Fotografka Zuzana Cerovská z Rimavskej Soboty najčastejšie zvečňuje rodiny či deti, ktoré jej vedia vyčariť úsmev na tvári. „Jedna fotka napovie oveľa viac ako slová,“ tvrdí. Rokmi praxe si vybudovala pohľad fotografky, ktorý s vášňou a láskou aplikuje pri každom fotení. Niekoľko rokov žila v Nórsku. Oko fotografa dokáže zachytiť momenty, ktoré často niekomu prídu ako vystrihnuté z reality. Krajinka, úsmev či zvieratko v prírode môže byť vždy jedinečným zázrakom, ktoré fotograf zachytí.

Zuzaninými prvými objektami fotografovania boli členovia jej rodiny. „Na rodinných fotkách chýbam, pretože som bola vždy dievčaťom, ktoré pobehovalo s fotoaparátom v ruke,“ uviedla pre vobraze.sk Zuzana Cerovská (za slobodna Bozóová). Ako pätnásťročná si zaobstarala program na úpravu fotografií, kde sa sama naučila upravovať fotky. „Prišla som na to, že ma to baví. Za počítačom som dokázala stráviť celé dni,“ spomína. „Fotenie bolo vždy súčasťou môjho života. Odmalička fotím a vždy som snívala, že raz budem mať svoje vlastné štúdio. V detstve len snívame, no naše sny sa môžu stať skutočnosťou,“ pokračovala rodáčka z R. Soboty (31), ktorá má v tomto meste fotografické štúdio.

Vystavuje ho neustále novým výzvam. „Štúdio mi vyhovuje, ale časom budem hľadať väčšie priestory. Mám plány, no ešte ich nebudem prezrádzať. Teším sa však na to, čo ma v mojej kariére čaká.“ Fotografka sa vo svojom štúdiu vždy snaží vytvoriť príjemnú atmosféru a je pre ňu dôležité, aby sa každý klient cítil uvoľnene. „Veľmi dôležitá je komunikácia,“ podotkla Zuzana.

Kurzy fotografovania absolvovala v Maďarsku, Anglicku i na Slovensku. Rada cestuje a vníma pohľad na fotografiu z rôznych uhlov kultúr. Na nápady a motiváciu neraz natrafí na internete alebo pri pohľade na svet iného fotografa. „Vždy sa mi páčili fotky od Anne Geddes, ktorá fotí bábätká a novorodeniatka hneď po narodení. Idem si však svojou vlastnou cestou. Neporovnávam sa. Nie je recept na dokonalého fotografa,“ skonštatovala.

Veľkú radosť jej prináša fotenie detí a ich úprimných úsmevov. „Najčastejšie fotím rodiny s deťmi, novorodeniatka alebo tehotné. V tomto sa viem najviac realizovať a byť sama sebou. S deťmi je to trošku ťažké, ale vždy zvyknem fotiť hravou formou, aby si to užili aj detičky a nielen rodičia. Deti totiž darujú svoje úprimné pocity úplne prirodzene a spontánne, sú čisté duše. Preto je pre mňa najobľúbenejšou činnosťou fotenie detí,“ objasnila Zuzana Cerovská.

Svojimi fotografiami chce vyjadriť hlavne emócie, ktoré v danú sekundu stlačenia spúšte sršia z mimiky človeka. „Na láske je najkrajšie to, že ju nikto nedokáže vysvetliť, ale predsa ju každý tak nádherne chápe. Preto mám rada aj fotenie s partnermi, ktorých tváre žiaria tou najúprimnejšou radosťou. Verím v to, že jedna fotka napovie oveľa viac ako slová. Zachytený moment vyjadruje mnoho emócií. Milujem úprimné emócie a lásku vo vzduchu,“ hovorí s úsmevom fotografka.

Za jedno z najkrajších fotení považuje fotenie starej mamy a jej vnučky. „Bolo to z mojej strany darčekové fotenie, pretože som nedávno stratila starú mamu a veľmi ľutujem, že nemáme pekné profesionálne spoločné fotky. Toto fotenie bolo pre mňa veľmi dojímavé,“ uviedla Zuzana Cerovská.

Ak by sa nestala fotografkou, zakotvila by možno v školstve, vo svete módy, alebo by sa stala policajtkou či kriminálnou psychologičkou. „Psychológia ma baví dodnes, preto sa mi dobre spolupracuje s detičkami pri fotení. Čítam knihy a články na internete súvisiace s detskou psychológiou. Pomáha to v mojej práci,“ priblížila Cerovská. Na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre vyštudovala odbor maďarsko-slovenský bilingválny mediátor.

