Petra Vojteka v Hnúšti poznajú ako nadšenca historických áut, pracuje však ako záchranár. Na RZP v obci Ratková pôsobí už desať rokov. Okolie regiónu zároveň prezentuje naprieč generáciami prostredníctvom veteránskych zrazov. K záchranárstvu mal blízko už od detstva. Počas základnej školy navštevoval kurzy Slovenského Červeného kríža a zúčastňoval sa na súťažiach. „Dokonca som chodil do nemocnice v Hnúšti na dispečing, kde ma už vtedy prehovárali, aby som šiel touto cestou, no nenabral som vtedy odvahu,“ hovorí pre vobraze.sk Peter Vojtek (45).

K rozhodnutiu ho napokon priviedol jeho brat, ktorý túto školu navštevoval. Obidvoch čiastočne k záchranárstvu priviedla zodpovednosť aj vďaka osobným skúsenostiam zo svojho blízkeho okolia, kde bolo potrebné správne resuscitovanie. „Najhoršie je, keď si človek nie je istý, tým, či to správne robí. Aby to nie len vyzeralo ako pomoc, ale aj bola odborná a rýchla pomoc. Preto sme sa rozhodli pre túto profesionálnu cestu,“ hovorí s tým, že dodnes sa stretávajú s prípadmi, kedy ľudia poskytnú len veľmi slabú prvú pomoc.

Do RZP v Ratkovej Vojtek nastúpil ešte pred začiatkom štúdia, na výjazdy chodil ako vodič sanitky. „Pracujeme v širšom okolí Ratkovej, ale keď je treba, tak ideme aj ďalej. Pamätám si to dodnes, išli sme do Banskej Bystrice a bola silná poľadovica,“ hovorí.

Medzi prvé zásahy zaradil pôrod v domácom prostredí. „Keď sme prišli, dieťa už bolo na svete. Viezli sme ho z Chvalovej do Rimavskej Soboty a ja som len dúfal, že uvidím nejaké známe miesto, ktoré by som poznal,“ spomína. Zažil aj ďalšie nečakané situácie, napríklad pôrod v nemocničnom výťahu v Revúcej. „Keď sa otvorili dvere na výťahu, dieťa sa už vypýtalo na svet,“ podotkol. Ako dodáva, za najťažšie výjazdy považuje tie k deťom. „Človek si to nesie v hlave, ale musí sa naučiť vypnúť,“ opisuje náročnosť práce.

Dnes Vojtek pracuje na pozícii vodič – záchranár a svoju prácu vníma ako poslanie. „Táto práca mi dala rozhľadenosť a istotu. Je dôležité, aby človek vedel pomôcť aj ľuďom okolo seba,“ zdôrazňuje. Dodáva, že práve záchranári si často viac vážia bežné dni. „Mrzí nás, keď vidíme, ako si niektorí nevážia zdravie. My sa potom snažíme žiť inak,“ zdôraznil záchranár, ktorý si popri zamestnaní externe doplnil vzdelanie na zdravotnej škole v Rožňave.

Práve voľnočasové aktivity, ako sú historické vozidlá či pobyt v prírode, mu pomáhajú zvládať psychickú záťaž. Jeho pracovné nasadenie si všimla aj manželka. „Zvykne sa smiať, že keď mi zazvoní budík, neváľam sa, ale hneď vyskočím z postele,“ hovorí.

Peter Vojtek si v Hnúšti postupne vybudoval nielen pracovný, ale aj osobný život. Pôvodne vyštudoval Strednú poľnohospodársku a priemyselnú školu v Rimavskej Sobote v odbore cestná doprava a neskôr. Práve štúdium na tejto škole podľa neho zásadne ovplyvnilo jeho život. „Dotiahlo ma to ku všetkým praktickým veciam, bavila ma aj prax,“ hovorí. Odvtedy si vybudoval silný vzťah k motorom a autám.

Jeho najväčšou vášňou je historické auto Škoda 1000 MB, ktoré vlastní viac ako 15 rokov. Desať rokov stálo rozobraté, postupne ho opravoval a pripravoval. „Auto som poskladal pred dvoma rokmi za 63 dní, pretože som ho chcel mať ako svadobné auto. Stihol som to aj vďaka dobrým kamarátom,“ spomína. Za takmer dva roky s ním najazdil približne 9,5-tisíc kilometrov a absolvoval aj výlet k moru do Gdaňska v Poľsku. Ako podotkol, viaceré autá boli na tú dobu neskutočne premyslené a majú množstvo „vychytávok“, ktoré nájdeme aj v dnešných autách.

K svojej záľube si vytvoril aj vhodné zázemie a obnovil si garáž. V Hnúšti sa už približne štyri roky stretáva s komunitou veteránov, ktorá sa postupne rozrastá. Dnes združuje ľudí z rôznych častí Slovenska vrátane Košíc, Popradu či Brezna.

„Sme partia, ktorá spoločne rieši a rozhoduje o fungovaní. Prepájame staré aj mladé generácie, čo ma veľmi teší,“ hovorí člen a spoluorganizátor zrazov historických vozidiel v Hnúšti. Podľa neho takéto akcie majú čaro v tom, keď pripomínajú dobu, v ktorej mnohí vyrastali. Starší si prichádzajú zaspomínať, mladší majú možnosť spoznať minulosť. „Máme medzi sebou aj deti, niektoré už od ôsmich rokov. Vedieme ich k tomu, že je to pekné a má to zmysel len to treba udržiavať,“ dodáva s tým, že účasť každým rokom rastie a minulý rok mali 160 posádok a vyše 300 ľudí. Ako avizuje, prihlasovanie na tento ročník zrazu v Hnúšti už je spustený.

