Zručný remeselník Miroslav Moncoľ z Kokavy nad Rimavicou zostáva verný tradícii, poctivej ručnej práci a presnosti. Aj vo veku 69 rokov trávi hodiny vo svojej dielni, kde vznikajú drumble, kožené opasky, pracky či tradičné ozdoby, ktoré poznajú folkloristi nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. „Všetko, čo spravím, sa musí najprv páčiť mne. Až potom sa to môže páčiť niekomu inému,“ hovorí pre vobraze.sk Miroslav Moncoľ.
Jeho meno je medzi folkloristami dobre známe. Na výrobky s typickými kokavskými motívmi nedá dopustiť a rovnako si zakladá aj na tradičných postupoch. „Vedel by som tie veci urobiť aj viac vyzdobené alebo modernejšie, ale nechcem. Chcem, aby to ostalo také, ako to vymysleli naši predkovia,“ vysvetľuje.

Na výrobu hudobných nástrojov a kožených výrobkov sa pozerá nielen ako na remeslo, ale aj ako na určitý záväzok voči tradícii. Tvrdí, že človek si nemôže prisvojiť ľudové umenie a úplne ho prerobiť podľa seba. „Pieseň si požičiavam od ľudu, ale musím ju vrátiť minimálne takú dobrú, aká bola. A toto isté beriem aj pri remesle,“ vraví Moncoľ.

V predchádzajúcich rokoch získal viacero ocenení na celoštátnych súťažiach výrobcov hudobných nástrojov. Medzi nimi aj titul Instrumentum Excellence, ktorý udeľujú výrobcom za mimoriadnu úroveň remeselného spracovania. Na súťaže nosieval vlastnoručne vyrobené fujary, píšťaly aj drumble. Na Hontianskej paráde v Hrušove minulý rok získal ocenenie najlepší remeselník. Vlani na jeseň získal Miroslav titul majster ľudovej umeleckej výroby. Berie ho s pokorou, ale predsa len ho v niečom ovplyvnil. „Keď už má človek takýto titul, tak je to záväzok. Aj výrobky musia mať istú úroveň. Posúvam len výrobky, ktoré sú toho hodné. “

K remeslu sa dostal prirodzene aj vďaka svojej profesii. Dlhé roky pracoval v nástrojárni v Hnúšti, kde vyrábal technické formy a prípravky. Práve tam získal skúsenosti s precíznou prácou, technickým kreslením či výrobou nástrojov. „Majster, ktorý išiel do dôchodku, si vybral mňa, aby som pokračoval v jeho práci. Tam som sa naučil veľmi veľa, “ spomína. Hoci Moncoľ svoje remeslo nevyučuje ďalej, vždy rád poradí. „Mnohí si dnes svoje metódy nechávajú pre seba. Ja sa snažím šikovným ľuďom, ktorí sa tomu chcú venovať pomôcť a niečo ich naučiť, keď s tým za mnou prídu. “

Aj preto si v súčasnosti väčšinu pracovných pomôcok vyrába sám. Razníky na kožu, rydlá na gravírovanie či rôzne technické prípravky vznikajú priamo v jeho dielni. „Keď som začal robiť drumble, vedel som, že to nepôjde len tak od zveráka. Musel som si vymyslieť a vyrobiť vlastné prípravky,“ ozrejmil Miroslav Moncoľ. Niektoré vznikali metódou pokus – omyl. „Prvý nefungoval dobre, druhý bol lepší, tretí už fungoval,“ dodal.
Za tie roky sa jeho prístup k práci ešte viac vycibril. Sám o sebe tvrdí, že bol vždy pedant. „Aj v práci ma poznali ako jedného z najpedantnejších. Chcel som všetko doviesť do čo najlepšieho stavu,“ podotkol. Poriadok si udržiava nielen v dielni, ale aj pri práci samotnej. „Niektorí hovoria, že čím väčší neporiadok, tým lepšie sa človek vyzná. Mám to opačne,“ doplnil.

