Starší žiaci FK Železiarne Podbrezová vstúpili do novej sezóny v kategórii U15 pod vedením trénera Mareka Draka. Tridsaťosemročný rodák z Rimavskej Soboty zakotvil na Horehroní počas tohto leta. Kormidloval už tímy v seniorskej i dorasteneckej kategórii. „Približne v polovici jarnej časti uplynulej sezóny ma oslovilo vedenie Podbrezovej s ponukou trénovať v ich akadémii, pričom prostredníctvom vtedajšieho športového koordinátora mládeže Milovana Kapora poznali moju trénerskú prácu a filozofiu. Toho som trénoval v Osrblí a predtým sme boli s Milovanom trénerskí kolegovia vo vtedajšom RSC Hamsik Academy v Banskej Bystrici,“ uviedol pre vobraze.sk Marek Drak. Ten je držiteľom A-licencie UEFA.

V jesennej časti minulej sezóny bol trénerom štvrtoligového Partizána Osrblie. Ako dodal, od zimy bol bez klubu a venoval sa individuálnemu rozvoju hráčov v jeho projekte Profifootball, v rámci ktorého organizujú aj letné kempy. „Športový riaditeľ mládeže podbrezovského klubu Ján Papaj ma chcel priamo spoznať ako hlavného trénera, preto sme sa dohodli na tom, že povediem kategóriu U15. V doterajšej trénerskej kariére som si prešiel takmer všetkým – od prípraviek, cez žiakov, dorastencov, mužov, trénovanie brankárov a poskytovanie individuálnych tréningov,“ priblížil.

Aktuálna sezóna je pre Draka premiérová v prvej lige žiakov. „Je to pre mňa zaujímavá a nová skúsenosť, keď hovoríme o žiackom futbale. Doteraz som sa viac zameriaval na dorasteneckú a mužskú kategóriu. Ale keďže išlo o prvoligových žiakov, prijal som tú ponuku. Ukazuje sa, že je to pekná a zaujímavá práca.“

V prvých dvoch zápasoch podbrezovská pätnástka zvíťazila. „Cieľom je skončiť medzi štyrmi najlepšími tímami v prvej lige Stred a v nadstavbe súperiť o body s najlepšími mužstvami z východnej skupiny. Ciele tú odvážne, káder máme sa realizačným tímom stabilizovaný. V tréningovom procese však musíme odstraňovať aj množstvo vecí, o ktorých som si myslel, že už budú viac-menej samozrejmosťou. Pracujeme na tom. Verím, že sa nám to podarí a splníme cieľ. Podmienky na trénovanie máme zo strany klubu výborné a rovnako tiež materiálne zabezpečenie, takže je to už len na nás, ako sa dokážeme popasovať so súpermi o popredné priečky v súťaži,“ povedal mládežnícky lodivod FK Železiarne.

Za snahu a nasadeniach na tréningoch i v zápasoch chváli svojich zverencov. Poukazuje na to, že si musia zvykať na veľa nových vecí, a to či už v tréningovom procese, alebo v zápasoch. „Máme v kádri kvalitných futbalistov, ktorí môžu čo to ešte vo futbale dosiahnuť. Na nich záleží, ako sa toho chopia.“

„Očakávam v tejto sezóne od chlapcov, že im bude kontinuálne rásť výkonnosť a budú po nej naplno pripravení na prechod do prvej ligy dorastencov. Pracujeme poctivo, pravidelne a dosť tvrdo, preto aby sme hráčov naučili čo najviac z futbalového videnia či taktiky, rozvíjali ich herné činnosti a zručnosti. Nie je to jednoduché, pretože prechod z kategórie U14 do U15 je dosť výrazný a ten futbal sa v nej diametrálne mení. V pätnástke ide už aj o výsledky. Zároveň by som doplnil, že talentovaných hráčov dobiehajú tí, ktorí na sebe poctivo a tvrdo pracujú.“

Drak priblížil, že jeho trénerskou filozofiou je mať nad tímom maximálnu kontrolu. Netýka sa to podľa neho len držania lopty. „Ide skôr o to, aby súper nemal z nášho výkonu pocit, že vie, čo bude nasledovať. Presne preto mám vždy pripravených viacero variantov, či už v útoku, alebo v obrane. Zakladám si na tom, aby môj tím určoval, kde sa bude hrať a v akom tempe. Samozrejme, na to treba správnu typológiu hráčov na jednotlivých postoch a ich kvalitu. Zároveň mám rád organizáciu na ihrisku.“

Počas aktívnej kariéry bol Marek Drak brankárom, ale niekedy nastúpil aj v poli. „Brankárske rukavice som pravdepodobne zavesil na klinec. Nemám popri rodine a klubovom futbale čas na chytanie, aj keď sa na to cítim. Vlani na jeseň som nastúpil za Osrblie v strede zálohy. S bývalými kolegami z Hamšíkovej akadémie som predtým hrával za Poniky a dokonca som dal aj pár gólov. Vyzerá to tak, že tam som odchytal posledný zápas v aktívnej kariére,“ vyjadril sa odchovanec rimavskosobotského futbalu. Kondíciu si udržiava a občas sa predstaví na bežeckých pretekoch.

Medzi jeho trénerské zastávky patrí MŠK R. Sobota, MŠK Tisovec, MŠK Novohrad Lučenec, Jupie B. Bystrica (predtým RSC Hamsik Academy B. Bystrica) či spomínané Osrblie.

Bol učiteľom na ZŠ P. Dobšinského v R. Sobote a v školstve pracoval tiež v meste pod Urpínom. „Učiteľskú kariéru som už rovnako zavesil na klinec. Nehovorím, že definitívne. Kým sa však školský systém a odmeňovanie v ňom nezmení, nemá to pre mňa význam,“ skonštatoval. Doplnil, že v súčasnosti sa naplno venuje trénerskej práci a projektu určenému pre trénerov a hráčov. S manželkou a dcérou žije Marek Drak v B. Bystrici. „V podstate je to už šiesty rok a pochvaľujeme si. Je to neporovnateľné so životom v R. Sobote, aj čo sa týka akademických, športových a voľnočasových možností pre našu dcéru.“

Zdroj: vobraze.sk, foto: album M. Draka

<p>The post Tréner Marek Drak prevzal prvoligových starších žiakov Podbrezovej. Pre rodáka z R. Soboty ide o novú a zaujímavú skúsenosť first appeared on vobraze.sk.</p>

Boľkovce pri Lučenci – Tretí oficiálny ročník Mercedes zrazu v Boľkovciach prekonal očakávania organizátorov. Na podujatie sa zaregistrovalo 321 vozidiel, čím zraz vytvoril nový rekord. Kým vlani sa v Boľkovciach stretlo približne 260 áut, tentoraz ich bolo toľko, že organizátori museli registráciu niekoľko dní pred akciou uzavrieť. „Zdalo sa mi, že tento ročník bol naozaj megalomanský. Až som zostala zaskočená z toho, čo sa nám podarilo zorganizovať,“ zhodnotila organizátorka Veronika Demeová.
Ako však zdôraznila, podujatie pritom podľa nej od začiatku nestavali na číslach. Dôležitejšie bolo vytvoriť zraz, na ktorý sa budú ľudia radi vracať. „Mali sme víziu a chceli sme ju dosiahnuť. Prioritne nám nejde o čísla,“ povedala.

Rekord padol už pri registrácii
Počet registrovaných vozidiel však napokon hovorí sám za seba. Organizátori sa tešili aj z toho, že nový rekord prišiel oficiálnou cestou. Na podujatí bol komisár, riaditeľ Knihy slovenských rekordov Igor Svítok, ktorý počet vozidiel zaznamenal a rekord zapísal. Doterajšia hodnota bola 206 automobilov. Organizátori si tak odniesli aj potvrdenie o prvenstve, diplom a medailu. Mercedes zraz v Boľkovciach sa zároveň podľa organizátorky už teraz radí medzi najväčšie podujatia svojho druhu na Slovensku.

Záujem pritom neprišiel iba z blízkeho okolia. Do Boľkoviec dorazili motoristi zo Starej Turej, Košíc či Svidníka, ale aj zo Švajčiarska, Maďarska a Českej republiky. „Vo finále sa drvivá väčšina ľudí zaregistrovala a pár dní pred akciou sme už registráciu stopli, pretože bolo veľmi veľa záujemcov. Ešte potom nám telefonovali ľudia, ktorí sa nestihli zaregistrovať a chceli prísť,“ priblížila Demeová. Autá napokon zaplnili aj ulice Boľkoviec a ďalšie priestory v obci.