Voľný čas trávi Peter Vojtek najmä aktívne. Rád objavuje okolie Hnúšte, či už pešo alebo na bicykli. Prostredie regiónu sa snaží ukazovať aj prostredníctvom spomínaných veteránskych zrazov. „Ťaháme ľudí aj do zabudnutých miest. Sú prekvapení, akú máme prírodu a históriu,“ vysvetľuje. Práve jeho znalosť terénu zo záchranárskej práce mu často slúži ako inšpirácia.

Okrem toho sa rozhodol vstúpiť aj do komunálnej politiky, je mestským poslancom. „Človek vidí každodenné veci, ktoré nefungujú. Chcel som prispieť k zmene,“ hovorí. Zdôrazňuje, že chce rozhodovať podľa vlastného svedomia a konať v prospech občanov. „Nemám rád intrigy ani uprednostňovanie jednotlivcov. Snažím sa robiť politiku čestne.“

Medzi jeho priority patrí zlepšenie verejného poriadku, rozvoj cyklotrás a prepojenie regiónu aj pomocou pre deti aj dospelých či rozšírenie služieb pre seniorov. „Vidím, že deti nemajú kde jazdiť na bicykli a o mnohých dôchodcov sa nemá kto postarať. Toto by som chcel zmeniť,“ dodáva Vojtek.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album P. Vojteka

<p>The post Záchranár Vojtek z Hnúšte spája pomoc ľuďom s vášňou pre historické vozidlá first appeared on vobraze.sk.</p>

Tomáš Husár, rodák z Hrnčiarskych Zalužian, istý čas žil a pracoval aj ďaleko od domova. Dnes pôsobí ako záchranár v Hnúšti a hovorí, že návrat do regiónu bolo jedno z najlepších rozhodnutí. Aj keď má za sebou skúsenosti z rušnejších staníc, pokojnejšie tempo mu momentálne vyhovuje.

„Dva a pol roka som slúžil na záchranke v Senci. Býval som v Bratislave. Už pri nástupe som do žiadosti uviedol Rimavskú Sobotu a okolie, ale nebolo voľné miesto,“ povedal pre vobraze.sk Tomáš Husár (28). Keď sa pred rokom a pol uvoľnilo miesto v Hnúšti, prišlo to nečakane. „Kolegyňa išla do dôchodku. Hnúšťa je pomerne pokojné miesto a som tam spokojný. Je to rozdiel oproti Sencu,“ vysvetľuje záchranár, ktorý slúži už štvrtý rok.

Začínal ako šofér sanitky, dnes pracuje v posádke s lekárom. „Teraz som na striedačku v posádke s lekárom buď ako šofér, alebo ako záchranár. Lekár má hlavné slovo a moja úloha sa odvíja od jeho požiadavky.“ Zodpovednosť však cíti stále rovnako. „Ako šofér sanitky mám stále zodpovednosť za posádku. Či už vezieme pacienta, alebo nie,“ približuje svoje pôsobenie v záchrannej službe.
Na práci ho baví najmä jej nepredvídateľnosť. Stereotypná práca pre neho nikdy nebola lákavá. „Aj po takmer štyroch rokoch oceňujem, že to nie je rutinná práca. Tú veľmi nemusím. Dopredu nikdy nevieme, aké výjazdy nás čakajú. Každý deň je iný. Veľkou raritou sú dni, keď výjazdy nemáme,“ hovorí Husár, ktorému sa prácou v záchrannej službe splnil detský sen.

Podľa jeho slov ťažko povedať, ktoré boli najťažšie výjazdy. „Každý výjazd dá svojim spôsobom zabrať. Niektorý fyzicky, niektorý psychicky,“ vysvetľuje. Predsa len sú však situácie, ktoré vníma citlivejšie. „Najviac stresujúce sú pôrody a detskí pacienti. To sú dve oblasti, kde nikdy neviete, čo z toho bude. Ja som mal zatiaľ šťastie, že išlo prevažne o klasické laryngitídy a vystrašené mamičky,“ doplnil.
Popri práci v záchrannej službe je známy aj vďaka folklóru a tancu, ktorému sa dlhé roky aktívne venoval. V minulosti účinkoval aj vo väčších projektoch a predstaveniach.

Ako jeden z mála tanečníkov z regiónu, tancoval aj s najznámejším ľudovým súborom na Slovensku. V SĽUK-U pôsobil od roku 2017, počas štyroch sezón. „Asi najviac mi v pamäti ostane predstavenie k oslave deväťdesiatych narodenín Juraja Kubánku, ktorého som mal tú česť spoznať,“ hovorí tanečník.

Dnes je však jeho vzťah k tancu voľnejší. „Tancu sa už aktuálne vôbec nevenujem. Posledné predstavenie som mal v novembri minulého roku. To bolo v Michalovciach,“ zaspomínal si Tomáš Husár.
Jedným z výrazných projektov bolo účinkovanie v predstavení Cigáni idú do neba. „Dalo mi to obrovské množstvo skúseností. Vidieť, ako pracuje Ján Ďurovčík, aj ako pracujú ostatní profesionáli. Spoznal som veľké množstvo skvelých ľudí. Za to som vďačný,“ uviedol folklorista, ktorý vystúpil v mnohých slovenských mestách. Za nezabudnuteľný zážitok, na ktorý bude podľa jeho slov navždy spomínať, považuje vystúpenie v Spojených arabských emirátoch.

