Generácie žiakov si Martu Jurčovú, rodáčku z Hnúšte, pamätajú ako prísnu, ale spravodlivú učiteľku. Kolegovia zas ako ženu, ktorá nikdy neodmietla pomoc a pre školu dokázala urobiť maximum. Marta Jurčová pôsobila v školstve viac než tri desaťročia života a podieľala sa aj na rozvoji mesta. „Najväčšou odmenou pre učiteľa nie sú funkcie ani ocenenia, ale to, keď z detí vyrastú slušní ľudia,“ hovorí pre vobraze.sk dlhoročná pedagogička Marta Jurčová (76). Bola aj riaditeľkou Základnej školy na Klokočovej ulici a jedno volebné obdobie i primátorkou mesta. Verejnosť ju môže poznať aj ako aktívnu športovkyňu.

Väčšina jej kariéry je spojená s hnúšťanskými školami, predovšetkým so školou na Klokočovej ulici. Ako jej riaditeľka stála pri dokončovaní viacerých dôležitých projektov – pavilónov, telocvične či športových ihrísk. Na svoje pedagogické roky spomína s veľkou úctou k učiteľom aj ostatným zamestnancom školy. Tradíciou podľa nej boli napríklad spoločné silvestrovské posedenia v škole, ktoré upevňovali kolegiálne vzťahy. „Boli sme výborný kolektív. Pomáhali sme si a stretávali sa aj mimo práce,“ hovorí Jurčová, ktorá vyštudovala prírodopis a základy poľnohospodárskej výroby, neskôr si vzdelanie doplnila o telesnú výchovu.

Prácu nikdy nevnímala len ako povinnosť. Nebála sa pomôcť ani pri manuálnych činnostiach a ako spomína, počas letných prázdnin pomáhala upratovačkám s umývaním okien. „Vážila som si svojich kolegov – učiteľov, ale aj všetkých nepedagogických zamestnancov.“

Dodnes si pamätá aj úsmevné príhody zo školských brigád. Raz sa počas zemiakovej brigády s kolegami spontánne vybrali zagratulovať jednej z učiteliek, ktorú ich návšteva úplne zaskočila, no prijala ich s radosťou a smiechom.

Hrdosť cíti najmä pri stretnutiach s bývalými žiakmi. „Vždy som sa snažila odovzdať im čo najviac vedomostí a vychovať z nich slušných ľudí,“ zdôrazňuje Jurčová, ktorá pracovitosť považovala za samozrejmosť. „Vždy som robila všetko s plným nasadením, aby som sa nemusela za seba hanbiť,“ dodáva.

Jediná žena medzi kandidátmi

Do komunálnej politiky vstúpila krátko po revolúcii v roku 1990 ako poslankyňa mestského zastupiteľstva. Prelom prišiel v roku 1999, keď kandidovala na post primátorky. „Bolo nás deväť kandidátov – osem mužov a ja ako jediná žena. A napokon som vyhrala,“ hovorí.

Obdobie vo funkcii primátorky označuje za roky intenzívnej práce. Často cestovala do Bratislavy, rokovala na ministerstvách a snažila sa zabezpečiť financie pre rozvoj mesta. Oceňuje aj spoluprácu s ministrami, ktorí mali k regiónu blízky vzťah. Počas jej štvorročného mandátu (1999 – 2003) sa podarilo zrealizovať viacero významných projektov – začala sa výstavba mestskej čistiarne odpadových vôd, dokončila sa výstavba základnej školy, rekonštruovalo sa Námestie Jána Francisciho-Rimavského, kultúrny dom aj športová hala pri kúpalisku po požiari.

Ani po skončení volebného obdobia nezostala bokom od verejného života. Pôsobila v mestskej rade, viedla komisiu školstva, kultúry a športu aj bytovú komisiu. V mestskom zastupiteľstve strávila takmer tri desaťročia. „Celý svoj pracovný život som pracovala pre prospech mesta a jeho obyvateľov,“ dodáva s tým, že veľkou oporou jej bol manžel, ktorý pracoval ako majster v podniku Smrečina.

Šport ju sprevádza celý život

Mimoriadne aktívna bola vo volejbale a hrala aj v ženskom futbalovom družstve. Ako doplnila, neskôr sa venovala trénovaniu detí. Je rada, že v škole založila a viedla školské športové stredisko zamerané na volejbal, kde trénovala žiačky 5.a 6. ročníkov. Ani odchod do dôchodku neznamenal koniec jej športových aktivít. Venovala sa cvičeniu v skupine žien. „Človek stuhne… od rána do auta, z auta do obchodu… treba sa skúsiť pohnúť,“ vysvetľuje motiváciu k pohybu aj vo vyššom veku. Hoci musela podstúpiť operáciu bedrového kĺbu a istý čas sa pohybovala pomocou palíc, vďaka svojej húževnatosti sa opäť vrátila k pravidelnému domácemu cvičeniu a chôdzi bez opory. Okrem športu sa venovala svojej záhrade, hlavne pestovaniu ruží. V súčasnosti sa jej život točí najmä okolo rodiny.

Dnes žije pre rodinu

Po predaji bytu v Hnúšti sa s manželom presťahovala v uplynulých rokoch k dcére do Česka neďaleko Prahy. Dnes je, ako sama hovorí, „babičkou na plný úväzok“. Má štyri vnúčatá a pomáha mladšej dcére s každodenným rodinným kolobehom, vozí deti na angličtinu, športové tréningy aj do hudobnej školy. Rada sa venuje aj vareniu.

Vo voľnom čase rada číta, sleduje aktuálne dianie na internete a stále sa zaujíma aj o to, čo sa deje v Hnúšti. „Stále sledujem, čo sa v meste deje, čo sa buduje a mení,“ priznáva Jurčová. Počas Dní mesta Hnúšťa jej bude koncom mája udelené Čestné občianstvo mesta. Ako povedala, veľmi ju to potešilo, že na ňu nezabudli v rodnom meste. Podľa jej slov sa však nebude vedieť zúčastniť a osobne si ho prevziať. Jurčovej bola v minulosti udelená aj Cena mesta.

