Martin Bračok z Kalinova (okres Poltár) vyrába ručne robené hodiny z kusov dreva a tie lákajú svojím špecifickým vzhľadom pozornosť. Produkty z jeho dielne sú rôznorodé. Okrem širokej škály drevených ručičkových hodín sú to tiež maľované hodiny, srdcové hodiny, ale aj konferenčné stolíky, misky, obrazy či machové podklady. Jeho výtvory sa dostali už aj do Austrálie, Veľkej Británie či do USA.

S drevom pracuje Martin Bračok odjakživa. Jeho vôňa ho sprevádza celým životom. So svojím starým otcom zvykol vyrezávať rôzne náradie z dreva, tak sa naučil základy jeho spracovania. Tie sú pre neho dodnes užitočné. „Náradie, ktoré som vyrezával so svojím starým otcom, malo charakter nášho regiónu. Cez zimu si sedliaci často privyrábali vyrezávaním či kresaním stavebných krovov, ktoré boli mnohokrát z agátu alebo tenkého či cerového duba,“ uviedol pre vobraze.sk Martin Bračok (64), ktorý pracoval na družstve či v lesnom hospodárstve. Už je na dôchodku. „Keď som pracoval v odbore lesníctva, zbieral som staré korene, ktoré mali vždy jedinečný tvar. Môj starý otec z nich vyrábal misky. Ja som vtedy vyrábal podklady pod trofeje. Veľa kamarátov mi hovorilo, že mám jedinečnú prácu a moje nápady i materiály, ktoré používam, sú nenapodobiteľné. Postupne sa tak začala recyklácia všetkého, čo som mohol na niečo ešte použiť,“ ozrejmil.

„V hodinách, ktoré som nechcel po mame vyhodiť, sa pokazil strojček a hodinár mi povedal, že sa to nedá opraviť. Nechcel som ich však vyhodiť, pretože boli vzácnou rodinnou spomienkou, a tak som kúpil podobné a mechanizmy som sám vymenil, aby fungovali. Začalo sa to teda zhodou náhod,“ spomína Bračok. Podotkol, že pred pätnástimi rokmi opravil a vyrobil svoje prvé hodiny. „Vyrobím v podstate čokoľvek. Niekedy prídu zákazníci s predstavou, ktorú sa pokúsim zhmotniť a inokedy ma inšpiruje samotná príroda,“ dodal.

Najčastejšie pracuje s drevom, ktoré odkupuje od vlastníkov lesa, alebo s odrezkami. Tie má od známych, ktorí potrebujú odrezať konáre z jablone či orecha. „Každé drevo sa líši materiálom, tvrdosťou a možnosťami opracovania. Niektoré sa láme, iné zase drží ako skala. Drevo je iné v kmeni a iné v korune stromu,“ priblížil rodák z Lučenca. „Hodiny, ktoré vyrábam, sú iné svojou jedinečnosťou. Každé sú ručne vyrobené a je to na nich vidieť.“

Proces výroby sa líši v závislosti od dreva či produktu. „Samotné drevo potrebuje určitú dobu stáť od narezania často dva roky, následne sa pečie na 95 stupňov Celzia asi desať týždňov. Doštičky na krájanie varím v slanej vode. Samotná výroba sa delí na etapy: niekedy to je týždeň, niekedy viac. Vždy záleží od druhu dreva,“ opísal Martin Bračok. Najradšej vyrába koreňové hodiny, ktoré sú vždy jedinečné kvôli tvaru koreňa, s ktorým pracuje. Na svete tak nikdy neexistujú dva kusy tohto výrobku. Martinove produkty sa dostali do rôznych kútov sveta vďaka jeho známym. „Ak majú moje výrobky prekročiť prah hraníc, často sú to známi, ktorí ich berú do daru niekomu, kto žije za hranicami Slovenska. Viem, že sa takto dostali do Veľkej Británie, Nemecka, Rakúska, Česka, Švajčiarska, USA a aj do Austrálie.“

Najväčšie hodiny, ktoré vyrobil, mali šírku dva metre a výšku jeden meter. V ich strede bol koreň stromu a okolie bolo zdobené sušenými prvkami z lesa, ako napríklad machom. Hovorí, že by dokázal vyrobiť aj väčšie, ale vždy záleží na zákazníkovi. Pripomenul, že vždy je potrebná pevná oceľová konštrukcia, pretože takéto hodiny sú veľmi ťažké.

Výzvu pre zručného remeselníka Martina predstavuje spôsob spracovania dreva. Potrebuje mať obrovský cit, pretože drevo sa ľahko môže zlomiť. „Asi najväčšou odmenou je, keď ľudia pri pohľade na môj výrobok stratia reč. Na tomto remesle je príťažlivé aj to, že sa ho ľudia chcú učiť. Učil som už ľudí z rôznych kútov Slovenska a na Facebooku si môžu záujemcovia pozrieť môj proces výroby hodín a môžu sa ním inšpirovať. Doma sa toho dá veľa spraviť. Niekedy potrebujete len nápad a návod,“ uviedol Kalinovčan. Robí taktiež kurzy, na ktorých sa môžu záujemcovia zúčastniť.

Pri remeselnej činnosti mu pomáha celá rodina. „Manželka je so mnou na dôchodku, synov a aj vnukov sa snažím učiť môjmu remeslu. Často sú so mnou v dielni.“ Martin je zástancom učenia detí hrou. Obľubuje relaxovanie v prírode i hubárčenie, údržbu píl pri brúsení pásov a nepohrdne ani dobrým prírodopisným dokumentom v televízii. „Sedliak bol často negramotný, ale vedel holými rukami postaviť dom. Dnes je takýto sedliak žiadaným. Všetky poznatky, ktoré som v živote nadobudol, som odovzdal svojim synom, ktorí si sami postavili vlastné domy. Syn Ján mi dnes pomáha s prácami, nakoľko mi môj zdravotný stav nedovoľuje pracovať tak, ako to bolo kedysi. Nerozumiem ani počítačom, takže ma zastupuje aj v administratíve či chodí namiesto mňa predávať. Sám dal našim produktom názov Život v hodinách,“ dodal Martin Bračok.

Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album J. Bračoka

<p>The post Remeselník Bračok z Kalinova vyrába širokú škálu drevených hodín. Majú špecifický vzhľad first appeared on vobraze.sk.</p>

Výrobky z kože sú tým, čím priťahuje pozornosť Rudolf Kubej z Muránskej Zdychavy. Hoci je už dôchodcom, energia a kreativita mu nechýbajú. Spod jeho šikovných rúk vychádzajú opasky, pastierske kapsy, peňaženky, remene na pušky a korbáče, kožúšky, zápästky, korbáče, biče či kamizole a baranice z ovčej kožušiny.

