Tornaľčan Jácint Majoros patrí medzi ľudí, ktorí za viac ako dve desaťročia práce za kamerou a mikrofónom zaznamenali tisíce príbehov z Gemera a ďalších regiónov Slovenska. Začínal pri svadbách ako kameraman, neskôr pôsobil v mestskej televízii v Kazincbarcike a od roku 2006 spolupracuje s verejnoprávnou televíziou STVR. Popri novinárčine sa venuje včelárstvu a spolu s rodinou vytvoril v obci Leváre rozsiahlu zbierku predmetov dokumentujúcich život a tradície našich predkov.

Jácint Majoros má za sebou približne 23 rokov práce v médiách. Jeho cesta k televíznej žurnalistike však nebola od začiatku naplánovaná. Pochádza z Tornale a študoval na Obchodnej akadémii v Rimavskej Sobote, no odbor, ktorý si vybral, ho napokon profesijne neoslovil. K televíznej tvorbe sa dostal postupne. „Začínali sme s kamarátmi ako kameramani. Chodili sme na svadby a robili záznamy,“ hovorí pre vobraze.sk Jácint Majoros (47). Neskôr prišli zákazky pre mesto, magazíny a postupne aj spolupráca so slovenskými a maďarskými televíziami či internetovým portálom Hírek.sk.

Z kameramana sa postupne stal aj redaktor
Dôležitým obdobím bola pre Majorosa viac ako desaťročná práca pre mestskú televíziu v maďarskom Kazincbarcike. Ako priblížil, najskôr tam pôsobil ako kameraman, neskôr sa naučil aj strihať príspevky a postupne prebral ďalšie časti televíznej práce. Práve tam podľa vlastných slov získal najviac praktických skúseností. „Tam som sa naučil väčšinou všetko. Aj robiť spravodajské príspevky. Bol to prirodzený vývoj, stále sme sa niečo učili,“ hovorí.

Absolvoval tiež odborné kurzy, časť z nich v Maďarsku, vrátane Duna TV v Budapešti. Za najcennejšie však považuje praktické skúsenosti získané priamo v televíznom prostredí od kolegov.
Pre verejnoprávnu televíziu začal pracovať už v roku 2006. Po niekoľkoročnej prestávke spojenej s narodením syna sa k televíznej tvorbe opäť naplno vrátil. Dnes pripravuje príspevky pre národnostné vysielanie STVR, a to v slovenčine aj maďarčine. Jeho práca pritom nie je viazaná iba na Gemer – za témami a reportážami cestuje v priestore od Bratislavy až po Košice, pričom pripravuje krátke spravodajské príspevky, rozsiahlejšie reportáže aj materiály určené pre televízny archív. V poslednom období navyše pomáhal aj regionálnemu štábu v Rimavskej Sobote. Z Tornale tak dochádzal aj za témami v okrese Rimavská Sobota a zastupoval kolegov Evu Szekeres a Ladislava Lichtmaneggera.

Tisíce príbehov a stovky kilometrov
Za svoju kariéru už Majoros vytvoril niekoľko tisíc príspevkov. Väčšina z nich bola kratšia, do niekoľkých minút, približne päťdesiat jeho dlhších príspevkov však malo výraznejšiu reportážnu či dokumentárnu podobu. Kedysi mal radšej krátke reportáže. Za posledné dva roky si však obľúbil aj dlhšie formáty. Niektoré z nich majú až 26 minút a práve dlhšia stopáž mu umožňuje venovať viac priestoru respondentom, atmosfére miesta a samotnému príbehu. „Pri dlhšej reportáži sa dá ísť viac do hĺbky. Človek má viac priestoru na príbeh, na respondentov aj na atmosféru,“ približuje. A práve človek je pri jeho práci často najdôležitejší. Keď dostane námet na reportáž, hľadá predovšetkým osobnosť, ktorá dokáže príbehu dať niečo navyše. „Stále nájdeme niekoho významného, kto robí vzácne veci, venuje sa kultúre alebo sa zaoberá niečím originálnym,“ hovorí.

Za reportážami preto často cestuje desiatky kilometrov. Niektoré vznikajú v mestách, iné v odľahlých častiach regiónu, kam sa s kamerou a ďalšou technikou nedá jednoducho dostať autom. Náročné sú napríklad nakrúcania v prírode, no Majoros ich vníma aj ako príjemnú súčasť práce. Rád sa vracia do miest, ako je Krásnohorská Dlhá Lúka, kde podľa neho pôsobí množstvo remeselníkov, ale aj do Betliara, Muráňa či ďalších lokalít Gemera. Jeho pracovné cesty ho zaviedli aj na Spiš či do Tatier.

