O rekonštrukciu mestskej plavárne v Rimavskej Sobote sa uchádza šesť subjektov. Podľa primátora Jozefa Šimka všetci predložili ponuky vyššie, ako bola odhadovaná hodnota zákazky približne 5,5 milióna eur. Mesto preto v súčasnosti pokračuje v elektronickej aukcii. O víťazovi ani konečnej cene zatiaľ rozhodnuté nie je. Podľa Šimka je najnižšia z predložených ponúk približne o 880-tisíc eur vyššia ako odhadovaná suma. Pri najvyššej ponuke je rozdiel podľa primátora 2,1 milióna eur.

Výsledná cena však zatiaľ nie je známa, keďže ponuky sa ešte upravujú v rámci elektronickej aukcie. „Robíme teraz verejnú aukciu, dražbu, nakoľko bolo oslovených šesť firiem a všetci prišli s ponukou vyššou, ako bola odhadovaná 5,5 milióna eur,“ uviedol pre vobraze.sk Šimko. Ak sa cenu nepodarí znížiť v rámci dostupných finančných prostriedkov, podľa primátora bude mesto musieť hľadať zdroje na prípadné dofinancovanie projektu vo vlastnom rozpočte. Nie je preto vylúčené, že v tomto volebnom období sa ešte môže jedno mimoriadne rokovanie konať. S rekonštrukciou by sa podľa Šimka malo začať koncom septembra. Plaváreň je zatvorená od mája.

Rimavská Sobota získala na rekonštrukciu mestskej plavárne nenávratné finančné prostriedky. Celková hodnota projektu je približne 5,5 milióna eur. Rekonštrukcia zahŕňa energetickú obnovu objektu, zateplenie, výmenu otvorových konštrukcií, modernizáciu vykurovania, vetrania a ďalších technických zariadení. Obnovou má prejsť aj bazénová časť a technológia úpravy vody. Projekt počíta tiež s využitím obnoviteľných zdrojov energie a opatreniami súvisiacimi s bezbariérovým prístupom.

Po ukončení verejného obstarávania chce mesto odovzdať stavenisko víťaznej firme. Primátor odhaduje dĺžku stavebných prác na približne 1,5 roka.

Počas rekonštrukcie môže byť pre verejnosť alternatívou Lučenec
Plaváreň je už zatvorená a mesto rieši, ako zabezpečiť možnosť plávania pre obyvateľov počas rekonštrukcie. Jednou z možností je využívanie plavárne v Lučenci. Primátor Šimko uviedol, že o tejto možnosti hovoril s lučeneckým viceprimátorom Pavlom Baculíkom. Podľa jeho slov by Rimavská Sobota mohla svojim obyvateľom preplácať vstupné do lučeneckej plavárne.

Podobný systém už fungoval v opačnom smere. Keď bola zatvorená plaváreň v Lučenci, obyvatelia mesta využívali plaváreň v Rimavskej Sobote a Lučenec im vstupné preplácal. „Občania sa preukázali v plavárni občianskym preukazom a zoznam a počty boli potom zaslané na mesto na preplatenie,“ informoval vobraze.sk Tomáš Majoros, vedúci oddelenia správy mestských športovísk v Lučenci. Rimavská Sobota by podľa Šimka mohla využiť rovnaký spôsob. Presné podmienky prípadného preplácania vstupného zatiaľ dohodnuté nie sú. „Lučenecká samospráva platila občanom a my budeme našim. V rozpočte budeme na to musieť nájsť finančné prostriedky,“ uviedol primátor s tým, že zrejme pôjde o dve sezóny.

Poslanci podporujú možnosť preplácania vstupného
Možnosť prispievať obyvateľom na vstupné do lučeneckej plavárne podporujú aj niektorí poslanci mestského zastupiteľstva. Attila Halász uviedol, že takéto riešenie by bolo podľa neho vhodné. Zároveň však dodal, že nevie, či sa ním vedenie mesta už zaoberalo. Za dôležité považuje najmä to, aby bola rekonštrukcia dokončená.

Poslanec Roman Vaľo považuje zavedenie podobného opatrenia za potrebné aj v Rimavskej Sobote. „Lučenec nám v tomto veľmi rád vyjde v ústrety, aby naši plavci mohli trénovať alebo chodiť za zvýhodnených podmienok do Lučenca,“ uviedol Vaľo. Podľa neho by mesto R. Sobota malo byť schopné nájsť na toto obdobie potrebné finančné prostriedky. Zároveň pripomenul, že v mestskom zastupiteľstve sa pred niekoľkými mesiacmi rokovalo aj o zvýhodnenom vstupnom pre darcov krvi a držiteľov Jánskeho plakety. Návrh však napokon zavedený nebol.

Možnosť spolupráce s Lučencom podporuje aj poslanec Michal Slovák. Poukázal na to, že keď bola zatvorená lučenecká plaváreň, Lučenčania využívali tú v Rimavskej Sobote. „Keď sme im vedeli pomôcť, tak na oplátku by mohli aj oni,“ uviedol Slovák.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post O rekonštrukciu plavárne v R. Sobote sa uchádza šesť subjektov, všetci prišli s vyššími ponukami. Vstupné v Lučenci chce mesto preplácať first appeared on vobraze.sk.</p>

Uznávaná novinárka, spisovateľka a dokumentaristka Veronika Homolová Tóthová sa aj po rokoch pravidelne vracia do svojho rodného Lučenca. Hoci už dlhší čas žije pri Bratislave a pracovný život ju zaviedol ďaleko za hranice Novohradu, vzťah k mestu, v ktorom vyrastala, a k regiónu, kde začínala ako mladá novinárka, zostal pre ňu mimoriadne silný. Práve prvé skúsenosti z lokálnych médií jej podľa vlastných slov vytvorili vzťah nielen k Lučencu, ale aj k širšiemu regiónu Novohradu a Gemer-Malohontu.

Pracovať začala ako 17-ročná v mestskej televízii v Lučenci, ktorá sa v priebehu dvoch až troch rokov rozrástla na regionálnu televíziu so štúdiami v Lučenci, Fiľakove a Rimavskej Sobote. „Do Rimavskej Soboty som chodila takmer denne – dokonca si myslím, že som sa naučila šoférovať práve tým, že som musela tieto tri štúdiá navštevovať takmer každý deň a prešla som stovky kilometrov,“ hovorí pre vobraze.sk Veronika Homolová Tóthová (46). V Rimavskej Sobote sa venovala najmä kultúrnemu dianiu a spolupracovala s Gemersko-malohontským múzeom či miestnymi osobnosťami. Dodnes jej zostali v pamäti aj drobné situácie z nakrúcaní, ktoré sa do profesionálneho života človeka často zapíšu viac než samotné reportáže. „Zostali mi na to veľmi pekné spomienky. Pamätám si napríklad aj na nakrúcanie mladých hokejistov a ich tréningov, ako tam maminy mrzli na otvorenej tribúne a mali so sebou všetko možné na zahriatie,“ dodáva.

Jej hlavnou profesijnou doménou je dokumentárna tvorba. V televízii JOJ má na starosti špecializovaný historický portál, nakrúca tematické podcasty a venuje sa predovšetkým dokumentárnym filmom. Aktuálne pracuje už na svojom 28. filme a zároveň píše tretiu knihu. „Momentálne určite najviac som dokumentaristka a režisérka. Filmy sa mi nakrúcajú o niečo ľahšie, ako sa mi píše,“ vysvetľuje. Film jej totiž podľa nej ponúka možnosti, ktoré pri písanom slove nemá. Môže doň vložiť hudbu, pracovať s obrazom a predovšetkým s tichom. Práve okamihy ticha považuje za dôležitú súčasť rozprávania, pretože divákovi dávajú priestor zastaviť sa, premýšľať a nechať v sebe príbeh doľahnúť.

Za svoju doterajšiu literárnu a dokumentárnu tvorbu si v auguste prevzala aj Cenu mesta Lučenec v kategórii umenie a kultúra za mimoriadny prínos. Pre rodáčku z Lučenca malo ocenenie špeciálny význam najmä preto, že ho preberala v meste, ktoré je stále úzko späté s jej osobným aj profesijným príbehom. „Mňa to veľmi potešilo, pretože Lučenec je moje milované rodné mesto. Vždy sa doňho veľmi rada vraciam a stále pre mňa zostane špeciálnym miestom. Vyrastala som tu so svojimi rodičmi, so svojím prastarým otcom, ktorý bol pre mňa veľmi dôležitým človekom, a našla som si tu priateľstvá na celý život,“ priblížila Veronika Homolová Tóthová.

