Hasičku Zdenku Dibalovú z obce Cinobaňa to k uniforme ťahalo odmalička. Aj keď sa stala úspešnou vysokoškolskou absolventkou požiarnej ochrany na Technickej univerzite vo Zvolene, uniformu si obliekla až pred pár rokmi. Rodáčka z Kokavy nad Rimavicou pôsobí na Okresnom riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru (HaZZ) v Lučenci, v oblasti požiarnej prevencie.
K hasičom mala Dibalová blízko od detstva. Jej prvou spomienkou je účasť na hasičskej súťaži družstiev závodov, ktorého sa zúčastnila jej mama. Neskôr sa súťaží zúčastňovala aj sama počas štúdia na vysokej škole. Jej cesta k tejto práci nebola priamočiara. Sama priznáva, že rozhodla skôr náhoda. O otca prišla ako desaťročná a jej mužským vzorom sa stal otec jej kamarátky, policajt. „Vždy som chcela byť policajtka. Skúsila som však aj prijímačky na vysokú školu požiarnu vo Zvolene kde som uspela. Patrili sme medzi prvé ročníky od jej otvorenia,“ spomenula pre vobraze.sk Zdenka Dibalová (43), ktorá po ukončení školy odišla na tri roky do zahraničia.
Po návrate prišlo prvé dieťa a keď si po dvoch rokoch poslala žiadosť, tak prišla druhá materská. Ako však s terajšími skúsenosťami dodáva, stala sa hrdou mamou dvoch dcér a je presvedčená, že všetko je tak, ako malo byť. Ako ďalej poznamenala, k polícii ju to stále ťahalo aj po návrate zo zahraničia. Nevedela si však predstaviť, ako by to slobodná matka zvládla. Našťastie jej osud priviedol do života terajšieho manžela, ktorý ju podľa jej slov vždy vo všetkom podporil a vždy sa môže na neho spoľahnúť.
Povolaniu, ktoré vyštudovala mala Zdenka možnosť venovať sa už skôr. „Raz som už mohla nastúpiť ako požiarny technik, aj som absolvovala celú prípravu, ale deň pred nástupom som si pri mojom milovanom volejbale nešťastne vykĺbila koleno a bolo po radosti. Aj ku hasičom som už išla na to s otázkou, či to koleno zvládne, ale našťastie ma podržalo,“ hovorí Dibalová. Pracovala v stavebnej firme a keď ju raz „náhodne“ poslali, aby zaniesla papiere na HaZZ, zistila, že majú voľné miesta. „Bolo to komplikované, lebo aj boli miesta, ale bola som zamestnaná. Všetko som robila v podstate tajne, lebo som nevedela, ako to dopadne a bol to adrenalín,“ spomenula.
V práci už teraz s hrdosťou nosí uniformu. Tú slávnostnú však mala príležitosť obliecť až minulý rok, keď sa kolegovia zúčastnili súťaže a obe s kolegyňou ich šli podporiť. Spomína si aj na začiatky svojho pôsobenia v zbore, keď dcéra túžila, aby sa prišla ukázať do škôlky. „Raz v piatok som teda prišla z práce v uniforme. Na očiach som jej videla radosť, ale keď som ju vyzdvihla, prvá otázka bola, kde mám hasičské auto,“ hovorí so smiechom dvojnásobná mama. Podotkla, že jej deti radi reprezentujú hasičstvo na rôznych podujatiach, ako je Deň detí a podobne.
Na svojej práci oceňuje najmä to, že nemusí sedieť celý deň za počítačom. „Napríklad poslednou dobou sme sa viac dostali na historické pamiatky. Kvôli požiaru v Banskej Štiavnici robíme prehľady kultúrnych pamiatok, aby sa predchádzalo podobným nešťastným udalostiam. Práve počas kontrol sa často dozvieme, aké podujatia sa chystajú, ale môžeme si aj pozrieť rôzne vzácne zbierky,“ vysvetľuje Dibalová, ktorá sa práve pripravuje na novú úlohu. Čoskoro by jej k povinnostiam mala pribudnúť aj stavebná prevencia. Pri svojej práci musí najmä sledovať legislatívne zmeny. Na ostré zásahy chodí v prípade väčších udalostí, ako člen okresného riadiaceho štábu kde pôsobí ako dokumentaristka.
Dibalová je členkou DHZ Kokava nad Rimavicou, aj keď už ôsmym rokom žije v Cinobani. Ako divák však rada povzbudí najmä kolegov, lučeneckých hasičov, ktorí pravidelne žnú úspechy na súťažiach. Tento rok však bude reprezentovať Cinobaňu. Kokavský tím podľa nej súhlasil, aby vypomohla obci v ktorej žije, keďže budú organizovať súťaž.
Do Cinobane sa jej z rodnej obce odchádzalo ťažko. Dlho to odkladala, ale napokon využila možnosť bývať s manželom v rodinnom dome. „Ale Kokava je moja srdcovka. Stále tam máme väzby. Veď som tam žila s prvou dcérou. Máme tam rodinu, aj dlhoročných kamarátov,“ hovorí Dibalová, ktorej rodná obec chýba, ale život v dome so záhradou si pochvaľuje.
Popri turistike, kolieskových korčuliach, či lyžiach v zime je Zdenka zanietenou volejbalistkou. Volejbal ju sprevádzal od základnej školy, cez strednú i vysokú školu. Po návrate z cudziny sa k nemu vrátila ako účastníčka Horehronskej ligy. V Kokave organizovali turnaje, ktoré pretrvali dodnes a mnohí jej spoluhráči sa volejbalu venujú aktívne naďalej. Po problémoch s kolenom si dala pauzu, ale náhoda v jej živote opäť zamiešala karty. „Minulý rok Cinobaňa organizovala turnaj, prvý ročník memoriálu Pavla Belova. Na turnaj som šla len pozrieť, ale vypadol im hráč, preto ma oslovili a nakoniec som odohrala celý deň,“ smeje sa pozitívne naladená Zdenka.
Potenciálnym hasičkám odkazuje, že túto prácu odporúča všetkými desiatimi. Vždy jej navyše vyhovoval mužský kolektív. A to si pochvaľuje aj teraz. Okrem dvoch kolegýň je obklopená mužmi. „Sme perfektný kolektív, ani som si lepšie nemohla priať. A manžel ma podporuje neskutočne. Za to som mu vďačná. O deti sa postará vždy, aj keď idem na viac dní niekam,“ pochvaľuje si Dibalová.
Zdroj: vobraze.sk
