Na samote uprostred lesov pri obci Ďubákovo vzniklo miesto, ktoré návštevníkov neoslovuje luxusom, ale príbehom. Slameniačik, ekologický domček postavený zo slamy, dreva a hliny, ponúka návrat k jednoduchosti, pokoju a atmosfére, akú si mnohí pamätajú už len z rozprávania starých rodičov.

Za projektom stojí rodina Bútorovcov z mestskej časti Zelené pri Poltári. Manželia Alena a Ján sa rozhodli vdýchnuť nový život bývalému školskému areálu na jednom z najvyšších miest Stolických vrchov a neďaleko rozhľadne Jasenina. Práve výťažok z ubytovania podľa nich pomáha financovať postupnú obnovu historickej školy, ktorá je dnes v rekonštrukcii. „Myšlienka Slameniačika vznikla preto, aby sme zachránili školu. Chceme ľuďom ukázať, ako sa kedysi žilo, a zároveň zachovať toto miesto pre ďalšie generácie,“ hovorí Ján Bútor.

Domček zo slamy postavili za 85 dní

Slameniačik vznikol z prírodných materiálov – slamy a hliny z Maštinca pri Poltári, o ktorej miestni hovoria, že patrí medzi najkvalitnejšie na Slovensku. Hoci je majiteľ vyučený kúrenár, vodár a plynár, stavbárčina sa pre neho stala celoživotnou záľubou. „Cez týždeň som staval sám, cez víkendy mi pomáhala rodina. Celý domček bol hotový za 85 dní. Keby som dnes staval znova, opäť by som si vybral slamu a hlinu. Ten materiál má niečo do seba. Je tam úplne iná energia,“ hovorí.

Domček dnes ponúka ubytovanie pre šesť osôb. Na prízemí sa nachádza kuchyňa s tradičným sporákom na drevo a masívna dubová manželská posteľ. V podkroví sú ďalšie štyri lôžka. Dominantou však zostáva kontakt s prírodou a pokoj okolitého lesa.

Práve vlastnosti prírodných materiálov návštevníkov často prekvapia najviac. „Počas vianočných sviatkov sme večer zakúrili. Na druhý deň sme museli otvárať dvere, lebo sa nedalo vydržať od tepla. Neuveriteľné, ako slama a hlina dokážu držať teplo.“
Na krytom gangu nechýba lavička, kde si hostia môžu vychutnať slnečné lúče a výhľad na okolitú prírodu. „Ľudia sem nechodia za televízorom alebo nákupnými centrami. Chodia sem vypnúť a nasávať atmosféru doby, ktorou sa kedysi žilo.“

Sauna, studňa a ticho, ktoré dnes hľadá čoraz viac ľudí

Súčasťou areálu je sauna, ručne kopaná studňa vysekaná do kameňa s hĺbkou 16,2 metra a najmenším priemerom 155 centimetrov či detská zipline vedúca cez celý pozemok. „Studňu som kopal ručne do kameňa. Keď si človek uvedomí, koľko práce je za takým dielom, aj na tú vodu sa pozerá úplne inak,“ hovorí majiteľ s tým, že studňu chceli vidieť návštevníci a je už aj nasvietená.

K domčeku vedie približne dvojkilometrový úsek lúkou a kilometer upravenej lesnej cesty. Prístup je však bezproblémový aj autom. Najbližší sused býva približne dvanásť minút pešo od areálu, čo zaručuje dostatok súkromia.
Pobyty sú možné minimálne na dve noci. Podľa majiteľov práve dlhší pobyt umožní návštevníkom naplno precítiť atmosféru miesta a oddýchnuť si od každodenného zhonu. „Až po prvom večeri a prvom ráne človek začne vnímať, čo toto miesto ponúka. Keď sa zobudí do ticha lesa, večer si sadne pred domček alebo do sauny a nikam sa nemusí ponáhľať, pochopí, prečo sa sem ľudia vracajú.“

Domček si získal množstvo priaznivcov. Niektorí sa vracajú pravidelne. „Je to pre nás najväčšie ocenenie. Keď ľudia odchádzajú spokojní a chcú sa vrátiť, vieme, že to robíme správne.“

Výzva: Ak je niekto chodil do tejto školy, majitelia by sa s ním veľmi radi porozprávali a podelili sa o zážitky. Prípadne budú radi, ak sa nájde ešte niekto, kto má fotky alebo nejaké písomnosti.

Škola, kde kedysi znelo vyše 70 detských hlasov

Len pár krokov od Slameniačika stojí kamenná budova bývalej školy. Prvýkrát v nej zazvonil školský zvonec 15. septembra 1936. Do školy chodilo 72 detí z okolitých usadlostí a lazov. V jednej časti budovy býval učiteľ. Ako spomínajú pamätníci, často nešlo o pedagóga v dnešnom ponímaní slova, ale o človeka, ktorý vedel čítať, písať a počítať a svoje vedomosti odovzdával ďalším generáciám. Deti sa učili dopoludnia aj popoludní a škola bola prirodzeným centrom života širokého okolia.

Počas obnovy sa majitelia stretli aj s viacerými žiakmi z tejto školy. „Rozprávali nám, ako chodili do školy, ako sa učili a ako sa tu kedysi žilo. Vtedy sme si uvedomili, že neobnovujeme len budovu, ale aj príbehy ľudí, ktorí tu vyrastali,“ zhodujú sa manželia Alena a Ján. Ako dodavajú, práve tieto spomienky sa stali jednou z najväčších motivácií pokračovať v rekonštrukcii.

Miesto si obľúbili aj hvezdári

Po zatvorení školy v roku 1974 objekt využívali sklárne Zlatno ako rekreačné zariadenie. Neskôr sem pravidelne prichádzali aj pracovníci hvezdárne z Rimavskej Soboty. „Škola stojí na úplnej rovine, na jednom z najvyšších miest Stolických vrchov. Chodili sem celé týždne pozorovať Perzeidy a nočnú oblohu. Keď sa nám dostala do rúk stará kronika, našli sme v nej záznamy o návštevách hvezdárov dokonca až z Tokia.“
Práve minimálny svetelný smog robí z tejto lokality výnimočné miesto na pozorovanie hviezd. Rozľahlá rovina v okolí školy zároveň ponúka dostatok priestoru na športové a voľnočasové aktivity. „Je tam priestor, kde si človek môže zahrať futbal, badminton alebo si len sadnúť a pozerať na okolitú krajinu. Dnes je takých miest čoraz menej.“

V okolí sa nachádza vrch Jasenina s nadmorskou výškou 995 metrov aj rozhľadňa vo výške 1005 metrov nad morom. Samotný Slameniačik leží približne v nadmorskej výške 810 metrov.

Miesto s plánmi do budúcnosti

Obnova školy stále pokračuje a majitelia už dnes premýšľajú nad tým, ako jej opäť vdýchnuť život. „Našou hlavnou myšlienkou je pracovať s deťmi. Chceli by sme organizovať jazykové pobyty a jogové programy zamerané na vzťah k prírode a správne správanie v lese.„Mnohé deti trávia v prírode málo času, preto im ju chceme predstaviť naživo,“ hovorí učiteľka Alena Bútorová.

Každý pobyt v Slameniačiku tak pomáha písať ďalšiu kapitolu príbehu miesta, ktoré bolo kedysi plné detského smiechu a ktoré má ambíciu stať sa živým centrom vzdelávania aj v budúcnosti.

Slameniačik dnes nie je len miestom na prespanie. Je pozvánkou spomaliť, zažiť pokoj lesa, dotknúť sa histórie a na chvíľu sa vrátiť do čias, keď bol život jednoduchší. A možno práve preto odtiaľ návštevníci odchádzajú s pocitom, že objavili niečo, čo sa v dnešnom svete hľadá čoraz ťažšie. Tento rok plánujú ešte urobiť apidomček.

Kde nájdete Slameniačik?