Jej najnovší dokumentárny film je venovaný hrdinovi Slovenského národného povstania Vladimírovi Strmeňovi a nesie názov Chlapec povstania. Strmeňa podľa nej verejnosť často vníma predovšetkým cez jeho láskavosť, akordeón a dobrú náladu. Za týmto obrazom sa však ukrýva mimoriadne ťažký životný príbeh človeka, ktorý prežil sirotinec aj vojnové obdobie, no napriek tomu nestratil schopnosť rozdávať radosť. „Keď však poznáte jeho životný príbeh, zistíte, že ak by ste si mali vybrať niekoho, ku komu bol život naozaj veľmi krutý, veľmi tvrdý a častokrát veľmi nespravodlivý, a mal by všetky dôvody na to, aby bol nedôverčivý alebo zatrpknutý, bol by to práve on. A on taký nie je, čo je pre mňa absolútne fascinujúce,“ hovorí.
Dôležitú úlohu v Strmeňovom živote podľa nej zohrala hudba. Pomohla mu prežiť sirotinec, kde ho jedna zo sestier naučila hrať na starom harmóniu.

„Pochopil, že hudbou dokáže rozdávať radosť. Tento film vlastne nie je len o povstaní – snažím sa na ňom ukázať, že nie je dôležité, čo sa vám v živote stane, ale ako sa k tomu postavíte,“ vysvetľuje autorka. Aj pri tomto filme tak hľadala nielen historické fakty, ale predovšetkým človeka, jeho rozhodnutia a spôsob, akým sa dokázal vyrovnať s udalosťami, ktoré mu život priniesol.
Súčasne pracuje aj na ďalších dvoch filmoch z obdobia boja za slobodu. O jednom z nich zatiaľ podrobnosti neprezradila, druhý bude mapovať životný príbeh Branislava Tvarožka, dnes takmer 101-ročného posledného žijúceho člena Vysokoškolského strážneho oddielu, ktorý v posledných dňoch SNP sprevádzal generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta. „Pán Tvarožek je vo výbornej mentálnej kondícii. Veľmi by sme chceli, aby bol film hotový o rok, opäť pri príležitosti výročia SNP,“ dopĺňa.

Popri dokumentoch pokračuje aj v písaní. Pripravuje svoju tretiu knihu, no jej dokončenie zatiaľ nechce časovo odhadovať. „Mám napísaných niekoľko desiatok strán, ale koľko z toho reálne nakoniec použijem, momentálne povedať neviem. Rukopis Mengeleho dievčaťa mal viac ako 500 strán a kniha mala necelých 400. Rukopis Mama milovala Gabčíka mal cez 600 strán. Kým kniha nie je napísaná a rukopis definitívne hotový, nedá sa povedať, či máte napísanú polovicu, lebo neviete, koľko z toho vyhodíte.“

S novým dokumentom Chlapec z Povstania sa chystá aj na celoslovenské turné po školách a knižniciach spojené s premietaním filmu a besedami. Reakcie mladých ľudí sú pre ňu veľkým povzbudením. „Mladí ľudia reagujú na naše filmy veľmi dobre – sú prekvapení, že sa niečo také stalo, a koľko statočnosti a odvahy museli prejaviť ľudia často v ich veku.“ Odovzdávanie historickej pamäti považuje za dôležité v každej dobe, pretože práve príbehy podľa nej dokážu ľuďom priblížiť udalosti, ktoré by inak zostali iba dátumami v učebniciach.
„Nepamätáme si dátumy ani funkcie, ale príbehy si pamätáme vždy. Práve tie nám dokážu ukázať to, ako sa ľudia dokázali postaviť k ťažkým veciam,“ hovorí. Natočila už desiatky filmov s ľuďmi, ktorí prežili prenasledovanie alebo sa postavili na odpor v rokoch 1939 – 1945 a 1948 – 1989. Takmer každý z nich jej podľa jej slov odovzdal rovnaké posolstvo: urobiť všetko pre to, aby nebola vojna. „Priznám sa, že ja som to do tých filmov predtým nedávala, prišlo mi to ako klišé, ktoré nepotrebujeme počuť, lebo to každý chápe. No po vypuknutí vojny na Ukrajine vnímame tieto odkazy úplne inak a život ma naučil, že to, čo sme považovali za samozrejmé, takým nemusí byť.“
Pri dokumentárnej tvorbe preto musí neustále hľadať rovnováhu medzi historickými faktami a emóciou. Pomáhajú jej archívy aj konzultácie s historikmi, pretože ľudská pamäť môže byť po desaťročiach nepresná. „Ľudská pamäť je vrtká, niekedy si pamätník zamení jar za jeseň a vtedy musíte pátrať v archívoch, aby príbeh sedel s faktami a film mal svoju dôveryhodnosť. Niekedy objavíte úžasný mikropríbeh, ale musíte ho zo scenára vystrihnúť – v angličtine sa tomu hovorí ‚kill your darlings‘. Aj keď ten detail milujete, ak berie tempo hlavnému rozprávaniu, musí preč.“

Do svojho rodného mesta sa však vracia nielen pracovně. Pravidelne prichádza napríklad na Dni mesta Lučenec či na spomienkové podujatia venované pamiatke novohradských Židov v lučenskej synagóge. Práve tá je pre ňu spojená aj s detskými spomienkami. Chodila na Základnú školu Vajanského a každý deň prechádzala okolo budovy, ktorá bola vtedy v zanedbanom stave. „Vždy mi bolo ľúto, prečo taká krásna budova stojí opustená. Ako malé deti sme si s kamarátkou hovorili, že je to zakliaty hrad a niekto ho musí prísť zachrániť. Som veľmi rada, že sa ju podarilo zrekonštruovať,“ spomína.
Už 13. septembra sa do Lučenca vráti opäť. Od 16.00 h bude v lučenskej synagóge moderovať 10. ročník tradičného spomienkového podujatia venovaného pamiatke novohradských obetí holokaustu. Následne ju v najbližšom polroku čaká celoslovenské turné po školách a knižniciach s premietaním nového dokumentu Chlapec povstania a diskusiami s mladými ľuďmi. Na termínoch už pracujú so školami v Novohrade. Ak bude záujem aj v okolitých regiónoch, radi prídu napríklad aj do Rimavskej Soboty.

Napriek množstvu pracovných plánov však Veronike Homolovej Tóthovej v týchto dňoch robí najväčšiu radosť rodina a nový osobný míľnik. Jej mladšia dcéra totiž v septembri prvýkrát nastúpila do školy. „V septembri sme išli odviesť našu mladšiu dcérku prvýkrát do školy, z čoho máme doma obrovskú radosť,“ hovorí a dodáva, že Natálka žije dejepisom spolu s nimi. „Hrala v mojich filmoch rovnako ako staršia dcérka, obe so mnou cestujú aj na nakrúcania. A manžel ma historické príbehy tiež veľmi rád. “

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Veronika Homolová Tóthová

Jej knihy zožali úspech. Skúsená novinárka pochádza z Lučenca

<p>The post Homolová Tóthová si za svoju literárnu a dokumentárnu tvorbu prevzala Cenu mesta Lučenec. Priniesla aj životný príbeh účastníka SNP Strmeňa first appeared on vobraze.sk.</p>

Do Lučenca denne dochádza za prácou z Rimavskej Soboty. Už roky stojí za kvetinárstvom Agroflora, ktoré poznajú zákazníci na Novohradskej ulici. Ľubica Žilíková zasvätila veľkú časť svojho života kvetom, aranžovaniu a práci so zákazníkmi. Hoci je podľa vlastných slov pracovne dlhoročnou Lučenčankou iba „na polovičný úväzok“, k mestu, kde podniká, si vytvorila pevný vzťah. „Dvanásť hodín som Lučenčanka a dvanásť hodín Soboťanka. Každému tak hovorím, aby sa nikto neurazil,“ hovorí s úsmevom.

Agroflora sídli na Novohradskej ulici v Lučenci a jej história siaha desaťročia dozadu. Ľubica Žilíková je konateľkou spoločnosti od roku 2005.
Kvetinárstvo sa pritom nešpecializuje iba na predaj hotových kytíc. Zákazníci si tu môžu vybrať rezané, črepníkové či umelé kvety, rôzne aranžmány, dekorácie, darčekové predmety a záhradnícky sortiment. Agroflóra ponúka aj donášku kvetov a kompletné svadobné výzdoby.