K výrobe kožených výrobkov sa dostal, keď už bol päťdesiatnikom. „Ako mladého ma to nebavilo, výroba kožených výrobkov mi prišla veľmi ľahká. Bol som pilčíkom a traktoristom. Bavila ma tvrdá robota, kde som sa mohol dobre vyrobiť, preto som pracoval v lese,“ povedal pre vobraze.sk Rudolf Kubej (65).

Keď chodil po jarmokoch, zastavil sa pri predajcoch kožených výrobkov a hovoril s nimi o ich výrobe. Keďže ho práca s kožou zaujímala zbieral poznatky, ktoré by mohol neskôr uplatniť. Kapsy a kabelky začal šiť v roku 2017. „Vymyslel som si tvar a urobil šablónu. Niekoľkokrát mi niečo nevyšlo, ale to k tomu patrí. Našiel som aj kapsu po starom otcovi, ktorá mala vyše sto rokov a premýšľal som, ako by som zhotovil podobnú. Keď vidím iné kapsy, zvažujem, ako by mohli vyzerať moje,“ hovorí remeselník z Revúckeho okresu. Postupom času skúšal Rudolf zhotoviť rôzne nové veci, ktoré ho nadchli. Portfólio jeho produktov sa rozširovalo. Pri práci s kožou sa inšpiroval tým, čo našiel po starých rodičoch.

„Nemám obľúbené výrobky. Všetky robím s láskou, chuťou a od srdca. Keby ma to nebavilo, tak sa ten výrobok nepodarí,“ vyjadril sa Rudolf Kubej. Na jeho produktoch nájdete ľudové motívy z Gemera či Zdychavy. Vždy sa snaží o to, aby jeho výrobky nikdy neboli rovnaké. Iné vzory používa pre mužov, ktorí si kupujú jeho výrobky a iné pre ženy. „Ženám dávam skôr rastlinné vzory ako napríklad ruže a poľovníkom zase iné. Zabávam sa tým, že vždy sa snažím nájsť niečo nové, čo vyrobím. Staré veci, ktoré robím dookola, ma po čase omrzia. So ženou vymýšľame nové veci, zbierame nápady a potom ich realizujeme. Mám väčšiu chuť, keď idem vyrábať niečo, čo som predtým nerobil,“ priblížil.

Remeselnej činnosti sa venuje večer aspoň štyri hodiny. Kedysi si sám spracoval kožu, z ktorej vyrábal, v súčasnosti mu ju dodávajú z Jablonky na Morave, Bošian alebo Dolnej Stredy. Najčastejšie pracuje s hladenicou, ktorú opracuje, vystrihne, nakreslí vzor, vyklepe a zošije. Jeho kreatívnemu oku neuniknú ani detaily vzorov či farieb, ktoré vždy pasujú do znázornenej tematiky. Spolupracoval aj s revúckymi folkloristami, tamojšiemu súboru šil kožúšky. „Neviem povedať, čo sa najviac predáva. Každý má rád niečo iné a každý chce niečo iné,“ dodal remeselník Kubej.

Stretnúť ho môžete na rôznych dedinských akciách a jarmokoch. „Nechodievam ďaleko, len do okolia: Revúca, Rimavská Sobota, Muránska Huta, Tisovec a teraz ma volali do Klenovca. Keď sa raz sľúbim, tak prídem. Ešte mi nikto neponúkol, aby som ukázal deťom ako pracovať s opracovanou kožou. Ale keby niekto chcel, rád ho to naučím,“ hovorí zručný remeselník.

Žije na lazoch, má statok s ovcami, o ktorý sa s láskou stará. Už pätnásť rokov vyrába syry, oštiepky a parenice. „Sú dôchodcovia, ktorí si chcú užívať dôchodok v tichu a ničnerobením. To pre mňa neexistuje, ja musím stále niečo robiť. Považujem to za pravý oddych. Veď predsa musím žiť,“ uviedol Rudolf. K jeho najväčšiemu relaxu patrí oddych v prírode, posadenie sa na terasu s výhľadom na Prednú Horu, často s ďalekohľadom v dlani a vnímaní pokoja, ktorý zvuky prírody prinášajú. „Hlavne by som chcel byť zdravý a aby som dlhé roky vykonával toto remeslo, lebo ma to baví. Keď máte zdravie, tak je aj život,“ poznamenal Kubej.

Zdroj: Sophia Mária Sojková foto: album R. Kubeja

<p>The post Zručný Rudolf z Muránskej Zdychavy vyrába kožené produkty i baranice. Stará sa o statok s ovcami first appeared on vobraze.sk.</p>

Práca s kožou mu ide od ruky. Majstruje však tiež s drevom. Najradšej vyrába pastierske biče, ale z jeho dielne vychádzajú aj opasky, puzdrá, kapsy či dokladovky. Michal Beracko z Rimavských Zalužian je pritom príslušníkom Hasičského a záchranného zboru.

Vždy obdivoval prácu remeselníkov a koža ho zaujala najviac práve pre jej vôňu, prírodný pôvod a možnosti spracovania. Po rozhovore s dnes už nebohým remeselníkom Ľubošom Majanom st. si Michal povedal, že aj on skúsi tvoriť vlastnými rukami. Zaobstarať si nástroje a kožu na výrobu bolo zo začiatku ťažké, a to jednak finančne i časovo. Jeho prvými výrobkami boli pred piatimi rokmi pastierske biče, s ktorými sa učil aj plieskať. Do tajov práce s kožou prenikal ako samouk. Po spomínaných pastierskych bičoch prišli na rad trojprackové opasky, kapsy atď.

Do remeselného odvetvia vhupol rýchlo. „Najskôr som si objednával malé kože, potom už celé kusy kože, ktoré som sa naučil rezať. Raznice som si vyrábal sám z rôznych klincov alebo kovových tyčiek, lebo sa ťažko zháňajú,“ povedal pre vobraze.sk Michal Beracko (35). „Musím si vyrezať presné rozmery kože, ktoré potrebujem vytvarovať. Nemám šijací stroj, kožu tak zošívam ručne. Následne vyzdobím, opracujem a vyleštím hrany, pridám pracku, často maľujem kožu a razím rôzne vzory,“ pokračoval.

