Niektorí obyvatelia Gemera-Malohontu si ju pamätajú ako mladú televíznu redaktorku a moderátorku, iní ju poznajú ako hlas veľkých regionálnych podujatí. Dnes je predovšetkým riaditeľkou maďarskej Základnej školy v Blhovciach. Príbeh Barbary Plencner Végh z Rimavskej Soboty spája médiá, školstvo, kultúru a komunitný život do jednej prirodzenej životnej cesty.

Hoci sa narodila v Rimavskej Sobote, najkrajšie spomienky z detstva sa jej viažu k vidieku a k obci Gemerské Dechtáre. Práve tam trávila letá u svojej starej mamy, na ktorú dodnes spomína s obrovskou láskou. „Moja stará mama bola a aj je pre nás skutočná čarovná babka. Ak sme si večer o desiatej zaželali palacinky, jednoducho ich upiekla. Bola takou starou mamou, akú by si prialo každé vnúča,“ hovorí pre vobraze.sk Barbara Plencner Végh (34).

Veľký vplyv na jej život mali aj rodičia, ktorí jej od detstva dôverovali a nechávali jej priestor na vlastné rozhodnutia. „Nesnažili sa ma za každú cenu ovplyvňovať, dovolili mi, aby ma viedli moje vlastné záujmy. Vždy boli pre mňa veľkou oporou. Práve vďaka nim som mala odvahu hľadať vlastnú cestu a napĺňať to, kým naozaj som.“ Napriek možnostiam odísť do zahraničia sa podľa jej slov vždy rozhodla zostať doma. Sama sa označuje za lokálpatriotku. „Tento kraj, samotnú Rimavskú Sobotu aj jej okolie mám veľmi rada. V živote som mala možnosti odísť a žiť v zahraničí, no ja som si vždy vybrala domov.“

Už počas školských rokov bolo jasné, že ju priťahuje svet slova, komunikácie a verejného vystupovania. Recitovala v slovenskom aj maďarskom jazyku, zúčastňovala sa na jazykových súťažiach a úspešne reprezentovala región. Počas štúdia na Reformovanom gymnáziu Mihálya Tompu redigovala školský časopis, podieľala sa na tvorbe časopisu Rikkancs a pracovala aj na časopise Letnej univerzity. V tom období už bolo zrejmé, že ju priťahuje svet žurnalistiky a médií.

Ako gymnazistka obsadila prvé miesto v celoštátnom kole súťaže Szép magyar beszéd a zúčastnila sa aj na súťaži Poznaj slovenskú reč. Sama však priznáva, že ju nikdy nehnala túžba po víťazstve. „Nikdy pre mňa nebolo hlavnou motiváciou víťazstvo, ale samotná príprava, atmosféra a zážitok zo súťaženia,“ hovorí.

Prvú televíznu príležitosť dostala už ako pätnásťročná. V regionálnej televízii GTV pripravovala maďarský magazín a ako tínedžerka sa dostala priamo do zákulisia televíznej práce. „Bol to pre mňa obrovský zážitok, pretože som ešte ako dieťa mohla nahliadnuť do zákulisia televíznej práce. V tomto období som spoznala veľa výnimočných ľudí a vybudovala som si sieť kontaktov, ktorá do veľkej miery položila základy mojej ďalšej profesijnej cesty.“

Po maturite nastúpila na masmediálne štúdiá v Košiciach, zároveň sa hlásila aj na žurnalistiku v Nitre. Neskôr pokračovala v štúdiu prekladateľstva a tlmočníctva v Banskej Bystrici. Hoci sa jej profesijný život nakoniec nevyvíjal výlučne novinárskym smerom, médiá z jej života nikdy nezmizli. Pôsobila aj v TV Rimava, kde spolu s Gerim Gorondim pripravovala reláciu Magyar Magazín. „Bol to fantastický pocit byť pri všetkých dôležitých maďarských podujatiach v regióne, spoznávať príbehy výnimočných ľudí a prinášať na obrazovku osobnosti, ktoré si právom zaslúžia, aby ich meno poznalo aj širšie okolie.“