Aj po desaťročiach výroby sa podľa vlastných slov stále učí. „Človek sa učí celý život. Aj na vlastných chybách, aj na cudzích,“ hovorí šikovný remeselník. Ak sa mu výrobok nepodarí podľa predstáv, jednoducho ho zlikviduje alebo prerobí. „Keď to nie je dobré, tak to nejde von. Musím to spraviť inak,“ vysvetľuje.
Dôležitou súčasťou jeho práce je aj atmosféra v dielni. Keď príde na jemnú ručnú prácu, pustí si hudbu, podcasty alebo audioknihy. Jeho obľúbeným spisovateľom je Paulo Coelho. „Pri práci oddychujem. Je to pre mňa relax,“ poznamenal.

Hoci dnes už pracuje pomalšie ako kedysi, remeslo ho stále napĺňa. V minulosti dokázal vyrábať od rána do večera, najmä pred festivalovou sezónou. Teraz si to časovo rozloží. „Dopoludnia robím pár hodín, potom poobede. Už si to viem lepšie rozdeliť,“ približuje Moncoľ.
Naďalej navštevuje jarmoky, folklórne festivaly a podujatia po celom Slovensku. Práve tam sa často stretáva s ľuďmi, ktorí jeho výrobky poznajú dlhé roky. Teší ho, keď si niekto všimne precíznosť práce alebo tradičné spracovanie. „Dnes si ľudia neuvedomujú čas, úsilie a materiál, ktorý do produktov my remeselníci vnášame. Keď však príde niekto, kto to ocení, alebo sa do toho vyzná, častokrát mu na cene ani nezáleží, pretože vidí kvalitu“ uviedol. Jeho výrobky sa šíria aj medzi mladými ľuďmi. „Aj mladí si kupujú, čo ponúkam. Síce menej ako to bolo predtým, ale stále je o to záujem. “

Okrem remesla má blízko aj k hudbe a folklóru. V minulosti hrával a tancoval, preto veľmi citlivo vníma aj úpravy ľudových piesní či tradícií. Nemá rád, keď sa podľa neho pôvodné veci zbytočne prerábajú. „Tradícia sa má rozvíjať citlivo. Nie všetko nové je lepšie.“
Veľké plány už nemá. Najdôležitejšie je pre neho zdravie, rodina a spokojnosť. Napriek tomu stále pokračuje v práci, ktorá ho sprevádza väčšinu života. „Keď človek niečo robí poctivo a srdcom, tak ho to drží pri živote,“ uzatvára Miroslav Moncoľ.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album M. Moncoľa

<p>The post Kokavčana Moncoľa zdobí titul majster ľudovej umeleckej výroby first appeared on vobraze.sk.</p>

Gemersko-malohontskému múzeu sa vďaka podpore Fondu na podporu umenia podarilo získať súbor 21 kusov drevených kyjatických hračiek vyrobených majstrom ľudovej umeleckej výroby Ladislavom Hedvigim z Rimavských Zalužian. Vo výstavných priestoroch múzea v R. Sobote ich môžu návštevníci vidieť ako predmet mesiaca september.

Výrobou drevených, tzv. kyjatických hračiek sa preslávila obec Kyjatice v okrese Rimavská Sobota v 20. – 30. rokoch 20. storočia. V roku 1977 už pôsobili v Kyjaticiach poslední výrobcovia Ján Petráš a Ján Beňo. Na ich tvorbu nadviazal v 80. rokoch 20. storočia Ján Ulický žijúci v neďalekých Rimavských Zalužanoch. Približne v rovnakom čase sa výrobe kyjatických hračiek začal venovať Anton Oboňa z Lazian pri Prievidzi, ktorý svojou tvorbou ovplyvnil majstra ľudovej umeleckej výroby Rudolfa Stehlíka (1940 – 2010) z Veľkých Teriakoviec.

