Pôvodne mäsiar si zo svojej záľuby vo vyrezávaní po takmer 30-tich rokoch urobil živobytie. Práce Erika Kalinku z Fiľakova zdobia kostol vo Veľkých Dravciach, či Minizoo park vo Fiľakove. Je autorom aj viacerých diel na Vyšnom i Nižnom Skálniku. Ako pre vobraze.sk Erik Kalinka priblížil, rezbárstvu sa túžil venovať naplno od mladosti a želal si študovať tento odbor aj na strednej škole, ale rodičia mu tento sen nevedeli splniť. Vyučil sa preto za mäsiara v Prievidzi.

Do Rimavskej Soboty sa napokon vrátil kvôli štúdiu na nadstavbe a zostal v tomto regióne natrvalo, pretože sa tu zoznámil so svojou manželkou. Spolu žijú vo Fiľakove a vychovávajú aj 14-ročného syna. Keď sa spätne pozrie na svoje rozhodnutia, je rád, že sa vrátil. Ak má však niekto pocit, že mäsiarčina a rezbárstvo sú si podobné, Erik Kalinka ho rýchlo vyvedie z omylu. Podľa neho je veľký rozdiel medzi mäsom a drevom. „Mäso sa rozrezáva podľa daných parametrov. Drevu treba vdýchnuť dušu. Mäso je pritom studené a drevo teplé.“

Začiatkom leta sa šikovný rezbár zúčastnil sympózia pri rybníku vo Vyšnom Skálniku. Témou podujatia boli legendy Maginhradu. Sochu si mohli pozrieť návštevníci obľúbeného podujatia Cesta rozprávkovým lesom. Druhé sympózium sa konalo len nedávno, v septembri, v neďalekom Nižnom Skálniku. Cieľom bolo vytvoriť náhrady za sochy zničené vandalmi, ktoré boli súčasťou náučného chodníka na ceste k vyhliadkovej veži na Maginhrade. Obe podujatia si Erik Kalinka veľmi pochvaľuje. Organizátori podľa neho všetko pripravili a zabezpečili do najmenších detailov, preto sa mu veľmi dobre pracovalo. „Niekedy sympózium organizujú ľudia, ktorí o rezbárstvo nejavia záujem, na podujatí a prístupe to potom cítiť. To však nebol prípad spomínaných podujatí,“ dodal Kalinka.

Jeho výtvory zatiaľ najďalej putovali do Rakúska. Aktuálne pracuje na soche svätého Floriána, ktorá bude súčasťou expozície v novom múzeu hasičstva v Prievidzi. „Snažím sa robiť tak, aby ľudia z toho mali radosť. Každá pozitívna odozva ma poteší,“ hovorí Kalinka.

Nakrátko Slovensko opustil kvôli práci v Rakúsku, kde zostalo pár jeho diel. Jedným z nich je obraz, ktorý vytvoril na žiadosť rodiny, ktorá ho ubytovala. Po návrate na Slovensko sa už k mäsiarčine nevrátil a zamestnal sa v nábytkárskej výrobe. „Mäsiarčina je každodenný stereotyp, monotónna práca. Každá socha je originál,“ ozrejmil.

Človek podľa skúseného rezbára nedokáže opakovať pohyby identicky ako stroj. Môže niečo urobiť podobne, ale nikdy nie navlas rovnako. Ale preto považuje prácu s drevom za čarovnú, už samotný kus dreva je vždy originál.

„Niekedy príprava zaberie viac času ako samotná práca,“ skonštatoval. Ako ďalej dodal, jedným z dôvodov je aj to, že si musí vždy naštudovať detailne anatómiu, či už zvierat, alebo ľudí. Vždy sa tak snaží zachytiť ich čo najviac reálne a vdýchnuť im život. „Snažím sa naučiť dať soche pohyb, nejaký výraz tváre, aby nebola strnulá,“ zdôraznil. Pri tvorbe si Erik Kalinka dáva záležať i na detailoch. Každý jeden pohyb musí robiť uvážene a opatrne, keďže sa nedá vrátiť späť. „To nie je o rukách. Je to v hlave,“ podotkol.

Od roku 2023 ho rezbárčina živí, preto mu ostáva menej času na vlastnú tvorbu. Ako hovorí, keď tvorí, rád sa inšpiruje na internete, ale necháva sa viesť drevom. „Niečo sa dá vytvoriť z každého dreva, ale nie každé drevo sa dá použiť na čokoľvek,“ vysvetľuje. Do interiéru volí lipové drevo, do exteriéru zase dubové. Drevo sa naučil aj správne ošetriť, naimpregnovať, nalakovať, či nafarbiť. Vždy záleží od objednávky. Vie opraviť aj praskliny, ale len v nevyhnutných prípadoch. „Aj sem tam nejaká prasklina môže byť, aj v tom je to pekné. Aspoň je vidieť, že je to ručná práca a nie strojová,“ povedal Kalinka.

