Prácu s deťmi si Eva Šafáriková z Hnúšte vybrala ešte ako mladé dievča. Hoci jej detský sen smeroval inam, pedagogika sa stala jej životným poslaním. Eva Šafáriková pôsobí v Materskej škole Klokočova už bezmála štyridsaťpäť rokov a posledné roky ju vedie aj ako riaditeľka.
„Môj detský sen nebol stať sa učiteľkou, ale odmalička som chodila na tanečný, spevácky, výtvarný krúžok. Mám ukončený hudobný odbor – klavír. Preto som sa prihlásila na pedagogickú školu,“ spomína v rozhovore pre vobraze.sk Eva Šafáriková (63).
V tom čase bol o štúdium veľký záujem. „Hlásilo sa nás veľmi veľa, ale do Lučenca brali len málo študentov. Ja som však bola pevne rozhodnutá, že chcem študovať práve toto. Nič iné som nezvažovala,“ hovorí.

S najmenšími deťmi pracuje nepretržite od maturity. Do tejto hnúšťanskej materskej školy prišla v roku 1994. O post riaditeľky sa prvýkrát uchádzala pred piatimi rokmi. Ako hovorí, o funkcii neuvažovala, šlo o spontánne rozhodnutie, kedy doslova išlo o z núdze cnosť. „Predošlá pani riaditeľka odišla z mesiaca na mesiac. Nemal ma kto do riaditeľovania zasvätiť, takže som sa do toho dostávala postupne samoštúdiom,“ približuje začiatky vo funkcii. Eva Šafáriková dodnes s vďakou spomína na ochotu riaditeliek iných materských škôl, keď potrebovala konzultovať niektoré dokumenty.  

Tri dni učí deti a dva dni trávi v riaditeľni. „Je to veľmi náročná a zodpovedná práca, ale snažím sa neustále zlepšovať a vzdelávať. Popri pedagogickej činnosti zahŕňa aj administratívu a riešenie rôznych prevádzkových problémov,“ dodáva. Byť vo vedení vzdelávacej inštitúcie je podľa Šafárikovej služba a nie povolanie. Váži si, že sa jej podarilo za tie roky vybudovať silnú sieť kontaktov. Práve vďaka silnej podpore okolia dokáže aj vážne problémy riešiť efektívne a rýchlo. „Mám aj skvelý kolektív. Poznáme sa roky. Viem, že sa na nich môžem vo všetkom spoľahnúť. A je to aj vďaka nim, že škôlka napreduje a že stúpa o ňu záujem rodičov,“ s hrdosťou priznáva Šafáriková, ktorá bola do ďalšieho päťročného funkčného obdobia vymenovaná od 1. marca. Ako priblížila, v materskej škole má rozbehnuté projekty, nové nápady, ktoré by chcela dokončiť. Materská škola podľa nej pritom najlepšie funguje, keď je úzko prepojená s komunitou. Organizujú preto množstvo podujatí, do ktorých zapájajú aj rodiny detí.

„Napríklad sme mali valentínsky karneval pre deti, rodičov a starých rodičov. Prišli za mnou staré mamy, ktoré hovorili, že som učila ich deti a teraz k nám chodia aj ich vnúčatá. To je najkrajšia spätná väzba,“ hovorí riaditeľka a dodáva, že sa s rodičmi sa snažia vytvárať čo najbližší kontakt. „Poznám každé dieťa, ich rodičov a často aj starých rodičov,“ vysvetľuje.
Hudba, ktorá jej bola blízka od detstva, má v jej práci dôležité miesto. „Hrám na klavíri a používam ho dodnes. Keď deti učím pesničku, sadnem si za klavír, hráme a spievame spolu. Viem hrať aj na flautu,“ prezrádza Eva Šafáriková.

Za štyri dekády v školstve vidí veľké zmeny. „Keď sme začínali, nemali sme pracovné listy ani kvalitné materiály. Celá moja rodina doma vystrihovala kuriatka na jar. Kedysi ale deti mali oveľa väčší záujem zapájať sa do tvorivých aktivít,“ spomína.

Dnes majú učitelia oveľa viac didaktických pomôcok, no podľa nej sa menia deti. „Vidieť ten vplyv technológie. My máme tiež tablety a interaktívne tabule, ale snažíme sa hlavne o zážitkové učenie. Pozývame hasičov, policajtov, vojakov, lesníkov, sokoliarov, robíme rôzne aktivity. Radi chodíme na výlety do prírody. Dieťa si tak zapamätá oveľa viac. Nevníma to ako učenie, ale ako hru,“ vysvetľuje.

V minulosti vo voľnom čase plietla svetre, oslovili ju najmä nórske vzory, vyšívala i technikou Richelieu, rada číta, cestuje. „A strašne rada som kreslila a maľovala,“ spomína. V súčasnosti má doma ešte klavír, no využíva ho skôr jej dcéra, ktorá má tiež ukončenú ZUŠ-ku. „Ja na klavír hrám už len v práci keď učím deti pesničky alebo hudobno-pohybové hry,“ priblížila.

Ako riaditeľka však priznáva, že jej práca zaberá čoraz viac času. „Odkedy som vo funkcii, prišla som o veľa záľub. Baví ma aranžovanie a výroba dekorácií, ale veľa vecí nosím z práce domov a robím po večeroch. Ale možno na dôchodku sa ešte k záľubám vrátim,“ vraví s úsmevom.

