.sk, Foto: Monika Mišíková

<p>The post Rodáčka z Tisovca Vacvalová nachádza radosť v rodine aj pomoci zvieratám. Vystúpila v Lučenci first appeared on vobraze.sk.</p>

Štyridsať rokov na hudobnej scéne oslávila skupina Maduar v Rimavskej Sobote. Včerajší výročný večer v divadelnej sále Domu kultúry spojil známe tanečné hity, spomienky na začiatky kapely a humor Mariána Čekovského, ktorý sa ujal úlohy hostiteľa. Bratia Juraj a Ladislav Matyinkovci previedli publikum svojou hudobnou cestou a pripomenuli aj miesto, kde sa pred desaťročiami začala.

Program sa rozbehol maďarskými hudobnými vsuvkami, neskôr nechýbal ani rómsky hudobný podmaz. Čeky si postupne pozýval bratov Matyinkovcov do rozhovoru a svojimi otázkami i poznámkami udržiaval večer v odľahčenej atmosfére. Zaujímal sa napríklad o počet obyvateľov Rimavskej Soboty či o to, koľko má mesto kruhových objazdov. Ako poznamenal, v Michalovciach ich majú dvanásť, a preto tam rozdávajú Kinedryl.

Bratia Matyinkovci prezradili, že ich ľudia spoznávajú aj na verejnosti. Juraj Matyinko sa radšej zdraví ako prvý pretože má už dioptrie. „Zdravím sa z princípu, keď vidím, že sa niekto zdraví, a potom, keď ide mojím smerom, tak aj zistím, kto to bol,“ vysvetlil s humorom. Práve podobné momenty okrem hudby priniesli aj o osobné spomienky a príhody.

Od skladby Sen až po Hafananu

Počas večera sa návštevníci vrátili aj k samotnému vzniku názvu Maduar, ktorý vytvorili zo skratiek mien chalanov v kapele. Čeky zavtipkoval, že názov mohol dopadnúť aj horšie, napríklad ako Duarmad či Ardumad. Po príchode speváčky Barbary Haščákovej si zasa vedeli predstaviť aj verziu MaduarBA. Spomienka na Barbaru Haščákovú mala počas večera aj hudobnú podobu. Keď sa nenašiel nikto z publika, kto by si jej skladbu zaspieval verejne, mikrofón si vzal samotný Čekovský. Za vystúpenie si vyslúžil potlesk a skladba sa stala aj hudobným pozdravom speváčke, ktorá už nie je medzi nami.

Rozprávanie sa dotklo tiež relácie Inkognito, v ktorej Čekovský účinkuje a v minulosti sa v nej objavili aj bratia Matyinkovci. Nechýbali ani známe skladby Maduaru, ktoré pripomenuli jednotlivé obdobia jeho pôsobenia.

Jedným z dôležitých momentov bol návrat k úplným začiatkom. Prvou skladbou, ktorú bratia spomenuli, bol Sen. Zložili ju a začali nacvičovať práve v priestoroch dnešného Domu kultúry, v miestnej skúšobni. V tom čase mal jeden z bratov 12 a druhý 17 rokov. Výročie bolo podľa Matyinkovcov príležitosťou pozvať aj ľudí, ktorí sa počas štyroch desaťročí na ich ceste podieľali alebo akýmkoľvek spôsobom prispeli k úspechu skupiny.

Čekovský ocenil názov aj energiu kapely

Marián Čekovský počas večera striedal hovorené vstupy, humorné scénky a hudobné podmazy. Skupina ho pritom sprevádzala nielen spevom, ale aj hrou naživo. Niektorí jej členovia sa podieľali aj na nahrávaní skladieb v štúdiu. „Maduar má vynikajúci názov,“ povedal Čekovský a poukázal aj na spojenie s výrazom „dur“, ktoré vnímal ako symbol veselosti a pozitívneho prístupu. Kapelu pozná viac ako tridsať rokov a jej členom zaželal, aby boli inšpiráciou aj pre ďalších ľudí.

„Prajem im, aby boli inšpiráciou aj pre ďalších ľudí, ktorí nerobia len hudbu pre vrásku na čele, ale preto, aby sa ľudia tešili, spievali a mali pozitívny pocit zo života. A ja z týchto chlapcov takýto pocit mám, preto som rád, že ich poznám. Robia to výborne,“ uviedol pre vobraze.sk Čekovský. Pridal aj niekoľko osobných spomienok na Rimavskú Sobotu. Spomenul zastávku na Košickej ceste, kde ho kontrolovali policajti a dostal pokutu, ale aj návštevu mesta, počas ktorej sa zastavil kúpiť si melón.

Diváci sedeli, no napokon aj tancovali

Večer bol netradičný aj tým, že hoci išlo o oslavu skupiny známej tanečnými skladbami, publikum sedelo v kreslách divadelnej sály. Napriek tomu sa muzikantom podarilo divákov dvakrát postaviť a roztancovať. Ľudia sa pridali aj spevom a atmosféra sa postupne zmenila na spoločnú oslavu.

Čekovský a Maduar spojili aj skladby rôznych interpretov. Zaznela kombinácia piesne Myslím, že môžem byť od IMT Smile v Čekovského podaní, na ktorú bratia Matyinkovci plynulo nadviazali svojou skladbou Hafanana.

Na záver predstavili aj novú skladbu Navždy. Jej názov vznikol podľa slov Juraja Matyinka na Silvestra v Košiciach, keď Marián Čekovský poznamenal, že Maduar tu bude hádam navždy. Jurajovi sa veta zapáčila a napadlo mu, že by mohla byť dobrým názvom piesne.

„Keď chodíme na koncerty, tak to je náš hlavný slogan, že prinášame pozitívnu energiu. Sme radi, že ju prinášame spolu s tebou, Čeky,“ povedal Juraj Matyinko. Skupina Maduar vznikla 1. augusta 1986 v Rimavskej Sobote a postupne sa zaradila medzi výrazné mená slovenskej a českej tanečnej scény 90. rokov. Medzi jej najznámejšie hity patria skladby Do It, I Feel Good, Hafanana, Anjel, Mystic Party či La Chita. Úspech kapely presiahol hranice Slovenska a Česka, pričom singel Hafanana sa dostal do vydania v 94 krajinách sveta. Bratia Matyinkovci sa do svojho rodného mesta vracajú aj ako organizátori hudobných podujatí. Na rimavskosobotskom amfiteátri usporiadali napríklad festival Maduar 90’s Party, na ktorom v júli 2024 vystúpili aj zahraničné mená tanečnej scény, medzi nimi švédska skupina Rednex, nemecký Captain Jack a holandskí Twenty 4 Seven. Na pódiu ich doplnili slovenský DJ Robert Burian a ďalší hostia. Podujatie spojilo hity 90. rokov s vystúpeniami interpretov, ktorých skladby poznali fanúšikovia tanečnej hudby naprieč Európou.

