Výrobe ľudových hudobných nástrojov zasvätil Ladislav Koblíček z Kalinova veľkú časť života. Remeslu sa priučil od otca, s ktorým vyrábal fujary, píšťaly, gajdy, ľudové husle i menej známe nástroje. Ich výrobky sa dostali do zahraničia, múzeí, folklórnych súborov aj k významným osobnostiam. Hoci záujem o tradičné remeslo klesá, vo výrobe originálnych nástrojov pokračuje.

Ladislav Koblíček pochádza z Turičiek, čo je časť obce Cinobaňa a približne dvadsať rokov žije v Kalinove v okrese Poltár. Jeho otec sa pôvodne venoval maľovaniu krajiny a prírodných motívov, neskôr ho zaujala výroba hudobných nástrojov. Syn mu pomáhal už ako desaťročný. „Keď som bol chlapec, otec mi povedal, aby som mu pomohol. Niečo som pílil, opracoval alebo vyrobil určitú časť nástroja. Takto sa to postupne nabaľovalo a získaval som skúsenosti,“ hovorí pre vobraze.sk Ladislav Koblíček (59). Vo Zvolene potom študoval výrobu sláčikových nástrojov a pod vedením Nemčeka sa učil vyrábať klasické husle. Vyštudoval aj umelecké kováčstvo, ktoré využíva pri kovových súčastiach nástrojov. Za dôležité považuje tiež výtvarné cítenie pri tvorbe tvarov a ornamentov.

Otec bol prísny najmä na kvalitu
S otcom Tiborom sa pri práci dopĺňali. Pri gajdách otec vyrábal koženú časť, Ladislav drevené hlavičky a ďalšie súčasti. Spoločne vyrábali aj ninere. Hoci mal vlastnú dielňu, často pracoval u otca; dodnes má niektoré jeho nástroje a zachovala sa aj otcova dielňa. „Nikdy mi nebránil vo vlastných nápadoch. Bol však veľmi prísny na kvalitu. Hovoril, že keď si človek pokazí meno, veľmi ťažko ho potom napraví,“ približuje. Pri ľudových husliach preto využíva vlastné ornamenty či vyrezávané hlavičky, no vždy dbá predovšetkým na dobrý zvuk. Klasické husle si naopak vyžadujú presné rozmery a proporcie.

Významným úspechom bola svetová výstava Expo 2000 v Hannoveri, kde v slovenskom pavilóne predstavili viac ako päťdesiat nástrojov. „S otcom sme patrili medzi výrobcov s najširším sortimentom ľudových hudobných nástrojov na Slovensku. Nemyslím tým počet vyrobených kusov, ale rôznorodosť nástrojov,“ hovorí Koblíček. Vyrábali dychové, sláčikové, brnkacie aj historické nástroje. Ladislav zhotovil napríklad lutnu podľa nákresu zákazníka z Detroitu. Obľúbil si korýtkové husle, ktorých spodná časť sa vydlabáva z jedného kusa dreva. „Keď pri vydlabávaní niečo pokazíte, nedá sa to jednoducho opraviť a musíte začať s novým kusom dreva,“ vysvetľuje s tým, že uspel aj pri výbere výrobcu pre vojenský hudobný súbor v Brne, pre ktorý zhotovoval ľudové husle, violu a violončelo.

Fujara z jeho dielne sa dostala aj k pápežovi
Nástroje z dielne Koblíčkovcov sa dostali do Ameriky, Austrálie, Anglicka či Talianska, k hudobníkom aj do múzejných zbierok. Podľa Ladislava jednu z jeho bohato vyrezávaných fujár darovala vtedajšia prezidentka Zuzana Čaputová pápežovi Františkovi. „To bola fujara s hlbokým reliéfnym vyrezávaním, ktorú som osobne vyrábal,“ hovorí. Britská kráľovná Alžbeta II. podľa jeho slov dostala pri návšteve Kežmarku od vtedajšieho prezidenta Ivana Gašparoviča veľký zdobený roh s ľudovými motívmi z ich dielne. Pre taliansku filmovú koprodukciu pripravovali približne pätnásť nástrojov a predmetov; niektoré si ponechali členovia štábu. Vyrábali tiež pre herca Jozefa Kronera, operného speváka Martina Babjaka, SĽUK a ďalšie folklórne súbory. Ich práce sú v Slovenskej národnej galérii, Hudobnom múzeu v Banskej Štiavnici i v českých a zahraničných múzeách.

Ocenenia získaval aj na folklórnych slávnostiach v Detve
Ladislav Koblíček získal viacero ocenení na súťažiach výrobcov počas folklórnych slávností v Detve, napríklad za fujary, píšťaly, gajdice a ľudové hračky. „Prihlásilo sa napríklad šesťdesiat výrobcov, z ktorých vybrali dvadsiatich a následne ocenili len niekoľkých. Podarilo sa mi získať viacero ocenení, dokonca aj dvakrát za fujaru,“ povedal. Na slávnosti a výstavy chodieval s otcom Tiborom, ktorý viac ako štyridsať rokov hrával v ľudovej hudbe Ďatelinka a precestoval s folkloristami mnohé krajiny. Otec so synom aj vystupovali. Ladislav ho sprevádzal na gajdách, píšťalách či ninere, otec spieval alebo hral. „Ja spievať neviem, hoci hudobný sluch mám. Otec spieval a ja som ho sprevádzal na nástrojoch,“ dodáva. Spoločne navštevovali aj gajdošské fašiangy v Lehote, kde sa stretávali muzikanti zo Slovenska i zahraničia.

Na kvalitné husle musí drevo dozrievať celé desaťročia
Pri výrobe nástrojov rozhoduje aj výber dreva. Na píšťaly a fujary sa často používa baza s mäkkou dreňou, na husle najmä smrek na vrchnú rezonančnú dosku a javor na spodnú dosku a korpus. „Smrek má výborné akustické vlastnosti, ale je mäkší. Javor je tvrdší a pevnejší. Každé drevo má inú úlohu,“ vysvetľuje. Drevo necháva prirodzene schnúť aj dvadsať či tridsať rokov. „Teraz napríklad vyrábam husle z dreva, ktoré mám doma už dvadsaťpäť rokov,“ hovorí a upozorňuje, že rýchlo vysušený materiál môže časom popraskať. Na viacerých nástrojoch pracuje súčasne, pretože niektoré časti musia schnúť. Náročnejšie husle môžu vznikať aj pol roka. Za jeden z najťažších nástrojov Koblíček považuje kontrabas.

Ručnú prácu nechce nahrádzať strojmi
Ladislav Koblíček uprednostňuje ručné postupy pred strojovou výrobou. „Dnes vám stroj dokáže vyrobiť niektoré časti huslí za dvadsať minút. Ja ich ručne opracúvam dva alebo tri dni. Lenže pri ručnej výrobe je každý kus iný,“ vysvetľuje. Lacné sériové nástroje a upravované polotovary sa podľa neho od originálov líšia materiálom, životnosťou i zvukom. „Je to podobné, ako keď si kúpite reprodukciu obrazu a originál,“ dodáva. Každé husle znejú inak a hudobníci majú rozdielne nároky. Spomína na zákazníčku, ktorá si na barokovú hudbu vybrala husle s najjemnejším zvukom.

„Nedokážete vyrobiť dvoje úplne rovnaké husle, pretože ani dva kusy dreva nie sú rovnaké,“ hovorí. Výrobe sa približne dvadsať rokov venoval ako živnostník. Dlhé roky však pracuje ako konzervátor v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci, najmä s drevenými a dreveno-kovovými predmetmi. Nástroje vyrába vo voľnom čase, najmä klasické a ľudové sláčikové. „Záujem o ľudové hudobné nástroje už nie je taký, ako býval. Toto remeslo je časovo veľmi náročné a človek na ňom nezbohatne. Musí ho to predovšetkým baviť,“ konštatuje. Venuje sa aj dekoráciám zo samorastov. S otcom kedysi vyrábali črpáky, opasky, tašky a predmety z rohoviny. Práca s drevom mu prináša aj oddych. Kedysi jazdil motokros, v súčasnosti chodí do posilňovne.