Do Boľkoviec dorazili aj výnimočné veterány
Tohtoročný zraz priniesol aj výraznejšie zastúpenie starších Mercedesov. Medzi nimi boli dva takzvané Pontóny, ktoré boli podľa nej vo výnimočnom stave. Nechýbal ani Mercedes Pullman a viacero ďalších vozidiel zo šesťdesiatych rokov. Práve staršie automobily boli pre organizátorov príjemným prekvapením. V minulosti totiž podľa Demeovej nebolo jednoduché nájsť staršie Mercedesy v skutočne špičkovom stave. „Po pár rokoch ľudia videli, že sa takýto zraz organizuje, popracovali na svojich autách a teraz ich prišli ukázať. Veľmi ma potešilo, že prišli aj starší páni na starších autách. Niektoré boli naozaj tip-top vyčistené a vo výbornom stave,“ uviedla.

Medzi zaujímavé vozidlá patril aj špeciálne upravený Mercedes CLK, ktorý na zraz priviezol majiteľ múzea v Brezne. Napriek technickým problémom s pneumatikou dorazil až počas podujatia a podľa organizátorov tak podporil ich snahu predstaviť návštevníkom výnimočné automobily.

Zraz nie je len o drahých autách
Hoci sa na jednom mieste stretli aj veľmi hodnotné Mercedesy, organizátori chcú zachovať inú hodnotu – atmosféru. „Sme veľmi radi, že aj keď ľudia prišli na drahých autách, darí sa nám zachovať obyčajnosť, spontánnosť, jednoduchosť a rodinnú atmosféru. Aby sa tam príjemne cítil aj človek, ktorý príde na Mercedese triedy A,“ vysvetlila Demeová. Sami organizátori pritom podľa nej nevlastnia drahé Mercedesy. O to viac ich niekedy prekvapí, aké kúsky návštevníci na zraz privezú.

Súčasťou programu bola aj spanilá jazda z Boľkoviec do centra Lučenca. Kolóna Mercedesov sa tak dostala aj priamo medzi ľudí v meste a pre okoloidúcich bola ďalším zážitkom podujatia.
Dobrá nálada podľa organizátorov panovala počas celého dňa.

Peniaze nepôjdu len na zraz, pomohli mladému pretekárovi
Silným momentom tretieho ročníka však neboli iba automobily. Organizátori sa rozhodli spojiť motoristické podujatie s konkrétnou pomocou mladému človeku. V spolupráci so Strednou odbornou školou hotelových služieb a dopravy v Lučenci vybrali študenta Antonia Mäkkého z Poltára. Odporučil ho majster odborného výcviku Ján Severiny, ktorý sa zároveň prišiel na podujatie pozrieť a fotografovať automobily.

Antonio sa venuje technike, skladaniu pretekárskych áut a motoršportu. Napriek mladému veku už jazdí mini rally slalom a pripravuje Volkswagen Golf II. Na oficiálne pretekanie medzi dospelými a so silnejšími automobilmi si však bude musieť ešte počkať.
Organizátori mu preto chceli pomôcť spôsobom, ktorý využije nielen pri jeho motoristickej záľube, ale aj v bežnom živote. Počas zrazu mu odovzdali poukaz na vodičský kurz a zaplatia mu vodičský preukaz skupiny B. Projekt sa podarilo zrealizovať vďaka spolupráci a pomoci Mesta Lučenec a Autoškoly Gonda. Celková hodnota pomoci predstavuje približne tisíc eur.

Mladého pretekára projekt viditeľne potešil. „Takéto veci ma ešte viac motivujú pokračovať v tom, čo robím a bojovať ďalej za svoj sen v motoršporte,“ reagoval Antonio po podujatí.
Organizátorka chce v projekte pokračovať aj v ďalších rokoch. Už teraz uvažuje nad tým, že podporu rozšíria aj na mladých ľudí z iných odborov.

Za zrazom sú mesiace práce
Za jedným dňom v Boľkovciach sa podľa organizátorov skrývajú mesiace príprav. Mercedes zraz pritom nie je postavený ako podujatie, na ktorom by chceli zarábať.
„Nie je to akcia o zárobku. Je za tým veľa práce,“ zdôraznila Demeová.
Poďakovanie preto smeruje aj k sponzorom. Organizátori ocenili nielen dlhoročných partnerov, ale aj nových sponzorov, ktorí podľa nich neostali iba pri finančnej podpore. Niektorí prišli deň pred podujatím a pomáhali napríklad so stavbou stanov. Práve ochota ľudí priložiť ruku k dielu je podľa organizátorky jedným z dôvodov, prečo sa zraz podarilo posunúť ďalej.

Po rekordnom ročníku už preto organizátori pomaly premýšľajú nad tým ďalším. Čo presne tretí ročník prekoná, zatiaľ neprezradili. Isté však je, že Mercedes zraz v Boľkovciach už nie je iba stretnutím majiteľov áut jednej značky. Za niekoľko rokov sa okolo neho vytvorila komunita ľudí, ktorí sa vracajú za automobilmi, atmosférou aj spoločným záujmom o techniku.

ZDROJ: PR- Článok, Mercedes zraz, Foto: Tomáš Staník, Ján Sveríni

<p>The post Mercedes zraz v Boľkovciach prepísal rekord. Prišlo 321 áut a organizátori pomohli aj mladému pretekárovi first appeared on vobraze.sk.</p>

Najmladší účastník sa stal víťazom piateho ročníka Málinského drevorubača. Matúš Fekiač zo Slanej Lehoty pri Poltári pri svojej premiére na tejto súťaži porazil skúsených drevorubačov a okrem prvenstva získal aj titul najsympatickejšieho drevorubača roka. Druhé miesto obsadil Jozef Šálka z Oravy, tretí skončil Marek Janiga z Ružomberka. Súťaž v MálincI opäť spojila profesionálov pracujúcich v lesoch, študentov lesníckych odborov aj ďalších ľudí, ktorých spája vzťah k drevu a práci v lese.

O výsledkoch rozhodovali disciplíny, v ktorých museli súťažiaci preukázať silu, rýchlosť, technickú zručnosť i presnosť. Nešlo pritom iba o fyzickú silu. Pri práci s motorovou pílou rozhodujú detaily, správny smer, hrúbka nedorezu či schopnosť presne odhadnúť pohyb dreva. „Stinka stojanového kmeňa na presnosť sa mi podľa mňa podarila najviac. Som za ňu najviac rád,“ povedal pre vobraze.sk víťaz Matúš Fekiač. Tam sa a rozhodovalo už medzi tromi najlepšími, ktorí získali najviac bodov v súťaži. Ako priblížil, na súťaže chodí už od školy. Študoval v Banskej Štiavnici a Málinecký drevorubač bola jeho piata súťaž. Doteraz sa mu práve na nej podarilo dosiahnuť najlepšie umiestnenie.

Skúsenosti zbieral aj mimo Slovenska. Súťažil v Česku či Rumunsku, ale aj na domácich podujatiach. Robí pilčíka a práca s drevom ho podľa vlastných slov baví a zaujíma ho všetko, čo s ňou súvisí. Mladým ľuďom, ktorí premýšľajú nad výberom povolania, by však jednoznačný návod nedával. „Nech si vyberú tak, ako to cítia,“ odkázal.

Chcú ukázať, čo práca v lese skutočne znamená
Hlavný organizátor Juraj Janšto vníma podujatie predovšetkým ako spôsob, ako verejnosti priblížiť prácu ľudí v lese. Drevorubačina je podľa neho náročné a nebezpečné povolanie, ktoré si zaslúži rešpekt. Cieľom súťaže je podľa jeho slov poukázať práve na náročnosť a riziká práce v lese a zároveň si uctiť robotníkov, ktorí sa tejto činnosti venujú. Aj preto sa organizátori tešili z účasti 22 súťažiacich. Medzi nimi boli profesionáli a ľudia, ktorí v lese pracujú. Okrem nich skúsenosti zbierali aj dvaja študenti Spojenej odbornej školy v Poltári. Jeden z bývalých študentov sa už do súťaže zapojil aj ako pretekár, pričom vlani si prišiel predovšetkým po skúsenosti. Piaty ročník podľa Janšta priniesol pokojný priebeh. „Bol to asi najpokojnejší ročník s hladkým priebehom,“ zhodnotil organizátor.