Za svoj najväčší životný úspech považuje rodinu. „Ťažko povedať, čo považujem za najväčší úspech, ale určite som hrdá na svoje dve dcéry. Síce nešli v mojich šľapajach, no vyrástli z nich slušné, pracovité a zodpovedné ženy,“ hovorí. Staršia dcéra žije s rodinou v Amerike, mladšia v Česku. Vyštudovala Ekonomickú univerzitu a pracovné povinnosti ju často zavádzajú aj do zahraničia. O to viac si rodina váži pomoc starých rodičov. Životným mottom Marty Jurčovej je podľa nej veta, ktorej zostala verná po celý život. „Svet nemá slzy rád, ešte ťa vysmeje. V živote vyhráva ten, kto sa usmeje.“

Hnúšťanskí poslanci odsúhlasili Cenu mesta pre Vladimíra Zána, Cenu primátora dostane televízny redaktor a moderátor Ján Škorňa

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Marta Jurčová

<p>The post Dlhoročná pedagogička Jurčová pracovala celý život pre Hnúšťu. Dianie v meste sleduje z Čiech first appeared on vobraze.sk.</p>

Plavkyňa Stela Megelová z Rimavskej Soboty patrí medzi elitu na Slovensku. Slovenská plavecká federácia ocenila uplynulý piatok v Bratislave najúspešnejších športovcov za rok 2025. Sedemnásťročná Megelová bola vyhlásená za najlepšiu juniorku. Talentovaná plavkyňa je členkou ŠK Flipper Brezno. Trénuje ju jej otec Michal Megela. Gymnazistka z R. Soboty sa predstavila na dvoch vrcholných medzinárodných podujatiach.

Stela Megelová obsadila na európskom juniorskom šampionáte v Šamoríne trináste miesto na 200 metrov polohové preteky. V tejto disciplíne tam vytvorila aj slovenský juniorský rekord. Na juniorskom svetovom šampionáte v rumunskom Otopeni sa umiestnila na 22. priečke (200 m polohové preteky). Bola tiež členkou štafety (4 x 100 m polohové preteky), ktorá obsadila 18. miesto.

Na majstrovstvách Slovenska open a juniorov i junioriek rozšírila svoju zbierku titulov i celkovo medailí. V dlhom i krátkom bazéne si na nich vybojovala v minulom roku štyri kovy najcennejšieho lesku, k tomu pridala dve striebra a jeden bronz.  Napríklad na medzinárodnom podujatí Slovakia Swimming Cup v Šamoríne získala zlato v disciplíne 800 m voľným spôsobom.

Za rok 2024 získala Megelová ocenenie ako najlepšia juniorka v diaľkovom plávaní na Slovensku. Predstavila sa v ňom na európskom juniorskom šampionáte v tomto športovom odvetví.

Zdroj: vobraze.sk, foto: FB SPF

Plavkyne Horváthová z Chrámca a Megelová z R. Soboty sa presadili na majstrovstvách Slovenska

<p>The post Soboťanka Megelová si prevzala ocenenie najúspešnejšia plavkyňa medzi juniorkami na Slovensku first appeared on vobraze.sk.</p>

Na dnešnom sneme Regionálneho združenia miest a obcí Gemera a Malohontu ocenili samosprávy výnimočných pedagógov, ktorí dlhé roky formujú generácie detí v školách okresu Rimavská Sobota.

Byť učiteľom podľa predstaviteľov združenia nie je len zamestnanie, ale povolanie, ktoré si vyžaduje dlhoročnú vytrvalosť, trpezlivosť a osobné nasadenie. Mnohí z ocenených pôsobia v školstve celé desaťročia a počas svojej kariéry odovzdali vedomosti a hodnoty stovkám či tisícom žiakov.

„Výsledky práce učiteľov sa často neukážu hneď. Vidno ich až po rokoch v úspešných lekároch, remeselníkoch, vedcoch, rodičoch či dobrých ľuďoch, ktorí si nesú hodnoty, ktoré im pedagógovia pomohli vštepiť,“ uviedol predseda ZMOGaMu Marián Habovčík.

Ocenenia ZMOGaM pre pedagógov

Cenu združenia získala Mária Véghová, dlhoročná pedagogička zo Základnej školy s materskou školou v Gemerskom Jablonci. Na škole pôsobí nepretržite od roku 1986. Počas svojej kariéry dosahovala so žiakmi výborné výsledky v matematických súťažiach a takmer tri desaťročia pracuje ako výchovná poradkyňa. Kolegovia oceňujú jej pokojný prístup, ochotu pomáhať a schopnosť vytvárať v triede prostredie, v ktorom sa žiaci cítia prijatí a motivovaní.

Ocenenie si prevzala aj Janka Revúcka, ktorá sa pedagogickej práci venuje už 37 rokov. Pôsobí na Základná škola Pavla Dobšinského v Rimavskej Sobote ako učiteľka prvého stupňa. Predtým viedla málotriednu školu vo Fige. Počas svojej kariéry sa neustále vzdeláva, má dve atestácie a aprobáciu na anglický jazyk. Aktívne organizuje mimoškolské aktivity a venuje sa aj žiakom zo sociálne znevýhodneného prostredia.

Ďalšou ocenenou je Barbora Földiová, ktorá viac ako dve desaťročia pôsobí na Základnej škole Janka Francisciho Rimavského v Hnúšti. Školu vedie už desať rokov ako riaditeľka. Pod jej vedením prešla modernizáciou a rozšírila ponuku o jazykové triedy. Kolegovia ju opisujú ako líderskú osobnosť s jasnou víziou rozvoja školy, ktorá zároveň kladie dôraz na ľudský prístup k žiakom aj zamestnancom.

Krištáľová plaketa Juraja Palkoviča

Súčasťou slávnosti bolo aj odovzdávanie Krištáľovej plakety Juraja Palkoviča. Jedným z laureátov sa stal Gabriel Hegedüs, ktorý sa dlhodobo venuje vzdelávaniu zdravotne znevýhodnených detí na Špeciálnej základnej škole v Rimavskej Seči. Pôvodne pôsobil ako učiteľ matematiky a fyziky v Rimavskej Sobote, kde jeho žiaci dosahovali výrazné úspechy v predmetových súťažiach. Neskôr si rozšíril kvalifikáciu v oblasti špeciálnej pedagogiky.

