Už takmer tri desaťročia spája Beata Berkyová prácu s deťmi a mládežou s folklórom, rómskou kultúrou a snahou ukázať mladým ľuďom, že ich budúcnosť môže vyzerať inak. Tanečný a spevácky súbor Khamoro navštevuje 25 detí a mladých ľudí a jeho príbeh pokračuje už treťou generáciou. Z detí, ktoré kedysi stáli na pódiu, sa medzičasom stali rodičia a do súboru privádzajú vlastné deti.

Za rokmi práce však nie sú iba vystúpenia, festivaly či choreografie. Khamoro sa postupne stalo priestorom, kde sa mladí učia pracovať na sebe, získavajú sebavedomie a motiváciu vzdelávať sa. Beata Berkyová zároveň svoju prácu prepája s pomocou ľuďom v rómskej komunite. Dnes pôsobí ako manažérka Komunitného centra vo Zvolene a popri práci dokončuje magisterské štúdium.

Ťažké roky priniesli aj nové začiatky

Posledné tri roky boli pre Beatu Berkyovú obdobím veľkých osobných skúšok, ale aj nových začiatkov. V rodine sa musela vyrovnať so stratou najbližších členov. Napriek bolestivým udalostiam však pokračovala v aktivitách, ktorým zasvätila veľkú časť svojho života. „Život vie niekedy prekvapiť – či už milo, alebo naopak. Naše osudy sú neustále poznačené rôznymi udalosťami v rodine, v práci či vo verejnom živote. Jedno však viem s istotou: moja láska k folklóru, práca s mládežou a neutíchajúca túžba tvoriť hodnoty pre ďalšie generácie vo mne naďalej zotrvávajú,“ hovorí.

Novým začiatkom sa pre ňu stala práca manažérky komunitného centra vo Zvolene. Práve tam môže svoje dlhoročné skúsenosti s mladými ľuďmi využívať pri každodennej práci s rodinami a komunitou. Popri tom sa venuje sebarozvoju a dokončuje magisterské štúdium na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Banskej Bystrici.

Khamoro už nie je iba o tanci

Za takmer 30 rokov prešiel súbor výraznou premenou. Dnes má 25 stabilných členov a funguje v tanečnej a speváckej zložke. Berkyovú teší najmä to, že medzi tanečníkov pribudli aj chlapci, ktorí vystúpeniam priniesli novú energiu a dynamiku.

Podstatnejšia ako samotné vystúpenia je však podľa nej práca, ktorá sa odohráva mimo javiska. „Khamoro už nie je len o nácvikoch na pódiá. Stal sa z neho živý priestor, ktorý búra predsudky, motivuje mladých ľudí k sebarozvoju a vzdelaniu a učí ich byť hrdými na to, kým sú,“ približuje. Súbor tak podľa nej pomáha zachovávať kultúrne dedičstvo, ale zároveň vytvára priestor, v ktorom môžu mladí ľudia objavovať vlastný talent a získavať sebavedomie.

V Khamore tancuje už tretia generácia

Jedným z najsilnejších momentov v histórii súboru je skutočnosť, že jeho členmi sú už deti niekdajších tanečníkov. Khamoro tak dnes spája tri generácie. „Deti, ktoré u mňa začínali pred dvadsiatimi rokmi, dnes k nám do súboru nosia svoje vlastné deti. Je to pre mňa hlboký a nesmierne emotívny zážitok,“ hovorí Berkyová.

Putá vytvorené v súbore pritom nekončia odchodom z tanečnej skupiny. Bývalé členky sa vracajú ako mamy svojich detí, pomáhajú s obliekaním do krojov, pri choreografiách, na festivaloch či pri organizácii podujatí. Aj vďaka tomu sa z Khamora podľa Berkyovej stala veľká komunita, ktorá funguje aj mimo samotných tréningov.

Amaro džives dáva priestor aj začínajúcim umelcom

Dlhoročnou súčasťou aktivít je festival Amaro džives – Náš deň, ktorý organizujú pri príležitosti Medzinárodného dňa Rómov. Podujatie nevzniklo iba v posledných rokoch, ale jeho korene siahajú až k začiatkom súboru a Klubu rómskej mládeže Poltár.

Berkyová pri jeho organizácii nechce stavať iba na známych menách. Priestor dáva aj interpretom, ktorí sú na začiatku svojej umeleckej cesty. „Mojou filozofiou je pozývať prevažne tých umelcov, ktorí ešte nie sú známi a iba začínajú. Dávame im priestor ukázať, čo v nich je a dostať sa do širšieho povedomia,“ vysvetľuje.

Práve sledovanie ich ďalšieho rastu považuje za jednu z najväčších odmien. Viaceré skupiny, ktoré dnes pozná širšie publikum, podľa nej začínali práve na ich pódiu.

Organizáciu festivalu navyše postupne preberajú aj mladí, ktorí vyrástli v Khamore. Berkyová ich označuje za svojich lídrov. Pomáhajú jej s prípravou a organizáciou podujatí, čím sa sami učia preberať zodpovednosť.

Talentov pribúda

Za posledné roky pribudli v súbore nové talenty. Berkyová spomína napríklad Denisa Sendreia z Uhorského, ktorý sa hudbe venuje aj počas odborného štúdia. Radosť jej robia aj Adriana Kaločayová, Janko Čonka, Michaela Cibuľová či Vaneska Brandová.

Osobitne hrdá je na Adrianu Kaločayovú. Do súboru prišla ako mladé dievča a podľa Berkyovej postupne prešla výrazným umeleckým aj osobnostným vývojom. Medzi speváčky, ktoré so súborom vyrastali od detstva, patria aj Simonka, Júlia a Sára Berkyové. Sesterské trio začínalo v Khamore ešte ako šesťročné. „Sledovať ich profesionálny rast, usilovnosť a vášeň pre umenie je tou najlepšou vizitkou pre našu prácu,“ hovorí.

Mladé Rómky chcú viac ako kedysi

Podľa Berkyovej sa za posledné desaťročia menia aj sny mladých rómskych dievčat. Kým v minulosti boli ich predstavy o budúcnosti často spojené najmä so skorým založením rodiny, svadbou a materstvom, dnešná generácia podľa nej premýšľa širšie. Mladé dievčatá chcú dokončiť školu, nájsť si prácu, cestovať a byť finančne samostatné. Rodinu už nevnímajú ako jediný životný cieľ, ale skôr ako jednu z vecí, ktoré chcú zaradiť do života až po vybudovaní vlastného zázemia.