Od pestovania kvetov k vlastnému remeslu
Vzťah ku kvetom mala Žilíková ešte dávno predtým, ako sa stali jej prácou. Pochádza z obce Číž a už ako mladá rada pestovala kvety a skúšala, čo všetko sa s nimi dá robiť. „Od mladosti som rada pestovala kvietky a experimentovala s nimi. Vždy mi hovorili, že sa v tom vyznám a ja som sa naozaj snažila. Mala som k tomu vzťah,“ spomína.
V aranžovaní sa podľa vlastných slov vypracovala ako samouk. Neznamená to však, že by zostala iba pri vlastných skúsenostiach.

Spolu s kolegyňami sa zúčastňuje odborných školení, získali rôzne certifikáty a vyskúšali si aj floristické súťaže. Pri práci s kvetmi podľa nej stále sledovať nové trendy, učiť sa a skúšať nové kombinácie.

Kytica musí podľa nej rozprávať
V Agroflore pripravujú kytice na narodeniny, výročia, svadby aj ďalšie životné udalosti. Robia ikebany, aranžmány a špeciálne objednávky. Zákazník však nemusí vždy objednávať vopred – v predajni podľa možností zvyknú mať aj hotové kytice, ktoré si môže odniesť okamžite. „Musí to ladiť, súvisieť, dobre vyzerať,“ vysvetľuje Žilíková svoje pravidlo pri aranžovaní.

Medzi jej obľúbené kvety patria amarilis, alstromérie a klinčeky. Oceňuje na nich aj to, že dokážu vydržať dlho a zákazníkovi prinášať radosť. „Jeden kvet podporuje druhý,“ hovorí.

Práve schopnosť spájať jednotlivé prvky do jedného celku vníma ako podstatu svojej práce. A rovnaký prístup má aj k ľuďom. „Rada spájam ľudí a príbehy, tak rada spájam aj kvety v kyticiach,“ dodáva. V predajni poradia aj tým, ktorí nevedia, čo vybrať

Agroflora chce zostať miestom, kam môže zákazník jednoducho prísť a nechať si poradiť. Popri objednávkach funguje aj ako klasické kvetinárstvo s hotovými kyticami a rastlinami. „Máme nové kolekcie, radi poradíme, pomôžeme pri výbere kvetov či kytice. Zameraní sme na všetko, máme veľa črepníkových kvetov,“ približuje.

Druhou veľkou vášňou je Karel Gott
Keď však Ľubica Žilíková práve nepracuje s kvetmi, veľkú časť jej pozornosti dokáže zaujať hudba. Je dlhoročnou fanúšičkou Karla Gotta a patrí aj do českého fanklubu českého speváka. Na Gottove koncerty chodievala do Českej republiky a speváka mala možnosť stretnúť osobne. Za jeden z najsilnejších zážitkov považuje chvíľu, keď sa na koncerte odhodlala ísť mu oproti. „Bola som na jeho koncerte a keď išiel dolu po schodoch, odvážila som sa ísť mu oproti, aby som sa mu mohla poďakovať za pekný koncert a dala som mu pusu na obidve líca,“ spomína.

S ľuďmi, ktorí boli Karlovi Gottovi blízki, sa pozná dodnes. Sleduje tiež spevákov, ktorí jeho tvorbu interpretujú. Jedným z programov, ktorý ju zaujal, je Takový byl Kája, ktorý bude už najbližší štvrtok v Zámockom hoteli Ganevia v Haliči.

Gottovi zostala verná aj po jeho smrti. Pravidelne chodí na jeho hrob a pri rôznych výročiach mu prináša kvety.

Apollo, Gott a kvetinárstvo v jednom príbehu Práve tu vidí aj zaujímavú symboliku. Kvetinárstvo sa nachádza v priestoroch lučeneckého kina Apollo a Žilíková pripomína, že s Apollom sa podľa nej spája aj začiatok Gottovej kariéry.
Pre ženu, ktorá celý život spája kvety a ľudí, je tak spojenie kvetinárstva, kina a hudobnej legendy viac než náhoda. Teší ju možnosť podieľať sa na programe na Haličskom zámku.

Kvetinárstvo Agroflóra tak pre ňu nie je iba miestom, kde sa predávajú kvety. Je to práca, ktorú si vybudovala na dlhoročnom vzťahu k rastlinám, ale aj priestor, v ktorom sa stretávajú zákazníci, príležitosti, spomienky a príbehy. A keďže sama hovorí, že „jeden kvet podporuje druhý“, možno podobne funguje aj jej vlastný príbeh – Rimavská Sobota, Lučenec, kvety a Karel Gott v jednej kytici.

Zdroj: PR – Článok, Agroflora, sro.

<p>The post Z R. Soboty denne dochádza do lučeneckého kvetinárstva. Ľubica Žilíková spája kvety, ľudí aj príbehy a zbožňuje Karla Gotta first appeared on vobraze.sk.</p>

Z malej pekárne vo Veľkom Krtíši sa za viac ako tri desaťročia stala rodinná firma, ktorá dnes zásobuje pečivom vlastné predajne v Lučenci, Veľkom Krtíši a okolí. CPB zo Sklabinej zamestnáva približne 50 ľudí a pri výrobe sa snaží spájať tradičné receptúry s novinkami podľa požiadaviek zákazníkov.

Ak si zákazník v Lučenci ráno kúpi čerstvý chlieb, rožky či sladké pečivo v jednej z troch predajní CPB, ich cesta sa začala v pekárni v neďalekej obci Sklabiná. Odtiaľ každý deň putujú výrobky do troch vlastných predajní v Lučenci, ale aj do ďalších prevádzok vo Veľkom Krtíši a okolí.

V Lučenci pôsobí pekáreň približne 15 rokov. Svoje predajne má na Rúbanisku, na Ulici mieru smerom k železničnej stanici a pri Redute. Práve predajňa pri stanici býva počas pracovných dní vyhľadávaná aj ľuďmi z okolitých obcí, ktorí dochádzajú do Lučenca za prácou alebo cestujú vlakom. Na Rúbanisku býva podľa vedenia firmy najväčší záujem najmä v sobotu.

„Lučenec bol pre nás prirodzeným rozšírením. Je to centrum Novohradu a zo Sklabinej vieme zabezpečiť, aby bolo pečivo v predajni čerstvé, keďže sú vzdialené len približne do 30 kilometrov,“ hovorí Andrej Csuday, ktorý dnes vedie rodinnú firmu spolu so svojím otcom Zdeňkom Csudayom.

Začínali v malom

Príbeh pekárne sa začal ešte v roku 1989. Zdeňek Csuday pôvodne podnikal aj v oblasti občerstvenia, neskôr sa však rozhodol pre pekárenské remeslo. Inšpiráciu pritom našiel vo vlastnej rodine.
Jeho mama piekla na chalupe domáci chlieb v kamennej peci. Keď bol Andrej ešte dieťa, sledoval, ako sa z cesta postupne stáva chlieb. Dokázala ich naraz upiecť aj desať, takže zásoba vydržala niekoľko dní. Prvé podnikateľské kroky v pekárenskej výrobe urobil Zdeňek Csuday vo Veľkom Krtíši. V malom rodinnom dome pracoval so starou pecou, ktorá bola prototypom. Spočiatku vyrábal najmä chlieb, neskôr pribúdali ďalšie druhy pečiva. Po niekoľkých rokoch sa firma presťahovala do neďalekej Sklabinej. Csudayovci tam kúpili budovu bývalého obchodného domu a postupne rozšírili výrobu.

Z jedného chleba je približne stovka výrobkov

Sortiment sa počas rokov výrazne rozšíril. Pekáreň v súčasnosti vyrába približne sto druhov výrobkov. Viaceré receptúry však zostali rovnaké celé roky. Medzi tradičné výrobky patria napríklad cesnakové rožky, cesnakový vrkoč, moravské koláče s tvarohom a slivkovým lekvárom, vianočka, bábovka či buchty.

Zákazníci si podľa vedenia firmy stále vyhľadávajú aj klasické chleby. Menia sa však nákupné zvyklosti. Veľké bochníky už podľa pekárne nie sú také žiadané ako v minulosti. Ľudia častejšie kupujú menšie chleby a vyhľadávajú celozrnné, špaldové či kváskové výrobky. „Ľudia majú dnes oveľa väčší výber. Jeden deň si kúpia jeden druh pečiva, ďalší deň iný. Každý si môže nájsť to svoje a vedia ich kombinovať,“ hovorí Andrej.