Pripomenul, že každý výrobok je jedinečný. „To ma na tom najviac baví. Keď štyria ľudia za sebou chceli mať rovnaký symbol na kapse, vždy som vzory na základe mojej fantázie obohatil, aby sa kapsy líšili. Základ však zostal rovnaký,“ doplnil. „Stalo sa mi, že mi telefonovali ľudia, že na povale našli starý bič a potrebovali ho obnoviť, aby sa nerozpadával. Zachoval som základy a opravil som všetko, čo bolo opotrebované,“ podelil sa o skúsenosti kožiar.

Pastierske biče vyrába zo štyroch či ôsmich prameňov. „Prsty z toho bolia a človek sa musí naučiť, ako ich pokladať, aby vznikol vzor, ktorý chcete,“ uviedol Beracko. Sám sústruží aj drevenú rúčku biča z ovocných drevín alebo buka, či vyrobí jedinečné detaily, ktoré daný kúsok obohatia detailom remeselníka. Jeho najväčšou láskou sa stali práve biče. „Nemám žiadnu šablónu ani na rúčky, ani na strapce, ani na ozdoby, rovnaký je len pletenec a aj ten sa líši podľa hrúbky a dĺžky. Každý jeden je iný. To je na tom najkrajšie,“ ozrejmil mladý remeselník.

Najväčším nepriateľom je preňho vzhľadom na jeho povolanie hasiča čas. Má rôzne plány v remeselnom odvetví, ktoré by chcel realizovať. „Chcem sa zdokonaľovať a stále škálu svojich výrobkov rozširovať. Ide mi však viac o kvalitu ako o kvantitu,“ vyjadril sa Michal Beracko.

Materiál kupuje od kožiarov z okolia Nového Mesta nad Váhom. Okrem kože pracuje tiež s drevom. Jednou z jeho zákaziek boli drevené stoličky pre deti do súkromnej škôlky v Bratislave. Najčastejšie kupuje lepenú a sušenú škárovku, pretože sa mu toto drevo osvedčilo ako najbezpečnejšie v okolí malých detí. „Neláme sa, nepopraská a na škárovke nie sú ostré hrany. Stoličky som robil bez akéhokoľvek šróbika, len drevo a lepidlo,“ vysvetlil Michal.

Jeho výrobky sa dostali aj do folklórnych súborov. Najnovšie vyrábal trojmetrové kožené opasky pre FS Vranovčan. Spolupracuje taktiež so šičkou ľudových folklórnych krojov Majou Nadzamovou, ktorá si vyžiadala jeho výrobky ako neodmysliteľný doplnok ľudového kroja. Celkovo vyrába najčastejšie na základe objednávok pre folkloristov či poľovníkov.

Jeden z jeho produktov skončil v USA. „Jeden bič som posielal na Floridu. Neviem, ako sa ku mne tá zákazníčka dostala. Poslal som jej bič a dodatočne mi posielala fotku jej manžela s bičom, pretože to bol darček pre neho,“ spomenul Beracko. Ako dodal, Ústredie ľudovej umeleckej výroby mu navrhlo spoluprácu. Teší sa z nej a chystá výrobky, ktorými by mohol zaujať.

Povolanie hasiča je mu súdené mužským pokolením v jeho rodine. Od deviatich rokov bol dobrovoľným hasičom. Mal rôzne zamestnania. Príslušníkom HaZZ je približne 3,5 roka. Pracuje na hasičskej stanici v Hnúšti. Odmala mu bol blízky folklór. Spolu s rodinou často navštevujú rôzne folklórne slávnosti. „Je smutné, že sa remeslá vytrácajú zo slávností. Na poslednej som videl len jedlo a jedného vareškára,“ skonštatoval Michal Beracko.

Skúsenosti časom nabral aj od svokra Pavla Mišuráka, ktorý bol čalúnnikom a neskôr zastával funkciu starostu Kocihy. Michalova manželka pracuje v kvetinárstve. Majú dvoch synov, ktorých zaúča do remeselných zručností. Starší hráva hokej a mladší je často s otcom v dielni a učí sa opracúvať kožu. „Ako päťročných som ich učil plieskať bičom a som rád, že ich moje remeslo baví a páči sa mojej rodine,“ podotkol zručný remeselník.

Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album M. Beracka

<p>The post Zručný Beracko z Rimavských Zalužian vyrába biče, opasky, puzdrá či kapsy. Pracuje ako hasič first appeared on vobraze.sk.</p>

Všestranný Peter Mužík z Málinca (okres Poltár) hráva od detstva na heligónke. Získal už tri tituly Majster heligonkár, ktorý udeľujú na regionálnej prehliadke v Budinej. Pracuje v Lučenci ako strojár, opravuje súčiastky do motorov. Svoje zručnosti však využíva aj iným spôsobom. Heligónky totiž aj opravuje, venuje sa tiež výrobe rukovätí na nože, ale aj práci s kožou. „Poniektorí ľudia sa zvyknú smiať a hovoriť, že ak to Mužík v Málinci nespraví, tak asi nikto,“ povedal pre vobraze.sk s úsmevom Peter Mužík (22). Zaujímavosťou je aj jeho zbierka uniforiem a predmetov z druhej svetovej vojny.

Veľkou vášňou Petra Mužíka bola už odmalička heligónka. K hre na nej sa dostal úplne náhodou vďaka starým rodičom, ktorí mali malú heligónku – „populárku“. „Táto heligónka bola určená mojej mame, tá na nej ale prestala hrať, lebo keď ešte bývali v bytovke, tak sa susedia sťažovali a tým jej hru na nej sprotivili. Ja som ju našiel, keď som mal deväť rokov, no a o rok alebo dva som si ju zobral domov a odvtedy je stále pri mne,“ priblížil mladý heligonkár.

Hrávať sa učil spočiatku takmer samostatne. „Takú menšiu pomoc mi poskytol starkin brat, on na heligónke trochu hrával. Celkovo to však nebolo tak, že by si niekto ku mne sadol a ukázal mi to,“ hovorí Peter Mužík. Od začiatku pôsobí prevažne ako sólista, teda vlastná hra a k tomu aj spev, ale občas spolupracuje s niektorými folklórnymi súbormi alebo spevákmi. Svoje nadanie predvádza na vystúpeniach po celom Banskobystrickom kraji, ale dostal sa aj za jeho hranice.

