Ľubica Kubiňáková z Rimavskej Soboty patrí medzi ženy, ktoré spojili veľkú časť svojho života s folklórom, školstvom a prácou s ľuďmi. Ľudový tanec ju oslovil už počas gymnaziálnych rokov a postupne sa stal prirodzenou súčasťou jej života. Profesne sa venovala celé roky školstvu. Dnes je už na dôchodku, no stále ostáva aktívna a venuje sa aj výtvarnému umeniu. Ako pre vobraze.sk Ľubica Kubiňáková hovorí, celý profesijný život spojila so školstvom. Pôsobila ako učiteľka na prvom stupni základnej školy a neskôr dlhé roky pracovala vo vedení školy.

Približne dvadsať rokov bola zástupkyňou riaditeľa na Základnej škole Pavla Dobšinského v Rimavskej Sobote. Neskôr sa stala riaditeľkou Základnej školy Creative, odkiaľ odišla do dôchodku. „Práca v školstve bola krásna. Deti sú v mladšom veku úprimné a človek s nimi prežíva množstvo pekných momentov,“ hovorí Ľubica Kubiňáková (66). Ako dodáva, pedagogická práca ju napĺňala, hoci prinášala aj hektické obdobia. Počas rokov sledovala zmeny v školskom systéme a reformy, ktoré sa pravidelne vracali.

„Niektoré veci sa menili, no školy, ktoré išli s dobou, už mali veľa vecí osvojených. Dôležité bolo vždy myslieť na deti a pracovať s nimi úprimne,“ dodáva.

Na stretnutia s bývalými žiakmi spomína rada. Často ju oslovujú na ulici a mnohí jej dodnes ďakujú. „Veľmi ma poteší, keď sa pristavia, porozprávajú a spomenú si na školské časy,“ hovorí s tým, že učila generácie, častokrát sa stávalo, že to boli deti jej niekdajších žiakov. Výnimočne sa našli aj vnúčatá.

Kubiňáková bola aktívna aj vo verejnom živote. Dlhé roky pôsobila ako predsedníčka výboru mestskej časti, kde sa venovala komunitným aktivitám a problémom obyvateľov. Začínala ako tajomníčka a neskôr sa stala predsedníčkou.

Po odchode do dôchodku si našla ďalšiu záľubu vo výtvarnom umení. Už štvrtý rok navštevuje Základnú umeleckú školu, kde sa venuje maľovaniu spolu so skupinou dospelých. „Ako učiteľka som mala rada výtvarnú výchovu, preto som si chcela skúsiť nové techniky,“ približuje.

Venuje sa kresbe, akrylovej maľbe, grafike aj keramike. Najradšej maľuje prírodné motívy, zvieratá a jednoduché portréty. Niektoré jej práce už zdobia domácnosti rodiny a blízkych. „Keramike by som sa rada venovala ešte viac, ale potom by som už asi vôbec nebola doma,“ dodáva s úsmevom dlhoročná folkloristka Kubiňáková.

Práve dnes večer sa v kroji opäť postaví na javisko. Folklórny súbor Rimavan oslávi v Rimavskej Sobote svoje 55. výročie galaprogramom, na ktorom sa predstavia bývalí aj súčasní členovia. Ako Kubiňáková hovorí, súbor Rimavan ju sprevádza od mladosti. Prvé kroky na javisku urobila ešte ako gymnazistka, keď ich na tanečnú výchovu viedol Štefan Baláž. Práve on si medzi študentmi vybral mladých ľudí, ktorí mali cit pre pohyb a ľudový tanec. „Veľa nás začalo, ale nie všetci vydržali. Mne sa tam zapáčilo hneď. Bola tam dobrá partia ľudí a folklór ma chytil,“ povedala Kubiňáková.

Do Rimavanu vstúpila ešte v jeho začiatkoch a stala sa súčasťou prvej generácie tanečníkov. Už v prvej päťročnici účinkovala na galaprograme súboru a folklór ju sprevádzal aj počas vysokoškolského štúdia. Neskôr prišla prirodzená prestávka – práca, rodina a každodenné povinnosti.

K folklóru sa však po rokoch opäť vrátila. Impulzom bolo 35. výročie súboru Rimavan, keď oslovili bývalých členov, aby sa zapojili do jubilejného programu. Začali opäť trénovať a postupne sa vytvorila skupina bývalých tanečníkov, ktorá zostala aktívna dodnes.

„Odvtedy sa stretávame pravidelne a dobre nám to dobre padne. Je to nielen tanec, ale aj priateľstvá a spomienky,“ hovorí folkloristka.

Na javisku sa predstaví približne štyridsať bývalých i súčasných členov súboru, ktorí sa na program pripravovali takmer rok. Ako poznamenala, na skúšky dochádzali nielen z rôznych kútov Slovenska, ale aj zo zahraničia.

„Je úžasné, že sa vieme vždy zmobilizovať. Niektorí prídu z Česka či Rakúska, absolvujú víkendové sústredenia a stále majú chuť tancovať,“ približuje Kubiňáková s tým, že súbor ožil aj príchodom mamičiek s deťmi. Podľa nej je dôležité, aby tradície zostávali živé a prenášali sa na mladšie generácie.

Ľubica Kubiňáková patrí medzi folkloristky, ktoré si počas rokov vyskúšali viacero tanečných partnerov. Na dnešnom jubilejnom programe bude mať dvoch tanečníkov. Medzi jej dlhoročných partnerov patrili napríklad Vladimír Cilík či Jaroslav Zorvan. Na skúšky pred jubilejným vystúpením sa tanečníci stretávali v Dome osvety v Rimavskej Sobote, kde si opäť pripomenuli atmosféru dávnych rokov keď tam začínali. Kubiňáková hovorí, že pri každom stretnutí cíti rovnaké nadšenie ako kedysi. „Keď sa stretneme, akoby sme nadviazali tam, kde sme prestali. Folklór nás stále spája,“ približuje folkloristka.

Počas rokov vystupovala na mnohých podujatiach, jarmokoch, folklórnych slávnostiach aj regionálnych festivaloch. Folklórny súbor Rimavan reprezentoval región doma i v zahraničí a patril medzi výrazné folklórne kolektívy Gemera-Malohontu.

