Má za sebou 130 odberov krvi, no stále o sebe hovorí, že nerobí nič výnimočné. Branislav Bakša z Hrnčiarskych Zalužian pomáha už desaťročia – potichu, bez veľkých slov a bez potreby uznania. Patrí medzi najaktívnejších bezpríspevkových darcov krvi v regióne a verí, že každý odber môže niekomu zachrániť život.

Prvý pokus darovať krv absolvoval ešte počas základnej vojenskej služby, no vtedy ho pre zdravotný stav neprijali. To ho však neodradilo. „Keď som sa vrátil z vojny, začal som chodiť darovať. Najprv len raz za rok, keď mi to vyšlo. Pravidelne som začal chodiť až neskôr, keď som sa oženil. Mal som usporiadanejší život a darovanie sa stalo jeho prirodzenou súčasťou,“ povedal pre vobraze.sk Branislav Bakša (57).

Na svoj úplne prvý odber si už dnes presne nespomína. Jedno si však pamätá veľmi dobre – obavy nemal. „Neboli a veľmi som chcel skúsiť, že čo to je darovať krv,“ spomína. Má za sebou jubilejný 130. odber. Všetky absolvoval na transfúznom oddelení v Rimavskej Sobote. Pri jednom odbere daruje človek približne 450 mililitrov krvi. Branislav Bakša tak počas rokov daroval takmer 59 litrov krvi, ktorá mohla pomôcť stovkám pacientov. „Vždy som rád chodil darovať krv. Inak veľmi neviem pomáhať, ale toto je spôsob, ktorým môžem niečo urobiť pre druhých.“

Najsilnejšie okamihy podľa neho prichádzajú vtedy, keď dostane správu, že jeho krv pomohla zachrániť život. „Neviem, či to posielajú každému darcovi, ale už sa mi stalo, že mi prišla SMS, že moja krv niekomu zachránila život. To sú naozaj krásne pocity.“

Aj po 130 odberoch však hovorí, že darovanie krvi už nevníma ako niečo výnimočné. „Je to už taká rutina. Prídem, darujem a idem domov. Ale keď si uvedomím, že to niekomu skutočne pomohlo, vtedy je ten pocit úplne iný.“ Väčšinou chodí darovať krv sám. „Keď som bol mladší, boli sme taká partia a chodili sme spolu, porozprávali sme sa, ale teraz sa to už vytratilo.“

Popri darcovstve je dlhé roky verný aj svojmu zamestnaniu. V Šamotke pracuje od roku 1991. Začínal ako výrobný pracovník, v súčasnosti pôsobí na pozícii majstra. Predtým pracoval na bývalom Jednotnom roľníckom družstve, keďže vyštudoval Strednú priemyselnú technickú školu v Poltári, odbor opravár poľnohospodárskych strojov.

O jeho dlhoročnom darcovstve vedia aj kolegovia v práci. „Vždy ma pochvália, keď idem darovať krv alebo keď sa vrátim z odberu,“ hovorí Bakša. Medzi kolegami však pravidelných darcov veľa nemá. „Chodí ešte jeden kolega a jedna kolegyňa, ktorá je už na dôchodku. Dúfam, že jej to ešte čo najdlhšie vydrží. Vždy ma poteší, keď sa dozviem o ďalšom darcovi. Inak veľmi neviem o tom, že by z môjho okolia chodilo darovať viac ľudí, a to ma trochu mrzí.“

Vo voľnom čase sa venuje najmä práci okolo domu, záhrade a chovu zajacov. Blízka je mu aj tradičná výroba z hliny, ktorá je pre jeho rodný región typická. „Je to pekná tradícia, len je škoda, že pomaly zaniká. Dnes sú už na takéto remeslá oveľa ťažšie podmienky,“ hovorí Branislav a dodáva, že pár ľudí už zobral so sebou na darovanie, ale nevie, či kvôli jeho iniciatíve začali chodiť pravidelne. „To si netrúfam povedať.“