Práve vzdelanie zostáva pre Berkyovú jednou z najdôležitejších tém. Mladým dievčatám aj chlapcom neustále pripomína význam dokončenia aspoň strednej školy a získania výučného listu. Každý maturant spomedzi jej zverencov je pre ňu dôvodom na radosť.

Cesta však nie je jednoduchá. V regióne podľa nej chýbajú pracovné príležitosti a mnohí mladí po dosiahnutí dospelosti odchádzajú za prácou do zahraničia. „Motivovať mladých ľudí v dnešnej dobe je nesmierne náročná úloha. Žijeme totiž v regióne, kde je dlhodobo veľmi málo pracovných príležitostí,“ hovorí.

Rómske ženy získavajú väčší hlas

Výrazný posun vníma aj u rómskych žien, s ktorými pracuje v komunitnom centre či prostredníctvom súboru. Podľa nej sú dnes sebavedomejšie, aktívnejšie a vo väčšej miere sa zapájajú do rozhodovania o vlastnom živote a fungovaní rodiny. Za svoj najväčší úspech nepovažuje konkrétny projekt, ale okamih, keď vidí ženu, ktorá si začne veriť a rozhodne sa niečo vo svojom živote zmeniť.

Teší ju, keď sa z utiahnutých matiek stávajú ženy, ktoré organizujú podujatia, pomáhajú v súbore, dokončujú si vzdelanie alebo si hľadajú prácu. Zároveň však upozorňuje, že niektoré problémy zostávajú v regióne veľmi výrazné. Ide najmä o sociálnu situáciu, generačnú chudobu, nedostatok pracovných príležitostí a predsudky. Prekážkou sú podľa nej aj stereotypy v niektorých rodinách, kde sa od ženy stále očakáva predovšetkým starostlivosť o domácnosť a deti.

Zmeniť takéto generačné nastavenie si podľa nej vyžaduje čas a trpezlivosť. Dôležité je ukazovať, že vzdelaná a pracujúca žena môže byť pre rodinu prínosom.

Nadšenie sa rokmi zmenilo na presvedčenie

Po takmer troch desaťročiach práce s mládežou Berkyová tvrdí, že nadšenie jej nechýba. Zmenilo však svoju podobu. „Už to nie je len tá naivná mladícka energia, s ktorou som v roku 1998 začínala. Dnes je to zrelé, hlboké presvedčenie a zodpovednosť voči generáciám, ktoré mi rodičia zverujú do rúk,“ hovorí.

Silou ju podľa vlastných slov nabíja samotná práca s deťmi, ich temperament, ochota učiť sa, ale aj návraty bývalých tanečníkov. Najväčšiu radosť jej pritom nerobia veľké ocenenia. „Tým najkrajším momentom, kedy si znova a znova uvedomujem, že moja práca má skutočný zmysel, je jedno jednoduché, no zo srdca vyslovené ‚ďakujem‘,“ priznáva.

Čas pre seba si pri práci manažérky komunitného centra, vedení súboru, štúdiu a rodinných povinnostiach hľadá ťažko. Za svoj relax považuje chvíle ticha, cestovanie a čas s najbližšími.

Nejde jej o plné pódiá, ale o ľudí

Keď premýšľa o budúcnosti Khamora, nehovorí v prvom rade o veľkých festivaloch či plných pódiách. Jej predstava je oveľa jednoduchšia a zároveň náročnejšia. Chce, aby súbor zostal bezpečným miestom pre deti a mladých ľudí z regiónu. Aby si zachovali vzťah k folklóru a vlastnej kultúre, ale zároveň z nich vyrástli vzdelané a sebavedomé osobnosti. „Mojou najväčšou túžbou je, aby sme aj o päť rokov dokázali u mladých ľudí úspešne udržiavať iskru a vášeň pre folklór, no najmä, aby sme ich videli rásť ako vzdelané, sebavedomé osobnosti s dokončenými školami a maturitami v rukách,“ uviedla Beata Berkyová.

Po rokoch práce s deťmi a mladými ľuďmi v nej nadšenie podľa jej slov stále zostáva. Zmenilo však svoju podobu. „Už to nie je len tá naivná mladícka energia, s ktorou som v roku 1998 začínala. Dnes je to zrelé, hlboké presvedčenie a zodpovednosť voči generáciám, ktoré mi rodičia zverujú do rúk,“ hovorí. Energiu jej dodáva samotná práca s mladými, ich temperament, ochota učiť sa aj pomoc bývalých tanečníčok, ktoré sa dnes vracajú ako mamy svojich detí. Najväčšou odmenou pre ňu pritom zostávajú jednoduché veci – úsmev dieťaťa po tréningu alebo úprimné „ďakujem“ od rodiny, ktorej pomohla.

Pri všetkých povinnostiach si však uvedomuje, že potrebuje myslieť aj na seba. Popri vedení komunitného centra, súboru a dokončovaní magisterského štúdia je manželkou a starou mamou, preto je chvíľa voľna pre ňu vzácna. „Moja práca je mojou vášňou, no viem, že ak chcem svetlo a energiu odovzdávať druhým, musím ho najskôr chrániť v sebe,“ približuje. Oddych nachádza najmä v tichu, cestovaní a čase strávenom s najbližšími, pri ktorých môže na chvíľu vypnúť a byť sama sebou.

Keď premýšľa o budúcnosti Khamora, nechce hovoriť iba o plných pódiách či ďalších vystúpeniach. Jej želaním je, aby súbor zostal bezpečným prístavom pre deti a mladých ľudí z regiónu a aby ich viedol nielen k láske k folklóru, ale aj k vzdelaniu. „Najväčšou túžbou je, aby sme aj o päť rokov dokázali u mladých ľudí úspešne udržiavať iskru a vášeň pre folklór, no najmä, aby sme ich videli rásť ako vzdelané, sebavedomé osobnosti s dokončenými školami a maturitami v rukách,“ hovorí.

Za jeden zo svojich najväčších snov považuje okamih, keď sa na jednom pódiu stretnú generácie, ktoré Khamoro počas rokov spojilo. Chcela by vidieť vedľa seba tancovať bývalé členky, ktoré u nej začínali ešte ako malé dievčatá, a ich vlastné deti, ktoré dnes sama vedie. Mladým Rómom a Rómkam chce pritom odovzdať predovšetkým vieru v seba a silu vzdelania. Škola, výučný list či maturita podľa nej nie sú iba papierom, ale cestou k väčšej slobode, nezávislosti a lepšiemu životu. Zároveň ich chce viesť k hrdosti na vlastnú kultúru, hudbu a tanec a k odvahe prekračovať stereotypy aj hranice svojho regiónu.