Jeho talent nezostal iba pri hre na heligónku, ovláda aj iné hudobné nástroje, a to akordeón, chromatiku, ruskú harmoniku – „garmošku“ i ústnu harmoniku. Na akordeón sa začal učiť na Základnej umeleckej škole v Lučenci, ktorú mu odporučili jeho známi. „Najprv som si myslel, že to je odbor harmonika. Zo dňa na deň som sa rozhodol ísť na prijímacie skúšky. Prijali ma a na druhý deň som zistil, že sa tam učí hra na akordeóne,“ povedal Peter. K ďalšiemu hudobnému nástroju chromatike, ktorá má tiež ruský pôvod, sa dostal vďaka tomu, že má v obľube ruské piesne. „Jedného dňa prišli do Málinca Rusi, čo hrali tieto piesne. Ja som sa s nimi dal do reči, odohral som s nimi nejaké koncerty na heligónke. Oni mi odporučili, nech si zoženiem chromatiku a učím sa hrať na nej,“ hovorí Peter Mužík. Na strednej škole stretol učiteľa, ktorý ho požiadal o to, aby ho naučil hrať na „garmoške“. Keďže Peter vtedy tento hudobný nástroj až tak neovládal, spoločne s učiteľom sa učil aj on.

Približne tri roky zbiera predmety a uniformy z druhej svetovej vojny. Jeho zbierku tvorí teda samotná replika ruskej uniformy, odznaky, pracky na opasky, repliky granátov a iné. „Mám kamarátov, ktorí sú v klube, kde robia rekonštrukcie bojov a prednášky. Stále som to tak obdivoval a vlastne odmala mám rád historické i vojnové filmy. To ma k tomu tak priviedlo,“ ozrejmil Mužík. Predmety získava najmä prostredníctvom internetu či priateľov.

Vo svojom voľnom čase opravuje heligónky, pričom dokáže opraviť všetko okrem ladenia či mechov. V jeho domácej zbierke hudobných nástrojov sa nachádza aj heligónka, ktorú si celú poskladal sám. Svoju zručnosť preukazuje tiež pri výrobe rukovätí na nože. Tvorí najmä pre známych či rodinu. „Čepeľ si kupujem alebo mi ju niekto prinesie a rukoväť potom vyrábam. Najprv som ich robil z dreva, ale starký bol poľovník a zachovala sa mu zbierka parožia, takže teraz robím hlavne z toho,“ uviedol Peter. Okrem toho sa venuje aj práci s kožou. Vyrába puzdrá na nože, zhotovil dve pastierske kapsy, ale jeho remeselné začiatky sa viažu k výrobe remeňov na zvonce. Ak si nájde čas, rád sa vyberie aj niekam do prírody na prechádzku alebo väčšiu túru.

Zdroj: Dominika Husárová, foto: archív P. Mužíka

<p>The post Helingonkár Mužík z Málinca púta pozornosť svojimi rôznorodými zručnosťami first appeared on vobraze.sk.</p>

Ondrej Bútor sa celý svoj život venuje práci s drevom. Jeho začiatky sú spojené so stolárskou dielňou, neskôr pracoval na píle, kde vyrábali drevené obklady a podlahy. Svoje miesto si nakoniec našiel pri výrobe drevených dekorácií, ku ktorým sa dostal pred piatimi rokmi ako samouk. ,,Vždy som bol taký domáci kutil, množstvo strojov som mal doma, ktoré som si postupne kúpil. Najprv som robil takéto malé dekorácie pre známych, kamarátov, rodinu a podobne,“ uviedol pre vobraze.sk Ondrej Bútor (53).

Remeselník Ondrej Bútor žije od svojho detstva v Klenovci. Vo svojej dielničke vytvára jedinečné dekorácie, ktoré sú unikátom pri každom jednom produkte. Inšpiráciou je pre neho samotné drevo, ktoré svojím tvarom vytvára istý obraz o výrobku. ,,Niekedy, až keď sa pozriem na drevo, viem, čo z neho urobím. Keď je tam niečo zaujímavé, časom sa ukáže, čo z toho bude. Každý kus je originál, nikdy nebudú výrobky úplne rovnaké. V tomto spočíva ich jedinečnosť,“ priblížil Bútor. Zo samorastu najčastejšie vyrába svietniky na čajové sviečky, stojany na vázu či lampy, ale aj stojany na perá. K stojanom na vázu sa dostal ešte skôr ako k samotným dekoráciám, a to vďaka ženám, ktoré sa sťažovali, že im padajú vázy, pretože nemajú dobrú stabilitu.

Materiál získava zo sadu, ktorý mu ostal po otcovi, ale zároveň už aj ľudia z dediny sa mu zvyknú ozvať, keď majú nejaké odrezky. Začiatočným krokom pri výrobe je očistenie dreva od kôry a jeho následné usušenie. ,,Aj schnutie dreva má svoje postupy, nemôže sa napríklad postaviť hneď niekde pred pec, pretože by sa mohlo roztrhať a už by sa z neho nič nevytvorilo,“ ozrejmil Bútor. Doba sušenia dreva je rôzna. Pri svojej práci sa snaží obmedziť rôzne chemikálie, radšej pracuje s prírodnými produktmi. K tým najťažším veciam zaraďuje samotné opracovanie a prípravu dreva. Navŕtanie dier či dotvorenie tvaru do finálnej verzie už nie je také zložité. „Najradšej asi vytváram vázy, aj keď je to zdĺhavejšia robota. Niekedy len samotné čistenie trvá tri dni, no rád sa s tým pohrám,“ uviedol.

Pri svojej tvorbe si neurčuje žiadne hranice. ,,Pokiaľ mám drevo, aké potrebujem, vyrobím čokoľvek. Už som robil pre známu aj svietnik, ktorý mal výšku 1,50 m,“ podotkol Ondrej Bútor. Nedávno začal experimentovať aj s epoxidovou živicou, ktorú pridáva do kombinácií s drevom, ale využíva ju aj na tvorbu príveskov so sušenými kvetmi. Stále sa snaží niekam posúvať a skúšať niečo nové. ,,Moje začiatky boli s brezovými klátikmi. Keď som po úraze dva mesiace ležal, začal som na internete hľadať rôzne nápady a potom som hľadal k tomu potrebné veci,“ doplnil zručný remeselník. So svojimi produktmi sa prezentuje prevažne na remeselných trhoch.

