Pôsobí v Dychovej hudbe mesta Hnúšťa. Po vysokej škole pracoval v Yure. Vladimír Vančík (32) je už niekoľko mesiacov farárom v Ratkovskom Bystrom, kde momentálne tento rodák z Hnúšte žije. „To, že verím v pána Boha, neznamená, že by som sa chcel odtrhnúť od bežných vecí v živote, ktoré sprevádzajú človeka,“ uviedol pre vobraze.sk Vančík. Ako dodal, miluje tanec a hudbu.
„Stará mama hrala na akordeóne a asi ako desaťročný som naň začal hrať aj ja a v kostoloch neskôr na organe,“ spomína. V ZUŠ hral na klávesy a po jej skončení skúsil aj saxofón. Všimol si ho vedúci Dychovej hudby mesta Hnúšťa, absolvoval v nej skúšku a stal sa jej členom. Do dychovkárskej rodiny patrí zhruba päť rokov. „Hra na saxofóne je aktivita, pri ktorej dokážem vypnúť. Najstarší člen hnúšťanskej dychovky má 90 rokov a je mojou veľkou inšpiráciou, že aj v takom veku človek dokáže byť prospešný. Dychovka má svoje čaro, obohacuje ma účinkovanie v nej. Ten súlad medzi jej členmi ma jednoducho baví,“ priblížil Vančík. Hudbu berie ako univerzálny jazyk. Podľa neho ju treba vnímať zmyslami. „Hudbou môže kresťan vyjadriť svoje potešenie. Aj v žalmoch sa často spieva – hrajte mu,“ podotkol.
V máji tohto roku ho cirkevný zbor zvolil na desať rokov za zborového farára v Evanjelickom kostole v Ratkovskom Bystrom. Jeho inštalácii, a teda uvedeniu do cirkevného zboru, predchádzali farárske skúšky. Po ich zložení ho omámil úžasný pocit. „Najviac ma teší, keď môžem ľuďom vyčariť úsmev na tvári, keď ich môžem povzbudiť v ich viere. V takých chvíľach viem, že to, čo robím, má zmysel. Najťažšie je to asi na pohreboch, keď sú slová o božej láske a dobrote náročné. Čas je nevyspytateľný, no božie načasovanie je vždy opodstatnené,“ povedal Vladimír.
Podľa jeho slov sa už od raného detstva zaujímal o cirkev a Boha. „Viedla ma k tomu mama i stará mama. Vnútorný hlas mi hovoril, aby som išiel na teológiu,“ ozrejmil. Vedel, že nech sa rozhodne akokoľvek, jeho mama ho bude podporovať. „Mojím poslaním je pomáhať ľuďom, pripomínať im duchovno a priviesť ich k Bohu aj napriek tomu, že človek v dnešnej dobe doslova nemá čas na nič,“ dodal. Po ukončení vysokoškolského štúdia teológie začal pracovať v Hnúšti vo firme Yura. Táto práca mu podľa jeho slov dala veľa, spoznal rôznorodých ľudí v neformálnom prostredí, vyskúšal si prácu za pásom.
Cítil však, že musí vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, a tak v roku 2019 zložil kaplánske skúšky. „Aby som mohol ísť do služby, ordinovali ma za kňaza evanjelickej cirkvi. Prvý rok som pôsobil ako kaplán na fare v Rimavskej Píle a druhý v Ratkovskom Bystrom,“ rekapituluje Vladimír Vančík. Kňaz je vlastne duchovný vo výcviku, ktorého má na starosti skúsený farár – principál.
Ratkovské Bystré patrí medzi malé obce, preto tvorí cirkevný zbor málo ľudí. O to viac si farár Vančík váži ich službu. „Kostol je v dobrých rukách. Mám dozorcu i kostolníkov. Aj keď už majú vyšší vek, vždy urobia všetko pre to, aby kostol dobre vyzeral. Cirkevný zbor je taká duchovná domácnosť. Na fare žijem sám. Naučil som sa rúbať drevo aj vyčistiť si komín. Je to pre mňa všetko nové, zaujímavé, keďže som v Hnúšti vyrastal v činžiaku,“ uviedol Vladimír Vančík. „Milé je, podotkol s úsmevom, keď mu zazvoní telefón a pozvú ho veriaci na halušky.
Ako vyzerá bežný deň farára? „Prispôsobujem sa tomu, čo príde. Štandardne mi však o šiestej zvoní budík. Ako prvé si dávam ranné stíšenie, kedy sa pomodlím, prečítam si niečo z Biblie. Ďalej nasleduje administratíva a pošta. V predpoludňajších hodinách si píšem kázne, to mi občas zaberie dosť času. Farár musí byť aj manažér, často hľadám spôsoby, ako financovať napríklad opravy, komunikujem aj s Pamiatkovým úradom SR. Pripravujem sa tiež na hodiny náboženstva, vyučujem ho na Základnej škole v Ratkovej,“ odvetil.
Stráži si svoje súkromie, ale podľa jeho slov sú dvere u neho stále otvorené. Do spoločnosti chodí najradšej v civilnom oblečení a počúva ľudí, ako sa majú, čo riešia. Bohoslužobný odev patrí podľa neho do bohoslužobného priestoru. Vníma, že keď je v ňom odetý, ľudia nie sú až takí úprimní a často vážia slová. „Mám rád úprimné rozhovory. Ale keď niekam príde farár, konverzácia sa ihneď zmení. Je mi ľúto, keď človek v Boha neverí, ale vážim si aj takúto formu úprimnosti,“ vyjadril sa Vladimír Vančík.
Ako farár sobášil dva páry. V druhom prípade vstúpil manželského zväzku jeho spolužiak zo základnej školy. „Keď sme spolu drali školské lavice, ani vo sne by mi nebolo napadlo, že raz ho budem privádzať do stavu manželského,“ reagoval.
Pastorálne návštevy absolvuje Vladimír pravidelne. „Ľudí treba vypočuť, niekedy však ani nepočkajú na odpoveď. Stačí im, že som tu bol pre nich, že ich chápem. Všetko chce svoj čas, nehnevám sa na ľudí, aj keď občas s ich názormi nesúhlasím. Snažím sa ich naviesť na tú správnu cestu,“ skonštatoval. Tvrdí, že dospieva duchovne. „Učím sa napríklad povedať nie. Dôležité je byť autoritatívny, ale nie povýšenecký.“
Vo svojom voľnom čase rád chodieva na prechádzky do okolitej prírody, ešte radšej ju spoznáva zo sedla bicykla. Obľubuje aj plávanie. Keď siahne po knižke, najčastejšie je to fantasy či historické čítanie. „Aj farár je iba človek, ktorý sa musí občas vyventilovať. Snažím sa nájsť si čas aj na seba,“ uviedol Vančík. Rodinu považuje za veľmi dôležitý dar od Boha. „Ak chce človek spolupracovať s cudzími ľuďmi, musí si vedieť vážiť vlastnú rodinu,“ zdôraznil.
Zdroj: vobraze.sk, foto: album V. Vančíka