Práve televízia jej priniesla aj priateľstvá na celý život. „S Gerim sme sa totiž nestali len kolegami, ale aj skutočnými priateľmi. Najlepšie to dokazuje aj to, že bol svedkom na mojej svadbe,“ podotkla. A chýba jej dnes televízny svet? „Klamala by som, keby som povedala, že nie. Veci, ktoré človek robí zo srdca a s nadšením, totiž nikdy nevníma iba ako prácu.“ Osud však pre ňu pripravil nečakaný zvrat. Hoci ako dieťa bola presvedčená, že učiteľkou nikdy nebude, práve školstvo sa stalo jej životným poslaním. „Jedno som vedela celkom určite – nechcela som byť učiteľkou. Osud to zariadil úsmevne, pretože dnes som práve tam, kde som.“

Po nečakanom telefonáte dostala príležitosť učiť slovenský jazyk na Základnej škole na Dúžavskej ceste v Rimavskej Sobote. Výzvu prijala a postupne zistila, že našla svoje miesto. „Keď som prvýkrát prekročila prah školy ako pedagogička, cítila som, že toto bude moja cesta. V živote sú chvíle, keď človek jednoducho vnútorne cíti, že je na správnom mieste.“ Nasledovali roky pedagogickej práce, doplňujúce pedagogické štúdium a pôsobenie v Hosticiach.

“Počas rokov strávených v škole sa vo mne postupne začala formovať túžba po niečom väčšom. Cítila som v sebe silu aj motiváciu, že by som dokázala viesť školu. Počas materskej dovolenky som sa dozvedela, že v Blhovciach hľadajú riaditeľku školy. Hoci ma manžel vždy podporoval, pred rozhodnutím pustiť sa do takej veľkej výzvy sme spolu viedli dlhé rozhovory,” spomenula.

„Keď som popri rodine a malom dieťati získala rigorózny diplom, povedala som si, že neexistuje misia, ktorú by sme ako rodina nedokázali spoločne zvládnuť,“ hovorí Barbara. Od septembra 2024 stojí na čele Základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským ako jej riaditeľka. O škole hovorí ako o svojom druhom domove. Po desiatich rokoch strávených v školstve mala tento rok prvýkrát svoju končiacu triedu. „Vďaka tomu som mohla pocítiť aj to, aké je lúčiť sa s deťmi, ktoré človeku skutočne prirástli k srdcu. Sme malá škola s rodinnou atmosférou, s energickými kolegyňami a so živými, šikovnými deťmi. Pre mňa to nie je len práca, ale už trochu aj môj druhý domov. “ Jej pedagogické krédo je jednoduché, no silné. „Mojím cieľom je, aby sme deťom popri učive odovzdávali aj ľudské hodnoty. Také, ktoré v nich posilňujú dôveru, otvorenosť, vieru v seba samých a vo svoj talent.“

Popri škole zostáva aktívna aj v komunitnom živote regiónu. Už od sedemnástich rokov pôsobí v mládežníckej organizácii Via Nova ICS, podieľa sa na organizácii Katarínskeho plesu a pravidelne moderuje Június Feszt, jedno z najväčších maďarských kultúrnych podujatí v regióne. “Vždy som rada vymýšľala nové nápady, organizovala podujatia a bola aktívnou súčasťou komunity, preto som cítila, že bude dobré niekam patriť. K tímu, ktorý spája hŕstku maďarských mladých ľudí v našom regióne. A tento pocit sa vo mne nezmenil ani po mnohých rokoch. Za tie roky sme zorganizovali nespočetné množstvo kultúrnych a spoločenských podujatí,” doplnila.

