Kokava nad Rimavicou ožila v týchto dňoch sklárstvom. V priestoroch Starej školy svoje umenie oprášil aj dlhoročný sklár František Korytiak zo Zlatna. Po približne pätnástich rokoch sa dostal ku sklárskej peci pod vplyvom dobrej atmosféry výstavy sklárskych diel a využil prenosnú sklársku pec. Nainštalovaná bola pre verejnosť počas vernisáže, aby si mohla vyskúšať toto remeslo.
„Tejto profesii som sa venoval od sedemnástich rokov a vydržal som pri nej 39 takmer rokov. Ešte za mladi som zvažoval, či budem sklár, alebo mechanik. Iné som nechcel byť, ale mne sa viac páčili sklárne,“ povedal pre vobraze.sk František Korytiak (69), ktorý pracoval v sklárňach v Zlatne a vypomáhal aj v sklárňach v Katarínskej Hute.
Študoval v Rumunsku, odkiaľ aj pochádza. Do Zlatna prišiel už ako vyučený sklár po dvadsiatich rokoch praxe. Prešiel si viacerými pracovnými pozíciami v sklárskom odvetví. V roku 1993 sa zúčastnil aj na sympóziu v Zlatne, odkiaľ nám ukázal niekoľko svojich diel. „Tieto výrobky zo skla sme robili ako výtvarníci v Zlatne,“ hovorí a dodáva, že na toto obdobie spomína veľmi rád. „Za pekné považujem na práci sklára všetko. Sklárčine sa učíš celý život,“ podotkol s tým, že za najdôležitejšie považuje pri tejto práci presnosť a citlivosť. Robiť podľa neho treba všade, a keď pracoval v sklárňach, tak aj zarobil a bol spokojný. Na dôchodku sa venuje rybárstvu, ktoré je jeho záľubou 34 rokov.
V sklárňach v Zlatne vyrábali veľa výrobkov, krčahy, aj Zlatú Zuzanu. „Dbalo sa veľmi na presnosť, aj 444. výrobok musel byť rovnaký na milimetre. Presnosť musela byť v ruke a v oku,“ zdôraznil Korytiak, ktorý má dodnes doma ešte Zlatú Zuzanu. „Bolo to náročné a bolo to treba vedieť robiť. Ak sa nepodarilo, tak išla znovu na roztavenie. V dielni bolo šesť ľudí a stačilo, že jeden bol nevyspatý, už nezarobil ani jeden,“ podotkol. Spomenul, že výrobky zo Zlatna mierili do zahraničia, Ameriky, Kanady, Francúzka, Nemecka. „Pozeralo sa to niekedy lupou, ale dokázali sme vždy urobiť zákazky, aké bolo treba. Išlo pritom aj o päťtisíc kusov, čo robili aj dve dielne,“ vysvetlil.
Za najzložitejšie čo kedy robil, považuje výrobu hlavy indiána pre muža z Kanady, ktorý mal predkov indiánov. Robil jednu hlavu aj deň, mala vlasy, bradu, zuby. Kombinovalo sa to pritom s aj s farebným sklom. „Boli to len tri kusy, ktoré si odniesol a formu zničil, aby zostali len jedine tieto tri kusy,“ povedal a dodal, že ich hodnotu si odhadnúť netrúfa.
V Kokave nad Rimavicou sa v uplynulých dňoch konalo prvé medzinárodné študentské sklárske sympózium NOVOHRAD 2024. Pritiahlo mladých umelcov zo šiestich krajín. Ich diela vznikali uplynulé dni v Starej škole, ale aj priamo v sklárňach v obci Katarínska Huta.
Sympózium sa konalo v spolupráci s Ateliérom skla Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, Múzeom skla a bižutérie z Jablonca nad Nisou, so sklárňou R-Glass, Cinobaňa – Katarínska Huta a Slovenskou sklárskou spoločnosťou. Témou tvorby bol novohradský kalich – inšpiráciou mohol byť historický dizajn zo sklárni v Katarínskej Huti a Zlatne.
Zdroj: vobraze.sk