Zdroj: vobraze.sk

Projekt finančne podporil Kultminor fond na podporu kultúry národnostných menšín

<p>The post Berkyová z Poltára chce cez folklór meniť životy mladých Rómov. Khamoro vychováva už tretiu generáciu first appeared on vobraze.sk.</p>

O primátorské kreslo v meste Poltár sa v jesenných komunálnych voľbách uchádzajú dvaja kandidáti. Volebná komisia už zasadla, kandidátne listiny skontrolovala a zaregistrovala. O tento post sa bude uchádzať súčasný primátor Peter Sitor ako nezávislý kandidát a Jana Koršová, ktorá kandiduje takisto ako nezávislá. Na kandidátnej listine uviedla, že je nezamestnaná.

Volebná komisia v Poltári zasadala v stredu a okrem kandidátov na primátora posudzovala aj kandidátne listiny záujemcov o poslanecké mandáty. Ako ďalej pre vobraze.sk uviedol predseda volebnej komisie Ján Pivka, komisia zaregistrovala 33 kandidátov na poslancov mestského zastupiteľstva. „Kontrolovali sme kandidátne listiny a schvaľovali kandidatúry. Všetky sme schválili až na jedného nezávislého kandidáta na poslanca,“ uviedol Pivka. Dôvodom podľa neho bolo nedostatočné množstvo uznaných podpisov potrebných na kandidatúru nezávislého kandidáta. Medzi odovzdanými podpismi boli podľa predsedu komisie aj podpisy ľudí, ktorí nemali trvalý pobyt v Poltári, a preto ich nebolo možné započítať.

Pri ostatných kandidátnych listinách komisia nezistila zásadnejšie nedostatky. Podľa Pivku sa síce pri niektorých kandidátoch objavili jednotlivé neuznané podpisy, jeden či dva, nešlo však o situácie, ktoré by mali vplyv na ich kandidatúru.

Približne polovica kandidátov je nezávislých
Zaujímavosťou tohtoročných komunálnych volieb v Poltári je pomerne vyrovnaný pomer nezávislých a straníckych kandidátov na poslancov. Podľa predsedu volebnej komisie je medzi 33 zaregistrovanými kandidátmi približne polovica nezávislých a polovica kandidátov, ktorých nominovali politické strany alebo koalície.
Kandidátne listiny podľa predsedu komisie už komisia uzavrela a potrebné informácie má následne posunúť ďalej na ministerstvo, ktoré zabezpečuje tlač hlasovacích lístkov.

Medzi tohtoročnými kandidátmi na poslancov zároveň chýbajú traja ľudia, ktorí v minulosti v mestskom zastupiteľstve pôsobili. V predošlých voľbách si verejnosť volila 13 zástupcov. O opätovné získanie poslaneckého mandátu sa už neuchádzajú Boris Dreissig a Miroslav Macove. Mário Kurák, ktorý bol zvolený za poslanca na jeseň 2022, sa vzdal mandátu v januári tohto roka. Zdôvodnil to zmenou trvalého pobytu. V októbrových voľbách budú obyvatelia Poltára voliť 11 poslancov mestského zastupiteľstva.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post O primátorské kreslo v Poltári má záujem Sitor aj Koršová. Traja poslanci už nekandidujú first appeared on vobraze.sk.</p>

Pediatrička Andrea Kúkeľová z Lučenca od útleho veku vedela, že chce byť detskou lekárkou. Dnes, po dvoch desaťročiach praxe, sa stará približne o tisíc detských pacientov a hovorí, že svoje rozhodnutie by nemenila. „Žijem svoj sen. Robím to, čo som si vysnívala ako malá,“ povedala pre vobraze.sk lekárka Andrea Kúkeľová (46 ). Za jej slovami však nie je len spokojnosť z vysnívanej profesie. Sú za nimi tisíce vyšetrení, bezsenné noci na nemocničných službách, zodpovednosť za zdravie detí aj obavy z budúcnosti slovenského zdravotníctva.

Andrea Kúkeľová vyrastala v Lučenci, hoci prvé roky života prežila s rodinou v Poltári. Sama seba však považuje za Lučenčanku. Už na prvom stupni základnej školy mala jasno v tom, čomu sa chce venovať. „Keď som sa neskôr pýtala mamy, či som niekedy chcela robiť niečo iné, povedala mi, že nie. Vždy som hovorila, že chcem byť detskou lekárkou,“ spomína.

Študovala na Evanjelickom gymnáziu v Tisovci a následne absolvovala všeobecné lekárstvo na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine. V rodine pritom nemala lekára, ktorý by ju inšpiroval. „Neviem presne povedať, odkiaľ to prišlo. Mala som rada deti a jednoducho som vedela, že raz budem pediatričkou.“

Nemocnica ju pripravila na najťažšie chvíle

Po škole nastúpila na detské oddelenie lučeneckej nemocnice, kde strávila desať rokov. Absolvovala atestáciu z pediatrie a pracovala na novorodeneckom, dojčenskom aj detskom oddelení, rovnako slúžila na detskej JIS. „Na oddelení sme sa stretávali s vážnymi stavmi. Bola to rozmanitá práca, pri ktorej sa človek neustále učil niečo nové,“ povedala. Pôvodne si predstavovala, že do ambulancie prejde až vo vyššom veku. Okolnosti však jej plány zmenili.

Rozhodla rodina aj náročné služby

Po narodení dvojčiat sa situácia na detskom oddelení výrazne skomplikovala. Po odchode viacerých lekárov zostali na oddelení iba štyri lekárky, pribúdali nočné služby a zladiť prácu s rodinným životom bolo čoraz náročnejšie. „Mala som štvorročné deti a mesačne som mávala osem nočných služieb plus ďalšie príslužby. Prakticky každý tretí deň som slúžila. Pre ženu a matku to už bolo neúnosné,“ vysvetlila Andrea Kúkeľová.

Keď dostala ponuku prevziať ambulanciu po doktorovi Zacharovi, prijala ju. Dnes už desať rokov pôsobí ako všeobecná lekárka pre deti a dorast. Za najväčšiu výhodu ambulantnej práce považuje možnosť sledovať deti od narodenia až po dospelosť. „Dieťa vidíte vyrastať. Spoznáte ho ako novorodenca a sprevádzate ho celé detstvo.“

Nie všetky deti sa lekárov boja

Ako pediatrička hovorí, detskí pacienti sú veľmi rozdielni. Niektorí prídu do ambulancie bez obáv, iní si nesú nepríjemné spomienky z hospitalizácie či bolestivých zákrokov. „Najmä po pobyte v nemocnici alebo po odberoch krvi majú niektoré deti z lekárov strach. Väčšina je však veľmi milá a bezprostredná. Neraz nás svojimi odpoveďami či príhodami úprimne rozosmejú, keď prezradia na rodičov veci, o ktorých by tí radšej mlčali.“

Práve spontánnosť detí patrí podľa nej medzi dôvody, pre ktoré si pediatriu vybrala. „Veľa ľudí si myslí, že práca s deťmi je náročnejšia. Ja by som nemenila. Podľa mňa je práca s deťmi krajšia ako s dospelými.“

Príbeh, na ktorý nikdy nezabudne

Aj po dvadsiatich rokoch praxe sú okamihy, ktoré človek z pamäti nevymaže. Jedným z nich je pôrod dievčatka, pri ktorom bola Kúkeľová ešte počas pôsobenia v nemocnici. Dieťa prišlo na svet akútnym cisárskym rezom po ruptúre maternice a v ohrození života boli matka aj novorodenec.

