Hudba ju sprevádza od detstva, formovala jej hodnoty, profesiu aj sny. Katarína Bielčiková z Kokavy nad Rimavicou vyrástla v prostredí, kde piesne zneli každý deň. Dnes, po rokoch v Slovenskom rozhlase (v súčasnosti súčasť STVR), vníma hudbu ako svoj životný jazyk – spomienku na rodný kraj, ale aj most medzi generáciami.

Ako hudobná dramaturgička Slovenského rozhlasu pôsobí už viac než tri desaťročia. „Vyberám hudbu do rozprávok, poézie, hier, vytvárame umelecké pásma, ktoré sa vysielajú v rozhlase. Každý projekt je iný, prináša nové témy aj výzvy,“ hovorí pre vobraze.sk Katarína Bielčíková. Práca podľa nej vyžaduje hlboké sústredenie a cit pre atmosféru. „Hudba musí presne podporiť situáciu, nie ju prehlušiť.“

Hudba ju obklopovala odmalička. Vyrastala na samote, kde spev, fujary a heligónka patrili k bežnému dňu. Jej otec, Paľko Bielčik, bol známy fujarista a výrobca fujár, mama účinkovala ako speváčka v súbore Kokavan. „Naučili ma vnímať hudbu ako niečo prirodzené, čo patrí k životu rovnako ako dýchanie,“ spomína. Jej hlas môžeme počuť na mnohých CD nosičoch. “Robili sme nosič, volá sa Z kokavských kolešní, kde sme účinkovali viacerí, aj spevácke skupiny, aj sólisti. Dokonca tam spieva aj moja už nebohá mamina. Potom to boli otcove sólové cédečka, kde mal vždy nejakých hostí a jedenkrát mal aj nás, svoju ženu a svoju dcéru. Ja som potom ešte naspievala pre rozhlas cédečko s kokavskými piesňami,” vymenúva charizmatická speváčka.

Po štúdiu spevu na konzervatóriu v Žiline sa dostala aj na profesionálne javisko. Stala sa členkou Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK), kde pôsobila ako zborová speváčka so sólovými vstupmi. „V SĽUK-u som sa naučila disciplíne, pokore a profesionalite. Bola to škola života – spev, pohyb, javisko, publikum. Každé vystúpenie bolo sviatkom,“ spomína. Aj keď po materskej dovolenke nastúpila do Slovenského rozhlasu, obdobie v SĽUK-u zostáva v jej pamäti ako tvorivý a inšpiratívny čas. „Bol to krásny čas, plný energie a tvorivosti. Vďaka SĽUK-u som pochopila, že folklór nie je len spomienka, ale živé umenie.“

Popri práci sa venuje aj deťom. V rodnej dedine spolu s kamarátkou Ľubicou Žilkovou pripravuje s deťmi divadelné a spevácke vystúpenia podľa kokavských povestí autorky Barbory Špánikovej z Banskej Bystrice. „Musím povedať, že ich to veľmi baví. Deti navštevujú krúžky, takže sú zvyknuté na vystupovanie pred obecenstvom. Zistila som, že sú zvedavé, chcú sa učiť, sú rady, keď sa môžu ukázať a keď sa môžu niečo nové naučiť. Veľa sa spolu nasmejeme. Keď sa im dá šanca, vedia sa rozžiariť,“ hovorí s úsmevom.

Hoci žije v Modre a pracuje v Bratislave, každý piatok sa vracia domov – do Kokavy nad Rimavicou. „Tam mám rodičovský dom, záhradu, učím sa kosiť, a hlavne tam mám korene,“ poznamenala. Na dôchodok sa chce natrvalo vrátiť do rodnej obce. Lákajú ju ručné práce – ľan, ovčia vlna aj tvorba inšpirovaná folklórom. „Máme gubára Jána Fottu, ktorý nemá nasledovníkov. Chcela by som vytvoriť niečo, čo by spojilo tradíciu s mojimi nápadmi,“ dodáva.

