Mladá poľovníčka Ľudmila Astalošová v sebe spája dve tradície – poľovnícku hudbu a sokoliarstvo. Vyrastala v rimavskosobotskej mestskej časti Vyšná Pokoradz, no jej život sa v uplynulých rokoch presunul bližšie k dravcom, ktorým dnes venuje každý deň.

K prírode mala blízko od detstva. Vyrastala v rodinnom dome obklopená zvieratami, lesom a poľovníckou tradíciou. „Na lesný roh hrám aktívne od svojich siedmich rokov. Priviedla ma k tomu mamina,“ hovorí pre vobraze.sk Ľudmila Astalošová (28), ktorá sa venuje aj poľovačkám. Hrať začala veľmi skoro – už ako šesťročná poznala všetky signály. „Lesný roh som počúvala v podstate od narodenia,“ dodáva s tým, že jej mama je aktívna poľovníčka a zároveň predsedníčka osvetovej komisie v Rimavskej Sobote.

Vystupujú ako trubačky, alebo lesničiarky, ako sa im tiež hovorí. Ich hudba sprevádza poľovnícke podujatia, spoločné poľovačky, plesy, výročné schôdze, ale aj smutnejšie chvíle na pohreboch. „V decembri a januári chodievame hrávať na spoločné poľovačky. Ráno sme už vonku a vítame poľovníkov,“ približuje. Trúbenie je podľa nej neoddeliteľnou súčasťou poľovníckej tradície a podujatiam dodáva jedinečnú atmosféru.

Hudba Ľudmilu priviedla aj štúdium na základnej umeleckej škole, kde sa venovala spevu a klavíru. Práve schopnosť čítať noty jej pomohla zdokonaliť sa aj v poľovníckych signáloch. „Mamina bola samouk, učila sa z počutia. Mala som výhodu, že som si to vedela aj zapísať a pochopiť,“ vysvetľuje. Postupne sa zdokonaľovali spolu a vytvorili zohratú dvojicu. Ako trubačky pôsobili pod názvom Rimaviar, boli trio kedysi ešte s Daliborom Langom ml.

Hoci vyrastala mimo mesta, sama presne nevie, či práve to rozhodlo o jej životnej ceste. „Nikdy som nebývala v činžiaku, vždy sme mali blízko k prírode a zvieratám. Bolo to prirodzené,“ hovorí. Kontakt s hospodárskymi zvieratami a každodenný pohyb vonku ju formovali viac, než si vtedy uvedomovala.

So sokoliarstvom sa prvýkrát stretla ako pätnásťročná. Oslovil ich Jaroslav Kanát starší, ktorý potreboval trubačku na sokoliarsky lov v Rakúsku. „Malo to byť prekvapenie pre jeho kamaráta. Keď ulovil zver, zahrala som mu na lesný roh. Nevedel o tom a bol to veľmi silný zážitok,“ spomína. Práve vtedy sa zoznámila s rodinou Kanátovcov a prvýkrát videla dravce pri práci v prirodzenom prostredí.

Napokon ju k sokoliarstvu priviedol aj vzťah s Jaroslavom Kanátom mladším. Jej prvým dravcom bol jastrab lesný, s ktorým začala loviť o rok neskôr. Začiatky neboli jednoduché, pretože si musela zvyknúť na úplne iný režim a veľkú zodpovednosť. „Človek sa učí každý deň, niekedy aj na vlastných chybách,“ priznáva.

Dnes má už druhú jastrabicu, ktorej sa venuje každý deň. „Teraz je v preperovaní, oddychuje, ale inak spolu trávime veľa času. Denne chodíme lietať aj tri hodiny,“ približuje Ľubica Astalošová. Pravidelný kontakt je podľa nej kľúčový na vytvorenie pevného vzťahu medzi sokoliarom a dravcom.