Tí, ktorí by si chceli atmosféru Slameniačika a bývalej školy pod Jaseninou zažiť na vlastnej koži, môžu využiť rezerváciu prostredníctvom portálov Booking.com a Hauzi.sk.
Viac informácií o projekte, histórii školy, rekonštrukcii areálu aj pripravovaných aktivitách nájdu záujemcovia na stránke Škola pod Jaseninou a na rovnomennej facebookovej stránke.

Zdroj: PR-Článok, Škola pod Jaseninou, foto: manželia Bútorovci a Peter Štefančík ( FB Poltár a okolie(

<p>The post Slameniačik manželov Bútorovcov vracia v čase. Pobyt pri Ďubákove pomáha zachrániť takmer storočnú školu first appeared on vobraze.sk.</p>

Milovníci turistiky a adrenalínových zážitkov sa môžu tešiť na významnú novinku, ktorá rozšíri ponuku aktívneho cestovného ruchu v regióne Gemer. Už v najbližších dňoch sa uskutoční slávnostné otvorenie nového turistického produktu – Via ferraty Hrádok – Mikova železná cesta.

Nová ferrata vznikla v okrese Revúca, v blízkosti mesta Jelšava, a návštevníkom ponúkne možnosť vystúpiť na vrch Hrádok atraktívnym, dobrodružným, no zároveň bezpečným spôsobom. Trasa je zabezpečená ferratovým istením a určená pre turistov s vhodnou výstrojou.

Podľa destinačného koordinátora Oblastnej organizácie cestovného ruchu GEMER Jána Ulického ide o približne 2,4 -kilometra dlhý turistický úsek, pričom samotná istená ferratová časť meria približne 140 metrov. Ulický zároveň uvádza, že ide o veľmi pekný úsek, so zaujímavými úsekmi, ktorý už v minulosti využívali čiastočne turisti aj bez ferratového zabezpečenia. Po novom však bude trasa výrazne bezpečnejšia a prístupnejšia širšej verejnosti.

Zároveň doplnil, že návštevníci si budú môcť priamo v Hoteli Hrádok zapožičať ferratové sety, čo ešte viac sprístupní zážitok aj pre tých, ktorí nevlastnia vlastnú výstroj. Projekt tak otvára lokalitu širšej klientele a zvyšuje jej atraktivitu v rámci aktívneho turizmu. Podľa jeho slov viac informácií prinesú organizátori po oficiálnom otvorení.

Slávnostné otvorenie ferraty sa uskutoční v priestoroch Hotela Hrádok a súčasťou podujatia bude aj prvý oficiálny prechod novej trasy. Projekt vstupuje do finálnej fázy, pričom kolaudácia je naplánovaná na najbližšie dni. Podľa informácií z Hotela Hrádok by mali s požičiavaním ferratových setov začať približne od 1. júla.

Zaujímavosťou je, že lokalita už teraz láka návštevníkov, ktorí sem prichádzajú na prechádzky v prístupnom teréne, aj pred oficiálnym otvorením ferraty.

Projekt Via ferrata Hrádok – Mikova železná cesta spája šport, dobrodružstvo a kontakt s prírodou. Návštevníci sa počas výstupu môžu tešiť na jedinečné výhľady na okolitú krajinu a objavovanie prírodných krás tejto časti Gemera.

Zdroj: vobraze.sk, OOCGemer

<p>The post V okrese Revúca pribudla nová turistická atrakcia. Neďaleko Jelšavy otvoria ferratu na vrch Hrádok first appeared on vobraze.sk.</p>

V rekreačnom areáli Kurinec – Zelená voda vrcholia prípravy na začiatok letnej sezóny. Do otvorenia zostáva už len niekoľko dní a pracovníci Technických služieb mesta Rimavská Sobota dokončujú posledné úpravy, aby bol areál pripravený privítať návštevníkov.

V máji bola dokončená obnova náteru bazéna s vlnobitím, ktorého farba sa vlani pár týždňov po otvorení začala na niektorých miestach odlupovať . Podľa Martina Spáčila zo spoločnosti Metrostav je bazén v rámci reklamácie opravený, nanovo natretý. „V nedeľu sme práce dokončili. Ešte bude potrebné namontovať bezpečnostné prepadové mreže a následne bazén napustiť vodou,“ uviedol pre vobraze.sk Martin Spáčil. Dodal, že viaceré opravy museli byť realizované celoplošne.

Aj napriek daždivému počasiu v uplynulých dňoch práce na Kurinci pokračujú. Ostatné bazény v areáli sú už napustené vodou a technológia funguje v nepretržitej 24-hodinovej prevádzke. V najbližších dňoch budú odovzdané aj vzorky vody potrebné pre otvorenie sezóny. Ako ďalej pre vobraze.sk riaditeľ Technických služieb mesta Attila Šimko potvrdil, ceny vstupného sa meniť nebudú. Návštevníkov tak poteší, že aj tento rok zostane v cene vstupu zahrnutý tobogan aj bazén s vlnobitím, čo bolo podľa prevádzkovateľov minulú sezónu pre mnohých príjemným prekvapením. Poznamenal, že vedenie mesta prehodnocovalo aj ceny vstupného, ale napokon zostali pôvodné.

Letná sezóna by sa mala začať podľa počasia už počas víkendu pred 15. júnom, a to 13. júna. Primátor mesta Jozef Šimko avizoval opravy odlupujúcej sa farby v rámci reklamácie ešte vlani, napokon k tomu došlo len pár týždňov pred začatím novej letnej sezóny.

Vedúci športovo rekreačných zariadení TSM Tomáš Poór uviedol, že personálne zabezpečenie areálu je pripravené vrátane plavčíkov a stáleho personálu. „Technológia už nabehla do plnej prevádzky, voda vo všetkých bazénoch okrem toho s vlnobitím, je napustená a pripravujeme ešte jednu prípojku pre kemping, ktorú by sme chceli stihnúť dokončiť do otvorenia sezóny,“ priblížil včera Poór. Pripravené sú tak aj dva bazény s geotermálnou vodou.

Na Kurinci pribudnú aj viaceré novinky. Areál získal nový záchranársky čln s elektromotorom, ktorý nahradil staršiu loďku už nevyhovujúcu technickému stavu. Nový čln je určený pre štyroch ľudí a jedného člena obsluhy. Podľa pracovníkov areálu našťastie doteraz nebolo potrebné podobnú techniku často využívať pri zásahoch. Podľa Poóra však chcú ísť s dobou aj v prípade nového člnu.

Obnovou prešli aj ďalšie časti areálu. Vymenené boli staré elektrické bojlery pri sprchách pri vrchnom bazéne, ktoré už nebolo možné opravovať. Zrekonštruovali tiež drevené pódium určené pre kultúrne programy a vystúpenia. Údržbu si vyžiadal aj detský bazén s vodným hradom, kde opravovali a nanovo maľovali plastové prvky.

Pracovníci pokračujú aj v ďalších úpravách. Pri vstupe do bazénu pribudla podľa Poóra protišmyková vrstva, ktorá má zvýšiť bezpečnosť návštevníkov. Podľa prevádzkovateľov sa na okrajoch bazénov vytváral klzkejší povrch aj vplyvom opaľovacích krémov.

Novinky čakajú aj priaznivcov vodných atrakcií. V týchto dňoch začali s prípravou vodných bicyklov a do polovice sezóny by mali pribudnúť dva nové kusy. Dodacie lehoty však boli podľa vedenia areálu dlhšie.

Významnou zmenou je aj prepojenie kúpaliska s vodnou nádržou a mólami. Po odstránení provizórneho oplotenia je celý priestor opäť prepojený, pričom na oboch koncoch budú uzatvárateľné veľké brány. Súčasťou príprav je aj natieranie ležadiel pri vodnej nádrži.

Na toboganoch už boli podľa riaditeľa TSM vykonané všetky potrebné skúšky a revízie. Ako dodal, veria, že letná sezóna v Kurinci sa začne bez komplikácií a návštevníci si areál užijú v plnom rozsahu hneď od prvých dní otvorenia.