Súčasťou dnešného večera bude aj emotívny blok venovaný Vladimírovi Petrincovi, bývalému umeleckému vedúcemu Rimavanu, ktorý súboru zanechal výraznú stopu. „Bude to určite silný moment. Vladimír Petrinec bol pre mnohých z nás výnimočný človek a umelec,“ hovorí s tým, že jubilejný program vníma ako poďakovanie všetkým generáciám folkloristov, ktorí súborom prešli.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Ľubica Lubiňáková

<p>The post Kubiňáková z R. Soboty tancuje vo Folklórnom súbore Rimavan. Dlhé roky pracovala v školstve first appeared on vobraze.sk.</p>

V Hrnčiarskej Vsi vznikol súbor, ktorý nie je len o tanci. Romane Čerhaja – v preklade „Hviezdičky“ – spája mladých ľudí z jednej obce, ktorí chcú ukázať, že rómska kultúra má stále svoje miesto, silu aj krásu. Ako ďalej pre vobraze.sk uviedla Veronika Berkyová, tanec sa u nich stal spôsobom, ako odovzdávať tradície ďalšej generácii a zároveň mladým ľuďom ponúknuť zmysluplnú cestu. Vedúca čerpá inšpiráciu z konzervatória a aj zo života. Podľa jej slov nie je Rómka, no rómska kultúra sa stala dôležitou súčasťou jej života.

„Môj manžel je Róm, s ktorým vediem tento súbor. Nenarodila som sa s tým, že by som vedela tancovať, ale študovala som na konzervatóriu v Košiciach – hudobno-dramatické umenie. Mali sme tam divadlo aj rómsky tanec, takže odtiaľ pochádzajú moje prvé skúsenosti. Neustále sa popritom učím, pozerám a samovzdelávam sa,“ vysvetľuje Veronika Berkyová (32), ktorá približne šesť rokov učila na Základnej umeleckej škole v Poltári.

Nápady na choreografie často prichádzajú aj od samotných detí. „Je to spoločná práca. Deti chodia s nápadmi, ako doplniť tanečné čísla. Pustíme si hudbu a snažíme sa zapojiť do rytmu.“

Súbor tvoria mladí tanečníci z jednej obce – Angelo Kotlár, Dominika Liptáková, Riakrdo Cibuľa, Stefánia Horváthová, Dominik Cibuľa, Anna Horváthová a ďalší členovia, ktorí sa rozhodli venovať svoj voľný čas tancu. Súboru sa aktívne venuje aj dcéra vedúcej, Nina Berkyová. Podľa jej slov si inšpiráciu berú od skúsenejších kolegov tanečníkov. „Viacerí sa stretávame, pustíme si hudbu a snažíme sa zapojiť do rytmu,“ hovorí Nina.

Za farebnými kostýmami a choreografiami sa skrýva viac než len vystúpenie. Je to priestor, kde sa deti mladí ľudia učia nielen tanečné kroky, ale aj disciplíne, rešpektu a hodnotám. Spoločným cieľom všetkých členov je priniesť divákom niečo viac než len choreografiu. Každé vystúpenie má niesť emóciu, energiu a odkaz.

„Divákom sa tancom snažíme odovzdať posolstvo tradičnej rómskej kultúry. Radosť zo života, tradície, úsmev, spev, čokoľvek, čo poteší telo i dušu každého diváka,“ hovorí vedúca súboru Veronika Berkyová. Podľa jej slov si inšpiráciu berú od skúsenejších kolegov tanečníkov. „Viacerí sa stretávame, pustíme si hudbu a snažíme sa zapojiť do rytmu,“ hovorí.

Otázka, či je dôležitejšia tradícia, alebo moderný štýl tanca, je podľa vedúcej diskutabilná. „Treba ísť s dobou, ponúkať niečo, čo zaujme aj diváka, ale netreba zabúdať ani na tradičné prvky a scenérie, ktoré sa ďalej vyvíjajú. Naše deti, naša budúcnosť, by nemali zabudnúť na to, čo bolo kedysi. Preto treba spájať moderné s tradičným, odovzdávať to srdcom a ďalej tradovať,“ vysvetľuje.

Romane Čerhaja stavia na kombinácii rytmiky, energie mladých ľudí a tradičných rómskych motívov. Aj keď je súbor relatívne mladý, funguje približne rok. Skúšky sú pravidelné a intenzívne. „Chlapci sa k nám pridali a snažíme sa skúšky plnohodnotne využiť. „Čo sa týka rytmu, pamäte, fixácie a choreografie. Chceme, aby to bol pre deti zážitok, ale zároveň musia na sebe pracovať, aby niečo dosiahli,“ hovorí Veronika Berkyová. Priznáva, že pri práci s mladými tanečníkmi je niekedy potrebná aj prísnosť. Tresty však v súbore neexistujú.

„Keď niekto mešká, robí kľuky, alebo brušáky. Musia poslúchať. Je to súčasť disciplíny a rozcvičky. Každý tanečník sa musí rozcvičiť,“ dodáva s úsmevom Berkyová. Podľa nej sú deti usilovné a chápu, čo znamená zodpovednosť.

„Deti samé rešpektujú pravidlá a vedia, čo skúška obnáša. Keď niekto ruší, nepôjde to ďalej. Dodržiavajú zásady. Je skvelé, že chcú prísť a niečo sa naučiť. Niekedy príde aj smútok, keď im niečo nejde, ale keď vidia výsledok a pochvalu, radosť v ich očiach je neuveriteľná.“

Pre mladých tanečníkov je vystupovanie veľkým zážitkom. Na pódiu prežívajú emócie, ktoré ich motivujú pokračovať. Tak tomu bolo aj počas uplynulého víkendu na námestí v Poltári kde si na podujatí Amaro Džives pripomenuli Deň Rómov. Mladí tanečníci a tanečníčky sa zhodli, že za jeden z najväčších úspechov považujú práve toto vystúpenie.

„Boli sme veľmi radi, že nás organizátorka oslovila a mohli sme byť súčasťou krásneho dňa. Som vďačná, že deti to zvládli. Budeme tancovať ďalej, pretože naša húževnatosť nás nepustí,“ hovorí Veronika Berkyová. Podľa nej si rómska kultúra zaslúži dostať sa do povedomia širšej verejnosti. „Rómska kultúra je plná krásy, radosti a bohatstva. Má čo svetu povedať.“

„Na pódiu cítim veľké vzrušenie, ktoré chce zažiť asi každý človek v našom veku. Je to veľmi silná emócia a sme radi, že ju môžeme prežívať,“ hovorí Dominika Liptáková. Tanec im prináša radosť, voľnosť aj pocit úspechu. „Bola to drina, ale zvládli sme to. Je to naše,“ opisujú tanečníci.

Pre mnohých členov znamená súbor viac než len tanec. Je miestom, kde môžu tráviť čas zmysluplne a rozvíjať sa. „Som rád, že máme tento súbor, pretože niektoré deti robia na dedine neplechu. Keď sem chodia, majú čo robiť. Môžeme cestovať, spoznávať iných ľudí a inú kultúru,“ hovorí Peter Horváth.