Medzi najväčšie výzvy podľa nej patrí administratíva. „Zmeny zákonov sú také, že by sme pomaly mali mať vyštudované aj právo,“ hovorí s nadhľadom. Štúdium nových predpisov si preto odkladá na doma, aby v riaditeľni mohla riešiť chod a prípadné problémy. Práca riaditeľa sa podľa jej slov nekončí zamknutím riaditeľne. Našťastie má oporu v rodine. Do života materskej školy sa zapája aj jej manžel. Sama nad dôchodkom zatiaľ neuvažuje. „Zákon je napísaný tak, že učitelia môžu robiť len do 65 rokov. Všade ale hovoria, že učiteľov je málo, tak uvidím, kam ma osud zaveje,“ priznáva úprimne. Osud škôlky jej však rozhodne nie je ľahostajný.

Voľný čas teda trávi najmä s rodinou. Dcéra, ktorá pracuje ako právnička žije s rodinnou v Banskej Bystrici, podobne, ako všetci súrodenci Evy Šafárikovej. Radosť jej robí aj vnučka, ktorá sa venuje plávaniu. „Má dvanásť rokov a minulý týždeň získala bronzovú medailu v Žiline 400 m voľný spôsob. Každý deň trénuje dve hodiny. Minulý rok bola na majstrovstvách Slovenska na siedmom mieste. Sme na ňu veľmi hrdí,“ dodáva šťastná stará mama.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Skúsená pedagogička Šafáriková z Hnúšte sa k školstvu dostala cez klavír. Desaťročia učí najmenšie deti a vedie i materskú školu first appeared on vobraze.sk.</p>

Riaditeľka Základnej školy s materskou školou Vladimíra Mináča v Klenovci Anna Rudová zasvätila školstvu celý svoj profesijný život. Energia jej však nechýba. Má rada humor. „Učiteľstvo je povolanie, ktoré človek buď robí srdcom, alebo ho nerobí vôbec,“ uviedla pre vobraze.sk Anna Rudová. Šéfkou školy je od júla 2023. „Deti vedia rozžiariť deň spôsobmi, ktoré by dospelému ani nenapadli,“ podotkla skúsená pedagogička. Lákalo ju stať sa akademickou maliarkou. Jej záľubou sú kone, nachádza pri nich pokoj.

Hoci od svojich piatich rokov žije v Hnúšti, pochádza z malej obce Šoltýska (okres Poltár). Jej rodičia sa do Hnúšte presťahovali za prácou vo vtedy vychýrených Slovenských lučobných závodoch. „Malá dedinka Šoltýska je pre mňa dodnes srdcovou záležitosťou. Na svoje detstvo spomínam s veľkou nehou, bolo krásne, jednoduché a hlboko prepojené s prirodzeným rytmom života na dedine,“ uviedla.

Pamätá si žatvu, viazanie snopov, mlátenie cepmi, hrabanie sena pred búrkou aj zimné páračky peria a tkanie na krosnách. „Dokonca ešte dnes cítim vôňu čerstvo upečeného chleba z pece na dvore. A tie polisniaky alebo hríbiky pečené na sporáku, to bola jedna veľká dobrota a kus detskej radosti,“ priblížila Anna Rudová. V Hnúšti si neskôr našla aj životného partnera a spolu s manželom a synom žijú v tomto meste dodnes.

Študovala na Pedagogickej fakulte v Nitre, kde si zvolila aprobáciu ruský jazyk a výtvarná výchova pre ročníky 5.–12. „Už od piatej triedy som mala jasno v tom, čo by som chcela v živote robiť. Lákali ma dve cesty – stať sa akademickou maliarkou alebo učiteľkou. Napokon som to krásne spojila do jedného povolania,“ vysvetľuje. Anna Rudová praxovala v ZDŠ a aj na hnúšťanskom gymnáziu. „Bol to veľmi milý a špecifický pocit – stáť zrazu na druhej strane katedry u svojich bývalých učiteľov,“ hovorí.

Po materskej dovolenke v roku 1989 nastúpila na klenovskú základnú školu. „Je to moje prvé a úprimne verím, že aj posledné pracovné miesto,“ zdôraznila. Škola sa pre ňu stala druhým domovom. „Mojimi rukami prechádza už tretia generácia. Najväčšia srdcová záležitosť je pre mňa, keď sa predo mňa postaví bývalá žiačka už ako kolegyňa a navyše s umeleckými sklonmi,“ priznáva Rudová.

V súčasnosti Anna vyučuje najmä nemecký jazyk. Po spoločenských zmenách sa rozhodla rozšíriť si kvalifikáciu a absolvovala druhé vysokoškolské štúdium, a to odbor nemecký jazyk a kultúra na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. „Som rada, že som sa tak rozhodla, pretože nemecký jazyk mi otvoril nové priestory a možnosť ďalej pôsobiť v odbore, ktorý ma baví.“ Výtvarná výchova jej však ostala blízka aj naďalej.