<p>The post Maduar oslávil 40 rokov v R. Sobote. S Mariánom Čekovským spojili hity, spomienky a humor + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Na salaši Pod Maginhradom vo Veľkých Teriakovciach sa v sobotu stretli milovníci ovčiarskych tradícií, ľudovej kultúry a poctivých jedál. Trinásty ročník Mitrovania priniesol súťaž vo varení baraních špecialít, ukážky tradičných remesiel aj folklórny program. V kategórii tradičných špecialít zabodoval tím z Tornale, ktorý sa do súťaže zapojil po prvýkrát.
Víťazstvo si v kategórii tradičných špecialít odniesli Legendy z Tornale. Pripravili baraní perkelt s cviklovými haluškami, ktorými porotu oslovili chuťou, spôsobom servírovania aj vizuálnym spracovaním. Hoci na Mitrovanie prišli po prvý raz a nevedeli presne, čo ich čaká, v kútiku duše dúfali, že by mohli uspieť. „Myslím si, že úspech bol ocenený a veľký. Porota ocenila chuťové prepojenie, stolovanie aj vizuálnu stránku nášho jedla,“ priblížil Peter Gašpar.

Za výsledkom podľa nich stála predovšetkým tímová práca, dobrá nálada a elán. V skupine pritom nemali vyučeného kuchára a viac ako polovicu tvorili ženy, ktoré sa v minulosti vyučili za šičky. Ich profesie súvisia aj s niekdajšou textilnou výrobou v Tornali.

Po úspechu plánujú prísť aj na budúci rok. Nevylučujú pritom, že svoje kuchárske schopnosti a skúsenosti vyskúšajú aj na ďalších súťažiach.
Druhé miesto v kategórii tradičných špecialít obsadili Kružniankovia, ktorí pridali do perkeltu rozmarín. Ako povedali, varili poslednýkrát na zelenom, čiže pripravili špenátove halušky. Tretie miesto obsadili Speváci spod Kohúta, ktorí uvarili Gemerské guľky. V kategórii netradičných špecialít získali prvé miesto Gemerské tradície a druhé miesto Zvar.

Liter žinčice vypil za 13 sekúnd
O pozornosť návštevníkov sa postarali aj súťaže v pití žinčice a jedení halušiek. Najrýchlejším účastníkom v pití žinčice sa stal súťažiaci Zdeno z neďalekých Vrboviec, ktorý liter vypil za 13 sekúnd. Ako prezradil, na disciplínu sa špeciálne nepripravoval. Žinčicu má jednoducho rád, predovšetkým čerstvú.

V súťaži v jedení halušiek rozhodovala rýchlosť, ale aj splnenie pravidiel. Najrýchlejší účastník zvládol porciu približne za 17 sekúnd. Nestačilo však iba povedať, že má zjedené. Súťažiaci musel ukázať prázdnu misku. Podľa Miroslavy Vargovej, spolupracovníčky Miestnej akčnej skupiny Malohont a členky organizačného tímu, evidovali na podujatí takmer dvetisíc ľudí vyšších ako jeden meter, menší návštevníci mali vstup zdarma.

Ovčiu vlnu spracovávali tak ako kedysi
Návštevníci mohli sledovať ukážky strihania oviec, odvárania žinčice a výroby syrových nití. Predstavili aj produkty, ktoré sa pripravujú počas bežnej prevádzky salaša. Sortiment zahŕňal parené a tvrdé syry aj čerstvé syry. Veľký záujem, najmä medzi deťmi, vzbudili syrové nite.

Pri spracovaní mlieka je dôležité dodržiavať technologické postupy a osvedčené recepty. Záujem návštevníkov bol podľa výrobcu taký veľký, že výrobky musel priebežne dopĺňať.
Svoje zastúpenie malo aj tradičné tkanie. Ľubomíra Žilková návštevníkom priblížila, ako sa v minulosti spracovávala ovčia vlna a ako sa z nej vyrábali nite určené na tkanie. „Aj keď majú ľudia len pár ovečiek, aj takéto množstvo vlny sa dá spracovať jednoduchým spôsobom. Vlnu treba oprať, rozčesať, na súkenníckom kolovrátku spracovať do nití a potom sa tká,“ vysvetlila.
Záujemcovia sa mohli dozvedieť viac o jednotlivých krokoch a niektoré činnosti si aj vyskúšať. Podľa Žilkovej návštevníkov na Mitrovaní postupne pribúda a radosť jej prinášajú najmä rozhovory a osobné stretnutia.

Mitrovanie je spojené s ukončením salašného hospodárenia a sviatkom svätého Demetra, označovaným aj ako Mitra. V tomto období sa pastieri vracali z hôr do dedín, vyúčtovali sa s majiteľmi oviec a po mesiacoch náročnej práce ukončovali sezónu. Podujatie vzdáva úctu bačom, valachom a všetkým, ktorí udržiavajú ovčiarske remeslo, tradičné spracovanie ovčích produktov a s nimi spojené zvyky.

Folklórny program obohatili trombitáši bratia Štefánikovci, fujaristi Milan Katreniak, Dušan Ceber a Tomáš Vaculčiak, gajdoš Drahomír Daloš, heligonkári z Klenovca a viaceré folklórne kolektívy. Vystúpili detské folklórne súbory Mladosť z Klenovca a Zrkadielko z Hnúšte, folklórne skupiny Revúška z Revúčky, Lieščina z Rimavskej Soboty a FSk Hráči. Hlavným hosťom bol Folklórny súbor Podpoľanec z Detvy.
Súčasťou programu bola aj spomienka na Elenu Kubaliakovú z Hrachova, finančnú manažérku MAS Malohont a predsedníčku OZVENY. Program venovali jej pamiatke.

Organizátori vyzdvihli prácu dobrovoľníkov
Za podujatím stojí spolupráca Miestnej akčnej skupiny Malohont, rodiny Keľovcov a ich Salaša pod Maginhradom a Gemersko-malohontského osvetového strediska v Rimavskej Sobote. Podľa Miroslavy Vargovej si veľké uznanie zaslúžia predovšetkým ľudia, ktorí udržiavajú tradície a venujú sa chovu oviec aj spracovaniu ich produkcie. „Bude to znieť ako klišé, ale naozaj neviem slovami vyjadriť vďačnosť za všetko, čo sa s týmto podujatím spája. Za ľudí, ktorí ho tvoria, za ľudí, ktorí udržiavajú naše tradície, za ľudí, ktorí sa aj v týchto neľahkých časoch venujú chovu oviec a spracovaniu ich produkcie. Práve im vzdávame hold týmto jedinečným podujatím,“ uviedla pre vobraze.sk Vargová. Na príprave sa podieľalo asi 300 ďalších ľudí – účinkujúci, remeselníci, dobrovoľníci, technické zabezpečenie a ďalší ludia okolo.