Vedúca súboru vníma svoju úlohu širšie než len ako vedenie skúšok. „Vzdelávanie nie je len o tanci. Keď sa stretávame, snažíme sa do voľného času zakomponovať aj školské veci. Učíme ich, ako sa správať v spoločnosti, čo ich môže čakať. Sú dobrí aj zlí ľudia, ale netreba nikoho segregovať. Treba načúvať, premýšľať a konať správne,“ vysvetľuje.

Podľa nej je dôležité, aby deti chodili do školy, rozvíjali sa a mali šancu vydať sa lepšou cestou. „Ak budú pravidelne navštevovať školu a krúžky, môžu pokračovať ďalej a vybrať si krajšiu a lepšiu cestu,“ hovorí vedúca súboru. Zároveň sa podľa nej snažia poukázať na to, že tradície môžu žiť a v modernej dobe. Na javisku chcú ukázať, že vedia spievať, tancovať a priniesť publiku energiu, ktorá spája.

Zdroj: vobraze.sk

Projekt finančne podporil Kultminor fond na podporu kultúry národnostných menšín

<p>The post Veronika Berkyová vedie mladých k tancu aj hodnotám. Romane Čerhaja z Hrnčiarskej Vsi oživuje tradíciu pre novú generáciu first appeared on vobraze.sk.</p>

V Rimavskej Sobote mal včera koncert legendárny český spevák, textár a hudobný skladateľ Dalibor Janda so skupinou Prototyp. Priniesli divákom skvelý zážitok, tí sa zabávali a nešetrili potleskom. Ako hostka vystúpila Jiřina Anna Jandová, dcéra speváka s nezameniteľným hlasom. Účinkujúci naplnili očakávania. Divadelná sála Domu kultúry bola vo veľkom predstihu vypredaná. Janda sa predstavil na juhu Banskobystrického kraja v rámci turné Hurikán 365 dní, čo súvisí so 40. výročím od vydania jeho prvého albumu Hurikán.

Dalibor Janda (73) odštartoval galakoncert v R. Sobote piesňou Znám tvůj trik. Medzi tie skladby, ktoré odzneli v jeho prvej časti, patrili aj Vždycky jsem to já či Tisíckrát krásnější. Dostatočný priestor však v nej mala na pódiu aj speváčka Jiřina Anna Jandová. Z najnovšieho albumu Moment zaspieval Janda song Bílý karavan. Mix jeho menej známych skladieb zaznel v podaní kapely Prototyp bez neho. Koncert pokračoval v príjemnej atmosfére. V ďalšom bloku zaspieval Janda skladby Krásně šílená, Já si tě najdu či Kde jsi, pri ktorej dávali diváci od prvých tónov najavo, že je jednou z ich najobľúbenejších. Väčší ohlas mala, aj keď doznela.

Po plánovanej prestávke navnadil český umelec publikum piesňou Všechno na Mars. Keď sa naskytla príležitosť zaspievať si niektorú z jeho skladieb na javisku, prihlásili sa dve jeho fanúšičky, ktoré však neboli z Rimavskosobotského okresu a ani zo susedných. Vybrali si song Tisíckrát krásnější. Dalibor Janda ďalej zaspieval skladby ako Snad jsem si jí měl všímat víc, Jahodový koktejl i duet s dcérou Pátý perný den. Poukázal na to, že v priebehu jari odohrali s kapelou už svoj päťtisíci koncert. Podelil sa o skúsenosti so sociálnymi sieťami i s popularitou, zaspomínal si napríklad na zážitky s nezabudnuteľným hercom Ladislavom Chudíkom či herečkou Helenou Růžičkovou. Janda spomenul, že je záhradkárom i milovníkom histórie. Vytiahol z repertoára aj ťažké kalibre v podobe piesní Hráli jsme kličkovanou i Hurikán.

A keď to možno vyzeralo, že niektoré jeho najväčšie hity nezaznejú, nebolo tomu napokon tak. Publikum, ktoré tvorili zástupcovia rôznych generácií, si vyžiadalo prídavok. Janda zaspieval skladbu Žít ako kaskadér. Ani to však nebolo všetko. Spevák síce naznačil, že odchádza z javiska, lenže diváci si ešte žiadali prídavok. Interpret s tým, pochopiteľne, počítal. Vrátil sa k mikrofónu a odpálil pieseň Oheň, voda, vítr. Tá dala výbornú bodku za koncertom, po ktorom si Dalibor Janda vyslúžil od vďačného publika potlesk postojačky, teda standing ovation. Najvernejší priaznivci však stále nešli domov, využili príležitosť získať autogramom či urobiť si na pamiatku fotografiu s Daliborom Jandom. Ten počas koncertu hral aj na gitare.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Spevák Dalibor Janda to s kapelou Prototyp v Rim. Sobote parádne roztočil + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Country spevák z Tisovca Martin Spišiak sa predstavil v rozhlasovej relácii „Úsmevník“ na Rádiu Regina Východ. Išlo o jeho prvú takúto profesionálnu skúsenosť, ktorú si užil nielen ako hudobný hosť, ale aj ako poslucháč priamo počas nahrávania. „Boli to skutočne humorné scénky. Bol som tam pozvaný ako autor svojich piesní,“ uviedol pre vobraze.sk Martin Spišiak. Nahrávanie prebiehalo približne dva týždne pred vysielaním a odohral tam sedem piesní.

„Reakcia publika bola veľmi dobrá, bolo tam do sto ľudí,“ priblížil spevák. Pôvodne očakával skôr zdržanlivejšie reakcie, no opak bol pravdou. „Bolo to spontánne, ľuďom sa to páčilo a mali veľmi pekné reakcie. Zostal som z toho príjemne prekvapený,“ dodal.

Aktuálne má na konte približne 15 vlastných piesní, pričom medzi najznámejšie patrí skladba Mliečna dráha. Ostatné piesne, ktoré v relácii zazneli, boli pre poslucháčov novinkou. „Som rád, že som dostal možnosť odprezentovať svoju tvorbu v takomto médiu. Bola to skvelá skúsenosť,“ povedal spevák, ktorý je autorom textov aj hudby.

Dodal, že počas sezóny by ho mohli fanúšikovia vidieť na viacerých podujatiach v Tisovec či Hnúšťa. „Moje skladby sa postupne dostávajú do povedomia a záujem rastie, čo ma veľmi teší,“ uviedol. Najnovšie pripravuje aj spoluprácu so známym slovenským hudobníkom, pri ktorej bude autorom textu aj hudby. „Pôjde o štúdiovú nahrávku, ktorá by sa mohla dostať do rádií v priebehu jari,“ naznačil, pričom viac zatiaľ prezradiť nechcel.

