Najmladší účastník sa stal víťazom piateho ročníka Málinského drevorubača. Matúš Fekiač zo Slanej Lehoty pri Poltári pri svojej premiére na tejto súťaži porazil skúsených drevorubačov a okrem prvenstva získal aj titul najsympatickejšieho drevorubača roka. Druhé miesto obsadil Jozef Šálka z Oravy, tretí skončil Marek Janiga z Ružomberka. Súťaž v MálincI opäť spojila profesionálov pracujúcich v lesoch, študentov lesníckych odborov aj ďalších ľudí, ktorých spája vzťah k drevu a práci v lese.

O výsledkoch rozhodovali disciplíny, v ktorých museli súťažiaci preukázať silu, rýchlosť, technickú zručnosť i presnosť. Nešlo pritom iba o fyzickú silu. Pri práci s motorovou pílou rozhodujú detaily, správny smer, hrúbka nedorezu či schopnosť presne odhadnúť pohyb dreva. „Stinka stojanového kmeňa na presnosť sa mi podľa mňa podarila najviac. Som za ňu najviac rád,“ povedal pre vobraze.sk víťaz Matúš Fekiač. Tam sa a rozhodovalo už medzi tromi najlepšími, ktorí získali najviac bodov v súťaži. Ako priblížil, na súťaže chodí už od školy. Študoval v Banskej Štiavnici a Málinecký drevorubač bola jeho piata súťaž. Doteraz sa mu práve na nej podarilo dosiahnuť najlepšie umiestnenie.

Skúsenosti zbieral aj mimo Slovenska. Súťažil v Česku či Rumunsku, ale aj na domácich podujatiach. Robí pilčíka a práca s drevom ho podľa vlastných slov baví a zaujíma ho všetko, čo s ňou súvisí. Mladým ľuďom, ktorí premýšľajú nad výberom povolania, by však jednoznačný návod nedával. „Nech si vyberú tak, ako to cítia,“ odkázal.

Chcú ukázať, čo práca v lese skutočne znamená
Hlavný organizátor Juraj Janšto vníma podujatie predovšetkým ako spôsob, ako verejnosti priblížiť prácu ľudí v lese. Drevorubačina je podľa neho náročné a nebezpečné povolanie, ktoré si zaslúži rešpekt. Cieľom súťaže je podľa jeho slov poukázať práve na náročnosť a riziká práce v lese a zároveň si uctiť robotníkov, ktorí sa tejto činnosti venujú. Aj preto sa organizátori tešili z účasti 22 súťažiacich. Medzi nimi boli profesionáli a ľudia, ktorí v lese pracujú. Okrem nich skúsenosti zbierali aj dvaja študenti Spojenej odbornej školy v Poltári. Jeden z bývalých študentov sa už do súťaže zapojil aj ako pretekár, pričom vlani si prišiel predovšetkým po skúsenosti. Piaty ročník podľa Janšta priniesol pokojný priebeh. „Bol to asi najpokojnejší ročník s hladkým priebehom,“ zhodnotil organizátor.

Súťaž však podľa neho dávno nie je iba o výsledkoch. Medzi účastníkmi postupne vznikli priateľstvá a z obyčajného súťaženia sa stáva pravidelné stretnutie ľudí, ktorých spája les. „Niektorí prišli raz, iní chodia pravidelne. Vznikajú tu nové priateľstvá, aj si sem tam zatelefonujeme. Pomaly sme ako jedna veľká rodina, veď tá hora nás spája,“ povedal Janšto.

Najstarší súťaží pravidelne
Medzi účastníkmi nechýbal ani Róbert Bartuš, ktorý sa zúčastnil na všetkých piatich ročníkoch. Hoci nepatrí medzi profesionálnych pilčíkov, jeho povolanie je úzko späté s lesníctvom.