„Narodila sa so zlým Apgarovým skóre. Boli to veľmi ťažké chvíle, ale podarilo sa nám ju zachrániť,“ spomína. O niekoľko rokov neskôr sa dievčatko stalo pacientkou jej ambulancie. „Vždy si spomeniem, ako sme bojovali o jej život,“ priznáva doktorka so slzami v očiach. „Dnes prichádza našťastie už iba na preventívne prehliadky ako zdravá slečna.“

Mnohé deti, ktoré dnes vyšetrí v ambulancii, držala v rukách už krátko po narodení. „Bola som pri ich pôrode ako pediatrička a dnes patria medzi mojich pacientov. Je krásne sledovať ich od prvých chvíľ života až do dospelosti.“

Voľný čas patrí rodine

Hoci medicína zaberá veľkú časť jej života, voľné chvíle rada trávi s rodinou. Číta, cestuje a s manželom vychováva 15-ročných synov – dvojčatá. „Najviac si oddýchnem s rodinou. Radi spoznávame nové miesta. Nedávno sme sa vrátili z dovolenky v Grécku a človek sa po nej cíti plný energie.“ Dodáva, že leto je pre pediatrov obdobím, keď si môžu na chvíľu vydýchnuť pred jesennou sezónou zvýšenej chorobnosti.

Mladých lekárov ubúda

Okrem práce s deťmi trápi Andreu Kúkeľovú aj budúcnosť slovenského zdravotníctva. Podľa nej pediatrov aj ďalších špecialistov ubúda a mnohí skúsení lekári odchádzajú do dôchodku bez nástupcov. „Situácia nie je dobrá. Starší kolegovia končia a mladých lekárov je málo. Pacienti budú musieť za niektorými odborníkmi cestovať čoraz ďalej.“

Riešenie podľa nej nespočíva iba vo vyšších platoch. „Mám pocit, že niektorí si myslia, že sme tu len na pečiatkovanie papierov a žiadaniek. Zabúda sa na to, že rozhodujeme na základe vedomostí, skúseností a zodpovednosti za zdravie dieťaťa.“ Podľa nej by si spoločnosť aj politici mali prácu lekárov viac vážiť a nevytvárať z nich strašiakov.

Na ďalšiu špecializáciu už podľa nej pri ambulantnej práci nie je veľký priestor. Lekár totiž nemá kolegov, ktorí by ho na niekoľko mesiacov zastúpili počas štúdia. Na otázku, čo by si želala do budúcnosti, odpovedala bez váhania: „Prajem si pevné zdravie, aby som mohla aj naďalej robiť túto krásnu prácu a starať sa o svojich terajších aj budúcich pacientov.“

Zdroj: vobraze.sk, foto: album A. Kúkeľová

<p>The post Pediatrička Kúkeľová z Lučenca chcela odmalička liečiť deti. Začínala v nemocnici a stará o približne tisíc malých pacientov first appeared on vobraze.sk.</p>

Novú hasičskú stanicu i auto na zásahy od včerajšieho dňa využívajú hasiči v Poltári. Projekt patrí medzi najvýznamnejšie investície do infraštruktúry Hasičského a záchranného zboru v tomto regióne. Podľa informácií hasičského a záchranného zboru, nová stanica poskytuje moderné zázemie pre hasičov – šesť garážových státí, odborné a administratívne priestory a moderný systém riadenia výjazdov. Zaradená je ako typ II s počtom 1+18 príslušníkov a zastrešuje zásahový obvod s 21 obcami.

„Projekt bol financovaný z Plánu obnovy a odolnosti SR a ide o jedinú novostavbu hasičskej stanice realizovanú z tohto mechanizmu, a to vo výške 1 827 864,66 eur s DPH,“ informuje ministerstvo. Hasiči v Poltári dostali aj novú hasičskú techniku – AHZS 1B SCANIA. Od zásahového vozidla s vybavením si sľubujú zvýšenie rýchlosti a efektivity zásahov v regióne.

Hasiči z HS Poltár v uplynulom roku zasahovali celkovo pri 189 výjazdoch. Výstavba hasičskej stanice je výsledkom viac ako desaťročného úsilia, ktoré zahŕňalo výber vhodného pozemku, projektovú prípravu, povoľovacie procesy aj archeologický výskum. Samotná realizácia stavby trvala 12 mesiacov od prevzatia staveniska. Základný kameň bol položený 27. februára 2025.

Slávnostné bola stanica odovzdaná do užívania včera popoludní za prítomnosti ministra vnútra SR Matúša Šutaja Eštoka a prezidenta Hasičského a záchranného zboru Adriána Mifkoviča. Súčasťou programu bolo aj slávnostné požehnanie stanice Mons. Pavlom Šajgalíkom, biskupom Ordinariátu OS a OZ SR.

„Zhruba v tomto čase pred rokom sme tu stáli na prázdnom, trávnatom pozemku. Poklepali sme základný kameň a zaznel môj sľub – že do jedného roka sa sem vrátim a bude tu stáť nová hasičská stanica. Dnes tu stojím opäť. A som úprimne rád, že tento sľub sa podarilo splniť,“ povedal minister vnútra SR Matúš Šutaj Eštok.

Hasiči z Poltára dlhé roky vykonávali svoju službu v podmienkach, ktoré neboli jednoduché. Sídlili v prenajatých priestoroch internátu strednej odbornej školy, pričom zásahová technika bola umiestnená v samostatne stojacom objekte vzdialenom približne 80 metrov. Takéto rozdelenie do dvoch objektov znamenalo pri každom výjazde časové zdržanie – hasiči museli prekonávať vzdialenosť medzi budovami, manuálne otvárať brány a presúvať sa cez dvor bez ohľadu na počasie.Novovybudovaná hasičská stanica je dvojpodlažná budova bez podpivničenia. V objekte sa nachádza šesť garážových státí vybavených automatickými systémami na odsávanie výfukových plynov, skladové priestory, priestory protiplynovej služby, hygienické zázemie s čistou a špinavou šatňou, ohlasovňa požiarov, denná miestnosť, školiaca miestnosť a ďalšie administratívno-prevádzkové priestory.

