Dobrosrdečná Nastenka, odvážny bohatier Ivan, spravodlivý Mrázik či rozmaznaná Marfa, postavy ako vystrihnuté zo známej vianočnej rozprávky ožili počas adventu v obci Utekáč. Stvárnili ich miestni dobrovoľníci a amatérski herci, pričom originálne spracované predstavenie sa stretlo s veľkým ohlasom.

Výnimočné bolo najmä tým, že herci nerozprávali vlastné repliky, ale dej napodobňovali podľa vopred nahratej zvukovej stopy. Napriek tomu sa organizátorom podarilo zachovať dej verný pôvodnej rozprávke. „Herecké výkony, mimika tváre a presné načasovanie pohybov boli v takomto formáte náročné. Oplatilo sa to však, aj kvôli veľkému záujmu divákov sme scénky opakovali,“ uviedla pre vobraze.sk Jana Hroncová z komunitného centra v Utekáči, ktoré divadelné predstavenie pripravilo.

„Príbeh sme stvárnili tak, aby zodpovedal rozprávke. Napriek časovej tiesni sme to zvládli, pretože všetci boli šikovní a výrazne nám pomohli aj sponzori,“ dodala. Príprava predstavenia trvala približne štyri mesiace a nebola jednoduchá. „Ľudia pracujú, majú vlastné aktivity, zosúladiť termíny bolo náročné,“ vysvetľuje Hroncová. Myšlienka inscenovať Mrázika vznikla prirodzene ako pokračovanie komunitných aktivít. „V lete sme realizovali projekt Rozprávkový les, ktorý mal veľký úspech najmä u detí. Preto sme sa rozhodli nadviazať ďalšou aktivitou, s ktorou prišla Eva Skruteková, práve s Mrázikom,“ objasnila.

Výzvou bola aj výroba rekvizít. Domček na stračej nôžke, ktorý sa mal pohybovať, vznikol v spolupráci účinkujúcich a dobrovoľníkov z obce a obecného úradu. Časť kostýmov si herci priniesli z domu, ďalšie boli zapožičané z požičovne v Banskej Bystrici. „Niektoré rekvizity a oblečenie boli vyrobené šikovnými ľuďmi z obce, väčšina však bola zapožičaná,“ doplnila organizátorka.

Predstavenie sa odohrávalo na lúke v areáli bývalých sklární, kde prirodzené prostredie dotváralo autentickú atmosféru rozprávky. „Hory, lesy, kamene, stromčeky – všetko, čo sme potrebovali, tam bolo,“ opisuje Hroncová. Atmosféru dopĺňalo ozvučenie viacerými reproduktormi aj umelý dym pri skalách.

Jedno predstavenie trvalo približne 25 minút a končilo šťastným stretnutím Ivana s Nastenkou. Následne organizátori pripravili koč s mikulášskymi balíčkami, ktoré rozdávali deťom. Pre veľký záujem sa celé predstavenie po krátkej prestávke zopakovalo. „Chceli sme, aby si ho mohli vychutnať aj tí, ktorí stáli vzadu a nevideli úplne dobre,“ vysvetlila.

Do príprav sa zapojili desiatky ľudí, herci, dobrovoľníci aj sponzori. Všetci účinkujúci boli bežní občania a amatérski herci. „Každý herec dal do toho aj vlastnú myšlienku, aby sme z toho urobili krásny celok,“ hovorí Hroncová s tým, že obec má tradíciu v divadelníctve. Niektoré postavy si vyžadovali viac času na hľadanie správneho charakteru, napríklad Hríbik, zatiaľ čo Nastenka podľa nej „sadla od začiatku“. Humorné momenty priniesol aj Ivan, napríklad v scéne, keď sa obzeral v zrkadielku.

Postava medveďa v rozprávke Mrázik pôsobila ako dobrosrdečný, komický a mierne nešikovný medveď, ktorý do príbehu vnáša humor a ľahkosť a zároveň symbolizuje silu spojenú s jednoduchou, úprimnou povahou. V kostýme medveďa ho stvárnil Michal Ondovčík, ktorý zároveň mal na starosti moderovanie deja. Spolu aj s inicitátorkou Evou Skrutekovou sa podieľal i na réžii scén a pracoval i s technickou a organizačnou stránkou predstavenia.