Talentovaný spevák sa minulý rok predstavil aj na prestížnej celoslovenskej súťaži Košický zlatý poklad, kde sa prebojoval medzi finálovú dvanástku. Svojou autorskou piesňou Mliečna dráha zaujal nielen odbornú porotu, ale aj publikum.

Zdroj: vobraze.sk, foto, archív Martin Spišiak, Rádio Regina Východ

<p>The post Tisovský country spevák Spišiak predstavil svoju tvorbu v rozhlase. Bol hosťom a jeho skladby si získali publikum first appeared on vobraze.sk.</p>

Adriana Kaločaiová z Poltára má 17 rokov, no jej hlas, odhodlanie a láska k hudbe naznačujú, že o nej ešte budeme veľa počuť. „Môj sen je živiť sa spevom,“ uviedla pre vobraze.sk Adriana Kaločaiová. Talent zdedila po svojej mame a starej mame. Ako dodala, nikdy nenavštevovala žiadnu umeleckú školu či podobne ladený krúžok. „Všetko som sa naučila sama,“ skonštatovala. Vlani vyhrala talentovú súťaž. Šťastie skúša aj v známej šou SuperStar.

Adriana študuje na Spojenej škole v Poltári – odbor služby. Popri štúdiu, kde sa učí variť, šiť či piecť a získava aj vedomosti zo zdravotníctva zakončené certifikátom Slovenského Červeného kríža, má jasno aspoň v jednej veci – jej budúcnosť patrí spevu.

Významnou kapitolou jej hudobného života bolo pôsobenie v rómskom súbore Khamoro, kde od ôsmich do pätnástich rokov nielen spievala, ale aj tancovala. Hudba je súčasťou ich rodiny. „Doma spievame takmer všetci – aj sestra, aj brat. Často si takto spríjemňujeme spoločný čas,“ priblížila mladá Poltárčanka.

Prvý väčší úspech prišiel pred rokom, keď sa prihlásila do talentovej súťaže na sociálnej sieti TikTok. „Videla som pozvánku a povedala som si, že to skúsim,“ spomína. Súťaž Talent Show prebiehala online, na sociálnej sieti, spievala z domu. V porote sedeli známe mená ako Julka Band a Robko Barny. Adriana sa predstavila s rómskou piesňou Zakamlo man a zvíťazila. Okrem radosti si odniesla aj finančnú výhru. „Veľmi ma to potešilo a dodalo mi to sebavedomie.“

V súčasnosti sa pripravuje na ďalšiu veľkú výzvu – kasting do speváckej šou SuperStar, ktorá sa vráti na obrazovky TV Markíza. Už absolvovala dve kolá so štábom a postúpila ďalej. „Mám trému, ale veľmi sa teším. Pomaly sa pripravujem na ďalšie kolo,“ uviedla Kaločaiová Pred porotou sa plánuje predstaviť s piesňou Another Love od Toma Odella.

Skúsenosti so súťažami má však aj z minulosti. Na festivale Roma talent v Kokave nad Rimavicou, ktorý organizoval Vladimír Sendrei, obsadila štvrté miesto. Pravidelne vystupuje aj na podujatiach v Poltári, kde si publikum získava svojím prirodzeným prejavom. „Naposledy som tam vystupovala minulé leto a veľmi som si to užila.“

Adriana priznáva, že v minulosti bojovala s trémou. „Mala som s ňou veľký problém, ale naučila som sa ju kontrolovať. Pomáha mi, keď ju pomaly predýcham,“ poznamenala. Dnes berie trému ako prirodzenú súčasť vystupovania. Jej hudobným vzorom je svetoznáma speváčka Mariah Carey. „Inšpiruje ma najmä svojimi speváckymi výškami,“ hovorí Adriana Kaločaiová. Sama už približne päť rokov píše vlastné piesne, ktoré zatiaľ neboli nahraté. „Verím, že sa mi to postupne podarí.“

„Choď si za svojimi snami a nikdy sa nevzdávaj,“ tak znie jej motto. Jej ambície sú jasné – chce sa naplno venovať spomínanému spevu, nahrávať vlastné skladby a mať kapelu. Najbližšie ju čaká vystúpenie 18. apríla v Poltári na podujatí Amaro Džives, ktoré je venované Dňu Rómov. „Budem spievať rôzne rómske pesničky vrátane cover verzie skladby But barvali, ktorú som už aj nahrala v štúdiu v Lučenci a tiež rómsku hymnu Djelem, djelem.“

Rómska hudba je jej srdcu najbližšia. „Cítim sa v nej doma – v melódii a aj v našom jazyku. A najmä kvôli tej energii, ktorá z nej srší,“ vysvetľuje. Práve rómsky jazyk považuje za jeden z najdôležitejších prvkov svojej kultúry. „Je to niečo, čo nás všetkých Rómov spája.“

Okrem hudby má rada aj jednoduché radosti života. Vo voľnom čase sleduje romantické filmy alebo varí. Jej obľúbeným rómskym jedlom sú marikle – chlebové placky podávané s masťou, cibuľou alebo gójou.
„Žite svoj život tak, aby bol vašou najobľúbenejšou skladbou. Nerobte ho pre kritikov, robte ho pre seba,“ odkázala na záver rozhovoru Adriana Kaločaiová.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album A. Kaločaiovej

Projekt finančne podporil Kultminor fond na podporu kultúry národnostných menšín

<p>The post Nadaná Adriana z Poltára má sen živiť sa spevom. Uspela v talentovej súťaži first appeared on vobraze.sk.</p>

Bývalá učiteľka, kultúrna pracovníčka a dlhoročná poslankyňa Eva Manicová formovala desaťročia spoločenský život v Tisovci – od školy cez folklór až po veľké mestské podujatia. Hoci sa narodila v Hnúšti a vyrastala v Hrnčiarskej Vsi, práve Tisovec sa stal miestom, kde zanechala najvýraznejšiu stopu.

„Vo svojich funkciách som vždy kládla dôraz na vzdelanosť a hrdosť na tisovskú históriu formovanú Daxnerovcami,“ hovorí pre vobraze.sk Eva Manicová (84), ktorá stála pri zrode prvého bilingválneho gymnázia, kde vyzdvihovala talentovaných študentov. Tisovec označuje za srdcovú záležitosť a domov, kde žije už 62 rokov.

Na svoje detstvo bývalá učiteľka spomína s úctou aj vďaka osobnostiam, ktoré sa viažu k jej rodnému kraju. Ako ďalej Manicová hovorí, patrí medzi ne historik a archivár Leon Sokolovský, ktorý spracoval dejiny Hrnčiarskej Vsi. Manicovú už v mladosti priťahovala príroda a turistika, pričom si obľúbila najmä Liptov, kde istý čas aj učila a začínala svoju pedagogickú dráhu. Študovala v Rimavskej Sobote a Lučenci, neskôr si vzdelanie doplnila na pedagogických inštitúciách v Martine a Prešove.