Najväčšou oporou je pre neho rodina. Manželka ho v darcovstve podporuje od začiatku. „Stará sa o mňa, aj to vidno na mne. Nie som vychudnutý,“ podotkol s úsmevom. Podporu cíti aj od dcér. Jedna z nich si darovanie krvi tiež vyskúšala. „Bola jediná z rodiny, ktorá to skúsila.“

Za svoje dlhoročné bezpríspevkové darcovstvo získal viacero ocenení vrátane Kňazovického medaily, najvyššieho vyznamenania pre darcov krvi. Hovorí však, že uznanie nikdy nebolo jeho motiváciou. „Keď som dostal Kňazovického medailu, rodina ma pochválila, že mám už toľko odberov.“

Zo všetkých ocenení si najviac váži práve to, ktoré získal po stom odbere krvi. „Urobilo mi najväčšiu radosť. Bolo to pekné číslo a som veľmi rád, že som až tak ďaleko zašiel v darovaní. Ale chcel som ísť ešte ďalej a to sa aj naplnilo,“ vyjadril sa Branislav Bakša a doplnil, že si postupne dáva méty na ďalšie desiatky odberov.

Ocenenia doma veľmi nevystavuje. „Mám ich viac, ale ležia pekne v šuflíku,“ poznamenal s úsmevom. Výnimkou je poďakovanie, ktoré dostal pri otvorení nového darcovského centra v R. Sobote. „To mám vystavené na čestnom mieste.“ Darovať krv chce dovtedy, kým mu to zdravie dovolí.

„Kým mi budú môcť zobrať krv, dovtedy budem chodiť. Dúfam, že sa dostanem na 140 odberov a potom zase ďalej. Možno k šesťdesiatke sa aspoň priblížim k číslu 150.“ Ani teraz však nehovorí o rekordoch či oceneniach. Najdôležitejšie je pre neho vedomie, že môže pomôcť druhým. „Uznanie ani nie je také dôležité. Skrátka chcem darovať krv a potom už, čo príde, bude.“

„Každý odber má zmysel. Človek nikdy nevie, komu môže práve jeho krv zachrániť život. Ten pocit za to naozaj stojí,“ skonštatoval Branislav Bakša.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Branislav Bakša z Hrnčiarskych Zalužian patrí medzi najaktívnejších darcov krvi v regióne. Vzácnu tekutinu daroval už 130-krát first appeared on vobraze.sk.</p>

Darcom krvi je už takmer štyridsať rokov. Na konte má 111 odberov a mieni v tejto ušľachtilej činnosti pokračovať. Aladár Bán z Bátky pomáha takýmto spôsobom zachraňovať životy iným. Je držiteľom Kňazovického medaily. Pred rokom sa oženil s dlhoročnou družkou, ktorá je zdravotnou sestrou v nemocnici a rovnako darkyňou najvzácnejšej tekutiny. Roky robil agronóma v Štátnom majetku Bátka a neskôr v českej zlievarni.

Aladár Bán, rodák z Rimavskej Soboty, prvýkrát daroval krv v roku 1985. Urobil kamarátske gesto. Jeho kolega mal vážne zdravotné problémy, a tak sa partia kamarátov dohodla, že mu takto pomôžu. Nestal sa však okamžite pravidelným darcom. „Do roku 1994 som daroval krv desaťkrát a potom sa to zmenilo. V spomínanom roku som prestal piť alkohol, minulý mesiac tomu bolo 30 rokov. Vtedy som si povedal, že začnem pravidelne darovať krv. Vynechal som to len dvakrát, a to počas covidu a po havárii, ktorú som mal pri Brne v roku 2008. Mám za sebou 111 odberov a do nemocnice chodím už ako domov,“ uviedol pre vobraze.sk Aladár Bán (62).