Súčasťou stanice je aj moderný bezobslužný systém ovládania, čo znamená, že všetky úkony súvisiace s výjazdom – rozsvietenie poplachových svietidiel, vyhlásenie poplachu, osvetlenie priestorov, odsávanie výfukových plynov, otvorenie garážových a areálových brán či zapnutie cestnej svetelnej signalizácie – sú realizované z jedného miesta prostredníctvom ovládacej aplikácie.

Zdroj: tlačová správa ministerstvo vnútra

<p>The post Hasiči v Poltári dostali do užívania novú hasičskú stanicu i zásahové auto Scania first appeared on vobraze.sk.</p>

K povolaniu hasiča sa Peter Macove dostal ako chlapec cez súťaže a nadšenie pre požiarny šport. Dnes je z neho veliteľ hasičskej stanice v Poltári, ktorý má za sebou roky služby a mnohé zásahy. Ako pre vobraze.sk povedal Peter Macove (45), všetko sa začalo úplne jednoducho – medzi dobrovoľnými hasičmi v Poltári.

Požiarny šport bol pre neho prirodzenou súčasťou života. Súťažiam sa venoval aj jeho starší brat, no ich ročník dosahoval lepšie výsledky. Medzi najväčšie úspechy Macove zaradil víťazstvo v súťaži Mladý hasič na celoštátnej úrovni krátko po vzniku Slovenska. Práve vďaka tomu sa kvalifikovali na medzinárodnú súťaž do Talianska, kde reprezentovali krajinu.

„Pre nás, tínedžerov v 90. rokoch, to bol úplne iný svet,“ hovorí Macove. Na súťaži obsadili siedme miesto, pričom po prvých disciplínach mali výraznú časovú stratu. Napriek tomu dokázali zabojovať – v štafete patrili medzi najrýchlejších a darilo sa im aj v útoku. „Bolo to krásne obdobie, na ktoré rád spomínam,“ dodáva. V tíme mal svoju úlohu, staral sa o posledný úsek, kde sa zapájajú hadice, čo si vyžadovalo presnosť aj rýchlosť.

Po úspechoch v mládežníckych kategóriách pokračoval aj ako dorastenec a opäť sa mu podarilo vyhrať celoštátnu súťaž, tentoraz v Košiciach. Dodnes podľa neho v Poltári funguje silná základňa dobrovoľných hasičov, o ktorú sa stará aj Ján Kulich. „Dodnes sa tomu od nás venuje. Má perfektné výsledky,“ hovorí Macove. Aj v súčasnosti sa v regióne podľa Macoveho organizujú súťaže, napríklad na kúpalisku, kde si sily merajú rôzne tímy vrátane ženských družstiev.

Pôvodne vyštudoval za automechanika, no jeho kroky potom viedli ďalej. Vybral si štúdium na drevárskej fakulte so zameraním na požiarnu ochranu, ktorý bol v tom čase novým odborom. Do profesionálneho zboru nastúpil v roku 2008. Ako vysokoškoláka ho zaradili na vedúcu pozíciu a nastúpil rovno na vedúcu pozíciu. Po úmrtí predchádzajúceho veliteľa prevzal vedenie stanice a zostal na nej dodnes.

Možnosť kariérneho postupu mal aj neskôr, keď dostal ponuku stať sa zástupcom okresného veliteľa v Lučenci. Rozhodol sa však zostať v rodnom meste. „Máme tu veľmi dobrý kolektív a funguje to tu dobre. Neláka ma veľká administratíva,“ vysvetľuje. Podľa neho je práve stabilný kolektív základom dobrej práce a dôvery medzi hasičmi.

Aj ako veliteľ sa pravidelne zapája do zásahov. „Keď je to potrebné, dopĺňam zmeny. Na zásahoch som väčšinou štvrtý,“ približuje. Vo svojom okolí zasahujú pri požiaroch rodinných domov či vypaľovaní trávnatých porastov, ktoré sa opakujú najmä v jarnom období. Nezriedka ich privolajú aj k otvoreniu bytov, kde už býva neskoro pomôcť. „Stáva sa nám to niekoľkokrát do roka,“ hovorí. Práve tieto situácie patria medzi psychicky najnáročnejšie. Napriek tomu sa snaží zachovať si profesionálny prístup. Skúsenosti má aj so zásahmi pri povodniach, ktoré si vyžadujú dlhé hodiny práce a nasadenia. Hasiči vtedy často pracujú bez prestávky a pomáhajú obyvateľom zachraňovať majetok. Naopak, medzi kuriózne zásahy patria tie so zvieratami, najmä so zachraňovaním mačiek zo stromov či ťažko dostupných miest.

Podľa Petra Macoveho je základom dobrej práce silný kolektív. „Treba sa vedieť vcítiť do ľudí a pomáhať si navzájom. Keď sa dosiahne harmónia, všetko funguje lepšie,“ hovorí. Práve spoluprácu považuje za kľúčovú aj pri motivovaní kolegov a organizovaní práce na stanici.

„Je to pekné a šľachetné povolanie. Pomáhate ľuďom v najťažších chvíľach,“ hovorí veliteľ, ktorý zostal verný svojmu mestu aj povolaniu, ktoré mu dalo životný smer. Vo voľnom čase rád oddychuje v prírode. Chodí na ryby, do lesa na huby a kedysi si rád zahral aj volejbal. „Pri týchto aktivitách si človek najlepšie vyčistí hlavu,“ hovorí Macove, ktorý je otcom dvoch detí a rodina je pre neho dôležitým zázemím. Jeho syn sa istý čas venoval hasičským súťažiam, dnes sa viac sústreďuje na futbal. Aj tak však v rodine zostáva vzťah k hasičine silný.

Hoci ide o náročné povolanie, snaží sa prácu nenosiť domov. Nie vždy sa to však podarí, keďže ako veliteľ je na telefóne aj mimo služby. Napriek tomu hovorí, že rodina jeho prácu berie s pochopením a bez zbytočných obáv. Mladým ľuďom, ktorí uvažujú o kariére hasiča, odkazuje, aby si uvedomili význam tímovej práce. „Nie je to len o jednotlivcovi, ale o spolupráci a ochote pomáhať,“ zdôrazňuje.

