Tomáš Husár, rodák z Hrnčiarskych Zalužian, istý čas žil a pracoval aj ďaleko od domova. Dnes pôsobí ako záchranár v Hnúšti a hovorí, že návrat do regiónu bolo jedno z najlepších rozhodnutí. Aj keď má za sebou skúsenosti z rušnejších staníc, pokojnejšie tempo mu momentálne vyhovuje.

„Dva a pol roka som slúžil na záchranke v Senci. Býval som v Bratislave. Už pri nástupe som do žiadosti uviedol Rimavskú Sobotu a okolie, ale nebolo voľné miesto,“ povedal pre vobraze.sk Tomáš Husár (28). Keď sa pred rokom a pol uvoľnilo miesto v Hnúšti, prišlo to nečakane. „Kolegyňa išla do dôchodku. Hnúšťa je pomerne pokojné miesto a som tam spokojný. Je to rozdiel oproti Sencu,“ vysvetľuje záchranár, ktorý slúži už štvrtý rok.

Začínal ako šofér sanitky, dnes pracuje v posádke s lekárom. „Teraz som na striedačku v posádke s lekárom buď ako šofér, alebo ako záchranár. Lekár má hlavné slovo a moja úloha sa odvíja od jeho požiadavky.“ Zodpovednosť však cíti stále rovnako. „Ako šofér sanitky mám stále zodpovednosť za posádku. Či už vezieme pacienta, alebo nie,“ približuje svoje pôsobenie v záchrannej službe.
Na práci ho baví najmä jej nepredvídateľnosť. Stereotypná práca pre neho nikdy nebola lákavá. „Aj po takmer štyroch rokoch oceňujem, že to nie je rutinná práca. Tú veľmi nemusím. Dopredu nikdy nevieme, aké výjazdy nás čakajú. Každý deň je iný. Veľkou raritou sú dni, keď výjazdy nemáme,“ hovorí Husár, ktorému sa prácou v záchrannej službe splnil detský sen.

Podľa jeho slov ťažko povedať, ktoré boli najťažšie výjazdy. „Každý výjazd dá svojim spôsobom zabrať. Niektorý fyzicky, niektorý psychicky,“ vysvetľuje. Predsa len sú však situácie, ktoré vníma citlivejšie. „Najviac stresujúce sú pôrody a detskí pacienti. To sú dve oblasti, kde nikdy neviete, čo z toho bude. Ja som mal zatiaľ šťastie, že išlo prevažne o klasické laryngitídy a vystrašené mamičky,“ doplnil.
Popri práci v záchrannej službe je známy aj vďaka folklóru a tancu, ktorému sa dlhé roky aktívne venoval. V minulosti účinkoval aj vo väčších projektoch a predstaveniach.

Ako jeden z mála tanečníkov z regiónu, tancoval aj s najznámejším ľudovým súborom na Slovensku. V SĽUK-U pôsobil od roku 2017, počas štyroch sezón. „Asi najviac mi v pamäti ostane predstavenie k oslave deväťdesiatych narodenín Juraja Kubánku, ktorého som mal tú česť spoznať,“ hovorí tanečník.

Dnes je však jeho vzťah k tancu voľnejší. „Tancu sa už aktuálne vôbec nevenujem. Posledné predstavenie som mal v novembri minulého roku. To bolo v Michalovciach,“ zaspomínal si Tomáš Husár.
Jedným z výrazných projektov bolo účinkovanie v predstavení Cigáni idú do neba. „Dalo mi to obrovské množstvo skúseností. Vidieť, ako pracuje Ján Ďurovčík, aj ako pracujú ostatní profesionáli. Spoznal som veľké množstvo skvelých ľudí. Za to som vďačný,“ uviedol folklorista, ktorý vystúpil v mnohých slovenských mestách. Za nezabudnuteľný zážitok, na ktorý bude podľa jeho slov navždy spomínať, považuje vystúpenie v Spojených arabských emirátoch.

Napriek úspechom dnes nič aktívne nehľadá. „Nebudem nič silne odmietať, ale ani nič nehľadám. Ani predtým som nič nehľadal, ono to vždy prišlo,“ prezrádza Husár, ktorý aktuálne žije s priateľkou v Rimavskej Sobote.