Reportáž, ktorá získala medzinárodné ocenenie
Medzi reportáže, na ktoré spomína výraznejšie, patrí aj príbeh zo Silickej planiny. Pribeh sa venoval ľuďom, ktorí sa pravidelne starajú o staré hroby v ťažko dostupnom teréne. Nadšenci z Krásnohorského Podhradia a Rožňavy tam postupne obnovujú zanedbané hroby a udržiavajú miesto, ku ktorému by sa bez ich úsilia časom možno prestalo vracať. Práve táto reportáž získala podľa neho na medzinárodnom filmovom festivale prvé miesto. Súťaž pritom združovala tvorcov z viacerých krajín Karpatskej kotliny – zo Slovenska, Maďarska, Ukrajiny, Srbska či Rumunska. „Veľmi ma to potešilo a cením si to,“ povedal.

Na nakrúcanie spomína aj pre náročný terén. Techniku nebolo možné priviezť autom a všetko bolo potrebné prenášať. „Bola to náročná práca, ale práve takéto príbehy človeka bavia,“ hovorí.
Silný dojem v ňom zanechala aj Nová Bašta a tamojší zberateľ Viliam Ladóczky. Jeho zbierka starožitností patrí podľa Majorosa k mimoriadnym kolekciám v regióne. Obsahuje obrazy, nábytok, biblie a množstvo ďalších predmetov. Do Novej Bašty preto nakrúcajú opakovane.

Kameraman, redaktor a zároveň scenárista
Majoros dnes v mnohých prípadoch spája viacero profesií. Je redaktorom aj kameramanom a scenáre k svojim reportážam si pripravuje sám. Práca sa pritom často nekončí návratom z terénu. Materiál treba spracovať, vybrať zábery, zostaviť príbeh, pripraviť text a všetko zostrihať. Veľkú časť práce preto robí večer a v noci. „Niekedy robím na počítači až do rána,“ priznáva.
Pri náročnejších a dlhších reportážach nachádza oporu aj v manželke, ktorá mu pomáha zvládať časovo náročnú prípravu. Bez rodinného zázemia by bolo podľa neho oveľa ťažšie skĺbiť televíznu prácu s ostatnými aktivitami. „Robíme sedem dní v týždni. Akcie sú aj cez víkendy,“ hovorí.

Napriek množstvu práce ho však na povolaní stále priťahuje jedna vec – možnosť objavovať. „Stále sa dá nájsť niečo nové. Nové námety, na ktorých sme ešte nepracovali, či už ide o miesta alebo ľudí,“ vysvetľuje.

Druhý život starých predmetov
Ak by sa jeho príbeh končil pri televíznej kamere, bol by zaujímavým regionálnym novinárom. Majoros však žije ešte jedným výrazným príbehom – ochranou tradičného spôsobu života. Narodil sa do rodiny včelárov, v ktorej má včelárstvo viac ako 200-ročnú tradíciu. K včelám ho priviedol starý otec, ktorý ho podľa jeho slov naučil všetko potrebné. V súčasnosti majú dve veľké včelnice a včelárstvu sa venujú aktívne.
Práve včelárstvo a rodinná história postupne priviedli Majorosovcov k ďalšiemu projektu. V starej škole v Levároch začali zhromažďovať predmety, ktoré súviseli so životom a prácou predchádzajúcich generácií. „Bolo nám ľúto toľko vecí vyhodiť alebo darovať do múzea. Začali nám pribúdať ďalšie,“ vysvetľuje. Postupne tak pribúdali komody, sochy, náradie, zariadenie domácností, hrnčiarske predmety a ďalšie artefakty. Dnes už ich je toľko, že ich presný počet by sa podľa Majorosa len ťažko spočítal.

Zo starej školy tak postupne vzniklo miesto, ktoré nie je iba súkromnou zbierkou. Je priestorom, kde sa dá na vlastné oči vidieť, ako vyzeral život našich predkov a aké predmety používali. Majorosove aktivity pritom nekončia iba pri múzeu. Medzi väčšie projekty z regiónu zaradil aj dokumenty, ktorých cieľom je priblížiť regionálne príbehy verejnosti prostredníctvom premietaní a dlhších filmových formátov. Jedným znich je napríklad prezentácia tvorby Františka Tótha vo Valiciach či premietaní v Csilagháze. A v tom je zaujímavá paralela s jeho novinárskou prácou. Kým televíznou kamerou zaznamenáva súčasnosť Gemera, v Levártoch zachováva jeho minulosť.

