Tornaľčan Jácint Majoros patrí medzi ľudí, ktorí za viac ako dve desaťročia práce za kamerou a mikrofónom zaznamenali tisíce príbehov z Gemera a ďalších regiónov Slovenska. Začínal pri svadbách ako kameraman, neskôr pôsobil v mestskej televízii v Kazincbarcike a od roku 2006 spolupracuje s verejnoprávnou televíziou STVR. Popri novinárčine sa venuje včelárstvu a spolu s rodinou vytvoril v obci Leváre rozsiahlu zbierku predmetov dokumentujúcich život a tradície našich predkov.

Jácint Majoros má za sebou približne 23 rokov práce v médiách. Jeho cesta k televíznej žurnalistike však nebola od začiatku naplánovaná. Pochádza z Tornale a študoval na Obchodnej akadémii v Rimavskej Sobote, no odbor, ktorý si vybral, ho napokon profesijne neoslovil. K televíznej tvorbe sa dostal postupne. „Začínali sme s kamarátmi ako kameramani. Chodili sme na svadby a robili záznamy,“ hovorí pre vobraze.sk Jácint Majoros (47). Neskôr prišli zákazky pre mesto, magazíny a postupne aj spolupráca so slovenskými a maďarskými televíziami či internetovým portálom Hírek.sk.

Z kameramana sa postupne stal aj redaktor
Dôležitým obdobím bola pre Majorosa viac ako desaťročná práca pre mestskú televíziu v maďarskom Kazincbarcike. Ako priblížil, najskôr tam pôsobil ako kameraman, neskôr sa naučil aj strihať príspevky a postupne prebral ďalšie časti televíznej práce. Práve tam podľa vlastných slov získal najviac praktických skúseností. „Tam som sa naučil väčšinou všetko. Aj robiť spravodajské príspevky. Bol to prirodzený vývoj, stále sme sa niečo učili,“ hovorí.

Absolvoval tiež odborné kurzy, časť z nich v Maďarsku, vrátane Duna TV v Budapešti. Za najcennejšie však považuje praktické skúsenosti získané priamo v televíznom prostredí od kolegov.
Pre verejnoprávnu televíziu začal pracovať už v roku 2006. Po niekoľkoročnej prestávke spojenej s narodením syna sa k televíznej tvorbe opäť naplno vrátil. Dnes pripravuje príspevky pre národnostné vysielanie STVR, a to v slovenčine aj maďarčine. Jeho práca pritom nie je viazaná iba na Gemer – za témami a reportážami cestuje v priestore od Bratislavy až po Košice, pričom pripravuje krátke spravodajské príspevky, rozsiahlejšie reportáže aj materiály určené pre televízny archív. V poslednom období navyše pomáhal aj regionálnemu štábu v Rimavskej Sobote. Z Tornale tak dochádzal aj za témami v okrese Rimavská Sobota a zastupoval kolegov Evu Szekeres a Ladislava Lichtmaneggera.

Tisíce príbehov a stovky kilometrov
Za svoju kariéru už Majoros vytvoril niekoľko tisíc príspevkov. Väčšina z nich bola kratšia, do niekoľkých minút, približne päťdesiat jeho dlhších príspevkov však malo výraznejšiu reportážnu či dokumentárnu podobu. Kedysi mal radšej krátke reportáže. Za posledné dva roky si však obľúbil aj dlhšie formáty. Niektoré z nich majú až 26 minút a práve dlhšia stopáž mu umožňuje venovať viac priestoru respondentom, atmosfére miesta a samotnému príbehu. „Pri dlhšej reportáži sa dá ísť viac do hĺbky. Človek má viac priestoru na príbeh, na respondentov aj na atmosféru,“ približuje. A práve človek je pri jeho práci často najdôležitejší. Keď dostane námet na reportáž, hľadá predovšetkým osobnosť, ktorá dokáže príbehu dať niečo navyše. „Stále nájdeme niekoho významného, kto robí vzácne veci, venuje sa kultúre alebo sa zaoberá niečím originálnym,“ hovorí.

