Mladý pedagogický asistent Bryan Berky z obce Ružiná sa rozhodol venovať svoj čas deťom a mládeži z rómskej komunity a dnes stojí za rozrastajúcim sa folklórnym súborom. Reprezentujú región nielen v okolí Novohradu, ale aj po celom Slovensku. Jeho iniciatíva spája prácu s mládežou, vzdelávanie a rozvoj kultúrnych tradícií.
Bryan Berky popri svojej profesii založil rómsky folklórny súbor Romano Rat Ružiná, ktorý dnes združuje viac ako dve desiatky detí. Ako ďalej pre vobraze.sk Bryan Berky uviedol, impulzom pre vznik súboru bola snaha vytvoriť zmysluplné voľnočasové aktivity pre deti z miestnej komunity. Podľa jeho slov mnohým chýbal priestor, kde by mohli rozvíjať svoj talent a zároveň tráviť čas organizovane. Súbor dnes navštevujú najmä deti z Ružinej, no zapájajú sa aj žiaci zo základnej školy z obce Divín, kde vedie krúžok priamo na škole.

Činnosť súboru je postavená na pravidelných skúškach, ktoré prebiehajú v rôznych podmienkach – v priestoroch školy, vo vyhradenej miestnosti, ale aj v exteriéri. „Počas priaznivého počasia nacvičujeme aj na našej záhrade pri dome,“ hovorí vedúci súboru a dodáva, že okrem samotného tanca a spevu kladie dôraz aj na komunitný rozmer a budovanie vzťahov medzi deťmi.

Súbor sa za relatívne krátky čas svojej existencie predstavil na viacerých podujatiach. Vystupoval nielen v regióne Novohradu, ale aj v iných častiach Slovenska. Medzi významnejšie vystúpenia, kam dostali pozvanie, patrí účasť na festivale pre choré deti blízko Nových Zámkov. Predviedli sa aj na podujatí Gipsy Fest v Žarnovici, skúsenosti zbierajú aj na tanečných súťažiach. „Trávime spolu veľmi veľa voľného času, aj cez leto. Myslím si, že je to super, lebo spoznávajú svoju vlastnú kultúru, tanec a môžu ho ukazovať na rôznych podujatiach,“ hovorí Berky, ktorý absolvoval strednú pedagogickú školu. Ako spomenul, navštevuje aj ďalšie kurzy či vzdelávania zamerané na výchovu rómskych žiakov v školskom prostredí. Dodáva, že rád tancuje, aj keď oficiálne v súbore nevystupoval žiadnom. „Predkovia po starej mame boli muzikanti. Boli taká hudobnícka rodina, vo veľkom sa u nás hralo a spievalo.“

S deťmi v rámci vzdelávania i tanečnej prezentácie navštevujú synagógu v Lučenci a pravidelne účinkujú na kultúrnych akciách v Divíne a okolitých obciach. Dôležitou súčasťou aktivít je podľa Berkyho aj neformálne vzdelávanie.

Deťom sa podľa neho venuje aj mimo skúšok, pomáha im s prípravou do školy a podporuje ich v plnení školských povinností. Organizujú spoločné doučovania, počas ktorých si deti vypracúvajú domáce úlohy a pripravujú školské projekty. „Cieľom je prepojiť voľnočasové aktivity so vzdelávaním a zvýšiť motiváciu detí k učeniu.“

Bryan Berky zároveň upozorňuje na význam poznania vlastnej histórie a identity. Súčasťou činnosti súboru je preto aj oboznamovanie detí s rómskou kultúrou, tradíciami a významnými osobnosťami. Mladí členovia sa postupne učia nielen choreografie, ale aj širší kontext kultúrneho dedičstva.

Projekt má aj širší spoločenský rozmer. Podľa zakladateľa súboru je jeho cieľom prispieť k pozitívnej prezentácii komunity a vytvárať príležitosti pre mladých ľudí. Folklór a tanec vníma ako nástroje, ktoré pomáhajú rozvíjať disciplínu, spoluprácu a sebavedomie.