Novinár, ktorý nechce iba informovať
Za viac ako dve desaťročia sa Majoros naučil, že dobrá reportáž nie je iba o množstve informácií. „Aj keď robím veľa príspevkov, snažím sa do nich stále vložiť niečo navyše,“ hovorí. Podľa neho je dôležitou súčasťou kvalitného dokumentu predovšetkým dobrý respondent. Človek, ktorý niečo prežil, niečo vytvoril alebo sa venuje činnosti, ktorá má zmysel pre ďalších. Práve preto sa snaží aj pri množstve každodennej televíznej produkcie hľadať v téme pridanú hodnotu – osobnosť, príbeh alebo detail, ktorý divákovi umožní pozrieť sa na známe miesto či udalosť inými očami. Práve takéto osobnosti ho na práci stále priťahujú.

Možno aj preto sa po viac ako dvadsiatich rokoch nechystá pozerať na novinárčinu iba ako na povolanie. Je preňho spôsobom, ako zachytiť ľudí a miesta, ktoré by bez kamery mohli zostať nepovšimnuté. A keďže zároveň zbiera predmety minulosti a stará sa o včely, jeho práca má ešte jednu zvláštnu vlastnosť. Jednou rukou zaznamenáva to, čo sa deje dnes, druhou chráni to, čo by mohlo zajtra zmiznúť. Aj za túto dlhoročnú prácu, dokumentovanie života Gemera, ochranu kultúrneho dedičstva a šírenie dobrého mena Tornale mu udelia Cenu primátora mesta Tornaľa.

<p>The post Jácint Majoros zachytáva život Gemera i Malohontu. Z kameramana svadieb sa stal televízny redaktor, dokumentarista aj ochranca tradícií first appeared on vobraze.sk.</p>

Traumatológ Martin Lukáč si nevie predstaviť, že by mal vymeniť skalpel za administratívu. Starý otec z neho chcel huslistu, otec ekonóma, ale Martin Lukáč, rodák z Rimavskej Soboty splnil sen starej mamy, ktorá chcela vnuka lekára. Pôsobí už 12 rokov vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou F. D. Roosevelta a pracuje na Klinike úrazovej chirurgie. Napriek povinnostiam vždy s rodinou rád zavíta k rodičom do Rimavskej Soboty.

Jeho špecializáciou sú najmä ramenný a lakťový kĺb, ale ako tvrdí, na Klinike úrazovej chirurgie musia vedieť „poskladať“ celého človeka. „Gro riešim plánovaných pacientov na ambulancii. To sú týždne, až mesiace vopred plánované zákroky. Na rannom hlásení si ešte rozdelíme operácie. A v rámci celého dňa nám chodia záchranky, vrtuľníky,“ prezradil pre vobraze.sk atestovaný traumatológ Martin Lukáč (39). Pod jeho rukami končia najmä úrazy športovcov, či pracovné úrazy lesných robotníkov a autonehody. Prílet záchranárskeho vrtuľníka tak býva pre traumatológov množstvom náročnej práce.

Základom je vraj stabilizovať pacienta a vyriešiť najviac akútne problémy. Pri polytraumatizovaných pacientoch môže často stráviť pri operácii aj dlhé hodiny. Práve úrazová chirurgia je podľa Lukáča príznačná veľkou mierou spolupráce lekárov rôznych medicínskych špecializácii. „Je to veľmi akčné. Sme ako malá dielňa, máme vŕtačky, pilky, šróby. Každý deň prinesie niečo nové. Navyše, medicína sa vyvíja, treba sa niekam posúvať, hľadať nové techniky, metódy a spôsoby,“ hovorí odborník. V rámci svojej špecializácie sa venuje úrazovým aj degeneratívnym ochoreniam horných končatín. Okrem toho je aj súdnym znalcom vo svojom odbore. A čo na svojej práci oceňuje? „Je to také rýchle a prácu vidno hneď. To pre mňa platí aj inde v rámci iných odvetví života,“ odvetil Lukáč, ktorý napríklad nerád vysáva, lebo výsledok nie je hneď viditeľný, ale radšej umýva okná.