Odlúpenú farbu v bazéne s vlnobitím majú na Kurinci opravovať na jar. Poškodených miest pribudlo

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Oprava bazéna s vlnobitím na Kurinci je hotová. Vynovený bol vodný hrad a pribudol nový záchranársky čln. Vstupné nemenili + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Pavel Machava, ktorý pochádza z Klenovca, pôsobí ako expert na komunikáciu a vzťahy s verejnosťou. Poznať ho môžete z viacerých inštitúcií, kde bol hovorcom. Napríklad v Slovenskom vodohospodárskom podniku či v Sociálnej poisťovni. V súčasnosti zastáva funkciu koordinátora komunikácie v Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti (JAVYS).
K svetu verejného diania a médií si našiel cestu už v mladosti, kedy ho prirodzene priťahovalo všetko, čo sa hýbalo a malo zmysel. „Fascinovali ma médiá, verejné dianie a schopnosť vysvetliť zložité témy zrozumiteľne. Profesijne som sa dostal k práci, ktorá je dynamická, zodpovedná a nikdy nie je úplne rovnaká,“ uviedol pre vobraze.sk Pavel Machava (49).

Štúdium medzinárodných vzťahov a diplomacie v Banskej Bystrici ukončil s vedomím, že ide o odbor spájajúci politiku a komunikáciu medzi ľuďmi. Po škole však jeho kroky viedli k ďalšiemu vzdelávaniu. Rozhodol sa študovať na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. „Chcel som lepšie rozumieť tomu, ako funguje štát, inštitúcie a verejný priestor. Tieto štúdiá ma naučili rozmýšľať v súvislostiach, argumentovať a hľadať riešenia,“ vysvetľuje.

Ako vysokoškolák precestoval množstvo krajín. „Nebolo to len o cestovaní, skôr o slobode, rozhovoroch a skúsenostiach. Cestovanie ma naučilo samostatnosti, otvorenosti a rešpektu k tomu, že ľudia môžu rozmýšľať inak,“ hovorí Machava. Veľmi silný dojem v ňom zanechali Spojené štáty americké, no zaujímavé preňho boli aj cesty po Balkáne, kde človek vidí, ako blízke si v mnohom naše národy stále sú. „Pri stopovaní sa veľmi rýchlo naučíte komunikovať s úplne cudzími ľuďmi, a to sa mi neskôr v práci celkom zišlo.“

Počas kariéry vystriedal viacero veľkých spoločností a inštitúcií ako napríklad Ministerstvo zdravotníctva SR, Úrad pre územné plánovanie a výstavbu SR, Sociálna poisťovňa, Lesy SR, Slovenský vodohospodársky podnik. Dlhé roky pracoval ako hovorca pri odborných a spoločensky citlivých témach. Dnes pokračuje vo svojej práci v spoločnosti JAVYS, kde manažuje dialóg so samosprávami, verejnosťou a komunitami v okolí jadrových zariadení.
„Túto prácu beriem s veľkou zodpovednosťou. Komunikácia nie je len písanie stanovísk alebo odpovedanie novinárom. Je to najmä budovanie dôvery,“ zdôrazňuje Pavel Machava. Ako komunikačný expert sa venuje najmä dialógu v krízových situáciách a pod tlakom. Podieľa sa na vysvetľovaní zložitých tém a neustále sa vzdeláva. Aktuálne sa venuje strategickým projektom a sleduje moderné trendy v spoločnosti, regiónoch a na sociálnych sieťach.

Popri náročnom zamestnaní sa opiera o roky praxe, ktoré ho naučili v krízach zachovať pokoj. „V krízovej situácii je najhoršie panikáriť alebo sa tváriť, že problém neexistuje. Dôležité je rýchlo pochopiť podstatu veci, získať fakty a komunikovať otvorene,“ priblížil Machava. V komunikácii niekedy rozhodujú minúty a jedno nepresné slovo môže situáciu skomplikovať. Politika Pavla zaujíma ako občana, ale nikdy nemal ambíciu stať sa profesionálnym politikom. Oveľa bližšie mu je odborná práca, komunikácia a projekty, kde človek môže veci ovplyvňovať bez toho, aby bol priamo súčasťou politického boja. „Nikdy však nehovorím nikdy. Život ma už viackrát zaviedol na miesta, ktoré som si vopred neplánoval. “

Vo vzťahu k verejnosti presadzuje otvorený a úprimný prístup. „Ľudia veľmi rýchlo vycítia, či s nimi niekto hovorí úprimne. Aj pri veľkých inštitucionálnych témach často rozhoduje obyčajná ľudskosť,“ vysvetľuje Pavel. Najväčšou výzvou pre neho bola oblasť jadrovej energetiky. „Je to vysoko odborný a veľmi zodpovedný svet. Musíme rešpektovať expertov a zároveň hľadať spôsob, ako zložité témy priblížiť verejnosti. Na druhej strane je fascinujúce vidieť, koľko špičkových odborníkov na Slovensku máme.“ Machava premýšľal aj nad novinárčinou. „Médiá ma zaujímali od mladosti a dodnes mám k novinárskej práci veľký rešpekt. Myslím si však, že nakoniec som sa našiel skôr v komunikácii a public affairs. “

Svet komunikácie sa u neho prepája aj s prírodou. Machava vyrastal pod horami, kde lesy a voda formovali jeho vnímanie sveta, preto si vždy vážil témy životného prostredia. K aktívnemu životu má blízko dodnes, rád športuje a jeho veľkou záľubou je cyklistika i varenie. Jeho dcéra sa venuje súťažne plávaniu.
Hoci Pavel žije s manželkou a dcérou v Banskej Bystrici, za svoj skutočný domov považuje stále Klenovec. Do rodného regiónu sa snaží vracať najmä kvôli mame. „Za všetko pekné vďačím harmonickému detstvu a zázemiu, ktoré sme so sestrou mali. V Klenovci mám stále pocit pokoja a prirodzenosti. Návraty domov človeka vedia dobre ukotviť,“ hovorí.

Na svoj rodný kraj nezabúda a dodnes spomína na to, ako v detstve hrával bedminton pod vedením výborného trénera Ivana Majorského. „Vtedy ste boli buď futbalista, folklorista alebo bedmintonista, a každý si v tom prostredí vedel nájsť svoje miesto,“ dodáva Machava. Vo voľnom čase číta knihy, ktoré sú jeho láskou už od školských čias strávených v knižnici. Čítanie ho udržiava v kondícii a pomáha mu nestratiť pokoru. Napriek intenzívnej práci si uvedomuje dôležitosť rovnováhy a rodinných chvíľ.

„To, čo robím, robím rád. Chcel by som sa však naučiť trochu viac spomaliť. Venovať viac času rodine, knihám, cestovaniu a návratom domov. To sú veci, ktoré človeka držia pri zemi a pripomínajú mu, čo je naozaj dôležité,“ uzatvára Pavel Machava.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album P. Machavu

<p>The post Komunikačný expert Machava vyrastal v Klenovci. Svoju prácu berie s veľkou zodpovednosťou first appeared on vobraze.sk.</p>

V dielni Petra Vingárika v Brezničke rozvoniava drevo a pod jeho rukami vzniká z obyčajného kmeňa predmet, ktorý môže niekomu slúžiť celé desaťročia. Staré ovocné stromy tak nekončia svoj život vyrúbaním. Remeselník Vingárik používa sústruh a výrobky dokončuje do finálnej podoby ručne, dlátom. Verí v poctivú ručnú prácu a vytvára výrobky, drevené formy s ľudovými motívmi, masážne strojčeky na nohy či tradičné klepce na myši. „Keď je dačo veľmi dobré, tak by malo byť aj veľmi pekné,“ hovorí pre vobraze.sk Peter Vingárik (65) s tým, že sa pri svojej práci riadi práve touto filozofiou. S drevom pracuje už takmer päťdesiat rokov. Ako hovorí, k drevu si vzťah budoval odmalička. Vyrastal v prostredí, kde bolo prirodzené niečo si vyrobiť vlastnými rukami.