Na školskom prostredí má najradšej prácu s deťmi. „Napĺňa ma možnosť priamo vplývať na ich formovanie – nielen vedomostné, ale aj ľudské. Každý žiak je iný, každý má svoje tempo a svoje prednosti,“ zdôrazňuje Rudová. Vtipné momenty zažíva podľa vlastných slov takmer denne. „Historiek mám toľko, že by som o nich mohla napísať aj knihy. Deti vedia rozžiariť deň spôsobmi, ktoré by dospelému ani nenapadli.“

K riaditeľskej funkcii sa dostala prirodzene. „Nikdy som nemala ambície stať sa riaditeľkou. Bola to morálna podpora zo strany bývalej pani riaditeľky, ktorá ma vybrala za svoju zástupkyňu. Veľmi dôležitá však bola aj dôvera kolegov,“ vysvetľuje. Funkciu prijala z pocitu zodpovednosti, nie z ambície. „Snažím sa byť prísna, keď je to potrebné, ale mám rada humor a som aj za každú srandu. Hlavne sa snažím byť ľudská, otvorená a férová.“

Miluje kone, s ktorými trávi voľný čas. Už približne pätnásť rokov na nich jazdí a nachádza pokoj. „Kôň vám dá neskutočne veľa lásky. Je to vnímavé, citlivé zviera. Práca v stajni človeka uzemní a vyčistí mu hlavu,“ priblížila Rudová. Relaxom sú pre ňu aj prechádzky so psíkom – yorkšírom Maxíkom. Turistika, pohyb a pobyt v prírode jej dodávajú energiu. Ako dieťa veľa športovala a hráva volejbal. „Popravde, žiaden šport mi nebol cudzí. Pohyb bol pre mňa prirodzenou súčasťou každého dňa,“ doplnila.

Anna Rudová zostáva verná škole, ktorú považuje za svoj druhý domov. „Nikdy som neľutovala, že som zostala na jednom mieste. Pre mňa je to dôkaz, že som si našla miesto, kde má moja práca zmysel a kde sa cítim doma.“

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album A. Rudovej

<p>The post Riaditeľka klenovskej školy sa snaží byť ľudská, otvorená a férová. Rudová nachádza pokoj pri koňoch first appeared on vobraze.sk.</p>

Andrea Predajňová z Rimavskej Soboty ukončila svoje pôsobenie na poste generálnej riaditeľky Slovenského národného múzea (SNM). „Tento krok urobila na základe jej osobnej žiadosti,“ informuje Petra Demková, riaditeľka odboru komunikácie kancelárie ministerky kultúry. Ako doplnila, ministerka kultúry Martina Šimkovičová Predajňovú odvolala z funkcie štatutárky a poďakovala sa za jej doterajšiu prácu. Riadením Slovenského národného múzea Šimkovičová poverila Vieroslavu Bernátovú.

Andrea Predajňová bola vo funkcii generálnej riaditeľky od mája tohto roku. Dovtedy bola zastupujúcou riaditeľkou Múzea Betliar. Predajňová mala ministerke kultúry naznačiť, ža by sa rada vrátila na svoju predchádzajúcu pozíciu v Múzeu Betliar.

Predajňová bola redaktorkou televízie. Pôsobila tiež ako hovorkyňa Generálnej prokuratúry SR a učila i na ZŠ v R. Sobote. Viac o nej sme priniesli v článku.

Soboťanku Predajňovú vymenovala ministerka kultúry za generálnu riaditeľku Slovenského národného múzea. Funkciu prijala s pokorou

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Andrea Predajňová z R. Soboty ukončila svoje pôsobenie na poste generálnej riaditeľky SNM first appeared on vobraze.sk.</p>

Ľuboslava Porubovičová z Tomášoviec patrí k najvýraznejším osobnostiam špeciálnej pedagogiky v regióne. Celý svoj profesijný život venovala deťom, ktoré potrebujú individuálny prístup, či už pre sluchové postihnutie, narušenú komunikačnú schopnosť, vývinové poruchy učenia alebo autizmus. Podieľala sa na pomoci pre stovky rodín a jej odborné postupy výrazne ovplyvnili špeciálne školstvo v Lučenci aj širšom okolí.

Ako dieťa ju zaujalo, keď po meste videla skupinky detí komunikujúcich s učiteľkou netradičným spôsobom. „Boli istým spôsobom iné a dorozumievali sa za pomoci posunkového jazyka. Tam som vnímala, že takéto niečo existuje a možno som chcela o špecifikách tohto zdravotného postihnutia a fungovania týchto ľudí vedieť viac,“ hovorí pre vobraze.sk Ľuboslava Porubovičová. Počas štúdia na Gymnáziu B. S. Timravy v Lučenci ju zaujalo práve učiteľstvo pre žiakov vyžadujúcich osobitnú starostlivosť. Rozhodujúci impulz podľa nej prišiel vo chvíli, keď objavila logopédiu a svet detí s poruchami komunikácie. Pokračovala preto na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. „Keďže v Lučenci existovala silná tradícia školy pre žiakov so sluchovým postihnutím, zvolila som si aprobáciu surdopédie – pedagogiku sluchovo postihnutých,“ vysvetlila s tým, že slovenčina a biológia ju bavili, no predstava klasickej učiteľky ju nelákala.