Zuzana žila so svojím manželom pár rokov v Nórsku. „Pracovali sme v rybárskej fabrike. Bolo to náročné obdobie.“ Počas svojho pobytu na severe Európy nezabudla ani na fotoaparát. „Veľa sme chodili na túry. Často som počas nich fotila. V Nórsku je veľmi krásna príroda, vodopády, hory, určite túto krajinu ešte raz navštívime. Vrátili sme sa kvôli rodine po tom, ako sa narodila dcérka Tia. Chcela som, aby poznala svojich starých rodičov, ale aj sesternice. A povedzme si pravdu, keď niekto žije v zahraničí, nie je to ľahké. Boli sme bez pomoci, manžel stále v robote, tak sme si vybrali tú „ľahšiu cestu“ a vrátili sme sa domov,“ priblížila Zuzana. So svojím manželom, ktorý pracuje ako plánovač výroby pre dánsku firmu, tvoria pár už pätnásť rokov.

Za nové výzvy považuje absolvovanie kurzu, týkajúceho sa videí. V podobe krátkych videí často uverejňuje na instagrame, ako prebiehalo fotenie. Na svojej facebookovej stránke Suzanne_photo zas prezentuje ochutnávku skoro každého fotenia.

Vo svojom povolaní chce byť lepšia a lepšia. „Mám v pláne zúčastniť sa na ďalších workshopoch a keď sa podarí, tak fotiť aj v zahraničí, respektíve vyhrať nejakú súťaž. Zatiaľ sa venujem rodine. Mám jednu dcérku a ďalší zázrak je už na ceste, takže ma čakajú povinnosti, no fotiť budem navždy,“ načrtla Zuzana.

Veľký relax pre ňu predstavuje šport, a to predovšetkým beh. „Okrem neho rada chodím dvakrát do týždňa do fitka. Je to pre mňa psychohygiena. V minulosti som hrala sedem rokov hádzanú. Naša celá rodina sa vždy venovala športu. Otec bol veľký športovec, behával aj maratóny. Mama a sestra sú fyzioterapeutky,“ ozrejmila Zuzana.

Vo fotení má aj malý sen, ktorý dúfa, že sa jej raz naplní. „Chcela by som odfotiť párik, kde muž požiada o ruku ženu počas fotenia. Druhý malý sen je taký, že by som chcela ísť fotiť svadbu do Chorvátska. Tento rok sa mi to splní, pretože som takéto pozvanie na svadobné fotenie dostala. I keď budem v 30. týždni môjho tehotenstva, predsa som to prijala,“ povedala Cerovská.

Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album Z. Cerovskej

<p>The post Jedna fotka napovie oveľa viac ako slová, vraví fotografka Zuzana z R. Soboty. Najčastejšie má pred objektívom rodiny s deťmi first appeared on vobraze.sk.</p>

Fotografka Alena Bálintová je rodená Klenovčanka, do Hnúšte sa presťahovala vďaka manželovi. K fotografovaniu sa dostala ako pätnásťročná, keď študovala odbor fotografia na učilišti v Poprade. Do Domu komunálnych služieb v Hnúšti nastúpila už ako učnica, počas praxe v roku 1971. „Hneď mi dali všetko robiť. Fotila som svadobné fotografie, pohreby, fotografie na preukážky, tablá, reportážne fotenia, ale občas aj akty. Boli sme dobrý kolektív aj v škole, aj v práci. Jednoducho som si to ihneď zamilovala,“ spomína pre vobraze.sk Alena Bálintová (67).

V Dome služieb fotila s Flexaretom, ktorý mal externý blesk. Pri fotení sa teda dosť nabehali, keďže ho stále museli zapájať do elektrickej zásuvky. Keď rodičia videli, že Alenu fotenie baví, kúpili jej vlastný fotoaparát – dvojzrkadlovku Yashika, ktorá už bola s bleskom. „Prešla som si všetkou manuálnou prácou s fotografickou technikou. Najväčší rozdiel v porovnaní s dneškom je, že tam to bolo všetko naostro, teda jeden pokus. A každý chcel byť na fotografii pekný,“ zasmiala sa Bálintová.