Ľudové nástroje podľa neho nemožno vždy priradiť jedinému regiónu. Korýtkové husle sa spájajú skôr so severom Slovenska, píšťaly, fujary a gajdy však boli rozšírené aj inde. „Na fujare mohol hrať bača na Orave, ale aj v okolí Rimavskej Soboty,“ pripomína. S folklórnymi súbormi priamo z Rimavskej Soboty výraznejšie nespolupracoval, no tradičné nástroje považuje za dedičstvo celého Slovenska vrátane Gemera a Malohontu.

Po otcovi mu zostala vzácna spomienka
V ďalšej generácii zatiaľ Ladislav nástupcu nemá. Syn sa venuje športu, štúdiu a fyzioterapii, dcéra žije v Prahe. „Syn mi kedysi, keď bol menší, pomáhal v dielni, ale neskôr sa začal venovať svojim záujmom,“ hovorí. Verí však, že jeho výrobky zostanú ďalším generáciám. Niektoré nástroje by nikdy nepredal, najmä otcovu dvojačku, na ktorej dlhé roky vystupoval. „Mám ju doma v obývačke a je to pre mňa vzácna spomienka na otca,“ dodáva. Pri výrobe huslí sa podľa neho človek učí celý život a vždy sa môže zdokonaliť. „Tie nástroje sú tak trochu ako moje deti. Do každého som vložil veľa práce a snažil som sa ho vyrobiť najlepšie, ako som vedel. Bol by som rád, keby vydržali čo najdlhšie,“ uzatvára.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Ladislav Koblíček

<p>The post Ladislav Koblíček z Kalinova pokračuje v remesle svojho otca. Ich ľudové hudobné nástroje sa dostali až k pápežovi či britskej kráľovnej first appeared on vobraze.sk.</p>

Viac ako dve desaťročia bola spojená s regionálnou žurnalistikou a Gemerskými zvesťami, písala aj pre denníky. V súčasnosti ju však možno stretnúť aj za kamerou, pri strihaní videa či v nahrávacom štúdiu. Marta Kanalová z Rimavskej Soboty sa tento rok pustila aj do spevu. K hudbe ju priviedol hudobník a zvukár Tibor Zachar, s ktorým už pripravila dve skladby a pracuje na tretej.  Tvorivým aktivitám sa venuje prakticky celý život. Už ako dieťa mala blízko k písaniu a neskôr k fotografii, výtvarnému umeniu, orientálnemu tancu a ďalším formám tvorby.

K novinárčine sa dostala už ako dieťa

Jej prvý text bol podľa jej slov publikovaný v rožňavskom periodiku, keď mala približne 12 rokov. Ako ďalej pre vobraze.sk Marta Kanalová hovorí, písanie ju bavilo už v škole a neskôr sa jej príspevky začali objavovať pravidelne. Profesijne začínala v redakcii Zora Gemera v Rožňave. Neskôr písala aj pre SME na východnom Slovensku, pracovala v regionálnom spravodajstve Slovenského rozhlasu a pôsobila aj v denníku Korzo v Košiciach. „Boli to médiá rôzneho zamerania, rozsahu aj dosahu,“ hovorí o svojich začiatkoch.

Skúsenosti z väčších redakcií neskôr využila v regionálnych médiách. V malom médiu podľa nej musí novinár zvládať oveľa širší záber tém. „Redaktor musí vedieť spracovať všetky témy, spravodajstvo, politiku,“ približuje.

Najdlhšie obdobie svojej novinárskej práce spojila s Rimavskou Sobotou a mestským periodikom Gemerské zvesti. V redakcii pôsobila takmer 20 rokov a neskôr sa stala aj šéfredaktorkou. Ani vo vedúcej pozícii však nechcela zostať iba pri redakčnom stole. „Aj keď som bola šéfredaktorkou, mala som rada prácu v teréne. O tom je práca novinára,“ spomína.

Venovala sa aj náročnejším a investigatívnym témam a počas rokov sa stretla s množstvom osobností. Robila rozhovory napríklad s prezidentmi Rudolfom Schusterom a Ivanom Gašparovičom, ale aj s Vladimírom Mečiarom či Robertom Ficom. Vyskúšala si tiež prácu v miestnej televízii, písala pre Novohradské noviny a v istom období založila a prevádzkovala aj internetové noviny.

Fotografovať ju naučila mama

K písaniu sa postupne pridalo fotografovanie. Prvé skúsenosti získala ešte v tínedžerskom veku od svojej mamy, ktorá fotografovala klasickým manuálnym fotoaparátom. „Naučila ma aj vyvolávať fotografie. Mala som asi štrnásť či pätnásť rokov,“ hovorí. S príchodom digitálnej fotografie sa fotografovaniu venovala aj v rámci novinárskej práce. Postupne ju však začali priťahovať aj umelecké fotografie. Vystavovala čiernobiele zábery, fotografie Rómov či ľudí žijúcich na ulici. Fotografie Rómov podľa jej slov vystavovala aj v Moskve na slovenskej ambasáde, čo patrí k výrazným momentom jej fotografickej tvorby.

Fotografia však nebola jej jedinou umeleckou záľubou. Už v mladosti navštevovala ľudovú školu umenia, kde sa venovala výtvarnému a literárno-dramatickému odboru. Tvorivosť si tak rozvíjala v rôznych smeroch a neskôr sa k nej pridali aj vlastné výtvarné projekty.

Jedným z nich sa stali benátske masky. Začala ich vyrábať ešte predtým, ako sa dostala do Benátok. Neskôr ju atmosféra mesta a jeho tradícia masiek inšpirovali ešte viac. Keď videla, že jej tvorba má u ľudí odozvu, rozhodla sa zorganizovať výstavy. Postupne ich pribúdalo a začali ju oslovovať aj rôzne inštitúcie. Svoje práce vystavovala na viacerých miestach na Slovensku aj v zahraničí. K tvorivosti mala blízko aj vďaka rodine. Jej starý otec bol hudobník, primáš, hral na husle aj klavír a zároveň maľoval obrazy. „Vždy som bola umelecky založená. Prakticky vo svojom voľnom čase stále tvorím celý život,“ hovorí.

Od fotografií k videám

Novšiu etapu jej tvorby odštartoval pred približne dvoma rokmi akreditovaný kurz zameraný na grafiku a strih videa. Práve video ju napokon zaujalo najviac. Fotografie nielen upravuje, ale videá aj nakrúca a strihá. Spolupracuje pritom aj s amatérskymi spevákmi či kapelami. „Zo všetkého ma najviac zaujala a láka práca s videami. Tvorím a strihám,“ hovorí Kanalová.

Pri svojej práci využíva aj umelú inteligenciu, no podľa vlastných slov s mierou. Uprednostňuje skutočné prostredie a reálne nakrúcanie. AI využíva najmä v situáciách, keď je niečo ťažko dostupné alebo sa to nedá jednoducho nakrútiť. „AI je len pomocník. Treba vedieť, ako s ňou narábať, a používať ju primerane,“ myslí si.

Do štúdia išla s tým, že spievať nebude

Práve práca s videom ju priviedla bližšie k hudobnému štúdiu Tibora Zachara v Rimavskej Sobote. Dlhoročný hudobník, zvukár a majiteľ nahrávacieho štúdia ju postupne presvedčil, aby skúsila aj spievať. Trvalo však niekoľko mesiacov, kým sa vôbec odhodlala do štúdia vstúpiť. „Hovorila som, že sa tam pozriem, ale spievať nebudem nikdy,“ spomína dnes s úsmevom. Nakoniec sa stalo presne to, čo pôvodne odmietala. Tento rok sa začala venovať aj spevu a pripravili prvé hudobné projekty.

Prvou skladbou bol Fantóm opery. Na samotnom speve sa podieľal Zachar, Kanalová pripravila video a réžiu a v skladbe si tiež zaspievala. Videoklip sa nakrúcal aj v Mestskej záhrade v Rimavskej Sobote a na Kurinci. Výber miest nebol náhodný. „Vybrala som si tieto lokality kvôli regionalite, aby sa propagoval tento región. Aj tu sú miesta, ktoré sú atraktívne,“ vysvetľuje.

Jej umelecké meno Manuetta Moon má pritom vlastný príbeh. Meno Manuetta jej kedysi vybrala mama, no na matrike ho vtedy nechceli zapísať. Kanalová naň neskôr narazila v starej kartotéke a až vtedy jej mama vysvetlila jeho pôvod. Keď začala spievať, rozhodla sa ho používať ako umelecké meno. Druhú časť, Moon, si zvolila pre svoj vzťah k mesiacu a mesačnému svitu.