Súťaž však podľa neho dávno nie je iba o výsledkoch. Medzi účastníkmi postupne vznikli priateľstvá a z obyčajného súťaženia sa stáva pravidelné stretnutie ľudí, ktorých spája les. „Niektorí prišli raz, iní chodia pravidelne. Vznikajú tu nové priateľstvá, aj si sem tam zatelefonujeme. Pomaly sme ako jedna veľká rodina, veď tá hora nás spája,“ povedal Janšto.

Najstarší súťaží pravidelne
Medzi účastníkmi nechýbal ani Róbert Bartuš, ktorý sa zúčastnil na všetkých piatich ročníkoch. Hoci nepatrí medzi profesionálnych pilčíkov, jeho povolanie je úzko späté s lesníctvom. Organizátori si ho vážia aj preto, že je vždy ochotný pomôcť či poradiť. Aj keď je najstarším pretekárom, podľa organizátorov rozhodne nepatrí do „starého železa“. Práve jeho pravidelná účasť je jedným z príkladov toho, ako si Málinecký drevorubač za päť rokov vytvoril vlastnú komunitu.

Medzi drevorubačmi opäť nechýbala Júlia z Poľska
Zaujímavým prvkom tohtoročnej súťaže bola opäť ženská účasť. V Málinci sa predstavila Júlia Królik z Poľska, ktorá pracuje ako arboristka. Ako nám priblížila, pohybuje sa vo výškach, stará sa o stromy v parkoch a venuje sa aj odstraňovaniu hrubých konárov. Ide pritom o prácu, pri ktorej musí človek zvládať výšky, techniku aj riziko.
Organizátori jej účasť ocenili aj symbolickým darom – dostala prsteň z dreva. Ako Janšto priblížil, bola z neho prekvapená, no zároveň ju gesto potešilo. „Bolo vidieť, že je šikovná a že už má skúsenosti. Chodila po viacerých súťažiach a zbiera ich ďalej,“ zhodnotil jej výkon aj jeden zo súťažiacich.

Podľa organizátorov by v budúcnosti mohli pripraviť aj samostatnú disciplínu pre ženy či amatérov, ktorí majú skúsenosti s prácou s motorovou pílou. Ženy sa totiž s touto technikou stretávajú aj pri práci okolo chalúp či na svojich pozemkoch.

Valentýni: V hore ide každú chvíľu o život
Medzi domácimi súťažiacimi bol aj Filip Valentýni z Málinca, ktorý už patrí medzi skúsenejších účastníkov. V minulosti sa mu podarilo získať titul najsympatickejšieho drevorubača, raz bol prvý a raz druhý. Vlani skončil na druhom mieste, tentoraz však na medailu nedosiahol.

Na súťaž sa podľa vlastných slov tento rok ani nestihol výraznejšie pripravovať. „Len ráno som zobral pílu a šiel som sem,“ povedal s úsmevom. Najviac ho baví disciplína odvetvovanie kmeňa, ktorá je podľa neho zaujímavá nielen pre samotných súťažiacich, ale aj pre divákov. Práve pri nej sa naplno ukáže šikovnosť pri práci s motorovou pílou a schopnosť zvládnuť ju v neprirodzenej, prikrčenej polohe. Valentýni sa v lesníctve pohybuje od skončenia školy v Poltári, kde študoval odbor zameraný na mechanizáciu lesnej výroby. Začínal ako pilčík, dnes pracuje s technikou LKT a venuje sa približovaniu dreva. Práca s motorovou pílou mu však stále nie je cudzia.

Podľa neho ide o fyzicky náročnú a zároveň nebezpečnú prácu, ktorá navyše nie je vždy dostatočne ocenená. „Hora je vojna, ako sa hovorí. Všeličo sa môže stať behom sekundy,“ povedal. Každý pilčík sa podľa neho po práci v hore môže tešiť z toho, že sa večer vráti domov. Napriek riziku však svoju prácu vníma ako dôležitú. „Je to kraj, kde veľa pracovných príležitostí nie je,“ pripomenul.

Domáci súťažiaci to nevnímajú iba ako boj o víťazstvo
Pre Valentýniho má Málinecký drevorubač osobitný význam práve preto, že sa koná doma. Podobná súťaž podľa neho v okolí chýba. „Zídeme sa tu s ľuďmi, čo sme od fachu, vymeníme si príbehy a skúsenosti. Neberiem to ako súťaž, ale skôr ako stretnutie a dobre sa tu cítime,“ povedal.
Priznal však, že súťažiť pred domácim publikom nie je vždy jednoduchšie. Hoci je práca v lese každodennou súčasťou jeho života, pred veľkým množstvom divákov sa dostaví aj nervozita.

Drevorubači ukázali svoju zručnosť aj zabavili návštevníkov
Súťažné disciplíny preverili rôzne schopnosti účastníkov. Súťažilo sa napríklad v odvetvovaní, sekaní sekerou na presnosť či kalení metrovice na polienka. Vyvrcholením bola finálová disciplína spúšťanie klád na presnosť. Úlohou súťažiacich bolo trafiť kolík zapichnutý v zemi, prípadne sa k nemu dostať čo najbližšie.

Podujatie však nebolo iba športovým zápolením. Málinecký drevorubač sprevádzal aj kultúrny program a večer pokračoval ďalšou zábavou. Špeciálnym momentom bolo spoločné uvedenie drevorubačskej hymny, ktorú prišiel zaspievať Denis Sendrei. Organizátori na záver poďakovali všetkým súťažiacim, účastníkom a ľuďom, ktorí sa na príprave podujatia podieľali.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Najmladší účastník Málinského drevorúbača Matúš z Poltára zdolal skúsených súťažiacich. Rozhodovali milimetre first appeared on vobraze.sk.</p>

Hokejový útočník Adam Budai zo Zacharoviec si bude v novej sezóne obliekať dres HKM Rimavská Sobota. A to jednak v druhej lige seniorov, ktorú si už vyskúšal a k tomu mu pribudne prvá liga juniorov. Od septembra začne študovať na Fakulte telesnej výchovy, športu a zdravia UMB v Banskej Bystrici. „Druhá liga mužov je kvalitnejšia než extraliga juniorov. Mal som sa možnosť o tom presvedčiť. Myslím si, že toto riešenie je pre moje herné napredovanie najlepšie. Verím, že gro toho odohrám v druhej lige mužov a budem v nej aj produktívny. Teším sa na to. Mám prísľub, že tam dostanem veľký priestor na ľade,“ povedal pre vobraze.sk dvadsaťročný Adam Budai. Ako dodal, prvú ligu juniorov považuje za doplnkovú súťaž. „Čaká ma posledná sezóna v tejto vekovej kategórii. Tam by som mal byť lídrom nášho mužstva, ktoré vedie tréner Peter Filipiak starší. Niečo podobné som si už vyskúšal v minulosti v rimavskosobotskom doraste.“

Vlani nastupoval v extralige juniorov za HK Spišská Nová Ves a HC Košice. „Nechcel som už riešiť niekde moje pôsobenie v juniorskej extralige a cestovať hore – dole. Bolo by toho veľa na mňa. Takto budem z Banskej Bystrice, kde idem študovať odbor učiteľstvo telesnej výchovy a trénerstvo, dochádzať na tréningy do R. Soboty a v druhej časti týždňa už budem doma. Sú tu dobré podmienky i spoluhráči,“ ozrejmil Budai, ktorý je použiteľný na poste centra i krídelníka V budúcnosti má ambície zahrať si najvyššiu súťaž na Slovensku. V seniorskej kategórii nastúpil doteraz na pätnásť stretnutí a strelil štyri góly.

V letnej príprave naberal kondíciu individuálne i pod vedením kondičného trénera HKM R. Sobota Petra Černáka. „Najradšej mám tréningy v posilňovni a nemám rád vytrvalostné behy. Od 17. augusta trénujeme s juniorským mužstvom na rimavskosobotskom ľade. Odohrali sme už aj dva prípravné zápasy. Spoločnú prípravu s mužmi odštartujeme od začiatku septembra pod taktovkou kormidelníka Andreja Pétera. Káder sa trochu omladil, rysuje sa to tak, že budeme mať mladý a dravý tím, ešte je však potrebné doplniť do neho niekoľkých hráčov. Domnievam sa, že to bude takto dobre. Navyše, HKM angažoval veľmi dobrého brankára Richarda Pončáka zo Skalice. Ten už hájil rimavskosobotské farby,“ uviedol Adam Budai.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album A. Budaia

<p>The post Hokejista Budai zo Zacharoviec bude hrávať za mužov i juniorov HKM R. Sobota. Verí, že bude produktívny first appeared on vobraze.sk.</p>

Spevák Denis Sendrei z Uhorského (okres Poltár) nechce zostať iba pri jednej umeleckej disciplíne. Hoci ho v súčasnosti živí najmä spev a vystupovanie, stále sa vracia k svojej prvej vášni – maľovaniu. Na plátne zachytáva najmä historické a biblické motívy, no pribúdajú aj portréty. Hudba a výtvarné umenie sú podľa neho dve rovnocenné súčasti jeho života.