Napriek úspechom dnes nič aktívne nehľadá. „Nebudem nič silne odmietať, ale ani nič nehľadám. Ani predtým som nič nehľadal, ono to vždy prišlo,“ prezrádza Husár, ktorý aktuálne žije s priateľkou v Rimavskej Sobote.

V Bratislave sa venoval aj tréningu gymnastiky, učil deti vo veku od štyroch do deviatich rokov. „Z časových dôvodov som to musel zanechať. Popri zamestnaní som nevedel zabezpečiť voľno vždy v rovnaký deň a rovnaký čas,“ vysvetľuje a zároveň dodáva, že ani dnes si nevie úplne predstaviť, ako by sa mu to podarilo skĺbiť.

„V zime som sa k ničomu veľmi nedostal. Nepodarilo sa mi ísť lyžovať. Raz som sa bol akurát korčuľovať na rybníku v Ožďanoch. Aktuálne voľný čas venujem našim psíkom. S priateľkou máme štyroch,“ hovorí s úsmevom Husár. Šteniatko border kólie zachránené zo salaša, taliansky chrtík v opatere, jazvečík či jorkšírsky teriér – psy sú dnes prirodzenou súčasťou ich života. S príchodom jari sa teší najmä na spoločné výlety. „Naložím ich do auta a nechám ich poriadne niekde za mestom vybehať,“ netrpezlivo očakáva krajšie počasie.

Aj keď sa jeho životné tempo zmenilo, jedno zostáva rovnaké – silné puto k rodnému kraju a pocit, že je tam, kde má byť. Práca záchranára, ktorú robí s rešpektom a pokorou, je dnes jeho prioritou. A folklór? Ten zostáva ticho prítomný – ako súčasť identity, ktorá sa nestráca, len dozrieva. „K folklóru som mal blízko odmalička a na tom sa nič nezmenilo,“ uzatvára Tomáš Husár.

<p>The post Tomášovi Husárovi z Hrnčiarskych Zalužian sa splnil sen, stal sa záchranárom. Spolupracoval s režisérom Ďurovčíkom first appeared on vobraze.sk.</p>

Tridsiatnik, ktorý prišiel o svoj život na Teplom Vrchu len niekoľko metrov od brehu, bol pod vplyvom alkoholu. Ten mu zistili z krvi po odobratí biologických vzoriek. Ako dnes pre vobraze.sk uviedla banskobystrická policajná hovorkyňa Mária Faltániová, na základe toxikologických výsledkov u muža bolo nameraných 4,14 promile. Policajná hovorkyňa pripomenula, že podľa predbežnej správy bola príčina úmrtia utopenie. Podľa policajných informácií ide tento rok o prvý takýto prípad z juhu Banskobystrického kraja.

Tridsaťosemročný muž z obce Skerešovo zavítal do areálu 20. júla okolo štvrtej-piatej hodiny popoludní s kamarátom. Podľa informácií z rekreačného zariadenia sa do areálu prišli len pozrieť a ich prvá cesta viedla do bufetu. Po krátkej chvíli ich kroky však smerovali k vode a kúpaniu. Na breh sa však už vrátil len jeden z dvojice. Jeho kamarát mal ležať na vode, približne tri metre od brehu, ako sa ale otočil, skončil pod vodou. Ratovali ho návštevníci areálu, plavčík i privolaní záchranári. Pomôcť mu už ale nedokázali. Privolaný bol aj záchranár, ktorého priviezol vrtuľník záchrannej služby ATE.

„Žiaľ, aj napriek maximálnemu úsiliu sa topiacemu mužovi (38) nepodarilo obnoviť základné životné funkcie a na mieste mohla lekárka konštatovať úmrtie,“ potvrdila ráno po tragédii pre vobraze.sk Zuzana Hopjaková z ATE.

Jeden z majiteľov zariadenia Ormet Roman Oštrom apeluje na návštevníkov, aby pred vstupom do vody dávali na seba pozor jednotlivé partie. „Nech si dávajú ľudia jeden na druhého pozor, lebo sú to sekundy a pri takejto kombinácii nie vždy vie pomôcť aj plavčík. Môže sa to pritom stať hocikde, vznikajú z toho potom zbytočné úrazy, tragédie. Bolo silné slnko, teplo a ako sme videli, veľa toho na nešťastie netreba,“ dodal.

Rekreačné stredisko navštívilo aj počas inkriminovaného víkendu veľa ľudí. Medzi menej príjemnú skúsenosť Oštrom zaradil aj správanie motorkárov, ktorí sa do areálu prišli okúpať a odišli bez zaplatenia, využili otvorenú bránu. „Nielenže sa chceli predviesť, ale ešte aj takmer zrazili strážnika, ktorý ich chcel zastaviť. K tomu naozaj nemáme čo dodať. Dúfame len, že sa ostatní motorkári od takýchto jedincov dištancujú a ukážu, že motocyklistická komunita je o niečom úplne inom,“ skonštatoval na sociálnej sieti Oštrom. Ako dodal, odvtedy už majú na vstupe do areálu okrem brány aj rampu.