Blízky jej je symfonický metal a gotický štýl

Druhou skladbou bola Sleeping Sun, prevzatá od fínskej skupiny Nightwish. Aj na nej sa podieľal zvukár Tibor Zachar a Kanalová sa zapojila do spevu. Práve Nightwish pritom zohrali v jej vzťahu k tomuto hudobnému žánru dôležitú úlohu. K symfonickému metalu a goticky ladenému štýlu sa dostala približne pred 30 rokmi a odvtedy jej zostal blízky.

Teraz pripravujú tretiu skladbu. Má byť opäť ladená do gotického štýlu so symfonicko-metalovými prvkami. V tvorbe sa objavujú aj orientálne motívy, ktoré sú jej blízke aj vďaka tomu, že sa v minulosti venovala orientálnemu, respektíve brušnému tancu.

Reakcie na prvé skladby ju podľa jej slov prekvapili. Ľudia, ktorí ju dlhé roky poznali najmä ako novinárku, totiž podobnú stránku jej osobnosti nečakali. A práve v tom je jej súčasná tvorba trochu iná. Novinárka, fotografka, výtvarníčka, kameramanka, strihačka a teraz aj speváčka nie sú podľa nej oddelené svety. Všetky spája záujem niečo vytvárať a skúšať nové veci. „Vždy som bola umelecky založená,“ hovorí. Po rokoch práce v médiách tak dnes objavuje ďalšiu podobu tvorby – tentoraz už nielen za objektívom a kamerou, ale aj pred mikrofónom.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Marta Kanalová

<p>The post Soboťanka Kanalová po rokoch v novinách objavila nový tvorivý svet. Nakrúca videá a začala aj spievať first appeared on vobraze.sk.</p>

Učiteľka Eva Vargová z Tornale pôsobí dlhé roky v Zbore pre občianske záležitosti (ZPOZ). Obyvateľov mesta sprevádza významnými životnými míľnikmi – od radostných chvíľ pri sobášoch či uvítaniach detí do života až po posledné rozlúčky. Na začiatku októbra si preberie prestížnu Cenu mesta Tornaľa, a to za jej dlhoročný prínos v oblasti vzdelávania, kultúry a verejného života mesta, ako aj za obetavú prácu v prospech jeho obyvateľov. Schválilo to mestské zastupiteľstvo.

„Cena mesta ma úprimne veľmi potešila a zároveň dojala. Človek svoju prácu robí najmä preto, že ju má rád a že mu dáva zmysel, a preto je vždy veľmi príjemné zistenie, že si ju všimnú a ocenia aj iní. Ďakujem tým, ktorí ma navrhli na toto ocenenie a jeho udelenie podporili v zastupiteľstve,“ uviedla pre vobraze.sk Eva Vargová (50). Je učiteľkou na Základnej škole P.J. Šafárika v Tornali. V minulosti získala Cenu primátora mesta. Bola aj redaktorkou mestských novín Tornaľa a okolie.

Do Zboru pre občianske záležitosti sa dostala úplnou náhodou. Keď potrebovala vhodnú báseň na istú príležitosť do školy, jej mama zašla po radu za matrikárkou na mestský úrad. Tá jej nielenže dala knižku, ale zaujímala sa, ako je na tom dcéra s recitovaním. „Mamka odpovedala, že recitujem od detstva, chodievam na súťaže. Na ďalší deň som prišla, matrikárka mi porozprávala o činnosti a zostala som, zapáčilo sa mi to,“ spomína Eva Vargová.

V ZPOZ-e pôsobí od roku 1992. Svoju premiéru zažila ako sedemnásťročná. Jej prvým moderovaným obradom bol sobáš. „Pamätám si ho dodnes, pretože to pre mňa bola veľká zodpovednosť a zároveň veľká neistota. Medzi svadobčanmi bolo veľa ľudí, ktorých som poznala, takže som si veľmi dobre uvedomovala, že všetci sledujú, ako to zvládnem,“ hovorí s úsmevom. Ako doplnila, vtedy sa viac pozerala na matrikárku a primátora než na svadobčanov. Dnes sa na túto skúsenosť pozerá s nadhľadom: „Z tej sedemnásťročnej dievčiny, ktorá bola plná neistoty, sa postupne stal človek, ktorý dnes dokáže stáť pred ľuďmi pokojne a sprevádzať ich významnými životnými chvíľami.“

Náplň práce v ZPOZ-e zďaleka nie je len o samotnom vystupovaní pred publikom. Ako Vargová zdôrazňuje, ide o kolektívnu činnosť, ktorá si vyžaduje presnosť, promptnosť, ochotu spolupracovať v tíme, ohľaduplnosť a snahu byť nápomocný. Okrem sobášov, uvítaní do života či posledných rozlúčok aktívne moderuje mestské a kultúrne podujatia a zúčastňuje sa na spomienkových udalostiach.

Veľkú časť obradov však vykonáva počas víkendov. „Bez pochopenia, trpezlivosti a podpory mojej rodiny by som túto činnosť nemohla vykonávať tak dlho a s takým nasadením. Som im za to veľmi vďačná,“ uviedla Vargová a dodala, že pri práci vyžadujúcej obrovskú emocionálnu energiu je silné rodinné zázemie nesmierne dôležité.

V porovnaní s rokom 1992 vníma viacero posunov. Podstata práce – byť pri dôležitých životných momentoch – síce ostáva rovnaká, no zmenili sa ľudia, doba aj prístup. „Kedysi boli obrady formálnejšie a viac sa dodržiavali zaužívané postupy. V súčasnosti je väčší priestor na osobitosť, na príbeh konkrétneho človeka či rodiny a na to, aby bol obrad prirodzenejší a osobnejší,“ vysvetľuje. Za najväčšiu zmenu považuje komunikáciu. „Dnešní ľudia očakávajú viac flexibility a osobného prístupu. Člen Zboru pre občianske záležitosti preto podľa mňa nemôže byť iba človekom, ktorý odrecituje pripravený text. Musí vedieť počúvať, vcítiť sa do situácie a nájsť správne slová pre konkrétnych ľudí a konkrétny okamih.“

Najviac sa jej dotýkajú uvítania detí do života a sobáše. „Odkedy som sama matkou a manželkou, prežívam tieto chvíle oveľa osobnejšie. Keď pri uvítaní držia rodičia svoje dieťatko v náručí, človek si prirodzene spomenie na vlastné deti a na to, aký vzácny je okamih, keď do rodiny príde nový život. Každý pár má svoj vlastný príbeh, svoje sny a predstavy o budúcnosti a byť pri tom, keď si sľubujú spoločný život, je pre mňa vždy výnimočné,“ priblížila Eva Vargová.

Nájdenie rovnováhy medzi formálnym prejavom a úprimnou ľudskosťou je umením, ktoré si práca v ZPOZ-e vyžaduje. Moderátor musí byť empatický, no zároveň si zachovať odstup. „Nie je jeho úlohou prekryť emócie ľudí vlastnými emóciami, ale vytvoriť priestor, v ktorom môžu ich emócie prirodzene zaznieť,“ opisuje Vargová.
Najťažšou skúškou sú pre ňu pohrebné obrady. Vstupovať do hlbokého smútku rodiny si vyžaduje maximálnu váhu každého slova. „Náročné je aj to, že človek nesmie dopustiť, aby ho vlastné emócie úplne premohli. Mojou úlohou je byť rodine oporou, zachovať dôstojnosť obradu a pomôcť jej prežiť túto ťažkú chvíľu.“

Do osobného života si z tejto cesty odnáša obrovskú úctu k životu, pevnejšie rodinné putá a schopnosť vnímať to podstatné. „Táto práca ma teda naučila viac počúvať, byť vnímavejšia k ľuďom a možno aj menej riešiť maličkosti. Každý obrad mi svojím spôsobom pripomenie, že život je veľmi pestrý, ale zároveň krátky, a preto by sme si mali viac vážiť jeden druhého.“

K slovenskému jazyku a literatúre mala Vargová vždy blízko, no pri rozhodovaní, či sa vydať na učiteľskú dráhu, zohrala dôležitú úlohu aj túžba pracovať s deťmi a odovzdávať im vzťah ku knihám. Učiteľskú kariéru začala v septembri 1999 hneď po ukončení štúdia na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Stala sa členkou pedagogického zboru na Základnej škole P. J. Šafárika v Tornali, ktorej zostala verná dodnes. Celé roky učí žiakov druhého stupňa, pričom na svoje začiatky spomína s elánom. Prax ju rýchlo naučila, že každá trieda je iná a že rešpekt či porozumenie sa z kníh vyčítať nedajú. „Človek si postupne uvedomí, že byť dobrým učiteľom neznamená iba dobre vysvetliť učivo. Znamená to vedieť deti počúvať, pochopiť ich a niekedy aj vedieť ustúpiť či začať odznova. A hoci som začínala ako mladá učiteľka, ktorá mala pocit, že musí naučiť deti všetko, časom som pochopila, že aj učiteľ sa od svojich žiakov veľa naučí,“ uzatvára Eva Vargová.