Kreslil už od detstva. Neskôr však maľovanie na približne desať rokov odložil, keď ho naplno pohltila hudba. K plátnu sa vrátil počas pandémie a odvtedy sa mu venuje opäť pravidelne. „Od nejakých troch rokov som už kreslil a kreslím doteraz. Mal som aj dlhú prestávku, keď som bol na konzervatóriu a prišla tá hudba do môjho života,“ hovorí pre vobraze.sk Denis Sendrei (27).

K maľovaniu ho priviedol strýko

Jeho vzťah k výtvarnému umeniu ovplyvnilo aj rodinné prostredie. Strýko, ktorý býval u starých rodičov, sa venoval maľovaniu a obľuboval impresionizmus. Denis ho ako dieťa pozoroval pri práci a práve tieto spomienky v ňom zostali. „Sledoval som ho aj pri tej práci a úplne mi teraz v pamäti zostal obraz, ktorý maľoval. Bol to Claude Monet,“ hovorí. Napriek tomu, že si neskôr vybral hudobnú cestu, k výtvarnému umeniu sa napokon vrátil. Počas covidu, keď zostal doma bez koncertov a vystúpení, opäť siahol po plátne. „Potom prišiel covid, zatvorili nás a zrazu som chytil plátno, že si chcem niečo namaľovať. A potom ďalšie a ďalšie plátno.“

Maľovanie sa tak znovu stalo prirodzenou súčasťou jeho života. Zatiaľ čo pred rokmi išlo najmä o detskú záľubu, dnes už jeho obrazy oslovujú aj ľudí, ktorí si ich chcú kúpiť či objednať.

Najbližšie sú mu historické a biblické výjavy

Sendrei sa pri maľovaní neorientuje na jediný motív. Jeho srdcovkou však zostávajú historické a biblické výjavy, najmä obrazy inšpirované barokom a renesanciou. Pri tvorbe ho priťahuje atmosféra starých obrazov, práca so svetlom aj výraz postáv. „Rád maľujem olejom historické a biblické výjavy z baroka a renesancie.“

K týmto námetom má blízko aj osobne. Duchovné motívy sa objavujú nielen v jeho výtvarnej tvorbe, ale sú aj súčasťou pripravovaného hudobného projektu. Pracuje na nahrávaní CD s Ľubomírom Horňákom, ktoré bude vychádzať z textov Štefana Sarvaša a bude mať duchovné ladenie. „Je to aj pre mňa niečo blízke, keďže tieto námety aj maľujem.“

Postupne sa k jeho vlastnej tvorbe pridali aj portréty. Ľudia ho začali oslovovať s požiadavkami na namaľovanie konkrétnych osobností. Medzi jeho portrétmi sú aj obrazy Sisy Sklovskej. V apríli dokončil obraz Krista a v súčasnosti pracuje na portréte osobnosti spojenej s Novohradom. Práve portrét považuje za osobitnú výzvu. Nestačí podľa neho zachytiť iba vonkajšiu podobu človeka. Dôležitý je aj výraz, atmosféra a charakter, ktorý má z obrazu vyžarovať. „Aj pre mňa je to výzva,“ hovorí o svojej aktuálnej práci.

Maľovanie si pritom necháva ako priestor, v ktorom môže pracovať vlastným tempom. Kým pri hudbe je odkázaný na vystúpenia, publikum a spoluprácu s ďalšími ľuďmi, pri plátne má väčšiu voľnosť. Aj preto sa k nemu vracia v obdobiach, keď potrebuje od hudby na chvíľu vypnúť. Zároveň si uvedomuje, že výtvarné umenie je preňho viac než len voľnočasová záľuba. Po rokoch, keď bolo maľovanie úplne v úzadí, sa stalo druhou rovnocennou umeleckou cestou. „Beriem to tak, že mám dvoje rovnako. Aj to ma baví takisto, aj to ma baví takisto.“

Obraz Krista dokončil na jar
Medzi jeho posledné práce patrí aj obraz Krista, ktorý dokončil v apríli. Duchovné a biblické motívy sú pritom súčasťou jeho tvorby dlhodobo a prirodzene nadväzujú na jeho záujem o historické maľby, baroko a renesanciu. Pri takýchto obrazoch ho podľa vlastných slov priťahuje nielen samotný námet, ale aj možnosť pracovať s výrazom postavy, svetlom a atmosférou, ktorá môže v divákovi vyvolať emóciu. Maľovanie Krista preňho preto nebolo iba ďalšou zákazkou či obrazom do zbierky. Vníma ho ako osobnú umeleckú výpoveď a zároveň ako výzvu zachytiť tému, ktorá má pre mnohých ľudí hlboký význam. „Aj pre mňa je to výzva,“ hovorí o svojej tvorbe.

Ceruzka ustúpila klávesom

Hudba sa do jeho života dostala ešte v tínedžerskom veku. Klávesy, ktoré pôvodne dostal jeho brat, napokon začal používať Dávid a postupne sa na nich naučil hrať aj spievať. Prvé skúsenosti získaval na svadbách, oslavách či plesoch.

Jeho hudobná cesta ho neskôr priviedla na konzervatórium v Rimavskej Sobote a následne na Akadémiu umení v Banskej Bystrici. O jeho štúdiu a začiatkoch na hudobnej scéne sme už vo vobraze.sk písali, rovnako ako o spolupráci so Sisou Sklovskou či o jeho vystúpeniach s triom La Gioia. Sendrei pri nich podľa potreby zastupuje niektorého z členov, čo mu prináša možnosť vystupovať na ďalších pódiách a pracovať v inom type hudobného projektu, než na aký je zvyknutý pri svojich samostatných vystúpeniach.
„Našli si ma ako náhradníka, takže ja som už len za to vďačný. Je to proste dobrá skúsenosť,“ hovorí o pop-opernýom triu La Gioia
Spolupráca mu podľa jeho slov zároveň ukazuje, že aj skúsenosti získané v regionálnom prostredí môžu viesť k zaujímavým príležitostiam. Z vystupovania na svadbách, plesoch a oslavách sa postupne dostal aj k projektom, v ktorých stojí po boku etablovaných interpretov. Práve nečakané ponuky a nové spolupráce vníma ako jednu z najzaujímavejších súčastí svojej umeleckej cesty.

Za sebou má aj vystúpenia mimo Slovenska. K jeho výrazným zážitkom patrí koncert v Ríme s Ivou Bittovou, kde spieval zabudnuté rómske skladby. „To bola tiež moja veľká pocta, zaspievať si tam na tom mieste. Rím je moja srdcovka.“

Rím si zamiloval aj mimo koncertného pódia

Rím však pre Denisa Sendreia nie je iba miestom, kde zažil jeden zo svojich výrazných hudobných momentov. Do talianskej metropoly sa vracia aj ako turista a hovorí o nej ako o jednom zo svojich najobľúbenejších miest. Navštívil ju už trikrát a rád by sa tam opäť vrátil. „Rím je moja srdcovka, úplná láska. Bol som tam trikrát, ale určite ho ešte navštívim.“

Práve spojenie histórie, umenia a atmosféry mesta je mu blízke aj vzhľadom na jeho vzťah k maľovaniu. Rím ponúka na každom kroku architektúru, sochy, obrazy, kostoly a pamiatky spojené s obdobiami, ktoré ho pri výtvarnej tvorbe priťahujú.

Jeho vzťah k mestu sa pritom spája aj s pracovným zážitkom. V Ríme už vystupoval po boku Ivy Bittovej na koncerte v Parco della Musica, kde zazneli aj staré rómske skladby. Práve tento zážitok zaradil medzi svoje najvýznamnejšie umelecké skúsenosti. Rím však podľa neho nie je iba o pracovných povinnostiach. Počas dovolenky si môže mesto vychutnať úplne inak – bez stresu z vystúpenia a s časom na prechádzky, pamiatky a atmosféru talianskej metropoly.

Aj z pohľadu výtvarníka je preňho návšteva Ríma inšpiratívna. Mesto, ktoré je späté s renesanciou, barokom a veľkými umeleckými menami, ponúka množstvo podnetov, ku ktorým sa môže vracať aj pri vlastnej tvorbe.