Organizačný tím tvorili aj desiatky dobrovoľníkov z rôznych kútov regiónu. „Tak pohodovú atmosféru v organizačnom tíme odporúčam zažiť každému,“ doplnila. Mitrovanie nesie regionálnu značku Tradičné podujatie Gemera-Malohontu a podporili ho z verejných zdrojov Fond na podporu umenia a ďalší partneri.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Mitrovanie vo Veľkých Teriakovciach vzdalo hold pastierskym tradíciám. Porotu zaujali baraní perkelt aj cviklové halušky first appeared on vobraze.sk.</p>

Výtvarníčka Šarlota Bottová z Hnúšte sa v posledných rokoch čoraz viac venuje portrétovaniu rómskych osobností. Po cykloch venovaných spisovateľom, výtvarníkom či hercom predstavila v Rimavskej Sobote desať veľkorozmerných portrétov rómskych spevákov a speváčok. V tvorbe našla tému, ktorá ju osobne napĺňa a ktorú vníma aj ako svoje posolstvo pre spoločnosť.

Autorská výstava s názvom Melódia rómskej duše mala v septembri premiéru v Galérii Ganevia v Dome kultúry v Rimavskej Sobote. Desať portrétov na plátne zachytáva známe hudobné osobnosti, ktoré podľa autorky svojou tvorbou zanechali výraznú stopu. Výstava potrvá do 16. októbra 2026. „Odkedy som sa začala venovať rómskym osobnostiam, nesmierne ma to napĺňa a cítim, že som sa v tejto téme úplne našla,“ hovorí pre vobraze.sk Šarlota Bottová. Ako ďalej hovorí, práve pri tejto téme si uvedomila, že jednotlivé portréty nestačia. Chcela vytvoriť ucelené cykly, ktoré predstavia rómske osobnosti v širších súvislostiach.

Hudbu sa snažila preniesť na plátno

Impulzom na vznik aktuálnej výstavy bola jej osobná láska k rómskej hudbe. Pri výbere portrétovaných osobností sa sústredila na spevákov a speváčky, ktorí podľa nej niečo priniesli a zanechali po sebe významný odkaz.„Keďže rómsku hudbu milujem, pri každom portréte som sa snažila priniesť niečo nové, aby mal každý obraz svoju vlastnú osobitú atmosféru,“ približuje výtvarníčka. Prepojenie hudby s výtvarným umením bolo pre ňu osobitnou výzvou. Nešlo jej iba o zachytenie podoby známych interpretov, ale aj o vytvorenie vlastnej atmosféry každého diela.

Z desiatich portrétov bol pre ňu najnáročnejší obraz speváčky Věry Bílej. Pri tvorbe celého cyklu sa snažila, aby sa jednotlivé diela od seba odlišovali a každý portrét vystihoval osobnosť zobrazovaného človeka.

Obrazmi chce meniť pohľad na rómsku kultúru

Bottová sa rómskym osobnostiam venuje dlhodobo. Vo svojich výtvarných cykloch postupne predstavuje ľudí z oblasti literatúry, výtvarného umenia, herectva aj hudby. Vníma ich ako spôsob, ako poukázať na význam rómskej kultúry a priblížiť verejnosti osobnosti, ktorých práca si podľa nej zaslúži väčšiu pozornosť.„Rozhodla som sa pre túto tému práve preto, že nikto na Slovensku nevytvára takéto rómske cykly dlhodobo. Chýba tu tvorba robená úprimne od srdca, ktorá ukazuje rómske osobnosti v úplne inom, hlbšom svetle,“ vysvetľuje.

Ohlasy na svoju tvorbu dostáva od známych osobností aj od bežných návštevníkov výstav. Za osobitne dôležité považuje reakcie ľudí, ktorí vďaka jej obrazom objavujú osobnosti, o ktorých predtým veľa nevedeli.

„Najkrajšie pre mňa je, keď mi nerómovia poďakujú s tým, že netušili, koľko šikovných a vzdelaných Rómov u nás máme,“ hovorí. Práve takéto reakcie ju utvrdzujú v tom, že jej tvorba má zmysel aj mimo samotného výtvarného umenia.

„To, čo vytváram, je pre mňa takým posolstvom,“ dodáva Bottová. Verí, že umenie môže pomáhať búrať predsudky a meniť pohľad spoločnosti prostredníctvom poznávania konkrétnych ľudí a ich práce.

Svoje portréty rómskych osobností predstavila Šarlota Bottová aj nedávno na podujatí Pod Sobotskou bránou, ktoré sa konalo 19. septembra v Rimavskej Sobote. Výstava s názvom Rómske osobnosti priniesla portréty Václava Siváka, Renáty Berkyovej, Jána Cibuľu, Rimnalda Oláha a Anity Soul. Výtvarná prezentácia bola súčasťou podujatia, ktoré ponúklo aj remeslá, jarmok a tvorivé dielne. Výstava nadviazala na jej dlhodobú snahu približovať verejnosti významné rómske osobnosti z rôznych oblastí života. Bottová sa prostredníctvom portrétov snaží poukázať na ich talent, prácu a prínos pre kultúru i spoločnosť. Každý z portrétov predstavuje inú osobnosť a zároveň rozširuje jej ucelenú výtvarnú sériu venovanú rómskej kultúre. Podujatie Pod Sobotskou bránou tak bolo ďalšou príležitosťou predstaviť jej tvorbu návštevníkom priamo v regióne, z ktorého pochádza.

Chce sa posúvať ďalej

Výtvarníčka, ktorá je samoukom, vníma ako jednu zo svojich najväčších výziev potrebu prinášať stále nové nápady a posúvať vlastnú tvorbu. Nechce sa uspokojiť s tým, čo už dosiahla. Záleží jej na tom, aby každý nový obraz mal svoj význam a zachoval si umeleckú hodnotu.

Ak by mala neobmedzené možnosti, pustila by sa do ďalšieho veľkého cyklu, v ktorom by chcela využiť nové techniky aj väčšie rozmery. Jej zámerom je opäť priniesť niečo nečakané a zároveň otvoriť tému, ktorá by mala širší spoločenský dosah.

Tento rok ju ešte čaká výstava v Nemecku. Ďalšie plány si zatiaľ necháva pre seba. V budúcom roku chce predstaviť nový projekt, jeho podobu však zatiaľ neprezrádza.