Zdroj: Eliška Líšková

.

<p>The post Učiteľka Vargová sprevádza ľudí v najkrajších i najťažších chvíľach. Preberie si Cenu mesta Tornaľa first appeared on vobraze.sk.</p>

Novou učiteľkou tanečného odboru na Základnej umeleckej škole Jána Valacha v Hnúšti sa stala Lea Vojenčiaková. Osem rokov študovala táto Hnúšťanka na Súkromnom tanečnom konzervatóriu v Liptovskom Hrádku, kam odišla po skončení piateho ročníka na základnej škole. „Chcela som sa už v tom období venovať tancu profesionálnejšie a na každodennej báze, a tak som sa rozhodla študovať na tanečnom konzervatóriu,“ povedala pre vobraze.sk Lea Vojenčiaková (19).

K tancu inklinovala už ako škôlkarka, pretože bola veľmi energické dieťa. „Tanec mi v tom veľmi pomohol, našla som v ňom spôsob, ako tú energiu využiť, vyjadriť sa a zároveň robiť niečo, čo ma bavilo. Postupne sa z toho stala veľká súčasť môjho života a tanec ma sprevádza až dodnes,“ ozrejmila.

K rozhodnutiu stať sa učiteľkou tanca dospela prirodzene. „Keďže som sa rozhodla nepokračovať v ďalšom štúdiu, začala som premýšľať nad tým, ako pri tanci zostať. Práve učenie tanca mi prišlo ako krásna možnosť, môžem sa mu naďalej venovať, zároveň odovzdávať svoje skúsenosti a pomáhať rozvíjať ďalších tanečníkov,“ uviedla Vojenčiaková .

Vyučovanie tanca podľa jej slov prináša veľkú zodpovednosť a trpezlivosť. „Vzhľadom na to, že som školu skončila len nedávno, je to pre mňa stále niečo nové a miestami aj náročnejšie, pretože sa učím, ako svoje vedomosti a skúsenosti správne odovzdávať ďalej,“ opisuje svoje začiatky v ZUŠ-ke a pokračovala: „Zatiaľ si však túto prácu veľmi užívam. Detičky mi v tom veľmi pomáhajú, pretože mi každý deň dokážu vyčariť úsmev na tvári. Veľmi rada pozorujem ich neskutočnú fantáziu, spontánnosť a spôsob, akým vnímajú svet. Aj vďaka nim sa na niektoré veci pozerám úplne inak a myslím si, že práve to je na učení detí krásne“.

Na hodiny sa dôkladne pripravuje predpoludním, pričom sa snaží obmieňať ich a vymýšľať kratšie tanečné variácie, aby sa deti nielen niečo nové naučili, ale mali z tanca radosť a priestor na kreativitu. Za najnáročnejšie považuje neustále vymýšľanie nových aktivít, pretože nie každá rovnako deti baví a tiež fakt, že každé dieťa je iné a vyžaduje si individuálny prístup.

Naopak, najradšej má prácu s deťmi, ktoré sú úprimné, spontánne a jedinečné. „Asi najkrajšie na tom pre mňa je, že sa zároveň venujem niečomu, čo milujem. Tanec je veľkou súčasťou môjho života a teraz mám možnosť túto lásku k nemu odovzdávať ďalej“.

Lea pracuje s rôznymi vekovými kategóriami – od škôlkarov cez prvý stupeň až po žiakov končiacich štúdium v základnej umeleckej škole. Riadi sa školskými osnovami, a tak sa zameriavajú na široké spektrum štýlov, ktoré na konzervatóriu povinne študovala – od klasického, moderného tanca (jazz, Limón technika, súčasný tanec), cez step, až po ľudový či charakterový tanec. „Počas štúdia mi bol veľmi blízky najmä klasický tanec. Naučil ma obrovskej disciplíne, rešpektu a hlavne tomu, že tanec vôbec nie je jednoduchý a za každým pohybom je veľa práce a úsilia. Veľmi rada mám však aj moderný tanec. Fascinuje ma, koľko rôznych techník a spôsobov vyjadrenia ponúka a že človek v ňom môže stále objavovať niečo nové,“ priblížila Vojenčiaková.

Počas štúdia na konzervatóriu pravidelne vystupovali pri rôznych príležitostiach. Navyše, popri štúdiu na ňom chodila do tanečného klubu Jessy, vďaka ktorému sa dostala na súťaže ako Za hranicou pohybu, Grimmy Dance Cup či Showtime Dance pod IDO (medzinárodná tanečná organizácia). Práve na Showtime Dance získal Jessy Club tri prvé a tri druhé miesta. „Súťaže mi priniesli najmä množstvo skúseností. Naučila som sa pracovať pod stresom, vystupovať pred porotou i divákmi a zároveň som mala možnosť stretávať ďalších tanečníkov a porovnávať sa s nimi“.

V hnúšťanskej ZUŠ-ke navštevovala hodiny klavíra, v ktorých pokračovala aj počas štyroch rokov povinného klavíra na konzervatóriu. Celý osemročný cyklus napokon úspešne dokončila v ZUŠ – ke v Liptovskom Mikuláši, kde absolvovala tiež záverečný koncert.

Lea Vojenčiaková má blízko aj k divadlu. K tomu ochotníckemu sa v Hnúšti dostala preto, lebo si chcela vyskúšať vyjadrovať emócie aj slovom, výrazom a herectvom, keďže pri tanci komunikuje najmä telom. V DS Katalpa účinkuje v predstavení Kufor. Najbližšie sa predstaví v Lučenci. „Je to pre mňa úplne iná skúsenosť a zároveň možnosť naučiť sa niečo nové,“ podotkla.

V budúcnosti by si rada vyskúšala tanečný alebo herecký konkurz do divadla, prípadne menšiu úlohu v seriáli či inom projekte. Je otvorená novým výzvam a umeniu vo všetkých podobách. Voľný čas Lea najradšej trávi v spoločnosti rodiny, priateľa a kamarátov, alebo si po celom dni plnom ľudí dopraje pokojný oddych pri dobrom filme.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album L. Vojenčiakovej

<p>The post Hnúšťanka Lea Vojenčiaková miluje tanec a lásku k nemu má možnosť odovzdávať ďalej. Je novou učiteľkou v ZUŠ-ke first appeared on vobraze.sk.</p>

Uznávaná novinárka, spisovateľka a dokumentaristka Veronika Homolová Tóthová sa aj po rokoch pravidelne vracia do svojho rodného Lučenca. Hoci už dlhší čas žije pri Bratislave a pracovný život ju zaviedol ďaleko za hranice Novohradu, vzťah k mestu, v ktorom vyrastala, a k regiónu, kde začínala ako mladá novinárka, zostal pre ňu mimoriadne silný. Práve prvé skúsenosti z lokálnych médií jej podľa vlastných slov vytvorili vzťah nielen k Lučencu, ale aj k širšiemu regiónu Novohradu a Gemer-Malohontu.

Pracovať začala ako 17-ročná v mestskej televízii v Lučenci, ktorá sa v priebehu dvoch až troch rokov rozrástla na regionálnu televíziu so štúdiami v Lučenci, Fiľakove a Rimavskej Sobote. „Do Rimavskej Soboty som chodila takmer denne – dokonca si myslím, že som sa naučila šoférovať práve tým, že som musela tieto tri štúdiá navštevovať takmer každý deň a prešla som stovky kilometrov,“ hovorí pre vobraze.sk Veronika Homolová Tóthová (46). V Rimavskej Sobote sa venovala najmä kultúrnemu dianiu a spolupracovala s Gemersko-malohontským múzeom či miestnymi osobnosťami. Dodnes jej zostali v pamäti aj drobné situácie z nakrúcaní, ktoré sa do profesionálneho života človeka často zapíšu viac než samotné reportáže. „Zostali mi na to veľmi pekné spomienky. Pamätám si napríklad aj na nakrúcanie mladých hokejistov a ich tréningov, ako tam maminy mrzli na otvorenej tribúne a mali so sebou všetko možné na zahriatie,“ dodáva.