Dnes sa Barbara Plencner Végh snaží odovzdávať hodnoty aj svojmu synovi. „Myslím si, že aj v dospelom živote si musíme nájsť čas a priestor na svoje záľuby a na veci, ktoré robíme zo srdca. Môj syn sa už narodil do tohto sveta, preto je preňho úplne prirodzené vyjsť na pódium aj pred niekoľko tisíc ľudí a povedať niečo do mikrofónu,” naznačila.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Barbara Plencner Végh

<p>The post Od televíznej kamery k školskej tabuli. Barbara spája médiá, školstvo aj spoločenský život Gemer-Malohontu first appeared on vobraze.sk.</p>

Z pôvodného sna o kariére módnej návrhárky sa postupne stala práca pred kamerou, v teréne aj za počítačom. Rodáčka z Rimavskej Soboty Szilvia Tóth strávila niekoľko rokov v regionálnej televízii, kde pripravovala reportáže, robila rozhovory a podieľala sa na spracovaní vysielania. Hoci dnes pracuje v inej oblasti, k médiám má stále blízko a čiastočne sa im venuje dodnes.

K práci v médiách sa dostala ešte počas vysokoškolského štúdia. Na Fakulte masmediálnej komunikácie v Nitre mala povinnú prax, ktorú absolvovala v regionálnej televízii GTV v Rimavskej Sobote. Pôvodne malo ísť len o krátkodobú skúsenosť, no rýchlo sa zmenila na dlhodobejšiu spoluprácu. „Prišla som si vybaviť prax, no hneď si ma vyskúšali pred kamerou. Ani som sa nenazdala a už som bola ich kolegyňa,“ spomína pre vobraze.sk Szilvia Tóth (42). Ako dodala, v televízii v tom čase pôsobili aj Alexander Gál, Ján Hronček a Štefan Hangácsi. „Boli to krásne časy. Pochodili sme veľa miest, vždy ma podporovali. Takto som sa ocitla vo svete médií,“ hovorí. Tento mierny odklon od štúdia, ktoré bolo viac zamerané na reklamu, neľutuje. Štúdium jej poskytlo teoretické základy, no kľúčová bola podľa nej najmä prax.

V regionálnej televízii sa venovala kompletnej tvorbe reportáží. Pripravovala rozhovory, chodila na podujatia, natáčala v teréne, následne materiál spracovávala a písala k nemu texty. Súčasťou jej práce bol aj strih a neskôr aj preklady titulkov. Reportáže pripravovala najmä v maďarskom jazyku, no podľa potreby aj v slovenčine. „Neskôr bolo potrebné podľa zákona reportáže titulkovať v maďarčine, preto som začala prekladať z maďarčiny do slovenčiny. Prekladateľstvo ma veľmi baví a venujem sa mu dodnes pre televíziu LocAll,“ doplnila.

Pôsobila najmä v Rimavskej Sobote, Tornali a príležitostne aj vo Fiľakove. Práca v teréne jej vyhovovala, keďže jej umožňovala spoznávať ľudí aj rôzne podujatia v regióne. Ako sama hovorí, bavila ju komplexnosť práce – od prvotného kontaktu až po finálny výstup.

Medzi najmilšie spomienky zaraďuje aj netradičné reportáže. Jednou z nich bola reportáž z vlastnej svadby. „Kolegovia ma spovedali tesne po obrade pri gratuláciách. Janko aj Pišta boli pozvaní, oslavovali s nami. Druhá taká bola, keď sme boli na súťaži vo varení halušiek v Tureckej – aj sme súťažili, aj pracovali. Bolo to výborné,“ spomína.

Za dôležitú považuje úlohu regionálnych médií, ktoré podľa nej zohrávajú významnú rolu pri informovaní o dianí v mestách a obciach. „Aj v regiónoch sa deje množstvo zaujímavých podujatí a aktivít, o ktorých by mali ľudia vedieť,“ hovorí Szilvia Tóth.

S regionálnou televíziou však úplne kontakt nestratila. Naďalej sa podieľa na prekladoch a čiastočne aj na príprave vysielania. Práve prekladateľská činnosť ju baví dlhodobo a venuje sa jej aj v rámci svojej súčasnej práce. Dnes pôsobí hlavne v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, je v ňom PR manažérkou, venuje sa komunikácii a propagácii aktivít. Skúsenosti z médií využíva najmä pri príprave výstupov pre verejnosť, práci so sociálnymi sieťami či pri kontakte s novinármi.