„Bolo treba vystrúhať, tak som strúhal. Aj otec strúhal, známych som videl strúhať,“ hovorí. Ako chlapec vyrábal píšťalky, drevené šable či malé „rybky“ z brezového dreva, ktoré nosili zavesené na krku. Už vtedy sa učil základnému pravidlu práce s nožíkom. „Strúhať od seba,“ zdôrazňuje Vingárik. Hoci roky pracoval aj v strojárstve, drevo mu učarovalo najviac. Postupne sa remeslo stalo prirodzenou súčasťou jeho života.

Každý kus je originál

Pri práci kombinuje sústruh s precíznou ručnou prácou dlátom. Najčastejšie využíva drevo zo starých ovocných stromov, ktoré už v záhradách doslúžili. „Ovocné drevá majú nádhernú kresbu. Každý kus je originál, dva rovnaké nenájdete,“ vysvetľuje remeselník. Práve prirodzenosť materiálu je podľa neho tým, čo robí ručnú prácu výnimočnou. Drevo má vlastný charakter, vôňu aj štruktúru. „Strom už síce nerastie v záhrade, ale žije ďalej v podobe výrobku,“ hovorí Vingárik. Jeho výrobky nie sú len dekoráciami. Väčšina z nich vzniká preto, aby slúžila.

Peter Vingárik veľkú časť života strávil v strojárstve a priemysle. Vyštudoval Stredné odborné učilište v Lučenci, pracoval v strojárňach, ktoré boli neskôr premenované na Podpolianske strojárne a ZŤS, ako hovorí, stále išlo o závod v Lučenci. Vingárik šesť rokov pracoval aj v sklárňach v Poltári. Už viac ako dvadsať rokov sa však venuje remeselnej výrobe.

Inšpiráciu našiel aj v starých pohľadniciach. Vyrába šusterský stolček

K tradíciám remesla má blízko aj cez svoju rodinu. Jeho starý otec bol obuvníkom a začiatkom minulého storočia odišiel do kanadského Montrealu. Vingárik dodnes opatruje historickú pohľadnicu z roku 1911, na ktorej sú odfotografovaní obuvnícki majstri sediaci na jednoduchých trojnožkách. Práve táto fotografia sa stala inšpiráciou pri výrobe šusterského stolčeka, za ktorý získal ocenenie. Stolček upravil a vytvaroval tak, aby sa na ňom človeku sedelo pohodlnejšie a zdravšie. „Keď človek pri práci sedí zle, odnesie si to chrbtica,“ vysvetľuje. Ako hovorí, vyrábať ich plánuje aj naďalej, ale už len na zákazku. Iným šusterským výrobkom sa venovať nechystá.

Masážne strojčeky robí už desiatky rokov

Medzi najznámejšie výrobky Petra Vingárika patria masážne strojčeky na nohy. Vyrába ich približne tridsať rokov a každý vzniká desiatky hodín. „Na jednom robím približne dvadsaťpäť hodín,“ približuje. Ako hovorí, pri výrobe myslí nielen na vzhľad, ale aj na funkčnosť a ergonómiu. Zákazníkom ich často prispôsobuje individuálne. „Každý človek je iný. Aj výrobok musí človeku sadnúť,“ povedal.

Najväčšou odmenou sú potom pre neho reakcie ľudí, ktorým výrobky pomáhajú. Spomína si na zákazníka, ktorý mu povedal, že ho používa keď príde unavený domov. „Umyjem si nohy, použijem tento strojček a je to pre mňa balzam.“ Práve také chvíle Vingárika uisťujú, že jeho práca má zmysel.

Patina, ktorú nevytvorí žiadny stroj

Na ručnej práci si Vingárik najviac váži prirodzenosť. Verí, že skutočnú hodnotu výrobku ukáže až čas. „Patinu nevytvorí žiadny stroj. Vzniká len dlhodobým používaním,“ hovorí. Na rozdiel od sériovej výroby, kde sú všetky výrobky rovnaké, ručne vyrobený predmet nesie podľa neho osobný rukopis človeka. „Oči sa boja a ruky urobia,“ hovorí vetu, ktorá sa stala jeho životným heslom.

Hoci jeho práca bola viackrát ocenená, priznáva, že dnešná doba remeslu veľmi nepraje. Mladí ľudia podľa neho často nevidia hodnotu v pomalej a precíznej ručnej práci tak, ako ju vnímali staršie generácie. „Remeslo potrebuje trpezlivosť, pokoru a človek musí veriť, že to má zmysel,“ podotkol. Napriek tomu majster verí, že poctivá práca si svoje miesto vždy nájde. „Nie je dôležité robiť veľa výrobkov. Dôležité je, ako ich človek robí,“ dodáva.

V časoch rýchlej výroby a lacných vecí z obchodov pôsobia jeho výrobky ako pripomienka, že poctivá ručná práca má stále svoje miesto — a možno dnes ešte väčšiu hodnotu než kedysi.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Petra Vingárika, produktnovohrad

<p>The post Remeselník Vingárik z Brezničky dáva starému drevu nový život first appeared on vobraze.sk.</p>

Keď sa povie meno Ján Bazovský, mnohým sa vybaví dlhoročný kriminalista, bývalý hovorca ministerstva vnútra či dopravný analytik komentujúci situáciu na slovenských cestách. Menej ľudí však vie, že už celé desaťročia žije aj literatúrou, folklórom a poéziou.

Rodák z Gemera, ktorý svoj život delí medzi Bratislavu a Revúcu, vydáva v týchto dňoch básnickú zbierku venovanú rodnému kraju. Ako pre vobraze.sk priblížil Ján Bazovský, kniha s približne stovkou strán prinesie básne aj lyrizovanú prózu, ktoré vznikali počas rokov jeho práce pri folklórnych programoch, verejných nahrávkach a kultúrnych podujatiach. „Poézia je pre mňa vyznanie k svojmu kraju. Je tam aj vďaka, nádej,“ hovorí Ján Bazovský (69).

Nová zbierka nesie silný regionálny odkaz. Básne sú venované Gemeru, jeho riekam, vrchom, ľuďom i spomienkam. Jednou z nich je báseň Rodný kraj, v ktorej sa podľa jeho slov vracia k miestam svojho detstva a mladosti. Hoci dlhé roky žil v Bratislave, Gemer podľa vlastných slov nikdy neopustil.

„Revúca je druhým mojím domovom. Rád sa tam realizujem,“ hovorí Bazovský, ktorého s mestom dodnes spája gymnázium, na ktorom študoval, ale aj múzeum či základná umelecká škola. S regiónom pravidelne spolupracuje na kultúrnych a folklórnych podujatiach. Osobitosťou pripravovanej knihy sú aj ilustrácie. Ku každej básni vznikla samostatná výtvarná práca od revúckej maliarky Alexandry Novysedlákovej, pedagogičky zo Základnej umeleckej školy.
„Je veľmi šikovná a ilustrácie citlivo dotvárajú atmosféru básní,“ približuje Bazovský.

K vydaniu zbierky ho podľa jeho slov priviedol záujem ľudí, ktorí sa s jeho textami stretávali na folklórnych podujatiach či verejných nahrávkach. „Ľudia sa ma často pýtali, kde by sa vedeli dostať k básňam, ktoré zaznievajú v programoch. Preto vznikla táto zbierka,“ vysvetľuje.

Do knihy zaradil nielen ucelené básne, ale aj lyrizovanú prózu, ktorú dlhé roky využíval ako hovorené slovo vo folklórnych scenároch. Súčasťou publikácie je aj desať známych piesní z Muránskej doliny a okolia.
„Ľudová pieseň je poéziou najvzácnejšou.“
Podľa Bazovského boli práve texty ľudových piesní prvými básnickými prejavmi obyčajných ľudí. Krst novej básnickej zbierky by sa mal uskutočniť počas Dní mesta Revúca.

