Ochotnícke divadlo ho sprevádza celý život a ani na dôchodku sa ho nevzdal. Režisér Jaroslav Lacko sa po rokoch opäť začal venovať vedeniu Divadelného súboru Terézie Vansovej v Rimavskej Píle. Spolu s miestnymi nadšencami rôznych generácií priniesli na javisko novú inscenáciu, s ktorou sa predstavili aj na minulotýždňovej regionálnej prehliadke Lojkov Tisovec.

Režisér Lacko sa k súboru naplno vrátil minulý rok, keď sa začalo hovoriť o 25. výročí obnovenia súboru T. Vansovej. „Ochotnícke divadlo je pre mňa život,“ uviedol pre vobraze.sk rodák z Rimavskej Píly, ktorý dnes žije v Tisovci a zatiaľ pracuje v Bratislave. K návratu ho podľa vlastných slov motivovala nielen snaha oživiť tradíciu, ale aj záujem mladších členov súboru pokračovať v divadelnej činnosti. Súbor sa postupne doplnil o nových hercov, pričom časť z nich prišla práve z Tisovca.

Scenáre vznikajú aj počas nočných služieb

Hoci je na dôchodku, stále pracuje na polovičný úväzok ako pracovník bezpečnostnej služby. Práve nočné služby mu prinášajú priestor na tvorbu. „Je tam pokoj, človek má čas rozmýšľať. V hlave si skladám scenáre a premýšľam, ako zdramatizovať poviedky,“ prezrádza Jaroslav Lacko. Tento netradičný „pracovný režim“ mu umožňuje venovať sa divadlu systematicky aj mimo skúšok. Výsledkom je autorský prístup k adaptáciám literárnych diel.

Takto vznikla aj najnovšia inscenácia pod názvom Príbuzní, v ktorej spojil dve poviedky Boženy Slančíkovej Timravy do jedného celku. Pri písaní pritom Lacko myslí na konkrétnych hercov. „Musím dopredu vedieť, pre koho scenár píšem,“ dodal. Vznikla tak inscenácia, ktorá reflektuje nielen literárnu predlohu, ale aj možnosti a charakter súboru.

Zlaté pásmo aj silné divácke ohlasy

Najnovšie sa súbor predstavil uplynulý víkend na prehliadke Lojkov Tisovec, kde získal zlaté pásmo, no bez postupu na krajské kolo. „Herci sú trochu sklamaní, ale divácke ohlasy nás veľmi potešili,“ hovorí režisér. Podľa neho je práve reakcia publika pre ochotníkov najväčšou odmenou. Pozitívne ohlasy však podľa neho potvrdzujú, že inscenácia si našla cestu k divákom.

Na prehliadke sa predstavili aj kolektívy ako Divadelný súbor Daxner z Tisovca, Mladé javisko EGT z Tisovca a Divadlo Alterna pri ZUŠ Rimavská Sobota.

Počas súťaže sa DS T. Vansovej na ich predpremiéru prišlo pozrieť približne 150 divákov. „Mali sme standing ovation a veľký aplauz,“ priblížil Lacko. Takýto záujem podľa neho prekvapil aj samotných organizátorov.

Súčasťou predpremiéry bolo aj ocenenie pre dlhoročného člena súboru Milana Bútora, ktorý sa divadlu venuje viac ako šesť desaťročí. Takéto momenty podľa Lacka dokazujú, že ochotnícke divadlo má v R. Píle hlboké korene.

Premiéra počas Veľkej noci

Oficiálna premiéra sa uskutoční v Rimavskej Píle na Bielu sobotu 4. apríla. Diváci si budú môcť vybrať z dvoch predstavení. „Máme viac hercov a chceli sme, aby si všetci zahrali,“ vysvetľuje Lacko. Alternácie v obsadení zároveň umožňujú zapojiť širší okruh účinkujúcich.

S inscenáciou plánujú pokračovať aj v ďalších reprízach a už teraz majú pozvanie do Rimavskej Soboty. Ambíciou súboru je predstaviť sa aj v ďalších mestách regiónu a osloviť nové publikum.

Za svoju dlhoročnú prácu sa Jaroslav Lacko viackrát predstavil aj na prestížnej prehliadke Scénická žatva v Martine. „Keď sa tam človek dostane päťkrát, už to niečo znamená,“ hovorí s úsmevom. Účasť na tejto prehliadke považuje za jedno z najväčších ocenení svojej práce.