V súčasnosti v regióne Gemer – Malohont pôsobí jediný výrobca – Ladislav Hedvigi z Rimavských Zalužian. Ten sa výrobe kyjatických hračiek začal venovať v roku 2012. Pri výrobe v značnej miere kladie dôraz na zachovanie starých technologických postupov, ktoré sa snažil získať pomocou literatúry, terénnym výskumom v samotných Kyjaticiach, od majstrov ľudovej umeleckej výroby Antona Oboňu a Rudolfa Stehlíka, no i štúdiom v zbierkových fondoch múzeí. L. Hedvigi využíva pri výrobe hračiek výlučne doskový material z bukového dreva, na ktorý si pomocou šablón načrtne kontúry hračky. Tie následne vypíli, povrch nahladko opracuje a potrie vodným moridlom, najčastie hnedej, modrej a červenej farby. Ornament do zafarbenej plochy zhotovuje špeciálnym kružidlom ukončeným rydlom.

V roku 2019 získal certifikát Regionálny produkt Gemer-Malohont a v tom istom roku na základe jeho žiadosti Úrad priemyselného vlastníctva SR zapísal kyjatické hračky do zoznamu chránených označení pôvodu výrobku. Ladislav Hedvigi prezentuje technológiu výroby kyjatických hračiek na regionálnych celoslovenských podujatiach, v roku 2020 reprezentoval s kyjatickými hračkami Slovenskú republiku a región Gemer-Malohont na podujatí Expo 2020 v Dubaji, v roku 2021 mu bol udelený titul majster ľudovej umeleckej výroby.

Zdroj: tlačová správa Ľudmila Pulišová, Gemersko – malohontské múzeum (redakčne upravené), foto: GMM

<p>The post Kyjatické hračky majstra Hedvigiho sú predmetom mesiaca september v Gemersko – malohontskom múzeu first appeared on vobraze.sk.</p>

Pozoruhodným reprezentantom tradičnej kultúry regiónu Gemer-Malohont je etnologický fond Gemersko- malohontského múzea, v ktorom sa v súčasnosti nachádza 11 435 kusov predmetov. Tie dokumentujú okrem ľudového staviteľstva a bývania, odievania, roľníctva, či pastierstva tiež jednotlivé remeslá typické pre Gemer-Malohont, medzi ktorými vyniká hrnčiarstvo, ako jedno z najvýznamnejších remeselných odvetví regiónu.

Vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia sa múzeu podarilo zrealizovaním projektu s názvom Akvizícia hrnčiarskeho kruhu s príslušenstvom majstra ľudovej umeleckej výroby Ondreja Janka Buriaka zo Šivetíc (okres Revúca) rozšíriť zbierku hrnčiarskeho náradia a výrobkov. Na základe koncepcie nadobúdania zbierkových predmetov a akvizičného plánu múzea bol zámerom projektu nákup elektrického hrnčiarskeho kruhu a masívnej drevenej lavice slúžiacej na spracovanie hliny, ktoré používal hrnčiar, majster ľudovej umeleckej výroby, Ondrej Janko Buriak (1926-1997) pôsobiaci v známej hrnčiarskej lokalite Šivetice. Práve obec Šivetice mala v hrnčiarskej produkcii nezastupiteľné miesto, s tradíciou pretrvávajúcou niekoľko storočí (od 17. do začiatku 21. storočia).

Ondrej Janko Buriak, ktorý nadviazal na hrnčiarsku tradíciu svojich predchodcov, sa už v roku 1969 zamestnal ako výrobca ÚĽUV, s ktorým spolupracoval až do smrti. Spočiatku používal na vytáčanie hrnčiarsky kruh na nožný pohon a výrobky vypaľoval v otvorenej poľnej peci, no v 70. rokoch 20. storočia začal i on používať elektrický hrnčiarsky kruh. V roku 1981 mu bol udelený titul majster ľudovej umeleckej výroby.