Ako Bazovský spomína, k písaniu sa dostal už ako študent, keď publikoval básne v školskom časopise. Neskôr však prišla práca na kriminálke a literatúra musela na čas ustúpiť. „Keď som šiel robiť na kriminálku, už veľa pravidelného času nebolo, aj preto som sa viac nevedel venovať folklóru,“ spomína.

Ani po desaťročiach však tvorbu neopustil. Hovorí, že príbehy píše najmä preto, aby ľudia pochopili, čo všetko môže život priniesť. „Snažím sa informovať ľudí, aby si vedeli zobrať ponaučenie z toho, čo sa môže prihodiť a ako by sa mali zachovať. Rozširujem tým aj pohľad na prácu policajtov.“

Príbehy z kriminálky aj absurdity socializmu

Literatúra však v jeho prípade nikdy nebola iba o poézii. Bazovský je autorom poviedok Hlava 23, Milenky z ocele či Milenky podsvetia. Ako Bazovský pripomína, ide o príbehy inšpirované reálnymi prípadmi z obdobia jeho práce kriminalistu. „Sú to príbehy, ktoré sa zakladajú na skutočných udalostiach. Vraždy, lúpeže, podvody či krádeže vlámaním. Je to takzvaný almanach trestnej činnosti,“ približuje.

Kniha Hlava 23 zachytáva aj absurdné situácie z obdobia socializmu a policajnej služby za bývalého režimu. Bazovský spomína, že niektoré prípady boli tragické, iné zasa miestami až groteskné. Policajti podľa neho často riešili situácie, pri ktorých sa stretával ľudský strach, alkohol, chudoba aj absurdita systému.

V jednej z poviedok opisuje vyšetrovanie prípadu, pri ktorom sa výpovede podozrivých menili tak rýchlo, že vyšetrovatelia viac času venovali odhaľovaniu klamstiev než samotnému skutku. Práve takéto situácie podľa neho ukazujú, že práca kriminalistu nebola iba o akcii, ale najmä o psychológii a poznaní ľudí.
„Život často píše silnejšie príbehy než fantázia,“ poznamenal Bazovský.
Dodáva, že pri písaní sa snažil zachytiť nielen samotný zločin, ale aj jeho dôsledky na rodiny, obete či samotných policajtov. Niektoré prípady si vraj pamätá dodnes veľmi živo.

Jeho knihy majú podľa neho pozitívne ohlasy aj odstupom času nielen medzi čitateľmi, ale aj medzi bývalými kolegami z policajného prostredia. „Čitatelia to majú radi, lebo sú to samostatné príbehy, nie dlhý román čítaný na pokračovanie,“ dodáva.

Na otázku, čo ho baví viac próza alebo poézia, odpovedá bez váhania. „Próza je jednoduchšia. Mám výhodu, že som nemusel typizovať osobnosti, poznal som ich z reality. Poézia je zložitejšia, ale väčšia výzva. Tam sa snažím dosiahnuť niečo navyše.“

Folklór ako celoživotná téma

Bazovský sa folklóru venuje prakticky celý život. Hoci o sebe hovorí, že nie je spevák ani tanečník, folklór sa stal pevnou súčasťou jeho tvorby. Hrá na zobcovej flaute, účinkuje v kokavskom divadelnom súbore Stužka a dlhé roky pripravuje scenáre folklórnych podujatí po celom Gemeri.

K scenáristike sa dostal začiatkom 90. rokov cez folklórne programy venované Gemeru a jeho osobnostiam. Za jeden z prvých väčších projektov považuje program Janíčkove družičky, venovaný známemu gemerskému primášovi Jánovi Jasenkovi. Program uviedli v Revúcej, Sirku aj Gemerskej Teplici a už vtedy sa v ňom objavil jeho typický rukopis — prepájanie poézie, folklóru a hovoreného slova. Práve cez tieto programy sa dostal k spolupráci so Slovenským rozhlasom. Začal pripravovať scenáre pre verejné nahrávky ľudovej hudby, písať hovorené slovo a podieľať sa na réžii folklórnych pásiem. Spolupracoval pritom s profesionálnymi hercami a rozhlasovými osobnosťami ako Štefan Molota či Ján Ambróz.

„Folklórny program nemôže byť iba sledom piesní a tancov. Musí mať príbeh, atmosféru a dušu,“ hovorí Bazovský.

Významnou etapou jeho života bola aj spolupráca s Folklórnym festivalom Východná, kde približne pätnásť rokov pôsobil ako PR manažér a neskôr aj scenárista. Podieľal sa tiež na Gemersko-malohontských folklórnych slávnostiach v Klenovci, kokavskom festivale Koliesko či programoch folklórneho súboru Rimavan z R. Soboty.

V Revúcej organizovali aj folklórno-literárne večery Bazovčina moja, kde sa recitovala poézia, spievalo a prepájal sa folklór s divadlom a hudbou. „Pomáham Gemeru a snažím sa ho propagovať pri každej príležitosti,“ dodáva Ján Bazovský.

Gemer
Dávnejšie pred dávnom,
skôr ako čas odchýlil dvere do ľudskej pamäti,
roztvorila matka príroda náruča zo svojej duše vyliala zemi kraj,
čo sa Gemerom hrdo nazýva.
Mohutné chrbáty hôr ozdobila hustými lesmia citlivo do nich povyrezávala úzke stužky dolín.
V prvých lúčoch slnka bola krajina taká pekná,že od šťastia jej slzy oči zaplavili.
Tam, kde spadli, dotkli sa zeme, pukli skalya do dolín sa vyliali dva malé potôčiky.
Tak sa zrodili pramene Muránky a Rimavy.
V malebných dolinách medzi nimi ľudia vďačne nachádzali svoj nový domov,aby už naveky zostali verní svojej rodnej zemi.
Svieže žblnky potôčikov prebúdzali nový život,vlažili ubolené mozole robotných rúka do úst im vkladali melódie nádherných piesní.
Stačí im len tíško načúvať.

<p>The post Bývalý kriminalista Bazovský roky tvorí folklórne scenáre a píše básne. V novej zbierke ospevuje Gemer first appeared on vobraze.sk.</p>

Pre väčšinu Slovákov je Marta Jančkárová známa najmä ako dlhoročná tvár verejnoprávnej televízie a rozhlasu STVR. Moderovala politické diskusie O 5 minút 12 či Sobotné dialógy, dnes ju poslucháči poznajú z relácií Z prvej ruky alebo Emotikony vysielanej v Rádiu Slovensko. Málokto však vie, že korene jednej z najvýraznejších slovenských moderátoriek siahajú do Novohradu – konkrétne do Trebeľoviec pri Lučenci.

Keď sa povie Novohrad, Marta Jančkárová si ako prvé vybaví miesta, ktoré ju formovali počas mladosti. „Krásna obnovená synagóga, Reduta a budova Strednej odbornej školy pedagogickej, lebo som tam strávila štyri roky. Ale aj budova, do ktorej som kedysi dlhé roky chodila na Základnú umeleckú školu. A samozrejme, pekne obnovený kaštieľ v Haliči,“ hovorí pre vobraze.sk Marta Jančkárová (49). Dodáva, že nezabúda ani na lučenecký park s jazerom, kde kedysi obdivovala labute a kačky. „A taký milý pocit, keď niekde uvidím pelikána, ktorého má Lučenec v erbe.“

Detstvo prežila v Trebeľovciach, obklopená prírodou, záhradou a domácimi zvieratami. Hoci by sa mohlo zdať, že po rokoch práce okolo domu bude túžiť po mestskom živote bez povinností, opak je pravdou. „Človek by si myslel, že v dospelosti ma už nebude lákať záhrada, no bolo to prvé, čo som túžila mať,“ hovorí s úsmevom. Dodnes jej robia spoločnosť zvierací miláčikovia a práve práca v záhrade patrí medzi najväčšie formy oddychu.