Čerstvé pečivo nechýba ani doma

K pekárenskému remeslu má Andrej Csuday vzťah nielen ako spolumajiteľ firmy, ale aj ako zákazník vlastnej pekárne. Ráno si podľa svojich slov nevie predstaviť bez čerstvého chleba či pečiva. V jeho domácnosti má svoje miesto klasické pečivo, ale rád si dopraje aj sladšie výrobky.
Jeho obľúbeným je celozrnný chlieb, ktorý považuje za jednu z najlepších možností z ponuky pekárne. Na raňajky si však rád dá aj croissant či lekvárový lupáčik.

„Máme také heslo, že chlieb nemôže za to, že ste pribrali. Keď si človek ráno dá rožok s vajíčkom a zeleninou alebo si dá sladké pečivo, je to úplne v poriadku,“ hovorí s úsmevom Csuday.

Kvások používajú približne 20 rokov

Dôraz kladú v pekárni najmä na čerstvosť. Výrobky sa podľa vedenia nesnažia piecť príliš dopredu a vyhýbajú sa aj mrazenému pečivu. Jednou z tradičných súčastí výroby je jeden druh kvásku, s ktorým pracujú približne dve desaťročia. V ponuke majú aj chlieb bez droždia. Jeho výroba je však náročnejšia a odráža sa aj v jeho cene.
„Kvások dáva chlebu chuť aj trvanlivosť. Robíme aj chlieb bez droždia, ale jeho výroba je trochu komplikovanejšia,“ vysvetľuje Andrej.

Pekáreň zároveň reaguje na požiadavky zákazníkov. Príkladom je bezlepkový chlieb. Do jeho výroby sa pustili po tom, čo oň zákazníci prejavili záujem. Vhodnú zmes, z ktorej by vznikol chutný a kvalitný chlieb, pritom nebolo jednoduché nájsť.
Bezlepkový chlieb pečú približne raz týždenne a podľa majiteľov i zákazníkov sa im ho dari primerane upiecť a dochutiť. Do budúcnosti by chceli ponuku bezlepkových výrobkov ešte rozšíriť.

Na ranný predaj pracujú desiatky ľudí

Spoločnosť CPB zamestnáva približne 50 ľudí. Zhruba polovica pracuje priamo pri príprave a pečení chleba a čerstvých pekárenských výrobkov. Niektorí zamestnanci sú vo firme už približne 25 rokov. Práca v pekárni pritom začína v čase, keď väčšina zákazníkov ešte spí. Práve vďaka nočným a skorým ranným smenám môže byť pečivo ráno pripravené v predajniach už ráno o šiestej. „Ľudia si niekedy neuvedomujú, koľko práce je za jedným rožkom. Stále máme v hlavách, že chlieb musí byť lacný, ale zabúdame, že za jeho výrobou sú ľudia, ktorí tiež musia za svoju prácu dostať zaplatené,“ hovorí Csuday.

Podľa neho pritom pri cene pečiva nie je najväčšou nákladovou položkou iba múka či energie. Výraznú časť predstavujú mzdy a cena práce.

Od 24. augusta sa vracajú do plného režimu

Po letnom režime sa predajne od budúceho týždňa vracajú do plnej prevádzky. Pekáreň obnovuje aj obedný rozvoz a výroba bude fungovať na tri smeny. Cieľom je mať čerstvé výrobky v predajniach počas väčšej časti dňa. Niektoré výrobky sú balené, iné sa predávajú voľne, no podľa vedenia firmy sa ich snažia vyrábať tak, aby sa k zákazníkom dostávali čo najčerstvejšie. Sortiment pritom dopĺňajú podľa toho, čo ľudia požadujú. Práve reakcia na zákazníkov je podľa Csudayovcov dôležitá pre ďalšie fungovanie firmy.

Rodinná firma chce pokračovať v tradícii
Za najväčší úspech posledných desaťročí považujú Csudayovci to, že sa im podarilo vybudovať vlastnú výrobu, sieť predajní a stabilný tím zamestnancov. Zároveň si vytvorili zákaznícku základňu, ktorá sa podľa nich opiera najmä o dôveru a kvalitu.
Z pôvodnej malej pekárne vo Veľkom Krtíši je podnik, ktorého výrobky každý deň putujú do Lučenca, Veľkého Krtíša a ďalších miest a obcí v regióne. Firma pritom zostáva rodinným podnikom. Zdeňek Csuday ju vedie spolu so svojimi deťmi Andejom a Katarinou.

Budúcnosť vidia Csudayovci v ďalšom rozvoji výroby, nových výrobkoch aj postupnej modernizácii predajní. Základ však podľa nich zostáva rovnaký ako na začiatku – kvalitné suroviny, čerstvosť a pečivo, ku ktorému sa zákazníci vracajú. A práve v tom sa podľa nich za viac ako 30 rokov nič podstatné nezmenilo. Z domáceho chleba, ktorý kedysi piekla mama Zdeňka Csudaya v kamennej peci na chalupe, sa stala tradícia, ktorá pokračuje v rodinnej pekárni v Sklabinej.

<p>The post Rodinná pekáreň zásobuje v Lučenci tri predajne, pečie aj kváskový a bezlepkový chlieb. Inšpirovali sa babkinym domácim chlebom z pece first appeared on vobraze.sk.</p>

Viac ako tri desaťročia zasvätil pomoci ľuďom so zraneniami a pohybovými ťažkosťami. Hoci mal možnosť budovať kariéru v anonymite veľkých miest, Marian Mózer zostal verný Lučencu. Skúsený lekár a dlhoročný spolupracovník športových klubov v regióne si o pár dní preberie Cenu mesta – za obetavú, dlhoročnú a mimoriadne záslužnú činnosť v oblasti športu a zdravotnej starostlivosti o športovcov v meste Lučenec.

Keď pred rokom 1995 končil štúdium medicíny v Martine, svet bol otvorený. On sa však rozhodol pre cestu, ktorá nebola vyšliapaná. „Nebol som si istý, či chcem medicínu, bolo to skôr kolektívne rodinné rozhodnutie,“ priznáva pre vobraze.sk s úsmevom 55-ročný Marian Mózer, ktorého meno je dnes v Lučenci synonymom pre ortopédiu a úrazovú chirurgiu.

Ambulancia, operačná sála aj urgentný príjem
Hoci v rodine lekárov nemal, k pohybovému ústrojenstvu a chirurgii ho to ťahalo už od študentských čias. „Mal som šťastie, že práve keď som končil školu, v Lučenci otvárali nový chirurgický pavilón. Bolo to prirodzené smerovanie,“ hovorí. Od roku 1995 tak nepretržite pôsobí na oddelení ortopédie a úrazovej chirurgie v miestnej nemocnici.

Jeho práca nie je len o operáciách. Svoje dni delí medzi ambulanciu, operačnú sálu a urgentný príjem. Práve pestrosť odboru je to, čo ho na práci stále drží. „Keď sa zaseknete len na ambulanciu, prichádzajú klapky na očiach a monotónnosť. Tu sa to strieda, je to dynamické,“ vysvetľuje.

Život na ihrisku aj mimo neho
Popri medicíne je jeho celoživotnou vášňou futbal. Pre mnohých v regióne je známou tvárou nielen v bielom plášti, ale aj na štadiónoch. Ako lekár sprevádzal futbalistov v Tomášovciach či miestny lučenecký klub MŠK Novohrad, pričom svoje skúsenosti odovzdával aj ako lekár Futsal klubu Lučenec.

„Pre mňa je to koníček aj práca zároveň. Teší ma, že sa môžem starať o pohybový aparát športovcov,“ hovorí skromne. Hoci je Mózer známy ako človek, ktorý má športové srdce, priznáva, že dnešná doba je v športe ťažká, keď futbalové zväzy bojujú s krízami a finančnými ťažkosťami.

Ocenenie, ktoré ho zaskočilo
Hoci o svojich úspechoch hovorí len zdráhavo a nerád sa chváli, mesto Lučenec sa rozhodlo jeho prínos oceniť. Už čoskoro si prevezme Cenu mesta. Na otázku, čo pre neho toto uznanie znamená, odpovedá s typickou skromnosťou človeka z praxe: „Vôbec som o tom nič nevedel. Manželka mi povedala, že mám ísť po ocenenie.“ Ako skromne prezradil, svoju prácu nerobí pre ocenenie a je rád, keď môže pracovať.

Verný svojim zásadám a práci
Napriek tomu, že jeho deti sa po jeho šľapajach nevydali – sami uznali, že medicína je náročný spôsob života –, Marian Mózer zostáva verný svojim zásadám. „Chcem pokračovať tak dlho, ako sa bude dať,“ dodáva.