Doplnené: Na Teplom Vrchu zomrel muž, kúpal sa pár metrov od brehu. Privolali aj vrtuľník ATE

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Utopený muž na Teplom Vrchu mal v sebe niekoľko promile alkoholu first appeared on vobraze.sk.</p>

Anesteziológ a intenzivista Róbert Rajský z Rimavskej Soboty pôsobí ako primár v Lučenci. V zdravotníctve odrobil už 23 rokov, a to v prednemocničnej a nemocničnej sfére. Je stále záchranárom, pracuje v ambulancii ako všeobecný lekár a patrí medzi lekárov, ktorí za veľmi dôležité považujú kontinuálne a celoživotné vzdelávanie. Venuje sa všetkému, čo prináša alebo ponúka adrenalín.

Od leta minulého zastáva funkciu primára v lučeneckej nemocnici na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny (OAIM). „Anesteziológa spoznáte tak, že má rozcuchané vlasy, batôžtek na pleciach a stále sa niekam ponáhľa. Bez anestéziológov sa nepohne žiadna nemocnica, pretože bez uspania pacienta by lekári nemohli vykonávať náročné chirurgické úkony. Operatérov pritom vnímajú ľudia viac ako anesteziológov. Sme chrbtová kosť ale sme neviditeľní,“ hovorí pre vobraze.sk štyridsiatnik Róbert Rajský. Ako dodáva, je náročné a zodpovedné vedieť správne uspať, sledovať a prebudiť pacienta, ktorý má navyše zdravotné problémy. Napríklad po dopravných nehodách či krvácaniach. Po 12 rokoch praxe mal podľa jeho slov za sebou tisícky a tisícky anestéz. Práca je napriek tomu pre neho hobby.

V Lučenci je podľa Rajského oveľa komplexnejšia nemocnica ako v R. Sobote a ponúka aj pestrejšiu škálu zákrokov. Začal tam pracovať pred štyrmi rokmi. Je tam väčšie oddelenie ako v R. Sobote, viac personálu aj väčšia náročnosť výkonov aj širšia spádová oblasť. „Elementárne základy sú však všade rovnaké a tým keď rozumiete, zachránite pacienta. Preto bazírujem, aby mladí lekári vedeli základy,“ zdôraznil. Ako spomenul, služby bývajú aj obzvlášť náročné. V marci mali napríklad za hodinu a pol príjem štyroch klinických pacientov. „V živote som také nezažil. Bol som na to sám lekár a čo malo ruky, nohy na oddelení, pomáhali robiť s pacientmi. Bola to služba, z ktorej som sa spamätával, ale zo štyroch pacientov len jeden exitoval, čo je solídny výsledok,“ povedal Rajský, ktorý sa pri svojej profesii častokrát spolieha aj na zmysly. Preto aj pri vzdelávaní mladých lekárov dbá na to, aby si vedeli poradiť aj bez zložitých prístrojov.

„Hovorí sa, že anesteziológ dostane klinický fíling, aj keď je pacient dobre uspatý a všetko beží, ale predsa sa mu niečo nezdá asi po troch tisíckach anestéz. Človek to musí mať v nose a mať intuíciu,“ hovorí Rajský, ktorý mal možnosť po vyštudovaní medicíny v Martine sa zaúčať v rimavskosobotskej nemocnici, keď bolo v tom čase ešte veľa atestovaných lekárov, skúsených sestier a bolo sa od koho učiť. Na toto obdobie spomína veľmi rád.

„V súčasnosti sa mladý anestezioĺog dostane k uspávaniu, ale nedostane k pacientom na intenzívne lôžko po operácii, aby sa vedel súčasne učiť. Tam bývajú už len starší lekári. Ja som to robil ešte súbežne a tak som získaval neoceniteľnú prax,“ hovorí Rajský a dodáva, že keď sa tu v roku 2001 uchádzal o pracovné miesto, tak jeho snom bolo byť pediatrom. Voľné miesto ale bolo len röntgenoch, alebo na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení. „Jednoznačne som si vybral ARO a tým to bolo vybavené. V konečnom dôsledku to ani nemohlo byť inak, lebo moje celoživotné krédo, čo sa týka medicíny, je že, musia byť pevné základy a na nich sa potom dá stavať. Základy medicíny ako takej hlavne pre mňa ako intenzivistu – anesteziológa je obyčajná fyziológia, ako funguje organizmus a trochu zmenená fyziológia – patofyziológia  v chorobnom stave,“ vysvetľuje Rajský. Spomína, že jeho zapraxovanie bolo veľmi rýchle. „V septembri som nastúpil do nemocnice a v decembri som mal prvú samostatnú službu. Dôverovali mi a to si veľmi vážim. Dostal som tu školu života,“ zdôraznil.

Po približne pätnástich rokoch sa ale rozhodol pre zmenu, neprijal post primára a zamieril do ambulantnej sféry. Ako dodáva, potreboval zmenu. Po nejakej dobe však zakotvil v nemocnici v Lučenci.

V Tornali pracoval na lekárskej službe prvej pomoci (LSPP) ako mladý lekár od roku 2002 spolu s doktorom Ivanom Hlaváčom. V súčasnosti mu Rajský raz do týždňa chodí vypomáhať do ambulancie v R. Sobote. „V začiatkoch som riešil veci, ako teraz záchranky – pôrody, úrazy, bezvedomia. Mal som aj pacienta na LSPP, ktorého som si v sanitke zaintuboval. Bol v bezvedomí, dýchal ambuvakom a v Bátke som ho odovzdával záchranke, lebo chodili vtedy len po hranice okresu. Aj takéto prípady som zažíval. Keď niekomu o tom teraz rozprávam, ani mi nechcú veriť,“ hovorí lekár z praxe, ktorý vyrastal na pacientoch.