Vo svojej produkcii nadväzoval na pôvodný hrnčiarsky sortiment, pričom zhotovoval tiež rozmerné taniere, tanieriky, misy, krčiažky, pokladničky, svietniky, figurálny sortiment a iné. Pri dekorovaní výrobkov často využíval tradičné zdobenie pomocou kravského rožku, pričom ho usmerňovali i výtvarníci ÚĽUV. Keďže elektrický hrnčiarsky kruh a lavica na spracovanie hliny zatiaľ vo fonde múzea absentujú, budú náležitým doplnkom hrnčiarskeho náradia, dokumentujúceho vývoj technológie hrnčiarskej výroby v regióne a zároveň zbierky keramiky, ktorú svojou početnosťou a komplexnosťou radíme ku jednej z najväčších zbierok gemersko-malohontskej hrnčiny u nás i v zahraničí.

Akvizíciu podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Zdroj: tlačová správa – Ľudmila Pulišová, etnologička GMM

<p>The post V Gemersko – malohontskom múzeu rozšírili zbierku o hrnčiarsky kruh s príslušenstvom majstra ľudovej umeleckej výroby Ondreja Janka Buriaka first appeared on vobraze.sk.</p>

Milan Stieranka z Klenovca sa venuje výrobe črpákov už takmer štyridsať rokov. Predmet, ktorý nájdeme na salaši, mu učaroval už v detstve. Začal ich vyrezávať popri svojej práci ako záľubu a dnes tento slovenský výrobok môžu ľudia obdivovať až v ďalekej Číne. Má titul majster ľudovej umeleckej výroby.

Spočiatku pracoval s kovom a k rezbárstvu sa dostal postupne. Vyrábal pracky na opasky, ale aj podlievané pracky na veľké zvonce. Dokonca pre jeden detský súbor vyhotovil ľahké hliníkové valašky. „Skúšal som aj obrazy v dreve, a keďže sa mi to javilo, že je to zaujímavé, postupne som prechádzal od kovu k drevu,” uviedol pre vobraze.sk Milan Stieranka. Spomína si aj na svoj prvý výrobok, ktorý sa odvážil niekomu ukázať. Boli to drevené obrázky podľa fotografií Karola Plicku z knihy Zlatá brána. V súčasnosti vyrába hlavne črpáky, a to zo všetkých kútov Slovenska. Obdivoval ich odmalička. „Chodil som na žinčicu na salaš pod Sincom a tam mal bača vystavené krásne vyrezávané črpáky. Keď prišiel na salaš vzácny hosť, vždy ho ponúkli žinčicou z krásneho črpáka. No a ja, keďže som bol malý, dostal som žinčicu tiež, ale z plechového hrnčeka. Vtedy som si povedal, až raz budem veľký, takýto črpák si spravím sám. A stalo sa,” spomína rezbár a dodáva, že vyrábať sa ich naučil sám. Informácie čerpal hlavne z literatúry a čo-to mu poradili aj bačovia z blízkeho okolia.

Vyrába tri typy črpákov: severoslovenský, stredoslovenský a východoslovenský, do poslednej menovanej oblasti sa zaraďujú črpáky z Gemera a Spiša. Tie sa od ostatných typov odlišujú tým, že rúčku a puterku (nádobku) majú vyrobenú z jedného kusa. Vyznačujú sa vysokou štíhlou líniou, nadol mierne zúženou, pričom rúčku väčšinou zdobí motív psíkov. „Puterka sa najčastejšie vyrába z javora, prípadne zo svora. Na zhotovenie dna sa používa ihličnaté drevo,” dodal Milan Stieranka, ktorý okrem črpákov vyrába aj pastierske betlehemy, soľničky, formy na oštiepky, črpačky a pre deti koníky, medvede, vlky, psíky, ovce, barany, poprípade kto, čo chce.