Sokoliarstvo podľa nej nie je len o pekných ukážkach pre verejnosť. „Je to každodenná práca od rána do večera. Tréningy trvajú mesiace, kým vznikne jedno vystúpenie. Sú to živé tvory a nedá sa od nich len tak odísť na pár dní preč,“ vysvetľuje. Starostlivosť zahŕňa kŕmenie, tréning aj neustále sledovanie zdravotného stavu vtákov.

Dôležitý je najmä vzťah medzi človekom a dravcom. „Je to o dôvere. Keď ho pustím, môže odletieť, ale vracia sa, lebo vie, že je u mňa v bezpečí,“ hovorí. Vyvracia aj častú predstavu, že dravce sú neustále zatvorené vo voliére. „U nás majú slobodu. Práve preto sa vracajú,“ dodáva Ľudmila.

Dravce ju naučili najmä trpezlivosti a pokoju. Pri práci s nimi si človek nemôže dovoliť nervozitu. „Vycítia ju a prenesie sa na ne. Niekedy čakáte aj hodinu či dve, kým sa vrátia,“ opisuje realitu, ktorú verejnosť často nevidí.

Silným zážitkom bol pre ňu prvý lov. Uvedomila si, že medzi ňou a dravcom musí fungovať samostatný vzťah. Na poľovačky chodila i tehotná. „Priateľ mi chcel pomôcť, keď bolo treba utekať za dravcom a ulovenou korisťou, ale jastrabica zareagovala na jeho prítomnosť a úlovok ušiel. Vtedy som pochopila, že to musím zvládnuť sama,“ spomína na jeden z najsilnejších zážitkov. Odvtedy si buduje s dravcom vlastnú dôveru krok za krokom.

„Sokoliarstvo pre mňa znamená prepojenie s prírodou a dravými vtákmi kde sa učíme trpezlivosti, rešpektu a vzájomnou dôvere. Kde sme s dravcom rovnocennými partnermi. Nefungujeme ako napríklad pri psoch kde je ten vzťah skôr na tej nadvláde človeka. Tu pri dravcoch je naozaj ten vzťah rovnocenný a ja a môj dravec sme partneri,“ priblížila Ľudmila. Pracuje v rodinnej firme Kanátovcov, stará sa o dravce a zapája sa už aj do vystúpení. Postupne sa naučila aj komentovať, takže v prípade potreby dokáže priblížiť sokoliarstvo aj návštevníkom. Ako mama dvoch detí sa zameriava hlavne na najmenších návštevníkov na vystúpeniach. Spolu so Silviou Kanátovou sa venujú environmentálnemu programu pre detičky, kde robia náuku o poľovníctve i sokoliarstve a taktiež deťom približuje poľovnícke lesničiarstvo.

Hoci študovala na Prvom slovenskom literárnom gymnáziu v Revúcej a uvažovala aj o lesníckej škole či vojenskej hudbe, napokon sa vrátila k tomu, čo jej bolo od detstva najbližšie. Možnosť pôsobiť vo vojenskej hudbe ako trubačka bola pre ňu lákavá, no rozhodla sa inak.

Ako hovorí, svoje rozhodnutie neľutuje. Život na Mojíne jej priniesol nielen partnera, ale aj smer, ktorým chce pokračovať. Sokoliarstvo vníma ako záväzok aj poslanie, ktoré si vyžaduje plné nasadenie. „Človek by si mal ísť za tým, čo ho baví a napĺňa,“ odkazuje.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Ľudmila Astalošová

<p>The post Poľovníčka z V. Pokoradze našla svoj domov medzi dravcami na Mojíne. Ľudmila je trubačkou i sokoliarkou first appeared on vobraze.sk.</p>

Svetlo sveta uzrela špecifická a jedinečná kniha Nárečie Vyšnej Pokoradze. Jej predstavenie sa uskutočnilo v rimavskosobotskom Dome osvety v piatok 17. októbra. Inšpirovaná bola pokoradzským nárečím, ktorým kedysi plynule rozprávala celá mestská časť Rimavskej Soboty. Autormi knihy, ktorá má 148 strán, sú Soňa Kmeťová, Július Alberty a kolektív. Tá je spojením dlhoročnej práce na zbieraní výrazov do slovníkovej časti a prerozprávania príbehov, ktoré tvorili každodenný život.