Hasičská stanica v Poltári sa v súčasnosti pripravuje na veľkú zmenu. Po 27 rokoch fungovania v prenajatých priestoroch by sa mali presťahovať do novej budovy. Hasiči už teraz pripravujú techniku a vybavenie na presun a dokončujú posledné práce. Nové priestory by mali priniesť lepšie podmienky pre ich náročnú službu.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Veliteľ poltárskych hasičov Peter Macove zostal verný svojmu mestu. Učaroval mu požiarny šport first appeared on vobraze.sk.</p>

Adriana Kaločaiová z Poltára má 17 rokov, no jej hlas, odhodlanie a láska k hudbe naznačujú, že o nej ešte budeme veľa počuť. „Môj sen je živiť sa spevom,“ uviedla pre vobraze.sk Adriana Kaločaiová. Talent zdedila po svojej mame a starej mame. Ako dodala, nikdy nenavštevovala žiadnu umeleckú školu či podobne ladený krúžok. „Všetko som sa naučila sama,“ skonštatovala. Vlani vyhrala talentovú súťaž. Šťastie skúša aj v známej šou SuperStar.

Adriana študuje na Spojenej škole v Poltári – odbor služby. Popri štúdiu, kde sa učí variť, šiť či piecť a získava aj vedomosti zo zdravotníctva zakončené certifikátom Slovenského Červeného kríža, má jasno aspoň v jednej veci – jej budúcnosť patrí spevu.

Významnou kapitolou jej hudobného života bolo pôsobenie v rómskom súbore Khamoro, kde od ôsmich do pätnástich rokov nielen spievala, ale aj tancovala. Hudba je súčasťou ich rodiny. „Doma spievame takmer všetci – aj sestra, aj brat. Často si takto spríjemňujeme spoločný čas,“ priblížila mladá Poltárčanka.

Prvý väčší úspech prišiel pred rokom, keď sa prihlásila do talentovej súťaže na sociálnej sieti TikTok. „Videla som pozvánku a povedala som si, že to skúsim,“ spomína. Súťaž Talent Show prebiehala online, na sociálnej sieti, spievala z domu. V porote sedeli známe mená ako Julka Band a Robko Barny. Adriana sa predstavila s rómskou piesňou Zakamlo man a zvíťazila. Okrem radosti si odniesla aj finančnú výhru. „Veľmi ma to potešilo a dodalo mi to sebavedomie.“

V súčasnosti sa pripravuje na ďalšiu veľkú výzvu – kasting do speváckej šou SuperStar, ktorá sa vráti na obrazovky TV Markíza. Už absolvovala dve kolá so štábom a postúpila ďalej. „Mám trému, ale veľmi sa teším. Pomaly sa pripravujem na ďalšie kolo,“ uviedla Kaločaiová Pred porotou sa plánuje predstaviť s piesňou Another Love od Toma Odella.

Skúsenosti so súťažami má však aj z minulosti. Na festivale Roma talent v Kokave nad Rimavicou, ktorý organizoval Vladimír Sendrei, obsadila štvrté miesto. Pravidelne vystupuje aj na podujatiach v Poltári, kde si publikum získava svojím prirodzeným prejavom. „Naposledy som tam vystupovala minulé leto a veľmi som si to užila.“

Adriana priznáva, že v minulosti bojovala s trémou. „Mala som s ňou veľký problém, ale naučila som sa ju kontrolovať. Pomáha mi, keď ju pomaly predýcham,“ poznamenala. Dnes berie trému ako prirodzenú súčasť vystupovania. Jej hudobným vzorom je svetoznáma speváčka Mariah Carey. „Inšpiruje ma najmä svojimi speváckymi výškami,“ hovorí Adriana Kaločaiová. Sama už približne päť rokov píše vlastné piesne, ktoré zatiaľ neboli nahraté. „Verím, že sa mi to postupne podarí.“

„Choď si za svojimi snami a nikdy sa nevzdávaj,“ tak znie jej motto. Jej ambície sú jasné – chce sa naplno venovať spomínanému spevu, nahrávať vlastné skladby a mať kapelu. Najbližšie ju čaká vystúpenie 18. apríla v Poltári na podujatí Amaro Džives, ktoré je venované Dňu Rómov. „Budem spievať rôzne rómske pesničky vrátane cover verzie skladby But barvali, ktorú som už aj nahrala v štúdiu v Lučenci a tiež rómsku hymnu Djelem, djelem.“

Rómska hudba je jej srdcu najbližšia. „Cítim sa v nej doma – v melódii a aj v našom jazyku. A najmä kvôli tej energii, ktorá z nej srší,“ vysvetľuje. Práve rómsky jazyk považuje za jeden z najdôležitejších prvkov svojej kultúry. „Je to niečo, čo nás všetkých Rómov spája.“

Okrem hudby má rada aj jednoduché radosti života. Vo voľnom čase sleduje romantické filmy alebo varí. Jej obľúbeným rómskym jedlom sú marikle – chlebové placky podávané s masťou, cibuľou alebo gójou.
„Žite svoj život tak, aby bol vašou najobľúbenejšou skladbou. Nerobte ho pre kritikov, robte ho pre seba,“ odkázala na záver rozhovoru Adriana Kaločaiová.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album A. Kaločaiovej

Projekt finančne podporil Kultminor fond na podporu kultúry národnostných menšín

<p>The post Nadaná Adriana z Poltára má sen živiť sa spevom. Uspela v talentovej súťaži first appeared on vobraze.sk.</p>

Rekonštrukcia športovej haly v Poltári, ktorá slúži športovcom aj verejnosti už viac ako dve desaťročia, priniesla významné zlepšenie technického stavu aj celkového vzhľadu budovy. Hala bola skolaudovaná v marci 2002, takže k jej obnove došlo po viac ako 20 rokoch jej fungovania.

Obnova prebiehala postupne v troch fázach. V prvej fáze sa realizovala výmena okien, ktorá prispela k lepšej energetickej efektívnosti objektu. Druhá fáza zahŕňala zateplenie celej budovy, pričom jej súčasťou bolo aj osadenie nového nápisu a erbu mesta. V poslednej, tretej fáze, sa uskutočnila výmena palubovky v interiéri haly, čo výrazne zlepšilo podmienky pre športové aktivity.

Na rekonštrukciu boli vyčlenené mimorozpočtové finančné prostriedky vo výške 208-tisíc eur, ktoré mesto získalo v rámci výjazdového rokovania vlády. Táto investícia má prispieť k zvýšeniu úrovne miestneho športu a skvalitneniu zázemia pre všetkých používateľov haly.