Spomína aj na obdobie, keď viedol viacero súborov naraz. „Boli časy, keď som robil so štyrmi súbormi. Doma som už musel ukazovať občiansky, aby vedeli, kto som,“ dodáva. Divadlo mu podľa jeho slov prinieslo nielen skúsenosti, ale aj množstvo priateľstiev.

Súbor oživil po rekonštrukcii kultúrneho domu

Korene ochotníckeho divadla v R. Píle siahajú do 20. – 30. rokov 20. storočia. Súbor v Rimavskej Píle však postupne upadal, až kým ho v roku 1999 po rekonštrukcii kultúrneho domu znovu Jaroslav Lacko neoživil. „Oslovili ma, či by sme niečo nenacvičili. Tak sme to opäť rozbehli,“ povedal. Postupne sa podľa neho podarilo vybudovať stabilnú základňu hercov aj divákov. Divadelné predstavenia sa stali opäť súčasťou kultúrneho života.

Súbor fungoval aktívne do roku 2012, keď odišiel pracovať do Bratislavy. Po jeho odchode činnosť postupne stagnovala. K divadlu sa na čas vrátil aj v rokoch 2014 až 2015, keď stihli nacvičiť inscenáciu Timravy pod názvom Kúštik šťastia, s ktorou sa dostali až na festival Exit do Levoče. Ochotníci z R. Píly majú za sebou aj účasť na vrcholnej prehliadke Scénická žatva v Martine s inscenáciou Dedičstvo a zaradili sa tak medzi najlepšie dedinské ochotnícke súbory na Slovensku.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Jaroslav Lacko a Gemersko-malohontské osvetové stredisko, Petra Rapčanová

<p>The post Jaroslav Lacko sa na dôchodku vrátil k réžii ochotníckeho divadla v R. Píle. Tešia ich divácke ohlasy first appeared on vobraze.sk.</p>

Už vyše 40 rokov neodmysliteľne patrí k ochotníckemu divadlu v Poltári. Generácie Poltárčanov ju poznajú ako učiteľku, herečku, recitátorku či sobášiacu. Vlasta Kojnoková je žena, ktorá svoj život zasvätila ľuďom a svetu, ktorý s nimi vytvára. Pre ňu nie je práca len povolaním – je životným štýlom.

Do sveta ochotníckeho divadla vstúpila ako osemnásťročná, keď oslovila režiséra Daniela Žiláka. Netušila, že týmto rozhodnutím si otvorí cestu plnú smiechu, trémy a priateľstiev. Ako mladé dievča paradoxne často stvárňovala staré ženy. „Bolo to zábavné a vôbec mi to neprekážalo. Dnes je pre mňa oveľa náročnejšie zahrať mladé dievča než kedysi tú starenu,“ spomína Vlasta Kojnoková s úsmevom.

Dnes je súčasťou súboru OPONA, s ktorým sa venujú najmä komediálnym hrám s hlbším spoločenským presahom. Ich najnovšia inscenácia reflektuje tému tlaku na ženský ideál krásy. „Veríme, že smiech je liek. Ľudia majú dosť dôvodov plakať – my im chceme priniesť chvíľku radosti,“ uviedla pre vobraze.sk Kojnoková.

Súbor aktuálne čelí kríze po 45. rokoch kríze a to najmä pre nedostatok mužov v súbore. Napriek tomu to nevzdávajú. „Možno nemáme moderné prvky, ale máme dušu. Rozhodli sme sa to však nevzdať,“ dodáva. Divadlo pre ňu nie je len záľubou – je to miesto stretávania, zrkadlo spoločnosti a komunita ľudí, ktorých spája spoločné úsilie.