V Bratislave sa venoval aj tréningu gymnastiky, učil deti vo veku od štyroch do deviatich rokov. „Z časových dôvodov som to musel zanechať. Popri zamestnaní som nevedel zabezpečiť voľno vždy v rovnaký deň a rovnaký čas,“ vysvetľuje a zároveň dodáva, že ani dnes si nevie úplne predstaviť, ako by sa mu to podarilo skĺbiť.

„V zime som sa k ničomu veľmi nedostal. Nepodarilo sa mi ísť lyžovať. Raz som sa bol akurát korčuľovať na rybníku v Ožďanoch. Aktuálne voľný čas venujem našim psíkom. S priateľkou máme štyroch,“ hovorí s úsmevom Husár. Šteniatko border kólie zachránené zo salaša, taliansky chrtík v opatere, jazvečík či jorkšírsky teriér – psy sú dnes prirodzenou súčasťou ich života. S príchodom jari sa teší najmä na spoločné výlety. „Naložím ich do auta a nechám ich poriadne niekde za mestom vybehať,“ netrpezlivo očakáva krajšie počasie.

Aj keď sa jeho životné tempo zmenilo, jedno zostáva rovnaké – silné puto k rodnému kraju a pocit, že je tam, kde má byť. Práca záchranára, ktorú robí s rešpektom a pokorou, je dnes jeho prioritou. A folklór? Ten zostáva ticho prítomný – ako súčasť identity, ktorá sa nestráca, len dozrieva. „K folklóru som mal blízko odmalička a na tom sa nič nezmenilo,“ uzatvára Tomáš Husár.

<p>The post Tomášovi Husárovi z Hrnčiarskych Zalužian sa splnil sen, stal sa záchranárom. Spolupracoval s režisérom Ďurovčíkom first appeared on vobraze.sk.</p>

Hudba ju sprevádza od detstva, formovala jej hodnoty, profesiu aj sny. Katarína Bielčiková z Kokavy nad Rimavicou vyrástla v prostredí, kde piesne zneli každý deň. Dnes, po rokoch v Slovenskom rozhlase (v súčasnosti súčasť STVR), vníma hudbu ako svoj životný jazyk – spomienku na rodný kraj, ale aj most medzi generáciami.

Ako hudobná dramaturgička Slovenského rozhlasu pôsobí už viac než tri desaťročia. „Vyberám hudbu do rozprávok, poézie, hier, vytvárame umelecké pásma, ktoré sa vysielajú v rozhlase. Každý projekt je iný, prináša nové témy aj výzvy,“ hovorí pre vobraze.sk Katarína Bielčíková. Práca podľa nej vyžaduje hlboké sústredenie a cit pre atmosféru. „Hudba musí presne podporiť situáciu, nie ju prehlušiť.“

Hudba ju obklopovala odmalička. Vyrastala na samote, kde spev, fujary a heligónka patrili k bežnému dňu. Jej otec, Paľko Bielčik, bol známy fujarista a výrobca fujár, mama účinkovala ako speváčka v súbore Kokavan. „Naučili ma vnímať hudbu ako niečo prirodzené, čo patrí k životu rovnako ako dýchanie,“ spomína. Jej hlas môžeme počuť na mnohých CD nosičoch. “Robili sme nosič, volá sa Z kokavských kolešní, kde sme účinkovali viacerí, aj spevácke skupiny, aj sólisti. Dokonca tam spieva aj moja už nebohá mamina. Potom to boli otcove sólové cédečka, kde mal vždy nejakých hostí a jedenkrát mal aj nás, svoju ženu a svoju dcéru. Ja som potom ešte naspievala pre rozhlas cédečko s kokavskými piesňami,” vymenúva charizmatická speváčka.

Po štúdiu spevu na konzervatóriu v Žiline sa dostala aj na profesionálne javisko. Stala sa členkou Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK), kde pôsobila ako zborová speváčka so sólovými vstupmi. „V SĽUK-u som sa naučila disciplíne, pokore a profesionalite. Bola to škola života – spev, pohyb, javisko, publikum. Každé vystúpenie bolo sviatkom,“ spomína. Aj keď po materskej dovolenke nastúpila do Slovenského rozhlasu, obdobie v SĽUK-u zostáva v jej pamäti ako tvorivý a inšpiratívny čas. „Bol to krásny čas, plný energie a tvorivosti. Vďaka SĽUK-u som pochopila, že folklór nie je len spomienka, ale živé umenie.“

Popri práci sa venuje aj deťom. V rodnej dedine spolu s kamarátkou Ľubicou Žilkovou pripravuje s deťmi divadelné a spevácke vystúpenia podľa kokavských povestí autorky Barbory Špánikovej z Banskej Bystrice. „Musím povedať, že ich to veľmi baví. Deti navštevujú krúžky, takže sú zvyknuté na vystupovanie pred obecenstvom. Zistila som, že sú zvedavé, chcú sa učiť, sú rady, keď sa môžu ukázať a keď sa môžu niečo nové naučiť. Veľa sa spolu nasmejeme. Keď sa im dá šanca, vedia sa rozžiariť,“ hovorí s úsmevom.