Aktivity súboru podporujú aj rodičia detí a vedenie školy v Divíne. Vďaka tejto spolupráci majú členovia vytvorené základné podmienky na skúšky a vystúpenia. Organizácia činnosti si však vyžaduje aj značné osobné nasadenie vedúceho, ktorý zabezpečuje tréningy, komunikáciu s organizátormi podujatí aj samotnú logistiku vystúpení.

Súbor sa zapája aj do podujatí s tematickým alebo spoločenským presahom. Pri príležitosti zajtrajšieho Medzinárodného dňa Rómov pripravujú vystúpenie v rámci školského programu, ktorého cieľom je priblížiť ich kultúru širšiemu publiku. Podujatie doplnia aj sprievodné aktivity zamerané na tradície a históriu.

„Podľa mňa je veľmi dôležité pripomínať si Deň Rómov. Je to deň našej histórie a hrdosti. Práve v tento deň sa v roku 1971 konal kongres v Londýne, kde sa stretli Rómovia z rôznych štátov, prijala sa naša vlajka, hymna Gelem, gelem a pomenoval sa náš jazyk. Bol to silný moment pre náš národ,“ vysvetlil Berky. Ako priblížil, tento deň oslavujú so súborom tanečným pochodom po obci. „Je plný hudby, spevu a hrdosti. Pripravujeme tradičné jedlá a stretávame sa aj pri večernom ohni. Pre mňa je to deň pripomenutia, že môžeme byť hrdí na to, kým sme.“

Z dlhodobejšieho hľadiska chce Berky v činnosti súboru pokračovať a postupne ju rozvíjať. Plánuje rozšíriť repertoár, zapájať sa do ďalších podujatí a zároveň udržať stabilnú členskú základňu, pričom privítajú aj nových členov. Dôležité je pre neho aj to, aby deti vnímali súbor ako bezpečný priestor, kde môžu rozvíjať svoj talent a tráviť voľný čas zmysluplne.

Zároveň sa ukazuje, že záujem o podobné aktivity prichádza prirodzene zo strany detí. Podľa vedúceho súboru ide o pozitívny signál, že mládež má chuť zapájať sa a rozvíjať svoje schopnosti. „Skôr oni mňa naháňajú. Bývame viacerí na jednej ulici a keď ma vidia, tak sa pýtajú, kedy už bude skúška. Vedel som, že deti budú mať záujem. Naše rómske deti chceli od malička spievať a tancovať. Baví ich to, len to treba u nich rozvíjať a viac ich o tom učiť. Snažím sa ich popri tom učiť viac aj o našej histórii, napríklad o našej prvej spisovateľke Elene Lackovej,“ povedal Bryan.

Zdroj: vobraze.sk

Projekt finančne podporil Kultminor fond na podporu kultúry národnostných menšín

<p>The post Mladý asistent z Ružinej vedie folklórny súbor a motivuje deti ku kultúre i vzdelaniu first appeared on vobraze.sk.</p>

Divadlo ako celoživotná vášeň, návraty domov a odvaha začínať nanovo aj vo vyššom veku. Životný príbeh Lýdie Balcarovej z Rimavskej Soboty ukazuje, že silné puto k javisku sa nestráca ani po rokoch strávených mimo domova. Dlhoročná divadelníčka, pedagogička a úspešná športovkyňa sa po niekoľkoročnom pôsobení v Čechách vrátila späť a opäť hrá v ochotníckom divadle, ku ktorému mala blízko po celý život.

K učiteľstvu mala blízky vzťah už odmalička. „Doma som sa stále hrala na učiteľku,“ povedala v rozhovore pre vobraze.sk Lýdia Balcarová (79). K pedagogike ju napokon priviedli aj okolnosti. V rodnom Lučenci bola na výber len pedagogická, zdravotná, priemyselná a ekonomická škola. „Chcela som byť sestrička, ale mama mi vravela, že tam sa veľa narobím. Triedny učiteľ ma prehovoril na pedagogickú, vraj tam nebudem mať matematiku. A tá mi robila problémy,“ prezradila úprimne.