So súborom vystupovali v Poltári, jeho okolí, aj v regiónoch ako Detva, Lučenec, Veľký Krtíš, Rimavská Sobota či dokonca v Maďarsku pre zahraničných Slovákov. Okrem toho hrala bábkové divadlo aj činohru pre deti a hosťovala v súboroch na Látkach či v Hrnčiarskej Vsi. Kolektívna réžia, diskusie a chuť odovzdať posolstvo sú pre nich stále kľúčové. Ako uviedla, divadlo má pre poltársku komunitu a kultúrny život nevyčísliteľný význam. „Je ako zrkadlo, ktoré nastavujeme sebe aj spoločnosti. Zároveň spája ľudí, vždy ide o spoločné úsilie a radosť z tvorby. A ak je na javisku niekto, koho poznáme – sused, učiteľ, bývalý spolužiak – má to ešte o kúsok väčšiu hodnotu,“ doplnila dlhoročná členka poltárskeho divadla OPONA. Hrala bábkové aj činoherné divadlo pre deti. Dnes priznáva, že divadlo ju naučilo vnímať svet inými očami.

Popri divadle ju ľudia poznajú ako dlhoročnú učiteľku materskej školy. Začiatky pre ňu neboli ľahké, o to väčšie bolo jej odhodlanie. Učila po celom okrese a pracovala s deťmi z rôznych sociálnych prostrediach. „Bola som ich oporou, kamarátkou, aj náhradnou mamou,“ zmienila sa učiteľka, ktorej učaroval svet detí, ich čistota a pohľad na život.

Práve prácu s deťmi považuje za najkrajšie obdobie – plné lásky, smiechu, dôvery a obyčajného spolužitia. „Je to ten najväčší dar, aký som v živote dostala, nevyrovná sa mu ani hlavná cena ministra školstva v celoslovenskej súťaží pedagogických zamestnancov,“ uviedla učiteľka, podľa ktorej diplomy, ceny, či čestné uznania zapadnú prachom, ale pocit detskej lásky pretrvá do posledného výdychu. Nikdy sa je nepodarilo úplne odpútať od práce. „Moja práca bola mojím životom – a život mojím koníčkom. Všetci sa mi dostali hlboko pod kožu a pomyselná nitka, ktorá nás spája, sa nedá len tak prestrihnúť. Ani nechcem,“ dodáva Kojnoková.

A akým dieťaťom bola ona? Dobrovoľne priznáva, že bola taká malá motorová myš. Spievala, maľovala, stala sa dobrovoľnou požiarničkou, behala po lesoch s buzolou v ruke v orientačnom behu so vzduchovkou na chrbte a učiteľka Elena Zákopčanová z nej vykresala gymnastické šidlo.

Za roky práce prešla mnohými materskými školami, čo jej umožnilo nahliadnuť aj do vzťahu rodiča k učiteľovi. „Chodia ku mne deti, ktorých rodičov som kedysi učila. Je krásne sledovať, ako sa dôvera prenáša z generácie na generáciu. Keď sa na to pozriem spätne, musím povedať, že som mala šťastie na rodičov. To, čo som im dávala – dôveru, láskavosť, starostlivosť o ich deti – mi vracali vždy v úcte, v rešpekte a v ochote ťahať so mnou za jeden povraz,“ povedala Kojnoková, ktorá verí že rodičia to cítia a vnímajú rovnako. „Vždy sme si boli partnermi, spojencami v tom krásnom, no nie vždy jednoduchom poslaní – pripraviť deti na život. Náš spoločný povraz bol silný a pevný – a deťom pomáhal škriabať sa aj po tých najstrmších bralách.“

Niekoľko rokov strávila vo folklórnom súbore Ipeľ. Spievala ľudové piesne v rôznych jazykoch, v mnohých štátoch sveta. Pár rokov po škole si rozšírila vzdelanie štúdiom vychovávateľstva a špeciálnej pedagogiky. Od mladosti pôsobí v Zbore pre občianske záležitosti ako speváčka, recitátorka či ako sobášiaca. „Snažím sa, aby bol každý obrad osobitý, úprimný a dôstojný.“ Za najťažšie považuje vykonávanie pohrebov. Ako podotkla, každý prejav intenzívne prežíva a vhodné slová hľadá aj celé hodiny. „V deň obradu nejem, nepijem, prežívam úzkosť,“ hovorí Kojnoková, ktorá je zároveň poslankyňou v mestskom zastupiteľstve.