Do základnej školy v Tisovci nastúpila ako učiteľka 1. septembra 1964 a v školstve pôsobila 18 rokov a pod jej rukami prešli generácie žiakov. Medzi nimi bola aj známa moderátorka a glosátorka Elena Vacvalová. Ako Manicová spomína, spoločne dosiahli úspech aj na Sládkovičovej Radvani, kde získali druhé miesto v prednese prózy.

Po rokoch v školstve sa Manicová naplno venovala kultúre. Ďalších 18 rokov stála na čele kultúrneho strediska v Tisovci. Označila to za zlatú éru tisovského amfiteátra na Štavici, kde vítala najväčšie hviezdy vtedajšej česko-slovenskej scény. Do „zoznamu“ podľa jej slov chýbali už len hviezdy ako Karel Gott, Helena Vondráčková či Valdemar Matuška.

Manicovej prínos však nebol len o „veľkých menách“, ale najmä o vytváraní priestoru pre miestnych. ​„Pripravila som len podmienky a čo sa práce týkalo, to už bola robota iných, tvorivých ľudí,“ hovorí skromne o období, kedy pod jej rukami rozkvitalo bábkové divadlo pod vedením Jolky Kuchtovej či ochotnícke súbory pod taktovkou Jaroslava a Mariána Lackovcov. Jej srdcovou záležitosťou bolo aj divadlo a mala veľkú zásluhu pri oživení divadelného života v meste nielen obnovením činnosti Divadelného súboru Daxner ale i vytvorením prehliadky regionálnych divadelných súborov ako Lojkov Tisovec.

​Stála pri vzniku Folklórnej skupiny Tisovec a Detského folklórneho súboru Čížiček, ktorý založila jej dcéra, choreografka a zároveň pedagóg ľudového tanca, Silvia Remperová. Počas svojho pôsobenia podporovala Dychovú hudbu Hradovanka, Festival dychových hudieb Gemera-Malohontu, ako aj Mužský spevokol doktora Sama Daxnera a stála pri založení tradície prehliadky speváckych zborov – Daxnerov Tisovec.

Tri volebné obdobia bola poslankyňou mestského zastupiteľstva v Tisovci, bola aj predsedníčkou Komisie kultúry, školstva, mládeže a športu i viceprimátorkou mesta Tisovec. Dvakrát získala cenu dvoch primátorov za zásluhy o rozvoj mesta. „Mojím hlavným a veľmi dôležitým záujmom bolo dať priestor všetkým zaujímavým talentom, ktorí mali záujem sa niečím prezentovať. Ona sama hovorí, že jej najväčším úspechom bola možnosť samorealizácie a to, že mohla v živote robiť to, čo ju v živote skutočne bavilo,“ zdôraznila.

Zaujímavým momentom je jej prepojenie s básnikom Jánom Bottom, s ktorým majú podľa Manicovej spoločné rodné priezvisko a rodisko svojich predkov Gajdáčovcov. V Tisovci sa Eva Manicová vydala, vychovala dve šikovné deti a dnes sa teší z dospelých vnúčat a pravnúčat. Jej syn Ľuboš Manica, je známy ako podnikateľ, majiteľ tradičnej bryndziarne a bol dlhoročný organizátor motoristického podujatia Off Road 4×4 Tisovec.

Táto energická dôchodkyňa je dodnes známa svojimi medovníkmi podľa receptu od „tety Koperovej“, ktorých umenie ocenil aj pán Štefan Markuš na veľvyslanectve v Maďarsku. Jej medovníkové srdiečko na výstave v Budapešti získalo prvé miesto a potom ako suveníry cestovali do celého sveta. Srdcia a oči ľudí tak potešili v Japonsku, Kanade, Amerike, Afrike a v Austrálii. Medovníčky najrôznejších tvarov, farieb a výzdob však prezentovala aj na takmer každom väčšom podujatí v regióne Gemer – Malohont. Pečenie medovníkov sa tak pre ňu stalo na dlhé roky relaxom.
Dnes si Eva Manicová užíva zaslúžený oddych pri obľúbených seriáloch a ako podotkla, teší sa z napredovania mesta. Ocenila zároveň vďaku mesta za jej výnimočný prínos k rozvoju kultúrneho života, jej schopnosť spojiť komunitu a vytvoriť hodnotné a inšpiratívne podujatia, ktoré obohatili život v meste a posilnili jeho kultúrnu povesť.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Milan Slabej

<p>The post Eva Manicová zanechala výraznú stopu v meste aj medzi ľuďmi. Tisovec formovala celé desaťročia first appeared on vobraze.sk.</p>

V Rimavskej Sobote už začali využívať Dom kultúry. Uplynulý týždeň sa do administratívnych priestorov presťahovali pracovníci Mestského kultúrneho strediska. Urobili tak po dokončení rekonštrukcie súvisiacej s výmenou okien, vzduchotechnikou a celkovým znížením energetickej náročnosti budovy. Zamestnanci sídlili približne rok a pol v budove amfiteátra, ktorý MsKS využíva. Kolaudácia bola vydaná a užívaniu budovy nič nebráni. Informáciu pre vobraze.sk potvrdila riaditeľka MsKS Angela Záhorská s tým, že drobné nedostatky, ako napríklad chýbajúce zábradlie, sú v procese odstraňovania.

Sťahovanie zamestnancov do kancelárií prebiehalo minulý týždeň, v súčasnosti sťahujú ďalšie zariadenie či hudobné nástroje ako napríklad cimbal. V priestoroch amfiteátra zostal už len archív. Otvorenie Domu kultúry a slávnostné prestrihnutie pásky má byť podľa riaditeľky spojené s prvým koncertom, na ktorom vystúpi na budúci týždeň český spevák Dalibor Janda. Oficiálne si otvorenie po rekonštrukcii pripomenú počas Dní mesta v máji. Najbližší víkend má v priestoroch Domu kultúry byť venček Základnej školy M. Tompu.

„Klubovne sa môžu už postupne využívať, baletná sála bude k dispozícii od mája,“ avizuje riaditeľka. Dodala, že plánujú brigádu a priestory, ktoré už vedia sfunkčniť, budú postupne sprístupňovať pre klubovú činnosť a krúžky.

Do priestorov sa majú postupne vrátiť modelári, BabyBalance, zoskupenie TORS či folklórny súbor Rimavan, ktorý by mal mať posledné sústredenie pred jubilejným vystúpením už v Dome kultúry. Z dočasných priestorov sa vrátia aj krúžky aerobiku, jogy, zumby, divadla, či orientálnych tancov. Ešte tento mesiac však budú využívať priestory v Relaxe, hoteli Tatra či telocvični ZŠ M. Tompu.