Jeho najväčšou vášňou pred tým, ako mal úraz s trvalými následkami, bola príroda a turistika. Nič sa na tom nezmenilo, lenže teraz sa už musí pozerať na prírodu z úplne iného pohľadu. ,,K tomuto ma priviedol môj otec. Odmalička sme spolu chodili po kopcoch. Pred úrazom som stihol prejsť celé Vysoké a Nízke Tatry i Slovenský raj krížom – krážom. Najviac som si užíval ten pokoj a ticho,“ spomína Bútor. Momentálne vo svojom zdravotnom stave dokáže absolvovať len krátke prechádzky, ktoré si však tiež váži a užíva.

Zdroj: Dominika Husárová, foto: album O. Bútora

<p>The post Klenovčan Bútor vytvára originálne dekorácie z dreva first appeared on vobraze.sk.</p>

Jeho výrobky potešia mužov i ženy. Dušan Petro z Revúcej sa venuje výrobe produktov z kože. Pod jeho zručnými rukami vznikajú zaujímavé výtvory. Vyrába opasky, kabelky, brašne, peňaženky, či puzdrá na nože. V minulosti sa venoval fotografovaniu.

Dušan Petro mal vždy v obľube prírodné materiály, či už to bolo drevo, alebo koža. Práve koža mu učarovala najviac a rozhodol sa, že skúsi z nej vyrábať predmety. To bolo v roku 2017. Vtedy si ušil prvé puzdro na nôž, neskôr to bolo puzdro na doklady a brašňa. „Toto remeslo sa mi zapáčilo pre svoju všestrannosť a všestranné využitie kože,“ uviedol pre vobraze.sk šikovný remeselník Petro. Považuje sa za samouka. Dodal, že na začiatku získaval informácie zo starších i novších publikácií, ale hlavne z videí na internete. „Niekedy to bol systém pokus – omyl, ale postupne som sa v technike zlepšoval a naučil sa ju,“ vysvetľuje Petro (34). Najprv vyrábal jednoduchšie veci.

Podľa jeho slov začína výroba koženého produktu vymeraním základného strihu. „Keď robím pre niekoho konkrétneho, kto chce mať konkrétny rozmer, tak robím podľa neho. Nemám určité typy strihov a teda ak vyrábam na mieru, viem sa prispôsobiť,“ podotkol s tým, že potom sa jednotlivé kusy opracujú a môžu sa aj vyzdobiť. Ďalej sa farbia, koža sa ošetrí a pripraví na samotné šitie a to tak, že sa šidlom urobia dierky.

„Potom si už sadnem k samotnému šitiu a skompletizovaniu toho výrobku.“ Ako Petro vysvetľuje, ornamenty volí podľa toho, aký predmet vyrába. Ak ide o úplnú repliku napríklad opasku alebo kapsy, snaží sa zachovať jednak vzor a jednak aj rozmery daného výrobku. „Ale keď robím niečo modernejšie, ako napríklad kabelky, tak tam použijem ľudové prvky, alebo si vymyslím niečo svoje,“ doplnil zručný remeselník. Prezradil, že svoj úplne prvý výrobok má doteraz odložený. Tvrdí, že nemá predmet, ktorý by bol pre neho niečím špeciálne výnimočný, no vždy je rád, keď môže pre niekoho vyrobiť tradičné predmety ako trojprackové opasky alebo pastierske kapsy.

Pri svojej práci používa okrem spomínaných šidiel aj dierkovače, pravítka, raznice, ktoré sa používajú na zdobenie, značkovače a ihly. „Šije sa dvoma ihlami naraz, ktoré sú umiestnené na koncoch nite. Steh sa potom šije do jednej dierky zľava a sprava. Volá sa sedlársky steh,“ priblížil Petro, ktorého práca s kožou stále udivuje a baví. Niektoré nástroje si kupuje, no tie špecifickejšie si nechal vyrobiť na mieru. Ku kožiam sa podľa jeho slov nie je problém dostať, nakupuje ich u dodávateľa zo Slovenska. Vyrába opasky, puzdrá na nože, pastierske kapsy či kabelky. No občas sa stretne aj s netradičnou požiadavkou. V tejto súvislosti spomenul zákazku, aby vyrobil puzdro na kosák. Jeho výrobky si kupujú prevažne zákazníci zo Slovenska, no niektoré sa dostali aj za hranice našej krajiny.

Dušan Petro spolupracuje s Ústredím ľudovej umeleckej výroby a tiež s Banskobystrickým samosprávnym krajom. Ako hovorí, jeho cieľom je v budúcnosti ďalej spolupracovať s týmito inštitúciami. S výrobkami chodí na jarmoky, ktoré sa konajú v blízkom i širokom okolí. Svoje remeselnícke umenie bol v tomto roku premiérovo ukázať aj deťom na tvorivých dielňach v Revúcej, ktoré zorganizovalo Gemersko-malohontské osvetové stredisko v Rim. Sobote. Ako prezradil, v tejto aktivite by rovnako rád pokračoval, pričom by si vedel predstaviť, že by sa takáto tvorivá dielňa alebo workshop mohli uskutočniť v budove Littery, čo je kultúrno-vzdelávacia inštitúcia, ktorá vyrástla na pôde Prvého slovenského gymnázia v Revúcej a kde Dušan Petro aktuálne pracuje.

Výrobu kožených produktov má tridsiatnik Dušan Petro ako koníček, ktorý stíha popri množstve ďalších povinností. Okrem práce je to aj rodinka, ktorá sa v marci rozrastie o nového člena. K dvojročnému synovi pribudne dcérka. Prezradil, že v minulosti sa poloprofesionálne venoval fotografovaniu, fotil svadby a rôzne podujatia. Bavila ho aj turistika.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album D. Petra

<p>The post Dušan Petro z Revúcej ručne vyrába produkty z kože first appeared on vobraze.sk.</p>

Jeho vášňou i každodenným chlebíčkom sa stala výroba a zdobenie nožov. Róbert Kováčik si prvý nožík vyrobil už na strednej škole, profesionálne ho toto remeslo živí už vyše dvadsať rokov. Je členom Slovenskej asociácie nožiarov.

K železu mal Róbert Kováčik z Tomášoviec pri Lučenci blízko už odmalička. Jeho otec pracoval ako sústružník a doma mali malú dielničku s rôznymi nástrojmi. Svoje prvé nožíky začal vyrábať v období, keď navštevoval strednú školu. „Boli zo starých plechov, ktoré sa mi podarilo v tých časoch pozháňať. Zo začiatku som vyrábal indiánske nožíky, nejaké mačety, ale aj vrhacie nožíky, ktoré boli populárne medzi chlapcami,” uviedol pre vobraze.sk zručný nožiar.