Tvrdí, že najradšej robí všetky druhy črpákov, lebo sa mu všetky páčia. Pri ich výrobe dôsledne dodržuje konštrukciu a stavbu jednotlivých typov, a to hlave preto, aby sa do budúcna zachovali v pôvodnej podobe. „Výzdoba je už voľnejšia, ale aj tam sa snažím pridržiavať tradičných vzorov v mojom prevedení,” poznamenal. Črpáky vyrába z javora, čerešne prípadne z iných ovocných drevín, pokiaľ sa k nim dostane. Betlehemy a zvieratká zas z lipy.

Predmety, ktoré vyrobil Milan Stieranka, sa dostali do rôznych kútov Slovenska i sveta. Jeho črpáky nájdeme v zbierkach múzeí v Rimavskej Sobote, v Detve, ako aj v Ovčiarskom múzeu v Liptovskom Hrádku. Dokonca sa dostali až do Číny, kde ich obdivujú v múzeu nehmotného kultúrneho dedičstva provincie Zhejiang. „Pastiersky betlehem bol v čase vianočného obdobia 2016 na medzinárodnej výstave betlehemov „100 „Presepi“ v Ríme. Tá sa koná každý rok vo výstavných priestoroch pri bazilike Santa Maria del Popolo v centre Ríma na Námestí Piazza del Popolo,” ozrejmil.

Spolupracuje s Ústredím ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV). Svoje výrobky dodáva do ich sietí predajní, no ako hovorí, robí aj veci na objednávky podľa predstáv tých, ktorí si chcú dať niečo vyrobiť. Za svoje rezbárske umenie mu ÚĽUV udelil v roku 2017 titul majster ľudovej umeleckej výroby. Svoje výrobky Milan Stieranka prezentuje na rôznych podujatiach, zúčastňuje sa na Dňoch majstrov ÚĽUV, Gemersko-malohontských folklórnych slávnostiach v Klenovci, na podujatí Nezabudnuté remeslá v Banskej Štiavnici, Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve, vo Východnej, na Myjave, v Banskej Bystrici a rôznych ďalších. Výrobu drevených predmetov sa snaží učiť aj mladú generáciu na remeselných táboroch v Banskej Bystrici či Ráztočnom. Vo voľnom čase si rád prečíta o ľudových výrobcoch.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album M. Stieranku

<p>The post Zručný majster z Klenovca vyrába črpáky i drevené betlehemy first appeared on vobraze.sk.</p>

Venuje sa krásnemu remeslu. Pavel Ferdinandy už roky vyrába rôzne druhy palíc, kyjaky a ozembuchy. Poznajú ich v mnohých krajinách sveta. Jeho rezbárske nadanie si všimli aj v Ústredí ľudovej umeleckej výroby, kde mu pred dvoma rokmi udelili titul majster ľudovej umeleckej výroby.

Prvýkrát vzal do ruky dlátka a začal vyrezávať v roku 2004. „S manželkou sme išli do lesa a uvideli sme tam jednu krásnu ohnutú palicu. Vzal som ju domov, vyrezal a dlho bola odložená v obývačke,” spomína pre vobraze.sk Pavel Ferdinandy z Revúcej. V tom istom roku objavil u kamaráta pekný vyrezávaný klát. Požičal si od neho dlátka a do lipy vyrezal tvár s ázijskými črtami.

Ako hovorí, spočiatku sa hľadal. „Chcel som niečo robiť s drevom, ale nemal som predstavu čo. Postupne sa to vykryštalizovalo tak, že som zostal pri vyrezávaní palíc.” Najskôr to boli jednoduché palice, neskôr aj zložitejšie.
Prvé informácie o spracovaní dreva a rezbárstve získaval od ľudí, ktorých stretával. „Pastieri ma naučili vyrábať osekance, čo je špeciálny druh pastierskej palice. A Ľudovít Mezei, ktorý už nie je medzi nami, ma zas brával do lesa, kde sme sa učili, čo ako sa robí,” prezradil Ferdinandy s tým, že ďalšie vedomosti si dopĺňal z literatúry a internetu.