Organizátori si ho vážia aj preto, že je vždy ochotný pomôcť či poradiť. Aj keď je najstarším pretekárom, podľa organizátorov rozhodne nepatrí do „starého železa“. Práve jeho pravidelná účasť je jedným z príkladov toho, ako si Málinecký drevorubač za päť rokov vytvoril vlastnú komunitu.

Medzi drevorubačmi opäť nechýbala Júlia z Poľska
Zaujímavým prvkom tohtoročnej súťaže bola opäť ženská účasť. V Málinci sa predstavila Júlia Królik z Poľska, ktorá pracuje ako arboristka. Ako nám priblížila, pohybuje sa vo výškach, stará sa o stromy v parkoch a venuje sa aj odstraňovaniu hrubých konárov. Ide pritom o prácu, pri ktorej musí človek zvládať výšky, techniku aj riziko.
Organizátori jej účasť ocenili aj symbolickým darom – dostala prsteň z dreva. Ako Janšto priblížil, bola z neho prekvapená, no zároveň ju gesto potešilo. „Bolo vidieť, že je šikovná a že už má skúsenosti. Chodila po viacerých súťažiach a zbiera ich ďalej,“ zhodnotil jej výkon aj jeden zo súťažiacich.

Podľa organizátorov by v budúcnosti mohli pripraviť aj samostatnú disciplínu pre ženy či amatérov, ktorí majú skúsenosti s prácou s motorovou pílou. Ženy sa totiž s touto technikou stretávajú aj pri práci okolo chalúp či na svojich pozemkoch.

Valentýni: V hore ide každú chvíľu o život
Medzi domácimi súťažiacimi bol aj Filip Valentýni z Málinca, ktorý už patrí medzi skúsenejších účastníkov. V minulosti sa mu podarilo získať titul najsympatickejšieho drevorubača, raz bol prvý a raz druhý. Vlani skončil na druhom mieste, tentoraz však na medailu nedosiahol.

Na súťaž sa podľa vlastných slov tento rok ani nestihol výraznejšie pripravovať. „Len ráno som zobral pílu a šiel som sem,“ povedal s úsmevom. Najviac ho baví disciplína odvetvovanie kmeňa, ktorá je podľa neho zaujímavá nielen pre samotných súťažiacich, ale aj pre divákov. Práve pri nej sa naplno ukáže šikovnosť pri práci s motorovou pílou a schopnosť zvládnuť ju v neprirodzenej, prikrčenej polohe. Valentýni sa v lesníctve pohybuje od skončenia školy v Poltári, kde študoval odbor zameraný na mechanizáciu lesnej výroby. Začínal ako pilčík, dnes pracuje s technikou LKT a venuje sa približovaniu dreva. Práca s motorovou pílou mu však stále nie je cudzia.

Podľa neho ide o fyzicky náročnú a zároveň nebezpečnú prácu, ktorá navyše nie je vždy dostatočne ocenená. „Hora je vojna, ako sa hovorí. Všeličo sa môže stať behom sekundy,“ povedal. Každý pilčík sa podľa neho po práci v hore môže tešiť z toho, že sa večer vráti domov. Napriek riziku však svoju prácu vníma ako dôležitú. „Je to kraj, kde veľa pracovných príležitostí nie je,“ pripomenul.

Domáci súťažiaci to nevnímajú iba ako boj o víťazstvo
Pre Valentýniho má Málinecký drevorubač osobitný význam práve preto, že sa koná doma. Podobná súťaž podľa neho v okolí chýba. „Zídeme sa tu s ľuďmi, čo sme od fachu, vymeníme si príbehy a skúsenosti. Neberiem to ako súťaž, ale skôr ako stretnutie a dobre sa tu cítime,“ povedal.
Priznal však, že súťažiť pred domácim publikom nie je vždy jednoduchšie. Hoci je práca v lese každodennou súčasťou jeho života, pred veľkým množstvom divákov sa dostaví aj nervozita.