Výrobe nožov sa venoval aj po skončení školy, mal to ako koníček popri zamestnaní. V tom období začal navštevovať rôzne nožiarske výstavy, kde mali nožiari možnosť vymieňať si skúsenosti i nadväzovať nové kamarátstva, ale dal sa tam nakúpiť aj lepší materiál na výrobu nožov. Ako Kováčik dodal, postupne zistil, že sa výrobe a zdobeniu nožov chce venovať profesionálne, a preto si v roku 2002 založil živnosť. Okrem toho sa venuje aj zdobeniu poľovníckych palných zbraní. Vyučený kovorytec si rozšíril kvalifikáciu na rytca zbraní. Je tiež vyučeným puškárom.

Nože sa dostali aj do Kanady
Pri výrobe používa kvalitné materiály na čepeľ a rukoväť noža. „Tam to zo začiatku boli dostupné dreviny ako buk, slivky alebo orech. Až neskôr, keď človek zistil, že existujú aj exotické dreviny, tak som začal používať na rukoväte rôzne nábytkové drevá, ale tiež parožie alebo kosť zo žirafy,” prezradil Róbert Kováčik, ktorý vytvoril novohradský nôž. Na jeho výrobu používa miestne drevá a ornamentiku z regiónu Novohradu. Tú prebral z drevorezieb starých stoličiek. Nože vyrába vo svojej dielničke, ktorú si postupne vybavil kvalitnejšími nástrojmi. Má v nej pásové i kotúčové brúsky, ale aj kaliacu pec, ktorá je riadená počítačom na presnú teplotu. Ako remeselník vysvetlil, má ju kvôli tomu, že dnešné materiály sú náchylné na presnosť teploty.

Postupne prešiel k výrobe exkluzívnejších typov nožov, hlavne pre poľovníkov, keďže aj klientelu mal z tejto oblasti. „Tým, že som rytec, viem si na ne vyrobiť monogram so zvieracím alebo iným motívom, ale aj rôzne prevedenia toho noža,” doplnil. Nože vyrába podľa návrhu klienta alebo podľa seba. Je to preto, že nie každý klient vie, čo chce. Tvrdí, že zákazníkov má nielen zo Slovenska, ale aj zahraničia a väčšinou ho nájdu cez internet. Jeho krásne zdobené nože sa dostali do mnohých krajín, putovali už aj do Ameriky či Kanady. Ľudia ich môžu obdivovať aj na rôznych výstavách doma i v zahraničí, kde chodí skúsený výrobca nožov prezentovať svoju tvorbu. „Tam chodia aj predajcovia materiálov, čiže je to spojené aj s ukazovaním výrobkov i nákupom materiálu na ďalšiu výrobu,” poznamenal Róbert Kováčik, ktorý vyrába nožíky nielen pre pánov, ale aj pre dámy.

Vyrobili puzdro z juhoamerickej žaby
Nože potrebujú kvalitné puzdro. Tie podľa slov Róberta Kováčika vyrába jeho manželka Erika, ktorá je vyučená krajčírka. Aj v tomto prípade majú ambíciu, aby boli z čo najkvalitnejšieho materiálu, preto ich väčšinou vyrábajú z pravej kože – hovädzej, teľacej, kozacej. Z exotickejších to boli kože z pštrosa alebo juhoamerických žiab. Ako nožiar dodal, rovnako ako nože, aj puzdrá majú svoje zdobenie. Na ne sa podľa Kováčika obrázok buď vytlačí, alebo namaľuje. Motívy sú tiež rôzne, od kvetov, keltských znakov alebo monogramov. Okrem puzdier sa jeho manželka venuje aj výrobe predmetov pre dámy, ako sú elegantné šperky, zrkadielka či iné darčekové predmety.

Róbert Kováčik žije s rodinkou v Tomášovciach. Spolu s manželkou Erikou im robia radosť tri deti, s ktorým radi chodia po výletoch a na turistiku. Šikovný remeselník je tiež vášnivým poľovníkom a okrem toho sa venuje aj športovej streľbe, v ktorej dosiahol na regionálnej úrovni výborné výsledky.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album R. Kováčika

<p>The post Zručný remeselník Kováčik vyrába a ručne zdobí nože first appeared on vobraze.sk.</p>

Július Pravotiak z Hrnčiarskej Vsi sa venuje výrobe drevených lyžíc a lyžičiek. Majú rôzne veľkosti, tvary či farby. Drevo opracúva ručne, bez použitia strojov, len pomocou rezbárskych nástrojov. Predmety z dreva vyrezáva už takmer tridsať rokov. Spočiatku vyrezával menšie predmety ako prívesky alebo zvieratká. Výrobe drevených lyžíc sa intenzívnejšie začal venovať po tom, ako žiadal o registráciu značky regionálneho výrobku. „Jednou z podmienok bolo aj to, že musím mať taký výrobok, ktorý sa u nás alebo v tomto okolí vyrábal v minulosti. Aj predtým som príležitostne spravil nejakú lyžicu, no ich výrobe som sa viac začal venovať hlavne po tom, ako som získal certifikát. Bude to už nejakých sedem alebo osem rokov.”

Svojmu koníčku sa venuje popri práci. Tvrdí, že je samouk, o výrobe drevených lyžíc si všetko zisťoval sám, hlavne z literatúry. Čo to pochytil aj od iných rezbárov, ktorých stretol na jarmokoch. Na výrobu lyžíc používa štiepané drevo. Opracúva ho ručne, bez použitia strojov, len pomocou rezbárskych nástrojov. „Klátik alebo konár si najprv rozkálam na polovicu alebo štvrtinu, skrátim ho na rozmer lyžice a potom vypílim obrysový tvar. Následne pokračujem rezbárskymi nožíkmi, dlátami. Nakoniec lyžicu vyšmirgľujem, aby bola hladká a aby sa dala napustiť včelím voskom. Vtedy krajšie vyzerá a je aj trošku odolnejšia,“ priblížil rezbár.

Na najbežnejšie lyžičky, akými sú lyžičky na jedenie, používa prevažne lipové drevo, ktoré sa v minulosti používalo najčastejšie na výrobu lyžíc. Ozdobnejšie lyžičky vyrába Július z dreva ovocných stromov ako slivka, hruška, orech, no vyskúšal na ne napríklad aj drevo z duba alebo hrabu. Pri takýchto lyžiciach zvykne rúčku vyrezať do tvaru zvieratka, prípadne nejakej postavičky, napríklad pastierika. Ako podotkol, každá vyrobená lyžička je niečím špecifická a originálna. „Pri ručnej výrobe sa nedá spraviť každý výrobok stopercentne rovnaký,“ doplnil.