Jej hlavnou profesijnou doménou je dokumentárna tvorba. V televízii JOJ má na starosti špecializovaný historický portál, nakrúca tematické podcasty a venuje sa predovšetkým dokumentárnym filmom. Aktuálne pracuje už na svojom 28. filme a zároveň píše tretiu knihu. „Momentálne určite najviac som dokumentaristka a režisérka. Filmy sa mi nakrúcajú o niečo ľahšie, ako sa mi píše,“ vysvetľuje. Film jej totiž podľa nej ponúka možnosti, ktoré pri písanom slove nemá. Môže doň vložiť hudbu, pracovať s obrazom a predovšetkým s tichom. Práve okamihy ticha považuje za dôležitú súčasť rozprávania, pretože divákovi dávajú priestor zastaviť sa, premýšľať a nechať v sebe príbeh doľahnúť.

Za svoju doterajšiu literárnu a dokumentárnu tvorbu si v auguste prevzala aj Cenu mesta Lučenec v kategórii umenie a kultúra za mimoriadny prínos. Pre rodáčku z Lučenca malo ocenenie špeciálny význam najmä preto, že ho preberala v meste, ktoré je stále úzko späté s jej osobným aj profesijným príbehom. „Mňa to veľmi potešilo, pretože Lučenec je moje milované rodné mesto. Vždy sa doňho veľmi rada vraciam a stále pre mňa zostane špeciálnym miestom. Vyrastala som tu so svojimi rodičmi, so svojím prastarým otcom, ktorý bol pre mňa veľmi dôležitým človekom, a našla som si tu priateľstvá na celý život,“ priblížila Veronika Homolová Tóthová.

Jej najnovší dokumentárny film je venovaný hrdinovi Slovenského národného povstania Vladimírovi Strmeňovi a nesie názov Chlapec povstania. Strmeňa podľa nej verejnosť často vníma predovšetkým cez jeho láskavosť, akordeón a dobrú náladu. Za týmto obrazom sa však ukrýva mimoriadne ťažký životný príbeh človeka, ktorý prežil sirotinec aj vojnové obdobie, no napriek tomu nestratil schopnosť rozdávať radosť. „Keď však poznáte jeho životný príbeh, zistíte, že ak by ste si mali vybrať niekoho, ku komu bol život naozaj veľmi krutý, veľmi tvrdý a častokrát veľmi nespravodlivý, a mal by všetky dôvody na to, aby bol nedôverčivý alebo zatrpknutý, bol by to práve on. A on taký nie je, čo je pre mňa absolútne fascinujúce,“ hovorí.
Dôležitú úlohu v Strmeňovom živote podľa nej zohrala hudba. Pomohla mu prežiť sirotinec, kde ho jedna zo sestier naučila hrať na starom harmóniu.

„Pochopil, že hudbou dokáže rozdávať radosť. Tento film vlastne nie je len o povstaní – snažím sa na ňom ukázať, že nie je dôležité, čo sa vám v živote stane, ale ako sa k tomu postavíte,“ vysvetľuje autorka. Aj pri tomto filme tak hľadala nielen historické fakty, ale predovšetkým človeka, jeho rozhodnutia a spôsob, akým sa dokázal vyrovnať s udalosťami, ktoré mu život priniesol.
Súčasne pracuje aj na ďalších dvoch filmoch z obdobia boja za slobodu. O jednom z nich zatiaľ podrobnosti neprezradila, druhý bude mapovať životný príbeh Branislava Tvarožka, dnes takmer 101-ročného posledného žijúceho člena Vysokoškolského strážneho oddielu, ktorý v posledných dňoch SNP sprevádzal generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta. „Pán Tvarožek je vo výbornej mentálnej kondícii. Veľmi by sme chceli, aby bol film hotový o rok, opäť pri príležitosti výročia SNP,“ dopĺňa.

Popri dokumentoch pokračuje aj v písaní. Pripravuje svoju tretiu knihu, no jej dokončenie zatiaľ nechce časovo odhadovať. „Mám napísaných niekoľko desiatok strán, ale koľko z toho reálne nakoniec použijem, momentálne povedať neviem. Rukopis Mengeleho dievčaťa mal viac ako 500 strán a kniha mala necelých 400. Rukopis Mama milovala Gabčíka mal cez 600 strán. Kým kniha nie je napísaná a rukopis definitívne hotový, nedá sa povedať, či máte napísanú polovicu, lebo neviete, koľko z toho vyhodíte.“

S novým dokumentom Chlapec z Povstania sa chystá aj na celoslovenské turné po školách a knižniciach spojené s premietaním filmu a besedami. Reakcie mladých ľudí sú pre ňu veľkým povzbudením. „Mladí ľudia reagujú na naše filmy veľmi dobre – sú prekvapení, že sa niečo také stalo, a koľko statočnosti a odvahy museli prejaviť ľudia často v ich veku.“ Odovzdávanie historickej pamäti považuje za dôležité v každej dobe, pretože práve príbehy podľa nej dokážu ľuďom priblížiť udalosti, ktoré by inak zostali iba dátumami v učebniciach.
„Nepamätáme si dátumy ani funkcie, ale príbehy si pamätáme vždy. Práve tie nám dokážu ukázať to, ako sa ľudia dokázali postaviť k ťažkým veciam,“ hovorí. Natočila už desiatky filmov s ľuďmi, ktorí prežili prenasledovanie alebo sa postavili na odpor v rokoch 1939 – 1945 a 1948 – 1989. Takmer každý z nich jej podľa jej slov odovzdal rovnaké posolstvo: urobiť všetko pre to, aby nebola vojna. „Priznám sa, že ja som to do tých filmov predtým nedávala, prišlo mi to ako klišé, ktoré nepotrebujeme počuť, lebo to každý chápe. No po vypuknutí vojny na Ukrajine vnímame tieto odkazy úplne inak a život ma naučil, že to, čo sme považovali za samozrejmé, takým nemusí byť.“
Pri dokumentárnej tvorbe preto musí neustále hľadať rovnováhu medzi historickými faktami a emóciou. Pomáhajú jej archívy aj konzultácie s historikmi, pretože ľudská pamäť môže byť po desaťročiach nepresná. „Ľudská pamäť je vrtká, niekedy si pamätník zamení jar za jeseň a vtedy musíte pátrať v archívoch, aby príbeh sedel s faktami a film mal svoju dôveryhodnosť. Niekedy objavíte úžasný mikropríbeh, ale musíte ho zo scenára vystrihnúť – v angličtine sa tomu hovorí ‚kill your darlings‘. Aj keď ten detail milujete, ak berie tempo hlavnému rozprávaniu, musí preč.“

Do svojho rodného mesta sa však vracia nielen pracovně. Pravidelne prichádza napríklad na Dni mesta Lučenec či na spomienkové podujatia venované pamiatke novohradských Židov v lučenskej synagóge. Práve tá je pre ňu spojená aj s detskými spomienkami. Chodila na Základnú školu Vajanského a každý deň prechádzala okolo budovy, ktorá bola vtedy v zanedbanom stave. „Vždy mi bolo ľúto, prečo taká krásna budova stojí opustená. Ako malé deti sme si s kamarátkou hovorili, že je to zakliaty hrad a niekto ho musí prísť zachrániť. Som veľmi rada, že sa ju podarilo zrekonštruovať,“ spomína.
Už 13. septembra sa do Lučenca vráti opäť. Od 16.00 h bude v lučenskej synagóge moderovať 10. ročník tradičného spomienkového podujatia venovaného pamiatke novohradských obetí holokaustu. Následne ju v najbližšom polroku čaká celoslovenské turné po školách a knižniciach s premietaním nového dokumentu Chlapec povstania a diskusiami s mladými ľuďmi. Na termínoch už pracujú so školami v Novohrade. Ak bude záujem aj v okolitých regiónoch, radi prídu napríklad aj do Rimavskej Soboty.