Nechce sa nechať zaškatuľkovať

Ani hudobne sa Sendrei nechce obmedzovať na jeden žáner. Venuje sa popu, jazzu, folklóru, kabaretu či ďalším hudobným formám. Za dôležité však považuje najmä to, aby spevák vedel komunikovať s publikom a odovzdať mu emóciu. „Spevák by mal mať dobrý vkus na skladby, ktoré chce spievať, a hlavne precítiť tých ľudí v publiku.“

Skúsenosti z menších osláv a svadieb mu podľa jeho slov pomáhajú aj pri veľkých koncertoch. Rozdiel medzi vystupovaním pred malým a veľkým publikom nevníma ako dôvod meniť svoj prístup. „Keď vidím troch ľudí, tak isto zaspievam ako pred tisíc ľuďmi.“

Čaká ho muzikál aj nové nahrávanie

V súčasnosti má okrem koncertov rozpracovaných viacero projektov. Jedným z nich je muzikál Svätopluk, na ktorom spolupracuje s Ľubomírom Horňákom. V projekte účinkujú aj Sisa Sklovská, Peter Bažík či Sveťo Malachovský. Muzikál zatiaľ predstavili koncertnou formou, postupne sa pripravuje aj jeho divadelné uvedenie. „Zatiaľ sme to prezentovali koncertne. Už sa to ide aj nacvičovať normálne divadelne ako muzikál,“ približuje.

Pripravuje sa tiež na nahrávanie CD s Ľubomírom Horňákom. Popri tom pokračuje v koncertovaní, vystupuje na festivaloch a venuje sa svadbám, plesom či oslavám. Plesová sezóna je podľa jeho slov obsadená už dlhý čas dopredu. „Umelecký sen si pomaly žijem“

Napriek množstvu plánov zostáva Sendrei podľa vlastných slov nohami na zemi. Za dôležitú vlastnosť považuje pokoru. Vie byť sebavedomý a cieľavedomý, nechce však stratiť rešpekt voči ľuďom ani voči samotnému umeniu.„Ja si myslím, že si už pomaly žijem ten umelecký sen, lebo robím to, čo ma baví.“ Jeho cieľom je dostať sa k ďalším spoluprácam a príležitostiam. Konkrétne mená či projekty však nechce prezrádzať, kým nie sú isté. Verí, že správne príležitosti prídu postupne. Spomína aj na radu herečky a speváčky Jany Hubinskej, ktorá mu podľa jeho slov povedala: „Denis, buď si vedomý svojich kvalít, ale neposer sa zo seba.“ Práve pokoru a prácu na sebe považuje za dôležité aj pre mladých ľudí, ktorí chcú ísť umeleckou cestou.

Rodisko chce reprezentovať aj naďalej

Denis Sendrei vyrástol v Uhorskom pri Poltári. Do budúcnosti by sa chcel presunúť viac na západ Slovenska, najmä pre väčšiu dostupnosť koncertov, nahrávaní a ďalších pracovných príležitostí. Na svoje rodisko však nezabúda. Teší ho, keď ho ľudia z regiónu stretnú a povedia mu, že svojou tvorbou reprezentuje aj ich. „Vždy mi podajú ruku a povedia mi, že pekne prezentuješ nás, alebo teda náš región.“ A hoci ho dnes na pódiá privádza najmä hudba, jeho cesta sa začala pri plátne. K maľovaniu sa po rokoch vrátil a dnes ho už nechce pustiť z rúk. Ceruzku kedysi na čas vystriedali klávesy, no obe vášne sa napokon v jeho živote stretli.

Mladý umelec Denis Sendrei z Uhorského sa našiel v spievaní i maľovaní. Učila ho Sisa Sklovská

Zdroj: vobraze.sk, foto: album D. Sendreia

<p>The post Denis Sendrei z Uhorského sa vracia k svojej prvej vášni. Popri speve maľuje aj biblické motívy a portréty first appeared on vobraze.sk.</p>

Miroslava Štefániková vedie Evanjelické gymnázium v Tisovci už takmer desať rokov. Za ten čas sa rodáčka z Hnúšte snaží školu posúvať k modernému vzdelávaniu, ktoré podľa nej nemá byť založené na bezduchom memorovaní, ale najmä na kritickom myslení, samostatnosti a schopnosti mladých ľudí uplatniť sa v živote. Riaditeľka zároveň zdôrazňuje význam hodnôt, rešpektu a otvorenej diskusie, ktoré považuje za dôležitú súčasť vzdelávania v dnešnej polarizovanej spoločnosti.

Na Evanjelické gymnázium v Tisovci nastúpila v roku 1999 a postupne sa stala vedúcou predmetovej komisie prírodovedných predmetov. Ako pre vobraze.sk Miroslava Štefániková priblížila, zapájala sa do medzinárodných projektov Socrates, Comenius či neskôr Erasmus a popri pedagogickej práci si dopĺňala vedomosti a skúsenosti. Keď v roku 2017 odchádzala dlhoročná riaditeľka školy do dôchodku, prijala novú výzvu a postavila sa na jej čelo. Dnes sa pri vedení školy opiera aj o skúsenosti zo športu a učiteľskej praxe.

„Deti sa nemôžu učiť tak isto, ako sa učili pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi,“ hovorí Štefániková (55). Podľa nej sa mení nielen svet okolo mladých ľudí, ale aj spôsob, akým získavajú informácie. Škola preto podľa nej nemôže zostať iba miestom, kde si žiaci zapamätajú učivo a následne ho reprodukujú pri skúšaní. Dôležitejšie je naučiť ich informácie vyhľadávať, overovať, dávať do súvislostí a vytvárať si vlastný názor.

Do vyučovania sa dostávajú aj praktické úlohy. Štvrtáci napríklad zakladajú reálne školské firmy, v ktorých si skúšajú tvorbu produktu, marketing, účtovníctvo či prezentáciu vlastného nápadu. Svoje skúsenosti následne prezentujú aj na domácich a zahraničných veľtrhoch. Podľa riaditeľky im takéto aktivity prinášajú skúsenosti využiteľné v ďalšom štúdiu aj v praxi. „Chceme, aby sa mladí ľudia vedeli orientovať v živote. Aby sa nebáli povedať svoj názor, ale zároveň vedeli počúvať názor druhého človeka,“ približuje Štefániková.

Nie všetko sa dá naučiť z učebnice

Práve praktické skúsenosti považuje riaditeľka za dôležitú súčasť prípravy na budúcnosť. Škola sa preto podľa nej snaží rozvíjať nielen vedomosti, ale aj samostatnosť, tvorivosť, tímovú spoluprácu a schopnosť komunikovať. Súčasťou života školy sú medzinárodné projekty, vďaka ktorým sa študenti môžu stretnúť s rovesníkmi z iných krajín a spoznávať odlišné školské aj kultúrne prostredie. Podľa Štefánikovej sa práve takéto skúsenosti neskôr premietajú do toho, ako sa absolventi dokážu uplatniť. Absolventi školy pokračujú v štúdiu na slovenských aj zahraničných univerzitách, pričom ich ďalšie smerovanie je rôznorodé – od medicíny a ekonómie až po médiá či prácu v európskych štruktúrach.

Hoci je Evanjelické gymnázium v Tisovci cirkevnou školou, podľa Štefánikovej to neznamená, že jej študenti musia pochádzať výlučne z veriacich rodín. „V dnešnej polarizovanej spoločnosti chceme žiakom ukazovať, že hodnoty rešpektu, tolerancie a pomoci majú význam. Nemusíme mať všetci rovnaký názor, ale musíme vedieť diskutovať, hľadať konsenzus a rešpektovať rozhodnutie väčšiny, aj keď s ním nesúhlasíme,“ vysvetľuje.

Od volejbalovej reprezentácie k učiteľstvu

Významnú časť života Miroslavy Štefánikovej formoval šport. Vyrastala v Hnúšti, kde bol volejbal prirodzenou súčasťou života. Jej mama bola lekárka, otec volejbalový tréner a dcéra sa postupne dostala až do mládežníckych reprezentačných výberov republiky – najskôr ako žiačka, neskôr ako juniorka. Po maturite na jar 1989 odišla do Bratislavy, kde nastúpila do strediska vrcholového športu a hrávala za Sláviu na profesionálnej úrovni. Po roku však pochopila, že profesionálny šport nie je cesta, ktorou chce ísť celý život. „Nechcela som len prechádzať z telocvične do telocvične a neustále tráviť čas na tréningoch alebo zápasoch, chcela som spoznávať aj iné veci,“ spomína.

