V školstve odpracovala dlhé roky. Eleonóra Vilhanová z Rimavskej Soboty je čerstvou dôchodkyňou. Bola vychovávateľkou v školskom klube detí na ZŠ Pavla Dobšinského v R. Sobote od jej otvorenia v roku 1978. V školskej družine organizovala aj tvorivé dielne, kde žiaci mohli rozvíjať svoju kreativitu a zlepšovať si motoriku.
Mienila pracovať s deťmi a zasvätiť im celú svoju kariéru. „Chcela som byť buď učiteľka, alebo kaderníčka. Keďže som sa stala vychovávateľkou, strihám už len rodinu,“ uviedla pre vobraze.sk Eleonóra Vilhanová (66). Rok po strednej škole pracovala v škôlke, ale srdce ju ťahalo do ZŠ P. Dobšinského, ktorá sa vtedy otvárala. „Pred prvým školským dňom sme upratovali budovy, čistili sme prvý pavilón a pripravovali miestnosti. Školu bolo potrebné uviesť do chodu a pripraviť ju pre vzdelávanie žiakov. V tejto základnej škole som odpracovala 46 rokov. Do dôchodku som odišla ako posledná členka pedagogického zboru, ktorá v škole pracovala od jej otvorenia. V júni som v nej skončila a hlavou sa mi mihotalo nespočetné množstvo krásnych spomienok.“
Deti jej dávali veľmi veľa energie. „Všetko som pri nich musela zvládať, či mi bolo zle, alebo dobre. Ťahali ma dopredu. Neuvedomujem si ešte úplne, že sa do školstva už nevrátim. Tú prácu som veľmi milovala. Odniesla som si z tých silných rokov radosť. Deti sú môj život. Niekedy som im bola druhá mamička a potom dobrá starká,“ priblížila Vilhanová. Vo svojom školskom klube mala žiakov od prvého do štvrtého ročníka.
Tvorivé dielne viedla v druhej polovici pôsobenia v školstve. „Z vlastnej iniciatívy som chodila do Lučenca, kde som sa učila pracovať s rôznymi výtvarnými technikami a postupne som ich prenášala k mojim deťom.“ Prvý materiál, ktorý priniesla do tvorivých dielní, bolo slané cesto. Tvorili z neho rôzne ozdoby, ktoré si potom deti mohli doma vyložiť. „Začínali sme tak, že tvorivé dielne navštevovali deti spolu s rodičmi alebo starými rodičmi. Vytvárali sme výrobky. Pracovali sme so slaným cestom, servítkovou technikou, patchwarkom na polystyréne, ďalej to bolo maľovanie žehličkou, práca s hlinou atď. Vždy som mala plnú miestnosť rodičov s deťmi. Dielne sme vtedy organizovali na jar a na Vianoce,“ hovorí rodená Soboťanka.
Neskôr v školskej družine ostávali v tvorivých dielňach hlavne deti. Pod Vilhanovej vedením sa učili samostatnosti v ich vlastnej tvorbe. „Urobila som si plagáty na tvorivé dielne, informovala som, čo budú deti na dielničkách potrebovať a pustili sme sa do zábavy. Ak sa blížili sviatky, či už to boli Vianoce, Veľká noc, alebo Deň matiek či otcov, mojím zámerom bolo všetko prispôsobiť obdobiu, aby deti mohli svojich rodičov prekvapiť a obdarovať. Nesnažila som sa im vnucovať svoj dizajn a názory. Videla som, že bolo potrebné ukázať len techniku a deti neraz prišli s kreatívnymi nápadmi, ako svoje výrobky ozdobiť či dotvoriť. Pozerajú sa na svet inými očami a hlavne každému dieťaťu sa páči niečo iné. Nechala som im voľnú ruku. Ich nápady by niekedy nenapadli ani mne,“ smeje sa Eleonóra.