Darovanie krvi považuje za samozrejmosť. „Povedzme, že jedným odberom môžem zachrániť tri životy. Ak som tým pádom mohol zachrániť vyše 300 ľudí, tak som veľmi rád. Na začiatku človek premýšľa o tom, koho a koľkých môže zachrániť. Časom však prestane počítať a chodenie do nemocnice sa tak stane rutinou,“ hovorí Bán. Ako dodal, dvadsaťkrát bol darovať plazmu v Rakúsku.

Agronóma robil v Bátke 22 rokov, neskôr odišiel do Česka, kde 20 rokov pracoval pri Tábore – Sezimovo Ústí v zlievarni. Brúsil tam kov. Ani pracovné povinnosti za riekou Moravou mu však nezabránili v tom, aby bol darcom krvi v rimavskosobotskej nemocnici. Každý mesiac sa vracal na týždeň domov k rodine a nevynechával tak pravidelné trojmesačné odbery vzácnej tekutiny. V súčasnosti mu do dôchodku chýba ešte rok, opatruje svoju svokru. „Doma je vždy veľa roboty. Starostlivosť o iného človeka vyžaduje veľkú zodpovednosť,“ podotkol.

Aladár Bán má Kňazovického medailu umiestnenú na poličke v obývačke. „Chodíte darovať, keď potom vidíte tie pribúdajúce čísla odberov, poviete si, že by ste už chceli tú bronzovú Janského plaketu, neskôr striebornú a potom už aj zlatú či diamantovú,“ smeje sa darca. Z jeho okolia len najbližší vedia o jeho tridsaťročnej pravidelnosti darovania krvi. „Zo začiatku som videl, že motivujem ostatných k darovaniu krvi, ale viacerí darovali krv len niekoľkokrát a potom s tým prestali. Kto chce, ten ide, toho netreba nútiť. V tom, čo robím, nemám žiadnu konkrétnu motiváciu. Skôr by som to nazval samozrejmosťou, ako som už spomínal. Vždy keď sa blížilo darovanie krvi, začala ma bolieť hlava a ako zázrakom po odbere to prestalo,“ priblížil Aladár. Doplnil, že ak mu to zdravie dovolí, chcel by pokračovať v darovaní krvi. „Dosiahnuť aspoň tých 120 odberov by bolo skvelé,“ naznačil.

Vzhľadom na to, že často navštevuje hematologicko-transfúziologické oddelenie nemocnice, mal možnosť spoznať jeho personál. „Poznám sa s bývalou primárkou, ktorá tam chodí na výpomoc. Pracovníci nemocnice a darcovia sa rýchlo stanú blízkymi osobami vo vašom živote. Vídate ich predsa každé tri mesiace.“ Keď mal jeho syn osemnásť rokov, vzal ho na jeho prvé darovanie krvi. „Aby ho zažil so mnou. Neskôr som to už nechal na neho. Keď chce, ide darovať krv,“ poznamenal.

Aladár Bán má päť detí. Pred rokom sa oženil s dlhoročnou družkou Evou, ktorá pracuje ako zdravotná sestra na onkologickom oddelení v Rimavskej Sobote. Jeho manželka patrí rovnako medzi darcov krvi, Bánová má na konte okolo 50 odberov.

Jeho záľubou je pestovanie exotických stromov, ale nedá dopustiť ani na zeleninu či ovocie z našich zemepisných šírok, ktoré tiež pestuje. V drese Bátky hrával futbal, tešil sa na začiatok letnej olympiády v Paríži, ktorá sa už rozbehla. „Keď som dovolenkoval, pochodili sme celé južné Čechy. So ženou milujeme prírodu. Neplánujeme si výlety, sadneme do auta a ideme. Je to väčšinou spontánna záležitosť,“ uviedol Aladár Bán.

V rimavskosobotskej nemocnici sa zvýšil počet darcov krvi. Zmodernizovali priestory odberového centra

Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: vobraze.sk a album A. Bána

<p>The post Darovanie krvi považuje za samozrejmosť. Bán z Bátky má Kňazovického medailu. Robil agronóma i v zlievarni first appeared on vobraze.sk.</p>