Za reportážami preto často cestuje desiatky kilometrov. Niektoré vznikajú v mestách, iné v odľahlých častiach regiónu, kam sa s kamerou a ďalšou technikou nedá jednoducho dostať autom. Náročné sú napríklad nakrúcania v prírode, no Majoros ich vníma aj ako príjemnú súčasť práce. Rád sa vracia do miest, ako je Krásnohorská Dlhá Lúka, kde podľa neho pôsobí množstvo remeselníkov, ale aj do Betliara, Muráňa či ďalších lokalít Gemera. Jeho pracovné cesty ho zaviedli aj na Spiš či do Tatier.

Reportáž, ktorá získala medzinárodné ocenenie
Medzi reportáže, na ktoré spomína výraznejšie, patrí aj príbeh zo Silickej planiny. Pribeh sa venoval ľuďom, ktorí sa pravidelne starajú o staré hroby v ťažko dostupnom teréne. Nadšenci z Krásnohorského Podhradia a Rožňavy tam postupne obnovujú zanedbané hroby a udržiavajú miesto, ku ktorému by sa bez ich úsilia časom možno prestalo vracať. Práve táto reportáž získala podľa neho na medzinárodnom filmovom festivale prvé miesto. Súťaž pritom združovala tvorcov z viacerých krajín Karpatskej kotliny – zo Slovenska, Maďarska, Ukrajiny, Srbska či Rumunska. „Veľmi ma to potešilo a cením si to,“ povedal.

Na nakrúcanie spomína aj pre náročný terén. Techniku nebolo možné priviezť autom a všetko bolo potrebné prenášať. „Bola to náročná práca, ale práve takéto príbehy človeka bavia,“ hovorí.
Silný dojem v ňom zanechala aj Nová Bašta a tamojší zberateľ Viliam Ladóczky. Jeho zbierka starožitností patrí podľa Majorosa k mimoriadnym kolekciám v regióne. Obsahuje obrazy, nábytok, biblie a množstvo ďalších predmetov. Do Novej Bašty preto nakrúcajú opakovane.

Kameraman, redaktor a zároveň scenárista
Majoros dnes v mnohých prípadoch spája viacero profesií. Je redaktorom aj kameramanom a scenáre k svojim reportážam si pripravuje sám. Práca sa pritom často nekončí návratom z terénu. Materiál treba spracovať, vybrať zábery, zostaviť príbeh, pripraviť text a všetko zostrihať. Veľkú časť práce preto robí večer a v noci. „Niekedy robím na počítači až do rána,“ priznáva.
Pri náročnejších a dlhších reportážach nachádza oporu aj v manželke, ktorá mu pomáha zvládať časovo náročnú prípravu. Bez rodinného zázemia by bolo podľa neho oveľa ťažšie skĺbiť televíznu prácu s ostatnými aktivitami. „Robíme sedem dní v týždni. Akcie sú aj cez víkendy,“ hovorí.

Napriek množstvu práce ho však na povolaní stále priťahuje jedna vec – možnosť objavovať. „Stále sa dá nájsť niečo nové. Nové námety, na ktorých sme ešte nepracovali, či už ide o miesta alebo ľudí,“ vysvetľuje.

Druhý život starých predmetov
Ak by sa jeho príbeh končil pri televíznej kamere, bol by zaujímavým regionálnym novinárom. Majoros však žije ešte jedným výrazným príbehom – ochranou tradičného spôsobu života. Narodil sa do rodiny včelárov, v ktorej má včelárstvo viac ako 200-ročnú tradíciu. K včelám ho priviedol starý otec, ktorý ho podľa jeho slov naučil všetko potrebné. V súčasnosti majú dve veľké včelnice a včelárstvu sa venujú aktívne.
Práve včelárstvo a rodinná história postupne priviedli Majorosovcov k ďalšiemu projektu. V starej škole v Levároch začali zhromažďovať predmety, ktoré súviseli so životom a prácou predchádzajúcich generácií. „Bolo nám ľúto toľko vecí vyhodiť alebo darovať do múzea. Začali nám pribúdať ďalšie,“ vysvetľuje. Postupne tak pribúdali komody, sochy, náradie, zariadenie domácností, hrnčiarske predmety a ďalšie artefakty. Dnes už ich je toľko, že ich presný počet by sa podľa Majorosa len ťažko spočítal.