Plaketu získala aj Tatiana Hrivnáková, ktorá na Základnej škole Pavla Dobšinského v Rimavskej Sobote pôsobí od roku 1985. Vyučuje slovenský jazyk, literatúru a občiansku náuku a počas svojej kariéry sa výrazne podieľala na organizovaní olympiád, školských médií či kultúrnych podujatí.

Ocenenie získala aj Erika Makó Kovács, pedagogička zo Základnej školy Viktora Szombathyho s vyučovacím jazykom maďarským v Jesenskom, kde pôsobí už 25 rokov a päť rokov aj ako zástupkyňa riaditeľa. Okrem pedagogickej práce vedie 18 rokov bábkarský súbor Meseláda, ktorý sa venuje maďarským ľudovým rozprávkam a pravidelne získava ocenenia na celoštátnom festivale Podunajská jar – Duna Menti Tavasz.

Predstavitelia združenia zároveň poďakovali pedagógom za ich každodennú prácu s deťmi. „Vaša vernosť povolaniu je dôkazom profesionality, charakteru a skutočnej oddanosti vzdelávaniu,“ doplnil Gabriel Mihalyi, jeden z podpredsedov združenia. Súčasťou programu bolo i vystúpenie umelcov zo Základnej umeleckej školy v R. Sobote.

Podpora reformy verejnej správy

Prítomní zástupcovia miest a obcí z okresu Rimavská Sobota vyjadrili aj podporu pripravovanej reforme verejnej správy, ktorá má podľa nich prispieť k efektívnejšiemu fungovaniu miestnych samospráv.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Učitelia z Gemera a Malohontu získali ocenenia za celoživotnú prácu + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Laureátkou ocenenia Srdce na dlani 2025 v kategórii dobrovoľníctvo v oblasti výchovy, vzdelávania a práce s deťmi a mládežou sa stala Aneta Vývlek z Klenovca. Prestížne ocenenie si prevzala 3. decembra počas slávnostného večera venovaného výnimočným dobrovoľníkom z celého Banskobystrického kraja.

„Toto je moje prvé ocenenie. Bola to pre mňa veľmi silná a emotívna udalosť. Už samotná nominácia ma prekvapila a ocenenie ešte viac. Veľmi sa tomu teším – bolo to nečakane krásne,“ uviedla pre vobraze.sk Aneta Vývlek, ktorá pracuje v Komunitnom centre v Hnúšti. Ako dobrovoľníčka práve tu začínala pred viac ako rokom. Bola súčasťou programov Spojivko a Nauč ma niečo, kde pomáhala deťom z marginalizovaných komunít s učením, domácimi úlohami a prípravou na vyučovanie. Viedla ich k samostatnosti, poriadku a učeniu s radosťou. Zamestnankyňou je od jesene.

„Dobrovoľníctvo mi otvorilo brány k zamestnaniu,“ hovorí Aneta Vývlek, krorá je rodáčka z Hnúšte. Predtým pracovala na viacerých pozíciách, napríklad ako predavačka ale aj ako pedagogická asistentka. Vyštudovala sociálnu prácu a má skúsenosti z prostredia škôl.

„Napĺňa ma samotná pomoc aj osobnostný rozvoj. Keď vidím, ako sa deti rozvíjajú a ako im pomáhame, posúva to aj mňa. Vždy som mala k tomu blízko,“ dodáva.

V komunitnom centre pracujú s deťmi rôzneho veku. Chodia sem aj stredoškoláci na prax a priamo si vyskúšajú prácu s deťmi, od domácich úloh až po tvorivé aktivity. „Aby videli, ako to funguje v praxi. A keď chcú, môžu sa stať dobrovoľníkmi. Časom sami zistia, či sa tomu chcú venovať ďalej. Pomoc nie je len pre toho, kto ju prijíma, ale aj pre toho, kto ju poskytuje,“ vysvetľuje s tým, že za najvyšší zmysel života považuje pomáhať iným.

Detí, ktoré potrebujú pomoc, je podľa nej veľa. Do komunitného centra prichádzajú radi a tešia sa na každého, kto im venuje pozornosť. „Snažíme sa, aby deti získavali nové vedomosti, zručnosti a aby sa zlepšovali v učení,“ dopĺňa dobrovoľníčka.

Keď jej to pracovné povinnosti dovolia, Aneta Vývlek rada trávi čas v prírode, venuje sa turistike, navštevuje kultúrne pamiatky či zaujímavé podujatia. „Rada chodím do Kokavy nad Rimavicou, najmä do starej sklárskej školy,“ prezrádza.

Podujatie Srdce na dlani každoročne oceňuje výnimočných dobrovoľníkov z celého Banskobystrického kraja. Organizuje ho Centrum dobrovoľníctva pod záštitou predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja pri príležitosti Medzinárodného dňa dobrovoľníkov.

Zdroj: vobraze.sk, foto: srdce na dlani

<p>The post Aneta Vývlek z Klenovca získala ocenenie Srdce na dlani. Dobrovoľníctvo jej otvorilo dvere k práci, ktorá ju napĺňa first appeared on vobraze.sk.</p>

Oceňovaný kuchár Lukáš Heuser z Lučenca bol zaradený medzi šéfkuchárov na The Best Chef Awards 2025. Mladý talent zaujal tvrdou prácou ale i odvahou. Jeho cesta v tomto odvetví začala po skončení strednej školy vo Švajčiarsku v reštaurácii pri umývaní riadu, postupne sa však vypracoval až na pozíciu sous-chefa vo štvorhviezdičkovom hoteli Glacier v Grindelwalde. V zahraničí nakoniec strávil dvanásť rokov. Pôvodne to však vyzeralo, že jeho cesta bude smerovať skôr k športu než ku gastronómii.