Rozhodla sa preto pre štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu v kombinácii telesná výchova a biológia. Práve táto kombinácia sa neskôr stala základom jej učiteľskej kariéry. Počas vysokej školy spoznala svojho manžela a v roku 1992 sa im narodil syn Matej. Ani materstvo však neznamenalo definitívny koniec športu. Ešte počas materskej dovolenky sa spojila s bývalou dorasteneckou partiou a k volejbalu sa vrátila.

Z partie nadšencov postupne vznikol ženský tím, ktorý sa prebojoval až do slovenskej extraligy. Pre Hnúšťu to bol výrazný športový úspech a pre Štefánikovú obdobie, v ktorom sa jej podarilo skĺbiť rodinu, vysokoškolské štúdium aj šport. Po skončení vysokej školy nastúpila ako učiteľka na základnú školu v Hnúšti. Viedla športové triedy pre dievčatá so zameraním na volejbal a zároveň pôsobila ako hrajúca trénerka ženského družstva.
Šport ju sprevádzal aj po nástupe na Evanjelické gymnázium v Tisovci. Aktívne hrávala takmer do štyridsiatky.

Z učiteľky riaditeľkou školy

Rok 1999 priniesol ďalšiu etapu jej profesijného života. Na Evanjelickom gymnáziu v Tisovci začínala ako učiteľka a postupne preberala aj ďalšie zodpovednosti. Keďže škola funguje v bilingválnom programe, musela sa ďalej vzdelávať a zdokonaľovať v angličtine. Ako Štefániková hovorí, vedenie školy jej odvtedy prináša množstvo situácií, ktoré sa podľa nej nedajú naučiť z učebnice. „Riaditeľ musí vedieť rozhodovať, komunikovať s ľuďmi, riešiť problémy a zároveň premýšľať nad tým, kam má škola smerovať o niekoľko rokov. Skúsenosti zo športu mi pritom pomáhajú najmä pri práci s ľuďmi a pri tímovej spolupráci.“

Aj napriek náročnej práci sa nechce vzdať pohybu. Rodáčka z Hnúšte od jari do jesene pravidelne beháva, každé ráno cvičí, posilňuje a vyráža do prírody. Obľúbeným miestom oddychu sú pre ňu Vysoké Tatry, kam sa s manželom pravidelne vracajú najmä na jeseň, keď sú turistické chodníky pokojnejšie. Šport, ktorý kedysi tvoril podstatnú časť jej života, tak dnes plní inú úlohu. Pomáha jej udržiavať kondíciu, vyčistiť si hlavu a načerpať energiu.

Mladí sú podľa nej lepší, než si často myslíme

A ako vníma generáciu, ktorú dnes v škole stretáva každý deň? „Mladí ľudia sú skvelí, múdri a chcú na sebe pracovať. Len veci robia trochu inak než generácie pred nimi,“ hovorí. Práve preto podľa nej nemá zmysel mladých ľudí neustále porovnávať s tým, ako sa správali alebo učili predchádzajúce generácie. Úlohou školy je podľa nej pochopiť ich svet a zároveň ich pripraviť na realitu, ktorá ich čaká po maturite.

Keď sa obzrie za vlastnou cestou, za najväčší úspech nepovažuje športové tituly z mládežníckych čias, majstrovstvo v atletickom viacboji z roku 1996 ani riaditeľskú stoličku. Najväčším životným úspechom je pre ňu milujúca rodina, dospelé deti, vnúčatá a silné zázemie, ktoré má okolo seba.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Riaditeľka Štefániková šéfuje Evanjelickému gymnáziu v Tisovci. Bývalá volejbalistka mení pohľad na vzdelávanie first appeared on vobraze.sk.</p>

Futbalisti MŠK Rimavská Sobota utŕžili v domácom prostredí vysokú prehru s hráčmi MFK Ružomberok B. Zverenci kouča Jozefa Pisára podľahli Liptákom 1:5. Priebežný šiesty tím v tabuľke privítal druhý. Liptáci získali v predchádzajúcich troch kolách plný počet bodov a vo víťaznom ťažení pokračovali aj v R. Sobote, s ktorou v minulosti spolupracovali. Gemerčania boli farmou prvoligového Ružomberka. V úvode druhého polčasu bol po druhej žltej karte vylúčený rimavskosobotský stopér Mouhamed Fallilou Mboup. V priebehu druhého dejstva sa do súťažného kolotoča vrátil Hugo Ciprus, ktorý utrpel na začiatku augusta minulého roka zranenie kolena. V tretej lige Stred sú tento víkend na programe stretnutia štvrtého kola.
V rozcvičke sa pred zápasom zranil kapitán Soboťanov Csaba Juhász a v základnej zostave ho nahradil Ivan Šteiniger. V základnej zostave Ružomberčanov nastúpili piati hráči (David Jackuliak, Viktor Úradník, Matúš Matej, Štefan Gerec či Martin Valigura), ktorí hájili v minulosti farby MŠK a dvaja striedali (Samuel Pavlík, Marko Jendroľ).

Prvú príležitosť mali po akcii do otvorenej obrany domáci, ale strelu Dedoka v 10. min vyrazil ružomberský gólman Gubka. Soboťania sa ujali vedenia v 13. min. Autorom gólu bol Ján Ferleťák. Po rohovom kope zakrátko zakončoval Fallilou iba do náručia brankára Liptákov. Postupne prebrali opraty stretnutia do svojich rúk hostia a vytvárali si aj nebezpečné situácie. V koncovke však boli nepresní a po dobrej strele Mateja sa vyznamenal v 32. min brankár MŠK Gábriš. Strieľaný center Mateja vyrazil v 36. min rimavskosobotský gólman a nepokrytý Novák následne rozvlnil sieť strelou zvnútra šestnástky. Gábriš si potom poradil s koncovkami Mateja i Jackuliaka. Druhý gól pridali Ružomberčania v 44. min. Peknou technickou strelou sa presadil Valigura.

V 49. min dostal po zákroku v strede ihriska druhú žltú kartu a následne teda červenú rimavskosobotský stopér Fallilou. Po prihrávke Ferleťáka mal v 51. min príležitosť Bartošík, ale brankára Gubku neprekonal. Na druhej strane sa v 52. min postaral krížnou strelou o tretí zásah hostí Úradník. Liptáci mali tlak. Šancu Jackuliaka zmaril gólman MŠK Gábriš. Na 1:4 upravil v 65. min Matej. V koncovke potom znovu nepochodil hosťujúci Jackuliak. Na strane domácich pohrozil Ružomberčanom Ferleťák, lenže mal vychýlenú mušku. Po rohovom kope zaznamenal v 89. min piaty zásah ružomberskej rezervy Leitner. Jeho prvý pokus Gábriš vyrazil, ale na druhýkrát už ružomberský hráč skóroval.

„V prvom polčase to nebolo z našej strany zlé, aj keď to nebolo ani najlepšie. Súper bol kvalitný, mal častejšie loptu na svojich kopačkách. Vedeli sme, že v béčku Ružomberka sú hráči, ktorí majú veľa prvoligových štartov. Bolo to vidieť. Dali sme síce prvý gól, ale potom prišli naše taktické chyby. Po tom, ako náš brankár vyrazil loptu, vystrelil neobsadený hráč v šestnástke. Pri druhom góle to ružomberský hráč dobre trafil. Mali sme v prvom polčase prečíslenie, kedy nám chýbala finálna prihrávka, čo je tiež naša slabina. Matos dvakrát neprihral presne,“ uviedol pre vobraze.sk rimavskosobotský športový riaditeľ a tréner Jozef Pisár. „Na začiatku druhého polčasu urobil obrovskú taktickú chybu Fallilou. Mal už žltú kartu, nedisciplinovane išiel do toho, fauloval hráča súpera. Hrali sme prakticky 45 – minút desiati a proti takému mužstvu je to veľmi ťažké. Mali sme ešte dve šance, ale hostia si vytvorili veľký tlak a prišli ďalšie góly. Súper bol lepší, bol oveľa kvalitnejší. Máme nad čím rozmýšľať. Päť gólov je dosť,“ pokračoval v hodnotení.