Pre Bottovú tak zostáva dôležité nielen samotné maľovanie, ale aj odkaz, ktorý prostredníctvom svojich diel odovzdáva. Chce, aby sa na rómske osobnosti pozeralo cez ich talent, prácu a prínos a aby jej obrazy pomáhali verejnosti objavovať kultúru, ktorá má čo ponúknuť.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Výtvarníčka Bottová z Hnúšte prenáša rómsku hudbu na plátno. Svojimi obrazmi chce búrať predsudky first appeared on vobraze.sk.</p>

Keď sa na pódiu objaví Romano Drom z Hnúšte, nie je to iba tanečné vystúpenie. Za jednotlivými choreografiami sú roky práce, vzťah ku kultúre, ktorú si členovia nesú zo svojich rodín, ale aj snaha vytvoriť deťom a mladým ľuďom priestor, kde môžu získavať sebavedomie, skúsenosti a priateľstvá. Súbor vznikol v roku 2017 a za roky jeho fungovania sa v ňom vystriedali už tri generácie tanečníkov. Má 21 členov.
Za súborom stojí Ján Deme, ktorý k rómskej kultúre získal vzťah už v detstve. Výrazne ho ovplyvnila jeho mama Monika Bobaková. Sám začínal tancovať veľmi mladý a postupne sa dostal až k vedeniu súboru. „Veľký vplyv na môj vzťah k rómskej kultúre mala moja mama, ktorá ma k nej priviedla už odmalička. Sám som začínal veľmi mladý a postupne som sa dostal až k vedeniu súboru,“ približuje pre vobraze.sk vedúci súboru Ján Deme.

Za tancom je celý tím
Na fungovaní súboru sa podieľa viacero ľudí. Keďže Deme má aj pracovné povinnosti a časť roka trávi na vystúpeniach v zahraničí, opiera sa o Rena Gaspara, svoju sesternicu Danielu Cibulovú, Lilianu a jej priateľa. Pomáhajú s choreografiami, organizáciou, vybavovaním potrebných vecí aj prípravou vystúpení. „Romano Drom nie je iba o jednom človeku. Ja ho vediem, ale za jeho fungovaním stojí celý tím ľudí, ktorí doň dávajú svoj čas, energiu a hlavne srdce,“ hovorí Deme.

Pravidelné nácviky prebiehajú v Hnúšti a ich intenzita závisí aj od pripravovaných vystúpení. Pred väčšími podujatiami venujú príprave viac času. Deme pritom zdôrazňuje, že deti sa počas tréningov neučia iba jednotlivé kroky. „Tanec podľa mňa nie je iba o naučení sa krokov. Učíme sa disciplíne, spolupráci, zodpovednosti a tomu, ako fungovať ako jeden tím.“

Od detstva až k ďalšej generácii
Jedným z najvýraznejších príbehov súboru je jeho generačné pokračovanie. V Romano Drom sa za roky vystriedali tri generácie tanečníkov. Niektorí začínali ako malé deti a postupne vyrastali spolu so súborom. Práve v tom vidí Deme jednu z jeho najväčších hodnôt. Jeho želaním je, aby dnešní členovia raz priviedli do súboru svoje vlastné deti. „Bolo by pre mňa krásne,“ hovorí. Členovia pritom popri tanci žijú svoj vlastný život. Chodia do školy, pracujú a pripravujú sa na svoje budúce povolania. Medzi mladými sú napríklad dievčatá, ktoré sa venujú sociálnej pedagogike, a Adrián Farkaš študuje odbor barber. Tanec ich spája, no podľa Demeho je dôležité, aby si každý z nich našiel aj svoju vlastnú životnú cestu. „Som rád, že každý člen má svoje sny a svoje ciele. Tanec je niečo, čo nás spája,“ dodáva.Na pódiu podľa neho tancovali aj s mamami na pódium a potom začínali sami a terajšia generácia je už tretia.

Tvorba súboru podľa Demeho vychádza z rómskej kultúry a hudby. Tanečníci pracujú s rómskymi tanečnými prvkami, no vytvárajú aj vlastné choreografie. V hudbe využívajú aj rumunské a maďarské prvky. Deme hovorí, že nechcú iba kopírovať iné súbory. Cieľom je vytvárať vlastný štýl, podľa ktorého bude Romano Drom rozpoznateľný.

Tomu prispôsobujú aj oblečenie. Kostýmy kombinujú podľa konkrétnej choreografie a hudobného štýlu. Pri rumunskej choreografii používajú napríklad čierne sukne a blúzky pre dievčatá a čierne nohavice, topánky a tričká pre chlapcov. „Čierne tričká nie sú typickým rómskym krojom. Pre nás však predstavujú určitý moderný rumunský štýl a zámerne ich používame ako súčasť choreografie. Chceme, aby hudba, tanec a oblečenie spolu ladili,“ vysvetľuje.

Najväčším úspechom nie je veľké pódium
Romano Drom počas rokov vystupoval na rôznych kultúrnych, rómskych a komunitných podujatiach po Slovensku. Už v minulosti súbor reprezentoval Hnúšťu na podujatiach v Kokave nad Rimavicou, Detve, Poltári, Rožňave, Kremnici, Fiľakove, Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote či Bratislave.
Súbor sa v roku 2023 predstavil aj na podujatí Te prindžaras amen/Spoznajme sa, ktoré pripravilo Slovenské národné múzeum – Múzeum kultúry Rómov na Slovensku. Pre Demeho však počet vystúpení ani veľkosť pódia nie sú tým najdôležitejším. Za úspech považuje predovšetkým zmenu, ktorú vidí u samotných detí. „Najväčším úspechom je, keď vidím dieťa, ktoré sa najskôr hanbí, ale postupne získa sebavedomie a dokáže vystúpiť pred ľuďmi. Úspechom je aj to, že sa deti vracajú na tréningy, držia spolu a chcú pokračovať,“ hovorí.

Práca s deťmi podľa neho prináša radosť, ale aj zodpovednosť. Niekedy je potrebné byť učiteľom, inokedy kamarátom alebo človekom, ktorý dieťa jednoducho vypočuje. Súčasťou fungovania súboru sú aj organizačné otázky, priestory či financovanie. Napriek tomu Deme hovorí, že práve chvíle, keď vidí deti na pódiu s úsmevom, mu pripomínajú, prečo sa tejto práci venuje. Členovia sa stretávajú aj mimo samotných tréningov. Rozprávajú sa o živote, svojich plánoch, snoch a budúcnosti. Vznikajú tak vzťahy, ktoré podľa Demeho presahujú rámec tanečného súboru. „Romano Drom pre nás nie je iba o tanci a vystúpeniach. Chcem budovať komunitu, v ktorej deti nájdu priateľstvá, podporu, kultúru a pocit, že niekam patria,“ vysvetľuje.

Dôležitou súčasťou je pre neho aj vzťah ku koreňom. Deti sa podľa neho učia disciplíne, trpezlivosti, zodpovednosti a spolupráci, ale zároveň získavajú odvahu vystupovať pred ľuďmi a veriť sami sebe. „Chcem, aby vedeli, odkiaľ pochádzajú, a aby sa za to nikdy nemuseli hanbiť,“ zdôrazňuje Deme.