Ľudia lyžice používajú i vystavujú
Július Pravotiak predáva svoje výrobky na jarmokoch či trhoch tak, ako to robili výrobcovia lyžíc v dávnych časoch. Prezradil, že jeho zákazníkmi sú prevažne ľudia, ktorí majú kladný vzťah k drevu alebo predmetom z dreva. Mnohí ľudia ich používajú v bežnom živote. „No sú aj takí, ktorí si ich vystavujú vo svojich chatách alebo niekde doma len ako dekoráciu.” Jeho drevené lyžice na jarmokoch zaujali ľudí z rôznych kútov sveta. „Bol tam pán z Kanady i Austrálie. No kupuje si ich aj veľa našincov, keď cestujú niekde do zahraničia, nesú ich tam ako darčeky,” dodal.

Svoje výrobky zvykne prezentovať na výstave záhradkárov v Dome kultúry v Rimavskej Sobote, no zatiaľ nemal žiadnu samostatnú výstavu. Medzi zaujímavé druhy lyžíc, ktoré vyrobil, boli tie s krúžkom v štýle škandinávskych lyžíc, ktoré sa zvykli podarúvať. „No nedá sa povedať, že by som mal nejakú špeciálnu, každá je niečím iná alebo zvláštna.” Má jedno želanie. „Chcel by som sa dožiť toto, aby zákazníci dokázali trošku viac oceniť prácu, lebo vyžiť sa z tohto remesla nedá. Mnohí síce moje lyžice pochvália, ale nekúpia si ich.”

Pochádza zo Zlatna, kde pracoval v tamojších sklárňach. Po ich zatvorení sa presťahoval do Hrnčiarskej Vsi. Malú dielničku má zriadenú vedľa domu. Ak vo voľnom čase nevyrába lyžice, rád pracuje v záhrade alebo sa venuje svojmu psíkovi. Má dvoch synov, obaja žijú v zahraničí. Ani jeden sa nevenuje rezbárstvu. „Ešte kým boli menší, tak sa dá povedať, že ich to bavilo, no teraz už nie, sú rozbehaní vo svete,“ uviedol Július Pravotiak.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album J. Pravotiaka, MAS MALOHONT

<p>The post Vyrába drevené lyžičky. Niektoré majú rúčky v tvare postavičky first appeared on vobraze.sk.</p>

S drevom a kožou čaruje. Tisovčan Ján Maciak sa 25 rokov venuje rezbárstvu a dvadsať remenárstvu a prackárstvu. Vyrezáva sochy od výmyslu sveta a pre folkloristov, či milovníkov ľudových tradícií vyrába fujarky, kožené opasky, či kapsy. Jeho výrobky nájdete po celom Slovensku, ale aj v zahraničí.

Ján trávil detstvo na salašoch, keďže jeho otecko pracoval v bryndziarni. „Práve tam ma začala zaujímať salašská kultúra a aj folklór,“ uviedol pre vobraze.sk šikovný remeselník. Po škole začal pracovať v Slovenských lúčobných závodov na konštrukcii, kde veľa kreslil a postupne skúšal vo voľnom čase vyrezávať rôzne sošky, reliéfy, či črpáky. Bol úplný samouk, jedine grífy s fujarkami mu ukázal majster Milan Katreniak. Ján sa vypracoval až tak, že vyrába sochy v nadrozmerných veľkostiach.

„Okrem dreva sa venujem aj koži. K nej som sa dostal cez príbuzného Samka Švantnera. Vyrábal rôzne zvonce, či opasky. Stretli sme sa v Klenovci na folklórnych slávnostiach, kde sa mi priznal, že už veľmi nevládze a chce s výrobou pomaly skončiť, no ak mám záujem, zaučí ma do tajov kožiarstva,“ hovorí Tisovčan, ktorý sa rozhodol teda pred 20 rokmi dať sa aj na remenárstvo, či prackárstvo. Narábať s kožou sa naučil pri spomínanom ujovi Švantnerovi, ktorého náradie po smrti zdedil. „Začal som pomaličky vyrábať opasky, najprv úplne jednoduché, neskôr aj zložitejšie so vzormi podľa regiónov. Zohnal som si špeciálnu knižku, kde sú vzorky z celého Slovenska. Inšpiruje ma, no rád pridávam do výrobkov aj niečo svoje, aby mali môj rukopis,“ dopĺňa zručný umelec.

Jeho drevené, ale aj kožené výrobky nájdu ľudia po celom Slovensku, no aj v zahraničí. Veľké rozprávkové sochy, ktoré vyrábal práve Maciak, sa nachádzajú aj v dedinke Drienčany. Pracoval na nich vlani s rezbárom Ľubošom Majanom z Rimavskej Soboty. Išlo o postavičky Dlhého, Širokého a Bystrozrakého, Zlatej priadky, princeznej Milici, Janka a Marienky a pastiera s píšťaľou. Okolo 40 sôch, reliéfov a drevených obrazov objaví verejnosť aj na salaši Zbojská.

„Doma mám kožiarsku dielňu a rezbársku zasa na chalupe. Mám tam aj prístrešok, kde môžem tvoriť v akomkoľvek počasí. Teraz som veľa robil s drevom, no aj s kožou, keďže mám objednávky,“ ozrejmuje dlhoročný remeselník s tým, že jeho zákazníkmi sú najmä milovníci folklóru. Tí nájdu Jána Maciaka na jarmokoch a rôznych folklórnych akciách. „Po pandémii sa všetko znova rozbehlo a ja som bol každý víkend na nejakom podujatí. Naposledy to bolo sobotňajšie mitrovanie vo Veľkých Teriakovciach. Som na dôchodku, no vôbec sa nenudím,“ smeje sa výrobca, ktorý tvorí každý deň niekoľko hodín. Občas mu pri majstrovaní nadrozmerných sôch asistuje aj syn, ktorému to tiež s drevom ide. „Možno sa toho chytí neskôr. Všetko sa dá naučiť, keď sa chce,“ uviedol 69-ročný Tisovčan. Plánuje tvoriť, pokiaľ mu budú sily a zdravie stačiť.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Tisovčan Maciak vyrezáva sochy. Vyrába kožené opasky i kapsy first appeared on vobraze.sk.</p>

Nepochádza z remeselníckej rodiny, no učarovala mu práca s drevom. Spočiatku sa na rezbárov len chodil pozerať, no keď sa mu narodili deti, do detskej izby im vyrábal drevené poličky či iné predmety. V súčasnosti sa Ladislav Hedvigi z Rimavských Zalužian venuje výrobe drevených kyjatických hračiek, ktoré sú charakteristické jedinečnou výzdobou.