Napriek množstvu pracovných plánov však Veronike Homolovej Tóthovej v týchto dňoch robí najväčšiu radosť rodina a nový osobný míľnik. Jej mladšia dcéra totiž v septembri prvýkrát nastúpila do školy. „V septembri sme išli odviesť našu mladšiu dcérku prvýkrát do školy, z čoho máme doma obrovskú radosť,“ hovorí a dodáva, že Natálka žije dejepisom spolu s nimi. „Hrala v mojich filmoch rovnako ako staršia dcérka, obe so mnou cestujú aj na nakrúcania. A manžel ma historické príbehy tiež veľmi rád. “

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Veronika Homolová Tóthová

Jej knihy zožali úspech. Skúsená novinárka pochádza z Lučenca

<p>The post Homolová Tóthová si za svoju literárnu a dokumentárnu tvorbu prevzala Cenu mesta Lučenec. Priniesla aj životný príbeh účastníka SNP Strmeňa first appeared on vobraze.sk.</p>

Rozhľadňa Maginhrad, nachádzajúca sa pri Nižnom Skálniku, je po rekonštrukcii opäť otvorená. Prešla rozsiahlou obnovou. „Po rokoch pôsobenia poveternostných podmienok a intenzívneho využívania si technický stav rozhľadne vyžadoval rozsiahlejšiu rekonštrukciu. Jej cieľom bolo predovšetkým zvýšiť bezpečnosť návštevníkov, zlepšiť technický stav rozhľadne a predĺžiť jej životnosť,“ priblížila Ivana Borošová z Miestnej akčnej skupiny MALOHONT. Ako dodala, počas rekonštrukcie boli odstránené poškodené i opotrebované časti a obnovené drevené konštrukcie, schodiská, zábradlia a podlahy. „Práce zahŕňali tiež obnovu strechy, klampiarskych prvkov a kamenného obkladu. Pri obnove drevených častí bolo použité najmä smrekovcové drevo,“ objasnila.

Ďalej uviedla, že celkové oprávnené výdavky na rekonštrukciu predstavujú 80 228,69 eur. „Z toho tvorí 80 000 eur regionálny príspevok a 228,69 eur spolufinancovanie Miestnej akčnej skupiny MALOHONT,“ doplnila. Realizátorom stavebných prác bol Ján Škorňa – Lumber HOUSE.

MAS MALOHONT avizuje, že slávnostné otvorenie zrekonštruovanej rozhľadne Maginhrad sa priamo pri nej uskutoční v sobotu 29. augusta o 15:00 h. a pre účastníkov bude pripravené občerstvenie a folklórny program.

Na rozhľadni pribudla meteostanica. Borošová podotkla, že jej údaje budú dostupné online. Pribudla aj anténa na zlepšenie pokrytia územia rádiovým signálom a nové panoramatické tabule, vďaka ktorým bude jednoduchšie rozpoznať okolité vrchy a dominanty krajiny. „Novinkou je tiež solárne osvetlenie najvyššieho podlažia rozhľadne,“ uzavrela.

Zdroj: vobraze.sk, Ivana Borošová – MAS MALOHONT, foto: MAS MALOHONT

<p>The post Rozhľadňu Maginhrad po rekonštrukcii otvorili návštevníkom. Cieľom bolo zvýšiť ich bezpečnosť first appeared on vobraze.sk.</p>

Farby, tvary a interiéry ju fascinovali už ako malé dievča. Kým iné deti listovali rozprávkovými knižkami, Silvia Póša Révész, rodáčka z Gemerského Jablonca, s nadšením prezerala časopis o bývaní a kreslila si vlastné návrhy izieb. Detský koníček sa po rokoch zmenil na povolanie. Dnes interiérová dizajnérka z Rimavskej Soboty stojí za značkou Space Reshape a pomáha ľuďom vytvárať priestory, ktoré sú nielen krásne, ale aj praktické a dostupné.

Jej cesta však nebola jednoduchá. Za vzdelaním a skúsenosťami odišla do Veľkej Británie aj Švajčiarska, kde popri práci opatrovateľky vyštudovala interiérový dizajn na prestížnej univerzite National Design Academy. Minulý rok získala britský bakalársky titul a po návrate na Gemer-Malohont si splnila sen o vlastnom štúdiu.

„Mama stále kupovala maďarské noviny Lakáskultúra. Ja som mala asi 8 rokov, robila som návrhy, začala som kresliť a farby ma stále zaujímali. Takže prirodzene to prišlo od detstva, od mami,“ uviedla Silvia Póša Révész (43), rodáčka z dedinky Gemerský Jablonec. Listovanie vo farebných stranách plných inšpirácií, štúdium kombinácií odtieňov a prvé detské náčrty izieb v Silvii zapálili iskru, ktorá ju sprevádza celý život. Už vtedy pociťovala prirodzenú túžbu pretvárať prostredie okolo seba a vedela, že estetike a tvoreniu sa chce venovať aj v dospelosti.

Po návrate domov založila štúdio Space Reshape, ktorého hlavnou filozofiou je premeniť sen klienta na skutočnú realitu. Vo svojej praxi sa zameriava na kompletné návrhy bytov, rodinných domov, komerčných priestorov, ako sú kaviarne či reštaurácie, no ponuku zámerne koncipovala tak, aby bola dostupná pre každého. Jej služby sa začínajú už pri symbolických 19 eurách za farebnú konzultáciu. Mnohí ľudia si totiž chcú osviežiť domov počas leta či dovoleniek, no nevedia vybrať správny odtieň steny, vhodný koberec či záclony. V rámci konzultácie dostanú nielen presný farebný koncept, ale aj konkrétny nákupný zoznam s odkazmi na predajne. „Filozofia značky Space Reshape je premeniť váš sen na realitu. Mám služby od 19 eur, napríklad farebnú konzultáciu, kde vám urobím návrh aj pošlem nákupný zoznam, kde môžete farbu zakúpiť,“ objasňuje. Ako Silvia avizuje, v blízkej budúcnosti sa plánuje venovať aj úprave priestoru podľa indických princípov a vyžarovania pozitívnej energie, harmónie „Vastu Shastra“.

Správne zoradenie prvkov v kuchyni – chladnička, odkladacia plocha, umývadlo, prípravná plocha, sporák a servírovací priestor – je podľa architektky kľúčom k tomu, aby kuchyňa slúžila človeku, a nie naopak. Veľkou devízou jej práce je navyše to, že nevytvára len odtrhnuté 3D vizualizácie zo stiahnutých internetových modelov, ale ku každému projektu prikladá reálne zrealizovateľný nákupný zoznam s priamymi linkami na dostupné obchody. Veľkým benefitom pre klientov je aj jej časová flexibilita, keďže čakacie lehoty sú v ráde týždňa. „Ja už vám dám rovno aj nákupný zoznam všetkých položiek, čo je v návrhu, takže budete mať rovno zrealizovateľný návrh, nie iba peknú vizualizáciu. A čakacie doby nemám horibilné – skôr týždeň ako mesiace,“ dodáva.

Popri dostupných konzultáciách ponuka Space Reshape zahŕňa aj kompletný Home Staging pre realitné kancelárie a majiteľov nehnuteľností v cene 79 eur. Táto služba pomáha odhaliť skrytý potenciál starších bytov či domov, ktoré sa s minimálnymi úpravami a dekorovaním stanú pre kupujúcich nepomerne atraktívnejšími. Pre náročnejších klientov navrhuje kompletné izby, obývačky, detské izby a špeciálne kuchyne či kúpeľne. Návrh kuchyne v cene 249 eur obsahuje kompletnú technickú dokumentáciu s presnými rozmermi pre stolára a zohľadňuje prísne pravidlá dizajnu. „Keď človek hovorí, že dizajnérka je drahá, ja stále hovorím: keď urobíte chybu, to bude drahšie. Radšej zaplatiť 249 eur za návrh kuchyne, ako urobiť drahú chybu za 10 – tisíc eur a potom zistiť, že to nefunguje,“ zdôrazňuje.

Zatiaľ čo pred troma až štyrmi rokmi dominovali tmavšie tóny a drahokamové farby ako zafírová či smaragdová, v nadchádzajúcom období prichádzajú do módy opäť jasnejšie odtiene. Mimoriadny dôraz kladie aj na vrstvenie osvetlenia, ktoré navrhuje v špeciálnom programe so simuláciou nočnej hodiny. „Biela, čierna, sivá a svetlá béžová – to stále ide a človek nevie urobiť chybu. Pri osvetlení je dôležité svetlo vrstviť, dať aj náladové osvetlenie a v programe si ho vieme pozrieť aj o polnoci, ako to svetlo svieti v celom priestore,“ vysvetľuje.