Jej predstavenie sa nieslo v príjemnom duchu, účasť bola veľká a všetkých nepochybne oslovili príbehy, ktoré Kmeťová živo prerozprávala v pôvodnom nárečí. Vtipné historky dokonale doplnili vystúpenia Dušana Cebera s hrou na fujare, ale aj spevokolu Bona fide so sólistom Jánom Slabejom.

Bývalá učiteľka Soňa Kmeťová je rodáčkou z Vyšnej Pokoradze. Na diele sa podieľal jej zosnulý príbuzný profesor Július Alberty, vedúci katedry slovenského jazyka a komunikácie na Filozofickej fakulte UMB v Banskej Bystrici Gabriel Rožai a bývalý študent tejto katedry, dnes už učiteľ Jozef Pavlík.

Kmeťová spomína na Albertyho len v tom najlepšom svetle. „Bol to človek, s ktorým sme dokázali viesť nekonečné debaty a keďže sme boli obaja pedagógovia, museli sme sa vyjadrovať hlavne spisovne, preto nám obom večery strávené nad pomaly zabudnutým nárečím padli takpovediac vhod,“ vysvetľuje pre vobraze.sk Soňa Kmeťová. Tento rok uplynulo sto rokov od narodenia Júliusa Albertyho, rodáka z Vyšnej Pokoradze a na jeho počesť knihu položili do kolísky s anjelom. „Nech ti tento anjelik donesie knihu priamo do neba,“ familiárne sa vyjadrila Kmeťová.

Pôvodným zámerom knihy bolo zaznamenať slová, ktoré sa úplne líšili od spisovnej slovenčiny. A to sa aj podarilo. Slovník zahŕňa výrazy ako napríklad trpou, čo znamená teraz, driev teda skôr, alebo bizovati sa – to je trúfať si. „Zo začiatku sme sa na slovách pobavili a oživili si staré spomienky. Hľadali sme ich pôvod aj v iných jazykoch a hlbokej minulosti,“ spomína spoluautorka.

V odbornej časti knihy, ktorú zostavil Gabriel Rožai, je vysvetlený pôvod niektorých slov, ako aj ich fonetické zvláštnosti a výslovnosť. „Podarilo sa zozbierať chvályhodných 1540 slov, patria k juhozápadogemerskému nárečiu a obsahujú rôzne archaické črty,“ spresnil Rožai.

Publikácia je podľa autorov určená pre bežného čitateľa a pre rodákov z Vyšnej Pokoradze, respektíve R. Soboty. Záver knihy tvoria prevažne autentické fotografie. „Fotoaparát vtedy vlastnil možno jeden obyvateľ obce, fotky zobrazujú prevažne pracujúcich ľudí, ktorí hovorili nárečím a ich ťažkú prácu na poliach bez akýchkoľvek nástrojov,“ zdôraznila Soňa Kmeťová.

Autori veria, že sa táto kniha stane inšpiráciou ostatným obciam tak, ako boli ich vzorom knihy Čerenčianske nárečie, Kokavské nárečie či Klenovské nárečie.

Najviac mravenčej práce urobil práve Jozef Pavlík, ktorý knihu prepísal do elektronickej podoby. „A to veru nebolo ľahké. Ja som písala perom, Alberty ceruzkou, a zápisky dlho ležali v zásuvkách, kým uzreli svetlo sveta,“ zdôrazňuje Kmeťová. Neskôr ju Pavlík využil aj pri svojej bakalárskej práci.