Plánovaná výmena sedačiek v rimavskosobotskom Dome kultúry bola odložená na letné mesiace. Mesto chcelo pôvodne na tento účel využiť výzvu Fondu na podporu umenia, projekt však nebol podporený. Financie tak bude musieť čerpať z vlastného rozpočtu, pričom prebehnúť by mala aj verejná obchodná súťaž. Ako riaditeľka MsKS doplnila, podali ešte jednu žiadosť na Fond na podporu umenia, kde je možná dotácia vo výške 100-tisíc eur. V súvislosti s výmenou sedačiek v divadelnej sále je v pláne aj výmena podlahy.

Poslanci na uplynulom rokovaní odsúhlasili pre MsKS sumu 57-tisíc eur. Výdavky súviseli s upratovaním po rekonštrukcii, ktoré realizovala spoločnosť AG Hradová vo výške 48-tisíc eur. Súčasťou nákladov je aj výroba, dodávka a montáž pozinkovaného a lakovaného zábradlia na vonkajšie schodisko pri vchode do Galérie Ganevia a služobného vstupu do Domu kultúry, ako aj demontáž vykurovacích telies.

Modernizácia sa týka aj vybavenia divadelnej sály, ktoré nebolo menené od otvorenia Domu kultúry. Podľa Záhorskej preto plánujú výmenu sedačiek počas letných mesiacov s odhadovanými nákladmi približne 235-tisíc eur.

Rekonštrukcia prebiehala v rámci projektu, na ktorý samospráva získala z Plánu obnovy a odolnosti SR viac ako 3,77 milióna eur na zníženie energetickej náročnosti budovy. Z vlastného rozpočtu mesto investuje ďalších viac ako 800-tisíc eur na práce navyše, ktoré neboli súčasťou oprávnených výdavkov projektu.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Do Domu kultúry v R. Sobote sa presťahovali zamestnanci MsKS. Krúžková činnosť sa v ňom začne v máji first appeared on vobraze.sk.</p>

Heligónka a harmonika sú jeho radosťou. Folklorista Juraj Krahulec st. z Kokavy nad Rimavicou prostredníctvom nich celý život rozdáva dobrú náladu ďalej. S tradíciami je spätý celý život i jeho rodina. Rodák z okolitých lazov získaval základy hry na heligónku sám. Bol samoukom už od siedmeho ročníka základnej školy. „Keď som bol štvrták, spolužiak priniesol do školy malú harmoniku, ‚populárika‘, ktorého dostal od krstného otca k birmovke. Keď som to videl, strašne sa mi to zapáčilo. Doma som rodičov stále otravoval, až mi nakoniec v pätnástich rokoch kúpili novú harmoniku v Lučenci za 640 korún. Dodnes si to veľmi dobre pamätám. Učil som sa úplne sám, nikto ma neviedol,“ priblížil pre vobraze.sk Juraj Krahulec starší (76).

Na školské časy si spomína živo. „Do základnej školy, od prvého po piaty ročník, sme chodili z časti Pereš pešo štyri kilometre dole do Drahovej a po škole zasa naspäť. Neskôr sme do Utekáča už dochádzali autobusom,“ spomenul.

​Do svojich 24 rokov pracoval v poľnohospodárstve. Po svadbe sa však zaučil za murára – alebo ako sám s úsmevom hovorí, stal sa z neho „murár náturista“. Pracoval v lokalite Háj, kde po pravej strane pri chatkách stavali hotel.

​​Piesne čerpal najmä z rodiny. Jeho mama bola skvelá speváčka, ktorá spievala aj v kostole. Celá rodina, mama, otec, či starý otec pochádzala z Podpoľania, z Priehaliny. „Sme spevavý národ, piesne sme čerpali odtiaľ, kde ich kto počul.“ Ako šestnásťročný začal mladý folklorista chodiť na zábavy a priadky, kde sa spievali ľudovky. „S harmonikou som chodil po páračkách od jesene až do januára. Do polnoci sa páralo perie a po polnoci sa začalo tancovať a spievať až tretej pol štvrtej rána. Od mladosti žijem s harmonikou. Vždy som hovoril, že mám ženu a heligónka bola mojou druhou ženou.“

Okolo dvadsiatky si kúpil klávesovú harmoniku, pretože heligónky, ktoré majú zasa gombíky, boli v tom čase na ústupe. K heligónke sa Juraj vrátil, keď mal 45 rokov. „Najprv si ju kúpil syn a hneď potom aj ja s jedným už nebohým kamarátom. Dali sme si ich vyrobiť v Žaškove.“ Spolu so synom a kamarátom a heligonkárom Mesiarikom vytvorili v okolí Kokavy prvú trojku heligónkarov. Pravidelne každý týždeň v nedeľu nacvičovali a vymieňali si piesne jeden od druhého. Netrvalo dlho a všimol si ich folklórny súbor Kokavan. „Začali sme so súborom chodiť po vystúpeniach. Niekedy nás bolo hádam aj tridsať.“

​Hudobné nadanie zdedil aj jeho syn. Hoci vyštudoval strojarinu a elektrotechniku v Brezne, nakoniec našiel svoje poslanie vo výrobe a oprave heligóniek a samozrejme na heligónke hrá tiež. Syn Juraj Krahulec mladší s manželkou Stelou sú osobnosťami folklórneho zoskupenia Kmotry a kmotrovia z Detvy, ktoré už približne 20 rokov pôsobí v srdci Podpoľania.

Juraj Krahulec mladší, ktorý kráča v šľapajách svojho otca, známy aj ako výrobca heligóniek, je vo folklóre veľmi uznávaným heligonkárom a spevákom, zatiaľ čo jeho manželka Stela je známa aj ako vášnivá zberateľka krojov, v skupine pôsobí ako výrazná speváčka. Zoskupenie pod ich vedením pravidelne účinkuje na podujatiach, akými sú Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve, Východná, či Stretnutia heligonkárov na Budinej, v Korytárkach či rôzne iné podujatia nielen na Slovensku ale i v Čechách a v Maďarsku. Na konte majú niekoľko úspešných nahrávok vrátane vianočného albumu Kmotrovskô vinšovania, CD Juraj Krahulec a hostia, kde účinkuje aj jeho otec. Ich tvorba, reprezentovaná piesňami ako „Keď sa kmotrovia zídu“ alebo „Hore cez tie lazy“, svojou bezprostrednosťou a hlbokým vzťahom k tradíciám úspešne prenášajú atmosféru starých detvianskych posedení na súčasné pódiá. „Snažil som sa mu dať základy a on sa hneď chytil. Sme hudobná rodina, u nás musia heligónky vrčať vždy,“ dodáva s úsmevom Juraj Krahulec st.
​
​Jeho manželka pochádzala z Ipeľského Potoka. Ako sa stretli? „To bola číra náhoda,“ smeje sa skúsený heligónkar. „Išli sme so švagrom na motorke na odpust – niekto to pozná ako posviacku – k jeho tete. Tam sme sa stretli prvýkrát. Slovo dalo slovo a neskôr sme sa zobrali.“