V Rimavskej Sobote a okolí už má za sebou viacero úspešných realizácií – od kompletnej rekonštrukcie vlastného domčeka na Fábryho, ulici cez návrhy kuchyne v Jesenskom, dizajn pre susedku z predajne Elektro Mida, dispozície domu na Kurinci až po návrhy chodieb a knižníc. Aktuálne finišuje s návrhom detskej izby, pripravuje augustovú realizáciu kúpeľne a jej doteraz najväčšou profesijnou výzvou je nová zákazka na kompletný štvorizbový byt v novostavbe v Bratislave. Jej pôsobenie sa tak neobmedzuje len na Gemer a Malohont, objednávky berie aj na online spoluprácu. „Veľmi sa teším, lebo to bude zatiaľ môj najväčší projekt, a ešte mám zákazku na jednu kúpeľňu.“

Návrat do Rimavskej Soboty vníma pozitívne. Teší ju, že v meste vznikajú nové možnosti vzniku prevádzok, kaviarní, bytové projekty, ako rekonštrukcia bývalej T20 na Železničnej ulici či výstavba pri novom Lidli a bytovke, pričom vníma rastúci dopyt po kvalitnom bývaní. „Sledujem, ako sa mesto mení, je vidieť dopyt po bytoch.“

Zdroj:PR-článok, Spacie Reshape

<p>The post Začínala s ceruzkou a časopisom o bývaní. Interiérová dizajnérka Silvia z R. Soboty mení predstavy o bývaní na realitu first appeared on vobraze.sk.</p>

Rodiny s deťmi, rekreační turisti aj milovníci prírody majú nový dôvod zastaviť sa na Prednej Hore. Vďaka novému náučnému chodníku Lesná hádanka môžu objaviť cestu vedúcu k obľúbenému Sysľovisku a Obrovisku úplne novým spôsobom – prostredníctvom nenáročnej lesnej prechádzky doplnenej o informačné zastavenia a zaujímavosti o prírode Muránskej planiny. Projekt rozširuje ponuku zážitkového cestovného ruchu v regióne a podporuje udržateľnejšie spoznávanie jedného z najcennejších prírodných území Slovenska.

Nový chodník vedie lesným prostredím medzi Prednou Horou a lokalitami Sysľovisko a Obrovisko. Popri príjemnej približne hodinovej prechádzke ponúkne návštevníkom tematické zastavenia s informáciami o okolitej prírode, lese a zaujímavostiach tejto časti Národného parku Muránska planina. Cieľom projektu je nielen rozšíriť ponuku cestovného ruchu, ale zároveň motivovať návštevníkov, aby namiesto presunu autom využili pešiu trasu a spoznali krásy regiónu priamo počas cesty. Podpredseda Banskobystrického samosprávneho kraja Ján Beljak zdôraznil, že práve takéto projekty pomáhajú rozvíjať región citlivým spôsobom. „Rozvoj cestovného ruchu nie je iba o budovaní veľkých atrakcií. Rovnako dôležité sú projekty, ktoré prirodzene prepájajú návštevníkov s prírodou a zároveň pomáhajú miestnym komunitám. Náučný chodník lesná hádanka vytvára nový turistický produkt, ktorý podporuje aktívny pohyb, vzdelávanie aj ochranu prírodného dedičstva Muránskej planiny. Teší ma, že aj vďaka podpore kraja vznikajú zmysluplné projekty s dlhodobým prínosom pre región.“

Projekt vznikol v úzkej spolupráci OOCR GEMER, obce Muránska Huta a ďalších partnerov pôsobiacich v území. Výkonný riaditeľ OOCR GEMER Jaroslav Hric považuje nový chodník za ďalší krok v budovaní kvalitnej turistickej infraštruktúry. „Moderný návštevník nehľadá iba cieľ, ale aj samotný zážitok z cesty. Lesná hádanka ponúkne rodinám s deťmi aj individuálnym turistom možnosť spoznávať Muránsku planinu hravou a nenáročnou formou. Veríme, že nový chodník prispeje k predĺženiu pobytu návštevníkov v regióne a zároveň pomôže prirodzene rozložiť návštevnosť medzi jednotlivé lokality.“

Projekt zahŕňal prípravu odborných textov, výrobu drevených informačných panelov, terénne úpravy trasy, jej vyznačenie a osadenie jednotlivých informačných zastavení. Celková hodnota projektu predstavuje 3 105,03 eur, pričom jeho realizáciu podporila Rozvojová agentúra Banskobystrického samosprávneho kraja prostredníctvom členského príspevku Oblastnej organizácie cestovného ruchu GEMER vo výške približne 2300 eur.

Koordinátorka projektu Jana Mladšia pripomína, že ambíciou nebolo vytvoriť len ďalší turistický chodník. „Chceli sme pripraviť trasu, ktorá bude sama o sebe zážitkom. Návštevníci počas prechádzky objavia zaujímavosti o lese, prírode a okolí Prednej Hory, pričom jednotlivé zastavenia ich budú motivovať pozerať sa na krajinu inými očami. Veríme, že Lesná hádanka si rýchlo nájde svojich priaznivcov medzi rodinami aj turistami, ktorí sa do regiónu radi vracajú.“

Prevádzku a pravidelnú údržbu náučného chodníka budú zabezpečovať partneri projektu v spolupráci. Každoročne bude trasa kontrolovaná a podľa potreby čistená po zimnom období tak, aby zostala bezpečná a atraktívna pre návštevníkov počas celého roka.

Zdroj: tlačová správa, Zuzana Jóbová – výkonná riaditeľka KOCR Banskobystrický kraj Turizmus (redakčne upravené)

<p>The post Nový náučný chodník lesná hádanka prepojí Prednú Horu so Sysľoviskom a Obroviskom first appeared on vobraze.sk.</p>

Ponuku zážitkového cestovného ruchu v regióne Gemer rozšíri nový náučný chodník Lesná hádanka, ktorý prepojí rekreačnú lokalitu Predná Hora s obľúbenými miestami Sysľovisko a Obrovisko na Muránskej planine. Určený je rodinám s deťmi, peším turistom aj všetkým milovníkom prírody. Prostredníctvom tematických stanovíšť hravou formou približuje návštevníkom prírodné zaujímavosti územia a zároveň podporuje udržateľnejší pohyb medzi Prednou Horou a jednou z najvyhľadávanejších lokalít Muránskej planiny. Projekt slávnostne predstavia a symbolicky otvoria v pondelok 13. júla.

„Doteraz chýbalo priame pešie prepojenie Prednej Hory s lokalitami Obrovisko a Sysľovisko. Ubytovaní hostia aj ľudia z Prednej Hory museli na Sysľovisko cestovať autom. Teraz budú môcť ísť bezpečne pešo a popritom sa zabaviť riešením hádaniek,“ priblížil pre vobraze.sk destinačný koordinátor Oblastnej organizácie cestovného ruchu GEMER Ján Ulický.

Trasa vedie lesným prostredím do mierneho kopca a návštevníci ju zvládnu približne za hodinu a pol pomalším tempom. Pozdĺž chodníka je pripravených takmer desať tematických stanovíšť s úlohami. Účastníci budú riešiť hádanky, zbierať indície a na záver vyplnia tajničku, vďaka čomu sa prechádzka stane zábavnou aj poučnou.

Projekt, ktorého hodnota presiahla 3 000 eur, bude oficiálne predstavený počas slávnostného otvorenia. Organizátori priblížia jeho vznik aj očakávaný prínos pre rozvoj cestovného ruchu a celého regiónu Gemer.
Ide o ďalšiu novinku, ktorou sa región Gemer snaží zatraktívniť svoju ponuku pre návštevníkov. Minulý mesiac bola pri Jelšave sprístupnená Via ferrata Hrádok – Mikova železná cesta, ktorá vedie na vrch Hrádok. Približne 2,4 kilometra dlhá trasa zahŕňa aj 140-metrový istený ferratový úsek a ponúka milovníkom turistiky a adrenalínu bezpečnejší spôsob, ako vystúpiť na obľúbené vyhliadkové miesto. Podľa Jána Ulického ide o trasu, ktorú turisti využívali už v minulosti, no po jej zabezpečení je prístupnejšia a bezpečnejšia pre širší okruh návštevníkov.