Rodák z Rimavskej Soboty sa po skončení štúdia na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave rozhodoval medzi súdnym lekárstvom a chirurgiou. „Mojim cieľom nebolo byť traumatológ. Zaujímal som sa o chirurgické odbory po skončení štúdia. Ale v roku 2011 som prišiel do nemocnice v Rimavskej Sobote. Primárom bol už vtedy Peter Juhász a ponúkol mi miesto na traumatológii,“ spomína na svoje začiatky Lukáč. Ako s odstupom času poznamenal, je vraj vďačný, že v roku 2011 nemali voľné stavy na súdnom lekárstve. Po necelom roku dostal možnosť pokračovať na úrazovej chirurgii v Banskej Bystrici.

Syn logopedičky a stavbára si povolanie vybral v treťom ročníku na strednej škole. Chcel maturovať z biológie a chémie. Martin splnil sen starej mamy, ktorá dúfala, že bude mať vnuka lekára. „Stará mama mi stále prízvukovala, aby som bol doktor a mohol sa o ňu starať. To sa vlastne aj podarilo. Operoval som jej kolená,“ prezradil šikovný chirurg, ktorý má za sebou osem či deväť operácii aj v úlohe pacienta. Ešte ako dieťa hrával aktívne hokej v Rimavskej Sobote. „Odhliadnuc od úrazov to beriem ako dobrú skúsenosť. Tie víkendové spoločné zájazdy vytvorili komunitu,“ zaspomínal si na časy bývalý hráč Rimavskej Soboty, ktorý má k hokeju naďalej blízko. Pôsobí ako tímový lekár pre hokejistov HC MONACObet Banská Bystrica. V minulosti bol aj zápasový lekár. Ako ale dodal, rád prenechal štafetu mladším kolegom.

Otec dvoch detí, syna Filipa a dcéry Agáty, sa totiž snaží tráviť maximum voľného času s rodinou. Spoločne sa venujú plávaniu, bicyklovaniu, snowboardingu a prepadli vášni pre cestovanie karavanom. Kedysi vášnivý motorkár by mal po motorkách a štvorkolkách tento rok premiérovo vyskúšať prázdniny vo vlastnom karavane. Motozrazy vymenil za turistiku, ktorú podľa vlastných slov prispôsobujú deťom. Spolu s manželkou právničkou, ktorú spoznal v Banskej Bystrici a deťmi prešli takmer všetky rozhľadne v rodnom kraji. Radi si zabicyklujú po cyklotrase z R. Soboty na Poltár a časť prázdnin trávia pravidelne na Kurinci na rodičovskej chate.

„Srdcovkou je pre mňa Zbojská. Tam som chodil so starým otcom, keď tam ešte nič nebolo. Vlakom sme tam šli spolu každý rok,“ prezradil bývalý hokejista. V mladosti sa venoval aj hre na husliach. „Starý otec bol hudobník, on ma k tomu motivoval. Čo by som teraz dal za to, keby som vedel hrať na husliach, ale vtedy som tomu nerozumel,“ ľutuje trochu dnes svoje rozhodnutie prestať na nich hrať. Jeho starý otec pracoval ako podpredseda Mestského národného výboru, sobášil a občas hrával na harmonike. Martin Lukáč si na štyri roky strávené na ZUŠ v Rimavskej Sobote občas zaspomína, keď si v rámci oddychu zahrá na gitare.

Atestovaný traumatológ chcel využil život na periférii Banskej Bystrice a začal sa venovať včeláreniu. „Bolo to spontánne. Nasťahovali sme sa do hôr a chcel som kontakt s prírodou. Absolvoval som ročný kurz. Teraz mám štyri rodinky,“ ozrejmil. Aspoň týmto spôsobom sa snaží pomôcť prírode. Spomenul, že v podvedomí mu vzťah k prírode dalo detstvo v obci Lukovištia.

