Známy je vďaka pôsobeniu v kultúre, Slovenskom Červenom kríži i v komunálnej politike. Účinkoval vo viacerých dychových kapelách, kde hral hlavne na trúbku, ale i ostatné hudobné nástroje. K trúbke má vzťah od detstva a hrá na nej dodnes, hoci je Pavel Piliarik z Rimavskej Soboty už sedemdesiatnikom.
Vyrastal v Kokave nad Rimavicou, kde chodil na základnú školu, po ktorej si to nasmeroval na strednú do Hnúšte, terajšie gymnázium. Právo vyštudoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave, kde získal aj doktorát a pokračoval postgraduálnym štúdiom, ale počas tohto štúdia chodil aj na konzervatórium. S hudbou sa stretával odmalička, pretože jeho otec bol kokavský spevák a folklorista, ktorý dokonca spieval aj so SĽUK-om. Pavlovi na základnej škole učarovala trúbka. „Mal som kamaráta, ktorý bol riaditeľov syn a on vybavil pobočku základnej umeleckej školy a po roku som prešiel do dychovky, ktorá bola obnovená,“ priblížil pre vobraze.sk svoje hudobné začiatky Piliarik (73), ktorý si ako pätnásťročný založil tanečnú kapelu. Aj keď od začiatku bola trúbka jeho srdcovka, ako samouk sa naučil hrať aj na gitare, varhanoch a bicích.
Súčasťou Kokavskej dychovky je viac ako 55 rokov
Nielenže hrá, ale tridsať rokov pôsobí aj v pozíciách dirigenta a kapelníka. Pravidelne s dychovkou chodili hrávať na zábavy, svadby a plesy po rôznych kútoch Slovenska. Rád si zaspomína na množstvo vystúpení aj v menšom zoskupení na viacerých plesoch, a to aj napríklad v Rimavskej Sobote. Najradšej si spomína na lesnícky, hasičský či osvetársky ples. „Boli to super akcie, osemdesiate roky a začiatok deväťdesiatych rokov. Zabávali sme ľudí, mali sme ľudových rozprávačov, ľudia snami spievali,“ podotkol.
Podľa jeho slov roky chodili hrávať na najväčší festival v strednej Európe Kmochov Kolín. Pekné spomienky majú aj na Agrokomplex a Bratislavu, kde sa zoznámil aj zo známym Ondrejom Molotom, ktorý je výraznou umeleckou osobnosťou.
Pavlova manželka Mária roky pôsobila v školstve, a to aj na poste riaditeľky základnej školy. Hudobné nadanie má aj ich dcéra, ktorá navštevovala do ZUŠ-ky a aj vnučka. V rodine majú aj treťostupňového bratranca Jaroslava Piliarika, ktorý je dlhoročný folklorista a bývalý riaditeľ Mestského kultúrneho strediska v Hnúšti.
Okrem Kokavy pôsobil Piliarik aj v dychovej kapele Sobotienka, ktorá je po hudobnej stránke neaktívna už sedem rokov. No pred pätnástimi rokmi založil vlastnú kapelu RS 6, ktorá je stále aktívna a o zábavu sa stará na rôznych podujatiach a akciách.
Ak by sa v mladosti nedal na hudobnú kariéru, tak by maľoval obrazy. „Je to moja záľuba a v súčasnosti sa tomu venujem aspoň vo voľnom čase. Zbieram a repasujem obrazy. Rád chodím po výstavách a bol som aj v Louvri. Dalo by sa tam tráviť veľmi veľa času,“ podotkol s úsmevom.
Angažuje sa v humanitnej oblasti
Okrem pôsobenia v kultúrnej sfére sa angažuje aj v humanitnej oblasti. Už takmer 40 rokov je členom Slovenského Červeného kríža, kde zastával viacero popredných funkcií. „Ľudka Polakovičová bola v tom čase predsedníčkou okresného spolku, ktorá ma vtiahla a zaangažovala do tejto inštitúcie ako 32-ročného. Bola mi to srdcovka, pretože moja mama bolo tiež v SČK v Kokave nad Rimavicou. V najvyššej rade pôsobím už 25 rokov a funkcionárom som celkovo už 35 rokov,“ ozrejmil Piliarik, ktorý je naďalej člen územnej rady územného spolku SČK Rimavská Sobota. Aj keď zo zdravotných dôvodov nikdy nedaroval krv, darcovstvo podporuje a každého jedného darcu si veľmi cení.
Ako vyštudovaný právnik pôsobil ako prokurátor na okresnej prokuratúre v Rimavskej Sobote. Práve táto pozícia bola jeho prvým zamestnaním. Svoje znalosti z práva sa snažil odovzdávať aj študentom obchodnej akadémie a gymnázia, kde vyučoval právo. Neskôr sa stal advokátom a svoju činnosť pri pôsobení vo vedení mesta pozastavil. S politikou v Rimavskej Sobote bol spätý tridsať rokov. Ako prokurátora ho uvoľnili a bol zvolený za tajomníka MSNV a po revolúcii pôsobil na okresnom úrade. Následne zastával osem rokov pozíciu prednostu mestského úradu za pôsobenia primátora Pavla Brndiara a Ladislava Bartakoviča. V politickej kariére si vyskúšal aj poslaneckú lavicu ako poslanec mestského zastupiteľstva, ktoré ho neskôr zvolilo aj za viceprimátora mesta Rimavská Sobota. „Bolo mi cťou robiť pre toto mesto. Ďakujem za prejavenú dôveru, ale treba vedieť aj odisť,“ povedal Pavel Piliarik pri otázke, či nerozmýšľal o návrate na politickú scénu. Je advokátom i keď teraz už na dôchodku.
Spomenul, že v Rimavskej Sobote pôsobil v rokoch, kedy sa ešte stavali bytovky, plaváreň, zimný štadión, dokončovali Dom kultúry. Má vyznamenanie za humanitu a bol prijatý aj u prezidentov Rudolfa Schustera a Ivana Gašparoviča. „Život nie je o metáloch, vyznamenaniach. Tie si vážim, ale skôr o dobrom pocite. Nie je umenie dávať, ale rozdať seba, to je moje životné krédo,“ hovorí Piliarik, ktorý má osobitný vzťah k poriadku i Rimavskej Sobote, a keď vidí na zemi neporiadok, či lietajúce papiere, tak ich vráti do smetnej kupy.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Pavel Piliarik