Zdroj: vobraze.sk, OOC Gemer

<p>The post Lesná hádanka prepojí Prednú Horu so Sysľoviskom a Obroviskom first appeared on vobraze.sk.</p>

Mlyn vo Veľkých Teriakovciach začína novú éru svojej existencie. Vyše 200-ročná národná kultúrna pamiatka opäť ožíva. Po niekoľkých rokoch odstávky a následnej rekonštrukcii je znovu sprístupnená verejnosti. V súčasnosti je mlyn už plne pripravený privítať prvých návštevníkov, ktorí doň môžu zavítať po predchádzajúcej jednoduchej rezervácii.
V mlyne uvidia návštevníci zachované pôvodné zariadenie a stroje na mletie obilia. Okrem toho je v ňom expozícia regionálneho múzea. Tá je zameraná nielen na mlynárstvo, ale aj roľníctvo, tradičné remeslá a život našich predkov. Na svoje si prídu aj najmenší návštevníci, pre ktorých sú pripravené hlavolamy a jednoduché vedomostné hry. Cieľom je prezentovať túto vzácnu technickú pamiatku rôznym skupinám návštevníkov a všetkým vekovým kategóriám.

Sprevádzanie zabezpečia miestni dobrovoľníci
Najväčšou výzvou po dokončení rekonštrukcie bolo personálne zabezpečenie pamiatky a organizácia samotných prehliadok. Vo Veľkých Teriakovciach sa totiž nechceli vydať cestou inštalácie QR kódov a elektronických sprievodcov, pri ktorej chýba ľudský rozmer a osobný vklad. Samospráva, ktorá mlyn prevádzkuje, sa rozhodla pre ťažšiu cestu. Záujemcov o prehliadku mlyna budú sprevádzať vyškolení lektori, ktorí im pútavou formou priblížia históriu pamiatky a prevedú ich expozíciami. Aktuálne je k dispozícii päť dobrovoľníkov z obce a blízkeho okolia, ktorí sa na prehliadkach budú striedať.
„Veľmi ma teší, že sa v našej obci a okolí našla skupina aktívnych ľudí, ktorým na osude mlyna záleží. Vďaka piatim dobrovoľníkom dokážeme pamiatku opäť sprístupniť verejnosti. Mlyn tak bude môcť privítať prvých turistov najmä počas nadchádzajúcich víkendov,“ skonštatoval zastupujúci starosta Veľkých Teriakoviec Norbert Keľo.

Unikát regiónu zachránený v poslednej chvíli
Vodný mlyn vo Veľkých Teriakovciach je najväčším zachovaným objektom svojho druhu v regióne Gemer-Malohont. Zároveň šlo o najdlhšie prevádzkovaný mlyn, svojmu pôvodnému účelu slúžil zhruba od začiatku 19. storočia až do roku 1961. Rozľahlú stavbu potom miestne roľnícke družstvo ešte ďalších päť rokov využívalo na šrotovanie.

Nasledujúcich vyše 40 rokov však už len chátrala. Zlom nastal až v roku 2008, keď občianske združenie (OZ) Ozveny získalo z nórskych fondov financie na obnovu mlyna. Tá prebehla v rokoch 2008 až 2010. OZ Ozveny potom mlyn prevádzkovalo asi 12 rokov. Bolo to však formou dobrovoľníckej práce a dlhodobé nasadenie sa napokon prejavilo v totálnom vyčerpaní dobrovoľníkov. Bolo preto potrebné riešiť budúcnosť pamiatky, ktorú napokon prevzala samospráva.

Keďže na mlyne sa medzičasom podpísal zub času, bola opäť nevyhnutná aspoň čiastočná rekonštrukcia mlyna. Podarilo sa to vďaka regionálnemu príspevku od Ministerstva investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie SR vo výške 80 000 eur. Obnova bola zameraná hlavne na obnovu fasády a zabránenie prenikaniu vlhkosti do historickej stavby.
„Urobila sa kompletná hydroizolácia muriva, opravili sa vonkajšie stierky a výmaľba, ako aj nátery okien. Vo vnútri boli opravené všetky omietky. Mlyn už bolo skutočne nutné dať do poriadku, keďže vlhkosť degradovala tieto vzácne priestory. Rekonštrukciou sa nám podarilo národnú kultúrnu pamiatku stavebne zastabilizovať a zachrániť jej historickú hodnotu pre ďalšie generácie,“ podčiarkol zastupujúci starosta.

Medzi ďalšími prácami bola rekonštrukcia sociálneho zázemia a toaliet pre návštevníkov. Dobrovoľníci mlyn potom poupratovali a pripravili ho na novú turistickú sezónu. V súčasnosti sa záujemcovia o históriu už môžu nahlasovať na prehliadky.

Mlyn ožíva
Renováciu mlyna a jeho oživenie víta aj OZ Ozveny. „Teší nás, že sa našiel niekto, kto po nás pokračuje. Sme radi, že sa do prevádzky mlyna zapojila miestna komunita a Teriakovčania. Jedna vec je totiž pamiatku opraviť, ale druhá vec je, aby žila a slúžila návštevníkom,“ podotkla Miroslava Vargová z OZ Ozveny. Prínos pre región vidí aj Miestna akčná skupina (MAS) Malohont. Jednou zo sprevádzajúcich lektoriek bude aj jej manažérka Danica Bartová. „Chceme pomôcť, pretože veríme, že obnovená pamiatka pritiahne ľudí nielen do mlyna, ale celkovo do regiónu,“ zdôraznila Bartová.

V pláne sú aj rôzne tematické kultúrne a spoločenské podujatia, na ktoré budú zverejňované samostatné pozvánky. Svoje dlhoročné skúsenosti z oblasti kultúry chce v tomto smere využiť obecná poslankyňa Regina Špitálová. V pláne má obnovenie kultúrnych podujatí, ktoré sa tam v minulosti konali – napríklad Slivkové hody či Vianoce v mlyne.
„Základ aktivít by boli tvorivé dielne a živé prezentácie tradičných remesiel. Napríklad pri vianočných podujatiach by to bola výroba medovníkov. V minulosti sme v mlyne varili kapustnicu či punč a pri tom vystupovali rôzne miestne folklórne skupiny. Tie plánujeme osloviť aj v budúcnosti, aby napríklad predstavili tradičné zvyky a obyčaje regiónu,“ vysvetlila Špitálová. Ako dodáva, cieľom je vytvoriť živý priestor s bohatým programom, ktorý zaujme širokú škálu záujemcov – od rodín s deťmi cez milovníkov histórie až po priaznivcov tradičného umenia a folklóru.
„Naším cieľom nie je len statické múzeum. Chceme, aby mlyn opäť pulzoval energiou, preto usilovne pracujeme na kalendári podujatí. Spojíme osvedčené tradície s novými nápadmi tak, aby si tu každý našiel to svoje,“ zdôraznila obecná poslankyňa.

Ako môžete mlyn navštíviť?
Veľké Teriakovce sa nachádzajú na hlavnej ceste I/72 vedúcej z Rimavskej Soboty do Brezna, zhruba šesť kilometrov severne od okresného mesta. Na križovatke pri potravinách Jednota stačí v smere od Rimavskej Soboty odbočiť doprava a po necelých 300 metroch sú návštevníci priamo pri mlyne.
Jeho poloha je zaznačená aj v mapových platformách Google Mapy, Apple Mapy, Mapy.com či Open Street Maps. Bezplatné parkovanie je možné priamo pri ceste pred budovou. Základná prehliadka mlyna trvá približne trištvrte hodiny. V prípade záujmu návštevníkov ju však je možné rozšíriť a doplniť o ďalšie informácie.
Registráciu na prehliadku je možné vykonať na e-mailovej adrese mlyn.teriakovce@gmail.com, prípadne na telefónnom čísle 0951 975 750. Potrebné je nahlásiť sa na prehliadku minimálne 24 hodín vopred.

Zdroj: tlačová správa, obec Veľké Teriakovce

<p>The post Mlyn vo V. Teriakovciach opäť ožíva. Národnú kultúrnu pamiatku po rekonštrukcii otvorili pre verejnosť first appeared on vobraze.sk.</p>