Na prácu s motorovou pílou sa začal orientovať od roku 2018. Starosta obce, do ktorej sa prisťahovali jeho rodičia, ho požiadal, aby vytvoril sochu svätého Floriána pre miestnych dobrovoľných hasičov. Popri robote chodil teda do Čamoviec s požičanou pílou pol roka. Vtedy pochopil, že mu práca s motorovou pílou vyhovuje.
Na súťaže však nechodí. „Nie som typ rezbára, ktorý ide na rýchlosť. Robím radšej pomalšie a tak, aby som bol so svojou prácou spokojný, aby som ju mohol posunúť ďalej,“ tvrdí.

Ako zaspomínal, spočiatku sa len ťažko lúčil so svojimi prácami, časom sa však naučil, že je to práca, ktorá ho živí. S úsmevom dodáva, že býva v bytovke, pracuje v dielni a nemá kde skladovať svoje diela. „Vyrezávam vyše 30 rokov, tak to už nepočítam, bolo toho strašne veľa,“ skonštatoval Kalinka, ktorý ako tvrdí, nemá žiadne nesplnené sny. „Sú to len výzvy, vytvoriť niečo, čo som ešte nerobil. Napríklad mal som požiadavku na ťažného koňa v životnej veľkosti. Takéto výzvy ma vedia potlačiť ďalej. Nútia ma vzdelávať sa,“ vysvetlil.

Jeho syn sa zatiaľ podľa Kalinku rezbárčine nevenuje, z dreva už síce tvoriť skúšal, ale zatiaľ ho to nenadchlo. Trpezlivý otec tomu necháva voľný priebeh. Sám vie, že nátlak by ho skôr odradil. Ak však bude syn chcieť, rád mu svoje skúsenosti odovzdá. Zatiaľ sa o ne podelí s inými rezbármi na sympóziách, ale ak ho niekto osloví aj mimo nich, rád odpovie.

Otec Erika Kalinku pochádza z Gemerských Dechtárov a mama z Radzoviec. Ako baník dostal jeho otec ponuku presťahovať sa do Prievidze a pracovať v tamojšej bani Cigeľ. Otec bol vo voľnom čase zanietený rybár, stali sa teda súčasťou rybárskej trampskej osady. V okolí Prievidze to bolo podľa Kalinku veľmi bežné. Členovia osady spolu chodievali na čundre, do lesov, na stanovačky. Pre deti, ale aj pre dospelých organizovali hry a výhrou boli aj drevené výrobky. Veľmi sa vtedy mladému Erikovi páčili, a keď mal asi dvanásť rokov, začal skúšať vyrezávať prvým nožíkom, obyčajnou rybičkou. Nemal počítač, internet bol ešte v plienkach a iných rezbárov nepoznal.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Erik Kalinka

<p>The post Rezbár Kalinka vdychuje drevu dušu. V okrese R. Sobota vytvoril mnoho postáv + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

V týchto dňoch vznikajú rezbárske diela, ktoré nahradia poškodené sochy na náučnom chodníku Po stopách Maginhradu. Po rezbárskom sympóziu na Vyšnom Skálniku začiatkom leta sa to aktuálne koná v susednom Nižnom Skálniku. Jeho ukončenie je naplánované na nedeľu 22. septembra.

Za evanjelickým kostolom tvoria štyri páry šikovných rúk, rezbári z rôznych kútov Slovenska – Pavol Hajduk, Albert Šimrák, Marián Hutira a Erik Kalinka. „Sú to majstri svojho remesla, preto ak budete mať čas, ešte stále sa môžete v našej obci zastaviť a pozdraviť ich,“ približuje Miroslav Bystriansky, starosta obce Nižný Skálnik.

Sochy na náučnom chodníku boli vplyvom času aj vandalov znehodnotené. „Nahradený bude bedár, obor s posedením na lúke nad obcou Nižný Skálnik, lavička s krížom pod lesom pri výstupe na Maginhrad či bratrík na konci trasy pri Malých Teriakovciach,“ uviedla Elena Kubaliaková, ekonomická manažérka Miestnej akčnej skupiny (MAS) MALOHONT, ktorá pomáha s organizačným zabezpečení sympózia. Jeho ukončenie spolu s predstavením rezbárskych výtvorov prebehne v nedeľu 22.9. o 12:00 hod. na Nižnom Skálniku za evanjelickým kostolom, na ktoré organizátori pozývajú širokú verejnosť.

Sympózium sa koná v rámci projektu obce Nižný Skálnik v spolupráci s dobrovoľníkmi miestneho občianskeho združenia SOLENIA, ktorí sa starajú o pohodlie rezbárov. Projekt finančne podporila MAS MALOHONT v rámci svojho grantového programu, Mikroregión Rimava a Rimavica a sponzorsky aj poľnohospodárska firma KEĽO A SYNOVIA, s.r.o.

Zdroj: Miroslava Vargová , foto: Elena Kubaliaková a Erik Kalinka

<p>The post Na Nižnom Skálniku vrcholí rezbárske sympózium. Vznikajúce diela nahradia poškodené sochy first appeared on vobraze.sk.</p>

Keď sa povie „tradičné ľudové remeslo“, mnohí z nás si vybavia rôzne výrobky, od hlinených hrnčekov, cez kožené opasky, drôtené šperky, sladké medovníky, až po prútené koše či drevené varešky. Dnes sa tešia veľkej obľube a neraz si ich prinášame domov aj z letných potuliek po historických centrách miest, z remeselných dielní, trhov alebo jarmokov.