Pedagogická škola jej však nedala len učiteľské základy, ale aj lásku k športu a umeniu. Už počas štúdia sa venovala divadlu. „Začala som hrať divadlo na pedagogickej škole, robili sme malé javiskové formy. Viedol nás profesor, môj bývalý švagor. On nás veľmi inšpiroval. My sme si aj bábky sami robili, šili kostýmy. Tvorivosť bola väčšia vtedy,“ spomína na začiatky.

Popri tom sa naplno venovala atletike. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia patrila medzi slovenskú špičku v ľahkej atletike. „Bola som reprezentantka Československa v behu na sto metrov, 11,9 som vtedy mala čas a bola som druhá za Evou Kucmanovou, neskôr držiteľkou bronzovej medaily z OH 1972,“ hovorí Balcarová. Okrem toho aj skákala do diaľky a behala dlhé trate. Pedagogická škola bola podľa nej známa silným športovým zameraním a súťažne cestovala po celom Československu.

Po svadbe sa však jej priority, ale aj okolnosti zmenili. Atletiku zanechala a spolu s manželom architektom sa v roku 1973 presťahovala do Rimavskej Soboty. Manžel sa zamestnal ako zástupca riaditeľa na Okresnom stavebnom podniku. Práve v Rimavskej Sobote sa naplno rozvinula jej pedagogická aj divadelná dráha. Najskôr pracovala v materskej škole, kde s kolegyňami hrávali rozprávky po dedinách. „Ja som tie hry aj režírovala. Chodili sme po škôlkach a kultúrnych domoch,“ dodáva.

Neskôr prišla ponuka zapojiť sa do ochotníckeho divadla. „Prišiel Daniel Brezina, potreboval ľudí do súboru, tak sme sa prihlásili. A s malou prestávkou v Prahe hrám divadlo dodnes,“ dodáva. Zahrala si v hre Ťapákovci, ktorá získala niekoľko divadelných ocenení, ale aj v Betlehemskej hviezde, s ktorou vystúpili i v Nemecku, či bývalej Juhoslávii. Na Scénickej žatve sa stretla aj s legendárnym Ladislavom Chudíkom či Jozefom Krónerom. „Povedal nám, že kde ste boli dievčatá, keď som bol mladý, Króner s nami tancoval na večierku, bol zlatý človek.“ 

V tom čase už mala za sebou aj bohatú pedagogickú kariéru – pôsobila v Lučenci, v Banskej Bystrici, neskôr v Rimavskej Sobote. „V Lučenci som pracovala v Domove mládeže. Aj na pedagogickej škole som učila civilnú obranu a telocvik, ale potom sa otvárala nová škôlka v Rimavskej Sobote a bola som tam jedna z prvých učiteliek na vtedajšej Triede Sovietskych kozmonautov,“ spomenula. Mladším ročníkom je škôlka známa ako materská škola na Sídlisku Rimava. Riaditeľkou bola štyri roky, neskôr pôsobila ako metodička pre materské školy.

„Chodila som na kontroly, robili sme metodické dni pre učiteľky. Popri tom som stále hrala divadlo, aj s učiteľkami“ hovorí. Po revolúcii odišla do predčasného dôchodku, no doma dlho nevydržala. „Manžel mi zomrel a ja som sa na dôchodku nudila.

Keď som mala šesťdesiat, odišla som s kamarátkami robiť do Prahy,“ prezradila Balcarová. Pracovala v skladoch, hoteloch aj reštauráciách, najdlhšie v Amazone. „Chcela som sa všeličomu priučiť, počítačom, skenerom a podobne. V Amazone sme naskladňovali tovar. Pikovali sme ho, vyzdvihli sme ho z miesta úložiska pre zákazníkov,“ vysvetľuje s tým, že sa stretli aj s tým, že ich mladší posielali domov, že zaberajú miesto. „Manažéri boli ale ohľaduplní a pozerali sa na výsledky a nie na to, čo sa hovorí,“ podotkla Balcarová. V Čechách strávila sedemnásť rokov a nazbierala množstvo skúseností, ktoré by podľa nej vystačili na samostatnú knihu.

