Generácie žiakov si Martu Jurčovú, rodáčku z Hnúšte, pamätajú ako prísnu, ale spravodlivú učiteľku. Kolegovia zas ako ženu, ktorá nikdy neodmietla pomoc a pre školu dokázala urobiť maximum. Marta Jurčová pôsobila v školstve viac než tri desaťročia života a podieľala sa aj na rozvoji mesta. „Najväčšou odmenou pre učiteľa nie sú funkcie ani ocenenia, ale to, keď z detí vyrastú slušní ľudia,“ hovorí pre vobraze.sk dlhoročná pedagogička Marta Jurčová (76). Bola aj riaditeľkou Základnej školy na Klokočovej ulici a jedno volebné obdobie i primátorkou mesta. Verejnosť ju môže poznať aj ako aktívnu športovkyňu.

Väčšina jej kariéry je spojená s hnúšťanskými školami, predovšetkým so školou na Klokočovej ulici. Ako jej riaditeľka stála pri dokončovaní viacerých dôležitých projektov – pavilónov, telocvične či športových ihrísk. Na svoje pedagogické roky spomína s veľkou úctou k učiteľom aj ostatným zamestnancom školy. Tradíciou podľa nej boli napríklad spoločné silvestrovské posedenia v škole, ktoré upevňovali kolegiálne vzťahy. „Boli sme výborný kolektív. Pomáhali sme si a stretávali sa aj mimo práce,“ hovorí Jurčová, ktorá vyštudovala prírodopis a základy poľnohospodárskej výroby, neskôr si vzdelanie doplnila o telesnú výchovu.

Prácu nikdy nevnímala len ako povinnosť. Nebála sa pomôcť ani pri manuálnych činnostiach a ako spomína, počas letných prázdnin pomáhala upratovačkám s umývaním okien. „Vážila som si svojich kolegov – učiteľov, ale aj všetkých nepedagogických zamestnancov.“

Dodnes si pamätá aj úsmevné príhody zo školských brigád. Raz sa počas zemiakovej brigády s kolegami spontánne vybrali zagratulovať jednej z učiteliek, ktorú ich návšteva úplne zaskočila, no prijala ich s radosťou a smiechom.

Hrdosť cíti najmä pri stretnutiach s bývalými žiakmi. „Vždy som sa snažila odovzdať im čo najviac vedomostí a vychovať z nich slušných ľudí,“ zdôrazňuje Jurčová, ktorá pracovitosť považovala za samozrejmosť. „Vždy som robila všetko s plným nasadením, aby som sa nemusela za seba hanbiť,“ dodáva.

Jediná žena medzi kandidátmi

Do komunálnej politiky vstúpila krátko po revolúcii v roku 1990 ako poslankyňa mestského zastupiteľstva. Prelom prišiel v roku 1999, keď kandidovala na post primátorky. „Bolo nás deväť kandidátov – osem mužov a ja ako jediná žena. A napokon som vyhrala,“ hovorí.

Obdobie vo funkcii primátorky označuje za roky intenzívnej práce. Často cestovala do Bratislavy, rokovala na ministerstvách a snažila sa zabezpečiť financie pre rozvoj mesta. Oceňuje aj spoluprácu s ministrami, ktorí mali k regiónu blízky vzťah. Počas jej štvorročného mandátu (1999 – 2003) sa podarilo zrealizovať viacero významných projektov – začala sa výstavba mestskej čistiarne odpadových vôd, dokončila sa výstavba základnej školy, rekonštruovalo sa Námestie Jána Francisciho-Rimavského, kultúrny dom aj športová hala pri kúpalisku po požiari.

Ani po skončení volebného obdobia nezostala bokom od verejného života. Pôsobila v mestskej rade, viedla komisiu školstva, kultúry a športu aj bytovú komisiu. V mestskom zastupiteľstve strávila takmer tri desaťročia. „Celý svoj pracovný život som pracovala pre prospech mesta a jeho obyvateľov,“ dodáva s tým, že veľkou oporou jej bol manžel, ktorý pracoval ako majster v podniku Smrečina.

Šport ju sprevádza celý život

Mimoriadne aktívna bola vo volejbale a hrala aj v ženskom futbalovom družstve. Ako doplnila, neskôr sa venovala trénovaniu detí. Je rada, že v škole založila a viedla školské športové stredisko zamerané na volejbal, kde trénovala žiačky 5.a 6. ročníkov. Ani odchod do dôchodku neznamenal koniec jej športových aktivít. Venovala sa cvičeniu v skupine žien. „Človek stuhne… od rána do auta, z auta do obchodu… treba sa skúsiť pohnúť,“ vysvetľuje motiváciu k pohybu aj vo vyššom veku. Hoci musela podstúpiť operáciu bedrového kĺbu a istý čas sa pohybovala pomocou palíc, vďaka svojej húževnatosti sa opäť vrátila k pravidelnému domácemu cvičeniu a chôdzi bez opory. Okrem športu sa venovala svojej záhrade, hlavne pestovaniu ruží. V súčasnosti sa jej život točí najmä okolo rodiny.

Dnes žije pre rodinu

Po predaji bytu v Hnúšti sa s manželom presťahovala v uplynulých rokoch k dcére do Česka neďaleko Prahy. Dnes je, ako sama hovorí, „babičkou na plný úväzok“. Má štyri vnúčatá a pomáha mladšej dcére s každodenným rodinným kolobehom, vozí deti na angličtinu, športové tréningy aj do hudobnej školy. Rada sa venuje aj vareniu.

Vo voľnom čase rada číta, sleduje aktuálne dianie na internete a stále sa zaujíma aj o to, čo sa deje v Hnúšti. „Stále sledujem, čo sa v meste deje, čo sa buduje a mení,“ priznáva Jurčová. Počas Dní mesta Hnúšťa jej bude koncom mája udelené Čestné občianstvo mesta. Ako povedala, veľmi ju to potešilo, že na ňu nezabudli v rodnom meste. Podľa jej slov sa však nebude vedieť zúčastniť a osobne si ho prevziať. Jurčovej bola v minulosti udelená aj Cena mesta.

Za svoj najväčší životný úspech považuje rodinu. „Ťažko povedať, čo považujem za najväčší úspech, ale určite som hrdá na svoje dve dcéry. Síce nešli v mojich šľapajach, no vyrástli z nich slušné, pracovité a zodpovedné ženy,“ hovorí. Staršia dcéra žije s rodinou v Amerike, mladšia v Česku. Vyštudovala Ekonomickú univerzitu a pracovné povinnosti ju často zavádzajú aj do zahraničia. O to viac si rodina váži pomoc starých rodičov. Životným mottom Marty Jurčovej je podľa nej veta, ktorej zostala verná po celý život. „Svet nemá slzy rád, ešte ťa vysmeje. V živote vyhráva ten, kto sa usmeje.“

Hnúšťanskí poslanci odsúhlasili Cenu mesta pre Vladimíra Zána, Cenu primátora dostane televízny redaktor a moderátor Ján Škorňa

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Marta Jurčová

<p>The post Dlhoročná pedagogička Jurčová pracovala celý život pre Hnúšťu. Dianie v meste sleduje z Čiech first appeared on vobraze.sk.</p>