Samotný názov Romano Drom znamená v preklade Rómska cesta. Pre Jána Demeho nejde iba o názov tanečného súboru, ale o cestu, ktorú jeho členovia kráčajú spoločne. Jej ďalšia časť sa má začať pripravovať už na budúci rok. Romano Drom plánuje nový program, v ktorom chce spojiť flamenco s rumunskou choreografiou. Tomu chcú prispôsobiť aj kostýmy a zaobstarať rumunské krojové prvky.
Do budúcnosti by chcel Deme pre súbor najmä dôstojné podmienky na pravidelné skúšky a priestor, kde by deti mohli tancovať a tvoriť. Romano Drom chce ďalej rozvíjať nové choreografie, pripravovať programy a vystupovať na ďalších podujatiach po Slovensku. „Najviac by som chcel, aby si deti odniesli sebavedomie, dobré spomienky a úctu k svojim koreňom. Aby raz, keď budú dospelí, mohli povedať: Bol som súčasťou Romano Drom a niečo mi to dalo.“ ako Deme dodáva, práve v tom vidí zmysel ďalšej cesty súboru. Nie iba v tom, aby deti naučil tancovať, ale aby im ukázal, že aj z Hnúšte môžu viesť cesty za veľkými snami. „Chcem, aby vedeli, že aj keď pochádzajú z menšieho mesta, môžu mať veľké sny a môžu niečo dokázať.“

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Deme vedie v Hnúšti tanečný súbor Romano Drom. Jeho členovia sa venujú tancu už v troch generáciách first appeared on vobraze.sk.</p>

Magdaléna Dobrocká z Rimavskej Soboty študuje odbor muzikálové herectvo na Súkromnom konzervatóriu v Košiciach. Od septembra nastúpila do piateho ročníka a mieni pokračovať aj v šiestom. Po ich úspešnom skončení získa pedagogické minimum, čo jej umožní vyučovať na základných umeleckých školách. Za najvýraznejší posun vo svojej kariére považuje účinkovanie v divadelných predstaveniach. Jej ročník na konzervatóriu dostal ponuku účinkovať ako zbor v muzikáli Evita v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, kde sa tiež predstavila. Na túto spoluprácu nadviazala minulý mesiac, keď mala premiéru v ďalšom muzikáli Duch v tom istom divadle, kde už stvárnila menšiu postavu asistentky a zároveň je súčasťou zboru.

V súčasnosti Magdaléna Dobrocká účinkuje v prešovskom divadle formou hosťovania. „V blízkej budúcnosti by som mala zaskakovať v dvoch predstaveniach Divadla Jonáša Záborského (DJZ) za jednu herečku a je to pre mňa obrovská príležitosť. Mám voči tomu rešpekt a veľmi si to vážim, ale nemôžem sa už dočkať, že si budem môcť zase zahrať s takými úžasnými hercami,“ uviedla pre vobraze.sk devätnásťročná Magdaléna Dobrocká.

Mimoriadne silnú spomienku má na tohtoročné májové svoje maturitné predstavenie, ktoré sa uskutočnilo v historickej budove Divadla Jonáša Záborského v Prešove. „Takúto možnosť nemajú všetci maturanti konzervatória. Príležitosť odohrať svoje maturitné predstavenie na divadelných doskách je veľmi vzácne. Preto keď som sa s mojimi spolužiakmi na konci klaňali, bola som až dojatá,“ spomína Magdaléna Dobrocká. V maturitnom predstavení Vojna na treťom poschodí hrala rolu policajtky. „Paradoxne som sa s touto postavou najviac potrápila, ale na konci som si ju najviac obľúbila,“ podotkla.

Na konzervatóriu sa rovnomerne venuje spevu, tancu aj herectvu a žiadnu z týchto zložiek by nechcela vynechať. „Všetky tri zložky sú pre mňa už neodlúčiteľné. V škole sa zdokonaľujem v každej jednej a bavia ma stále rovnako a nevedela by som sa vzdať ani jednej,“ vysvetľuje. Tanec navyše vníma ako dôležitý prostriedok na oddych a vyjadrenie emócií.

„So školou sme sa zúčastnili aj na súťaži konzervatórií Priestor pre talent v roku 2024, kde sa nám podarilo získať pár ocenení. Obsadila som tretie miesto v ansámblovom speve a získala som cenu poroty za hereckú etudu, na ktorej sme sa so spolužiakmi podieľali,“ priblížila Magdaléna Dobrocká. Absolvovala študijný pobyt Erasmus na Janáčkovej akadémii muzických umení v Brne a dvakrát reprezentovala školu na festivale divadiel Na scénu v Plzni. Okrem umeleckých aktivít dostala príležitosť predvádzať šaty na dvoch módnych prehliadkach Museum Fashion Niht vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach. Vyskúšať si modeling bolo jedným z jej snov.

Za posledné štyri roky prešla výrazným osobnostným vývojom. „Osobne mám pocit, že za štyri roky som sa veľmi zmenila a hlavne sa cítim omnoho vyspelejšie,“ poznamenala mladá Soboťanka. Okrem umenia a kreslenia, ktorému sa Magdaléna venovala aj v minulosti, si za posledné roky našla novú záľubu v cestovaní. Počas školského roka naň nemá veľa priestoru, no cez prázdniny rada spoznáva krásy Slovenska s rodinou a európske destinácie s priateľom a jeho rodinou. Tento rok navštívila pobrežie Albánska a sicílske Palermo, pričom jej dlhodobým cieľom je spoznať celú Európu a neskôr aj ďalšie svetadiele. „Najviac sa mi páčilo objavovať miesta, kde nechodí veľa turistov a ochutnávať nové jedlá. “

Jej hlavnou ambíciou do budúcna je onedlho úspešne dokončiť konzervatórium a naďalej účinkovať v divadle. Nevylučuje ani pokračovanie štúdia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, Janáčkovej akadémii muzických umení v Brne alebo na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe, pričom preferuje zotrvanie v blízkosti rodiny na Slovensku, no nebráni sa ani pôsobeniu v Českej republike.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album M. Dobrockej

<p>The post Magdaléna Dobrocká z R. Soboty študuje muzikálové herectvo a skúsenosti zbiera v prešovskom divadle first appeared on vobraze.sk.</p>

V sobotu 17. októbra sa na Salaši pod Maginhradom vo Veľkých Teriakovciach uskutoční 13. ročník Mitrovania. Sviatok ovčiarov, známy aj ako valaské hody, prinesie ukážky prác na salaši, súťaž vo varení baraních špecialít, vystúpenia folklórnych kolektívov, trh regionálnych produktov aj program pre deti.

Od 10:00 hod. budú môcť návštevníci sledovať strihanie oviec, výrobu syra, bryndze, pareníc a žinčice či spracovanie ovčej vlny. V stánku MAS MALOHONT ochutnajú regionálne produkty vrátane Klenoveckého syrca zo syrárne pri Salaši pod Maginhradom. „Kto má rád chute nášho regiónu, môže sa tešiť aj na baraninu pečenú na ražni a regionálne výrobky v našej predajni,“ pozýva Patrik Keľo zo Salaša pod Maginhradom.