Vo voľnom čase veľmi rada číta, študuje archívne nahrávky z rozhlasového fondu, zaujíma sa o históriu, chodí po horách so svojím otcom a hľadá stopy starých gazdovských usadlostí – tzv. kolešní. „Keď nájdeme nejaký džbán či starú panvičku, zapíšem si, komu patrila. Mojím snom je raz vytvoriť v Kokave malé múzeum – izbu, kde by sa zachovala pamäť našich ľudí. Zatiaľ je tam múzeum tkáčstva, ktoré svojpomocne založila Ľubka Žilková. No múzeum, kde by bol ten záber širší, tam nie je. Prostriedky naň zatiaľ nemám, no chuť by bola, tak uvidíme, či sa mi to podarí,” dodáva Bielčiková. Tá sa teší z dvoch vnukov, jeden má 22 mesiacov a druhý sedem rokov. Usiluje, aby mladí nezabudli na kokavské nárečie, v ktorom spieva a vyučuje. „Chcem, aby dievčatá vedeli povedať še, idemo, lovká, horká, aby mali tú správnu dikciu. V nárečí je duša nášho kraja,“ hovorí. Jej práca i život sú dôkazom, že folklór nie je len spomienkou, ale živým organizmom, ktorý rastie s každou generáciou. „Hudba je dar. Keď ju odovzdáte ďalej, nestratí sa – práve naopak, rozmnoží sa,“ uzatvára s úsmevom.

Galavečer k 55. výročiu FS Kokavan
V sobotu 8. novembra vystúpi v jubilejnom galaprograme k 55. výročiu založenia folklórneho súboru Kokavan, kde sa zhostí dôležitej úlohy – postavy starej mamy, ktorá je nositeľkou tradícií a pilierom rodiny. Program je podľa jej slov vyskladaný z niekoľkých línií. “Prvá línia je vlastne striedanie štyroch ročných období, na ktoré v podstate nadväzuje symbolicky dozrievanie, dospievanie a zrelý vek vnúčat. Je tam zakomponované veľmi dôležité posolstvo, že nositeľkami a udržiavateľkami tradícií boli najmä ženy. Muži často odchádzali za prácou, no ženy zostávali doma – uchovávali jazyk, piesne, dikciu, melódiu. Starí rodičia mali čas venovať sa vnúčatám. Tak sa tradícia zachovávala aj v minulosti,” priblížila Katarína Bielčiková. V programe robila hudobnú dramaturgiu, čiže do každej scénky vyberala adekvátnu hudbu, ktorá vystihuje presne danú situáciu. Celý program je vystavaný z hudobných, tanečných častí i sólistických častí, no striedanie jednotlivých ročných období je ohraničené štylizovanou medziscénkou približujúcou ročné obdobie a aj nejakú činnosť či pieseň, ktorá sa k nemu viaže. Ako Bielčiková dodala, hlavnou osobou, ktorá vymyslela aj zastrešila organizáciu galavečera, je Blanka Harasimová, vedúca Miestneho kultúrneho strediska v Kokave nad Rimavicou.

Zdroj: vobraze.sk, foto; archív Katarína Bielčíková

<p>The post Katarína Bielčiková z Kokavy nad Rimavicou spievala v SĽUK-u, tradície dodnes uchováva v rozhlase first appeared on vobraze.sk.</p>

Dominika Husárová z Hrnčiarskych Zalužian (okres Poltár) študuje slovakisticko-mediálne štúdiá. Už druhý rok spieva v FSk Hráči a má vlastnú reláciu v študentskom rozhlase. Do budúcna by rada pracovala v rádiu, alebo v televízii. Neláka ju však stať pred kamerou, ale za ňou.

Ako dieťa začínala Dominika s folklórom v krúžku Podkovička na Základnej škole P. Dobšinského v Rimavskej Sobote. Po čase skúsila FS Rimavan, ktorý navštevoval aj jej starší brat Tomáš. „Ja som sa dosť hanbila, oni boli už takí zabehnutí. Tým, že som sa hanbila, tak som z toho upustila po pár mesiacoch. To aj trošku teraz ľutujem,“ spomína pre vobraze.sk Dominika Husárová na obdobie, kedy na pár rokov folklór odložila bokom. K ľudovej hudbe sa vrátila v súbore Hrnčiarka z Hrnčiarskych Zalužian. Vďaka nemu prekonala trému a prvýkrát vystúpila ako sólová speváčka.

Dominika sa aktuálne pripravuje na štátnice a dokončuje bakalársku prácu na UPJŠ v Košiciach. Popri škole účinkuje vo FSk Hráči, ktorý pred pár rokmi vznikol odčlenením od viac známeho FS Hrnčiarka. V ňom mladá folkloristka spievala od štrnástich rokov. „Ani sa nedá povedať, odkiaľ súbor Hráči je, lebo sme od Zalužian, Sušian. Vedie nás Peťo Klajban z Hrachova, chodí k nám ujo Krahulec z Kokavy, ale máme členov aj z iných miest,“ priblížila Dominika, pochádzajúca z rodiny žijúcej folklórom. Jej starší brat Tomáš tancoval v SĽUK-u a mama je tiež súčasťou Hráčov. Otec je podľa Dominiky folklorista iba srdcom a smeje sa, že je ich rodinný manažér a šofér.