Po štúdiu sa vrátila do regiónu Novohradu s túžbou pracovať ako logopedička. Miesto v nemocnici však bolo obsadené, a tak nastúpila do školy pre sluchovo postihnutých. „A som za to veľmi vďačná. Zapadla som tam a úplne som sa v tej práci našla.“ Kolektív pedagógov a aj moje prvé odborné kroky viedol významný odborník, riaditeľ školy Ondrej Matuška. „Bol to človek európskeho formátu. Mala som šťastie, že som sa učila od neho. Keď mal šesťdesiatku, musel podľa vtedajšieho zákona z pozície odísť,“ spomína Porubovičová, ktorá po jeho odchode prebrala vedenie školy. Spomína, že bola síce veľmi mladá, ale o to odhodlanejšia. Na tejto pozícii zotrvala 21 rokov. Počas tohto obdobia sa teší najmä z toho, že špeciálno-pedagogická poradňa rozšírila činnosť o logopedickú poradňu a škola začala flexibilne reagovať na meniace sa potreby detí aj trend inklúzie. „Chceli sme byť najlepší pre deti, zachytiť nové trendy a odborné postupy.“

Popri tom desať rokov učila ako externá pedagogička na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Výskumne sa venovala aj osvojovaniu čitateľských zručností u detí so sluchovým postihnutím pod vedením známej profesorky Dariny Tarcsiovej. „Čo som získala, chcem v regióne aj uplatniť,“ hovorí Porubovičová. Spomína aj na prípady detí a rodičov, ktorí preukázali obrovskú obetavosť. „Je to pre mňa záväzok. Títo rodičia si zaslúžia viac,“ zdôrazňuje.

Rastúce potreby rodín ju priviedli k myšlienke založiť súkromné centrum špeciálno-pedagogického poradenstva. V roku 2017 na vlastnú žiadosť zo ZŠ pre žiakov so sluchovým postihnutím a pre žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou odišla a od vtedy pracuje v súkromnom centre poradenstva a prevencie. Po zmene legislatívy bolo pred dvomi rokmi súkromné centrum rozdelené: v Poltári vzniklo centrum so špecializáciou na autizmus (s celoslovenskou pôsobnosťou) a v Lučenci centrum pre všetky deti, žiakov a študentov, s akýmikoľvek potrebami, vzhľadom na zloženie odborných zamestnancov pomáha najmä klientom s poruchami učenia a narušenou komunikačnou schopnosťou. Ako poznamenala, ich služby využívajú rodiny z celého južného Slovenska, z Lučenca, Rimavskej Soboty, Poltára, ale aj zo vzdialenejších okresov.

Porubovičová upozorňuje, že poruchy učenia nie sú „nepozornosť“ ani lenivosť. „Sú vrodené, geneticky podmienené a dajú sa odhaliť už krátko pred vstupom dieťaťa do školy. Keď majú obaja rodičia dyslexiu, je sedemdesiatpercentná pravdepodobnosť, že ju bude mať aj dieťa,“ vysvetľuje. Preto je kľúčové začať s intervenciou čo najskôr. Podľa nej existujú vedecky overené metódy diagnostiky, ktoré pomáhajú správne nastaviť vzdelávaciu cestu detí. „Som veľmi prísna na to, aby boli postupy overené, preskúmané a odborne správne,“ hovorí.

Priznáva, že práca je náročná aj emočne. Veľkou oporou je pre ňu manžel, taktiež špeciálny pedagóg. „Zaslúžil sa o to, že sa v špeciálnej škole zriadilo osobitné oddelenie pre žiakov s viacnásobným postihnutím aj pre žiakov s autizmom s mentálnym postihnutím. Je to pre mňa ukľudňujúce, že doma nemusím zdĺhavo vysvetľovať, čo mám za problém. Stačí povedať jedno slovo a rozumieme si.“ Ich syn sa síce vydal iným smerom, no synovec je logopéd.

Každodenné úspechy aj úsmevné situácie

Medzi najväčšie radosti Porubovičovej patrí, keď sa dieťa vďaka správnej diagnóze posunie dopredu, zvládne strednú školu alebo sa dokáže začleniť medzi rovesníkov. „Sú to zlomové momenty, ktoré povzbudia rodinu aj nás.“ Stretáva aj svojich bývalých žiakov. „Niektorí sa stali pedagógmi. Dokonca mojimi kolegami. To je pre mňa veľmi silné.“

Popri náročnej práci zažívajú aj úsmevné situácie, najmä keď deti s autizmom chápu veci doslovne. „Oni často nepochopia iróniu či prenesený význam, a tak vznikajú aj vtipné príhody. Povedala som: ‘Hoď mi to tam.’ A dieťa to hodilo cez celú miestnosť,“ smeje sa. Učíme sa každý deň. Deti nám pripomínajú, aby sme boli zrozumiteľní a jednoznační.“

Internet je podľa nej plný nevedeckých metód a zázračných „terapií“. „Rodičia sa boja a chytajú sa čohokoľvek. Je dôležité ísť za odborníkom a nenechať sa zlákať drahými, neoverenými postupmi.“ Základom úspechu je podľa nej tímová práca pedagógov, špeciálnych pedagógov, psychológov a rodičov.

Pred niekoľkými mesiacmi jej poslanci mestského zastupiteľstva v Lučenci udelili Cenu mesta. Ocenenie prijala s pokorou. „Veľmi ma to prekvapilo a potešilo. Ľudia často považujú za samozrejmosť to, čo majú doma. A naše centrá nie sú samozrejmosť. Som rada, že si to mesto všimlo,“ povedala.