K Mitrovaniu patrí aj súťaž vo varení baraních špecialít, v ktorej päťčlenné tímy priateľov, rodín, organizácií či firiem predstavia svoje recepty a spôsoby prípravy mäsa. „Vždy sa teším na záver súťaže, keď tímy svoje jedlá naservírujú porote. Z obyčajného varenia pri kotlíkoch sa vtedy stane malá kulinárska prehliadka,“ hovorí Oľga Maciaková, predsedníčka MAS MALOHONT.

V areáli salaša si návštevníci budú môcť pozrieť výstavu oviec a výstavu Ovčiarstvo na starých fotografiách. Pripravené bude premietanie filmov z cyklu Po stopách nositeľov tradícií a trh regionálnych produktov. Deti sa môžu tešiť na tvorivé dielne, drevené atrakcie a stretnutie s Maťkom a Kubkom. Na hlavnom pódiu pri salaši sa o 11:00 hod. začne program Ovečka, ovečka, trojaký úžitok…Vystúpia v ňom trombitáši Štefánikovci, fujaristi, heligonkári folklórneho súboru Vepor z Klenovca, gajdoš Drahomír Daloš, detské folklórne súbory Mladosť z Klenovca a Zrkadielko z Hnúšte i folklórne skupiny Revúčka a Lieščina. Program doplní rozprávanie baču Štefana Črepa z Liptovskej Lúžnej o živote a práci na salaši.Od 13:15 hod. bude program pokračovať pri pastierni. V pásme Veselo pri pastierni sa predstavia trombitáši Štefánikovci a folklórna skupina Hráči. Pripravené sú aj súťaže v jedení halušiek a pití žinčice. O 14:30 hod. sa na hlavnom pódiu začne program Mitrovanie, v ktorom vystúpi folklórny súbor Podpoľanec z Detvy. Vyvrcholením Mitrovania bude o 16:00 hod. slávnostný sprievod ovčiarov, bačov a valachov, ku ktorému sa pridajú aj účinkujúce folklórne kolektívy. Po sprievode príde na rad záverečné vyúčtovanie bačov s majiteľmi oviec.

Podujatie tak pripomenie chvíle, keď sa pastieri po mesiacoch strávených na salašoch vracali domov a spoločne uzatvárali pastiersku sezónu.

„Naším spoločným cieľom je zachovávať valaské a ovčiarske tradície regiónu Gemer-Malohont a priblížiť ich aj mladším generáciám. Chceme ukázať, čo všetko obnáša práca na salaši, pripomenúť zvyky spojené s ukončením pastierskej sezóny a dať priestor ľuďom, ktorí sa ovčiarstvu venujú dodnes,“ hovorí Danka Bartová, manažérka MAS MALOHONT.

Mitrovanie pripravujú Miestna akčná skupina MALOHONT, Salaš pod Maginhradom vo Veľkých Teriakovciach a Gemersko-malohontské osvetové stredisko v Rimavskej Sobote, kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja, v spolupráci s dobrovoľníkmi a s podporou sponzorov.

Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Zdroj: tlačová správa, MAS Malohont

<p>The post Mitrovanie vo V. Teriakovciach priblíži život na salaši aj zvyky na konci pastierskej sezóny first appeared on vobraze.sk.</p>

Herečka, dramatička, režisérka, autorka a umelecká šéfka košického Divadla Na Peróne Jana Wernerová pochádza z Rimavskej Soboty, ku ktorej má stále blízky vzťah. Hoci pôsobí najmä v Košiciach, detstvo, rodina a prostredie, v ktorom vyrastala, sa výrazne premietli aj do jej tvorby.
Na jar jej vyšla kniha Kolotočárka, v ktorej sa vracia k svojmu detstvu. „Je pre mňa vždy veľký sviatok sa vrátiť do rodného mesta,“ hovorí pre vobraze.sk Jana Werneová (45). Keď Rimavskou Sobotou prechádza, snaží sa zastaviť. Na námestie sa podľa vlastných slov vracia niekoľkokrát do roka a stále vníma miesta, ktoré pozná od detstva. Spomína si na jeho podobu ešte zo socialistického obdobia, ale aj na okolie tabakovej továrne či Sídlisko Západ, kam sa rodina neskôr presťahovala.

Detstvo v kolotočiarskom prostredí
Jej detstvo bolo spojené s kolotočiarskym prostredím a spôsobom života, ktorý sa v mnohom líšil od toho, čo pozná väčšina detí. Časť detstva strávila v maringotke u starej mamy. Už ako dieťa si uvedomovala, že prostredie, z ktorého pochádza, ju odlišuje od ostatných. „Dieťa od mala cíti, že nepatrí do skupiny v úvodzovkách normálnych detí,“ opisuje. Nešlo pritom podľa nej o jednu konkrétnu udalosť, ale skôr o postupné vnímanie toho, ako spoločnosť pristupuje k ľuďom a komunitám, ktoré sú odlišné. Aj tieto skúsenosti sa neskôr stali základom knihy Kolotočárka. Wernerová na nej pracovala približne desať rokov.

K textu sa opakovane vracala a niekedy si od neho dala aj rok či dva prestávku. Na začiatku v nej podľa vlastných slov bolo veľa hnevu a frustrácie voči rodine a prostrediu, v ktorom vyrastala. Postupne sa však jej pohľad menil. „Cez písanie som si uvedomila, že svojim predkom a prostrediu, z ktorého pochádzam, môžem byť len vďačná,” hovorí. Písanie jej umožnilo pozrieť sa na minulosť s odstupom a zároveň pomenovať stereotypy, ktoré si ľudia často vytvárajú o skupinách, ktoré dobre nepoznajú. „Veľmi si želám, aby moja kniha, okrem iného hovorila aj o tom, že tie stereotypy v rámci jednotlivých skupín spoločnosti nefungujú plošne a dajú sa búrať.”

Prvý dotyk s divadlom prišiel v rodnom meste
K divadlu sa dostala ešte ako jedenásťročná. Spolužiačka Lydka Ferencová ju vtedy priviedla na literárno-dramatický odbor bývalej ľudovej školy umenia, ktorý fungoval v Dome kultúry. Práve tam zažila moment, ktorý si dodnes pamätá. Počas skúšky sa na javisku rozsvietilo svetlo a ona v ňom uvidela drobné čiastočky prachu. „Ten moment bol pre mňa magický. Vtedy som si povedala, že takto by som chcela žiť,“ spomína. Divadlo si pritom vytvárala už aj sama doma. Pre bratrancov a sesternice vymýšľala predstavenia, rozdeľovala úlohy, skúšala s nimi a potom ich doma aj uvádzali. Už vtedy v nej teda nebola iba túžba stáť na javisku, ale aj potreba vytvárať celý svet predstavenia. „Robím to, čo som robila od detstva.” Hrala divadlo a režírovala predstavenia. V rámci svojho zamestnania sa nevnímam iba ako interpretka. Venujem sa písaniu textov, réžii a prevádzke divadla, takže sa na seba dívam ako na všestrannú divadelníčku,” hovorí. Postupne sa z nej stala herečka, autorka, režisérka aj scenáristka. Sama seba dnes označuje za flexibilnú divadelníčku, ktorá nechce zostať uzavretá v jednej profesii.