Zo starej školy tak postupne vzniklo miesto, ktoré nie je iba súkromnou zbierkou. Je priestorom, kde sa dá na vlastné oči vidieť, ako vyzeral život našich predkov a aké predmety používali. Majorosove aktivity pritom nekončia iba pri múzeu. Medzi väčšie projekty z regiónu zaradil aj dokumenty, ktorých cieľom je priblížiť regionálne príbehy verejnosti prostredníctvom premietaní a dlhších filmových formátov. Jedným znich je napríklad prezentácia tvorby Františka Tótha vo Valiciach či premietaní v Csilagháze. A v tom je zaujímavá paralela s jeho novinárskou prácou. Kým televíznou kamerou zaznamenáva súčasnosť Gemera, v Levártoch zachováva jeho minulosť.

Novinár, ktorý nechce iba informovať
Za viac ako dve desaťročia sa Majoros naučil, že dobrá reportáž nie je iba o množstve informácií. „Aj keď robím veľa príspevkov, snažím sa do nich stále vložiť niečo navyše,“ hovorí. Podľa neho je dôležitou súčasťou kvalitného dokumentu predovšetkým dobrý respondent. Človek, ktorý niečo prežil, niečo vytvoril alebo sa venuje činnosti, ktorá má zmysel pre ďalších. Práve preto sa snaží aj pri množstve každodennej televíznej produkcie hľadať v téme pridanú hodnotu – osobnosť, príbeh alebo detail, ktorý divákovi umožní pozrieť sa na známe miesto či udalosť inými očami. Práve takéto osobnosti ho na práci stále priťahujú.

Možno aj preto sa po viac ako dvadsiatich rokoch nechystá pozerať na novinárčinu iba ako na povolanie. Je preňho spôsobom, ako zachytiť ľudí a miesta, ktoré by bez kamery mohli zostať nepovšimnuté. A keďže zároveň zbiera predmety minulosti a stará sa o včely, jeho práca má ešte jednu zvláštnu vlastnosť. Jednou rukou zaznamenáva to, čo sa deje dnes, druhou chráni to, čo by mohlo zajtra zmiznúť. Aj za túto dlhoročnú prácu, dokumentovanie života Gemera, ochranu kultúrneho dedičstva a šírenie dobrého mena Tornale mu udelia Cenu primátora mesta Tornaľa.

<p>The post Jácint Majoros zachytáva život Gemera i Malohontu. Z kameramana svadieb sa stal televízny redaktor, dokumentarista aj ochranca tradícií first appeared on vobraze.sk.</p>

Režisér a kameraman Milan Vojtek, rodák z Rimavskej Soboty, prináša do slovenskej televíznej tvorby skúsenosti z londýnskych projektov. V súčasnosti režíruje reláciu Moja diagnóza pre STVR. Narodil sa v Hnúšti a detstvo i obdobie základnej školy prežil v Rimavskej Sobote.

„Dá sa povedať, že po pracovnej stránke som skúsil zo všetkého niečo a z toho všetkého som si vybral prácu za kamerou. V posledných rokoch je mojím pracovným gro režírovanie televíznej relácie Moja diagnóza. Je to relácia o zdraví, o príbehoch ľudí, ktoré väčšinou končia šťastne. Je to veľmi zaujímavá práca s rôznymi osudmi ľudí a neskutočne ma napĺňa,“ hovorí pre vobraze.sk Milan Vojtek (43).

Práve práca na relácii ho privádza k silným momentom z praxe. Fascinuje ho, že ľudia sa aj z obzvlášť ťažkých diagnóz dokážu vyliečiť vďaka inovatívnym technológiám v zdravotníctve. Spomína napríklad operáciu rakoviny hrtana spred dvoch týždňov. Pre niekoho to môže znieť banálne, no samotný zákrok je nesmierne komplexný a sledovať chirurga pri práci bolo pre neho výnimočným zážitkom.