Aj napriek tomu, že autori zaznamenali na knižnú novinku samé pozitívne ohlasy, Kmeťová si nemyslí, že by nárečia mali byť zaradené do učebných osnov. „Osnovy sú už teraz preplnené zbytočným učivom, deti by viac zaujalo vypočuť si nárečia a pochopiť ich podstatu,“ ozrejmila niekdajšia pedagogička. Dúfa, že sa nájdu aj mladí čitatelia, ktorých kniha dokáže zaujať a prejavia záujem o históriu. Podľa jej vyjadrenia národ, ktorý nepozná svoju minulosť, nemá na čom stavať a ani budúcnosť.

Zdroj: Nina Bíliková, foto: N. Bíliková, Attila Gecse

<p>The post Nárečie Vyšnej Pokoradze ožíva v knihe plnej príbehov + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Kolkár Jakub Vaculčiak z Vyšnej Pokoradze dosiahol fantastický úspech. Stal sa majstrom sveta vo vekovej kategórii do pätnásť rokov. Tínedžer z rimavskosobotskej mestskej časti dominoval v súťaži jednotlivcov na 120 HZ (hodov združených). Mládežnícky svetový šampionát sa konal v maďarskom Székesfehérvári. Bola to jeho premiéra na takomto vrcholnom podujatí a zároveň výborná skúsenosť.

„Necestoval som na majstrovstvá sveta s ambíciami získať titul. V kútiku duše som však dúfal, že by z toho možno mohla byť nejaká medaila. Zlato však prekonalo moje očakávania. Konkurencia bola silná, bolo ťažké sa presadiť. Počas súťaženia medzi jednotlivcami som bol úplne v pohode. Dosiahol som výkon 580 zvalených kolov, čo je veľmi dobrý výsledok. Byť majstrom sveta je výborný pocit. Na tento veľký úspech budem dlho spomínať,“ povedal pre vobraze.sk pätnásťročný Jakub Vaculčiak, ktorý navštevuje rimavskosobotskú ZŠ P.K. Hostinského. Ako dodal, oslavy s najbližšími v rodine absolvoval po príchode domov v utorok.

Začínal v Kolkárskom klube R. Sobota, odkiaľ zamieril do FTC KO Fiľakovo. Jeho trénerom je tam Ladislav Flachbart. V tomto roku získal Vaculčiak na majstrovstvách Slovenska jednotlivcov do pätnásť rokov striebro a s fiľakovskými dorastencami oslavoval majstrovský titul. Pred dvomi sa blysol na podujatí Svetového pohára vo Varaždíne (Chorvátsko). „V súťaži jednotlivcov som obsadil v kategórii U14 striebornú priečku. V mixe sme získali s Anetkou Sivákovou (MKK Stará Turá) zlato. Navyše, priniesol som si odtiaľ ešte aj bronz,“ priblížil Vaculčiak.

Jakub avizuje, že v štúdiu bude pokračovať na Hotelovej akadémii v Brezne. „Každopádne by som sa chcel naďalej udržať v mládežníckej kolkárskej reprezentácii. Teraz končím v pätnástke a prechádzam do kategórie U19, kde už budem hrať s väčšou guľou, čomu sa budem musieť prispôsobiť. Medzi moje ambície ďalej patrí hrať v extralige mužov,“ ozrejmil.

Nielen kolky, ale aj futbal patrí k jeho záľubám. „Pôsobím ako futbalový rozhodca. Rozhodujem zápasy v kategóriách do 11, 13 či 15 rokov. V kategórii starších žiakov mám za sebou zápasy na pozícii asistenta rozhodcu. V budúcnosti by som sa chcel stať kolkárskym rozhodcom,“ uviedol Jakub Vaculčiak.