Divadelný aj životný partner

Štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici si vybrala aj preto, že bola bližšie k domovu ako Bratislava. Škola jej podľa vlastných slov dala nielen vzdelanie, ale aj väčšiu istotu, schopnosť presadiť sa a hľadať vlastnú cestu. Práve počas vysokej školy začala spolu s Petrom Kočišom ml. pripravovať prvé autorské predstavenia. Peter sa neskôr stal jej divadelným aj životným partnerom. Ako vysokoškoláci cestovali po Slovensku a vystupovali v kultúrnych centrách. To, čo sa začalo ako študentský nápad, postupne prerástlo do vlastného divadla. Divadlo Na Peróne založili v roku 2005. Od roku 2020 pôsobí vo vlastnom komornom priestore v Košiciach, ktorý má 44 miest. „Sme veľmi šťastní a hrdí, že sa nám to podarilo,“ hovorí o ceste, ktorá k vlastnému priestoru viedla. Wernerová krátko pôsobila aj v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, no vydržala tam menej ako tri mesiace. Podľa jej slov potrebovala väčšiu slobodu pri tvorbe aj v živote. „Ja som potrebovala slobodu,“ vysvetľuje. Do prešovského divadla sa neskôr vrátila ako hosťujúca herečka.

Divadlo, ktoré je osobné a komunitné
Vlastné divadlo však znamená aj veľké množstvo práce. Wernerová je v Na Peróne zároveň herečkou, režisérkou, autorkou aj umeleckou šéfkou. Z pôvodného menšieho tímu sa postupne vytvorila skupina približne 17 ľudí.

„Práca v nezávislej kultúre je náročná hlavne z toho dôvodu, že človek robí niekoľko povolaní naraz aani za jedno v podstate nie je normálne zaplatený,“ hovorí s humorom. Napriek tomu je pre ňu sloboda nezávislého divadla dôležitá. Na Peróne charakterizujú vlastné texty a témy, ktoré sa tvorcov osobne dotýkajú. „Naše divadlo je veľmi osobné,“ hovorí Wernerová. Zároveň však nechce, aby bolo iba miestom, kam človek príde na predstavenie a odíde. Dôležitý je pre ňu kontakt s publikom. Diváci môžu po predstavení zostať, rozprávať sa s tvorcami alebo posedieť v divadelnej kaviarni. Divadlo má v súčasnosti päť živých inscenácií a počas rokov sa predstavilo nielen na Slovensku, ale aj v Česku, Poľsku, Maďarsku, Francúzsku, Nemecku, Bulharsku, Nórsku, Anglicku, Švédsku či Spojených štátoch. Spolupracuje pritom s umelcami a organizáciami doma aj v zahraničí. V roku 2023 reprezentovalo Slovensko na Pražskom Quadriennale. Silný dojem v nej zanechal aj New York, kde divadlo v roku 2017 vystupovalo na Old Broadway. Práve tam si ešte intenzívnejšie uvedomila, že podobne komorný a príjemný priestor chce mať aj doma. „Tam som si uvedomila, že také malé, príjemné divadelné priestory musíme zvládnuť postaviť a vybudovať aj doma,” spomína.

Nejde o jednu hereckú úlohu, ale o celok
Wernerová sa nevníma ako herečka, pre ktorú je najdôležitejšia jedna konkrétna postava. Často si postavy sama vytvára a pri práci premýšľa nad predstavením ako nad celkom. „Pre mňa nie je dôležitý len ten môj part, ale aby to predstavenie fungovalo ako celok,“ vysvetľuje. Dôležité je pre ňu, aby mal každý člen súboru priestor, aby do seba zapadali herecké výkony, réžia, hudba aj scénografia a aby medzi ľuďmi na javisku fungovala chémia. Práve autenticita a energia podľa nej rozhodujú o tom, či predstavenie dokáže osloviť diváka.

Okrem divadla píše Janka aj pre rozhlas, pre deti aj pre dospelých. Ako poznamenala, má kvantum textov pre divadlo či rozhlas. Dlho ich však vnímala najmä ako súčasť svojej divadelnej práce, nie ako samostatnú literárnu tvorbu. Spolu s Petrom Kočišom a Jozefom Palaščákom je napríklad spoluautorkou rozhlasovej hry pre mládež Slovenský raj z roku 2023, ktorá pracuje so svetom počítačových hier a slovenskou literatúrou. Na rozdiel od divadelných a rozhlasových textov mala pri Kolotočárke po prvýkrát pocit, že skutočne napísala prózu. Písanie jej pritom umožňuje pracovať s témami, ktoré si chce sama otvárať a rozvíjať. Pri Kolotočárke sa k textu podľa nej vracala niekoľko rokov a postupne menila aj svoj pohľad na to, čo v knihe opisuje. Práve odstup od vlastných skúseností jej pomohol pozrieť sa na ne inak a spracovať ich aj umelecky.

Najväčším životným šťastím je spoločná cesta
Za najdôležitejší moment svojej kariéry nepovažuje jednu konkrétnu inscenáciu ani úspech. Za zásadné považuje stretnutie s Petrom Kočišom ml. počas štúdia. Spolu už viac ako štvrťstoročie tvoria, cestujú a budujú vlastné divadlo. „Sme parťáci vlastne 25 rokov, 26 rokov,“ hovorí. Kočiš ml. je zárove ilustrátorom knihy Kolotočárka. Wernerová už premýšľa aj nad ďalšou knihou. Tentoraz ju ako hlavná téma jej poviedok zaujímajú ženy a zmeny,ktorými si v živote prechádzajú, vrátane starnutia. S pribúdajúcim vekom sa podľa nej mení aj pohľad na úspech. Verejný záujem či pochvala sú príjemným bonusom, no dôležitejšie je pre ňu, aby mala tvorba význam a aby ju stále napĺňala. „Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že to najcennejšie, čo v živote máme, je dobre a tvorivo strávený čas,“ hovorí.

Chce, aby Kolotočárka ožila aj na filmovom plátne
Jedným z jej aktuálnych tvorivých snov je filmová adaptácia Kolotočárky. O knihu už prejavili záujem aj režiséri a Wernerová by bola rada, keby sa jej príbeh dostal aj na filmové plátno. „Túžim po tom, aby moja kniha ožila aj na na obraze,“ hovorí.