Porubovičová povzbudzuje aj budúcich špeciálnych pedagógov. „Nebojte sa toho. Je to povolanie, ktoré umelá inteligencia nenahradí. Dieťa musíte vnímať všetkými zmyslami a to vie iba človek.“ Vo voľnom čase rada číta, vzdeláva sa, cestuje a spoznáva nové kultúry. Najradšej však hovorí o tom, čo ju najviac napĺňa: pomáhať deťom a rodinám, ktoré to potrebujú.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Ľuboslava Porubovičová

<p>The post Pomáha deťom s poruchami učenia či sluchovým postihnutím. Práca riaditeľky Porubovičovej z Tomášoviec ovplyvnila stovky rodín first appeared on vobraze.sk.</p>

Zastupiteľstvo Banskobystrického samosprávneho kraja na včerajšom zasadnutí vymenovalo Stanislavu Zvarovú od prvého apríla do funkcie riaditeľky Gemersko – malohontského osvetového strediska v Rimavskej Sobote. V súčasnosti je poverenou šéfkou tejto inštitúcie, ktorá pôsobí v okresoch R. Sobota a Revúca. „Poverená i vymenovaná riaditeľka majú takisto svoje povinnosti, pretože stále je to štatutárny zástupca zodpovedný za chod inštitúcie. Vážim si dôveru, ktorú som od poslancov, ako aj od výberovej komisie, získala, ale je to zároveň veľká zodpovednosť,“ povedala pre vobraze.sk Stanislava Zvarová z Klenovca.

Známu folkloristku odporučila na základe úspešne zvládnutého výberového konania vymenovať za riaditeľku výberová komisia, keďže presvedčila jej členov a získala ich hlasy. Výberové konanie sa uskutočnilo ešte v závere minulého roka. Zvarová bola jedinou uchádzačkou o pozíciu riaditeľky.

„Činnosť GMOS-u je tímovou prácou nášho kolektívu. Bez nej to nemôže fungovať. Potrebná je ďalej spolupráca s ďalšími aktérmi regionálnej kultúry, sú nimi aj obce, mimovládne organizácie i jednotlivci, pôsobiaci v neprofesionálnom umení. Našim cieľom je pomáhať im prostredníctvom metodickej činnosti i organizovaním rôznych súťaží, remeselných kurzov, prehliadok, výstav a festivalov,“ uviedla Stanislava Zvarová a pokračovala: „Chceme rozvíjať umenie, lebo umenie je to, čo pomáha rozvíjať dušu človeka. Bez regionálnej kultúry by nebola tá profesionálna. Pre profesionálny umelecký svet pripravujú podhubie práve aktivity amatérskych zoskupení, či už sú to divadelníci, filmári, folkloristi, fotografi atď.“

Medzi priority Zvarová zaradila aj to, aby Gemersko – malohontské osvetové stredisko bolo blízke každému občanovi tohto regiónu, bez rozdielu národnosti či sociálneho statusu. „Sme v regióne, kde nie je veľmi silná kúpna sila. Z hľadiska sociálno-ekonomického sme ťažším regiónom a chýbajú tu mladí ľudia,“ poznamenala.

Stanislava Zvarová priblížila, že koncepciu rozvoja GMOS-u pod názvom Kreatívne laboratórium neprofesionálneho umenia Gemera – Malohontu spracovala tak, aby sa v ňom našla rôznorodosť kultúrnych aktivít v regióne. „Koncepcia rozvoja Gemersko – malohontského osvetového strediska sa vo svojej štruktúre venuje oblastiam, ktoré spadajú do neprofesionálneho umenia, a to: súťaže, podujatia, koncerty a festivaly zamerané na podporu a rozvoj záujmovo – umeleckej činnosti. Na rozvíjanie neprofesionálneho umenia v oblastiach divadla, vizuálneho umenia – film, foto, video, výtvarné umenie, tradičnej kultúry, folklóru a folklorizmu, hudby, spevu, tanca a umeleckého prednesu,“ ozrejmila. Poukázala na to, že osvetová práca je poslanie, „musí sa robiť srdcom“.

„Verím, že tímovou prácou a spoluprácou sa nám bude dariť rozvíjať regionálnu kultúru. Sme región rôznorodý, bohatý na históriu, ale aj na šikovných, kreatívnych ľudí,“ povedala Zvarová.

Dlhoročnou riaditeľkou Gemersko – malohontského osvetového strediska bola Darina Kišáková, ktorá na tomto poste skončila 31. augusta 2024 a odišla do dôchodku. Zvarová zastávala funkciu jej zástupkyne. Od septembra bola následne Stanislava Zvarová poverená vedením GMOS-u a druhýkrát bola opäť poverená od februára.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Zvarovú vymenovalo zastupiteľstvo za riaditeľku Gemersko-malohontského osvetového strediska. Dôveru si váži first appeared on vobraze.sk.</p>

Rimavskosobotskú obchodnú akadémiu vedie od začiatku tohto školského roka Andrea Paulyová, doterajšia zástupkyňa školy. Od 1. septembra je poverenou riaditeľkou. Dlhoročná šéfka školy Blanka Tomčová svoje tretie funkčné obdobie nedokončila, po tridsiatich rokoch na škole svoj pracovný pomer ukončila na vlastnú žiadosť ku koncu augusta. Vedenie školy symbolicky odovzdala na otvorení školského roka, ktorého sa ešte zúčastnila.