Najbližšie čaká FSk Hráči vystúpenie v Divíne už túto sobotu pri príležitosti Divínskeho fašiangového hodovania a ešte v ten istý večer vystúpia na Poľovníckom plese v Revúcej. „Máme pripravený aj taký scénický program na tému fašiangov, s ktorým vystupujeme už druhý rok. Po fašiangoch máme počas pôstu chvíľu prestávku a potom začína leto a to je vždy zaujímavé,“ dodáva dlhoročná folkloristka, ktorá podľa vlastných slov ľutuje, že v mladosti odišla z FS Rimavan a nenaučila sa tancovať.

Dominika Husárová vyštudovala Strednú pedagogickú školu v Lučenci, ale vraj už veľmi skoro prišla na to, že v tejto profesii svoju budúcnosť nevidí. Keď si teda vyberala vysokú školu, jej voľba padla na žurnalistiku. „Mamina mi vtedy povedala, aby som skúsila aj niečo viac všeobecné. Tak som si vybrala žurnalistiku v Bratislave, aj masmédiá v Košiciach. Prijali ma na obe,“ prezradila Dominika, ktorá napokon poslúchla radu mamy a dnes jej je vďačná. Zistila totiž, že práca v rozhlase, či s kamerou ju baví viac ako písanie. „Na škole som si našla záľubu v kamerovaní, strihaní a postprodukcii. Už predtým som zvykla točiť vtipné videá a paródie a potom som to upravovala a púšťala kamarátom. Ale v škole sme mali zadanie a ja som natočila dokument o Zalužanoch,“ hovorí, že aj keď s odstupom času vidí chyby, bola to pre ňu dobrá skúsenosť, ktorá jej ukázala nový smer.

V škole objavila aj ďalšie svoje hobby. “ Je to taká záľuba, ku ktorej som prišla v Košiciach. Máme internetové študentské rádio. Ja som pred dvomi rokmi začala chodiť do tohto študentského rozhlasu, kde som aj zistila, že práve rozhlas ma baví. Mala som vlastnú reláciu každú stredu,“ prezradila Dominika. Dlhé roky bojuje s trémou, aj keď má za sebou stovky vystúpení. „Pracujem na sebe a hovorím si, že keby som ju nepotlačila, budem to ľutovať. Spomeniem si, že som odišla z FS Rimavan a vidím, aký je môj brat, a že už by som mohla aj ja byť dobrá tanečníčka,“ hovorí Dominika, ktorá spolupracovala aj s našou redakciou internetových novin.

Do budúcnosti má veľa plánov. Ako však priznala, ešte stále má pocit, že sa hľadá. „Chcela by som začať v rozhlase, alebo aj v televízii za kamerou. Predstaviť by som si to vedela aj v strižni,“ poznamenala s tým, že potom sa vraj uvidí, kam ju osud zaveje. Uvažovala aj nad podcastom, ale zatiaľ má pocit, že neprišiel ten správny čas. Rada by dostala moderným spôsobom do povedomia zabudnuté ľudové zvyky. Zatiaľ ale nemá presnejšiu predstavu, ako. Počas písania bakalárskej práce na tému Ľudová kultúra vo verejnoprávnom rozhlase počúva nahrávky v rozhlasovom archíve a plánuje preskúmať aj televízny archív.

Hoci bola Dominika od detstva aktívna športovkyňa, priznáva, že pri ničom dlho nevydržala. Chvíľu hrala florbal, neskôr futbal za tím Hrnčiarskych Zalužian. Najdlhšie ju vraj bavil volejbal. Futbalu sa stále venuje, ale už za kamerou. Robí totiž záznamy zápasov mužstva v obci, v ktorej žije od svojich šiestich rokov. V Hrnčiarskych Zalužanoch okrem futbalu natáča a robí zostrihy aj zo slávností.

Chvíľu sa venovala aj hre na heligónku. So smiechom prezradila, že majú v rodine jednu putovnú, ktorá už roky čaká na svoju chvíľu. Dostala ju jej mama od svojho otca, ktorý vždy miloval folklór. Neskôr na ňu skúšal hrať Dominikin brat Tomáš a napokon aj samotná Dominika.
A ktoré vystúpenie považuje za nezabudnuteľné? „Chodila som na folklórne slávnosti do Detvy každý rok a predstavovala som si, aké by to bolo stáť na pódiu a že by ma počuli ľudia. V roku 2022 sme s Hráčmi vystupovali na malom pódiu. To bol taký môj splnený sen,“ odvetila vysokoškoláčka.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Folkloristka Husárová z H. Zalužian si našla záľubu v kamerovaní a baví ju rozhlas first appeared on vobraze.sk.</p>