Takmer tridsať rokov bol riaditeľom hydinárskeho podniku Spohypo na Kľačanoch. Pôvodne chcel byť veterinárom, ale pre nedostatok miesta ho na takúto vysokú školu nezobrali. Vyštudoval odbor zootechnik na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Ervín Hacsi minulý mesiac oslávil 90 rokov.
Vo svojom pracovnom živote prešiel viacerými zamestnaniami. „Bolo to väčšinou tam, kde ma potrebovali. Nakoniec a najdlhšie to bolo v Spoločnom poľnohospodárskom hydinárskom podniku (Spohypo), kde mali v sedemdesiatych rokoch rozpracované veci, ale nedarilo sa im organizačne či odborne tak, ako by malo. Vychytali sme chyby a nakoniec sme po dvadsiatich rokoch tvrdej práce patrili medzi najväčšie a najlepšie podniky tohto zamerania na Slovensku. Pred nami bol len Prešov a Nové Zámky,“ hovorí. Podnik v jeho najväčšom rozkvete produkoval 50 miliónov vajec ročne a 250 vagónov hydinového mäsa. Jedna farma na nosnice je na Kľačanoch, kde sa vtedy za pomoci výskumného ústavu postavila štvorpodlažná budova na stotisíc nosníc. Druhá farma bola v Tornali na výkrm. Ako Hacsi s úsmevom dodáva, dôsledkom tohto dlhoročného pôsobenia je to, že nemá rád ani praženicu a ani slepačí vývar.
Z rúk vtedajšieho ministerského predsedu Lubomíra Štrougala obdržal Ervín Hacsi druhé najvyššie celoštátne vyznamenanie za vynikajúcu prácu. Okrem toho počas jeho pôsobenia dostal aj tri rezortné vyznamenania od vtedajších ministrov Stanislava Becíka, Pavla Koncoša i Jána Janovica. „Najväčšia zásluha, samozrejme, patrila vynikajúcemu kolektívu pracovníkov Spohypa. Trvalé úspechy tohto podniku boli známe nielen doma, ale aj v odborných kruhoch mimo hraníc, pretože podnik bol nielen prijímateľom, ale aj šíriteľom nových technológií a v dosiahnutých výsledkoch bol porovnateľný aj s najvyspelejšími západnými krajinami,“ zhodnotil bývalý riaditeľ Hacsi, ktorý bol v tejto pozícii 28 rokov. Aj v porevolučnom období podnik pokračoval v dobrých výsledkoch a vo svojej kategórii vyhral dvakrát Top 100.
K svojmu jubileu i dobrej kondícii vďačí telesnej aj duševnej aktivite. „To je základ dlhovekosti. Samozrejme, človek musí mať aj vrodené predpoklady, čo neovplyvníte. Zvyšok ovplyvníte pohybom,“ tvrdí Hacsi, ktorý hrá 70 rokov mariáš a navštevoval turnaje po celom Slovensku. „Boli to aj celoštátne súťaže. Mám niekoľko ocenení, žiaľ, prvý som nebol ani raz,“ dodal. Ako kuriozitu spomenul, že asi pred pätnástimi rokmi sa zúčastnil na prvých majstrovstvach sveta v mariáši v Prešove, ktoré boli však aj posledné. Mariáš sa naučil hrať v krčme v Uzovskej Panici, kde vyrastal a dodnes ho hráva s priateľmi v Rimavskej Sobote. „V meste je už len šesť aktívnych ľudí, ktorí ho hrajú na úrovni. Mladí, žiaľ, nemajú o to záujem, čo je škoda,“ hovorí. Takýto „duševný pohyb“, považuje za veľmi dôležitý pre človeka. „Ak sa oddáte oddychu a nečinnosti, tak aj hlava odíde. Treba ju preto čistiť a udržať v kondícii, podľa mňa je na to mariáš ako stvorený,“ skonštatoval deveťdesiatnik.