Relaxovať sa snaží na cestách, najmä v milovanej juhovýchodnej Ázii, kde ho fascinuje jednoduchý, no pracovitý prístup miestnych ľudí k životu. Aj to je možno kľúč k jeho vyrovnanosti: nájsť balans medzi náročnou službou v nemocnici a drobnými radosťami, ktoré život ponúka či jednoduchou povahou pracovitých miestnych obyvateľov. Ako na záver prezradil, pravidelne bicykluje, je to jeho liek na „prevetranie hlavy“.

V Lučenci odsúhlasili laureátov ocenení mesta. Na Lučenecké hodovanie má prísť Desmod či Majk Spirit

Zdroj: vobraze.sk, foto: album M. Mózera

<p>The post Lekárovi Mózerovi udelia Cenu mesta Lučenec za zdravotnú starostlivosť o športovcov first appeared on vobraze.sk.</p>

Vodná nádrž Ľadovo na okraji Lučenca už štvrťstoročie priťahuje milovníkov prírody, cyklistov či rybárov. Neodmysliteľnou súčasťou tejto rekreačnej lokality je však aj reštaurácia Čárda, ktorá tento rok oslavuje 25 rokov od svojho otvorenia. Za jej vznikom stoja manželia Žaneta a Norbert Nagyovci, ktorí v tom čase mali dvojročného syna a veľké plány. Dnes, po štvrťstoročí, hovoria, že ich najväčším úspechom nie je len samotná reštaurácia, ale aj rodina, ktorú popri podnikaní vybudovali.

„Naším snom bolo niesť Čárdu v duchu rodinnej reštaurácie v lone prírody. Zachovať tradičné aj rodinné recepty, no ponúknuť ich trošku v novom šate. Veríme, že sa nám to darí,“ hovoria majitelia.
Počas 25 rokov prešla Čárda viacerými zmenami a modernizáciami. Zažila úspešné obdobia aj náročnejšie časy, no podľa majiteľov ju vždy posúvali dopredu najmä spokojní hostia a chuť neustále prinášať niečo nové.

Čárda je známa predovšetkým tradičnou slovenskou a maďarskou kuchyňou. Medzi jej špeciality patria halászlé, šomlói či babguľáš pripravované podľa rodinných receptov, na ktoré sú Nagyovci právom hrdí. Obľúbeným jedlom je aj Jánošíkov vrkoč, ktorého netradičný názov vznikol podľa úsmevnej príhody.

Reštaurácia sa nachádza priamo pri vodnej nádrži Ľadovo a ponúka pokojné prostredie s výhľadom na vodnú plochu. Okolie Ľadova ponúka športoviská, detské ihriská, oddychové zóny, altánky aj cyklotrasy, vďaka čomu patrí medzi obľúbené rekreačné miesta v okolí Lučenca.
Počas rokov sa Čárda stala miestom mnohých životných udalostí. „Ďakujeme, že nám dovolíte zdieľať vaše radosti – od svadieb cez krstiny až po narodeninové oslavy. Sme dojatí, keď sa s vami po rokoch opäť stretávame pri ďalších rodinných príležitostiach. Ďakujeme, že vám u nás chutí,“ odkazujú Žaneta a Norbert Nagyovci svojim hosťom.

K rodinnej atmosfére patrí aj catering, prostredníctvom ktorého prinášajú svoje jedlá aj na oslavy mimo priestorov reštaurácie.

Začínali s dvojročným synom a veľkými plánmi
Keď mali manželia dvojročného syna, spoločne premýšľali, akým pracovným smerom sa ich životy pohnú. Dozvedeli sa, že budova oproti Žanetiným rodičom cez vodnú nádrž Ľadovo je na predaj. Rozhodli sa príležitosť využiť.

Žaneta má vyštudovanú hotelovú školu, Norbert si doplnil vzdelanie kurzom a spoločnými silami vytvorili reštauráciu na mieste, ktoré si zamilovali. Na deň otvorenia si pamätajú, akoby to bolo včera, a pri spomienke naň nechýbajú ani emócie.

„Na otvorenie 1. februára 2001 nám prišla veľká cimbalová skupina a pán z Maďarska, ktorý nás naučil variť Tisza halászlé. Priniesol nám ako dar päťlitrový demižón plný maďarských mincí, forintov, ktoré pri vstupe rozsypal po celej reštaurácii aby doniesli do nej bohatstvo. V ten deň sme mali 40 hostí, ktorí nám ako prví otvorili dvere,“ spomínajú manželia.
Zo začiatku nemali veľké obavy, skôr sny a plány, ktoré ich hnali vpred. Mali 27 rokov, malé dieťa a pred sebou podnikateľskú cestu, na ktorú ich okolie spočiatku nešetrilo varovaniami.

„Hovorili nám, že to nedáme. Opak bol pravdou a už sme tu pre vás 25 rokov,“ hovoria dnes s odstupom.

Tradičné chute zostali, pribudli aj novinky
Paradoxom je, že chute zákazníkov sa v Čárde podľa majiteľov za roky príliš nezmenili. Veľké zmeny vo výbere jedál preto nebolo potrebné robiť. Práve tradičné jedlá sú totiž tým, čo majú hostia radi a prečo sa vracajú.

„Chceli sme do reštaurácie priniesť nový dych s novými chuťami zo zahraničia, no zákazníci si pýtali tú starú známu klasiku. Preto sme vytvorili týždenné menu, kde sa nájde aj niečo pre tých, ktorí radi ochutnajú aj niečo nové. Jedno jedlo z Ázie sa nám však ujalo a tým je poke,“ ozrejmili manželia Nagyovci.

Medzi jedlá, ktoré ponúkajú od úplného začiatku, patria Tisza halászlé, babguľáš, čiernohorský rezeň, Jánošíkov vrkoč a obľúbený vyprážaný syr.
Niektoré recepty získali od ľudí zo svojho okolia a rodiny. Tisza halászlé ich naučil rodinný známy z Maďarska, babguľáš pochádza od Žanetinho otca a recept na šomlói dostali od svokry Žanetinej sestry.

„Všetko sú rodinné recepty a recepty, ktoré tu predtým neboli. Halászlé je napríklad zhruba 200 kilometrov od nás. Snažili sme sa nekonkurovať nikomu s niečím, čo tu má zabehnuté. Toto neuznávame – niekto otvorí prevádzku a preberá recepty zo susedstva. Preto sme s tým v pohode. Recepty, ktoré sme priniesli, boli z takej diaľky, že s tým nebol nikto dotknutý,“ vysvetľuje Norbert Nagy.

Počas letných víkendov je reštaurácia podľa majiteľov výrazne vyťažená. Odhadujú, že počas rušných dní obslúžia viac ako 200 hostí.

Podnikanie manželov má aj svoje náročné stránky
Čárda je zároveň spoločným rodinným projektom manželov. Úlohy majú rozdelené, no v poslednom období sa podľa potreby zastupujú. „Podnikanie máme podelené. Norbi sa stará o papiere, zásobovanie, chod prevádzky a opravy, ja mám na starosti zamestnancov, recepty, studenú kuchyňu a každodennú prevádzku. Tento rok mi však Norbi začal pomáhať aj v studenej kuchyni, vďaka čomu môžem byť viac v obsluhe a venovať sa hosťom,“ približuje Žaneta.

Spoločné podnikanie však podľa nich nie je v manželstve vždy jednoduché. „Nie je to samozrejme jednoduché, keď takto podnikáte v manželstve, pretože sme stále spolu v práci. Ak chcete napredovať, dvaja ľudia musia mať aj odlišné názory. My si na všetko neprikyvujeme ako poniektorí, ale koledujeme si o problém, pretože ho musíme prebrať a následne vyriešiť. A keď ho už preberáme spolu, zrazu sme v postoji oproti sebe a potom je rodinná atmosféra naštrbená. V tomto je to nevýhoda,“ doplnil Norbert.

Napriek starostiam aj radostiam oslavujú manželia tento rok výročie nielen v práci, ale aj v súkromí. Spolu sú už 30 rokov – či už v práci, alebo doma.

Do chodu reštaurácie sa zapája aj ďalšia generácia
Popri práci sa Nagyovci snažili venovať aj svojim dvom deťom. Syn Norbi žije v Martine a podľa rodičov je ich tak trochu „interným kritikom“ – na podnik sa dokáže pozrieť s odstupom, pomenovať veci, ktoré by mohli robiť lepšie, a svojimi postrehmi ich posúvať stále dopredu. Dcéra Sára momentálne študuje na strednej škole a v reštaurácii brigáduje.

Manželia priznávajú, že skĺbiť podnikanie s rodinným životom nebolo vždy jednoduché. Druhé dieťa sa rozhodli mať až po deviatich rokoch fungovania reštaurácie a tak medzi súrodencami vznikol väčší vekový rozdiel.