V budúcnosti má v pláne naďalej sa vzdelávať vo svojej práci a byť čo najlepší vo svojom odbore. „Možno je to klišé, ale úprimná vďaka pacienta je najlepšia odozva pre lekára,“ dodal na záver Martin Lukáč.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Martin Lukáč

<p>The post Soboťan Lukáč splnil sen starej mamy a stal sa lekárom. Traumatológ sa z B. Bystrice s rodinou rád vracia do rodného mesta first appeared on vobraze.sk.</p>

Včelárstvo je hotová veda. O tom, že to „nie je med lízať“, nám porozprával Milan Krokavec (51), ktorý sa včelárstvu venuje viac ako 17 rokov. Včelárenie nepovažuje za povolanie. „Je to životný štýl. Srdcová záležitosť,“ povedal pre vobraze.sk skúsený včelár Milan Krokavec z Kraskova, ktorý začínal od nuly a dnes chová v priemere 50-60 rodín. Venuje sa chovu nie len včiel, ale aj chovu matiek. Podľa neho sa tomu mnohí drobní včelári vyhýbajú, pretože nechcú obetovať zo svojho malého počtu včelstiev ešte aj včelstvá na chov matiek. Podľa jeho slov je takýto chov akousi nadstavbou včelárstva. Umenie pritom nie je začať, ale vydržať.

Hlavným výsledkom Milanovej činnosti je tvorba nových rodín a ich predaj začínajúcim včelárom. Až následne ide o výrobu medu. „Med vytáčam len raz na konci sezóny, a to kvetový. Je v ňom zahrnuté všetko, čo v mojom okolí kvitne,“ povedal Milan, ktorý dodáva, že množstvo medu, ako aj úhyn včiel ovplyvňujú veľké plochy monokultúr. „Pestuje sa prevažne jedna plodina a to je zlé pre nás včelárov. Okrem toho je veľa postrekov. Tie by mali robiť až vo večerných hodinách po 21.00. Popri včelách vyrába aj úľe.

V tomto ročnom období sa Milan venuje hlavne povinným jarným prehliadkam svojich včelích fariem. „Za pomoci asistenta veterinárneho lekára sa kontroluje, či sú včely zdravé a či sú v poriadku po zime, aby neprenášali choroby. Následne dostaneme certifikat, “ dodal. Štípancom od včiel sa mu darí vyhýbať a veľa ich nebolo. Ako on sám tvrdí, údajne je to aj preto, že včely si poznajú svojho gazdu.

Milan Krokavec je vyučený elektrikár. Po revolúcii sa stal živnostíkom. V Hnúšti mali obchod a robil predavača a zásobovača zhruba 15 rokov. Potom ho osud zavial k včelám. Z rodiny sa tomu u nich nevenoval nikto, takže začínal od nuly. Zaoberá sa ním od roku 2005, keď bol nezamestnaný a rozmýšľal čo ďalej. Absolvoval kurz v Čechách, preštudoval množstvo odbornej literatúry, aby sa mohol pustiť do práce.

Milana Krokavca môžete stretnúť na remeselných podujatiach, predajných akciách, či jarmokoch. Zo súťaží si najviac váži 2. miesto na celoslovenskej súťaži o najlepšie úľové dno. V spolupráci s občianskym združením Gemerské grúne a portálom farmička.sk robili viaceré prednášky v Ostranoch, na Babinci, v Kraskove, v ktorých sa zamerali hlavne na začínajúcich včelárov a poskytli im všetky potrebné infomácie.

Venuje sa deťom

Venuje aj osvete včelárstva. „Obe moje deti chodili do ZŠ P.K. Hostinského v R. Sobote, robili sme s pani učiteľkami, hlavne Renátou Sivokovou, dni pre deti. Na I. stupni sme na chodbe spravili výstavku včelárskeho náradia, včelích produktov, medík. Deti mohli aj ochutnávať a doniesol som na ukážku živé včely v presklenom úli,“ priblížil a dodal, že súčasťou dní bola aj prednáška s besedou, kde sa postupne vystriedali žiaci celého prvého stupňa.

Podľa Milana to bol zážitok, nielen pre deti, ale aj pre pani učiteľky. Mali možnosť vidieť, ako to v úli vyzerá naživo, vidieť zblízka a v bezpečí včely, trúdy a aj kráľovnú.

V rámci Gemerského jarmoku pripravoval každý rok pre deti súťaž. „Kreslili na včelársku zadanú tému, a potom sme vybrané práce ohodnocovali diplomom a sladkými odmenami. Vystavené práce boli umiestnené v Dome kultúry na poschodí. Bohužiaľ, ako na záver dodal, tieto aktivity boli prerušené pandémiou, ale verí, že spolupráca bude pokračovať.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Včelárstvo nie je med lízať, tvrdí Milan Krokavec z Kraskova first appeared on vobraze.sk.</p>