Do Rimavskej Soboty sa vrátila ako 77-ročná a opäť sa postavila na javisko. „Záleží na zdraví, ale nikdy nie je pozde. Keď som sa vrátila, pokračovala som v divadle,“ hovorí presvedčene. Dnes pôsobí v menšom súbore Badido, ktorý vedie Ľubomír Šárik. Nedávno stvárnila monodrámu o starnúcej hereckej hviezde, s ktorou získala ocenenia na regionálnych prehliadkach.

„Vyhrala som prvé miesto na okresnej prehliadke a druhé miesto na kraji. Na štátnom kole nebola taká kategória. To bola hra ako šitá na mňa,“ priznáva s úsmevom. V súčasnosti nacvičujú Perníkovú chalúpku, ktorá bude mať premiéru koncom januára. Deti sú podľa nej najúprimnejšími divákmi. Hrali veľa rozprávok – o červenej čiapočke, o perníkovej chalúpke. „Hrala som ježibaby aj zákerné ženy. Tie úlohy ma bavia, hoci v skutočnosti som skôr prajná,“ hovorí. Radšej podľa nej každého niečím obdarí alebo navarí či napečie. „Mám rada ľudí, ale dávam si pozor na tých, čo klamú,“ povedala. Ako podotkla, je rada, že ochotnícke javisko má miesto aj pre tých, ktorí sa po rokoch vracajú domov s bohatými skúsenosťami. „Nikdy nie je neskoro,“ hovorí.

Spomína si, ako raz cestovali na vystúpenie s názvom Čertoviny. Všetci v aute boli oblečení v kostýmoch, s tvárami natretými na čierno. „V jarku sme našli pána. Strašne sa zľakol, že je už v pekle. Život je strašne krátky, ale tie spomienky ostanú,“ radi skúsená dôchodkyňa.

Lýdia Balcarová poukazuje na to, že aktívny život nemá vekové hranice. „Ľudia v mojom veku už len sedia doma. Treba sa podľa možností hýbať, venovať sa sebe a nemyslieť len na koniec,“ odporúča otvorene. Okrem divadla maľuje, háčkuje, štrikuje.

Radosť jej robí aj rodina. Má dve dcéry, ktoré sa vydali v jej učiteľských šľapajách. „Som rada, že sme všetci zdraví,“ hovorí spokojná trojnásobná stará mama. S najstarším vnukom boli dokonca chvíľu kolegovia v Amazone.

Na otázku, kde sa cíti lepšie – či v Rimavskej Sobote alebo v Lučenci – odpovedá, že blízke sú jej obe mestá. Dôležitejší než miesto je podľa jej slov vždy kolektív ľudí a priatelia, ktorými je obklopená. „Nikdy som nemala konflikty ani v Prahe, ani v Lučenci, ani v Rimavskej Sobote. Do politiky sa nemiešam a najviac potrebujem byť medzi ľuďmi,“ dodáva.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Lýdia Balcarová, DS Divosud Badido

<p>The post Divadelníčka Balcarová z R. Soboty opäť stojí na ochotníckom javisku. Dosahovala veľmi dobré výsledky i v ľahkej atletike first appeared on vobraze.sk.</p>

V obci Rimavské Zalužany sa stretnú praznivci ľudovej hudby, obzvlášť tónov tradičnej heligónky a spevu. V sobotu 6. septembra má byť podujatie v miestnom prírodnom amfiteátri v Lesíku. Prehliadka zručností heligonkárov nadviaže na úspech z pred dvoch rokov, ktorý pripravil známy heligonkár, výrobca heligónok a manažér podujatia Ján Kožiak. Pôsobí vo folklórnom súbore Vepor.

„Pozývame všetkých priaznivcov, aby sa prišli dobre zabaviť a najesť, mať dobrý zážitok,“ odkazuje Ján Kožiak, podľa ktorého tento ročník má byť viac rozmanitejší na heligonkárov, ktorí prídu zo širokého okolia, zastúpenie má mať aj Terchová.

Program začne o 14.00 hod. a návštevníci sa môžu tešiť na heligonkárov z Čierneho Balogu, Novohradu, Gemera a blízkeho okolia. Hudobníci nebudú hrať iba na pódiu, ale aj priamo medzi ľuďmi, aby sa podarilo vytvoriť čo najlepšiu atmosféru. Súčasťou podujatia budú aj gurmánske špeciality – guľáš či baranina.