Hoci žije v Modre a pracuje v Bratislave, každý piatok sa vracia domov – do Kokavy nad Rimavicou. „Tam mám rodičovský dom, záhradu, učím sa kosiť, a hlavne tam mám korene,“ poznamenala. Na dôchodok sa chce natrvalo vrátiť do rodnej obce. Lákajú ju ručné práce – ľan, ovčia vlna aj tvorba inšpirovaná folklórom. „Máme gubára Jána Fottu, ktorý nemá nasledovníkov. Chcela by som vytvoriť niečo, čo by spojilo tradíciu s mojimi nápadmi,“ dodáva.

Vo voľnom čase veľmi rada číta, študuje archívne nahrávky z rozhlasového fondu, zaujíma sa o históriu, chodí po horách so svojím otcom a hľadá stopy starých gazdovských usadlostí – tzv. kolešní. „Keď nájdeme nejaký džbán či starú panvičku, zapíšem si, komu patrila. Mojím snom je raz vytvoriť v Kokave malé múzeum – izbu, kde by sa zachovala pamäť našich ľudí. Zatiaľ je tam múzeum tkáčstva, ktoré svojpomocne založila Ľubka Žilková. No múzeum, kde by bol ten záber širší, tam nie je. Prostriedky naň zatiaľ nemám, no chuť by bola, tak uvidíme, či sa mi to podarí,” dodáva Bielčiková. Tá sa teší z dvoch vnukov, jeden má 22 mesiacov a druhý sedem rokov. Usiluje, aby mladí nezabudli na kokavské nárečie, v ktorom spieva a vyučuje. „Chcem, aby dievčatá vedeli povedať še, idemo, lovká, horká, aby mali tú správnu dikciu. V nárečí je duša nášho kraja,“ hovorí. Jej práca i život sú dôkazom, že folklór nie je len spomienkou, ale živým organizmom, ktorý rastie s každou generáciou. „Hudba je dar. Keď ju odovzdáte ďalej, nestratí sa – práve naopak, rozmnoží sa,“ uzatvára s úsmevom.

Galavečer k 55. výročiu FS Kokavan
V sobotu 8. novembra vystúpi v jubilejnom galaprograme k 55. výročiu založenia folklórneho súboru Kokavan, kde sa zhostí dôležitej úlohy – postavy starej mamy, ktorá je nositeľkou tradícií a pilierom rodiny. Program je podľa jej slov vyskladaný z niekoľkých línií. “Prvá línia je vlastne striedanie štyroch ročných období, na ktoré v podstate nadväzuje symbolicky dozrievanie, dospievanie a zrelý vek vnúčat. Je tam zakomponované veľmi dôležité posolstvo, že nositeľkami a udržiavateľkami tradícií boli najmä ženy. Muži často odchádzali za prácou, no ženy zostávali doma – uchovávali jazyk, piesne, dikciu, melódiu. Starí rodičia mali čas venovať sa vnúčatám. Tak sa tradícia zachovávala aj v minulosti,” priblížila Katarína Bielčiková. V programe robila hudobnú dramaturgiu, čiže do každej scénky vyberala adekvátnu hudbu, ktorá vystihuje presne danú situáciu. Celý program je vystavaný z hudobných, tanečných častí i sólistických častí, no striedanie jednotlivých ročných období je ohraničené štylizovanou medziscénkou približujúcou ročné obdobie a aj nejakú činnosť či pieseň, ktorá sa k nemu viaže. Ako Bielčiková dodala, hlavnou osobou, ktorá vymyslela aj zastrešila organizáciu galavečera, je Blanka Harasimová, vedúca Miestneho kultúrneho strediska v Kokave nad Rimavicou.

Zdroj: vobraze.sk, foto; archív Katarína Bielčíková

<p>The post Katarína Bielčiková z Kokavy nad Rimavicou spievala v SĽUK-u, tradície dodnes uchováva v rozhlase first appeared on vobraze.sk.</p>