Keď bola zvolená za mestskú poslankyňu, musela sa vzdať svojej práce učiteľky v materskej škole v Poltári. Dnes pôsobí ako pedagogická asistentka na základnej škole v Málinci, kde naplno využíva svoje vzdelanie v oblasti špeciálnej pedagogiky. Pracuje s deťmi, ktoré ako uviedla, síce potrebujú viac trpezlivosti a podpory, no darujú späť oveľa viac lásky a úprimnosti. Deti so špeciálnymi potrebami nepovažuje za horšie – len za iné, a verí, že aj oni môžu dosiahnuť veľké veci. „Tie deti dokážu všetko – len ich cesta je niekedy viac kamenistá. A ja som šťastná, že na nej môžem byť s nimi.“

Silu čerpá predovšetkým z veľkej, súdržnej rodiny a z lásky svojho syna, ktorého nazýva svojím majákom. Jej najväčším životným snom je stať sa babičkou a rozdať vnúčaťu každú odrobinku svojho srdca. Na dôchodku by sa rada vrátila k maľovaniu a dokončila záhradkárske resty.

Dnes bilancuje a tak priznáva, že každé predstavenie ju stojí viac síl, zdravie už nie je čo bývalo. „Občas uvažujem o odchode zo scény. Ale potom príde niekto, kto ma presvedčí, že to má stále význam,“ hovorí. Budúcnosť vidí možno v réžii, možno v písaní scenárov.

Zdroj:vobraze.sk, foto: archív Vlasta Kojnoková

<p>The post V ochotníckom divadle v Poltári pôsobí štyri desaťročia. Kojnoková rada recituje i sobáši first appeared on vobraze.sk.</p>

Miroslav Bračo je dlhoročným učiteľom výtvarného odboru na Základnej umeleckej škole Jána Valacha v Hnúšti. V minulosti bol aj jej riaditeľom. Účinkuje v ochotníckom divadle. Stretnúť ste ho mohli aj ako zbojníka v historickom vlaku Zbojnícky expres. Päťdesiatnik z Hnúšte aktívne športuje. So svojimi psami chodieval po súťažiach.

V detstve navštevoval Miroslav Bračo vtedajšiu ľudovú školu umenia, do ktorej ho dali rodičia, pretože pri každej príležitosti kreslil. Podľa jeho slov sa chcel pôvodne stať vojakom. Zakotvil však v školstve a našiel sa v povolaní pedagóga umeleckej školy. V hnúšťanskej ZUŠ-ke je učiteľom výtvarného odboru. „Čo som videl, to som maľoval. Kam som prišiel, tam som maľoval. Samo sa to vyvinulo. Učím už 31 rokov a s bývalými žiakmi vždy rekapitulujeme, čo všetko sme zažili. Vtedy si uvedomujem, koľko tých žiakov už bolo,“ uviedol pre vobraze.sk Miroslav Bračo (56). Jedno funkčné obdobie bol aj riaditeľom tejto ZUŠ-ky. Ako poznamenal, nie je papierový typ, a tak sa vrátil k práci učiteľa.

Bračo vyučuje základy výtvarníctva ako kresba, maľba, grafika alebo modelovanie. „Osobne každému hovorím, že kresba by mala byť základ, lebo z tej sa dá ďalej odvíjať,“ skonštatoval skúsený pedagóg. Jeho žiaci majú od päť do osemnásť rokov, ale so svojimi skúsenosťami a poznatkami sa delí aj s dospelými, ktorí ZUŠ-ku navštevujú. „Vždy sa snažím vyjsť v ústrety každému študentovi. Zdá sa mi, že neposední študenti sú niekedy vďačnejší a nadšenejší, keď sa im niečo podarí.“ Poukázal na to, že žiaci sú dnes na seba menej kritickí. „Pri každom ročníku je to, samozrejme, individuálne, ale tá rôznofarebnosť je zaujímavá,“ dodal.

Žiaci dokážu prekvapiť
Svoju kreativitu sa snaží prenášať na žiakov. „Dokážu ma prekvapiť a odovzdávame si navzájom energiu. Mojich študentov vediem k tomu, aby prichádzali s nápadmi z ich vlastnej hlavy. To, čo mi navrhnú, prediskutujeme a idú vlastným smerom s nejakým usmernením. Väčšinou sa z nich snažím dostať to, čo chcú robiť,“ priblížil rodák z Hnúšte. Maľovanie na zákazky ho nebavilo. Mal jednu výstavu svojich diel v Bratislave, ale tam pochopil, že nebude v maľbe a predávaní obrazov pokračovať. „Kritik mi tam povedal, že tieto obrazy s Boschovskou deformáciou a monochromatickým ladením sú fajn, ale predávať sa budú ťažko. Maľoval som aj potom, len svojím tempom a málo.“