Mladí herci a začínajúci umelci by sa podľa nej nemali sústreďovať iba na úspech, viditeľnosť či počet ľudí, ktorí ich sledujú. O svoje skúsenosti sa delila aj počas 18 rokov, keď učila na konzervatóriu. Za dôležitejšie považuje vnútornú motiváciu a to, či človeka jeho práca skutočne napĺňa. Hoci divadlo a písanie zaberajú v jej živote veľa času, priestor si nachádza aj na iné veci. Medzi jej záľuby patrí šitie, cestovanie a záhrada. Pri šití si môže oddýchnuť pri inom type tvorby a pri cestovaní rada spoznáva nové miesta a v záhrade rada vymýšľa nové projekty medzi svojimi kvetinovými záhonmi. Veľmi rada má more. Do Rimavskej Soboty by sa Wernerová rada vrátila aj so svojím divadlom. Spomína tiež pripravovanú čítačku v Citadele, ktorá má súvisieť s knihou Kolotočárka. „Veľmi rada tam vašich čitateľov uvidím, “ hovorí.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Herečka Wernerová pôsobí ako umelecká šéfka divadla v Košiciach. Rodáčka z R. Soboty napísala knihu Kolotočárka first appeared on vobraze.sk.</p>

Približne dvetisíc ľudí sa v sobotu večer stretlo v rimavskosobotskom amfiteátri na koncerte, aký sa v regióne nevidí často. Na pódiu sa predstavila svetoznáma 100 Tagú Cigányzenekar – 100-členný cigánsky orchester, ktorý do Rimavskej Soboty priniesol veľký orchestrálny zvuk, cimbaly, desiatky sláčikov a virtuózne sólové výkony. Orchester už vystupoval na všetkých kontinentoch.

V publiku sa stretli Slováci, Maďari aj Rómovia. Hudba tak na jednom mieste spojila ľudí rôzneho pôvodu a veku. Pre viacerých návštevníkov pritom nešlo iba o obyčajný koncert. Niektorí hudobné teleso dlhé roky poznali z nahrávok či televízie a v Rimavskej Sobote ho mohli po prvý raz počuť naživo.
Večer priniesol známe diela klasickej hudby aj skladby späté s maďarskou a cigánskou hudobnou tradíciou. Zaznel Montiho Čardáš, Brahmsove Uhorského tance, Lisztova Uhorská rapsódia, Erkelov Palotás či Dinicuho Škovránok.
Veľké obsadenie orchestra vytváralo mohutný zvuk. Husle sa striedali s cimbalom, kontrabasmi, violončelami a klarinetmi, pričom pri viacerých skladbách dostali priestor aj jednotliví virtuózi.

Medzi divákmi bol aj rimavskosobotský muzikant Ferdinand Balogh, ktorý koncerty orchestra dlhé roky sleduje. Na jeho vystúpenie sa však až doteraz osobne nedostal. „Sú výnimoční, to treba zažiť. Keď začnú hrať, ste v rozprávke, keď máte radi takýto štýl hudby,“ povedal po koncerte pre vobraze.sk Balogh. Prekvapil ho aj počet návštevníkov. „Boli tam Slováci, Maďari, Rómovia. Bolo to spojenie, už samotný koncert bolo niečo zázračné a vyvolal pozitívne ohlasy,“ opísal.
Balogh vážnu hudbu nevyhľadáva pravidelne, o to viac ho však oslovilo spojenie klasických skladieb s charakteristickým zvukom cigánskeho orchestra. „Nepočúvam cielene Mozarta, ale potešila ma kombinácia hudobných nástrojov a cimbalov. Poznal som všetky skladby, ktoré hrali. Ale v tomto rómskom aranžmáne dostali úplne inú podobu,“ vysvetlil.

Podľa neho je práve obsadenie orchestra jedným z dôvodov, prečo jeho koncert pôsobí tak výnimočne. „Keď hrá orchester, máte tam kontrabas, violončelo, husle, ale cimbal veľmi nie. Keď tu zaznie toľko kontrabasov, cimbalov, klarinetistov a všetci sú virtuózi, tak je to krása. To hocikde nepočujete,“ povedal Balogh. Silným momentom bol pre neho Montiho Čardáš, ktorý hudobníci obohatili o vlastné improvizácie. „Keby som nesedel, tak spadnem na zadok. To treba zažiť,“ dodal s úsmevom.

Splnil sa mu sen počuť ich naživo
Medzi návštevníkmi koncertu bol aj Elemír Radič z Rimavskej Soboty, ktorý si koncert nenechal ujsť aj preto, že si chcel splniť dlhoročný sen – vypočuť si toto hudobné teleso naživo. Aj on má k hudbe blízko. Pochádza z hudobníckej rodiny a sám v minulosti spieval v hudobnom zbore. Koncert preto nevnímal iba ako bežný kultúrny program, ale aj z pohľadu človeka, ktorý má k hudbe osobný vzťah.

Práve živé vystúpenie podľa neho prináša úplne inú skúsenosť ako sledovanie orchestra cez televíznu obrazovku. Veľké obsadenie, zvuk desiatok nástrojov a bezprostredný kontakt s hudobníkmi vytvárajú atmosféru, ktorú televízny prenos nedokáže úplne sprostredkovať.

Deväťsesiatnik Radič sa navyše dostal aj do zákulisia, kde sa stretol s jedným zo zakladajúcich členov orchestra s Lendvai Csicsóom Józefom, ktorý je jeho najstarším členom. Má 81 rokov a ako potvrdil, že sa hudobníci v Rimavskej Sobote cítili veľmi dobre. „Ani som si nemyslel, že je tu toľko Rómov. Veľmi sa mi tu páčilo,“ povedal Lendvai Csicsó. Jeho slová pritom dobre vystihli aj atmosféru samotného koncertu. Na pódiu sa stretli muzikanti, pre ktorých je hudba generačnou tradíciou, a publikum, v ktorom sedeli ľudia s podobným vzťahom k hudbe. Byť súčasťou takéhoto veľkého hudobného telesa je podľa neho výnimočná skúsenosť a je rád, že ich je aj viac ako sto, keďže niektorí hrávajú aj na lodiach, tak za zastupujú.

Okrem spoločnej hry dostávajú priestor aj na sólové vystúpenia a improvizácie, ktoré boli ďalším spestrením hudobného zážitku.

Hudobné teleso uz vystupovalo aj v regióne, napríklad vo Fiľakove. Možnosť zaspievať si s takýmto početným orchestrom dostala aj Ružena Kukolíková.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Svetoznámy cigánsky orchester si do Rim. Soboty prišlo vypočuť približne dvetisíc ľudí. Amfiteátrom sa niesol zvuk huslí, kontrabasov a netradične aj cimbalov first appeared on vobraze.sk.</p>