V roku 2006 spoluzakladal stanicu rýchlej lekárskej pohotovosti (RLP) Tornaľa. Aktívne sa stále venuje urgentnej medicíne a pracuje aj ako záchranár. Ako spomenul, vystriedal asi 14 záchranárskych staníc od Košíc až po Veľký Krtíš, čo mu umožnilo dobre spoznať ich fungovanie, ktoré sa svojím zodpovedným prístupom k práci stále snaží vylepšovať. „Energia, ktorú som do toho dal, zmobilizovala ľudí a oni sa tešia do roboty,“ doplnil.

Je absolventom gymnázia v Tornali a medicínu vyštudoval v spomínanom Martine. S manželkou majú syna aj dcéru, ktorá tiež študuje medicínu.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Róbert Rajský

<p>The post Lekár Rajský z R. Soboty zasvätil svoj profesný život anestéziológii a intenzívnej, urgentnej, medicíne. Všetkému, čo ponúka adrenalín first appeared on vobraze.sk.</p>

V zložení Mestského zastupiteľstva v Hnúšti nastane zmena. Poslaneckého mandátu sa vzdala Marianna Balašková. Urobila tak písomne v závere minulého mesiaca. Uviedla, že sa z osobných dôvodov vzdáva mandátu poslankyne mestského zastupiteľstva s účinnosťou k 31. januáru. Prednostka hnúšťanského mestského úradu Oľga Maciaková pre vobraze.sk povedala, že bližšie dôvody tohto kroku nepozná.

Marianna Balašková sa o dôveru voličov uchádzala v komunálnych voľbách na jeseň 2022 ako nezávislá kandidátka. Získala 650 hlasov. Viac ich odovzdali voliči štyrom kandidátom na poslancov. Predtým ju priebehu roka 2022 vtedajší primátor Roman Lebeda vymenoval za svoju zástupkyňu. Balašková je učiteľkou na ZŠ J.F. Rimavského v Hnúšti.

Z pozície náhradníka sa po zložení sľubu stane novým poslancom mestského parlamentu Peter Vojtek. Prednostka mestského úradu avizuje, že sa tak stane na budúci týždeň. „Peter Vojtek ešte poslancom mestského zastupiteľstva nebol. Bol však členom komisií. Kandidoval už aj v predchádzajúcich komunálnych voľbách. Je pracovníkom záchranky,“ uviedla Oľga Maciaková.

Vojtek kandidoval v komunálnych voľbách v spomínanom roku 2022 na poslanca ako nezávislý. Hlas mu odovzdalo 390 voličov. Pri mene mal uvedené, že je záchranár.

Medzi zvolenými poslancami figuroval v Hnúšti po ostatných komunálnych voľbách aj Martin Pliešovský (SNS), ktorého však obyvatelia zvolili zároveň za primátora mesta. Z pozície prvej náhradníčky sa tak posunula do poslaneckej lavice Erika Morová (nezávislá). Tá získala 419 hlasov. Po nej nasledoval Vojtek.

Mestské zastupiteľstvo v Hnúšti pozostáva v tomto volebnom období z jedenástich zástupcov občanov.

Zdroj: vobraze.sk, foto: FB P. Vojteka a hnusta.sk

<p>The post Balašková sa vzdala poslaneckého mandátu. V hnúšťanskom zastupiteľstve ju nahradí Vojtek first appeared on vobraze.sk.</p>

Profesionálne sa venoval folklórnemu tancu, teraz sa chce stať záchranárom. Tomáš Husár z Hrnčiarskych Zalužian tancoval v renomovanom Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve (SĽUK). Teraz si plní detský sen a chce sa stať záchranárom.

Tomáš pracuje ako vodič záchranky. Ako prezradil, už od detstva mal sen dostať sa k hasičom alebo záchranárom. „S týmto cieľom som aj nastupoval ako 15-ročný na Strednú zdravotnícku školu v Lučenci, že sa nechcem venovať nemocničnej zdravotnej starostlivosti a viac – menej som inklinoval k záchranárstvu. SĽUK bola len taká odbočka a po skončení pôsobenia v súbore som dostal možnosť vrátiť sa naspäť k tomuto môjmu snu a snažím sa v ňom dostať čo najďalej,“ vysvetlil pre vobraze.sk mladý zdravotník Tomáš Husár (25). V SĽUK-u skončil pred dvomi rokmi. Popri svojej práci študuje záchranársky program na Strednej zdravotníckej škole v Bratislave. Je to doplnkové štúdium, ktorým si každý môže po maturite doplniť a rozšíriť svoje vedomosti.

Štúdium je trojročné a ukončuje sa maturitnou skúškou. „Teraz som druhák a o rok a pol, keď by som mal ukončiť toto štúdium, by som mal byť už plnohodnotný záchranár,“ povedal Tomáš. Podľa jeho slov je v prvom ročníku veľa teórie, no druhý je už živší. Ich prax momentálne prebieha v ružinovskej nemocnice, kde budúci zdravotníci na oddeleniach skúšajú a trénujú výkony pod dohľadom zdravotných sestier a lekárov. „V treťom ročníku by sme už mali mať aj prax na záchrankách,“ doplnil Tomáš. Hovorí, že táto práca ho veľmi baví a myslí si, že aj dlho bude. „Veľmi ma dokáže zohriať pri srdiečku, keď dokážeme pomôcť človeku, ktorý to potrebuje,“ zdôraznil.

