Keď Viktória Lisáková ako študentka Evanjelickej bohosloveckej fakulty prichádzala do Rimavskej Soboty, netušila, že práve tu nájde svoj domov aj svoje životné poslanie. Už v posledných ročníkoch štúdia začala slúžiť v okolitých obciach, kde bolo potrebné kázať evanjelium aj v maďarskom jazyku. Po kaplánskych skúškach si mohla vybrať, kde bude pôsobiť. Rozhodnutie zotrvať práve tu vzišlo z jej vnútra.
„Je to pocit zakorenenia a vnútorného oslovenia. Cítila som, že sem patrím, že tu mám byť. Potom sa začali budovať vzťahy a nakoniec to celé dávalo zmysel,“ priblížila pre vobraze.sk seniorka Viktória Lisáková.
Za jeden z najsilnejších momentov svojho začiatku považuje slová vtedajšieho kurátora z Padaroviec Zoltána Balázsa. „Na začiatku budem ja sprevádzať teba, a potom budeš ty sprevádzať mňa.“ V tom čase, ako študentka, ešte nedokázala plne precítiť význam tých slov. Až čas ukázal ich hĺbku, spoločne prežili roky služby a nakoniec ho, ako duchovná, vyprevadila na jeho poslednej ceste. „Stretla som tu veľa skvelých ľudí. Len mi je ľúto, že mnohí z nich už odišli a nemôžu ma ďalej sprevádzať,“ spomenula.
Gemer je pre ňu špecifickým regiónom. Vzťah k cirkvi tu nie je tak silný ako v iných častiach Slovenska. „Pre farárov je často výzvou prísť do prostredia, kde musia nanovo budovať dôveru a vzťahy. No práve to vnímam ako poslanie – byť tam, kde je to najviac potrebné,“ vysvetlila Lisáková. Z jej slov cítiť pokoru, ale aj odhodlanie. Počas rokov si vybudovala hlboký vzťah k ľuďom aj mestu. „Mesto je krásne, ale najvzácnejšími sú ľudia. Najmä tí, ktorí zostali, neodišli a zachovali charakter miesta. Spolužitie Slovákov a Maďarov je tu často pokojné a môže nás veľa vecí spojiť, ak chceme. Spolu dokážeme viac,“ zdôraznila.
Počas vyše 27 rokov aktívneho pôsobenia sa Viktória Lisáková venuje nielen duchovnej práci, ale aj deťom, mládeži, kultúre a sociálnej oblasti. Vedie tábory, organizuje charitatívne akcie, koncerty a spolupracuje aj s Krízovým centrom pre ženy. „Deti sú našou budúcnosťou. Každá veková kategória si vyžaduje iný prístup. S malými sa hráme, s väčšími diskutujeme, športujeme, tvoríme. Farár dnes už nie je len liturgická figúra, ale sprievodca, ktorý vie počúvať, pochopiť a byť oporou,“ hovorí Lisáková, ktorá vyučuje na školách a popri tom slúži aj v obciach ako Oždany, Padarovce či Dražice – v slovenčine aj v maďarčine.
Každý životný moment má svoj význam. Či ide o krst, svadbu alebo rozlúčku. „Svadby boli rôzne. Mladé páry aj tie v zrelšom veku. Každá však bola výnimočná. Je krásne, keď sa tí ľudia vracajú – pri krste, pri spoločných rozhovoroch. Život s nimi prežívame ďalej,“ podotkla. Pohreby sú podľa Lisákovej však jednou z najťažších služieb. „Každé rozlúčenie bolí. Ale aj to patrí k nášmu poslaniu. Byť s človekom na všetkých úsekoch jeho života,“ povedala.
Ako žena v duchovnej službe nevníma svoju úlohu ako ľahšiu. Práve naopak. „Myslím si, že farárky musia byť silnejšie ako muži a často musia viac dokazovať. Muži sú možno technickejší, ženy zas emocionálnejšie, ale všetko do seba zapadá,“ povedala s úsmevom Lisáková, ktorá s rodičmi žila v Čiernej nad Tisou. Jej starí rodičia budovali evanjelický cirkevný zbor pri Veľkých Trakanoch. Na východnom Slovensku je silná náboženská tradícia, ktorú si priniesla aj do Rimavskej Soboty. Svoje teologické vzdelanie získala nielen na Slovensku, ale aj v Budapešti. „Každá fakulta má inú štruktúru a výmenu som vnímala ako obohatenie. Stretla som tam študentov z rôznych krajín čo ma naučilo ma to väčšiemu porozumeniu iným,“ poznamenala.
Dnes pôsobí ako seniorka Rimavského seniorátu už druhé volebné obdobie. Podľa cirkevných pravidiel je táto funkcia časovo obmedzená, no nesie veľkú zodpovednosť. Ako hovorí, sprostredkúva informácie medzi ústredím cirkvi a jednotlivými zbormi, dozoruje ich činnosť a pomáha v riešení každodenných výziev. „Snažím sa byť nablízku farárom, pomáhať im, zdieľať ich radosti aj starosti. Táto práca je síce náročná, ale dáva veľký zmysel,“ ozrejmila.
V máji si preberie Cenu mesta Rimavská Sobota, rozhodlo o tom mestské zastupiteľstvo. Ocenenie si váži nielen ako osobné uznanie, ale aj ako uznanie pre celý evanjelický cirkevný zbor. „Pre mňa je to veľká česť, no vnímam to ako ocenenie všetkých, ktorí sa podieľajú na živote cirkvi. V meste je nás málo evanjelikov a veľmi dobre padlo, že si nás všimli aj mestskí poslanci. Keď dali cenu farárke, dali ju aj zboru, evanjelikom, ktorí tu pôsobia,“ priblížila Lisáková.
Zdroj: vobraze.sk,