Najnáročnejšiu reportáž mal podľa vlastných slov hneď na začiatku – išlo o výmenu bedrového kĺbu. Počas celej operácie na operačnej sále sa museli sústrediť výlučne na svoju prácu, výsledkom čoho bol veľmi kvalitný príspevok. „Emócie musí kameraman v danej chvíli zvládnuť, zachovať si chladnú hlavu a nezabudnúť, prečo tam je,“ hovorí režisér, ktorý pri nakrúcaní obsluhuje druhú kameru. Zároveň strihá príspevky a venuje sa celej postprodukcii. Najviac ho na tejto práci baví byť v teréne, priamo pri operáciách, skutočných ľudských príbehoch a zachytávať emócie.

Pri tejto práci si zároveň uvedomuje, aké dôležité je prinášať verejnosti príbehy ľudí, o ktorých sa bežne nehovorí. „Máme médiá plné pseudocelebrít a pritom sú tu ľudia, ktorí robia prácu hodnú obdivu, no nehovorí sa o nich. Oni o tú pozornosť vlastne ani nestoja, ale určite by sme o nich mali vedieť. Všetci tí lekári sú v mojich očiach hrdinovia,“ hovorí. Rovnako si váži aj ťažko chorých pacientov, ktorí denne zvádzajú boj so životom.

K profesionálnemu pohľadu na prácu ho výrazne formovali aj skúsenosti zo zahraničia. Milan čerpá najmä z obdobia, ktoré strávil v Londýne, kde spolupracoval aj s fotografom Lennyho Kravitza. Práve tam získal cenné skúsenosti z prostredia veľkých podujatí, módnych prehliadok či celebritných akcií.

Vzťah k obrazu a technike si pritom budoval už od detstva. Jeho otec bol vášnivý fotograf, vlastnil nemeckú zrkadlovku Praktica a fotografie si vyvolával doma. Podľa jeho slov práve tento proces odhaľovania nafoteného mu učaroval a odštartoval jeho cestu k fotografii a neskôr aj k filmu.

Zlom prišiel v roku 2006, keď odišiel za prácou do Veľkej Británie. Začínal ako pizza maker, neskôr pracoval ako elektrikár a podnikal i v stavebníctve. Popri práci si kúpil kameru a vo voľnom čase začal tvoriť. Najskôr to bolo pre priateľov, neskôr pre svadby či rôzne podujatia. Postupne sa dostal k ľuďom z oblasti kultúry v Londýne, kde sa podieľal na organizovaní akcií pre Slovákov a natáčaní reportáží.

„Pozývali sme zaujímavých ľudí, ktorých sme spovedali, a fungovalo to. Neskôr ma kontaktoval Gabriel Lovas, fotograf Lennyho Kravitza a začal ma brávať na rôzne eventy, módne prehliadky a celebritné akcie. Odtiaľ mám najviac skúseností aj množstvo zážitkov,“ spomína. Práve tam si musel udržať vysokú úroveň práce, čo považuje za veľkú školu. Tesne pred návratom na Slovensko dostal ponuku spolupracovať s televíziou JOJ. „Párkrát som si vyskúšal aj prácu pred kamerou, no komfortnejšie sa cítim za ňou,“ hovorí so smiechom.

V Londýne pôsobil až do roku 2018, keď sa rozhodol vrátiť na Slovensko. „Je to mesto nekonečných možností, ktoré nikdy nespí. Ideálne pre mladých a ambicióznych ľudí. My sme však s manželkou cítili, že chceme pokojnejší život a rodinné zázemie,“ vysvetľuje.

Dnes žije v Poltári, kam sa spolu s manželkou presťahovali. „Prísť z Londýna do Poltára bol spočiatku veľký šok, no postupne sme sa udomácnili,“ dodáva. Do Rimavskej Soboty sa však rád vracia, je to niekedy aj niekoľkokrát do týždňa a chodí za rodinou, priateľmi alebo aj pracovnými povinnosťami. Keď niekoho známeho z detstva stretne, vždy ho to poteší.

Jeho cesta k tejto práci však nebola priamočiara. Strednú školu vyštudoval v Banskej Bystrici na SPŠ J. Murgaša v odbore obrazová a zvuková technika a blízka mu zostala aj elektrotechnika. Ako avizuje, momentálne pripravuje projekt spájajúci umelú inteligenciu s technológiami smart home, ktorý by chcel v budúcnosti uviesť do praxe. Myslí si, že hodnota ľudského faktora a poctivého remesla rastie a majstri vyučení „starou školou“ budú čoraz viac cenení.