Tomáš z časových dôvodov ukončil po roku štúdium na FTVŠ v Bratislave. Spoluprácu skončil aj v tanečnej škole pre deti. Tancu sa však venuje príležitostne naďalej. Objavuje sa ako tanečník v novooživenom predstavení Na skle maľované, za ktorým je režisér Ján Ďurovčík. Podľa Tomášových slov sa do projektu dostal cez známeho zo SĽUK-u, keď hľadali chlapcov, ktorí sa venovali folklóru. „Po nejakom čase som dostal ponuku robiť s Jánom Ďurovčíkom program Cigáni idú do neba, v ktorom Slovenské divadlo tanca spolupracuje s Cigánskymi diablami. Keďže medzi chalanmi boli prevažne „sľukári“, ktorí tam chodili vypomáhať a oni nemohli, tak urobili novú partiu a do nej som sa dostal ako náhradník,“ spomína Tomáš.

Vďaka tomuto angažmánu dostal v júni tohto roku až do Abú Zabí, hlavného mesta Spojených arabských emirátov. Prezradil, že to bol jeho prvý dlhší let a bol plný očakávaní z nových zážitkov. „Leteli sme z Viedni a pristáli v Dubaji, tam má úplne uchvátilo to obrovské letisko. Do Abú Zabí sme sa potom presúvali autobusom. Viac-menej ma ohúrilo všetko, od architektúry, podnebia, mora, ľudí, všetci boli zlatí, milí. No najväčší šok sme zažili z teplôt, lebo cez deň tam bolo vyše 50 stupňov a vtedy sa vôbec nedalo normálne prechádzať po ulici. V podstate sme deň strávili buď na hoteli, alebo v divadle na skúškach, “ spomína.

Vianoce sú pre neho hlavne o stretnutí s najbližšími. „Som rád, keď sa vždy dokážeme stretnúť všetci tí, ktorí sa máme radi,“ hovorí Tomáš. Na 24. december sa mu podarilo vymeniť si službu, a tak si mohol štedrovečernú večer užiť doma v Hrnčiarskych Zalužanoch. Ako prezradil, na Štedrý deň dodržiavajú pôst, čiže ráno zjedia rybaciu pomazánku a do večere sa už nič nemôže jesť. „No pri tých všetkých prípravách, chystaní večere a pri tom vianočnom zhone u nás nikto na to jedlo ani nepomyslí, až kým ho neuvidí na tom stole,“ hovorí s úsmevom Tomáš Husár. Na štedrovečernom stole u nich nesmú chýbať tradičné jedlá ako kapustnica, šalát či vyprážaná ryba. Tomáš šiesty rok žije v Bratislave, no domov sa vždy rád vracia. Aj do Klenovca, medzi svojich niekdajších kolegov a kamarátov z folklórneho súboru Vepor.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album Tomáša Husára

<p>The post Tomáš z Hrnčiarskych Zalužian tancoval v SĽUK-u. Chce sa stať záchranárom first appeared on vobraze.sk.</p>

Už takmer štyridsať rokov uplynie odvtedy, ako začala v zdravotníctve pracovať Alžbeta Matalová z Rimavskej Soboty. Poznať ju môžete ako sestričku z chirurgie či interného oddelenia rimavskosobotskej nemocnice ešte zo začiatku 90-tych rokov, kde zbierala cenné skúsenosti. Tie využíva naďalej ako záchranárka. V tejto pozícii zažila toho veľa, bola navrhnutá aj na ocenenie Zlatý záchranársky kríž. Zažila aj vážnu nehodu v sanitke. Vie tak pochopiť aj ľudí, ktorí zažívajú utrpenie pri dopravných nehodách.

Prácu záchranára považuje za veľmi peknú

Ako v rozhovore pre vobraze.sk Alžbeta Matalová prezradila, sestričkou chcela byť odmalička. „Chcela som sa starať o starú mamu. Ona sa toho už nedožila, ale ja som sa ňou stala,“ priblížila Matalová, ktorá záchranársku prácu považuje za veľmi peknú, zodpovednú, ale čoraz náročnejšiu prácu, čo sa týka počtu výjazdov. Pracuje v záchranke v Hosticiach, kde býva svedkom aj nízkej životnej úrovne.

„Častokrát nevieme, kam sa dostaneme a k akému pacientovi ideme, či nie je násilný. Môže byť nahlásené, že ťažko dýcha a na mieste sú všetci opití a sú agresívni alebo opačne, že nahlásia nevoľnosť pacienta, a keď prídeme na miesto, tak je už v bezvedomí.“ Počty zlých pocitových výjazdov tak prevyšujú tie dobré.

Najviac ju naučili lekári

Gro výjazdov majú podľa nej k vnútorným chorobám, ktoré potrebujú odborné vyšetrenie a sú náročné na diagnostiku. Samotné nehody či úrazy tvoria približne desať percent. Osobne má najradšej tie, kde vedia očividne pomôcť pacientovi. Aj preto má bližšie k chirurgickým odborom a až neskôr sa dostala v nemocnici na interné oddelenie a na JIS-ku.