Vzťah k záhradkárstvu mu zostal dodnes. V záhradách sa stará o hrozno i stromy. Jeho najobľúbenejším ovocím je marhuľa. „Bolo obdobie, keď sme mali veľmi bohatú úrodu v mestskej časti Vinice, choroby ale neboli ešte tak rozmohnuté a nebolo treba toľko postrekov a nebolo toľko škodcov,“ podotkol. Na veľmi krásnu úrodu si spomenul z čias, kedy v 60-tych rokoch zakladali miestnu aj okresnú organizáciu záhradkárov s kolegami Kyzekom, Bancíkom a Kerekešom. Nový bol vtedy aj Tormáš. „Zostali nám posledné záhrady a nechceli sme, aby tam rástla burina, tak sme tam nasadili melóny. Zožali sme nevídanú úrodu. V R. Sobote ich vtedy veľmi nepoznali a ľudia zostali ohromení. Ďalšie roky ich už bolo oveľa menej. Červené dyne majú radi odpočinutú pôdu, preto aj pestovatelia v Maďarsku dvakrát na miesto nesadia dyne. Vyhľadávajú panenskú pôdu a preto majú úspechy,“ prezrádza Hacsi, ktorý je čestným predsedom záhradkárov v R. Sobote. Stále rád navštevuje aj výstavy, kde s jeho hruškovicou aj minulý rok získal najlepšie ocenenie v Lučenci za Novohradský štamprlík. Rád spomína aj na podujatie Lukovištiansky kalíšťok.
„Bez toho, aby ste nemali radi svoju robotu a nemali dobré zázemie doma, úspechy nedosiahnete. Toto bolo moje krédo,“ hovorí Ervín Hacsi. Detstvo prežil v spomínanej Uzovskej Panici a tam ho zastihla aj druhá svetová vojna. Tú si už v súčasnosti pamätá málokto. „Boli to veľmi ťažké časy, pretože celý front sa trikrát menil medzi Bátkou a Blhom. Boli to aj smutné, aj veselé detské roky. Smutné pre tých, ktorých príbuzní zostali na fronte alebo v zajatí. Po jej skončení sme sa pustili s veľkou chuťou do roboty, do študovania na škole. Boli sme vtedy všetci chudobní,“ spomína Hasci, ktorý mal vlohy na jazyky a na rimavskosobotskom gymnáziu sa mu darilo aj v neľahkom povojnovom období. „Nebola to však prechádzka ružovou záhradou. Mali sme slovenský, ruský jazyk, latinčinu a voliteľnými jazykmi bola francúzština alebo nemčina. Skôr technickými predmetmi som sa prehrýzol,“ spomenul.
Bol aktívny športovec, bavil ho najviac futbal. „Hrával som za niekoľko klubov od 16 do 37 rokov, za Veľký Blh, Rimavskú Sobotu, Duklu Šumperk a skončil som v Lovči pri Žiari nad Hronom. Pribrzdili ma operácie kolien a do vyšších súťaží som sa už nedostal,“ spomína Hacsi. Práve futbal je najväčším spojivkom s jeho bratom Attilom Hacsim. Ten je od neho mladší o desať rokov a desať dní. Nedávno tiež oslávil životné jubileum. Bol dlhoročný novinár, poslanec a autor viacerých publikácií. „Okrem futbalu máme úplne odlišné záujmy. Napriek tomu sme medzi sebou nemali žiadne konflikty. Je to práve absolútny súlad, ktorý nás udržuje,“ podotkol Hacsi, ktorý mal už niekoľko operácií, no popri jeho chorobách mal stále šťastie na poctivých lekárov, ktorí sa mu venujú.
Veľmi dobre sa pozná aj s profesorom Ivanom Hričovským, ktorý patrí k nestorom záhradkárstva na Slovensku. „Je tomu už asi aj päťdesiat rokov čo sa poznáme, vždy, keď sme ho pozvali do Rimavskej Soboty si našiel čas, či už to bolo na jedinečné výstavy alebo aj do Spohypa v Kľačanoch, kde som bol riaditeľom,“ priblížil Hacsi. Ako tvrdí, veľmi rád by v záhradkárskom zväze uvítal nových členov, ich počty a záujem o stretávanie sa od kovidu klesajú. „Robili sme krásne výstavy, ktoré v meste obdivovali, chodíme na degustačné súťaže a mnoho iného,“ dodáva aktívny záhradkár, ktorý ešte stále šoféruje a rád chodí tipovať športové zápasy.
Ervín Hacsi býva v Čerenčanoch s manželkou Vratislavou vyše 60 rokov. Ako spomenul, spoznal sa s ňou počas vojenčiny v Čechách. Majú dcéru i vnuka, ktorí sú chemikmi.
Novinár a bývalý regionálny politik pripravuje ďalšiu knihu
Zdroj: vobraze.sk