„Fanúšikovia nás vyzvali, aby sme urobili aj pokračovanie. V našej doline od Tisovca po Rimavskú Sobotu nemáme podobný festival a pritom heligónka má u nás silnú tradíciu,“ poznamenal starosta.

Do obce ju priniesli ľudia z Kokavských vrchov, pričom prvým priekopníkom bol František Katreniak, ktorého si pripomenuli aj na minulom ročníku. „Jeho heligónka nás sprevádzala na hasičských súťažiach, vatrách či dedinských guľášoch. Mal nasledovníkov a chytila sa aj mládež. Posledné dva roky vedie Ján Kožiak krúžok v materskej škole, takže o pokračovateľov tradície je postarané,“ dodal Milan Medveď. Koziak je z Rimavského Brezova a je rodákom rodák z Kadlubu

Podujatie finačne podporil Banskobystrický samosprávny kraj.

Zdroj: PR-článok, Obec Rimavské Zalužany

<p>The post Stretnutie heligonkárov v R. Zalužanoch opäť oživí dedinu. Organizátori pozývajú na rozmanitú prehliadku i dobré jedlo first appeared on vobraze.sk.</p>

Ján Csízi pôsobí na Základnej umeleckej škole v Rimavskej Sobote ako učiteľ drevených dychových, ale aj bicích nástrojov. Je rodákom z Tornale, no jeho povolanie ho priviedlo na mnohé iné miesta.
Ako mladší sníval o tom, že sa sa stane policajtom, no jeho nadanie a talent rozhodli inak. Už od útleho veku sa venoval hre na hudobných nástrojoch, a to mu nepochybne išlo. Začínal v ZUŠ-ke v Tornali. „Rodičia zo mňa chceli mať hudobníka,” hovorí pre vobraze.sk a dodáva, že jeho ďalšie kroky tak boli jasné.

Štúdium na konzervatóriu v Bratislave predstavovalo akési dvere, ktoré sa pre neho otvárali do sveta hudby. Dva roky už aktívne hrával v dychovom orchestri Gemerská Hôrka. Po doštudovaní krátkodobo pôsobil ako zastupujúci učiteľ na umeleckej škole, ktorú sám v detstve navštevoval. No učiteľom ho byť nelákalo. “Odkedy som vyštudoval hudbu, chcel som hrať v zahraničí,” uviedol s tým, že je rád, že sa mu to aj splnilo. “Stal som sa členom jednej hudobnej skupiny, s ktorou sme išli hrať do Španielska na ostrov Menorca,” priblížil saxofonista. Malý ostrov ho očaril, nielen svojou atmosférou, ale aj hudbou.

Po návrate na Slovensko hral v Sobotienke, vtedajšej dychovej hudbe v Rimavskej Sobote. Onedlho sa však naskytla ďalšia príležitosť vycestovať, a to konkrétne do kúpeľného mesta Bad Tölz v Nemecku, pričom súčasne hrával aj v Rakúsku. V mestečku, v ktorom rozvíjal svoju kariéru, sa dokonca natáčal známy seriál Der Bulle von Tölz. Po pár rokoch v zahraničí sa opäť vrátil do svojho rodného regiónu. “Vrátil som sa do Sobotienky, ktorá sa premenovala a pretransformovala na tanečný orchester – TORS,  hral som aj v Retro music band v Rožňave,” spomenul.

Na celej jeho kariére ho podľa jeho slov bavilo najviac to, že spolu so spoznávaním nových kútov sveta mohol zároveň spoznávať aj nové žánre a štýly hudby. “Najviac inklinujem k džezovým štandardom by sa dalo povedať. Tento štýl ma baví najviac.” Momentálne od roku 2011 vyučuje v Rimavskej Sobote a od roku 2023 sa tiež stal študentom, a to na bicích nástrojoch na Súkromnom hudobnom a dramatickom konzervatóriu v Rimavskej Sobote, kde pôsobí aj ako pedagóg drevených dychových nástrojov. “Chcel som bližšie pochopiť problematiku výučby na týchto nástrojoch, aby som mohol byť lepším učiteľom,” hovorí Ján Csízi. Byť učiteľom nebol jeho sen, no možno okolnosti ale aj osud ho k tomu doviedli. “Keby som nezačal učiť, asi by som nikdy nespoznal svoju ženu, učiteľku výtvarnej, a nemali by sme dve krásne deti,” povedal s úsmevom Csízi.

