Má licenciu jazdca a absolvovala akreditovaný kurz inštruktora jazdectva 1. kvalifikačného stupňa. Okrem klubových súťaží, či Hubertových jázd zatiaľ na väčšom podujatí nebola, ale v pláne to má. „Kone mám už skoro 7 rokov a môj malý Leo, ktorého som kúpila ako ročné žriebätko poriadne vyrástol, tak sa pomaličky pripravujeme,“ avizuje s tým, on bol jej prvý vlastný kôň, ktorého si sama kúpila.

Ranč u nej navštevujú rodičia s deťmi v každom ročnom období. Cvičisko majú v Ožďanoch za obcou pod kašieľom. Majú štyri kone, dva veľké jazdecké, Leuška a Dáriuska a dve poníčky Levenku a Lejlu, ktorá sa u nich už narodila a spolu s ňou vyrastala jej dcéra. „Narodili sa mesiac po sebe a už vozí moju Medi a aj detičky, ktoré sem chodia,“ spomenula Hrkelová. S tréningami jej pomáha Sofi, jej odchovankyňa, ktorá k nim začala chodiť ešte ako malá. „Deti ju veľmi ľúbia. Je taká moja pravá ruka, bez nej by to šlo ťažko,“ hovorí a dodáva, že o kone sa jej pomáha starať jej priateľ.

Tréningy mávajú viacfázové v závislosti od veku a šikovnosti detí. „Robíme rôzne hipoterapeutické cviky, ktoré sú veľmi účinné na odbúranie strachu, stresu, strnulosti, zlepšujú koordináciu tela. Deti, ktoré majú problémy rozprávať, sa nám tu rozhovoria, deti, ktoré sú hanblivé sa hanbiť prestanú, sú viac odvážne a ono sa to prejaví neskôr aj mimo koní. Je krásne sledovať tieto pokroky a čo mňa fascinuje asi najviac, že dieťa, ktoré malo ešte pred mesiacom strach, cvála a skáče a má ohromnú radosť,“ priblížila Hrkelová.

Starať s o koňa je aj zodpovednosť, ktorú deti učia. „Je dobré, keď sa deti učia už od úplného začiatku, že kone nie sú len o tom, že sa na nich budú iba voziť, ale že sa o ne treba aj starať, vyčistiť ich, nakŕmiť ich.

Deťom stále pripomínajú, že kôň je od prírody plaché zviera a môže sa zľaknúť a uskočiť. „Snažíme sa takýmto situáciám vždy predchádzať, no občas sa stane. Deti to absolútne neprekvapí, nespadnú, zasmejú sa a povedia, že „ešteee“. Vždy sa chránime ochrannými vestami a prilbami. Snažíme sa im vysvetliť, že každý správny jazdec musí mať vestu a prilbu, ale našťastie žiadne dieťa s tým problém nemá,“ zdôraznila. V okolí je podľa nej málo možností, kam by rodičia s malými deťmi mohli ísť. „Je to aj obrovská zodpovednosť, takže veľa ľudí sa tomu nevenuje, ale kto hľadá, nájde aj inde, nie len u nás,“ priblížila.

Kým neprišlo toto obdobie v akom práve žijeme, vždy s deťmi kone spolu vyčesali a tak šli jazdiť. „No momentálne im kone chystáme my, ale rozprávame sa s nimi o tom ako sa o ne treba starať,“ načrtla pôsobenie v súčasnosti.

Pomáha im celá dedina

Kone sú spríjemnením voľného času aj pre domácich obyvateľov. V Ožďanoch v minulosti boli pri kaštieli koniarne. Tie však už nefungujú. „V podstate nám každý v niečom pomáha, ja sa vždy smejem, že mi kone chová celá dedina. Jedni nosia jabĺčka, iní nám nosia čerstvú trávu, ďalší nám nasušia seno, ďalší zasa pečivo. Pomáha každý s niečím. Dokonca nám Agroris dovolil využívať časť ich pôdy, aby sme mali kde trénovať, za čo som im neskutočne vďačná, v podstate nás zachránili, pretože my nemáme dostatočne veľký pozemok,“ vysvetlila.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Ladislav Križian, archív Iveta Hrkelová

<p>The post Miluje kone, skúsenosti odovzdáva už tým najmenším first appeared on vobraze.sk.</p>