„Deti prišli o spoločné rodinné víkendy, ktoré bývajú v iných rodinách bežné. Snažili sme sa im však venovať naplno, mali sme spoločne večere. Veľmi im ďakujeme za to, ako to s nami zvládli,“ hovoria Nagyovci.

Na svoje deti sú podľa vlastných slov hrdí. Teší ich, že z nich vyrastajú samostatní, vzdelaní, pozorní a láskaví mladí ľudia. Dcéra síce dnes pomáha aj priamo v prevádzke a postupne spoznáva svet gastronómie z druhej strany, no jej srdce si získala medicína. Sári chce ísť v šľapajach svojho brata Norberta a vydať sa cestou medicíny, hoci každý z nich si tú svoju cestu vyberá trochu po svojom.

Do Čárdy sa vracajú aj po desaťročiach
Za 25 rokov sa v reštaurácii vystriedali tisíce hostí. Niektorí z nich však chodia do Čárdy prakticky od úplného začiatku. Nagyovci sa stretávajú aj s druhou či treťou generáciou jednej rodiny.
Majú aj jednu osobitú spomienku na „rande naslepo“, ktoré sa odohralo práve v Čárde. Dvojica sa sem odvtedy pravidelne vracia a reštaurácia sa postupne stala súčasťou ich spoločného životného príbehu. „Mali tu u nás rande naslepo. Odvtedy tu mali zásnuby, svadbu, krstiny a každý rok tu oslavujú svoje výročie,“ spomína Žaneta. Aj takýto príbeh podľa manželov ukazuje, že reštaurácia môže byť viac než len miestom na obed či večeru. Po rokoch sa môže stať súčasťou rodinných tradícií a spomienok.

Čárda tak po 25 rokoch nie je pre Nagyovcov iba miestom, kde sa varí a obsluhujú hostia. Je súčasťou ich rodinného príbehu a zároveň miestom, ktoré sa za štvrťstoročie stalo súčasťou príbehov mnohých ďalších rodín z Lučenca a širokého okolia.

Práve v tom vidia manželia zmysel svojho 25-ročného podnikania – že sa k nim ľudia vracajú nielen za jedlom, ale aj za spomienkami, ktoré si s Čárdou vytvorili.

<p>The post Reštaurácia Čárda pri Ľadove v Lučenci oslavuje 25 rokov. Rodinný podnik si hostí získal tradičnými receptmi aj atmosférou pri vode first appeared on vobraze.sk.</p>

Pediatrička Andrea Kúkeľová z Lučenca od útleho veku vedela, že chce byť detskou lekárkou. Dnes, po dvoch desaťročiach praxe, sa stará približne o tisíc detských pacientov a hovorí, že svoje rozhodnutie by nemenila. „Žijem svoj sen. Robím to, čo som si vysnívala ako malá,“ povedala pre vobraze.sk lekárka Andrea Kúkeľová (46 ). Za jej slovami však nie je len spokojnosť z vysnívanej profesie. Sú za nimi tisíce vyšetrení, bezsenné noci na nemocničných službách, zodpovednosť za zdravie detí aj obavy z budúcnosti slovenského zdravotníctva.

Andrea Kúkeľová vyrastala v Lučenci, hoci prvé roky života prežila s rodinou v Poltári. Sama seba však považuje za Lučenčanku. Už na prvom stupni základnej školy mala jasno v tom, čomu sa chce venovať. „Keď som sa neskôr pýtala mamy, či som niekedy chcela robiť niečo iné, povedala mi, že nie. Vždy som hovorila, že chcem byť detskou lekárkou,“ spomína.

Študovala na Evanjelickom gymnáziu v Tisovci a následne absolvovala všeobecné lekárstvo na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine. V rodine pritom nemala lekára, ktorý by ju inšpiroval. „Neviem presne povedať, odkiaľ to prišlo. Mala som rada deti a jednoducho som vedela, že raz budem pediatričkou.“

Nemocnica ju pripravila na najťažšie chvíle

Po škole nastúpila na detské oddelenie lučeneckej nemocnice, kde strávila desať rokov. Absolvovala atestáciu z pediatrie a pracovala na novorodeneckom, dojčenskom aj detskom oddelení, rovnako slúžila na detskej JIS. „Na oddelení sme sa stretávali s vážnymi stavmi. Bola to rozmanitá práca, pri ktorej sa človek neustále učil niečo nové,“ povedala. Pôvodne si predstavovala, že do ambulancie prejde až vo vyššom veku. Okolnosti však jej plány zmenili.

Rozhodla rodina aj náročné služby

Po narodení dvojčiat sa situácia na detskom oddelení výrazne skomplikovala. Po odchode viacerých lekárov zostali na oddelení iba štyri lekárky, pribúdali nočné služby a zladiť prácu s rodinným životom bolo čoraz náročnejšie. „Mala som štvorročné deti a mesačne som mávala osem nočných služieb plus ďalšie príslužby. Prakticky každý tretí deň som slúžila. Pre ženu a matku to už bolo neúnosné,“ vysvetlila Andrea Kúkeľová.

Keď dostala ponuku prevziať ambulanciu po doktorovi Zacharovi, prijala ju. Dnes už desať rokov pôsobí ako všeobecná lekárka pre deti a dorast. Za najväčšiu výhodu ambulantnej práce považuje možnosť sledovať deti od narodenia až po dospelosť. „Dieťa vidíte vyrastať. Spoznáte ho ako novorodenca a sprevádzate ho celé detstvo.“

Nie všetky deti sa lekárov boja

Ako pediatrička hovorí, detskí pacienti sú veľmi rozdielni. Niektorí prídu do ambulancie bez obáv, iní si nesú nepríjemné spomienky z hospitalizácie či bolestivých zákrokov. „Najmä po pobyte v nemocnici alebo po odberoch krvi majú niektoré deti z lekárov strach. Väčšina je však veľmi milá a bezprostredná. Neraz nás svojimi odpoveďami či príhodami úprimne rozosmejú, keď prezradia na rodičov veci, o ktorých by tí radšej mlčali.“

Práve spontánnosť detí patrí podľa nej medzi dôvody, pre ktoré si pediatriu vybrala. „Veľa ľudí si myslí, že práca s deťmi je náročnejšia. Ja by som nemenila. Podľa mňa je práca s deťmi krajšia ako s dospelými.“

Príbeh, na ktorý nikdy nezabudne

Aj po dvadsiatich rokoch praxe sú okamihy, ktoré človek z pamäti nevymaže. Jedným z nich je pôrod dievčatka, pri ktorom bola Kúkeľová ešte počas pôsobenia v nemocnici. Dieťa prišlo na svet akútnym cisárskym rezom po ruptúre maternice a v ohrození života boli matka aj novorodenec.

„Narodila sa so zlým Apgarovým skóre. Boli to veľmi ťažké chvíle, ale podarilo sa nám ju zachrániť,“ spomína. O niekoľko rokov neskôr sa dievčatko stalo pacientkou jej ambulancie. „Vždy si spomeniem, ako sme bojovali o jej život,“ priznáva doktorka so slzami v očiach. „Dnes prichádza našťastie už iba na preventívne prehliadky ako zdravá slečna.“

Mnohé deti, ktoré dnes vyšetrí v ambulancii, držala v rukách už krátko po narodení. „Bola som pri ich pôrode ako pediatrička a dnes patria medzi mojich pacientov. Je krásne sledovať ich od prvých chvíľ života až do dospelosti.“

Voľný čas patrí rodine

Hoci medicína zaberá veľkú časť jej života, voľné chvíle rada trávi s rodinou. Číta, cestuje a s manželom vychováva 15-ročných synov – dvojčatá. „Najviac si oddýchnem s rodinou. Radi spoznávame nové miesta. Nedávno sme sa vrátili z dovolenky v Grécku a človek sa po nej cíti plný energie.“ Dodáva, že leto je pre pediatrov obdobím, keď si môžu na chvíľu vydýchnuť pred jesennou sezónou zvýšenej chorobnosti.

Mladých lekárov ubúda

Okrem práce s deťmi trápi Andreu Kúkeľovú aj budúcnosť slovenského zdravotníctva. Podľa nej pediatrov aj ďalších špecialistov ubúda a mnohí skúsení lekári odchádzajú do dôchodku bez nástupcov. „Situácia nie je dobrá. Starší kolegovia končia a mladých lekárov je málo. Pacienti budú musieť za niektorými odborníkmi cestovať čoraz ďalej.“

Riešenie podľa nej nespočíva iba vo vyšších platoch. „Mám pocit, že niektorí si myslia, že sme tu len na pečiatkovanie papierov a žiadaniek. Zabúda sa na to, že rozhodujeme na základe vedomostí, skúseností a zodpovednosti za zdravie dieťaťa.“ Podľa nej by si spoločnosť aj politici mali prácu lekárov viac vážiť a nevytvárať z nich strašiakov.