Ako pedagóg, ale aj otec vie, že pozitívny vzťah k deťom je kľúčový. Vzťah, ktorý sa snaží s deťmi budovať, preto podľa neho nie je založený na hierarchii učiteľ – študent, no má byť skôr priateľský. “Hra na nástroji vyžaduje veľa času, trpezlivosti, ale aj odopierania.” Aj preto je dôležitý ten vzájomný vzťah, pretože keď dieťa nechce, nikto ho neprinúti. Práca s deťmi je podľa neho krásna, ale aj veľmi náročná. Ako najväčší pocit zadosťučinenia vníma to, keď dieťa uspeje na nejakej súťaži, je teda šťastné, pretože vidí výsledok svojej tvrdej práce a učiteľ rovnako. Častokrát vystupuje so študentmi i ostatnými učiteľmi aj na koncertoch v kostole či iných podujatiach organizovaných ZUŠ. Väčšina ľudí relaxuje práve pri hudbe, ako učiteľ to má však náročnejšie. “Po príchode domov by som najradšej mal kus ticha, čo je s malými deťmi takmer nemožné, no aj oni sú mojím oddychom,” zdôraznil Csízi.

Medzi jeho obľúbené voľnočasové aktivity, okrem času stráveného s rodinou, ktorý je preňho najdôležitejší, patria rybárčenie a takisto chov nesmierne zaujímavých jašteričiek. Jašterice, ktorým sa venuje ako chovateľ, pochádzajú z Novej Kaledónie, pagekón riasnatý je exotický druh, ktorý aj predáva. “Na svoje koníčky popri práci mi však neostáva veľa času.” V ZUŠ-ke dokonca založil aj kapelu, ktorá žne úspechy. Má z toho, samozrejme, radosť, aj napriek obrovskému vyťaženiu.

Zdroj: vobraze.sk, Nina Bíliková, foto: album J. Csíziho

<p>The post Csízi hrá na saxofóne, učí v rimavskosobotskej ZUŠ-ke a založil kapelu first appeared on vobraze.sk.</p>

Nebola to jednorazová akcia. Kultúrne podujatie, ktoré malo v Klenovci premiéru vlani, sa uskutoční aj v tomto roku. Starostka obce Katarína Pribilincová pre vobraze.sk uviedla, že sa Klenfest bude konať v sobotu 14. septembra. „Bude to podobné, ako pred rokom, pretože podujatie malo úspech. Na jar a cez leto sa koná pomerne veľa podujatí, preto sme vybrali tento termín,“ dodala.

Riaditeľ Miestneho kultúrneho strediska v Klenovci Jaroslav Zvara pre vobraze.sk povedal, že na Klenfeste vystúpi na futbalovom ihrisku kapela Iné Kafe, tanečná skupina Old School Brothers a Emily & Justice. „Ešte zvažujeme, kto bude predskokanom. Skupina Iné Kafe v posledných rokoch nemala v našom okolí koncert,“ podotkol s tým, že výška vstupného je v štádiu riešenia.

V septembri minulého roka sa predstavila na Klenfeste skupina Heľenine oči, speváčka Veronika Rabada i kapela the Mytus. Večer sa konala Oldies party. Starostka Klenovca Pribilincová pred týmto podujatím vlani avizovala, že Klenfest bude akoby predzvesťou Dní obce. Vyjadrila sa, že od roku 2024 by sa mali stať Dni obce realitou. Aktuálne na otázku, či teda v tomto roku Deň obce, alebo Dni obce nebudú, odpovedala: „Klenfest mal veľký úspech, obyvatelia boli spokojní. Budeme rozmýšľať, ako to do budúcna prepojíme, pretože organizácia takých dvoch veľkých podujatí by bola náročná.“

Vlani v Klenovci neudelili ocenenia Cena obce, Čestné občianstvo či Cena starostky. Na akom podujatí to urobia v tomto roku? „Kultúrna komisia sa dohodla, že oceňovanie bude na slávnostnom obecnom zastupiteľstve, deň pred Rontoukou. Prvýkrát by to malo byť na budúci rok,“ odvetila starostka Katarína Pribilincová.