Drevorubači ukázali svoju zručnosť aj zabavili návštevníkov
Súťažné disciplíny preverili rôzne schopnosti účastníkov. Súťažilo sa napríklad v odvetvovaní, sekaní sekerou na presnosť či kalení metrovice na polienka. Vyvrcholením bola finálová disciplína spúšťanie klád na presnosť. Úlohou súťažiacich bolo trafiť kolík zapichnutý v zemi, prípadne sa k nemu dostať čo najbližšie.

Podujatie však nebolo iba športovým zápolením. Málinecký drevorubač sprevádzal aj kultúrny program a večer pokračoval ďalšou zábavou. Špeciálnym momentom bolo spoločné uvedenie drevorubačskej hymny, ktorú prišiel zaspievať Denis Sendrei. Organizátori na záver poďakovali všetkým súťažiacim, účastníkom a ľuďom, ktorí sa na príprave podujatia podieľali.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Najmladší účastník Málinského drevorúbača Matúš z Poltára zdolal skúsených súťažiacich. Rozhodovali milimetre first appeared on vobraze.sk.</p>

Elena Riečicová z Málinca vytvára háčkované hračky, ale tiež príťažlivé plavky. Za týmto nápadom stoja jej vnučky. Predtým pracovala v sklárni. Ako hovorí, v dedinke obkolesenej prírodou žije spokojný život so svojimi najbližšími.

Elena Riečicová sa venuje ručným prácam už 60 rokov. Vyrastala v rodine, kde bolo háčkovanie či štrikovanie každodennou záležitosťou. „Ručným prácam sa venovala mama i stará mama, čiže bolo to pre mňa také prirodzené. Ja som ich napodobňovala a ony ma to učili,“ povedala pre vobraze.sk Elena Riečicová (74). Najskôr háčkovala dečky a obrusy, potom štrikovala, či už ručne alebo na stroji. Neskôr začala vyrábať vianočných anjelikov či hviezdičky. Až asi pred piatimi rokmi prišli jej vnučky s tým, aby skúsila háčkovať aj hračky.

Pani Elene sa to zapáčilo tak veľmi, že pri tom zostala dodnes. „Keď háčkujem hračky, tak sa tiež cítim ako dieťa. Teším sa z toho a kontrolujem, či sú očká dobre spravené,“ ozrejmila. Háčkuje bábiky, macíkov, zajačiky či sovičky. Ako hovorí, hračky vytvára podľa obrázkov, buď ich podaruje, alebo predáva a dostali sa už aj do rôznych krajín v zahraničí. „Teší ma, že moje hračky majú ľudia nielen u nás v dedinke alebo tu na Slovensku, ale aj v Japonsku, Anglicku alebo Taliansku,“ priblížila Elena Riečicová. Nevytvára len bežné bábiky, no sleduje aj nové trendy, ktorým sa dokáže prispôsobiť.

Naposledy takto uháčkovala bábiky Wednesday. Inšpirovala ju k tomu postava z populárneho seriálu pre mladých ľudí. Ako ďalej prezradila, najviac je pyšná na jedného väčšieho anjelika, ktorého vyrobila ako prvého a aj si ho ponechala. „Pyšná som aj na také veľké háčkované obrusy, tie má jedna z dcér. Keď k nim prídem na návštevu a vidím, ako si dokáže vážiť moju robotu, tak to mi vie urobiť veľkú radosť,“ hovorí dojato.