Picasso, Bosch, Dalí, Brunovský
Tvoril, keď mal na to náladu a pocit, že chce vyjadriť to, čo ho nadchlo. „Oslovil ma text piesne, básne alebo mi utkvela v povedomí veta z divadelnej inscenácie, ktorú som potom mal potrebu kreatívne znázorniť. Vždy som si myslel, že z toho bude abstrakt, ale väčšinou som skončil v surrealizme.“ Páči sa mu práve tvorba surrealizmu, Pablo Picasso v jeho skoršom období, kým neprešiel do kubizmu, ale aj tvorba už spomínaného holandského maliara Hieronyma Boscha. Za svoj surrealistický vzor označil Salvatora Dalího. Čo sa týka slovenských autorov, našiel inšpiráciu v Albínovi Brunovskom. Ak sa Miroslav zúčastnil so svojou tvorbou na nejakej súťaži, podarilo sa mu vždy odísť s nejakou cenou.

Na divadelných doskách
Žiakom púšťa pri ich tvorbe hudbu. Obľubuje slovenskú. „Snažím sa žiakom púšťať slovenskú tvorbu, aby spoznávali aj našu kultúru. Púšťam im neraz to, čo som počúval ja, keď som bol mladý. Popri kreslení môžu počúvať tiež rozprávky,“ ozrejmil. V aute sa neubráni počúvaniu folklóru alebo na dvore v záhrade spevu a tancu so svojou rodinou. „Manželka tancovala a syn tancuje vo folklórnom súbore, takže je u nás veselo.“

Už vyše päť rokov účinkuje v hnúšťanskom divadelnom súbore Katalpa „Zavolali ma, lebo potrebovali chlapa, ktorý by povedal pár viet a už som tam zostal,“ spomína Miroslav Bračo. „Bola to výzva a zmena, čo vo svojom živote vždy prijmem. Samotné skúšky pred vystúpeniami ma bavia najviac. Som veľký trémista, takže vystúpenia sú pre mňa ťažšie. Ale máme skvelý tím ľudí, každé predstavenie je vždy plné zážitkov a, samozrejme, si pamätám vždy len to, čo pokazím,“ hovorí s úsmevom divadelník. Naučil sa, že menej je niekedy viac aj v divadle. „Je to proces učenia sa, čo ma veľmi baví.“ Navrhoval už tiež kulisy.

V úlohe zbojníka
Ak ste cestovali Zbojníckym expresom, premávajúcim na trase Rimavská Sobota – Zbojská, mohli ste ho zaregistrovať v úlohe zbojníka. „Známy chcel, aby ľudia v historickom vlaku počas jazdy spoznali Surovca a zbojníčenie, tak sme mali improvizované historické predstavenie počas jazdy po železniciach. Hral som Jakuba Greguša, ktorý zbíjal alebo rozdával cukríky deťom, keď plakali,“ povedal Bračo.

Pripomenul, že scénky museli byť rozdelené tak, aby do deja zapadali aj povinné zastávky vlaku. Nechýbali ani výstrely z pušiek. „Rozdiel v porovnaní s klasickým divadlom je ten, že tu chodím pomedzi divákov a interagujem s nimi. Keďže je to vo vlaku, je tam hluk a neraz veci zopakujeme, zrýchľujeme alebo spomaľujeme podľa toho, ako sa blíži ďalšia zastávka. Odozva od cestujúcich – divákov prichádza od prvej minúty. Krásne je tiež to, že sa to celé odohráva vo vlaku, čo sa často nevidí. Vlaky sú rok, čo rok plnšie a to nás teší.“

Športuje a zbiera LP platne
So svojím psom malamutom behal ako mašér v zime na bežkách na pretekoch a na jeseň za vozíkom so záťažou, neskôr sa venoval skijöringu. S írskym plemenom vlkodavom sa zúčastňoval na výstavách psov. Choval plemená väčších psov, ktoré mu ľudia dali za plot ako šteniatka, lebo vedeli, že pri ňom bude pes v bezpečí a bude o neho dobre postarané. V súčasnosti má už len jedného psa. „Chystám sa na adopciu ďalšieho, ale musím sa dohodnúť so ženou,“ smeje sa psíčkar.