Sú výsledkom talentu, zručnosti, šikovnosti a trpezlivosti pracovitých rúk, ktoré dnes už nemusia byť nevyhnutne poznačené vráskami a mozoľmi, ako vídať u starších majstrov. Čoraz častejšie sa o zachovanie remeselnej tradície starajú aj oveľa mladšie, no nemenej šikovné ruky.

Dôkazom je aj talentovaný Rimavskosoboťan Ľuboš Majan, ktorého mnohí poznajú aj ako šikovného rezbára a najmä nožiara. Hoci profesijne sa venuje podnikaniu v gastro sektore, práve remeslo je jeho koníčkom a relaxom zároveň. „Nože vyrábam už 23 rokov, posledných desať rokov k nim pribudli aj drevené sochy,“ vyratúva Ľuboš, ktorého sochárske diela možno vidieť napríklad v mestskom parku v Rimavskej Sobote, v Knižnici Mateja Hrebendu, v jednej z materských škôl ako aj v neďalekej obci Drienčany.

Zobrazuje najmä námety zvierat a ľudských postáv, ale aj rozprávkových postavičiek, pričom, ako prezradil, snaží sa vytvárať realistické sochy, ktoré by sa čo najvernejšie podobali skutočným tvorom. Zatiaľ pri svojej sochárskej práci siahal po dreve, ktoré je síce vďačným materiálom, no mladý umelec si vo svojich predstavách už vytýčil odvážnejšie méty.

„Mojím snom je vytvoriť niekoľko sôch z bieleho mramoru podľa gréckych antických predlôh, pretože mramor je večný a dajú sa v ňom prekrásne dotvoriť detaily. Krásne, dokonale a realisticky zvládnuté mužské alebo ženské telo v podobe mramorových sôch bude podľa mňa vždy vrcholom umenia a estetiky,“ myslí si nadaný Soboťan.

Hoci o práci s mramorom hovorí zatiaľ ako o svojom sne, je veľmi pravdepodobné, že raz sa stane realitou, keďže húževnatosť, vytrvalosť a posúvanie hraníc svojich zručností už preukázal pri výrobe nožov. Tej sa venuje už od mladíckych rokov. „Za ten čas som si prešiel rôznymi štýlmi a námetmi. Začínal som od tradičných bačovských nožov zdobených technikou vylievania cínom a dnes pokračujem výrobou plasticky rytých nožov. Preferujem techniku plastická rytina v oceli, ktorá je asi najprácnejšia a kompozične pomerne ťažko zvládnuteľná,“ priznáva skúsený nožiar, ktorý svoj talent rozvíjal aj v starožitníckej či zlatníckej dielni v Taliansku a jeho umelecké kúsky sa ocitli v rukách mnohých zahraničných zberateľov.

Získal za ne aj nejedno ocenenie. Ako pri každom remesle, aj v prípade výroby dýk ide nielen o krásnu, detailnú, ale najmä časovo náročnú prácu. Ak by ste si mysleli, že je to „oddychovka“ na jedno-dve nedeľné popoludnia, Ľubošova odpoveď raz-dva napraví takýto úsudok. „Čas, ktorý strávim pri výrobe jedného noža je rôzny. Pri tých jednoduchších sú to približne tri až štyri týždne, nad tými najzložitejšími sedím aj tri mesiace,“ vysvetľuje a ako príklad uvádza svoje najnovšie dielo, dýku s námetom z gréckej mytológie „Daidalos a Ikaros“.

Zobrazuje bájnu scénu, podľa ktorej Ikaros neposlúchol otcove rady a letel tak vysoko, až mu slnko roztopilo krídla z vosku. Postavy sú plasticky vysekané v 2,5 centimetrovej oceli, okrem nej Ľuboš použil zlato, striebro, mamutovinu, titán, diamanty a drahokam Heliodor. Materiály však zďaleka nie sú tým jediným, čo dýku robí vzácnou. Na cene jej rozhodne pridáva aj čas, ktorý majster musí pri jej detailnom spracovaní stráviť. Konkrétne táto posledná vznikala neuveriteľných 350 hodín.

„Samozrejme, nie je reálne pracovať od rána do večera, pri výrobe dýky sa treba veľmi sústrediť a ani dlhé sedenie v jednej polohe nie je veľmi pohodlné,“ dodáva šikovný Soboťan, ktorý dýku zachytávajúcu Ikarov pád začal vyrábať len tak, pre vlastné potešenie. Ako pri každom remesle, aj v tomto prípade platí, že talent, šikovnosť, ale aj nekonečné hodiny strávené pri práci dajú hotovému dielu oveľa vyššiu hodnotu, než aká sa dá vyčísliť peniazmi…

Zdroj: vobraze.sk, FOTO: archív Ľuboša Majana

<p>The post Ľuboš Majan: Výrobe dýky niekedy venujem aj stovky hodín first appeared on vobraze.sk.</p>