„Rozlúčky sú vždy ťažké. Ja si odnášam spomienky na všetko, čo som v tejto škole prežila, ale najmä na ľudí, ktorých som stretla. Prajem všetkým, kolegom i žiakom veľmi veľa úspechov a radosti z práce a veľa šťastia v osobnom živote. A ďakujem za roky, keď sme kráčali spolu,“ skonštatovala Blanka Tomčová.

„Za tridsiatimi rokmi jej pôsobenia na škole a trinástimi rokmi vo funkcii riaditeľky školy sa skrýva príbeh jednej neobyčajnej bytosti, ženy, učiteľky, ktorá formovala životy mladých ľudí, ale aj svojich kolegov. Venovala svojmu okoliu milé slová, čas, energiu a pozornosť, ktoré nás všetkých spravili takými, akí sme. Zvolila si toto povolanie, aby pomáhala neskúseným mladým ľuďom nájsť cestu životom, ktorý býva často spletitý. Nikdy neľutovala svoj čas, úsilie a dôveru, ktorú vkladala do nás všetkých. Sme jej za to všetko vďační,“ priblížila Andrea Paulyová, ktorá má aprobáciu slovenský jazyk a literatúra i nemecký jazyk.

Na obchodnej akadémii v Rimavskej Sobote sa začal 70. školský rok. Podľa Paulyovej ho oslávia, ako sa patrí. Pri tejto príležitosti pripravujú viacero aktivít. Andrea Paulyová je členkou pedagogického zboru na obchodnej akadémii od roku 1998. Funkciu zástupkyne riaditeľky zastáva od roku 2020.

Ku koncu školského roka z obchodnej akadémie odišli aj dlhoročné učiteľky Erika Juhászová či Ildikó Kovács.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Tomáš Kováčik

<p>The post Paulyová prebrala vedenie rimavskosobotskej obchodnej akadémie. Škola oslávi sedemdesiat rokov first appeared on vobraze.sk.</p>

Na poste riaditeľky Materskej školy Nábrežie Rimavy v Hnúšti zostáva Beata Tokárová. Vyhrala výberové konanie, ktorá vyhlásila samospráva a primátor Martin Pliešovský ju vymenuje do funkcie riaditeľky pre ďalšie obdobie. Ako uviedol pre vobraze.sk, menovací dekrét už podpísal. Dodal, že je spokojný s jej pôsobením na riaditeľskom poste. „Má dlhodobé skúsenosti. Myslím si, že sa vyzná. Robí to dobre,“ povedal Pliešovský.

Tokárovej končí aktuálne päťročné funkčné funkcie obdobie 31. augusta. Do výberového konania sa prihlásili dve uchádzačky. Tou druhou bola Daniela Albertusová. „Obidve splnili podmienky účasti vo výberovom konaní a vypočuli sme si ich. Výberové konanie prebehlo objektívne a jeho víťazkou sa stala doterajšia riaditeľka Beata Tokárová. Presvedčila výberovú komisiu vo všetkých oblastiach,“ uviedla pre vobraze.sk poslankyňa hnúšťanského mestského zastupiteľstva a zároveň členky rady školy Katarína Moncoľová. Ďalej informovala, že Tokárovú čaká tretie funkčné obdobie na poste riaditeľky. Výberovou komisiou bola rada školy. Poznamenala, že druhá uchádzačka o riaditeľskú funkciu nepracuje v Materskej škole Nábrežie Rimavy.

Moncoľová je podľa jej slov vždy rada, keď prejaví vo výberovom konaní záujem o funkciu viac uchádzačov ako jeden. „To dáva výberovému konaniu takú legitimitu, a to aj v zmysle jeho víťaza. Oceňujem, keď má niekto odvahu sa prihlásiť do výberového konania. V tomto prípade bola úspešná súčasná riaditeľka a naozaj bola presvedčivá svojimi skúsenosťami, znalosťami aj zručnosťami,“ uviedla.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Materskú školu Nábrežie Rimavy v Hnúšti naďalej povedie Tokárová first appeared on vobraze.sk.</p>

Návrh dizajnu lietadla Airbus, s ktorým prišla Éva Kerényi z Rimavskej Soboty, sa premietol do reality. Pred pár dňami ho predstavili v Hamburgu. Autorka víťazného dizajnu pre maďarskú leteckú spoločnosť Wizz Air bola pri jeho predstavení. Jej pestrofarebný návrh uspel v súťaži spomedzi asi päťsto ďalších. Ako pre vobraze.sk Éva Kerényi uviedla, táto skutočnosť sa jej stále zdá byť neuveriteľná. „Stále si neuvedomujem, že na takom lietadle je môj výtvor. Dizajn je na tomto jednom lietadle a aj tým bude jedinečný,“ hovorí Kerényi, ktorá je historičkou a riaditeľkou Gemersko-malohontského múzea v R. Sobote. Vyštudovala zároveň aj výtvarné umenie a dizajnovanie má ako koníček.