Prácu s ľuďmi si podľa jej slov veľmi obľúbila, vždy mala rada spoločnosť ľudí. V komore hneď fotografie aj vyvolávali. „Pri fotografovaní sa spájala moja práca s koníčkom. Vďaka kolegyni Valike Bračovej, ku ktorej som nastúpila ako učnica, som vyhrala aj jednu fotografickú súťaž bývalých komunálnych služieb. Ja som bola aj modelka. Ešte spolu s kolegom Jankom Brádňanským sme sa do nej zapojili, naša trojica vyhrala, “ prezradila Alena Bálintová. Neskôr sa už do súťaží vôbec nezapájala, nemala záujem o zviditeľnenie sa, práce mala vždy neúrekom.

„Fotenie je a vždy bolo mojou veľkou vášňou. Pamätám si, že som musela v ateliéri odfotiť desať svadieb počas jednej soboty. To bolo dosť náročné. Fotky ešte boli čierno-biele. Všetko muselo byť presne vypočítané. Na vyvolanie fotiek som mala zvyčajne dva týždne,“ uviedla skúsená fotografka.

Zachytila veľa významných udalostí spätých s hnúšťanskou samosprávou, rôzne kultúrne vystúpenia i mnoho súkromných osláv i spomínaných svadieb. Najradšej fotila portréty, svojich zákazníkov tiež líčila a česala. „Keď prišli do módy i videá, s mužom sme si kúpili kameru a chodil mi pomáhať. On točil, ja som fotila. Potrebovala som ku svojej práci kreativitu. Teraz som už na dôchodku, no stále sa na všetko okolo seba pozerám inak. My, fotografi, vidíme za všetkým o čosi viac,“ uviedla Alena. V roku 2018 bola ocenená na Hnúšťanskom akorde pri príležitosti jeho 20. výročia za zásluhy pri rozvoji súťaže. Pre Základnú umeleckú školu v Hnúšti fotila každoročne tablá.

Riadila sa heslom – náš zákazník, náš pán. Fotky sa neskôr naučila retušovať alebo kolorizovať, všetko sa predtým robilo ručne. Keď prišla éra farebných fotografií, znovu sa ich musela učiť vyvolávať vo farebnej komore. Dodnes sa jej občas sníva, prezradila, že je v komore a vyvoláva fotografie. Bola to pomerne náročná práca s presným postupom. Keď sa osamostatnila od kolegov, nezvládala už všetko robiť sama a venovala sa už len foteniu. „Raz mi nechtiac osvetlili vo fotolabe v Banskej Bystrici všetky fotky z jednej svadby. Ak si dobre pamätám, mne sa, chvalabohu, nepodarilo urobiť žiaden veľký kiks,“ spomína Alena.

„Moja práca nikdy nebola monotónna a jednotvárna. Stále to bolo niečo nové. Mala som rada, keď sa ku mne chodili fotiť deti zo škôl. Aj praxovali u mňa v ateliéri študenti z tisovskej priemyslovky,“ hovorí.

Alena Bálintová fotí už iba príležitostne a momentálne najradšej oblohu. S obľubou spomína napríklad na fotenie bývalého prezidenta Michala Kováča, kedy si práve Alenu vybrali na fotenie jeho cesty od Dielika až po Číž. V mladosti hrávala divadlo i bedminton.

Jej dcéra, ktorá žije v Česku, sa popri práci venuje fotografovaniu, zriadila si vlastný ateliér. Syn skúšal fotiť popri vysokej škole, ale nevydal sa ďalej touto cestou. „Fotila som vždy. Ani počas Vianoc som nemala voľno, ľudia sa chceli fotiť. Dokonca aj moje deti na svadbách som pofotila ja,“ poznamenala s úsmevom. Svoj bývalý fotoaparát posunula dcére a staré fotografické vybavenie fotoateliéru zas darovala do Slovenského technického múzea v Košiciach.

Svoj voľný čas rada trávi Alena Bálintová s rodinou, teší sa z piatich vnúčat. Venuje sa záhradkárčeniu, obľubuje čas strávený na chatke. Háčkuje a štrikuje, vyrába napríklad oblečenie a rekvizity do dcérinho fotoateliéru. Rada cestuje, každoročne sa stretáva so spolužiakmi, fotografmi.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album A. Bálintovej

<p>The post Fotenie vždy bolo veľkou vášňou Aleny Bálintovej z Hnúšte first appeared on vobraze.sk.</p>