Tu mala podľa jej slov šťastie na lekárov a primárov, ktorí ju toho naučili najviac. Hlavne Jozef Zorvan a neskôr aj Ladislav Ruffíni. „Tu som dozrela vnútorne na túto prácu a boli to najkrajšie časy. Mala som sa od koho učiť. Boli sme veľmi dobrý kolektív. Hlavne na JIS-ke. Organizovala som často aj stretnutia na Kurinci, kde sme mali možnosť spoznať sa aj po inej stránke a aj svoje rodiny. Keď sa stretneme, tak stále na to spomíname. Bola tam súdržnosť, oddelenie bolo trochu iné.“

Na Ruffíniho spomína v najlepšom

„Ladislav Ruffíni bol nielen dobrý lekár, kardiológ, ale aj ako človek. Vedel vysvetliť a bolo mu jedno, či to vysvetľuje lekárovi alebo sestre. Stále mal tie správne slová, aby človek pochopil, o čo ide. Jedna vec je, čo sa naučíš v škole. Čo ale nevidíš, nevieš a on bol presne ten, ktorý to vedel vysvetliť. U neho aj keď hocijaký ťažký stav prišiel, tak aj hrobárovi z lopaty vzal pacienta. A to bolo na tom to pekné. Neskôr sa zmenila legislatíva a dobrí lekári odišli,“ spomína Betka Matalová.

Pripomenula, že boli zvyknutí samostatne pracovať, čo ich aj učili, no po zmenách v zdravotníctve nemohli pomaly ani tlak odmerať samostatne. „Dosiahla som tam vrchol a cítila som, že potrebujem odísť.“ Keď prišli záchranári, rozhodla sa pre zmenu a v roku 2006 nastúpila k záchranke medzi prvými. „Bola to iná práca ako s pacientom na lôžku. Vstupujete do domáceho prostredia a podľa potreby treba vedieť veľmi rýchlo konať,“ hovorí Matalová, ktorá vyštudovala Strednú zdravotnícku školu v Lučenci a neskôr si spravila dva postgraduály. Z intenzívnej medicíny pre dospelých a potom na záchranke urgentnú medicínu. Pri ich činnosti je dôležitý kontakt s pacientom, dôvera či jednoduchué držanie za ruku.

Sanitka na majákoch

„Našla som sa v tejto práci, len to trvalo nejaký čas,“ povedala a s rešpektom približuje prvé výjazdy v sanitkách s majákmi. „Bol to adrenalín. Srdce nám bilo v hrdle a museli sme sa rýchlo rozhodovať v sanitke. Vtedy to bol rešpekt aj pre ľudí, nebolo tak veľa sanitiek na cestách ako teraz,“ doplnila. Ak by si mala v súčasnosti zvoliť prácu záchranára, tak by to bolo s veľkým rešpektom. „Ja som mala našťastie veľa praxe z interného a hlavne z JIS-ky. Približne 90 percent výjazdov tvoria vnútorné choroby, problémy s tlakom, bolesti,“ ozrejmila Matalová. Vzhľadom na zhoršenú dostupnosť a náročnosť zásahu využívajú aj vrtuľníkovú záchrannú službu.

Baví ju architektúra a more

Alžbeta Matalová bola sestričkou aj na zubnom, infekčnom a robila staničnú sestru na internom. Ak by nebola záchranárkou, zvolila by si architektúru. „Zariaďovanie bytov ma baví. Rada pozerám programy o prestavbe starých bytov. Je to inšpiratívne,“ hovorí a dodáva, že najväčší oddych a energiu jej prináša more a pohľad na lode. Je pritom jedno, či je more studené, alebo teplé. Bola pri mori aj Írsku, Poľsku či Chorvátsku. Jej snom je dostať sa na výletnú loď. Jej najväčšou radosťou sú teraz vnúčatá, ktoré vypĺňajú jej voľný čas. „Dávajú mi veľmi veľa lásky a objatí ako starému rodičovi, svoje deti som brala inak,“ poznamenala.

Jej dcéra Veronika bola účastníčkou finále Miss Slovensko 2008. Syn Peter je zubný technik a baví ho behanie a lezenie po kopcoch. Opakovane zdolal Mont Blanc, najvyšší vrch Álp a západnej Európy.

Zažila vážnu autonehodu v sanitke

V sanitke strach nemá, aj napriek tomu, že prežila vážnu nehodu. Stala sa viac ako desať rokov dozadu pri motoreste Cieľ. „Kolegovia sa ma pri prejazde tým miestom často pýtajú, či tam  nemám zlý pocit. Nepozerala som sa vtedy na cestu. Venovala som sa vzadu pacientovi a vypisovala som papiere. Zrazu prišiel náraz a ja som letela. Našťastie dopadli prvé ruky, aj keď tvár utrpela najviac, lebo som hlavou narazila. Dolámané som mala asi všetky kostičky aj zuby,“ spomína Matalová. Ona dopadla najhoršie, aj keď si to neuvedomovala. Pamätá si ešte, že telefonovala o udalosti kolegom, pacientka bola pri vedomí, vodič bol mimo auta a ona mala krvavé tričko.

„Do poslednej chvíle som bola pri vedomí, kým prišli záchranári, kolegovia i vrtuľník.“ Ako poznamenala, aj kvôli tejto skúsenosti sa vie vcítiť, čo zažívajú ľudia pri takýchto situáciách. Bol to adrenalín, kým všetko vybavila. „No, keď už prichádzajú záchranári, tak zo skúseností vieme, že prichádza uvoľnenie, lebo si človek vydýchne, že sa záchranári už postarajú. Tomuto sa hovorí smrť od záchranára. Preto je dôležité, aby záchranári komunikovali s pacientom, aby neodchádzal,“ hovorí Betka Matalová.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Alžbeta Matalová

<p>The post Záchranárka pracuje v zdravotníctve takmer 40 rokov. Rada spomína na zlaté časy na JIS-ke first appeared on vobraze.sk.</p>

Viliam Stankay pracuje v RTVS už 24 rokov. Pochádza z Lučenca, no napriek tomu, že žije v Bratislave, má v rodnom meste stále priateľov a ľudí, ktorých si váži. V minulosti ho lákala práca záchranára, vyštudoval strednú zdravotnícku školu a venoval sa aj karate. Nie každý ma chápe, že som firme zostal verný. Ale viete, je to podobné ako s mojím rodiskom, kde som prežil krásne aj ťažké časy – zostáva v mojom srdci navždy, vraví dlhoročná tvár verejnoprávnej televízie.