Do rodného kraja sa vracia pravidelne. V Lučenci aj Trebeľovciach má stále rodinu a silné väzby. „Dodnes rada chodievam k Ipľu, je tam nádherne. Neraz sledujem aj volavky popolavé, ktoré tam hniezdia,“ približuje. Hoci dnes žije v obci neďaleko Bratislavy, prostredie dediny jej ostalo blízke. „Viac mi vyhovuje život v prostredí obce, kde sa poznáme navzájom so susedmi a niekedy si aj pomáhame,“ priblížila Jančkárová.

Z rodného kraja jej však nechýbajú len miesta. „Z domáceho sveta mi chýba najmä mamička, ktorá zomrela pred takmer šiestimi rokmi,“ priznáva otvorene s tým, že dnešnej spoločnosti často chýba pokojnejšie tempo života. „Dnes sme všetci akoby viac vystresovaní, musíme stihnúť oveľa viac vecí.“

K Novohradu ju viažu nielen miesta, ale aj ľudia, obzvlášť pedagógovia, ktorí ju ovplyvnili. „Motivovala ma pani Erika Dóšová, ktorá ma učila hru na klavír v Základnej umeleckej škole. V myšlienkach mi utkvela aj slovenčinárka pani Pápayová či dnes už nebohá pani Hanulová, ktorá používala úžasné tvorivé prístupy počas dramatickej výchovy.“

Práve vzťah k hudbe a umeniu ju sprevádzal už počas štúdia na pedagogickej škole v Lučenci. Neskôr pokračovala na vysokej škole pedagogického smeru, pričom pôvodne vôbec neplánovala kariéru v médiách. „Bola by som učiteľka angličtiny a hudobnej výchovy, alebo zverolekárka, keby som sa rozhodla pre inú školu. Možno aj sprievodkyňa cestovného ruchu, ako bol môj otec,“ prezrádza.

Osud ju napokon zavial k médiám. „Počas štvrtého ročníka vysokej školy ma zaujala práca v miestnom rádiu. Spočiatku to bola len záľuba. Robila som relácie o hudbe a poézii,“ spomína na svoje začiatky v nitrianskom regionálnom rádiu.

Do Slovenskej televízie prišla postupne pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Najskôr ako reportérka spravodajstva, neskôr ako moderátorka významných politických relácií. Zažila hektické obdobia aj náročné živé vysielania. Na svoje prvé veľké reportáže si spomína veľmi presne. „V roku 2002 bola hladina Dunaja veľmi vysoká a niektoré domy v Devíne zaplavilo tak, že ich neskôr museli zbúrať. Tam sa človek rýchlo učil, ako vtesnať podstatné informácie do minúty a dvadsiatich sekúnd.“

Pracovné tempo televízneho spravodajstva bolo podľa nej mimoriadne náročné. „Ráno musí redaktor prísť na poradu s nejakým návrhom, ktorý potom cez deň spracuje. Alebo ide na tlačové konferencie. Končí niekedy večer a na druhý deň sa kolobeh opakuje,“ opisuje. Niektorí kolegovia vraj takýto režim vzdali už po pár dňoch. „Aj ja som občas mala myšlienku, či chcem takto žiť dlhodobo,“ priznáva.

Neskôr sa však jej práca posunula viac k moderovaniu a publicistike. Okrem O 5 minút 12 a Sobotných dialógov moderovala aj vtedajšie Správy a komentáre, dnešné Komentáre dňa. Venovala sa aj reláciám o vstupe Slovenska do Európskej únie a robila reportáže zo zahraničia.

Moderovanie politických debát patrí podľa nej k najťažším novinárskym disciplínam. Divák totiž často nevidí hodiny príprav v zákulisí. „Najťažšia je určite dôkladná príprava, sledovanie všetkých textov a iných debát, v ktorých mohlo zaznieť niečo dôležité,“ vysvetľuje. Náročné je aj reagovať na politikov, ktorí bývajú mediálne trénovaní tak, aby sa odpovedi vyhli.

V časoch silnej polarizácie spoločnosti považuje za dôležité zachovať profesionalitu a vecnosť. „Moderátor nesmie nechať úplne bez odozvy dezinformácie či nepravdy. Niektorí ľudia si to však mýlia, myslia si, že keď moderátor uvádza na pravú mieru fakty, hovorí svoj názor. Ale nie je to tak. Stačí si pozrieť oficiálnu stránku ministerstva zahraničných vecí, kde rezort uvádza mýty a fakty o Ukrajine. A potom to porovnať s postojmi politikov v reláciách.“

Za roky práce zažila aj vypäté situácie. „Napätá bola situácia, keď jeden hosť odišiel zo živého vysielania. Alebo keď bolo treba stíšiť mikrofóny v štúdiu, lebo hosť nerešpektoval pravidlá,“ prezrádza. Raz dokonca počas relácie spadol kameraman aj s kamerou. Neskôr sa ukázalo, že mal zdravotný problém.

Podľa Marty Jančkárovej sa kultúra verejnej diskusie za posledné roky výrazne zhoršila. „Slovník verejne činných osôb zhrubol a je neraz až agresívny. Osočovanie aj klamstvá sú žiaľ bežnou súčasťou verejných vystúpení.“

Dnes sa už politike venuje menej a bližšie má k hlbším ľudským témam. Aj preto jej vyhovujú rozhlasové projekty ako Emotikony. „Určite mám bližší vzťah k hlbším ľudským rozhovorom. Tie sú o podstate života, bez naučených mediálnych fráz a bez agresivity,“ hovorí. Dodáva, že relácia Emotikony so stálym hosťom, vysokoškolským pedagógom a psychológom, profesorom Mironom Zelinom sú o prežívaní, psychike, o tom, ako čelíme rôznym situáciám a či sa dokážeme zo života tešiť.

V pamäti jej utkvelo veľa zaujímavých rozhovorov. „Každý bol niečim pre mňa zaujímavý. V nie tak dávnej dobe napríklad rozhovor s hudobníkom, v ktorom sme púšťali ukážky z jeho koncertov,“ hovorí a dodáva, že pre ňu bol silný napríklad aj rozhovor s odborníkom o emotívnej súčasti jeho práce, do ktorej patrí záchrana životov aj umieranie. „Alebo rozhovory so psychológom o tom, ako sa poradiť s ťažšími životnými situáciami. V debate s politikmi sa diváci len málokedy dozvedia niečo, čo by už nevedeli,“ podotkla.

Popri moderovaní sa Jančkárová venuje aj dramaturgii a pomoci mladším kolegom. Oddych nachádza najmä v prírode, hudbe a knihách. Rada číta aj texty z oblasti medicíny. „Najviac mi pomáha vypnúť príroda a práca v záhrade,“ dodáva.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Marta Jančkárová, RTVS, Jindřich Bardon

<p>The post Známa moderátorka STVR Jančkárová pochádza z Novohradu first appeared on vobraze.sk.</p>

Zručný remeselník Miroslav Moncoľ z Kokavy nad Rimavicou zostáva verný tradícii, poctivej ručnej práci a presnosti. Aj vo veku 69 rokov trávi hodiny vo svojej dielni, kde vznikajú drumble, kožené opasky, pracky či tradičné ozdoby, ktoré poznajú folkloristi nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. „Všetko, čo spravím, sa musí najprv páčiť mne. Až potom sa to môže páčiť niekomu inému,“ hovorí pre vobraze.sk Miroslav Moncoľ.
Jeho meno je medzi folkloristami dobre známe. Na výrobky s typickými kokavskými motívmi nedá dopustiť a rovnako si zakladá aj na tradičných postupoch. „Vedel by som tie veci urobiť aj viac vyzdobené alebo modernejšie, ale nechcem. Chcem, aby to ostalo také, ako to vymysleli naši predkovia,“ vysvetľuje.