Bračo aktívne hráva stolný tenis, tenis a florbal. Syn ho inšpiroval, aby ako turista absolvoval Cestu hrdinov SNP, na ktorú sa chystá. V záhrade má bohatú úrodu zeleniny i ovocia. Chová zajace či sliepky. Zbiera staré poľnohospodárske stroje, aby tak zachoval dedičstvo po svojich starých rodičoch. Syn vyrábal produkty z dreva a dcéra kráča v šľapajach matky, ktorá je RDG laborantkou. V poslednej dobe Miroslav zbiera tiež LP platne a staré rádiogramofóny. Kým oslávi šesťdesiatku, chystá sa ešte spraviť výstavu svojich výtvarných diel.

Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album M. Brača

<p>The post Hnúšťan Bračo sa venuje ochotníckemu divadlu, môžete ho poznať aj ako zbojníka, učí v ZUŠ-ke a športuje first appeared on vobraze.sk.</p>

V priebehu tohto volebného obdobia nastala v zložení tisovského mestského zastupiteľstva jedna zmena. Petra Čipková sa vzdala poslaneckého mandátu a stala sa prednostkou mestského úradu. Namiesto nej zasadol do poslaneckých lavíc premiérovo Milan Cibuliak. Členom poslaneckého zboru je od jeho aprílového rokovania. Na jeseň minulého roka kandidoval v komunálnych voľbách ako nezávislý. Voliči rozhodli o tom, že mu v prvom volebnom obvode pripadla pozícia prvého náhradníka. „Keďže som sa tretíkrát uchádzal o mandát poslanca, mal som očakávania, že mi to už „klapne“. Ale nestalo sa tak. V zákulisí sa však šuškalo, že by sa tá situácia mohla vykryštalizovať takým spôsobom, že sa tým poslancom napokon stanem. Po voľbách to bolo 50:50, takže tá nádej žila,“ povedal pre vobraze.sk Milan Cibuliak (42).

Poukázal na to, že dlhodobo pôsobí v komisii kultúry a športu pri mestskom zastupiteľstve a to aj v súčasnosti. „Ako člen OZ TisArt, ktoré som v Tisovci spoluzakladal, spolupracujeme so samosprávou. Bolo tam prepojenie na komunálnu politiku. Keď sa mi naskytla možnosť nastúpiť z pozície náhradníka do zastupiteľstva, neváhal som. Mojím zámerom je robiť pre mesto vo verejnom záujme, v prospech jeho občanov,“ priblížil. Poznamenal, že jeho prioritami sú hlavne spomínané oblasti kultúry a športu.

Na zastupiteľstvá chodieval predtým v inej úlohe. „Nie som úplný nováčik na rokovaniach mestského zastupiteľstva, lebo šesť rokov som bol na každom jeho zasadnutí ako kameraman. Keď som ich spracovával, pozrel som si tie rokovania aj druhýkrát. V porovnaní s ďalšími novými poslancami som v obraze. V poslaneckej lavici som však nováčik. Spoza kamery som sa premiestnil pred kameru, keď sa to dá tak povedať,“ uviedol Cibuliak. Dodal, že pracuje ako operátor výroby v spoločnosti Calmit.

Jeho najväčšou záľubou je organizovanie kultúrno – spoločenských aktivít i podujatí pre verejnosť a ochotnícke divadlo. „V roku 1993 som začal chodiť do Divadelného súboru Daxner a trvá do dodnes. Postupne mi pribúdali herecké úlohy a potom to už išlo. Okrem toho som pomáhal kolegovi Michalovi Stejskalovi s režisérskou prácou a hlavne so scénografiou u nás v Tisovci a v mestskej časti Rimavská Píla. Pomáhal som mu však napríklad aj v Hnúšti či v Revúcej. Počas covidu, keď sa nedalo robiť divadlo, som začal študovať na vysokej škole,“ uviedol Milan Cibuliak.  

Zdroj: vobraze.sk, foto: album M. Cibuliaka

<p>The post Spoza kamery sa na zastupiteľstvách presunul pred ňu. Záľubou tisovského poslanca Cibuliaka je ochotnícke divadlo first appeared on vobraze.sk.</p>