Na ďalšiu špecializáciu už podľa nej pri ambulantnej práci nie je veľký priestor. Lekár totiž nemá kolegov, ktorí by ho na niekoľko mesiacov zastúpili počas štúdia. Na otázku, čo by si želala do budúcnosti, odpovedala bez váhania: „Prajem si pevné zdravie, aby som mohla aj naďalej robiť túto krásnu prácu a starať sa o svojich terajších aj budúcich pacientov.“

Zdroj: vobraze.sk, foto: album A. Kúkeľová

<p>The post Pediatrička Kúkeľová z Lučenca chcela odmalička liečiť deti. Začínala v nemocnici a stará o približne tisíc malých pacientov first appeared on vobraze.sk.</p>

Nenápadná prevádzka Kávička a Dobroty SanSebi na Haličskej ceste pri obchodnom centre v Lučenci je výsledkom dlhoročnej práce a skúseností Petra Botoša. Gastronómii sa venuje už od svojich štrnástich rokov a dnes patrí medzi ľudí, ktorí prinášajú do regiónu poctivú remeselnú zmrzlinu vyrábanú podľa tradičných talianskych princípov.

Prevádzka je otvorená osem mesiacov v roku a za ten čas si získala množstvo spokojných zákazníkov. Oceňujú nielen kvalitnú zmrzlinu a výbornú kávu, ale aj príjemnú atmosféru, osobný prístup a filozofiu výroby založenú na prírodných surovinách bez zbytočných chemických prísad. Tento rok získala ocenenie Golden Company, ktoré je udeľované na základe hodnotení zákazníkov.

Gastronómia od detstva

Za celou myšlienkou stojí Peter Botoš, vyučený kuchár a čašník, ktorý dnes zúročuje dlhoročné skúsenosti v gastronómii pri tvorbe vlastných receptúr. S úctou spomína na svojho učiteľa Jozefa Vargu zo Strednej odbornej školy v Lučenci, ktorý ho podľa jeho slov správne nasmeroval ku kvalitnej gastronómii. Počas svojej kariéry si prešiel prakticky všetkými pozíciami v odbore. „Gastronómia ma fascinovala už ako dieťa. Chodil som pomáhať na svadby, učil som sa praxou a zbieral skúsenosti všade, kde sa dalo,“ spomína.

Po ukončení školy otvoril svoju prvú prevádzku priamo na námestí v Lučenci. Neskôr pracoval v zahraničí – v Taliansku, Rakúsku aj v Českej republike, v oblasti Krkonôš. Zo Slovenska mu najviac utkveli v pamäti Donovaly, kde pôsobil v horskej gastronómii. Práve zahraničné skúsenosti mu otvorili nový pohľad na kvalitu surovín, kultúru kávy a výrobu remeselnej zmrzliny.

Sedem rokov v spoločnosti Adria Gold a vzdelávanie v Taliansku

Významnou etapou jeho života bolo pôsobenie v spoločnosti Adria Gold, kde pracoval sedem rokov a zastával aj vedúcu pozíciu. „Na toto obdobie spomínam veľmi rád. Veľa som sa tam naučil. Zúčastňoval som sa na veľtrhoch a aj na odborných školeniach v Taliansku vrátane kurzov výroby zmrzliny,“ hovorí Peter Botoš.

Práve tam získal hlboké znalosti talianskej remeselnej zmrzliny, ktoré dnes využíva nielen vo vlastnej prevádzke, ale aj pri školeniach a seminároch. Pôsobí ako špecialista na výrobu zmrzliny a je členom tímu Ice Dream – slovenského distribútora talianskych strojov Innova, zmrzlinových zmesí, talianskej kávy a Bubble Waffle.

Dodnes spolupracuje aj s Nature Gelato Academy, školou zameranou na výrobu prírodnej zmrzliny bez zbytočných umelých prísad. Ovláda viacero cudzích jazykov, čo mu uľahčuje komunikáciu so zahraničnými partnermi a odborníkmi. Zúčastňuje sa s vlastným stánkom aj výstavy na veľtrhu v spolupráci s Novou na Sigepe v Rimini, najväčšom veľtrhu zmrzliny, cukrárstva, čokolády kávy a pečiva na svete.

Zmrzlina podľa talianskej školy

V Kávičke a Dobroty SanSebi sa zmrzlina vyrába iným spôsobom ako vo väčšine prevádzok. Peter Botoš vysvetľuje, že ich cieľom je zachovať prirodzené vlastnosti použitých surovín. „Zmrzlinu pripravujeme pri teplote do 40 °C, aby sme zachovali jej prirodzenosť,“ vysvetľuje.

Ako príklad uvádza jahodovú zmrzlinu alebo limonády, pri ktorých sa ovocie spracováva vákuovou technológiou. Ak zákazník nechá limonádu na slnku, jej farba sa postupne mení a bledne. Ide o prirodzený jav, ktorý potvrdzuje, že výrobky neobsahujú umelé farbivá ani stabilizátory.

Dôležitú úlohu zohráva aj spoločnosť Ice Dream, ktorá dodáva talianske stroje Innova s certifikátom výroby v Taliansku. Používajú špeciálne zmrzlinové zmesi a pasty vyrábané podľa vlastných receptúr v spolupráci s talianskymi partnermi. Pri výrobe využívajú kvalitné pistácie, lieskové orechy, mandle a ovocné variegáta. „Snažíme sa používať čo najviac celého ovocia a kvalitných surovín,“ dodáva.

Každá zmrzlina musí mať vlastný charakter

Filozofia prevádzky je jednoduchá – každá príchuť musí byť jedinečná. „Keď ponúkam desať druhov zmrzliny, každá musí mať svoju prirodzenú farbu aj chuť,“ hovorí Peter Botoš.

V ponuke preto nechýba rubby čokoláda s čiernymi ríbezľami, malina, biela čokoláda, chrumkavá horká čokoláda s višňami alebo malinami ,pistácia, mandle či lieskové orechy. Súčasťou ponuky sú aj bezlaktózové ovocné sorbety a na želanie pripravia aj netradičné príchute, napríklad bryndzovú alebo syrovú zmrzlinu. Momentálne vyrábajú zmrzlinu aj mlieka A2A2 ktoré odoberajú zo salaša Pod Maginhradom vo Veľkých Teriakovciach. „Každá nová kombinácia je pre mňa výzvou.“

Letné nápoje a legendárna Cipóza

Popri zmrzline si zákazníci obľúbili aj originálne osviežujúce nápoje. Najznámejším je Cipóza – kombinácia citróna, pomaranča a zázvoru „Pripravujeme ju v lete aj v zime. Veľmi chutí aj teplá,“ hovorí majiteľ.

Momentálne pripravujú ďalšie kombinácie, napríklad limetku s mätou alebo citrón, mätu a uhorku. Niektoré z týchto chutí plánujú preniesť aj do nových druhov zmrzlín.

Moderné bistro s talianskou atmosférou

Kávička a Dobroty dnes funguje ako moderné bistro. Okrem zmrzliny a kvalitnej kávy ponúka palacinky, wafle,mousse dezerty, raw koláče aj bezlepkové a bezlaktózové alternatívy.

Príjemnú atmosféru na terase dotvárajú olivovníky a bylinky, zatiaľ čo interiér zdobia fotografie majiteľa zo školení a gastronomických podujatí. Zákazníci oceňujú najmä osobný prístup, pokojné prostredie a možnosť posedieť si pri kvalitnej káve a poctivej zmrzline.

K zmrzline patrí aj kvalitná káva – v Kávička a Dobroty pripravujú sicílsku kávu rodiny Rafaelo Caffe , ktorá ju praží už šesť generácií a na Slovensko ju dováža spoločnosť Ice Dream.

Cieľom je vzdelávať mladých a rozvíjať koncept

Peter Botoš nechce zostať len pri jednej prevádzke. Do budúcnosti plánuje viac sa venovať školeniam v oblasti výroby zmrzliny a motivovať mladých študentov gastronómie.