Dizajnovanie má ako koníček. Ako priblížila, reakcie ľudí z rôznych krajín sú pozitívne. „Bolo tam veľa novinárov z celej Európy, poskytla som im niekoľko rozhovorov, bol to zážitok,“ doplnila. 

Nový Airbus s víťazným dizajnom má lietať na viacerých trasách pre Wizz air Malta z Budapešti do Malty, Lutonu, celého sveta. „Bola som si lietadlo prehliadnuť aj zvnútra. Má rovnaký interiér, len vonkajšok je úplne odlišný od ostatných lietadiel. Zatiaľ som sa na ňom ešte neviezla, lebo len nedávno vyšlo z výroby a ešte nemalo licenciu na cudzích pasažierov,“ priblížila. Do spomínanej súťaže sa Kerényi zapojila prvýkrát a dala na svoje pocity.

Súčasťou jej odmeny, ako autorky víťazného návrhu, bolo niekoľko letov so spoločnosťou Wizz air podľa výberu. Absolvovať ich mala do konca apríla. Podľa jej slov tak bola v Škótsku, Aténach, Abú Dhabi, Paríži i v Uzbekistane. „Boli to moje prvé lety do týchto destinácií. Všade som letela kvôli niečomu inému. Môj sen bol ale legendárny uzbecký Samarkán spojený s Hodvábnou cestou.  Tam som veľmi chcela ísť, je to stredná Ázia a úplne iná kultúra,“ priblížila Kerényi. 

Éva Kerényi sa medzičasom stala autorkou dvojjazyčnej maďarsko-slovenskej publikácie Kráľovná Alžbeta a Bardejovské kúpele. Ide o výsledok viacročnej vedeckej práce, obohatenej dobovými fotografiami a vo vlastnom dizajne autorky. „Robila som im dizajn a aj som ich zalamovala. Vyšli len nedávno a už sú aj v predaji,“ dodala. 

Éva Kerényi z R. Soboty je autorkou víťazného návrhu dizajnu lietadla

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Éva Kerényi

<p>The post Návrh dizajnu lietadla Évy Kerényi z R. Soboty sa na Airbuse stal realitou first appeared on vobraze.sk.</p>

Terézia Berčíková spieva v Ženskej speváckej skupine Skaliny z Hnúšte. Je jej dlhoročnou členkou. Celý život pracovala ako učiteľka v materskej škole, pričom vyše dvadsať rokov bola riaditeľkou. Staršia generácia si ju môže pamätať ako cvičiteľku spartakiády, bola tiež poslankyňou mestského zastupiteľstva a sobášiacou.

Od detstva sa Terézia Berčíková túžila stať učiteľkou. Pochádza z obce Badín v okrese Banská Bystrica. Dva roky zastávala funkciu riaditeľky v Materskej škole vo Vlkanovej. V tom čase sa spoznala so svojím manželom, rovnako učiteľom. Do Hnúšte sa prisťahovala vďaka nemu. „Terajšiu Materskú školu Nábrežie Rimavy v Hnúšti otvorili v roku 1977. V tom čase to bola materská škola a detské jasle, ktorú tvorili dve oddelenia jaslí a štyri oddelenia materskej školy,“ spomína pre vobraze.sk Terézia Berčíková (69). V roku 1991 sa stala jej riaditeľkou, vystriedali sa pri nej tri zástupkyne. Vo funkcii zostala pracovať až do odchodu do dôchodku.

Rada spomína na učiteľské časy
Pracovný kolektív hodnotí aj s odstupom času ako veľmi dobrý. Učiteľky boli približne v rovnakom veku, boli tvorivé, vynaliezavé. Dokázali sa zomknúť pri príprave kultúrnych programov pre rodičov, školských a verejných akcií. Deťom sa snažili učenie priblížiť zážitkovou formou, aby boli v materskej škole šťastné, a aby boli i rodičia spokojní. Za jej pôsobenia sa zaviedli vianočné posedenia pre dôchodcov, pri ktorých sa stretával aj bývalý kolektív v dôchodkovom veku. V tejto tradícii pokračuje aj jej nástupkyňa.

„Rada spomínam na moje učiteľské časy. Veľmi ma bavila práca s deťmi. Začínala som v triede veľkých detí, neskôr som ako riaditeľka učila najmenšie deti,“ povedala Terka, ako ju všetci volajú. Riaditeľkou hnúšťanskej materskej školy bola 23 rokov. „Deťom sme častokrát hrávali divadielka. Vyrábali a kreslili sme pre ne rôzne pomôcky, matematické listy. Obľúbenou u mňa bola telesná, výtvarná a hudobná výchova. Mám veľmi rada spev a bolo tomu tak aj pri práci s deťmi,“ uviedla s úsmevom.

Spevu sa venuje už od základnej školy. Prezradila, že si rada zaspieva aj doma, napríklad s vnučkou Rinkou. Snaží sa viesť ju k spevu. „Veľa som spievala aj deťom pri výchovno-vyučovacej práci. Vedela som spevom zaujať aj 2-ročné deti počas ich adaptácie. Som si vymýšľala a spievala im aj pri rôznych hrách,“ poznamenala Terka.