Na výrobu hudobných nástrojov a kožených výrobkov sa pozerá nielen ako na remeslo, ale aj ako na určitý záväzok voči tradícii. Tvrdí, že človek si nemôže prisvojiť ľudové umenie a úplne ho prerobiť podľa seba. „Pieseň si požičiavam od ľudu, ale musím ju vrátiť minimálne takú dobrú, aká bola. A toto isté beriem aj pri remesle,“ vraví Moncoľ.

V predchádzajúcich rokoch získal viacero ocenení na celoštátnych súťažiach výrobcov hudobných nástrojov. Medzi nimi aj titul Instrumentum Excellence, ktorý udeľujú výrobcom za mimoriadnu úroveň remeselného spracovania. Na súťaže nosieval vlastnoručne vyrobené fujary, píšťaly aj drumble. Na Hontianskej paráde v Hrušove minulý rok získal ocenenie najlepší remeselník. Vlani na jeseň získal Miroslav titul majster ľudovej umeleckej výroby. Berie ho s pokorou, ale predsa len ho v niečom ovplyvnil. „Keď už má človek takýto titul, tak je to záväzok. Aj výrobky musia mať istú úroveň. Posúvam len výrobky, ktoré sú toho hodné. “

K remeslu sa dostal prirodzene aj vďaka svojej profesii. Dlhé roky pracoval v nástrojárni v Hnúšti, kde vyrábal technické formy a prípravky. Práve tam získal skúsenosti s precíznou prácou, technickým kreslením či výrobou nástrojov. „Majster, ktorý išiel do dôchodku, si vybral mňa, aby som pokračoval v jeho práci. Tam som sa naučil veľmi veľa, “ spomína. Hoci Moncoľ svoje remeslo nevyučuje ďalej, vždy rád poradí. „Mnohí si dnes svoje metódy nechávajú pre seba. Ja sa snažím šikovným ľuďom, ktorí sa tomu chcú venovať pomôcť a niečo ich naučiť, keď s tým za mnou prídu. “

Aj preto si v súčasnosti väčšinu pracovných pomôcok vyrába sám. Razníky na kožu, rydlá na gravírovanie či rôzne technické prípravky vznikajú priamo v jeho dielni. „Keď som začal robiť drumble, vedel som, že to nepôjde len tak od zveráka. Musel som si vymyslieť a vyrobiť vlastné prípravky,“ ozrejmil Miroslav Moncoľ. Niektoré vznikali metódou pokus – omyl. „Prvý nefungoval dobre, druhý bol lepší, tretí už fungoval,“ dodal.
Za tie roky sa jeho prístup k práci ešte viac vycibril. Sám o sebe tvrdí, že bol vždy pedant. „Aj v práci ma poznali ako jedného z najpedantnejších. Chcel som všetko doviesť do čo najlepšieho stavu,“ podotkol. Poriadok si udržiava nielen v dielni, ale aj pri práci samotnej. „Niektorí hovoria, že čím väčší neporiadok, tým lepšie sa človek vyzná. Mám to opačne,“ doplnil.

Aj po desaťročiach výroby sa podľa vlastných slov stále učí. „Človek sa učí celý život. Aj na vlastných chybách, aj na cudzích,“ hovorí šikovný remeselník. Ak sa mu výrobok nepodarí podľa predstáv, jednoducho ho zlikviduje alebo prerobí. „Keď to nie je dobré, tak to nejde von. Musím to spraviť inak,“ vysvetľuje.
Dôležitou súčasťou jeho práce je aj atmosféra v dielni. Keď príde na jemnú ručnú prácu, pustí si hudbu, podcasty alebo audioknihy. Jeho obľúbeným spisovateľom je Paulo Coelho. „Pri práci oddychujem. Je to pre mňa relax,“ poznamenal.

Hoci dnes už pracuje pomalšie ako kedysi, remeslo ho stále napĺňa. V minulosti dokázal vyrábať od rána do večera, najmä pred festivalovou sezónou. Teraz si to časovo rozloží. „Dopoludnia robím pár hodín, potom poobede. Už si to viem lepšie rozdeliť,“ približuje Moncoľ.
Naďalej navštevuje jarmoky, folklórne festivaly a podujatia po celom Slovensku. Práve tam sa často stretáva s ľuďmi, ktorí jeho výrobky poznajú dlhé roky. Teší ho, keď si niekto všimne precíznosť práce alebo tradičné spracovanie. „Dnes si ľudia neuvedomujú čas, úsilie a materiál, ktorý do produktov my remeselníci vnášame. Keď však príde niekto, kto to ocení, alebo sa do toho vyzná, častokrát mu na cene ani nezáleží, pretože vidí kvalitu“ uviedol. Jeho výrobky sa šíria aj medzi mladými ľuďmi. „Aj mladí si kupujú, čo ponúkam. Síce menej ako to bolo predtým, ale stále je o to záujem. “

Okrem remesla má blízko aj k hudbe a folklóru. V minulosti hrával a tancoval, preto veľmi citlivo vníma aj úpravy ľudových piesní či tradícií. Nemá rád, keď sa podľa neho pôvodné veci zbytočne prerábajú. „Tradícia sa má rozvíjať citlivo. Nie všetko nové je lepšie.“
Veľké plány už nemá. Najdôležitejšie je pre neho zdravie, rodina a spokojnosť. Napriek tomu stále pokračuje v práci, ktorá ho sprevádza väčšinu života. „Keď človek niečo robí poctivo a srdcom, tak ho to drží pri živote,“ uzatvára Miroslav Moncoľ.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album M. Moncoľa

<p>The post Kokavčana Moncoľa zdobí titul majster ľudovej umeleckej výroby first appeared on vobraze.sk.</p>

Keď sa po viac ako roku od nehody prvýkrát postavil na protézu, veril, že už nikdy nebude normálne fungovať. Dnes Karol Paliaš z Rimavskej Soboty pracuje na mestskej polícii, športuje a motivuje ľudí, ktorí sa ocitli v podobnej životnej situácii. Vážna autonehoda, ktorá mu zmenila život, sa stala dnes pred sedemnástimi rokmi.

„Bol som trochu ostrejší chalan a neuvedomoval som si, čo všetko môže človek spôsobiť. Teraz som odvážnejší, opatrnejší a skúsenejší. Vekom všetko vyzerá inak,“ hovorí pre vobraze.sk Karol Paliaš (37). Pri pohľade späť otvorene priznáva, že nehoda, pri ktorej prišiel o nohu aj ruku, bola dôsledkom jeho vlastnej chyby. Neskrýva sa za výhovorky a tragédiu prijal s veľkou pokorou. K vážnej nehode došlo v zákrute pri obci Figa.

„Daň bola obrovská. Nechcem sa za to skrývať a priznávam, že som urobil veľkú chybu. Mal som život pred sebou a musel som začínať úplne od nuly,“ skonštatoval. Zároveň je presvedčený, že veci sa dejú z nejakého dôvodu. Ako hovorí, práve tento pohľad mu pomohol zvládnuť najťažšie chvíle vrátane prvých pokusov postaviť sa na protézu. Dodáva, že s chôdzou mu veľmi pomáhal kamarát a bývalý spoluhráč Rasťo Koreň.

Od prvých neistých krokov doma pri stene sa postupne dostal až k plnohodnotnému fungovaniu. Po približne dvoch rokoch začal chodiť do posilňovne a veľkou pomocou pre neho bola aj pravidelná chôdza. „Denne som asi dvanásť rokov chodieval pešo na Kurinec. Pomáhalo mi to psychicky, ale pri takomto fyzickom zaťažení telo viac trpelo, ako získavalo,“ hovorí.

Pred viac ako rokom začal plávať a šport sa stal ďalšou veľkou súčasťou jeho života. „Chytilo ma to veľmi. Chodil som na plaváreň do Maďarska a za pätnásť mesiacov som naplával viac ako 500-tisíc metrov. Stále sa posúvam ďalej, ale neviem povedať, na akej úrovni som, pretože  na Slovensku nepozná nikoho v podobnej zdravotnej situácii, čo by sa venoval súťažnému plávaniu,“ poznamenal.