Popri práci si nachádza čas aj na svoje záľuby. Hudba je jeho veľkým koníčkom. V mladosti založil s priateľmi rockovú kapelu Turniket, s ktorou vystupovali na rôznych podujatiach. „Cvičili sme v skúšobni v obci Hrachovo i v Nižnom Skálniku, boli sme z Hnúšte a speváčka z Hrachova, takže sme sa stretávali tak na polceste,“ spomína na obdobie, kedy ako správni rockeri niekedy nechceli mať ani mobilný telefón a dnes si bez neho nevie ťažko predstaviť deň. Kapelu si potom ešte založil aj počas pobytu v Anglicku, kde hrávali československé rockové hity skupín ako Elán či Tublatanka.

S manželkou Zuzanou, ktorá pracuje v oblasti sociálnej starostlivosti, radi cestujú. Obľubujú najmä cestovanie s karavanom. Minulý rok navštívili Sicíliu, nedávno sa vrátili z Thajska. „Cestovanie rozširuje obzory a mení pohľad na svet. Na ľuďoch, ktorí veľa cestujú, to jednoducho vidieť,“ uzatvára Milan Vojtek.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Milan Vojtek

<p>The post Režisér Vojtek stojí za reláciou Moja diagnóza. Rodák z R. Soboty žil v Londýne a pracuje pre STVR first appeared on vobraze.sk.</p>

Na televíznych obrazovkách sa v posledných týždňoch častejšie objavuje rodák z Rimavskej Soboty Cyril Žolnír. Účinkuje v seriáli Sľub na TV Markíza, kde stvárňuje epizódnu postavu lekára – gynekológa Baka, ktorý sa v deji objavuje najmä v nemocničnom prostredí. Zároveň stvárňuje aj menšiu postavu vyšetrovateľa v seriáli Dotyk života na STVR.

Tretia séria rodinného seriálu z 80-tych rokov Sľub sa rozbehla začiatkom tohto týždňa. „Je to príležitostne, podľa potreby príbehu. Hrám mladého lekára s praxou, ktorý je nápomocný a nekonfliktný typ,“ približuje pre vobraze.sk svoju postavu Žolnír (43). Najnovšie si zahral aj v náročnej scéne pôrodu bábätka, ktorú diváci videli v úvode novej série. „Takýto rozsah lekárskej postavy som ešte nehral, takže je to pre mňa nová skúsenosť,“ dodáva. V seriáli niekedy účinkuje už od prvej série a postupne sa objavil vo viacerých situáciách z nemocničného prostredia.

Pri nakrúcaní sa stretáva aj s herečkami z regiónu, ktoré tiež účinkujú v Sľube. Sú to Anna Magdaléna Hroboňová z Lučenca a Anikó Vargová, rodáčka z obce z Kaloša. „Vždy poteší, keď sa stretneme viacerí z nášho kraja. Je to veľmi dobrá skúsenosť zahrať si aj v takomto seriáli Sľub. Atmosféra je veľmi príjemná a celý štáb funguje profesionálne. Je to zábava, je to príjemné a vážim si to, že môžem byť súčasťou takéhoto projektu,“ hovorí.

Okrem Sľubu ho môžu diváci vidieť aj v druhej minisérii Dotyk života, kde si zahral vyšetrovateľa. „Točil som to ešte v júni minulý rok a hral som tam vyšetrovateľa s jedným kolegom. Bolo to tiež veľmi zaujímavé,“ hovorí a dodáva, že ho však bavili obe postavy.

Zaujímavosťou je, že Cyril pôvodne vyštudoval právo aj VŠMU. Napokon sa však rozhodol venovať sa herectvu naplno. Dnes pôsobí ako umelec na voľnej nohe a popri televíznych úlohách je aktívny najmä v divadle. Účinkuje v Mestskom divadle Trenčín v predstaveniach Duchoň či Milada. Zaujímavosťou je, že práve v predstavení Milada sa opäť stretáva s Annou Hroboňovou. Cyril hrá aj v muzikáli Popoluška stvárňuje princovho pobočníka a v komédii Ach, tí susedia, s ktorou cestujú po Slovensku.