Od začiatku členkou Skaliny
V Hnúšti vznikla v roku 1987 Ženská spevácka skupina pri folklórnom súbore Sinec, dnešná ŽSSk Skaliny. Momentálne ju tvorí deväť členiek, takmer všetky sú už v dôchodkovom veku. Pri príležitosti 30. výročia jej vzniku túto spevácku skupinu ocenila hnúšťanská samospráva. Berčíková je súčasťou tejto speváckej skupiny od úplného začiatku, teda 36 rokov. Podľa jej slov chýba dnešným mladým ľuďom záujem o folklór a tradície. Dúfa, že v Hnúšti opäť vyrastú mladí folkloristi vďaka Detskému folklórnemu súboru Zrkadielko „Okrem našej speváckej zložky bola v tom čase v súbore aj tanečná. Vystupovali sme spolu nielen na Slovensku, ale napríklad aj v Španielsku, Grécku, Francúzsku, Juhoslávii, Poľsku,“ priblížila. Členovia pôvodného FS Sinec zostarli, preto je tanečná zložka momentálne pozastavená. Stále však pôsobí jeho hudobná zložka, Ženská spevácka skupina Skaliny a mužská skupina Húžva. Hnúšťu reprezentujú na rôznych folklórnych podujatiach. Repertoár ženskej skupiny zahŕňa okrem ľudových piesní i národné. „Mojou najobľúbenejšou je ľudová pieseň Nič sa mi nepáči,“ podotkla dlhoročná speváčka.

V roku 2015 získala uznanie primátora za jej pedagogickú činnosť a udržiavanie tradícií i výchovu k folklóru. Dôchodok si užíva od roku 2014. „Rok po mojom odchode na dôchodok som dostala ponuku ísť zastupovať do Materskej školy Klokočova. Ihneď som túto možnosť prijala, pretože práca s deťmi mi chýbala a vhupla som opäť do pedagogického procesu,“ povedala. Celkovo odpracovala v pedagogickom procese 42 rokov.

Mnohí si môžu Terku pamätať aj ako cvičiteľku československej spartakiády Rodičov a detí alebo ako cvičiteľku pospartakiádnych cvičení. „Chodila som na nácviky spartakiádnych cvičení do Banskej Bystrice. Na poslednej v 1990 som bola dokonca ako okresná cvičiteľka. Škoda, že ju v polovici nácvikov zrušili.“

Záhradkárčenie srdcovou záležitosťou
V súčasnosti je záľubou Berčíkovej pestovanie kvetov – koleusov a muškátov. Záhradkárčenie považuje za svoju srdcovú záležitosť.  Rada chodí na prechádzky so svojím psíkom, obľubuje vychádzky do prírody spojené s hubárčením. Rieši krížovky, sudoku a nepohrdne ani historickou  či romantickou knihou. „So Skalinami sa stretávame raz do týždňa. Vždy sa teším na spievanie, sme ako taká rodina. Už sa poznáme veľa rokov, tešíme sa na seba,“ skonštatovala Terka, ktorá v decembri oslávi okrúhle životné jubileum. Má dve dcéry. Jedna je lekárkou a druhá inžinierkou.

Dve volebné obdobia (od 1994 do 2002) bola poslankyňou Mestského zastupiteľstva v Hnúšti. Počas poslaneckého obdobia bola aktívna v ZPOZ-e.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album T. Berčíkovej

<p>The post Bývalá riaditeľka hnúšťanskej materskej školy Berčíková spieva v speváckej skupine Skaliny first appeared on vobraze.sk.</p>

Dlhoročná pracovníčka Centra voľného času Relax Rimavská Sobota ukončila svoju pracovnú činnosť v zamestnaní. Doteraz zastávala funkciu poverenej šéfky. Od 1.júla je Dana Spišáková oficiálne na dôchodku. Ako pre vobraze.sk Dana Spišáková dalej uviedla, dnes už ostala doma, no cíti sa, akoby mala len dovolenku. „Ten pocit ešte neprišiel,“ hovorí Spišáková, ktorá má v školstve odrobených 43 rokov a minulý týždeň sa zúčastnila na oceňovaní najlepších žiakov a študentov na radnici v Rimavskej Sobote.

Podľa slov Spišákovej pracovala už v dôchodkovom veku od septembra 2019, okolnosti však boli také, že riaditeľka išla na materskú a ju vedením tejto organizácie poveril primátor. Dovtedy bola šéfkou v Ekorelaxe a počas svojej práce vykonávala aj funkciu zástupkyne u troch riaditeľov.

„Treba prenechať žezlo mladým ľuďom. Ja mladým ľuďom fandím, držím im palce, nech sa čo najviac uplatnia vo svojom profesijnom živote. Prajem im, nech pracujú tam, kde chcú a robia, čo ich baví, lebo to je dôležité,“ povedala. Podotkla, že práca potom ide s väčšou chuťou a elánom. „Vykonávať prácu, ktorá človeka baví, je radosť,“ dodala Dana Spišáková.

Na pozíciu riaditeľa CVČ Relax sa po materskej dovolenke vrátila Ivana Pivarníková. Dana Spišáková bola poverená vedením od júna 2021.

Zdroj: vobraze.sk

Sedemdesiatku si pripomenú slávnostnou akadémiou v priestoroch CVČ Relax

<p>The post Spišáková z CVČ Relax v R. Sobote odišla do dôchodku first appeared on vobraze.sk.</p>