Po obnove bude športová hala slúžiť najmä na tréningy, súťaže a rôzne verejné aktivity počas celého roka.
Najbližším podujatím v zrekonštruovanej hale bude štvrtý ročník Memoriálu Jaroslava Štrbu a Ivana Terema, ktorý sa uskutoční 10. apríla. Na podujatí sa predstavia športové družstvá vo volejbale, čím sa hala symbolicky opäť otvorí pre súťažné dianie.

Zdroj: Lenka Pievarová, PR manažérka mesta Poltár + foto

<p>The post V Poltári zrekonštruovali športovú halu, uskutočnila sa aj výmena palubovky first appeared on vobraze.sk.</p>

Poliklinika v Poltári prešla po trinástich rokoch od svojho otvorenia modernizáciou. Rekonštrukčné práce boli zamerané na zlepšenie technického stavu budovy aj zvýšenie komfortu pre pacientov a návštevníkov zdravotníckeho zariadenia. Symbolické prestrihnutie pásky po dokončení rekonštrukcie sa uskutočnilo 10. marca 2026.

Obnova sa týkala interiéru aj exteriéru budovy. Vo vnútorných priestoroch bola zrealizovaná výmena stropov, svietidiel, podláh a steny dostali nový náter. To všetko prispelo k modernejšiemu a príjemnejšiemu prostrediu pre pacientov čakajúcich na vyšetrenie.

Úpravy prebehli aj v exteriéri polikliniky. Rekonštruované bolo prístupové schodisko a vybudovaná plocha určená pre imobilných pacientov, čím sa zlepšila dostupnosť zdravotníckeho zariadenia pre ľudí so zníženou mobilitou. Vizuálnu stránku doplnil nový názov s mestským erbom a nanovo vymaľovaná predná časť fasády.

Súčasťou modernizácie bolo aj zvýšenie komfortu v čakacích priestoroch. Rozšírila sa kapacita miest na sedenie, nainštalované boli výmenníky vzduchu, pribudol stojan na nabíjanie mobilných telefónov spolu s novým zariadením v podobe stolíkov a vešiakov. V priestoroch polikliniky boli zároveň osadené aj veľkoplošné obrazovky, ktoré poslúžia na poskytovanie informácií pre pacientov.

Financovanie bolo zabezpečené z mimorozpočtových zdrojov prostredníctvom regionálneho príspevku vo výške 100 000 eur z okresného úradu, ktorý zastrešuje Ministerstvo regionálneho rozvoja a investícií Slovenskej republiky. Rekonštrukcia tak prispela k skvalitneniu prostredia a služieb pre pacientov i zdravotnícky personál.

Pri tejto príležitosti bola podpísaná ďalšia významná zmluva pre naše mesto. Tá je zameraná na rekonštrukciu a modernizáciu Základnej školy na Ulici slobody v Poltári v celkovej schválenej dotácii vo výške 730 740,45 €.

Zdroj: tlačová správa mesta Poltár, Lenka Pievarová + foto

<p>The post Poliklinika v Poltári prešla modernizáciou. Týkala sa interiéru i exteriéru budovy first appeared on vobraze.sk.</p>

Hasiči v Rimavskej Sobote a Poltári sa postupne dočkajú lepších podmienok pre svoju prácu. Kým v R. Sobote prebieha rozsiahla oprava statiky budovy okresného riaditeľstva hasičského a záchranného zboru, v susednom Poltári už dokončili výstavbu úplne novej hasičskej stanice. Tá je momentálne v procese preberania a ak pôjde všetko podľa plánu, kolaudácia by mohla prebehnúť už v polovici apríla. Vobraze.sk o tom informoval Matej Neumann z odboru strategickej komunikácie ministra vnútra.

V Rimavskej Sobote museli stavebníci zasiahnuť po tom, ako sa v budove Okresného riaditeľstva HaZZ začali objavovať nové trhliny a pôvodné praskliny sa zväčšovali. To signalizovalo zhoršujúcu sa stabilitu objektu a potrebu komplexného statického zásahu. Práce piaty mesiac.

Matej Neumann priblížil, že práce sú zamerané najmä na stabilizáciu objektu a odstránenie problémov spôsobených stratou únosnosti základovej pôdy. „Opravujú sa aj poruchy na ležatých rozvodoch kanalizácie, ktoré mohli spôsobovať dlhodobé podmáčanie podložia stavby,“ dodáva.

Stavebníci zároveň realizujú opatrenia proti prenikaniu vlhkosti do suterénu a opravujú všetky statické aj sekundárne trhliny v stenách, stropoch či podlahách. Keďže ide o zásah do statiky budovy, práce sa týkajú celého objektu vrátane kancelárskych aj garážových priestorov.

Rozsah prác zahŕňa stabilizáciu objektu pomocou pilotáže, opravu poškodených častí splaškovej a dažďovej kanalizácie či opatrenia proti vlhkosti na juhovýchodnej stene suterénu. „Po oprave trhlín sa vykonávajú aj povrchové úpravy ako stierky a nátery.“

Podľa pôvodného harmonogramu mali byť práce ukončené začiatkom apríla tohto roka. Pre extrémne nízke teploty v januári, ktoré komplikovali vŕtacie práce, však zhotoviteľ podľa Neumanna požiadal o predĺženie termínu o jeden mesiac. Rekonštrukciu realizuje spoločnosť FaMi house na základe verejného obstarávania. Celkové náklady predstavujú 702 784 eur s DPH, pričom financované sú zo štátneho rozpočtu.

V Poltári už majú novú hasičskú stanicu

V susednom okresnom meste Poltár sa hasiči pripravujú na presun do úplne novej stanice. Výstavba objektu bola podľa Neumanna dokončená v zmluvnom termíne a aktuálne prebieha preberacie konanie stavby. Stavenisko bolo zhotoviteľovi odovzdané 27. februára 2025. „Podľa zmluvy mala byť stavba dokončená do 12 mesiacov, čo sa aj naplnilo. Preberacie konanie sa začalo 24. februára,“ priblížil Neumann. Ako dodáva, pred samotnou kolaudáciou je potrebné dôkladne otestovať všetky technické a bezpečnostné systémy, ktoré sú nevyhnutné pre fungovanie hasičskej stanice a riadenie zásahov. Pri takýchto objektoch sa totiž kladie mimoriadny dôraz na spoľahlivosť technológií.

Ak pôjde všetko podľa plánu, kolaudácia by mohla prebehnúť v polovici apríla. Následne sa hasiči budú môcť do nových priestorov presťahovať.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Hasiči budú mať lepšie zázemie. V Rim. Sobote opravujú stanicu, v Poltári už postavili novú first appeared on vobraze.sk.</p>

Lekár Július Minárik patrí k osobnostiam zdravotníctva, ktoré sú dlhodobo späté s regiónom Gemera a Novohradu. Vyrastal v Poltári a Lučenci, no jeho profesionálny život a 52-ročná prax sa najvýraznejšie spája s Rimavskou Sobotou. Pracoval v nemocnici a primárom bol 20 rokov.