Lukáš Heuser študoval na Strednej priemyselnej škole stavebnej Oskara Winklera v Lučenci, no nie kvôli tehličkám či projektom. „Ja som bol na stavebnej kvôli športovej triede. Od mala som sa venoval futbalu. Hrával som ho v časoch, keď boli ešte aj tie druholigové tímy na úrovni. Rád si spomínam na derby Lučenca proti Rimavskej Sobote. Hneď v prvom zápase som si rozbil hlavu. Nešťastné hlavičkovanie,“ hovorí pre vobraze.sk Lukáš Heuser (32), bývalý futbalista z Lučenca, ktorý od šestnástich nastupoval za tím mužov.

Po škole prišla zmena. Otec, Švajčiar, ho zavolal k sebe do zahraničia. „Je bývalý majster sveta v parašutizme. Má tam parašutistickú školu,“ priblížil Lukáš. Pomáhal mu na zemi, natáčal videá, neskôr aj skákal. Vo Švajčiarsku sú však prísne pravidlá, do vzduchu mohol ísť len v tandeme. Zážitky z Álp sú pre neho vsak dodnes neopísateľné. Momentový adrenalín, ako to nazýva, po čase však vymenil za adrenalín v kuchyni. „V lete som mal prácu v parašutistickej škole a na zimu, keď sa nedalo skákať, som si našiel prácu v horskej reštaurácii. Začínal som umývaním riadov, ale už vtedy si šéfkuchár všimol, že často nazerám do kuchyne,“ spomína rodák z Lučenca. Po čase sa teda od umývačky dostal k studenej kuchyni. Odtiaľ už to bol len krok k príprave teplých pokrmov. Úplne jednoduché to však nebolo. Vo Švajčiarsku si doplnil vzdelanie a počas školy sa zúčastnil niekoľkých stáží a workshopov. „S manželkou sme pozývali kamarátov na večeru. Tak som sa vzdelával,“ spomína s úsmevom na kuchárske začiatky. Z horskej reštaurácie sa prepracoval do hotela, ktorý bol jeho vysnívanou prácou.

Za svoj prvý väčší kuchársky úspech považuje oslavu narodenín kamarátovej manželky. „Spolu s kolegom sme navarili štyri chody pre desať hostí. Odchádzali spokojní. To bolo po prvý raz, čo som varil za peniaze a nie doma pre priateľov,“ spomína dnes už majster vo svojej profesii. Do Lučenca prišiel po pandémii, ktorá výrazne skomplikovala fungovanie gastronómie, a hlavne po narodení dcéry, keď spolu s manželkou pocítili potrebu návratu domov.

Nedávno získal Lukáš Heuser prestížne celosvetové kuchárske ocenenie The Best Chef Awards 2025. „Tomu hodnoteniu od best chef awards doteraz nerozumiem. Ja sám seba nepovažujem za najlepšieho kuchára. Ale, samozrejme, veľmi sme sa celá reštaurácia potešili. To ocenenie nepatrí jednotlivcovi, je v tom práca celého tímu,“ povedal skromný šéfkuchár. Keď im prišiel pozvánkový mail do Milána, myslel si, že je to podvod a hodil ho do spamu. Deň pred odovzdávaním mu volal kolega, galavečer však nestihol. „Keby sme mali menej rezervácií, aj by som šiel, ale už sme mali nahlásených ľudí. Ja chcem byť pre zákazníkov aj kolegov na sto percent,“ priznal. V Gault & Millau bedekri Lukáš dostal titul „Šéfkuchár zajtrajška“. Získavajú ho šéfkuchári, ktorí sú podľa kritérií a opakovaného hodnotenia inšpektorov Gault&Millau na vzostupe alebo sa medzi sezónami zlepšia.

Nebolo to však po prvý raz, čo sa pracovitý Lučenčan prepracoval medzi kuchársku špičku. V roku 2023, pred odchodom zo Švajčiarska, sa dostal do súťaže kuchárov do 30 rokov. Skončil štvrtý, ale skúsenosť bola obrovská. „Najviac si cením tie kontakty, ktoré som tam získal. Bol to zážitok a nabral som veľa skúseností,“ priznal. A hoci je podľa vlastných slov súťaživý, uprednostnil prácu v reštaurácii pred účasťou na ďalších súťažiach. Rád totiž robí veci po svojom a najmä si plní túžbu ukázať ľuďom naživo to, čo ho najviac baví. Práve to považuje za najdôležitejší krok k úspechu v gastronómii. „Aj keď to tak na začiatku nevyzerá, po ťažkej práci príde odmena. Keď sa človek nezatne a nezabojuje, nedosiahne cieľ,“ prezrádza svoj nie tajný recept Heuser, ktorý denne trávi v práci aj viac ako 12 hodín. Práca šéfkuchára totiž nezačína ani nekončí v kuchyni. Okrem varenia navštevuje aj dodávateľov či lokálnych farmárov a pestovateľov.

Jeho filozofiou je neplytvať jedlom a robiť veci na 101 percent. A hlavne – vážiť si každého hosťa. „Každý, kto k nám príde, hneď našu filozofiu pochopí. Každý deň robíme to, čo nás baví a čo nás napĺňa. Či už sú to kuchári, čašníci, somelieri. To je naše neskrývané tajomstvo,“ s úsmevom hovorí kuchár, ktorý doma varí len výnimočne. „Máme trojročnú dcéru a keď som dlho v práci, nechceme, aby som bol aj doma zatvorený v kuchyni,“ priznal. Manželku vraj na varenie neulovil. Sú spolu dvanásť rokov a spoznal ju v čase, keď po kariére kuchára iba začínal pokukovať.

Kompliment pre uznávaného kuchára? „Prázdny tanier a, samozrejme, pochvala. Ale aj to, že k nám chodia ľudia často aj zďaleka. A keď im chutí jedlo, aj sa cítia u nás dobre a užívajú si to,“ povedal. Kuchári hosťom prezentujú každý chod, aby vedeli, čo jedia. Najviac sa desí nespokojného hosťa, ktorý nemá rád nové chute. Väčšina ľudí k nim zatiaľ prichádza práve kvôli zážitku a s otvorenou mysľou. „Koniec koncov, k nám nechodia ľudia, ktorí sú len hladní. Ale každý má svoje chute a preferencie. Pre niekoho môžem byť top kuchár, inému sa netrafím do chutí,“ pragmaticky vysvetlil.