„Výhodou je, že rozumiem obom stranám – médiám aj verejnosti. Viem, ako premýšľajú novinári a čo je dôležité pri komunikácii smerom navonok,“ vysvetľuje. Dodáva, že hoci mala históriu vždy rada, nikdy si nemyslela, že bude raz pracovať práve v múzeu. Práca na komunikačnom a múzejno-pedagogickom oddelení múzeu jej sadla. „Tá práca je rôznorodá. Všetky úlohy robím s rovnakým nadšením. Takým mojím „bábätkom“ je newsletter, ktorý sme vymysleli spolu s pani riaditeľkou a pripravujem ho každý mesiac. Už teraz pracujem na príprave podujatia Noc múzeí,“ dodáva Szilvia. Skúsenosť má aj s pedagogickou činnosťou, keď krátko pôsobila ako asistentka učiteľky v materskej škole.

Jej životné priority sa postupne presunuli aj do osobnej roviny. Je mamou štyroch detí a ako zdôrazňuje, rodina je pre ňu na prvom mieste. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa neusilovala o kariéru vo väčších médiách mimo regiónu. V minulosti pôsobila aj v zmiešanom speváckom zbore Blaha Lujza. „Srdcom som stále tam, teda pasívne, aktívne, bohužiaľ, nie. Snáď raz, keď deti trochu podrastú.“ Väčšinu času venuje práve svojej rodine.

Zaujímavosťou je, že jej cesta k médiám nebola priamočiara. Už ako dieťa sa venovala kresleniu a viac ako desať rokov navštevovala výtvarný odbor na základnej umeleckej škole. Po gymnáziu sa pokúsila dostať na umelecké školy v Bratislave a Prahe, no neuspela. Následne nastúpila na technicky orientovanú vysokú školu v Púchove, kde študovala na Fakulte priemyselných technológií. Keďže štúdium bolo zamerané najmä na chémiu, matematiku a fyziku – predmety, ku ktorým nemala blízky vzťah – po troch semestroch ho ukončila. Bližšie mala k nemčine a dejepisu.

„Som nesmierne vďačná rodičom, že to nebrali zle. Nenútili ma a podporili ma v ďalšom rozhodnutí,“ hovorí. Ako podotkla, otec jej vždy hovorieval: „Ja sa narobím, vy len študujte, aby ste nemuseli tak skoro ráno vstávať.“ Dnes majú podľa nej všetci súrodenci vysokoškolské vzdelanie a pracujú vo svojich odboroch.

Ako odkaz pre mladých ľudí, ktorí uvažujú o práci v médiách alebo komunikácii, zdôrazňuje najmä potrebu porozumieť danej oblasti. „Najskôr treba pochopiť, ako veci fungujú, a potom o nich vedieť správne a zrozumiteľne komunikovať,“ dodáva Szilvia Tóth.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Szilvia Tóth, reprofoto GTV

<p>The post Szilvia Tóth z R. Soboty našla svoje miesto v regionánej televízii aj v múzeu. Baví ju prekladateľstvo first appeared on vobraze.sk.</p>

Bola moderátorkou regionálnej televízie GTV v Rimavskej Sobote. Mária Svoreňová vyhrala súťaž krásy Miss Gemer – Malohont 2002. Miluje šoférovanie. Nosí uniformu. Výnimočné túžby nemá.

„Prácu v GTV som mala veľmi rada, pred kamerou som nikdy nemala problém a ani trému. Mala som okolo seba skvelý kolektív, bola to dobrá skúsenosť a mám na túto prácu skutočne krásne spomienky,“ uviedla pre vobraze.sk Mária Baloghová. Pred dvomi rokmi sa totiž vydala a prijala priezvisko po manželovi. Ako priznala, práca v médiách jej chýba. „Myslím si, že práca v médiách je zaujímavá, rôznorodá a mnohokrát má človek pri nej možnosť niečo zmeniť, na niečo upozorniť, niekomu pomôcť. Ak by som ešte raz dostala takúto možnosť, určite by som ju využila,“ skonštatovala bývalá moderátorka.