„Robili sme napríklad srdiečka zo samoschnúcej hliny, vtláčali do nich vzory, potom som im to nalakovala, dali sme ich na šnúrku a deti ich darovali mamičkám. Na Veľkú noc sme vyrábali farebné vajíčka. Do vody sme dali farbu, polystyrénové vajíčka sme namáčali do farby, otáčali ich a vznikali prekrásne unikátne vzory. Na Deň matiek sme zase namáčali balóny do farby a odtláčali ich na plátno. Vznikali prekrásne kvety, ktoré sme potom štetcom dotvorili.“ Usilovala sa o to, aby sa deti naučili niečo nové, aby ten školský klub nebol fádny a rady do neho chodili. „Často sme si púšťali hudbu, zbožňovali tanec. Bola to nádherná dávka energie,“ uviedla dlhoročná vychovávateľka.
Nórika, ako ju deti volali, sa zúčastňovala so žiakmi na rôznych výtvarných súťažiach, z ktorých sa vracali s diplomami. Tie viseli v školskom klube detí. „Keď sme posielali na výtvarné súťaže našu tvorbu, vždy sme získali nejaké ocenenie,“ poznamenala Vilhanová.
Vo svete kreatívna sa snaží nájsť niečo nové. „Všetko, čo robím, robím s úsmevom a entuziazmom. Nemám obľúbenú výrobu len jedného výrobku. Hľadám novú inšpiráciu a nechávam sa viesť. Teraz som napríklad vyrezávala vzory do polystyrénových gulí, farbila som ich a vyzerajú ako drevené,“ priblížila. Nechala si svoj prvý stromček, ktorý vytvorila zo slaného cesta. Mala ho zavesený pri vchodových dverách v družine. Opatrne ho po rokoch práce vychovávateľky zložila a odniesla si ho domov, nech ju sprevádza na dôchodku. „Susedia mi často darujú veci, ktoré vytriedia a už nepotrebujú, či už sú to drevené rámy, rôzne súčiastky či suché trávy. Zo všetkého sa usilujem niečo vyrobiť,“ hovorí.
Po celej škole boli vyvesené jej obrazy, či už to bol dvojmetrový maľovaný obraz Ferda Mravca, ktorý zdobil chodby družín alebo obraz Pipi Dlhej Pančuchy z divadielka, ktoré so žiakmi robili. „S deťmi sme robili EKO Divadielko. S predstaveniami, ktoré sme si nacvičili, sme chodili po materských škôlkach. Vystupovala s nami napríklad Janka Janove, ktorá je dnes režisérkou a učí v rimavskosobotskej ZUŠ-ke. Postupne ma prehovorili, aby som išla robiť divadlo Buratinko pri Mestskom kultúrnom stredisku. Chodila ku mne aj Monika Zaharová, ktorá je dnes herečkou,“ dodala Vilhanová.
Kreativitu zdedila po otcovi. „Môj otec maľoval a lásku k výtvarnému umeniu som zrejme zdedila po ňom,“ vysvetlila Eleonóra Vilhanová. Talent pre toto odvetvie koluje v jej rodine. „Brat taktiež maľuje. Možno sa aj ja na staré kolená k maľovaniu vrátim.“ Doma vyrába svoje výrobky v kuchyni pri zapnutej televízii, oddýchne si a zrelaxuje pri seriáloch. Už roky sa chce naučiť výtvarnú techniku sospeso trasparente, ktorá vďaka špeciálnym materiálom dodá motívom na papieri trojrozmerný obraz. Vo voľnom čase s manželom často chodia na zrazy automobilových veteránov po celom Slovensku. Obľubuje pečenie a zdobí torty na rodinné oslavy. Rada číta knihy s romantickou tematikou. Vilhanová má tri vnúčatá, najmladšiu vnučku učí kreativite. Nezabúda na starostlivosť o kvety v dome, záhrade či pestovanie ovocia a zeleniny s manželom.
Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album E. Vilhanovej