Uvariť vie i halušky, spod jeho rúk vychádzajú však netradične. „Použili sme všetky suroviny ako na halušky. Bola to terina z fritovaných zemiakov s bryndzovou espumou a slaninovým džemom. Keď ste zavreli oči, chuťou to boli halušky,“ hovorí s úsmevom Heuser.

Obľúbené jedlo vraj nemá. Rád skúša všetko, čo je poctivo urobené, pokojne aj segedín či paprikáš. Nepohrdne však ani rýchlym občerstvením, keď potrebuje zahnať hlad. V čase, keď hrával futbal, často siahol po ponuke kebabu či pizze.

Ocenenia majú vystavené v reštaurácii, no jeho ambíciou je najmä udržať kvalitu, zlepšovať sa a dať hosťom zážitok. O Michelina za každú cenu nestojí, určite by ho to však potešilo. „Ak to však získame, budeme nadšení. Ale úprimne, netuším, aký zmysel by to malo pre tento región,“ priznal. Obáva sa najmä reakcie zákazníkov. Mnohí totiž pri hviezde čakajú astronomické ceny, a tak to vôbec nemusí byť. Pre Slovensko a región Novohradu by to však mohlo priniesť dobrú reklamu.

Reštaurácie v okolí nepovažuje za konkurenciu, i keď Origin sídli na jednej ulici s ďalšími štyrmi obľúbenými prevádzkami. „Máme v Lučenci veľa dobrých podnikov a ja by som bol rád, keby sa mesto spropagovalo. Keď k nám prídu ľudia z iných miest a ostávajú dlhšie, radi im odporučíme aj iné miesta,“ tvrdí Heuser, ktorý oceňuje trend ponúkať gastro aj mimo metropol a tradičných turistických miest. Ponúka to možnosť prezentovať menej známe lokality, ako aj podporu pre miestnych výrobcov.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Lukáša Heusera

<p>The post Talentovaný kuchár Heuser z Lučenca zbiera prestížne ocenenia. Zaujal tvrdou prácou, ale i odvahou first appeared on vobraze.sk.</p>

V obci Veľké Teriakovce vyzdvihli prácu šiestich výnimočných pedagógov z okresu Rimavská Sobota. Pôsobia v materských i základných školách v zriaďovateľskej pôsobnosti obcí a miest. Okrem R. Soboty aj v Hnúšti, Ožďanoch či v Rimavských Janovciach. Udialo sa tak na minulotýždňovom sneme Združenia miest a obcí Gemera a Malohontu. Ako pri oceňovaní uviedol predseda ZMOGaM Marian Habovčík, každý z pedagógov v niečom vynikal a tým prispel ku kvalitnejšiemu vzdelávaniu v predprimárnom, alebo základnom vzdelávaní.

Medzi ocenenými, ktorí získali cenu ZMOGaM, bola Natália Nôtová zo ZŠ v obci Ožďany. Má 26-ročnú prax, počas ktorej vzbudzuje záujem o prírodné vedy. „Je vynikajúca odborníčka v biológii a chémii. Na vyučovacích hodinách využíva moderné metódy a formy vyučovania, čoho výsledkom sú výborné výsledky na okresných a krajských olympiádach,“ priblížil predseda ZMOGaMu.

Za celoživotné zásluhy bola ocenená aj Viera Števáková z MŠ Rožňavská v R. Sobote. Pôsobí v nej nepretržite od roku 1980 a venuje sa rozvoju školy, vedeniu detí na rôznych súťažiach i príprave detí do prvého ročníka základnej školy. „V edukačnej činnosti aplikuje moderné metódy na rozvíjanie gramotnosti a inovačné postupy u detí. Podporuje vzťah detí k poznávaniu a učeniu formou hry,“ odznelo počas oceňovania s tým, že v minulosti i teraz spolupracuje na projektoch školy , ako sú „Zelená škola, Erazmus a TESCO.“ Na oceňovaní sa nevedela osobne zúčastniť.

Z Rimavských Janoviec bola ocenená Mária Petrincová. Pôsobí v materskej škole tridsať rokov. „Neovláda iba pedagogické umenie, ale je kultúrne a športovo rozhľadená a taktiež ovláda umenie reči a psychológie. Je priateľská, dobrosrdečná, láskavá, aktívna, skromná a nesmierne ľudská,“ uvádza sa v návrhu na ocenenie.

Traja učitelia dostali Krištálovú plaketu Juraja Palkoviča

Krištálovú plaketu Juraja Palkoviča získal Vojtech Novodomský zo ZŠ P. Dobšinského v R. Sobote. Učiteľom je viac ako štyridsať rokov. Jeho odbormi sú chémia a biológia. Bol vedúcim predmetovej komisie prírodných vied, venoval sa práci so žiakmi so všeobecným intelektovým nadaním, bol konzultantom ročníkových prác a zapája žiakov do olympiád. „Zapojil sa do projektovej činnosti školy – projekt Klimatická záhrada viedol biologický krúžok a výchovu k manželstvu a rodičovstvu,“ spomenul Marian Habovčík.

Ocenenou bola i Miroslava Bagačková, ktorá je už pár mesiacov na dôchodku. Počas svojej učiteľskej praxe v Hnúšti vyučovala predmety matematiku a geografiu, na škole pôsobila ako výchovná a kariérová poradkyňa. Bola koordinátorkou Testovania 9, organizovala exkurzie, výlety, pripravovala žiakov na vystúpenia a akadémie a bola aj inštruktorkou lyžovania. „Svoje učiteľské povolanie vykonávala s láskou a bola oporou celého kolektívu. Roky bola členkou a predsedníčkou okresnej komisie matematickej olympiády v CVČ v Rimavskej Sobote,“ uvádza sa v návrhu.

Medzi ocenenými Ďalej bol Miroslav Zelezník, ktorý na II. stupni Špeciálnej základnej školy v R. Sobote vyučuje odborné predmety v praktickej škole. „Jeho osobnostné kvality sa prejavujú v komunikácii s rodičmi žiakov a samotnými žiakmi, je obľúbený v kolektíve, je nekonfliktný a vždy sa snaží o šírenie dobrého mena školy. Naďalej si prehlbuje svoje vedomosti v obore fyzika a IKT na úkor svojho voľného času, ktoré následne odovzdáva svojim kolegom. Nepozná slová nemôžem, neviem, nie,“ povedal predseda ZMOGaM Habovčík.