Okrem hračiek háčkuje aj čiapky, tašky, ženské topíky či plavky. Aj to bol nápad jej vnučiek. Zo začiatku najskôr sledovali, aké trendy idú vo svete a podľa tohto skúšala Elena háčkovať. Jej plavky sú zvodné a sexy. Aby sa nezničili, háčkuje ich z kvalitného materiálu, ktorý je určený na výrobu plaviek a letných modelov, a preto sú vhodné aj na kúpanie. „Zvyknem hovoriť, že zákazníčky sú veľmi krásne ženy, no ešte krajšie sú v mojich plavkách. A svedčia o tom aj ich reakcie spokojnosti a poslané fotky z dovoleniek,“ poznamenala s úsmevom. Elena Riečicová je aktívna na sociálnych sieťach. Svoje výrobky prezentuje na Instagrame pod profilom Kroschelka. „Názov som vymyslela spolu s vnučkami. Pohrali sme s slovíčkom crochet, čo je po slovensky háčkovanie a mojím menom, tak vznikla Kroschelka,“ prezradila. Následne doplnila, že s profilom na sociálnej sieti jej pomáhajú vnučky, no odvtedy, ako obe žijú vo Švajčiarsku, musí byť aj ona na sociálnych sieťach aktívnejšia. Skonštatovala, že bez radosti z výsledku by to pri tejto záľube nefungovalo a veľmi dôležité bolo, že mala pri sebe dobrých ľudí, ktorí ju vždy podporovali.

Elena Riečicová je dôchodkyňa a žije v Málinci (okres Poltár). Dlhé roky pracovala v sklárňach, kde robila kresličku a návrhárku. „Bola to úžasná a krásna práca. Boli tam dobrí ľudia, všetci sme sa poznali. Rada na túto prácu spomínam,“ vyjadrila sa. V istom období bola v obci aj osvetárkou. Má však tiež iné záľuby. Podľa jej slov nechce byť upätá len na jednu vec. Rada počúva hudbu, a to od najmodernejšej až po tú vážnu alebo ľudovú. Jej záľubou je aj práca okolo rodinného domu a v záhradke. Bavia ju aj sociálne siete a veľmi rada má aj rodinné stretnutia, kde spomínajú so súrodencami na detstvo a mladosť. „V Málinci mám najbližšiu rodinu, priateľov, takže mám pri sebe všetko, čo najviac milujem. Moja dedina je krásna, obklopená horami, máme tu priehradu, čiže som tu spokojná. A moje deti a vnúčatá, to je moja najväčšia radosť,“ uzavrela Riečicová.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album E. Riečicovej

<p>The post Šikovná Málinčanka Elena háčkuje hračky, čiapky i plavky first appeared on vobraze.sk.</p>

Všestranný Peter Mužík z Málinca (okres Poltár) hráva od detstva na heligónke. Získal už tri tituly Majster heligonkár, ktorý udeľujú na regionálnej prehliadke v Budinej. Pracuje v Lučenci ako strojár, opravuje súčiastky do motorov. Svoje zručnosti však využíva aj iným spôsobom. Heligónky totiž aj opravuje, venuje sa tiež výrobe rukovätí na nože, ale aj práci s kožou. „Poniektorí ľudia sa zvyknú smiať a hovoriť, že ak to Mužík v Málinci nespraví, tak asi nikto,“ povedal pre vobraze.sk s úsmevom Peter Mužík (22). Zaujímavosťou je aj jeho zbierka uniforiem a predmetov z druhej svetovej vojny.

Veľkou vášňou Petra Mužíka bola už odmalička heligónka. K hre na nej sa dostal úplne náhodou vďaka starým rodičom, ktorí mali malú heligónku – „populárku“. „Táto heligónka bola určená mojej mame, tá na nej ale prestala hrať, lebo keď ešte bývali v bytovke, tak sa susedia sťažovali a tým jej hru na nej sprotivili. Ja som ju našiel, keď som mal deväť rokov, no a o rok alebo dva som si ju zobral domov a odvtedy je stále pri mne,“ priblížil mladý heligonkár.

Hrávať sa učil spočiatku takmer samostatne. „Takú menšiu pomoc mi poskytol starkin brat, on na heligónke trochu hrával. Celkovo to však nebolo tak, že by si niekto ku mne sadol a ukázal mi to,“ hovorí Peter Mužík. Od začiatku pôsobí prevažne ako sólista, teda vlastná hra a k tomu aj spev, ale občas spolupracuje s niektorými folklórnymi súbormi alebo spevákmi. Svoje nadanie predvádza na vystúpeniach po celom Banskobystrickom kraji, ale dostal sa aj za jeho hranice.