Zdroj: vobraze.sk, foto: reprofoto TV Markíza

<p>The post Rodák z R. Soboty sa objavuje v seriáli Sľub. Cyril Žolnír stvárňuje lekára first appeared on vobraze.sk.</p>

Riaditeľom Slovenského rozhlasu sa stal scénograf, dramatik, pesničkár a publicista Peter Janků. Pochádza z mesta Poltár, kde vyrastal a kam sa dodnes rád vracia. Zastával viacero vedúcich pozícií v divadelnom prostredí. Ako novinár pôsobil v televíziách TV Markíza, Slovenská televízia a TA3, kde sa venoval investigatívnej žurnalistike, a to v reláciách Reportéri či Čierny Peter. Za svoje reportáže získal viacero ocenení. Jeho meno je spojené aj s viacerými divadelnými a rozhlasovými hrami. V Slovenskom rozhlase pôsobil ako šéfdramaturg a intendant Rádia Devín, Junior, Litera a Pyramída. Doteraz pracoval ako poslanecký asistent Jozefa Hajka z KDH a uchádzal sa aj o post generálneho riaditeľa STVR.

„Ako poznám Petra, je to veľmi šikovný, rozhľadený a múdry človek, ktorý sa dlhodobo pohybuje v tejto brandži. Je uznávaný svojou tvorbou a hlási sa k tradičným hodnotám. Je dobre zvolený na toto miesto,“ povedala pre vobraze.sk poslankyňa Banskobystrického samosprávneho kraja z okresu Poltár Andrea Baníková. Podľa jej slov sa Janků dlhodobo venuje divadelnej a kultúrnej oblasti na rôznych pozíciách. „Bol aj v konkurze na riaditeľa STVR, kde predstavil svoju víziu a predstavy. Síce neuspel, ale pravdepodobne si ho všimli členovia poroty. Je z konzervatívneho spektra KDH,“ priblížila Baníková (KDH).

Peter Janků sa narodil v lučeneckej nemocnici, vyrastal však v Poltári. Na základnej škole si ho dodnes pamätajú a v meste má aj rodinu či priaznivcov. Umelecké sklony prejavoval už od detstva a práve v Poltári odohral aj niekoľko koncertov. Koncertoval aj v zahraničí a vydal viacero štúdiových hudobných albumov. Podľa publikácie Folk patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenskej folkovej scény.

„Menovanie Petra Janků je jasným signálom, že verejnoprávny rozhlas chceme budovať ako priestor kultivovaného dialógu, hodnotovej plurality a profesionálnej žurnalistiky. Zdieľame spoločnú predstavu médií, ktoré odolávajú tlakom bulvarizácie aj politickým vplyvom a zostávajú verné pravde, overeným faktom a tvorivej kvalite. Peter Janků prináša do vedenia rozhlasu silné morálne ukotvenie, skúsenosti z televízneho aj rozhlasového prostredia a schopnosť viesť tím s nadhľadom a nezávislosťou. Verím, že pod jeho vedením bude Slovenský rozhlas dôkazom toho, že verejná služba sa dá robiť profesionálne, nestranne a kultivovane,“ uviedla v tlačovej správe generálna riaditeľka STVR Martina Flašíková.

„Verím, že Slovenský rozhlas bude pod mojím vedením v mediálnom mori majákom právneho povedomia i právnej istoty, stojacich na rešpektovaní ústavných tradícií a hodnôt či demokratických princípov právneho štátu,“ uviedol Peter Janků, ktorý je rešpektovaným odborníkom v oblasti kultúry, médií, umeleckej tvorby a rozhlasovej dramaturgie.

Zdroj: vobraze.sk, tlačová správa STVR, Foto: FB/Peter Janků

<p>The post Slovenský rozhlas povedie Poltárčan Peter Janků, rešpektovaný odborník na kultúru, médiá a umeleckú tvorbu first appeared on vobraze.sk.</p>