Oceňovanie sa konalo vo Veľkých Teriakovciach na Salaši pod Maginhradom. Fotogalériu z oceňovania si môžete pozrieť tu.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Výnimoční pedagógovia z regiónu získali ocenenia na sneme samospráv vo V. Teriakovciach + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Armwrestlerka Tamara Stieranková z Kokavy nad Rimavicou si vyslúžila ocenenie pre najlepšiu juniorku v roku 2024. Odniesla si ho z Jelšavy, kde Slovenská asociácia pretláčania rukou v decembri ocenila najlepších športovcov. Stieranková zopakovala v tejto ankete to, čo sa jej podarilo už rok predtým. Dvadsaťročná reprezentantka háji farby AWK Magnezit Revúca.

V uplynulom roku zápolila Tamara Stieranková na dvoch vrcholných podujatiach. Z majstrovstiev Európy, ktorých dejiskom bola Bratislava, si odniesla dve medaily. V juniorskej kategórii do 23 rokov získala pravou rukou bronz (do 50 kg). Rovnako tretiu priečku obsadila ľavou rukou v seniorskej kategórii (do 50 kg). V nej to bola jej premiérová medaila z európskeho šampionátu. Na svetovom šampionáte v Kišiňove na pódiové pozície neprenikla.

Do vitríny celkovo pribudli Stierankovej cenné kovy z viacerých podujatí vrátane majstrovstiev Slovenska. Na národnom šampionáte seniorov obsadila dve tretie miesta (pravou i ľavou rukou do 60 kg). Na juniorských majstrovstvách Slovenska sa rovnako umiestnila v kategórii do 23 rokov dvakrát na bronzovej pozícii (pravá i ľavá ruka do 60 kg).

Zdroj: vobraze.sk, foto: FB T. Stierankovej

<p>The post Armwrestlerka Stieranková z Kokavy si prevzala ocenenie pre najlepšiu juniorku first appeared on vobraze.sk.</p>

Slovenský zväz džuda ocenil najlepších zo svojich radov za tento rok. Viktor Ádám patrí medzi nich. Dvadsaťdvaročný reprezentant z Rimavskej Soboty obsadil v seniorskej kategórii druhú priečku. Predstihol ho Márius Fízeľ, bronzový medailista z európskeho šampionátu seniorov, ktorý skončil siedmy na majstrovstvách sveta a deviaty na olympiáde v Paríži. Galavečer Judo Awards Slovakia 2024 sa konal v polovici decembra v Pezinku. Ádám sa blysol najmä striebornou medailou, ktorú si vybojoval na majstrovstvách Európy do 23 rokov. Tie sa uskutočnili v poľskom meste Pila. Člen banskobystrickej Dukly tam štartoval vo váhe do 100 kg.

„Som veľmi rád, že som v rámci Judo Awards takto dopadol. S druhým miestom som veľmi spokojný. Vzhľadom na to, že som dosiahol najväčší úspech v kariére, som očakával, že budem medzi ocenenými. Prekvapilo ma, že som sa umiestnil tak vysoko. Dúfam, že sa budem posúvať vyššie a na budúci rok skončím prvý. Táto sezóna bola moja najlepšia i najťažšia. Bohužiaľ, nemohol som sa zúčastnil na tom galavečere v Pezinku, čo je mi ľúto. Na ďalší deň som totiž odchádzal s Duklou na kondičné sústredenie do Vysokých Tatier,“ povedal pre vobraze.sk Viktor Ádám.

Odchovanec TJ Mladosť Relax R. Sobota prenikol v nedávno skončenej sezóne na stupne víťazov na súťažiach medzi seniormi. Ádám získal bronz na turnaji Európskeho pohára v Sarajeve. Striebro si priviezol z podujatia Európskeho pohára v slovinskom Podčetrteku. Na medzinárodnom turnaji SNP v B. Bystrici skončil tretí. Musel sa však vyrovnať aj so zraneniami. „Stále treba pracovať na sebe, aj keď máme zlé dni. Vždy je na konci tunela nejaké svetlo, za ktorým ideme a nikdy to netreba vzdať,“ skonštatoval.

„Viem, že môžem dosiahnuť ešte viac. Budem sa o to snažiť. Majstrovstvá Európy do 23 rokov predstavovali moju rozlúčku s touto vekovou kategóriou. Prechádzam už definitívne medzi seniorov. Koncom januára máme ísť opäť na sústredenie do Japonska. Chcel by som si zabezpečiť miestenku na majstrovstvá Európy i sveta,“ uviedol Viktor Ádám.

Priblížil, že na spomínanom sústredení vo Vysokých Tatrách sa veľa venovali behu na lyžiach, ale napríklad aj turistike. „Bežkoval som iba druhýkrát v živote, predtým som si to vyskúšal v Slovinsku, kde mi to nešlo. V Tatrách mi to išlo určite lepšie. Je to veľmi dobré na kondíciu. Bežkovanie sa mi zapáčilo,“ vyjadril sa.

Najlepšou slovenskou rozhodkyňou sa za rok 2024 stala opäť Judita Pisárová, bývalá džudistka rimavskosobotskej Mladosti.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album V. Ádáma, FB Slovenského zväzu džuda

<p>The post Slovenský zväz džuda ocenil najlepších. Ádám z R. Soboty obsadil druhé miesto medzi seniormi first appeared on vobraze.sk.</p>

Nemocnica v Rimavskej Sobote sa o svojich pacientov stará už 140 rokov. Jej výstavba totiž odštartovala v roku 1880 a už o štyri roky neskôr sa začala starat‘ o prvých pacientov. Dnes je nemocnica už 10 rokov pevnou súčast’ou siete Penta Hospitals Slovensko a pracuje v nej viac ako 700 zamestnancov. Za toto obdobie sa v nej zrealizovali investície v hodnote vyše 11 miliónov eur. Svoje významné výročie si nemocnica slávnostne pripomenula a pri tejto príležitosti tiež ocenila kolektívy zdravotníkov za výnimočný prínos a inovatívny prístup v starostlivosti o pacientov. Spoločne s Banskobystrickým samosprávnym krajom sa nevzdáva vízie výstavby d’alšej nemocnice novej generácie.