Jeho talent nezostal iba pri hre na heligónku, ovláda aj iné hudobné nástroje, a to akordeón, chromatiku, ruskú harmoniku – „garmošku“ i ústnu harmoniku. Na akordeón sa začal učiť na Základnej umeleckej škole v Lučenci, ktorú mu odporučili jeho známi. „Najprv som si myslel, že to je odbor harmonika. Zo dňa na deň som sa rozhodol ísť na prijímacie skúšky. Prijali ma a na druhý deň som zistil, že sa tam učí hra na akordeóne,“ povedal Peter. K ďalšiemu hudobnému nástroju chromatike, ktorá má tiež ruský pôvod, sa dostal vďaka tomu, že má v obľube ruské piesne. „Jedného dňa prišli do Málinca Rusi, čo hrali tieto piesne. Ja som sa s nimi dal do reči, odohral som s nimi nejaké koncerty na heligónke. Oni mi odporučili, nech si zoženiem chromatiku a učím sa hrať na nej,“ hovorí Peter Mužík. Na strednej škole stretol učiteľa, ktorý ho požiadal o to, aby ho naučil hrať na „garmoške“. Keďže Peter vtedy tento hudobný nástroj až tak neovládal, spoločne s učiteľom sa učil aj on.

Približne tri roky zbiera predmety a uniformy z druhej svetovej vojny. Jeho zbierku tvorí teda samotná replika ruskej uniformy, odznaky, pracky na opasky, repliky granátov a iné. „Mám kamarátov, ktorí sú v klube, kde robia rekonštrukcie bojov a prednášky. Stále som to tak obdivoval a vlastne odmala mám rád historické i vojnové filmy. To ma k tomu tak priviedlo,“ ozrejmil Mužík. Predmety získava najmä prostredníctvom internetu či priateľov.

Vo svojom voľnom čase opravuje heligónky, pričom dokáže opraviť všetko okrem ladenia či mechov. V jeho domácej zbierke hudobných nástrojov sa nachádza aj heligónka, ktorú si celú poskladal sám. Svoju zručnosť preukazuje tiež pri výrobe rukovätí na nože. Tvorí najmä pre známych či rodinu. „Čepeľ si kupujem alebo mi ju niekto prinesie a rukoväť potom vyrábam. Najprv som ich robil z dreva, ale starký bol poľovník a zachovala sa mu zbierka parožia, takže teraz robím hlavne z toho,“ uviedol Peter. Okrem toho sa venuje aj práci s kožou. Vyrába puzdrá na nože, zhotovil dve pastierske kapsy, ale jeho remeselné začiatky sa viažu k výrobe remeňov na zvonce. Ak si nájde čas, rád sa vyberie aj niekam do prírody na prechádzku alebo väčšiu túru.

Zdroj: Dominika Husárová, foto: archív P. Mužíka

<p>The post Helingonkár Mužík z Málinca púta pozornosť svojimi rôznorodými zručnosťami first appeared on vobraze.sk.</p>

Mária Joklová z Málinca je učiteľkou na prvom stupni základnej školy. Zároveň sa však venuje tkáčskemu remeslu. Krosná, na ktorých pracuje, sú dedičstvom po starej mame. Majú vyše sto rokov. ,,Tkala moja starká, niekedy sa tkalo v každej domácnosti. Toto mi utkvelo v pamäti a ako malá som starkú obdivovala, keď tkala vzory. Mala božskú trpezlivosť. Robila som jej pri tom často spoločnosť,“ spomína pre vobraze.sk na svoje začiatky Mária Joklová (53).