Najbližšie sa chce zúčastniť klasifikácie v Česku, prihlásiť sa do klubu a absolvovať prvé súťaže. Limity chce posúvať aj naďalej. „Dalo mi to veľkú disciplínu. Bolo treba prekonať aj to, aby som si pred ľuďmi dal dole protézu,“ priznáva. Ako sám hovorí, každý deň je o malých krokoch, ktoré ho posúvajú dopredu.

Svoju životnú skúsenosť dnes vníma aj ako možnosť pomáhať iným. Ozývajú sa mu ľudia v ťažkých situáciách, ktorým sa snaží odovzdať skúsenosti – či už ide o technické rady ohľadom protéz alebo psychickú podporu. „Chcem byť motiváciou pre ľudí, ktorým sa stane niečo podobné. Aj ja som vtedy potreboval vidieť ľudí, ktorým sa podarilo cez to dostať,“ hovorí Karol. Dodáva, že keď mu ľudia povedia, že ich motivoval k športu alebo pohybu, dodáva mu to silu.

Najväčšiu radosť mu dnes prináša obyčajné fungovanie. „Nerozmýšľam nad tým, že mám hendikep. Úplne som na to zabudol. Rád idem do práce, na tréning. Robím to všetko rád, pretože keď sa to nedalo, veľmi som túžil po tom, aby som to znovu mohol robiť. Dnes ma to napĺňa,“ povedal Paliaš.

V rámci mestskej polície pôsobí ako operačný pracovník pri obsluhe kamerového systému. Vybavuje oznámenia a sleduje mestský kamerový systém. „Veľmi som chcel pracovať. Keby sa mi to nestalo, možno by som dnes nebol tam, kde som. Keď prišla ponuka, otočilo mi to život. Dalo mi to smer a zistil som, že sa to naozaj dá. Znova som fungoval medzi zdravými ľuďmi a to mi dodalo silu,“ hovorí.

Priznáva, že už počas školy rozmýšľal nad tým, že by sa mohol venovať práci pri polícii. V súčasnosti ho baví spolupráca so štátnou aj mestskou políciou a po štrnástich rokoch práce ju vníma ako dôležitú súčasť bezpečnosti mesta. „Zo začiatku mi kamaráti kývali do kamier. Bolo to milé,“ spomína s úsmevom. Dohliada na desiatky kamier i na mnohé udalosti z bežného života.

Karol sa nikdy nevzdal ani svojej lásky k športu. Futbal a futsal boli vždy jeho vášňou a športu sa venuje aj dnes. Trénuje vo Veľkom Blhu, kde odohral svoj posledný zápas pred dopravou nehodou.

„Mám na to silné spomienky a rád by som pomohol dostať mužstvo na vyššiu úroveň, ako keď som tam pôsobil ako hráč,“ hovorí. Do budúcnosti má jasný cieľ. „Môj plán je dostať sa na takú úroveň, aby som mohol fungovať s deťmi ako tréner. To by ma bavilo,“ prezrádza Karol.

Zaujímavosťou je, že zostal verný aj značke auta, ktorá sa mu stala osudnou. S úsmevom priznáva, že si život niekedy zámerne trochu „sťažuje“, aby sa cítil silnejší. Dodnes jazdí na nízkom aute a už len vysadanie z auta berie ako osobnú výzvu.

Aj po rokoch však bojuje s bežnými vecami, ktoré si väčšina ľudí ani neuvedomuje. „Vtedy sa musím zastaviť, prijať to v hlave a ísť ďalej. Napríklad zaviazať si šnúrky jednou rukou je problém. Alebo otvoriť konzervu bez toho, aby som nezašpinil celú kuchyňu,“ hovorí otvorene.

Najviac si váži podporu rodiny a priateľov, ktorí pri ňom stáli od začiatku. „Dávali mi energiu a mám okolo seba neskutočných priateľov, ktorí ma ťahajú dodnes. Sú to úspešní ľudia, ktorí ma motivujú. Oni síce hovoria, že ja motivujem ich, ale je to vzájomné,“ dodáva Karol Paliáš.

<p>The post Karol z R. Soboty prišiel pri nehode o nohu i funkčnosť ruky. Pracuje na mestskej polícii first appeared on vobraze.sk.</p>

V obci Muránska Huta v okrese Revúca pribudla nová cyklotrasa, ktorú už samospráva skolaudovala a spolu s obnovenou budovou klinčiarne ju slávnostne sprístupnia verejnosti 13. mája. Trasa začína priamo v obci pred zrekonštruovanou historickou budovou a vedie popri Hutníckom potoku smerom na Muránsku Zdychavu, pričom nový úsek má približne štyri kilometre vedie popod Prednú Horu.

„Ide popri potoku, nie sú tam veľké prevýšenia, je to takmer rovinka, nenáročné pre cyklistov v krásnej prírode,“ povedal pre vobraze.sk starosta obce Muránska Huta Marian Szentandrassi. Ako doplnil, opravovali viac ako kilometrový úsek, ktorý bol doteraz úplne nezjazdný, vedie popri potoku kde bolo veľa blata. „Cez náš kataster vedie cyklotrasa ujazdená a uvalcovaná štrkodrvinou a pokračuje ďalej lesnou cestou,“ priblížil starosta o úseku, ktorý začína u nich v obci, napája sa do siete cyklotrás a končí tak až na Muránskej planine. Napojenie je približne v úseku, kde pred pár rokmi došlo k poškodeniu cesty počas prívalových dažďov.

Cyklotrasa sa nachádza v ochrannom pásme Muránska planina a vedie prírodným prostredím s novým spevneným povrchom, doplneným o odvodňovacie prvky. Podľa cyklokoordinátora Petra Krušinského z Rozvojovej agentúry Banskobystrického kraja je vhodná najmä pre MTB a gravel bicykle a vďaka nenáročnému profilu poslúži aj rekreačným cyklistom či návštevníkom ubytovaným v okolí.

Projekt vznikol v spolupráci obce s Rozvojová agentúra Banskobystrického kraja a bol podporený z Plánu obnovy sumou viac ako 690-tisíc eur. Okrem cyklotrasy pribudol v území aj mobiliár, informačné tabule a nové pracovné miesto na jej údržbu.

V obci sa nachádza aj jeden zo 16 nových informačných panelov pre cykloturistov a návštevníkov národného parku v okolí Muránskej planiny. Umiestnené sú v obciach na Horehroní i na Gemeri, panely sú vo vstupných častiach a prostredníctvom QR kódov prepojené aj s online obsahom. „Aby sa návštevníci Muránskej planiny pohybovali bezpečne, zodpovedne a s rešpektom k prírode. Sú tam cykloturistické mapy, zásady správania sa v národnom parku a každý panel je obsahovo jedinečný s tipmi na výlet a prispôsobený presnej lokalite, v ktorej sa nachádza,“ hovorí Krušinský.

Súčasťou projektu je aj obnova historickej Klinčiarne z druhej polovice 19. storočia, ktorá v minulosti slúžila na výrobu klincov, neskôr ako škola či pohostinstvo. Objekt má slúžiť ako multifunkčné centrum s infocentrom, útlňou, pamätnou izbou, cyklistickým zázemím a náučným chodníkom Svinčiarky. Starosta obce Marian Szentandrássi uviedol, že napriek komplikáciám počas rekonštrukcie sa podarilo projekt dotiahnuť do úspešného konca a vytvoriť nové zázemie pre rozvoj cestovného ruchu v regióne. „V podkroví je ešte priesto na tri apartmány a na to hľadáme ďalší projekt a zdroje,“ dodáva starosta obce s približne 170 obyvateľmi. Do katastra obce Muránska Huta však spadá časť Prednej hory kde je Coburgovský kaštieľ.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Marian Szentandrassi

<p>The post V Muránskej Hute pribudla cyklotrasa, otvoria pri nej i historickú budovu klinčiarne first appeared on vobraze.sk.</p>