Jeho cieľom je ešte tento rok otvoriť ďalšiu remeselnú zmrzlináreň priamo v centre Lučenca s názvom Zmrzlina u Peťa . Práve tam majú akciu kopček Olus – kopček zdarma. „Chceme ukázať, že zmrzlina sa dá robiť poctivo, prirodzene a s rešpektom ku kvalitným surovinám,“ avizuje Peter Botoš. Dodáva, že za svoje skúsenosti v zmrzline ďakuje aj blízkemu priateľovi. „Marco Lorenzoni ma previedol zmrzlinovým svetom. Je to bývalý riaditeľ najväčšej zmrzlinovej Firmy kde pôsobil 15 rokov a hlavne ďakujem Bohu a rodine za podporu.“

Zdroj: PR- Článok, Kávička a Dobroty SanSebo

<p>The post Peter Botoš prináša do Lučenca poctivú taliansku zmrzlinu. Vyrába ju z kvalitných surovín a podľa vlastných receptúr. Ku Kávičke a Dobroty otvoril nový stánok first appeared on vobraze.sk.</p>

V Lučenci zrušia jednu z pobočiek Slovenskej pošty. Ako pre vobraze.sk uviedol jej tím komunikácie, k prvému augustu skončí prevádzka pošty Lučenec 4 na Ulici Ľ. Podjavorinskej. „Dôvodom je dlhodobý pokles výnosov, čo v kombinácii s neustále rastúcimi prevádzkovými nákladmi predstavovalo stratovosť tejto pobočky,“ ozrejmil. Ako podotkol, z rovnakého dôvodu bola ukončená aj prevádzka pošty v Rimavskej Bani. „Poštové služby budú po tomto dátume v Lučenci poskytovať dve pošty, súčasťou poštovej siete v Lučenci je aj deväť samoobslužných zariadení,“ priblížil tím komunikácie Slovenskej pošty.

Slovenská pošta neodpovedala konkrétne na otázku, či plánuje v tomto roku ešte zrušiť niektorú zo svojich pobočiek v okresoch Rimavská Sobota, Revúca, Poltár či Lučenec. „Slovenská pošta priebežne a systematicky prehodnocuje efektivitu svojej pobočkovej siete na celom Slovensku. Akýkoľvek návrh na trvalú úpravu pobočkovej siete podlieha schváleniu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, ktorý každú prevádzku posudzuje individuálne,“ reagoval jej tím komunikácie. „Z tohto dôvodu nie je možné komunikovať akékoľvek zámery skôr, ako padne oficiálne a definitívne rozhodnutie. Bezprostredne po schválení zmeny regulátorom o tejto skutočnosti transparentne a naraz informujeme dotknutých zamestnancov, verejnosť, ktorej sa zmena týka a samosprávu,“ pokračoval.

Tím komunikácie poukázal na to, že vďaka dostupným alternatívam pošta už v súčasnosti nepredstavuje budovu, ale sieť služieb. Doručovanie prostredníctvom poštových doručovateľov sa podľa neho nemení. „Vďaka tejto unikátnej službe Slovenskej pošty dnes už kvôli bežným úkonom nie je potrebné chodiť na pobočku,“ skonštatoval.

„Doručovatelia každý deň priamo pri dverách našich zákazníkov zabezpečujú: doručovanie listových, doporučených, úradných a poistených zásielok, výplatu dôchodkov či sociálnych dávok, výplatu poštového poukazu (ak klient zo zdravotných dôvodov nemôže prísť na pobočku), úhradu SIPO či poštových poukazov (šekov) v hotovosti, prijímanie zásielok na odoslanie – cez doručovateľa je možné poslať list a cez motorizovaného doručovateľa aj balík (v závislosti od rozsahu doručovacích služieb v danej lokalite), predaj doplnkovej agendy, akou sú napríklad žreby, pohľadnice či poštové známky,“ uviedla Slovenská pošta.

–
Tá tvrdí, že každý doručovateľ je vybavený služobným telefónom, jeho telefónne číslo vám poskytne priamo on alebo vaša dodávacia pošta. „Stačí doručovateľa kontaktovať a dohodnúť si službu, ktorú potrebujete. Jeho smartfón zároveň slúži ako platobný terminál, vďaka čomu je uňho možné zaplatiť za dobierku alebo uhradiť šek pohodlne platobnou kartou.“

Pošta zároveň pripomína, že ani v prípade doručenia „žltého lístka“ nie je nutné chodiť na poštu. K uloženej zásielke, s ktorou doručovateľ nezastihol adresáta doma, sa dostanete komfortnejšie. „Cez Zákaznícky servis (0850 122 413;zakaznickyservis@slposta.sk), web alebo mobilnú aplikáciu stačí bezplatne požiadať o opakované doručenie na tú istú adresu alebo o preposlanie zásielky na miesto, kde budete zastihnuteľní – napríklad do BalíkoBOXu,“ vysvetlil tím komunikácie Slovenskej pošty.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Monika Mišíková

<p>The post V Lučenci bude menej pobočiek Slovenskej pošty, jednu v centre Novohradu zrušia first appeared on vobraze.sk.</p>

Mestské zastupiteľstvo v Lučenci schválilo laureátov tohtoročných mestských ocenení, ktoré budú odovzdané počas Dní mesta. Za návrh hlasovalo všetkých 15 prítomných poslancov z celkového počtu 21 členov zastupiteľstva. Cenu mesta udelia ôsmim laureátom. V kategórii Služba verejnosti bude ocenený Jozef Vrabec za celoživotný prínos k rozvoju mládežníckeho športu, podporu detí k pohybu a šírenie dobrého mena mesta a regiónu. Cenu mesta Lučenec in memoriam v kategórii Vzdelávanie získa Jozef Mižúra za výchovno-vzdelávaciu činnosť v oblasti športu a šírenie dobrého mena mesta a regiónu.

Ako sa ďalej uvádza v uznesení mestského zastupiteľstva, v kategórii Šport bude ocenený Marián Mózer za obetavú, dlhoročnú a mimoriadne záslužnú činnosť v oblasti športu a zdravotnej starostlivosti o športovcov v Lučenci. Cenu mesta v kategórii Umenie a kultúra si prevezme Veronika Homolová Tóthová za mimoriadny prínos v oblasti literárnej a dokumentárnej tvorby so zameraním na spracovanie historickej pamäti a za dlhodobú spoluprácu pri realizácii kultúrnych podujatí mesta. V kategórii Podnikanie bude ocenený Vladimír Mužila za podnikateľskú činnosť, podporu zamestnanosti v regióne a šírenie dobrého mena mesta a regiónu.

V kategórii Čin roka získajú Cenu mesta Peter a Šimon Golianovci za záchranu ľudského života. Ocenenie v kategórii Deti a mládež do 18 rokov poputuje kolektívu starších žiakov HC Lučenec za šírenie dobrého mena mesta na celoslovenskej i medzinárodnej úrovni. V kategórii Zdravotníctvo bude ocenená Anna Pentková za obetavý a ľudský prístup, odborné schopnosti a zdravotnú starostlivosť.

Primátorka mesta Alexandra Pivková udelí svoje ceny v troch kategóriách. V kategórii Šport ocení Hokejbalový klub LC Pelikans Lučenec za reprezentáciu mesta na medzinárodnej úrovni, športové výsledky a šírenie dobrého mena Lučenca a regiónu. V kategórii Čin roka získa ocenenie Abigail Janitorová za nezištnú pomoc ľuďom. Cenu primátorky v kategórii Umenie a kultúra si má prevziať Daniel Lelek za dlhoročnú aktívnu činnosť v oblasti umenia a kultúry a za šírenie dobrého mena mesta doma i v zahraničí.

Slávnostné odovzdanie ocenení sa uskutoční počas XIII. Lučenského hodovania – Dní mesta, ktoré sa budú konať od 20. do 22. augusta. Organizátori pripravujú bohatý kultúrny program. Hlavnými večernými hedlinermi v piatok 21. augusta od 21.00 do 22.00 hod. má byť Majk Spirit, jeden z najvýraznejších predstaviteľov slovenskej hip-hopovej scény, ktorý do Lučenca prinesie svoje najväčšie hity, energiu a emócie.

V sobotu o 19.00 hod. vystúpi koncert KABÁT REVIVAL.SK, ktorý poteší fanúšikov tvrdších gitarových riffov a legendárnych hitov českej rockovej skupiny Kabát. Vrcholom večera bude od 21.00 do 22.00 hod. vystúpenie skupiny Desmod, jednej z najúspešnejších slovenských kapiel, ktorá do Lučenca prinesie svoje najznámejšie skladby.

Zdroj : vobraze.sk, mesto Lučenec, Majk spirit

<p>The post V Lučenci odsúhlasili laureátov ocenení mesta. Na Lučenecké hodovanie má prísť Desmod či Majk Spirit first appeared on vobraze.sk.</p>