Na Základnej škole v Málinci (okres Poltár) už odučila 26 rokov. Momentálne má triedu prvákov. ,,Učiteľská práca ma napĺňa, baví. Nepatrím medzi učiteľov, ktorí sú vyhorení. Od detí dostávam veľa lásky. Učiteľkou som sa túžila stať od detstva. Bol to môj sen, ktorý sa splnil,“ hovorí Mária Joklová (53). Na deťoch miluje najmä ich bezprostrednosť a otvorenosť.

Mária Joklová je zručnou remeselníčkou, ktorá skrýva vo svojich rukách hotový poklad. Začínala olejomaľbami, ďalej sa venovala rôznym servítkovým metódam, výrobe šperkov, mydielok a sviečok, taktiež krojovým bábikám a rôznym iným dekoráciám. Najväčšiu radosť jej však robí práve tkáčstvo. Aktívne sa tomu venuje štyri roky. Dôležitou časťou pred jeho začatím je správne natiahnutie osnovy. ,,Osnovu viem nasnovať, ale pomáha mi pri tom Ľubka Žilková z Kokavy nad Rimavicou, ktorá mi spoločne s manželom zreparovala aj krosná. Je to zdĺhavá záležitosť, ktorá si vyžaduje aspoň troch ľudí. Ak by nebola osnova správne našponovaná, zle by sa tkalo,“ približuje prípravný proces Joklová. Ďalším postupom je navliekanie nití. Podstatné je nepomýliť sa, pretože stačí jedna malá chybička a všetko sa začína odznovu.

Výsledkom jej tvorivej činnosti na krosnách sú tradičné tkané koberce z regiónu. Ich ozdobou sú hlavne vzory z Málinca a okolia. Kľúčovým materiálom pri ich tvorbe sú rôzne staré tričká či handry. ,,Bavlnené tričká či posteľné oblečenie to je najlepšie, keďže sa to dá pekne trhať. Čím je dlhší pásik, ktorý sa bude zatkávať, tým sa ľahšie pracuje,“ ozrejmila. Samotná výroba jedného pokrovca – približne dvojmetrového trvá jeden celý deň, pokiaľ ide o aktívnu tvorbu, bez prípravného a záverečného procesu. Tkáčstvu sa venuje v pohodlí domova vždy po práci a hlavne, ako ona hovorí, keď ju kopne múza. Pri krosnách dokáže presedieť aj celý víkend. Najradšej pracuje, keď je okolo nej ticho a pokoj. Momentálne kvôli blížiacim sa vianočným sviatkom vyrába aj šitých anjelikov z rôznych dekoratívnych látok.

Myšlienku o zachovaní tradícií sa snaží rozvíjať aj na pôde školy. Organizuje tam hodiny tkáčstva pre najmenších. Je ju možné stretnúť na rôznych remeselných trhoch a tiež na kurzoch pre dospelých.

S ľudovou kultúrou ju spájalo aj vedenie detského folklórneho súboru Málinčok, ktorý však už zanikol a tiež kedysi spolupracovala so ženskou speváckou skupinou Jánošík z Fiľakova. Pred dvomi rokmi bola autorkou knihy Ľudová slovesnosť Novohradu, kde zaznamenala rôzne zvykoslovia a príbehy z okolia Málinca, Poltára, Cinobane, Lovinobane či Kalinova.

Chce si vytvoriť vlastnú dielňu. V budúcnosti sa mieni naučiť pracovať na hrnčiarskom kruhu, ktorý by mala umiestnený vo svojej dielni aj s pecou. ,,Dnešná mládež si vôbec nevie predstaviť prácu našich predkov, ako to fungovalo. Mám dcéru, ktorá zdedila po mne umelecké gény a zároveň vnúčatá, ktoré vediem k tradíciám. Ide mi hlavne o zachovanie hodnôt, teda toho, čo nám nechali naši predkovia, aby sa odovzdávalo ďalším generáciám. Verím tomu, že tú radosť a lásku, ktorú vkladám do mojej práce, že po mne ostane a nájde sa niekto, kto ju bude posúvať ďalej,“ povedala Mária Joklová.