MŠK Rimavská Sobota – MFK Ružomberok B 1:5 (1:2)
Zostava R. Soboty: Gábriš – Solivajs, Morháč, Fallilou, Šteiniger – Ferleťák, Repiský, Vargic (57. Ciprus), Matos (79. Costa Dos Reis), Dedok – Bartošík (69. Lupták). Rimavskosobotské mužstvo má šesť bodov (dve výhry, dve prehry so skóre 6:12) a kleslo zo šiesteho na ôsme miesto. Gemerčania sa v piatom kole predstavia v Námestove.
Do kádra MŠK R. Sobota najnovšie pribudol Nigérijčan David Okoromi (24), ktorý pôsobil v béčku 1. FC Slovácko. V stretnutí proti béčku Ružomberka však ešte nezasiahol do hry. „Je to hrotový útočník. Hral za béčko, ale trénoval aj s prvoligovým áčkom Slovácka. Teraz síce netrénoval mesiac, ale ukázal u nás na tréningoch, že je veľmi rýchly a agresívny. Verím tomu, že nám určite pomôže,“ uviedol kouč Pisár. Brazílčan Hurick Vinicius Balieiro Oliveira nebol k dispozícii pre zranenie a stále nehral v tejto sezóne pre zranenie Milan Michal Sučák.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Rim. Sobota hladko podľahla béčku Ružomberka, v úvode druhého polčasu prišla o vylúčeného hráča first appeared on vobraze.sk.</p>

Zdravotná sestra Edita Vályiová z Tornale pracuje v chirurgickej ambulancii, kde denne ošetria desiatky pacientov. Ambulancia je jedinou v Tornali. Hoci v rodine nemala zdravotníka, prirodzene ju to ťahalo k starostlivosti o druhých. „Prišlo to tak samo od seba. Chcela som to robiť odjakživa. Mala som v detstve vzťah k zvieratkám. Keď boli ubolené, pomáhala som im,“ hovorí pre vobraze.sk Edita Vályiová (67). Narodila sa v Rimavskej Sobote a veľa času trávila u starej mamy v Širkovciach, kde mala blízko k zvieratám – mačkám, psom aj sliepkam. K zdravotníctvu ju čiastočne priviedol aj starší brat, ktorý pracoval ako rádiológ v hnúšťanskej nemocnici.

Začínala na chirurgii v R. Sobote

Edita Vályiová vyštudovala Strednú zdravotnícku školu v Rožňave s maturitou a neskôr absolvovala aj pomaturitné štúdium. Od rodiny mala pri svojom rozhodnutí vždy podporu. „Veľmi ma podporovali. K ničomu inému nemám taký vzťah a to ma celou cestou sprevádza,“ hovorí. Po škole začínala v nemocnici na chirurgii v Rimavskej Sobote. Strávila tam približne desať rokov. Neskôr pracovala asi tri roky aj vo všeobecnej ambulancii v Tornali. Keď sa však uvoľnilo miesto na chirurgii, vrátila sa k svojej pôvodnej profesijnej oblasti.

Roky pracovala v ambulancii chirurga Alexandra Köröcziho. S oceňovaným lekárom tvorili zohratý tím a Vályiová v ambulancii naplno využívala aj skúsenosti, ktoré získala počas práce v nemocnici. V chirurgickej ambulancii je stále aktívna. Asistuje pri zákrokoch, pripravuje sterilné stolíky, sadruje a preväzuje pacientov. Denne ambulanciou prejde aj približne 80 pacientov. Výhodou je aj jej znalosť maďarského jazyka, vďaka ktorej často pomáha s tlmočením maďarsky hovoriacim pacientom.

Naučila sa nebrať si príbehy pacientov domov

Práca v zdravotníctve podľa nej prináša náročné chvíle, ale zároveň aj veľké uspokojenie. Dôležitý je pre ňu najmä ľudský prístup, schopnosť komunikovať a zachovať si nadhľad. „Človek sa od toho musí odosobniť. Zo začiatku som veľmi súcitila s ľuďmi a prenášala som si to aj do svojho osobného života. A to je veľmi zlé. Som citlivý človek, ale musela som sa odosobniť a nebrať si tie veci domov,“ vysvetľuje.

Postupne sa podľa vlastných slov naučila vytvoriť si potrebný odstup. Pomohli jej aj rozhovory s kolegami a ľuďmi v jej okolí. K pacientom si však odstup v ľudskom zmysle nevytvára. Práve naopak. Tvrdí, že sa snaží nájsť spoločnú reč s každým bez ohľadu na vek. „Som kamarátska s každým. Nepozerám na to, aký je pacient ročník narodenia. S každým si nájdem spoločnú reč. Ľudský prístup urobí veľmi veľa,“ hovorí.

Najkrajšie sú chvíle, keď pacient odchádza po svojich

Na dlhé roky v zdravotníctve sa viaže množstvo príbehov. Jeden z tých, ktoré jej utkveli v pamäti, súvisí so záchranou života pacienta. „Doniesli nám pacienta v bezvedomí. Uštipol ho ovad alebo sršeň a pacient bol v anafylaktickom šoku. A on napokon odišiel po svojich. To bol taký krásny moment. Otvoril oči, usmial sa na nás,“ spomína Edita Vályiová.

S úsmevom rozpráva aj o inej situácii, keď ju pacient požiadal, aby mu nasadila ponožku, pretože sa pre operované koleno nevedel zohnúť. Ochotne mu pomohla a zároveň mu so smiechom povedala, že aj ona má vymenené obe bedrové. K detskej chirurgii či práci detskej sestričky však nikdy neinklinovala. „Mala som jasno v tom, že detská sestrička by som nevedela byť. Súcitím s malými, bezbrannými deťmi, zatiaľ čo dospelému to človek vysvetlí,“ hovorí.

Ocenia ju za desaťročia služby

Za celoživotný prínos v oblasti zdravotníctva, obetavú službu a mimoriadnu profesionalitu si Edita Vályiová prevezme Cenu primátora mesta Tornaľa. Správa o ocenení ju úprimne prekvapila. Dozvedela sa o nej doma, keď jej dcéra priniesla poštu zo schránky. „Zapamätala som si ten moment, keď som sa o tom dozvedela. Boli sme už doma, dcéra mi priniesla poštu zo schránky a vravela, aby som si prečítala, čo som dostala. Príjemne ma to prekvapilo a veľmi si vážim, že ma takto vnímajú. Je to pre mňa veľká česť,“ reaguje.

Budúci rok by pritom mala zavŕšiť ďalší významný míľnik. Ak sa započítajú roky aktívnej služby, s výnimkou obdobia materskej dovolenky, uplynie polstoročie od jej vstupu do zdravotníctva. „Budúci rok to bude 50 rokov, odkedy som zdravotníčkou,“ hovorí.

Vášnivá motorkárka aj milovníčka tanca

Za zdravotnou sestrou, ktorú dnes pacienti poznajú najmä z chirurgickej ambulancie, sa však skrýva aj žena s viacerými netradičnými záľubami. Sama vychovala tri deti. Jedna dcéra je vojačka, druhá učí v škole a syn je novinár.

V minulosti bola vášnivou motorkárkou. K tejto záľube ju priviedla rodina. „Môj otec pretekal na motorkách a moji dvaja starší bratia rovnako, tak sa to na mňa nalepilo,“ povedala. S motorkárstvom sa napokon rozlúčila po operáciách oboch bedrových kĺbov. Od detstva však miluje aj tanec. Tancovala dokonca vo folklórnom súbore na zdravotníckej škole v Rožňave, a to napriek odporúčaniam ortopéda. Svoj voľný čas venuje najmä rodine a veciam, ktoré jej prinášajú radosť. Rada si zútulňuje byt, teší sa z kvetov na balkóne a užíva si čas aj dovolenky so svojimi deťmi. Po takmer polstoročí v zdravotníctve tak zostáva aktívnou súčasťou chirurgickej ambulancie v Tornali. A hoci za sebou má desaťročia skúseností, pri svojej práci stále považuje za najdôležitejšie to, čo bolo pre ňu prirodzené už v detstve, pomôcť človeku, keď to potrebuje.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album

<p>The post Dlhoročná sestrička Vályiová pracuje v Tornali. Pacientom pomáha v chirurgickej ambulancii a aj tlmočí first appeared on vobraze.sk.</p>

Židovská komunita bola kedysi prirodzenou súčasťou života Jesenského. Zostali po nej najmä materiálne stopy a mená ľudí, ktorých osudy by bez zachovania historických dokumentov a spomienok mohli upadnúť do zabudnutia. Práve ich príbeh teraz zachytáva vo svojej novej knihe historička a etnologička Oľga Bodorová.