Od troch do osemnástich rokov žil v Poltári. Ako pre vobraze.sk Július Minárik uviedol, považuje to za veľmi pekné obdobie, keď hrával volejbal a približne dva roky aktívne pôsobil aj v kapele. K medicíne sa dostal po vzore spolužiaka a blízkeho priateľa Miloša Hronca, s ktorým mali najlepší prospech z chalanov. Pôvodne zvažoval štúdium elektrotechniky, kam by sa dostal bez prijímacích skúšok. Napriek veľkému záujmu o medicínu sa napokon na lekársku fakultu dostali obaja. „Neľutujem, že som sa dal na túto cestu. Mal som a aj mám tú prácu rád. Vyžaduje si to však viac než profesionalitu, treba to mať v duši,“ zdôrazňuje Minárik (76). Pred dvomi rokmi mali ako absolventi lekárskej fakulty zlatú promóciu v Bratislave.

Hoci už desiatky rokov býva v Lučenci, s Rimavskou Sobotou je spätý najdlhšie. Jeho meno poznajú celé generácie pacientov. Ako sám hovorí, práve kontakt s ľuďmi a možnosť pomôcť im mu dáva energiu pokračovať aj po viac ako polstoročí v bielom plášti.

Po škole začínal na gynekologickom oddelení v Lučenci, kde počas necelého roka asistoval aj pri pôrodoch. Následne prišiel do Rimavskej Soboty, kde bol nedostatok lekárov a nemocnica ponúkala byty. Jeho úmyslom bolo pokračovať v odbore, no situácia ho napokon nasmerovala inam. Na krčnom oddelení chýbal lekár, a tak ponuku prijal. Pracoval pod vedením primára Zoltána Lénárta, ktorý ho presvedčil, aby zostal. Získal dve atestácie v odbore otorinolaryngológia a postupne sa vypracoval na primára. V 32 rokoch sa stal najmladším primárom chirurgického odboru v nemocnici. Spomína, že traja kolegovia, ktorých viedol, boli deťmi primárov. „Bolo to zaujímavé, nepochádzam z lekárskej rodiny. V tom období som musel veľmi veľa pracovať aj študovať. Dalo mi to veľa. Neriešili sa dovolenky, ale odborné veci. Trénovali ma na každom pacientovi. Bola to generácia ľudí, ktorí chceli pracovať, a to obdobie bolo nádherné,“ podotkol Július Minárik.

Na čele krčného oddelenia v Rimavskej Sobote pôsobil dvadsať rokov. Spomína na obdobie výrazného technologického pokroku. „Operovali sme na úrovni doby. Mal som veľmi dobrého učiteľa. Počas môjho pôsobenia sme sa dostali do mikrosveta. Začali sa používať mikroskopy a endoskopy. Pamätám si aj časy, keď sme operovali ešte bez možnosti zväčšenia operačného poľa.“ V nemocnici zaviedli mikrochirurgiu hrtana, neskôr aj mikrochirurgiu ucha a nosových dutín. Za svoju kariéru vykonal podľa vlastných odhadov takmer desaťtisíc operácií. „Aj dnes ma oslovia ľudia, že som im ako deťom vyberal mandle. Je to dobrý pocit, keď viete, že ste pomohli.“

Okrem práce na ORL oddelení pôsobil pätnásť rokov aj v anestéziológii, vykonával bronchoskopie a venoval sa odstraňovaniu cudzích telies z dýchacích ciest. Bol členom výboru Slovenskej spoločnosti pre otorinolaryngológiu. Pod jeho vedením vyrástlo niekoľko mladších lekárov. Po roku 2002 odišiel do súkromnej praxe, v ktorej pôsobí dodnes.

Špecializuje sa aj na audioprotetiku – načúvacie prístroje. Podľa jeho slov pribúda pacientov s poruchami sluchu. „Odhadujem, že koľko je zle vidiacich ľudí, toľko je aj ľudí so sluchovými problémami. Dnešná doba prináša hluk a nedostatok pokoja. Pribúdajú aj mladí ľudia po dvadsiatke,“ upozorňuje skúsený lekár. Dlhé roky mal ordináciu na Hostinského ulici, neskôr sa presťahoval do zdravotného strediska na Sídlisku Západ. Zdravotnú sestru mu robí manželka Barbora. Čiastočne však pracuje aj v Lučenci.

S medicínou je spätá aj jeho rodina. Má štyri dcéry a tri vnúčatá, najmladšia dcéra sa vydala na dráhu anestéziologičky. Hoci sa rozhodol pre lekársku kariéru, záujem o techniku a elektroniku ho neopustil. „Digitálny svet je dnes veľká pomoc, ale aj veľká výzva. Bez technológií sa už veľmi robiť nedá, no niekedy je to aj otrava a nevieme, kam to speje,“ konštatuje.

V mladosti, keď žil v Poltári, hrával na harmonike, no na súťaži v krajskom kole si s kamarátom všimli, že viac dievčat bolo pri gitaristoch. Neskôr tak začali hrať na gitare a založili si skupinu v skupine Tiene, ktorá neskôr pôsobila v regióne od Rožňavy po Zvolen. Bolo to obdobie Beatles. „Začali sme náhodou na čaji o piatej, keď neprišla hudba. Urobili sme také ródeo, že bola po nás zhánka. Mali sme šestnásť rokov a hrali sme bigbít aj ľudovky,“ spomína Minárik s tým, že mama sa o neho aj trochu bála, že čo neho bude. Po dvoch rokoch skupina potom pokračovala ďalej aj bez neho, no dodnes na to spomína, ako na pekné obdobie jeho života.

Druhou jeho vášňou bol volejbal. Prepracoval sa až do ligovej súťaže a hrával aj počas vysokoškolského štúdia v Bratislave. „Napokon však vyhrala medicína, aj keď nie celkom,“ hovorí Július Minárik, ktorý neskôr v Lučenci hrával druhú celoslovenskú ligu. Spomína, že mal dobrý výskok a vedel efektívne blokovať súpera. Postupne však prišli problémy s kolenami a po približne tridsiatich rokoch aktívneho hrania s volejbalom skončil. Dnes si ešte rád zalyžuje alebo zahrá tenis.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Július Minárik

<p>The post Lekára Minárika poznajú celé generácie pacientov. Roky bol primárom v rimavskosobotskej nemocnici first appeared on vobraze.sk.</p>