Zdroj: Dominika Husárová, foto: album M. Joklovej, reprofoto TV Florena a FB ZŠ Málinec

<p>The post Učiteľka z Málinca sa venuje tkáčskemu remeslu. Používa vyše storočné krosná first appeared on vobraze.sk.</p>

Nad vodnou nádržou Málinec v okrese Poltár horí v týchto dňoch sviečka. Zapálili ju vedľa prícestného kríža, ktorý pripomína aj udalosti z pred viac ako 30-tich rokov. Ide o vysídlenie obyvateľov dedinky Hámor a priľahlých usadlostí. Na staršom pomníku bola doložená mramorová tabuľa s fotografiou kostola, ktorý aj niekoľkými domami zaplavili počas výstavby priehrady. Ako sme sa dozvedeli na mieste, ide o najmladšiu z troch priehrad vodárenskej sústavy nádrží. Ďalšie sú v obciach Klenovec a Hriňová.

Pred výstavbou tohto vodného diela malo byť z tunajších osád vysťahovaných približne 150 obyvateľov. Zanikli tak gazdovstvá, kostol či ľudová škola.

Jej okolie tento týždeň začalo byť pestrofarebné. Listy stromov na najbližších kopcoch sa sfarbili do žlta až červena. „Pred týždňom to tu bolo ešte všetko zelené, len prednedávnom sa to tak pekne vyfarbilo,“ povedali nám pracovníci pri nádrži. Naokolo vodného diela bol v uplynulých rokoch vysadený ochranný lesný porast, ktorý tvorí ťažko priechodný priestor, aby bol sťažený prístup k brehom. Ak pripomínajú, platí tam stále prísny zákaz vstupu ľudí.

Prvé práce na priehrade začali 1. apríla 1986. Dokončená bola v prvej polovici 90-tych rokov. „Pamätám si ešte, ako to stavali, keď som chodil naokolo bicyklom. Stromy boli ešte nízke a bolo pekne vidieť na nádrž aj z cesty. Je tu veľmi pekné prostredie. Možno aj preto, že je tu najvyšší stupeň ochrany,“ povedal pre vobraze.sk Štefan. V okolí nádrže sa v minulosti konali aj cyklistické preteky. Povrch cesty je však na viacerých miestach poškodený a opravovaný.

Vodná nádrž slúži ako zásobáreň pitnej vody pre priľahlé okresy a reguluje horný tok rieky Ipeľ. V tejto oblasti pocítili úbytok vody obyvatelia koncom 70. rokov minulého storočia. Po výstavbe 53 metrov vysokej priehrady s celkovým objemom viac ako 26 mil. m3 trvalo jej napustenie 1,5 roka. Súčasťou nádrže sú tri malé vodné elektrárne a združený funkčný objekt.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Nad vodnou nádržou už horí sviečka first appeared on vobraze.sk.</p>

Hasiči aktuálne zasahovali pri vážnej dopravnej nehode v okrese Poltár. Pri Málinci zišlo z cesty osobné auto značky Peugeot. Zostala v ňom zakliesnená osoba, ktorá už nejavila známky života.

Hasiči ju z havarovaného auta vystrihávali pomocou hydraulického zariadenia. Podľa Radovana Vanča z Hasičského a záchranného zboru v Lučenci na mieste zasahovali štyria príslušníci na jednom vozidle. „Nehodu nám nahlásil náhodný vodič, ktorý išiel naokolo. Musela sa stať už dávnejšie, možno aj pár hodín,“ priblížil pre vobraze.sk Vančo. 

Príčinu tragickej dopravnej nehody vyšetruje polícia. 

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Pri Poltári došlo k vážnej nehode so smutným koncom first appeared on vobraze.sk.</p>