Kniha Židia v Jesenskom v Gemeri-Malohonte vyšla tento mesiac vo vydavateľstve Marenčin PT a má 320 strán. Obsahuje 83 fotografií, ilustrácií a tabuliek. Autorka v nej prostredníctvom archívnych dokumentov, fotografií a spomienok približuje život komunity, ktorá sa počas približne storočného pôsobenia výrazne podieľala na spoločenskom, hospodárskom a kultúrnom živote obce. Ako pre vobraze.sk Oľga Bodorová priblížila, táto téma má pre ňu osobný rozmer. Jesenské je totiž jej rodnou obcou a v obci strávila časť detstva aj dospelosti. „Niekoľko rokov som v detstve aj dospelosti trávila v Jesenskom a to ma formovalo,“ povedala.

O existencii židovskej komunity pritom podľa vlastných slov v minulosti vedela len veľmi málo. Pamätala si budovu synagógy oproti základnej škole aj ženu z miestneho papiernictva, o ktorej už ako školáčka vedela, že prežila koncentračný tábor. Až neskôr si uvedomila, aký veľký príbeh sa za týmito jednotlivými spomienkami ukrýval. „Viedla ma k napísaniu knihy motivácia, že človek tejto svojej rodnej obci musí niečo dovzdať,“ vysvetlila.

V Jesenskom žili desiatky Židov
Podľa údajov v knihe žilo v Jesenskom v roku 1940 celkovo 69 Židov. Všetci boli počas holokaustu deportovaní do Osvienčimu. Po vojne sa ich podľa údajov vydavateľa vrátilo 34 a väčšina z nich sa neskôr vysťahovala. V obci už nežije žiadny obyvateľ židovského pôvodu.
Jej členovia podnikali, pracovali v rôznych profesiách, zapájali sa do spoločenského a kultúrneho života a podľa Bodorovej po sebe zanechali aj výraznú stopu v podobe domov a ďalšieho majetku. V Jesenskom pôsobili napríklad aj dvaja lekári. Jeden z nich prišiel do obce v roku 1874, krátko po cholere. V tom čase bolo Jesenské okresným mestom a lekár pôsobil ako obvodný lekár pre 17 okolitých obcí.

Jeho osud sa autorke podarilo počas výskumu sledovať až k potomkom. Kontakt na rodinu však získala až po zalomení knihy, a preto sa už do publikácie v plnom rozsahu nedostal. Čitatelia v nej však nájdu fotografie rodiny Armina Borsékiho, ktorý pôsobil aj ako kúpeľný ambulantný lekár v Hodejove. „Našťastie sa do knihy dostali aspoň obrázky tejto rodiny,“ uviedla Bodorová.

Pomohli sociálne siete aj fotografie
Pátranie po ľuďoch a ich osudoch pritom nebolo jednoduché. V Jesenskom už žiadny člen pôvodnej židovskej komunity nežije a ani v Rimavskej Sobote sa spočiatku nepodarilo nájsť všetky potrebné informácie. „Nič nebolo najťažšie, všetko bolo ťažké a zložité. Nemala som v lokalite žiadneho Žida, ani tu v Rimavskej Sobote nevedeli,“ opísala náročnosť výskumu.

Postupne však začali prichádzať ďalšie stopy. Pomohli fotografie, archívne materiály aj sociálne siete. Práve cez ne sa autorke podarilo dostať ku kontaktom na ľudí, ktorí poznali príbehy jednotlivých rodín alebo boli ich potomkami.

Osudy preživších po vojne pritom podľa Bodorovej viedli ďaleko za hranice regiónu. Vysťahovali sa do Prahy a ďalších miest v Česku, ale aj do Maďarska, Francúzska, Izraela či Spojených štátov. Stopy rodín sa rozptýlili aj do ďalších častí sveta.

Jedným z nečakaných kontaktov boli práve potomkovia lekára, ktorý pôsobil v Hodejove. Ozvali sa autorke po tom, ako sa o jej pátraní dozvedeli prostredníctvom sociálnych sietí. Poskytli jej podľa Bodorovej aj vzácne historické fotografie.

Synagóga pripomína komunitu dodnes
Jednou z dôležitých tém knihy je aj synagóga v Jesenskom. Pôvodná budova sa do dnešných čias nezachovala v pôvodnej podobe, no Bodorová sa ju pokúsila čitateľom priblížiť aj prostredníctvom vizualizácie. „Som rada, že do knihy sa dostal aj objekt synagógy v Jesenskom a trochu sa tým pripomenie prítomnosť komunity,“ povedala.
Ďalšou stopou je kresťanský cintorín. Na ňom sa podľa autorky nachádzajú aj mená obetí prvej a druhej svetovej vojny. Tabule s menami obetí holokaustu chýbajú. Pri mnohých ľuďoch, ktorí zahynuli počas holokaustu, tak chýba širšie povedomie o ich osudoch. Ako ďalej Bodorová hovorí, práve potreba vrátiť týmto ľuďom mená a príbehy bola jedným z hlavných dôvodov, prečo sa do práce na knihe pustila. „Predsa sa tam narodili v Jesenskom, žili a zanechali stopu,“ zdôraznila.

Z plánovaných 220 strán vznikla 320-stranová kniha
Pôvodne mala byť publikácia podstatne kratšia. Bodorová plánovala približne 220 strán. Výskum však postupne prinášal nové dokumenty, fotografie a kontakty, ktoré napokon rozsah knihy výrazne zväčšili. Výsledkom je 320-stranová publikácia, ktorá zachytáva dnes už takmer zabudnutú časť histórie Jesenského. Vydavateľstvo uvádza, že kniha obsahuje 83 fotografií, ilustrácií a tabuliek.

Autorka pritom nie je v regionálnej historiografii nováčikom. Oľga Bodorová sa narodila v roku 1952 v Rimavskej Sobote, do roku 1977 žila v Jesenskom, vyštudovala etnológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v Gemersko-malohontskom múzeu pracovala od roku 1975 do roku 2022. Pripravila približne 40 etnologických výstav a venuje sa výskumu etník a tradičných remesiel.
Bodorová zatiaľ termín krstu knihy neoznámila. Ako uviedla, keď to bude aktuálne, o mieste a čase jeho konania bude verejnosť informovať.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Oľga Bodorová

<p>The post Etnologička Bodorová z R.Soboty vypátrala príbeh židovskej komunity v Jesenskom a vydala ďalšiu knihu first appeared on vobraze.sk.</p>

Jesenné komunálne voľby v Lučenci prinesú súboj ôsmich kandidátov o post primátora. O miesto v mestskom zastupiteľstve má záujem 84 kandidátov, pričom voliči budú vyberať 21 poslancov. Kandidátne listiny boli odovzdané do 25. augusta a ich počet sa ešte môže zmeniť v procese registrácie.
Počet kandidátov na primátorské kreslo Lučenca pre vobraze.sk potvrdila hovorkyňa mesta Michaela Baboľová. „Bližšie informácie o kandidátoch na post primátora zverejníme po prvom zasadnutí mestskej volebnej komisie,“ doplnila Baboľová.

O primátorskú funkciu sa uchádzajú manažér Stanislav Balco, prednostka Okresného úradu v Lučenci Jana Haláková, občianska aktivistka Martina Hricová, pomocný opatrovateľ Michal Kelemen, riaditeľ dopravného závodu v Revúcej Pavol Križo, mestská poslankyňa Rút Olšiaková, primátorka Alexandra Pivková a okresný prokurátor Marek Preták.

O poslanecké kreslá je veľký záujem

O 21 miest v lučeneckom mestskom zastupiteľstve sa uchádza 84 ľudí. Približne tretinu zo všetkých kandidátov tvoria nezávislí. Väčšiu časť teda predstavujú kandidáti kandidujúci za politické strany alebo koalície.

Lučenčania pritom budú po novom voliť v troch volebných obvodoch, zatiaľ čo v predchádzajúcich komunálnych voľbách ich bolo sedem. Počet poslancov sa však nemení a mestské zastupiteľstvo zostáva 21-členné. O zmene volebných obvodov rozhodli mestskí poslanci ešte v apríli.

Traja súčasní poslanci už mandát obhajovať nebudú
Zaujímavou súčasťou tohtoročných volieb je aj obmena mestského zastupiteľstva. Traja súčasní poslanci sa už o ďalší poslanecký mandát uchádzať nebudú. Podľa informácií z lučeneckého mestského úradu ide o Rudolfa Slivku, Juraja Pelča a Štefana Prístavku.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post V Lučenci má záujem o primátorskú funkciu osem kandidátov. Do poslaneckých lavíc sa ich chce posadiť vyše osemdesiat first appeared on vobraze.sk.</p>