,,Rimavskosobotská nemocnica je súčast’ou našej siete už celých 10 rokov as oslavou jej 140 výročia sa nepochybne radi medzi naše najstaršie nemocnice.Naša nemocnica má vregióne teda už dlhoročný záväzok, aby pacienti aj tu, vregionálnej nemocnici, dostali kvalitnú zdravotnú starostlivost‘, a aby sa tu cítili vrámci možností čo najlepšie. Aj to je jeden z dôvodov, prečo v spolupráci s Banskobystrickým samosprávnym krajom siet Penta Hospitals vytrvalo hl’adá externé zdroje financovania na vybudovanie nemocnice novej generácie, ktorá by nahradila nedokončený pavilón v Rimavskej Sobote,“ uviedla Soňa Sodoma Lacušková riaditel’ka pre l’udské zdroje siete Penta Hospitals Slovensko.

V nemocnici sa za posledných 10 rokov preinvestovalo 11 miliónov eur. Zdravotníci nemocnice sa kontinuálne snažia o progres v poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorý je v súlade so súčasnými poznatkami medicínskej vedy.

“Velľmi ma teší, že sa naša nemocnica stále vyvíja a posúva vpred. Každé jedno oddelenie sa v priebehu rokov mení, či už po medicínsko-technickej, alebo liečebnej stránke tak, aby bolo v súlade s modernou medicínou. Som hrdý na každého jedného zamestnanca, pretože častokrát sú oni sami tí, ktorí prinášajú nové postrehy, ako procesy zlepšitť, alebo nové metódy, ktoré dokážu ešte skvalitniť liečbu našich pacientov. Tiež som všetkým svojim kolegom vdďačný za profesionálnu prácu, ktorú každý deň odvádzajú a za lásku, s akou sa o našich pacientov starajú. Nemocnici preto do ďalších rokov okrem spokojných a vyliečených pacientov prajem aj takých skvelých ľudí, ako okolo seba mám, pretože bez nich by táto nemocnica nefungovala tak, ako funguje dnes,“ povedal Dušan Suchý, riaditeľ Nemocnice Penta Hospitals Rimavská Sobota.

V priebehu posledných rokov v nemocnici uskutočnili viaceré stavebné úpravy i komplexné rekonštrukcie oddelení. Obnovené boli napríklad aj parkoviská, elektroinštalácie a vybudovaný bol aj nový systém tepelného hospodárstva. Rozsiahle stavebné úpravy zahŕňali aj výmeny podláh, okien, opravy striech a d’alšie velké či malé rekonštrukcie. Významnú súčast‘ predstavuje aj zabezpečovanie novej medicínskej techniky.

V nemocnici sa na OAIM podarilo kompletne zrekonštruovať park anestéziologických prístrojov, aj samotné oddelenie. Na rádiológii obnovili park sonografov, CT prístroja, RTG prístroja. V rámci onkológie spustili nový lineárny urýchl’ovač, ktorý vo velkej miere skvalitnil rádioterapeutické možnosti pri onkologických diagnózach.

Pre psychiatrických pacientov napríklad v nemocnici otvorili novú relaxačno-terapeutickú miestnost‘- Snowzelen, ale doplnili aj d’alšie špecializované prístroje, ktoré umožňujú nové postupy tak v diagnostike, ako aj v liečbe.

Významnou súčast’ou interného oddelenia je tiež Centrum pre domácu parenterálnu výživu, kde sa starajú o pacientov s chronickým črevným zlyhaním. Starostlivost nutričného charakteru je pre existenciu, a d’alší vývoj ochorenia týchto pacientov, vel’mi dôležitá. Pacienti sú vd’aka špeciálnej liečbe zaradení spät do svojich bežných životov a nemusia byt odkázaní na nemocničné lôžko.

V rámci neurologického oddelenia v posledných rokoch otvorili stroke centrum, ktoré skvalitnilo liečbu akútnych cievnych mozgových príhod i spánkové laboratórium, ktoré je momentálne v akreditačnom procese

Jednu z posledných stavebných úprav predstavovala rekonštrukcia Darcovského centra. Darcovia po novom odber krvi absolvujú v kompletne nových, moderných priestoroch a na odbery sa môžu objednat cez online objednávací systém. Aj takto sa im v nemocnici chceli odvd’ačit za ich ušl’achtilý čin, ktorým pomáhajú zachraňovat životy.

Ocenili zdravotnícke kolektívy

Všetci zdravotníci, ktorí v nemocnici pracujú, sa profesionálne, ale aj lľudsky a empaticky starajú o každého pacienta. Neustále tiež hl’adajú spôsoby, ako čo najlepšie svojim pacientom môžu pomôct‘ a na svojich oddeleniach preto zavádzajú nové metódy liečby. Pri príležitosti 140. výročia nemocnica ocenila Centrum parenterálnej výživy, kolektív onkológie a lineárneho pracoviska a kolektív neurológie za výnimočný prínos a inovatívny prístup v starostlivosti o svojich pacientov.

Kolektív gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia a tím laktačných konzultantiek ocenila za výnimočný prínos a pozitívne ohlasy od pacientiek aich spokojnost‘ so starostlivost’ou a prístupom personálu.

Celým programom slávnostnej akadémie hostí sprevádzal Folklórny súbor HÁJ a spevák Martin Geišberg. Odzneli aj pozdravy a gratulácie známych osobností z Rimavskej Soboty, ako napríklad od herečky Anikó Vargovej, hudobnej skupiny MADUAR i reklamného tvorcu Róberta Slováka.