Po dokončení hotela v Háji pracoval tri roky ako kováč v dielni v Utekáči. Vyrábali píšťaly pre sklárov, no práca bola zdraviu škodlivá kvôli výparom, ktoré vdychovali. „Povedal som si, že si nebudem chorobu kupovať za peniaze, a odišiel som.“ Následne pôsobil ako murár na píle v Kokave a neskôr celých 15 rokov cestoval na týždňovky do Banskej Bystrice, kde pracoval pre závod Smrečina. „Bol som taký ‚ezermešter‘ – vyznal som sa do všetkého, či už to bola murárčina alebo strojnícke práce. Boli sme partia ôsmich chlapov a behali sme po všetkých závodoch.“ Heligónka, či harmonika ho zatiaľ verne čakali doma.
​
​Folklorista Juraj Krahulec st. má rád všetky piesne, no srdcom zostáva verný Podpoľaniu. Vo FS Kokavan pôsobil až do veku 73 rokov, kedy činnosť prerušila pandémia. Neskôr sa dal dokopy s Petrom Klajbanom i ďalšími členmi a založili folklórnu skupinu (FSk) Hráči, s ktorou bol a je veľmi spokojný.

​Desať rokov sa venoval aj deťom. Základy hry na heligónke odovzdal viac než 40 žiakom. Učil ich, aby bol každý originálny. „Heligónkar nesmie byť ako z pásovej výroby. Každý si musí niesť svoj vlastný štýl a autentickú cifru.“ Medzi jeho úspešných žiakov patria mená ako Ľubomír Lašák, Pavol Šustek či Vladimír Kouba.

​Dnes tento aktívny Kokavčan stále cestuje a reprezentuje našu kultúru, napríklad na Morave, kde si ich tamojší miestni aj hostia veľmi obľúbili. „Keď kráčame vínnou cestou a niekoľko desiatok ľudí ide za nami, behajú okolo nás, spievajú a fotia si nás, je to pre nich aj pre nás veľký zážitok,“ hovorí folklorista Juraj Krahulec st.

Veľký dôraz kladie na tradície a správne nosenie krojov. „Za tie roky som prešiel veľa miest a už presne viem, aký kroj kam patrí. Kroj je súčasťou vystúpenia, človek musí prísť na javisko upravený a zladený.“ Svoju životnú filozofiu uzatvára slovami: „Rád sa ľuďom rozdávam. To, čo viem, si nenechávam pre seba. Keď vidím, že majú ľudia radosť, bavia sa a spievajú s nami, robí to veľkú radosť aj mne.“

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív J. Krahulca, archív FSk Hráči

<p>The post Kokavčan Krahulec st. rozdáva dobrú náladu. Heligónka sa stala jeho druhou ženou first appeared on vobraze.sk.</p>

Malá obec Lehota nad Rimavicou aj tento rok prichádza s veľkým programom. Kultúrno-športový deň prinesie program pre všetky generácie – od detí až po milovníkov hudby či netradičných súťaží. Podujatie s celodenným programom bude v sobotu 6. júna, zlatokopi však prídu už skôr. Od piatka sa obec ponorí do atmosféry zlatokopectva. Návštevníci si budú môcť vyskúšať ryžovanie zlata. „Zlatokopi prídu už vo štvrtok, budú tu aj spať. V piatok bude prihlasovanie, večerná súťaž a potom cez deň bude aj bábkové divadlo či program s vojakmi. Nebudú chýbať ani remeselné stánky,“ priblížil pre vobraze.sk starosta Ivan Antal.

Popoludnie bude patriť aj hudbe. Organizátori zatiaľ potvrdili vystúpenie rockovej skupiny Aya zo Žiliny a známeho country speváka Alana Mikušeka, ktorý patrí medzi popredné mená európskej country scény. „Pevne veríme, že Aya zaspieva aj obľúbený hit skladbu Malý princ. Ľudia to budú určite chcieť a poteší ich to,“ hovorí starosta obce Ivan Antal. Ako ďalej prezradil starosta, rokovania prebiehajú aj s kapelou Nová stopa, ktorej tvorba sa nesie v štýle podobnom skupinám ako Kandráčovci či Kollárovci. „Majú pekné piesne,“ poznamenal.

Minulý rok zožala veľký úspech rozprávka Kocúr v čižmách a podľa starostu obce Ivana Antala sa aj tentoraz očakáva vysoká účasť detí. „Vlani ich bolo naozaj veľa, veríme, že si cestu nájdu aj tento rok,“ dodal. Pre deti budú pripravené aj kolotoče a ďalšie atrakcie. O hladné žalúdky sa postará známy kuchár Marcel Ihnačák, ktorý do obce prichádza variť pravidelne a stal sa už neodmysliteľnou súčasťou podujatia.

Hlavný sobotný program bude pokračovať až do večerných hodín. Organizátori veria, že nadviažu na úspech minulého ročníka, ktorý prilákal množstvo návštevníkov. „Ohlasy boli veľmi dobré, zjedlo sa skoro všetko, takže asi bolo dobre,“ zhodnotil s úsmevom starosta.

Minulý rok sa podujatie nieslo v znamení známych mien. Na pódiu vystúpili osobnosti ako Pavol Hammel, Paľo Drapák či Marián Greksa. Rok predtým prišla zaspievať česká hviezda Ilona Csáková.

Obec má navyše ambiciózne plány aj do budúcnosti. „Na budúci rok nám už priklepli organizovanie ešte väčšej súťaže – majstrovstiev Slovenskej a Českej republiky v ryžovaní zlata. Malo by ísť o trojdňové podujatie,“ avizoval starosta.