Na svetovom šampionáte v Székesfehérvári získal titul v kategórii do 19 rokov Fiľakovčan Róbert Kluka, maturant na Súkromnej strednej odbornej škole v R. Sobote. Prvenstvo si vybojoval v tandem – mixe s Danielovou Mócovou z ŠK Železiarne Podbrezová.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album J. Vaculčiaka

<p>The post Mladý kolkár Vaculčiak z Vyšnej Pokoradze si vybojoval zlato na majstrovstvách sveta first appeared on vobraze.sk.</p>

V rimavskosobotskej mestskej časti Vyšná Pokoradz rozkvitli a zazeleňali sa ozdobné čerešne i jablone. Nasadili ich vlani popri ceste, ako náhradnú výsadbu za už staré veľké stromy, ktoré vypílili. Rozhodol o tom niekdajší výbor mestskej časti. Štrnásť stromčekov teraz skrášľuje miesto, kde boli predtým vysoké lesné dreviny, smrek či javor jaseňolistý.

„Vysadili ich asi pred šesťdesiatimi rokmi, sú aj v meste pri cestách. Každoročne ich však treba strihať a prišlo nám zbytočné, aby sa tu tomu každý rok niekto venoval,“ priblížil pre vobraze.sk Radovan Slocík, ktorý nové stromy navrhol a zasadil. Podotkol, že v súčasnosti sú už aj iné vyšlachtené dreviny, ktoré sú vhodnejšie do miest, ulíc a sú okrasno-úžitkové. Sú užitočné pre včely, plody majú len veľmi malé a nejedia sa. „Chceli sme si to tu skrášliť a ukázať verejnosti, ako by to mohlo vyzerať pri obnove zelene,“ podotkol Slocík.

V samotnom meste Rimavská Sobota dochádza k náhradnej výsadbe na sídliskách, ale aj v mestskom parku, pri cintoríne či na Sídlisku Západ. Najväčšia náhradná výsadba bola zrealizovaná tento rok na Gorkého ulici. Tu došlo k vypíleniu asi k šesťdesitich kusov vysokých tují a namiesto nich bola nasadená katalpa bignóniovitá.

Podľa samosprávy išlo o komplexný projekt spojený aj s rekonštrukciou chodníka. Ako pre vobraze.sk objasnil Ján Bozó z referátu stavebného poriadku, životného prostredia a dopravy na mestskom úrade, nové stromy esteticky aj rozmerovo vyhovujú mestskému prostrediu. Zohľadňovali pritom prehľadnosť dopravnej situácie, osvetlenie či viditeľnosť dopravného značenia.

Ku genéze výsadby zelene na sídliskách sa vyjadril aj arborista Marek Áč. Ako spomenul, v minulosti sa na sídliskách sadili rýchlorastúce dreviny, malé smreky, ihličnany, aby bolo prostredie čím skôr krajšie. Popritom boli vysadené aj parkové a vhodnejšie stromy, ktoré rastú ale pomalšie. Odstupom času mali nahradiť lesné ihličnany. Len tie sa podľa neho mali postupne vypiľovať z prostredia, ktoré im nie je prirodzené. Vznikol tak mix a zmenou doby či systému po revolúcii sa na to pozabudlo. Vysoké stromy tak narásli ešte viac. K veľkému vypiľovaniu smrekov došlo pred pár rokmi napríklad na Námestí M. Tompu v R. Sobote, či na Sídlisku Rimava, kde rástlo veľa ihličnanov.

K náhradnej výsadbe došlo pred pár rokmi aj v obci Ožďany, kde vysadili asi 40 líp. „Sadené boli počas pandémie. Darí sa im dobre a asi 90 percent z nich prežilo. Sadili nám ich odborníci. Boli to už väčšie stromy,“ povedal starosta Oždian Ján Matej. Na Teplom Vrchu pred rokmi obnovovali Coburgovskú alej. Minulý rok vysadili pred obcou Čerenčany japonské čerešne. Je ich 16 a podľa starostky Zuzany Študencovej nahradili vypílené staré topole.

Zdroj: vobraze.sk 

<p>The post Na Vyšnej Pokoradzi zakvitli nové čerešne i jablone first appeared on vobraze.sk.</p>