Pochádzate z Lučenca, vyštudovali ste tam Strednú zdravotnícku školu. Prečo ste sa rozhodli práve pre zdravotnícku školu v Lučenci?

Pre „zdravotku“ som sa rozhodol po vzore môjho nevlastného staršieho brata, ktorý pôsobí v lučeneckej nemocnici dodnes. Škola mala navyše vždy vynikajúcu úroveň a počas svojej existencie pripravila mnoho kvalitných ľudí- pre rôzne profesie. A v neposlednom rade ma lákala práca záchranára – bolo to vždy niečo akčné – podobne, ako je to aj v spravodajstve. Napokon som vyštudoval vysokú školu a spolu s kariérou ma priviedli do Bratislavy, kde žijem.

Aké máte spomienky na Lučenec? Máte tu prepojenie na rodinu, priateľov?

 Na Lučenec, na moje rodisko spomínam vždy len v tom najlepšom a nemôžem povedať, že by som len spomínal. Mám tu stále veľa priateľov a poznám mnoho ľudí, ktorých si vážim. Brata som už spomenul, rád za ním chodím, aj za celou jeho rodinou. Myslím, že Lučenec je stále krajšie mesto, veľmi to oceňujem a hrdo sa k nemu vždy priznávam. Lučenčania a celé okolie, naozaj sa nemáme za čo hanbiť! Práve naopak. Okrem skvelých ľudí, ktorí v našom regióne žijú, sú v ňom aj krásne miesta. Možno si ich výnimočnosť mnohí uvedomíme, až keď nás život zaveje niekam inam…  

Pracujete ako moderátor v RTVS? Aká bola vaša cesta do Slovenskej televízie?

V STV resp. RTVS pracujem už 24 rokov. Po skončení Pedagogickej fakulty UK v Bratislave som vyskúšal konkurz do spravodajstva STV. Vybrali ma a práci v televízii som venoval najlepšie roky. Mal som aj iné ponuky a rozmýšľal nad inými výzvami. Nie každý ma chápe, že som firme zostal verný. Ale viete, je to podobné ako s mojím rodiskom, kde som prežil krásne aj ťažké časy – zostáva v mojom srdci navždy…

Venoval ste sa karate. Nájdete si ešte čas na tento šport? Dosiahli ste v ňom nejaké výraznejšie výsledky, úspechy?

 Áno, niekoľko rokov som sa v Lučenci venoval tomuto umeniu. Nedá sa o ňom hovoriť ako o klasickom športe. Na môj prvý tréning ma priviedol kamarát Janko Gašperík, ktorý sa mu dodnes venuje a trénuje budúcich karatistov. O výraznom úspechu z mojej strany sa hovoriť nedá. No oddiel a aj ďalšie v Lučenci, ktoré sa venovali karate a vychovali vynikajúcich športovcov, mali významnú pozíciu na mape tohto športu v celom bývalom Československu a samozrejme na Slovensku, a je to tak aj v súčasnosti, čo ma teší.  

Mňa konkrétne trénovalo skvelé duo Strhársky- Borguľa a poznám osobne viacerých borcov z tejto „branže“. Karate však bolo výborným odrazovým mostíkom a kondične ma skvele pripravilo na ďalšie športy – najmä na môj obľúbený beh. Aj keď patrím už do ťažšej váhovej kategórie, ešte tento rok som ako člen bežeckého tímu RTVS dopomohol k bronzovej priečke v najväčšom etapovom vytrvalostnom behu na Slovensku- The Run Slovakia. Konkurencia bola pritom naozaj silná, súťažilo vyše 30 tímov z celého Slovenska aj zo zahraničia. Chalani v našom tíme sú skutoční „makači“… Okrem toho mám v nohách viacero polmaratónov aj odbehnutý maratón. Nechválim sa však – nie som žiadny výnimočný športovec, takých ako ja je mnoho…

Ako trávite Vianoce? Budú niečím výnimočné?

Vianoce trávim tak, ako po iné roky s najbližšou rodinou – manželkou, tromi deťmi a mojou mamou. A samozrejme v práci. Pracujem aj v 1.sviatok aj 2.sviatok vianočný… Výnimočné Vianoce sú snáď ako pre každého – už po druhý rok sú sviatky, žiaľ spojené s Covidom a dianím či okolnosťami okolo neho. Všetkým ľuďom želám najmä pevné zdravie a trpezlivosť!  Všetko sa raz musí skončiť a snáď budeme, hoci o niečo starší, na všetko nepríjemné už len spomínať…

Mojim drahým rodákom prajem príjemné sviatky!

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Viliam Stankaya

<p>The post Moderátor RTVS Viliam Stankay: Lučenec je stále krajšie mesto a hrdo sa k nemu vždy priznávam first appeared on vobraze.sk.</p>