Vyrobil 70 rôznych druhov palíc
Na výrobu najradšej využíva samorasty, poškodené dreviny, konáre, ale aj koreňové systémy z liesky, javora, drieňa, duba, buka a smreka. Podľa jeho slov na výrobu palíc a iných predmetov použil približne 50 rôznych druhov drevín. Okrem palíc vyrába kyjaky, ozembuchy, ale aj svietniky a vešiaky či iné úžitkové predmety.

Spomína si, ako sa dostal k výrobe kyjakov. „Raz sa ma v Rejdovej spýtali mládežníci, či by som nevedel urobiť kolednícky kyjak. Prečítal som si teda nejaké knižky a články na internete, a tak ma to zaujalo, že som začal hľadať spôsoby, ako to urobiť,” vraví rezbár a dodáva, že potom už nemal ďaleko od toho, aby sa dostal k výrobe ozembuchov. „Nakoniec som sa dopracoval k tomu, že v mojom portfóliu je približne 70 rôznych druhov palíc,” skonštatoval. Sú to napríklad rôzne typy osekancov, pastierske palice kuľagy – hrky, ale aj turistické, či vychádzkové palice, alebo zemianske, dolianske, či banícke fokoše.

Postup pri výrobe sa líši v závislosti od toho, o akú palicu ide. „Osekance sa špeciálne pripravujú už v lese a to tak, že sa na dreve vytvoria hrčky, ktoré zarastú a potom sa opília. Spracúvajú sa pastierskym spôsobom. To znamená, že sa palica opáli, potom sa natrie popolom, slaninou, čiže žiadnymi chemikáliami, len tým, čo používali pastieri na pastve. Na betlehemské kyjaky sa potom dávajú ešte rôzne pliešky, zvonce a na ozembuchy aj bubienky alebo činely,” vysvetľuje zručný remeselník.

Snom svadobné čakany a fokoše
Palice zhotovuje pre rôznych zákazníkov. „Tí na folklórnych slávnostiach hľadajú palice, ktoré používajú pri folklórnych tancoch. Potom sú ľudia, ktorí si ich zháňajú do zbierky, lebo sa im páčia. Mám zákazníka, ktorý má odo mňa približne 20 palíc. Iní zákazníci sú potom na jarmokoch, tam je rozdiel, či sú to deti, alebo dospelí. Skôr narodení zas hľadajú určitý typ palice, ktorá im pripomína ich starých otcov alebo mladosť,” ozrejmil Ferdinandy. Jeho výrobky poznajú napríklad aj v Japonsku, Kanade, Saudskej Arábii a v mnohých ďalších krajinách.

Palice, kyjaky či ozembuchy, ktoré zhotovili šikovné ruky Pavla Ferdinandyho, mohli ľudia obdivovať na mnohých autorských výstavách, a to i v Rimavskej Sobote. Ako podotkol, niektoré palice majú pre neho špecifický význam. Prvú palicu, ktorú vyrezal v lese, má odloženú dodnes. Jednu palicu z bukového dreva, ktorú vyrábal asi mesiac a na ktorej je vyrezaný ornament štyroch zapletených hadov, si dokonca kúpila jeho manželka. „Keď som palicu vyrobil a ona ju uvidela, povedala, že táto palica už nepôjde z domu,” hovorí s úsmevom majster ľudovej umeleckej výroby. Jeho snom je vyrobiť svadobné čakany a svadobné fokoše. Tie by však podľa jeho vyjadrenia nemali byť na predaj, ale skôr pôjdu do múzea alebo špeciálnym zberateľom. Svoje poznatky by chcel vydať knižne. Začal písať o rôznych typoch palíc. „Keď život dovolí, tak by to malo byť dvanásť brožúrok, z ktorých už mám tri napísané,” dodal rodený Revúčan.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album P. Ferdinandyho

<p>The post Majster Ferdinandy vyrába výnimočne zdobené palice, kyjaky i ozembuchy  first appeared on vobraze.sk.</p>