K rezbárstvu alebo práci s drevom nemali členovia jeho rodiny hlbší vzťah. Drevo ako materiál ho však fascinovalo a rád pozoroval pri práci svojich kamarátov rezbárov. „Až keď som mal svoje vlastné deti, skúšal som z dreva vyrábať jednoduché veci, ako drevenú poličku alebo nejakú vec do detskej izby,” uviedol pre vobraze.sk Ladislav Hedvigi. K výrobe ľudových hračiek sa dostal až pozdejšie. Bolo to v období, keď už boli deti odrastené. Vytvoril si na to vlastnú dielničku, kde pod jeho rukami začali vznikať prvé ľudové hračky z dreva. „Veľmi ma to zaujalo a postupne som si vyhľadával nejakú literatúru. Tak som pozdejšie natrafil na kyjatické hračky.” Tie sa vyrábali v Kyjaticiach, ktoré sa nachádzajú približne 12 kilometrov od jeho bydliska, o čom Ladislav nemal ani potuchy. Prvé roky väčšinou len skúmal a pátral v múzeách a knižniciach. Čo-to mu o kyjatických hračkách povedal Rudolf Stehlík z Kyjatíc, posledný majster rezbár, ktorý sa zaoberal ich výrobou.

„Stretol som sa s ním raz. Ukázal mi svoje veci, mal vtedy rozpísanú knihu. No rozišli sme sa tak, že mi povedal, nech vyrobím jedného koníka, aby videl, či to myslím s výrobou vážne a potom môžeme nadviazať spoluprácu. On ale medzitým zomrel a ja som si musel teda urobiť celú výrobu sám,” vysvetľuje rezbár. Kyjatické hračky začal cielene vyrábať až po piatich rokoch.

Bolo to hlavne kvôli tomu, že si dlho nevedel vyrobiť správne nástroje. Hlavne špeciálne kružidlo, ktoré je dôležité na výrobu vzorov. „Nedá sa kúpiť a ani vám ho nikto nespraví. Aj starí majstri, ktorých poznám, mali nástroje, ktoré si vyrobili sami doma. Takže prvých päť rokov som ani nikomu neukázal, čo som vyrobil, lebo tie moje nástroje boli nedokonalé a výrobky sa mi nepáčili.”

Hračky vyrába z bukového dreva

Kyjatické hračky sú špecifické svojou výzdobou. V Kyjaticiach sa niekedy za starých čias vyrábali súseky, čo sú drevené skrine alebo truhlice, kde sa uskladňovalo obilie či oblečenie. Zdobili sa práve kružbovou rezbou, na čo sa požívalo kružidlo a sústruh, ktorý robil rovné čiary. „Oni to preniesli na hračky, čím vznikol takýto slovenský fenomén. Nikde inde sa to nerobilo,” podotkol Hedvigi. Doplnil, že na výrobu hračiek používa bukové drevo. Je dostatočne tvrdé a po vysušení má biely povrch. „Ten vytvára na hračke kontrast. Výzdobu, ktorú na nich vidno, to je vlastne tým kružidlom odstránená povrchová vrstva.” Ako ďalej priblížil, hračky sa skladajú z viacerých kusov a všetky časti sa spájajú kolíkmi.

Podľa certifikátu tam nesmú byť žiadne kovové spoje, čiže sa dodržiava pôvodná výroba. Pred skladaním sa jednotlivé časti ešte namoria, po novom sa smú používať aj farebné moridlá. Hedvigy vyrába rôzne figúrky, dvojnohé i štvornohé koníky, kohúty, voly, ale aj fúriky či detský nábytok. Ak by sa mu podarilo zohnať peniaze z grantu, v budúcom roku by chcel vyrobiť nábytok pre dospelých alebo spomínané súseky. „V Kyjaticiach sa ich síce nevyrobilo nejako hromadne, ale nábytky vyzdobené kyjatickým vzorom existujú,“ pripomenul.

Sníva o reprezentatívnom priestore

Ladislav Hedvigi sa začal venovať výrobe drevených hračiek popri práci, za ktorou dochádzal do Malaciek. Približne pred tromi rokmi ju opustil a venuje sa tomu, čo ho baví – výrobe kyjatických hračiek. Založil občianske združenie Kyjatické Hračky, aby zachoval a propagoval túto takmer zabudnutú výrobu. Získal grant na výrobu drevených kyjatických hračiek, ktorý využíva na prezentácie a výstavy. Tých mal niekoľko, v tomto roku napríklad videli jeho prácu v Kokave nad Rimavicou alebo Revúcej, predtým aj v Gemersko-malohontskom múzeu i v Gemersko-malohontskom osvetovom stredisku v Rim. Sobote. „V tomto roku mi Ústredie ľudovej umeleckej výroby udelilo titul majster ľudovej umeleckej výroby a v rámci toho má byť na budúci rok spoločná výstava v Košiciach,” poznamenal Hedvigy s tým, že v tomto roku boli kyjatické hračky zapísané do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.

Jeho veľkým snom je vytvoriť v dvestoročnej budove bývalej školy v Kyjaticiach priestor na prezentáciu kyjatických hračiek, kde by bola aj dielňa pre jedného či dvoch rezbárov. „Vlani sa nám vďaka OZ Čierne diery podarilo vyzbierať peniaze, z ktorých sme na škole opravili verandu. Nie je to nejaký veľký priestor, ale zatiaľ sa bude dať využívať na to, na čo sa mala využívať celá škola. Bude tam ukážka nejakých vyrobených vecí, návštevníci sa dozvedia aj o kyjatických hračkách a budú môcť tiež vidieť, ako sa hračky vyrábajú. Dúfam, že veranda bude už na budúci rok zriadená,” povedal Hedvigi s tým, že oprava celej budovy by podľa dokumentácie vyšla na približne 200 tisíc eur. Vie si však predstaviť aj to, že by sa v nej mohli prezentovať aj iné zabudnuté remeslá, ktoré sú spojené s gemerským regiónom.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Adrian Ručka (4), Andrej Galica, Milan Alberti, Michal Purdek

<p>The post Hedvigi z R. Zalužian získal titul majster ľudovej umeleckej výroby first appeared on vobraze.sk.</p>