„Hneď v deň, kedy nápad vznikol som hodil rozprávku do audio formátu a začali sme sa v komunitnom centre stretávať a pripravovať. Podarilo sa nám divadlo urobiť so šiestimi scénami,“ uviedol Ondovčík. Podľa jeho slov bola odozva divákov mimoriadne pozitívna a ocenil najmä výkony Ivana a Nastenky, hoci ich stvárnili amatéri.

Na predstavenie prišlo veľké množstvo návštevníkov, organizátori mali pripravených viac než 500 mikulášskych balíčkov. Nepoužité balíčky a finančný zostatok venovali domovu dôchodcov. „Chceli sme radosť posunúť ďalej,“ dopĺňa Hroncová. Zmyslom projektu bolo podľa nej najmä spájanie ľudí, vytvorenie priestoru na spolupatričnosť a prežitie predvianočného času inak než v zhone. „Náplňou nášho komunitného centra je súdržnosť, udržanie komunity a podpora. Sme radi, keď sa občania spájajú a držia pokope, najmä v dnešnej dobe,“ zdôrazňuje. Samotný Mrázik má pre ňu osobitný význam. „Pozeráme ho každú zimu, je to pre mňa skvelý a nostalgický zážitok.“ Ako Hroncová avizuje, komunitné centrum v Utekáči plánuje aj naďalej organizovať podujatia pre verejnosť. Najbližšie už v lete, aby si ľudia mohli spoločne užiť kultúru, tradície a predovšetkým pocit spolupatričnosti.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: Peter Štefančík, archív komunitné centrum, Peter Štefančík

<p>The post V Mrázikovi si zahrali neherci z Utekáča. Miestni dobrovoľníci premenili bývalé sklárne na rozprávkovú scénu + video first appeared on vobraze.sk.</p>

Eva Sojková z Utekáča pracuje ako opatrovateľka, no je tiež zručnou remeselníčkou. Vo svojom voľnom čase sa venuje tkaniu. Pracuje na tradičných drevených krosnách, ktoré majú vyše sto rokov. Pracovala aj v školstve.

Tkaniu sa venuje približne osem rokov. V tom čase zanechala Eva Sojková podnikanie, lebo sa začala starať o ťažko chorého svokra. A keďže potrebovala vyplniť svoj čas, vrátila sa k tomu, čo vždy obdivovala na svojej mame, ktorá bola veľmi zručná. „Keď mala dcéra Barborka tri roky, tak som bola pri mamke, keď so svojou sestrou snovali nite a chystali proces tkania. Vtedy ma to zaujalo, chcela som to robiť, no keďže bola dcéra malá, nemala som čas sa tomu venovať. No po tom, ako som zostala doma, akoby sa mi otvoril priestor, aby som si to skúsila,“ uviedla pre vobraze.sk Eva Sojková, ktorá pochádza z Rimavských Zalužian. Dodala, že akonáhle si tkanie vyskúšala, hneď mu prepadla.

Spočiatku jej s tkaním pomáhala kamarátka Ľubomíra Žilková z Kokavy nad Rimavicou, ktorá sa mu začala venovať skôr. Ako Eva povedala, keď začali tkať, snažili sa niektoré veci zjednodušiť „A vtedy som prišla na to, ako naši predkovia vymysleli celý ten postup tkania. Fascinovalo ma to, a preto som sa začala zaujímať nielen o to, ako dať nitky na krosná, ale aj to, ako tie nitky vznikajú. Vtedy sme aj s kamarátkou Ľubkou prišli na to, že tu v okolí sa pestoval a spracúval ľan,“ priblížila Sojková.

Začalo ju teda zaujímať, aký bol postup pestovania i spracovania ľanu. „Očarilo ma, ako tento proces naši predkovia vymysleli. Od zasiatia semiačka až po vznik nitiek. Lebo to sa nedá naučiť len tak, že si to vyskúšam a už to viem. Sú to roky skúseností,“ doplnila. Tiež sa chodila vypytovať tetušiek, ktoré si ešte na pestovanie ľanu spomínali. Vtedy podľa jej slov zistila, že akoby vymrela jedna generácia pestovateľov, lebo sa začala používať bavlna, ktorú si stačilo len kúpiť. „Ani moja mamka už nevedela spracovávať ten ľan tak dokonale, lebo to len videla,“ hovorí šikovná remeselníčka. Ľan si pestuje sama, i keď len v malom a sama si ho aj premieňa na látku. Semiačko získala od pestovateľa z Česka. Majú aj skupinu ľudí, ktorí sa venujú pestovaniu tejto plodiny a na spoločných stretnutiach si vymieňajú svoje skúsenosti. Vyskúšala si aj iný materiál, pradie vlnu a v minulosti tiež vyrábala prútené košíky.