Do televízie už nastupovala ako víťazka súťaže Miss Gemer – Malohont. „Potešilo ma to prvenstvo, asi ako každé dievča. Bolo to fajn. V tom období mi to zdvihlo sebavedomie. Nemyslím si, že som bola favoritkou,“ zaspomínala si.

Spätá s hasičským prostredím

Na Technickej univerzite vo Zvolene vyštudovala odbor požiarna ochrana a v tejto oblasti aj pôsobí. Z Rimavskej Soboty odišla do metropoly východného Slovenska. Je príslušníčkou Hasičského a záchranného zboru SR. „Keďže aj môj otec bol hasič, k tejto profesii som mala blízko už odmalička. Po štúdiu na TU vo Zvolene som vedela, že sa chcem venovať projektom a ich posudzovaniu z hľadiska protipožiarnej bezpečnosti, a to aj robím. Našla som sa v tejto pracovnej oblasti, mám ju rada, sedí mi. Dôležité je, že aj tu sa mi pošťastilo mať okolo seba skvelých ľudí a úžasný kolektív,“ povedala Mária. Jej brat i manžel sú takisto hasičmi.

Stredobodom pozornosti

Pracuje na Okresnom riaditeľstve v Košiciach, konkrétne na oddelení požiarnej prevencie. „Náplňou mojej práce je výkon štátneho požiarneho dozoru, čiže vykonávanie protipožiarnych kontrol dodržiavania povinností právnických subjektov, kontrola stavieb v priebehu ich uskutočňovania, posudzovanie projektových dokumentácií stavieb a kontrola stavieb z hľadiska dodržiavania požiadaviek protipožiarnej bezpečnosti,“ ozrejmila. „V tejto oblasti som dosiahla strop, ktorý som profesne dosiahnuť mohla, už len ak zo mňa bude riaditeľka (s veľkým smiechom – pozn. red.). Pokiaľ bude príležitosť a aj možnosti, možno niečo zmením, alebo sa posuniem niekde inde. Zatiaľ som však spokojná tam, kde som,“ pokračovala. Ako sa cíti v uniforme? „Každopádne mi nevadí. Takto som stále stredobodom pozornosti,“ odvetila so širokým úsmevom.

Srdcom Soboťanka

Podľa jej slov nemá v živote žiadne výnimočné túžby. „Možno to bude znieť ako klišé, ale mám všetko, čo som v živote chcela a čo potrebujem: skvelú rodinu, úžasných priateľov, s ktorými som v kontakte už roky i na diaľku, spomínaných skvelých kolegov a úžasného manžela Paľka,“ zdôraznila Mária Baloghová. Prezradila, že jeho prvýkrát stretla v garáži na okresnom riaditeľstve HaZZ. Priznáva, že dostať ju do manželského chomúta bolo ťažké. Vstúpila do neho pred dvomi rokmi. „Svadobné šaty som si vyberala veľmi dlho a nakoniec som si ich dala ušiť podľa vlastných predstáv,“ podotkla. Faktom však je, že svadobné šaty predvádzala už pred vyše desiatimi rokmi počas módnych prehliadok mimo regionálnej súťaže krásy.

„Trvalý pobyt mám stále v Rimavskej Sobote. Uvidíme, či si ho vôbec niekedy zmením. V Košiciach žijem od roku 2010. Srdcom však aj tak zostanem stále Soboťanka. Všetci okolo mňa v Košiciach to vedia. Aj vďaka používaniu toho môjho i nášho „ni“ v slovnej zásobe,“ uzavrela rozhovor.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album M. Baloghovej

<p>The post Niekdajšia moderátorka posudzuje protipožiarnu bezpečnosť first appeared on vobraze.sk.</p>