Zdroj: tlačová správa – Penta Hospitals

<p>The post Rimavskosobotská nemocnica oslavuje 140. výročie. Ocenili štyri zdravotnícke kolektívy + foto a video first appeared on vobraze.sk.</p>

Peter Srniš z Poltára si na motorku sadol v dvanástich rokoch. Odvtedy mu učarovala vôňa benzínu. Profesionálne pretekal vyše dvadsať rokov. Počas svojej kariéry získal tri tituly majstra Slovenska v rokoch 1982, 1983 a 1985 a päťkrát sa stal vicemajstrom Slovenska. Počas svojej aktívnej kariéry jazdil za AMK Fiľakovské Kľačany a ČSAO Lučenec. Ako pre vobraze.sk Peter Srniš priblížil, pretekanie bolo náročné, no veľmi ho bavilo. Ešte lepšie sa však cítil v pozícii mechanika, ktorá bola v tých časoch nepostrádateľná popri pretekaní. „Začínal som na Pionieri, ktorý som mordoval do sedemnástich rokov. Potom mi otec kúpil originál závodnú Jawu 250,“ povedal Peter Srniš (72), ktorý je rodákom zo Zeleného. Jazdeniu podľa jeho slov však predchádzali hodiny úprav, vylepšení a opráv motocykla. Väčšinou to boli teleskopy, prevodovka či prispôsobovanie nádrže, aby bola lepšia rovnováha a motorka sa veľmi nestavala na zadné koleso.

„Keď sa potom niečo v pretekoch ujalo, tak potom to fabrika odkukala a začala robiť sériovo. Kto chcel jazdiť, musel byť aj technik, vývojár. Niekedy sa stalo, že sme urobili vec, s ktorou Japonci prišli až o dva roky neskôr,“ hovorí Srniš. Desať rokov odjazdil na motorkách „čezeta“ a neskôr ďalších približne desať na značkách japonskej výroby. Tie potom opravoval aj kolegom, ktorí k nim prišli neskôr. „Boli medzi nimi aj bratia Ondrej a Jaroslav Kubišovci. Jednu motorku sme im upravovali na mieru, keďže jeden z nich bol menší, tak aby mu lepšie sedela. Rezali sme, prispôsobovali, zvárali. Dosahoval veľmi pekné výsledky,“ poznamenal.

Srniš pracoval aj ako inštruktor v autoškole. „Učil som iným štýlom ako kolegovia, chcel som, aby predvídali bezpečnosť a aby ovládali techniku, čo bolo dôležité. Radšej som jazdil so žiakmi, ako stál. Niekedy som bol viac spotený ako žiaci. Musel som byť sústredený, lebo som nechal žiakov robiť všelijaké veci, aby získali odhad rýchlosti. Keď neposlúchli a pred zákrutou nepribrzdili, tak som si našiel úsek, keď to bolo bezpečné a vyleteli sme z cesty na lúku, až potom dostali strach a rešpekt,“ povedal Peter Srniš. Zdôraznil, že dôležitým faktorom za volantom je aj zotrvačnosť vozidla a vďaka tomu auto nezastane na jednom metri. V súčasnosti má preto skôr obavy z mladých vodičov, ktorí sedia za volantom silných áut.

„Inštruktorom som bol približne päť rokov, potom sa ale vyskytla možnosť mať dielňu vo Zväzarme, tak som išiel tam. Museli sme si robiť motorky sami a to bola veľmi dobrá možnosť,“ priblížil Srniš, ktorý sa cítil byť viac mechanikom ako jazdcom. Napriek silnej konkurencii sa mu darilo dobre, aj keď ako tvrdí, chýbali mu odjazdené hodiny oproti profesionálom z Dukly, ktorí keď „zhumpľovali“ motorku, tak dostali druhú. „My sme museli pracovať na jej oprave,“ podotkol Srniš, ktorému pomáhali udržiavať motocykel v najlepšom stave jeho brat Laco Srniš, Jano Tisoň a Gejza Čonka.

Keby mal viac najazdené, tak by si Srniš vedel predstaviť ešte lepšie výsledky. „Dosť som aj padal. Mal som šťastie, že zranenia ma počas celej kariéry obchádzali. Do nemocnice som sa dostal iba občas, aj to len na pozorovanie,“ spomína Srniš, ktorý si cenil každé víťazstvo. „Keď sa vyhralo, bola zábava. Bol to dobrý pocit, že sa niečo dosiahlo,“ povedal a dodal, že do života mu to dalo veľa. „Hlavne technické myslenie a zodpovednosť, pretože tam každá chyba znamená pád a už je výsledok fuč, prípadne úraz. Bol som však vytrvalý a nevzdával som sa. Keď som začínal, tak veľmi málo ľudí jazdilo v republike. Začali sme z ničoho, len bola taká doba, že motorku mal na dedine skoro každý. Teraz je to skôr o peniazoch,“ povedal. Srniša ako technika bavilo hľadať chyby. „Na husliach by ma nikto nenaučil hrať, páčilo sa mi technické myslenie,“ podotkol s úsmevom.

Srniš aj po ukončení aktívnej kariéry zostal verný motokrosu a venoval sa práci s mládežou ako tréner a technický poradca. Svoje bohaté skúsenosti a znalosti prenášal na ďalšie generácie nadšencov motokrosu. Je ženatý, má dve dcéry a vnúčatá. Vnuk jazdí na motorkách, rád sa mu venuje a pomáha mu s údržbou motorky. V polovici deväťdesiatych rokov sa Srniš venoval aj počítačom. „Išiel vtedy Windows 95. Ja som veľmi chcel vedieť, ako to funguje. Rozoberal som a skladal som počítače, až som neskôr robil aj servisného technika vo firme, kde predávali počítače,“ dodal.

Počas minulotýždňových osláv mesta Poltár si prevzal z rúk Petra Sitora Cenu primátora mesta. Srniš ho získal za úspešnú športovú činnosť počas svojej aktívnej športovej kariéry, prínos v oblasti športu a úspešnú reprezentáciu mesta a regiónu. V motokrose Srniš súťažil v triedach do 250 a do 500 na motocykloch Jawa, ČZ, Suzuki a Kawasaki.

Zdroj: vobraze.sk, foto: mesto Poltár

<p>The post Bývalý motokrosový pretekár Peter Srniš z Poltára získal Cenu primátora. Veľmi dobre sa cítil na pozícii mechanika first appeared on vobraze.sk.</p>