Pod rukami Evy Sojkovej vznikajú rôzne výrobky, a to od pokrovcov, dečiek až po plátno na tašky. Vyrába ich na krosnách, ktoré majú vyše sto rokov. „Myslím si, že sú asi z roku 1920. Darovali mi ich kamarátky, ktoré predali starorodičovský dom a vedeli, že sa zaoberám tkaním. Od kamaráta som sa neskôr dozvedela, že sú vyrobené z jelšového dreva. Musela som si ich však zreparovať, ale tkám na nich, “ hovorí Eva, ktorá spolu s Ľubomírou Žilkovou a ďalšími nadšencami tkania založili občianske združenie Čarovná nitka. V rámci neho chodia predvádzať toto remeslo na festival Koliesko a v Kokave nad Rimavicou budujú centrum tradičného ľudového tkáčstva.

Eva Sojková vyštudovala odevnú priemyslovku vo Svidníku, kde si spravila pedagogické minimum. V minulosti bola majsterkou odborného výcviku na niekdajšom Strednom odbornom učilišti v R. Sobote. Na toto obdobie si spomína s radosťou. „Keďže mám rada kreatívnu robotu, myslím si, že som si vybrala toto povolanie najlepšie, ako som mohla. Bola to veľmi pekná robota, lebo som pracovala s mladými ľuďmi. Videla som, ako profesne rástli. A doteraz viem o dievčatách, ktoré pri šití ostali, aj keď už nie profesne, ale majú ho len ako záľubu,“ hovorí Eva. Tá v v súčasnosti pracuje ako opatrovateľka, stará so o svoju svokru. Vo voľnom čase rada siahne aj po dobrej knižke alebo zájde do prírody.

Zdroj: obraze.sk, foto: album E. Sojkovej

<p>The post Šikovná Eva Sojková z Utekáča sa venuje tkaniu. V R. Sobote bola majsterkou odborného výcviku first appeared on vobraze.sk.</p>

Barbora Bystrianska (26) z Utekáča pracuje ako externá redaktorka v Rádiu Regina, rozhlasový okruh RTVS. Poslucháčom prináša zaujímavé reportáže najmä z okresu Rimavská Sobota. Zároveň učí na strednej škole v Banskej Bystrici.

Ako sama Barbora vraví, byť redaktorkou bol odjakživa jej sen. V Rádiu Regina začala pracovať ešte počas štúdia na vysokej škole. Spomína si, že sa k tomu dostala vďaka šťastnej náhode. „Život mi ju priniesol zrejme preto, lebo som si túto prácu vytúžila. Popri štúdiu som si totiž privyrábala v jednej reštaurácii na námestí v Banskej Bystrici. Raz sa tam prišli najesť redaktorky a redaktori z Rádia Regina. Keď sme sa rozprávali, spomenuli, že sú z Reginy. Ja som sa ich opýtala, či by som ako študentka slovenčiny mohla u nich nejakým spôsobom praxovať alebo brigádovať. Bolo jedno čo, len aby som proste bola v tom prostredí a mohla sa niečo naučiť, keďže som nebola z toho žurnalistického fachu. Slovo dalo slovo, prišla som tam a postupne som sa učila od tých najlepších,“ priblížila pre vobraze.sk Bystrianska.

V Regine sa venuje predovšetkým témam z kultúry, školstva a folklóru, tradíciám a tiež remeslám, ku ktorým má blízky vzťah cez jej mamu, ktorá sa venuje tkaniu i pradeniu. Týždenne spracuje asi tri-štyri témy.