Zdroj: vobraze.sk, foto: fb skupina AYA a fb Allan Mikušek

<p>The post Skupina Aya a najznámejší slovenský country spevák Allan Mikušek vystúpia v Lehote nad Rimavicou. Zlatokopi budú ryžovať first appeared on vobraze.sk.</p>

Mladá a talentovaná speváčka ľudových piesní Terézia Motyčková z Revúcej si získava uznanie ľudí hlavne pre jej autentickosť a úctu k tradíciám. Účinkuje v umeleckom súbore Lúčnica. „Je to pre mňa splnený sen. Vždy som sa túžila dostať do nejakého významného umeleckého telesa. To, že som súčasťou Lúčnice, predstavuje pre mňa veľkú vec. Aj keď sa mi to podarilo, určite je tam pokora. Predovšetkým však prevláda u mňa radosť. Veľmi sa teším na každé naše predstavenie. Každopádne je pre mňa cťou byť členkou takéhoto úžasného umeleckého telesa. Stále som v ňom ale nováčikom,“ povedala pre vobraze.sk Terézia Motyčková (20). Ako podotkla, do Bratislavy nešla s tým, že sa hneď prvý rok dostane do Lúčnice. „Neverila som si možno natoľko, že by som to okamžite zvládla. Ukázalo sa však na konkurze, že asi na to mám. Vlani na jeseň som ním úspešne prešla,“ pokračovala. Dodala, že prvé vystúpenie absolvovala v decembri a od januára sa zúčastňuje na ich väčšine.

Terezka spieva v ženskej speváckej skupine Lúčnice. „Nadobudla som tam už veľa nových poznatkov o tom, ako správne spievať. Venujeme sa v rámci prípravy jeho technike. Najväčší posun spočíva u mňa v tom, že mám spevácke vedenie, ktoré som predtým nemala. Veľmi mi to pomáha.“

Napriek úspechom zostáva skromná a plány do budúcnosti si prednostne nerobí. Žije prítomnosťou a snaží sa rozhodovať podľa prichádzajúcich ponúk s mottom: „Ak niečo má vyjsť, tak to vyjde,“ dodáva Terezka, ktorá pôsobila v ĽH Ondreja Radiča v Kokave nad Rimavicou a v ĽH Jána Jasenku v Hnúšti. Práve Kokava jej prirástla k srdcu. Príležitostne si zaspievala aj s legendárnou ĽH Ďatelinka.

„Každá jedna pieseň sa nedá naučiť a spievať stále rovnako. Záleží veľa aj odo mňa, v akej nálade som. Vždy sa snažím o autentickosť,“ hovorí mladá speváčka Jej talent a vernosť tradíciám boli potvrdené aj detstve získaným titulom laureátky Zlatej Strunky.

Jej cesta k umeniu sa začala hrou na flaute v Základnej umeleckej škole v Revúcej. Hoci ju folklór v ranom detstve nijako zvlášť nelákal, zlom nastal v desiatich rokoch. Práve cez hudbu si k nemu postupne našla cestu, ktorú umocnilo aj to, že jej mladšia sestra Kristínka začala tancovať vo folklórnom súbore. Ako uviedla, pridala sa a folklór sa stal neoddeliteľnou súčasťou jej života. Z detského Lykovčeka prešla neskôr do FS Lykovec.
​
​Vyrastala v regióne Gemer, ktorý považuje za kultúrne nesmierne bohatý, no zároveň málo spropagovaný. Podľa jej slov je stredný Gemer v okolí Revúcej stále akousi „neobjavenou“ zlatou truhlicou piesní a tradícií. Počas štúdia na Základnej umeleckej škole v Revúcej ju výrazne ovplyvnil učiteľ Michal Šimko. Ten ju učil hru na husle a postupne ju viedol k hlbšiemu pochopeniu ľudovej hudby. Práve on sa v podstate stal takou hlavnou postavou v Terezkinom vnímaní hudby, spevu a hry na husle.

Proces hľadania a „oprašovania“ starých, niekedy už zabudnutých piesní, je pre Terezku malým dobrodružstvom v knižniciach a starých zápisoch. Pri výbere piesne je pre ňu kľúčové, aby ju oslovil text aj melódia. „V piesni musí byť jednoducho iskra,“ hovorí Motyčková. Ako dodáva, veľký dôraz kladie na príbehy, ktoré piesne rozprávajú. „Pred vystúpením pociťujem rešpekt a mierny stres, pretože chcem príbeh piesne odovzdať publiku čo najzmysluplnejšie, s dejovosťou a citom.“
​
​Hoci je tanec prirodzenou súčasťou folklóru, Terezka ho vníma skôr ako sprievodný jav. Sústredí sa primárne na hlasovú interpretáciu, harmóniu a celkové hudobné spracovanie, ktoré pomáha vypovedať hlboký príbeh piesne.
​
​Terezka má na konte viacero ocenení, za svoju najhodnotnejšiu trofej však považuje prvé miesto v súťaži Hronsecká lipová ratolesť. Bol to pre ňu nečakaný a veľmi milý úspech, z ktorého sa tešila. Neskôr sa súťaží prestala zúčastňovať. Pre ňu je dôležitejšie spievať pre divákov a pre vlastnú radosť než sa zúčastňovať na rôznych súťažných príležitostiach.
Svoju pozornosť venuje najmä piesňam z obce Sirk, ktoré interpretuje s dôrazom na miestny dialekt. Okrem Gemera ju však začínajú lákať aj iné regióny ako Podpoľanie, Horehronie či západné Slovensko.
​
​​Dnes žije Terezka v Bratislave, kde trávi väčšinu času štúdiom hudobnej výchovy a slovenského jazyka na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského.

​Lásku k hudbe do Terezky a jej sestier odmalička vštepovali rodičia, ktorí sa hudbe venovali v detstve a v mladosti. Terezka má dve sestry. Kristínka hrá na husle v Kokave nad Rimavicou a Paulínka hrá na cimbal a navštevuje ZUŠ v Revúcej a tiež sa úspešne zúčastňuje na speváckych súťažiach.
​Keď potrebuje trochu oddychu a relax, najradšej odchádza na chalupu k babke na Železník, kde nachádza pokoj. Vo voľnom čase dobíja baterky prechádzkami v prírode v okolí Revúcej, ktorá je pre ňu zdrojom inšpirácie.
​
​Mladým dievčatám, ktoré s folklórom začínajú, Terezka odkazuje: „Je veľmi podstatné hľadať si vlastnú cestu a svoj štýl. Nájsť samého seba je to hlavné. Samozrejme, je dobré inšpirovať sa inými, ale prioritou musí byť autentickosť.“

Spolupracovala na projekte Korene Novohradu, kde sa podieľala na viacerých skladbách, ako napríklad Ťeśie voda skokon, Zore moje, zore či Vyletel vták hore pod oblaky. Jej skladby sú dostupné na platformách ako Spotify a YouTube, pričom niektoré z nich ako napríklad Žala bech jej, žala, sa objavili aj vo vysielaní slovenských rádií.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album T. Motyčkovej

<p>The post Talentovaná Terezka z Revúcej si uznanie získava pre jej autentickosť. Začala spievať v Lúčnici first appeared on vobraze.sk.</p>