Prekvapil ju zberateľ minerálov
Mladá redaktorka prináša poslucháčom zaujímavé reportáže najmä z Rimavskosobotského okresu. Snaží sa venovať témam, ktoré sú niečím nové a atraktívne. Medzi tie najzaujímavejšie Barbora zaraďuje aj nedávnu reportáž z detského tábora v Klenovci, kde priamo remeselníci učili deti starým remeslám, aby tieto remeslá nevymreli. „Z troška inej oblasti by som spomenula reportáž z Rimavskej Soboty, kde som navštívila tamojšiu soľnú jaskyňu, ktorá funguje už 17 rokov a málokto o nej tuší. Z tých najatraktívnejších je aj reportáž, keď som bola za pani v Rimavských Zalužanoch, ktorá má 86 rokov a stále tká. Seje si sama doma ľan a spracúva si ho, čo je úžasné.” Na otázku, či ju nejaký respondent niečím prekvapil, odpovedá, že to bol jeden pán z Hnúšte, ktorý zbieral minerály a nerasty. „Našla som ho narýchlo, keďže mi vypadol jeden iný pán a musela som zohnať náhradu. Prišla som k nemu domov a on tam mal maličké múzeum nerastov. Každý nerast bol na takom podstavčeku a mal ich vo vitrínach, ktoré boli podsvietené. Vôbec som netušila, že taký mladý človek bude zbierať minerály a bude ich mať tak “premakané”. Bolo to veľmi zaujímavé.”

Baví ju robiť s mladými ľuďmi
Barbora zároveň učí slovenčinu i občiansku náuku na Strednej priemyselnej škole Jozefa Murgaša v Banskej Bystrici. Študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Ako prezradila, pôvodne vôbec nechcela byť učiteľkou, jej snom vždy bolo stať sa redaktorkou. „No keďže som vyštudovala takú školu, pripadalo mi zvláštne neskúsiť to. Aj keď som si myslela, že nebudem vedieť učiť a ovplyvňovať toľko mladých ľudí, tak v konečnom dôsledku som veľmi šťastná, že som začala učiť.“

Svojich študentov si pochvaľuje. „Nechcem nič prifarbovať, ale naši žiaci sú skvelí. Zatiaľ som nemala problém, že by ma ako mladú učiteľku nerešpektovali. Aj keď je to elektrotechnická škola, vždy sa medzi nimi nájdu traja-štyria, ktorých zaujíma slovenský jazyk. Chodíme dokonca aj na olympiády. Som veľmi rada, že učím práve na tejto škole,“ skonštatovala Bystrianska.

Redaktorská i učiteľská práca sa podľa nej atraktivitou vyrovnajú. Čo sa týka učiteľstva, veľmi ju baví robiť s mladými ľuďmi, lebo sú jej srdcu blízki. „Stále žasnem nad tým, akú majú chuť niečo robiť aj mimo školy, pretože všetci si myslia, že sú znudení a nič sa im nechce robiť. Nie je to tak, len treba chcieť s nimi robiť.” Na redaktorskej práci ju fascinuje to, akí ľudia sú okolo nás a koho zaujímavého môžeme stretnúť. „Dáte sa s nimi do reči napríklad niekde na ulici a prídete na to, že je to úžasný človek a môžete s ním niečo nahrať.”

Zdroj: vobraze.sk, foto: album B. Bystrianskej

<p>The post Učí v škole a pripravuje reportáže. Barbora pochádza z Utekáča first appeared on vobraze.sk.</p>

Patrí medzi menej frekventované a cyklisti ju radi využívajú, aj keď z Utekáča cez miestne časti smerom na Sihlu sa ide dokopca. Utekáč a Sihlu spája cesta III. triedy. Od včerajšieho dňa ju však uzavreli. Dôvodom je chýbajúca časť vozovky, ktorú podmylo a odtrhla ju voda po silnom daždi. Podľa informácií z miesta uzavretia, neďaleko časti Utekáča – Havrilovo, bude neprejazdná niekoľko týždňov.

Medzi miestne turistické lákadlá patrí náučný chodník, Jánošíkova skrýša. Začína sa pri neďalekom Šári moste so smutným príbehom. K zosuvu došlo len neďaleko.

Stav vyše 10-kilometrovej cesty bol už niekoľko rokov zlý a správca cesty Banskobystrický samosprávny kraj ju plánoval obnoviť. Cesta utrpela najmä v uplynulých rokoch, kedy bola cez ňu presmerovaná doprava počas rekonštrukcie cesty cez Sedlo Zbojská. Na ceste boli vo viacerých častiach veľké a hlboké výmole.

Doplnené 2.mája
Cestu, ktorá je v správe BBSK, posúdil geostatik. V piatok podvečer na ňu následne vrátili dopravu. Obnovená bola však len striedavo v jednom jazdnom pruhu. Týka sa však len vozidiel do 3,5 tony, tamojších obyvateľov a záchranné zložky.

<p>The post Po daždi podmylo cestu first appeared on vobraze.sk.</p>