Zdroj: vobraze.sk, foto: inekafe.sk

<p>The post V Klenovci vystúpi kapela Iné Kafe, tanečná skupina Old School Brothers a Emily & Justice first appeared on vobraze.sk.</p>

Folkloristická spoločnosť i široká verejnosť smúti. Vo veku nedožitých 68 rokov zomrel Vladimír Petrinec z Rimavskej Soboty. Stalo sa tak včera vo večerných hodinách po zákernej chorobe v rodinnom kruhu vo Vlčkovciach pri Trnave, kde ho do poslednej chvíle opatrovala príbuzná Ivanka s rodinou. Posledná rozlúčka s Vladimírom Petrincom bude 18. marca na poludnie v Dome smútku v R. Sobote. Informáciu pre vobraze.sk potvrdili najbližší rodinní príslušníci. 

Žil folklórom. Petrinec bol umelecký vedúci folklórneho súboru Rimavan,  choreograf, tanečník i spevák a do jesene minulého roku aj pracovník Mestského kultúrneho strediska v Rimavskej Sobote, kde robil ešte aj v dôchodkovom veku. Ako v rozhovore pre vobraze.sk prizvukoval, folklór bol pre neho akýsi adrenalín, keď započul ľudovú pieseň. Dôchodkový vek si chcel od októbra užívať hlavne tak, že nemusí ráno vstávať na čas do práce.

Na Vladka s veľkým žiaľom spomína aj Štefan Baláž, zakladateľ FS Rimavan a bývalý dlhoročný riaditeľ Mestského kultúrneho strediska, popri ktorom súbor funguje. Boli viac ako kamaráti. „Prijal som ho do Domu kultúry, stiahol som ho k nám z hygieny, kde predtým pracoval. V súbore Rimavan tancoval, spieval, bol vynikajúci folklorista. Škoda jeho nedožitých 68 rokov, ľúto nám je. Bol to striedmy človek, musíme sa s ním dôstojne rozlúčiť,“ povedal Štefan Baláž, podľa ktorého plánujú stretnutie súboru ešte pred pohrebom. 

Správu o úmrtí prijala s veľkým zármutkom aj Milana Jutková, ktorá niekoľko rokov pracovala ako riaditeľka MsKS. Má sa s ním rozlúčiť aj na pohrebe v rámci smútočnej reči. Bol veľkým prínosom pre mestskú organizáciu aj po pracovnej stránke, ako však Jutková spomenula, oceňovala na ňom jeho ľudské kvality.

Vladimír Petrinec pochádzal z Podpoľania, do Rimavskej Soboty sa prisťahoval v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. So súborom vystupovali na mnohých festivaloch na Slovensku, ako napríklad v Detve či Východnej, v zahraničí pravidelne chodili dlhé roky na vystúpenia do východného Nemecka, navštívili Čiernu Horu, Francúzsko a mnoho ďalších krajín, na ktoré veľmi rád spomína. Každé jedno vystúpenie bolo jedinečné a zanechalo v ňom pekné nezabudnuteľné spomienky. Po pandemickom období začala situácia v Rimavane stagnovať. Zapríčinené to bolo hlavne dlhou dobou bez vystúpení a tréningov. No ako Petrinec hovoril, pomaličky sa to rozbiehalo. Veril, že prídu noví mladí folkloristi, ktorých veľmi radi privítajú vo svojich radoch. Všetci, ktorí majú vzťah k tancu alebo hudbe, tak sú v tomto rimavskosobotskom folklórnom súbore vítaní.

Zdroj: vobraze.sk 

<p>The post Odišiel choreograf i spevák FS Rimavan. Vladimír Petrinec bol výraznou postavou kultúrneho života first appeared on vobraze.sk.</p>

Chcela byť učiteľkou, osud ju ale zavial ku kultúre, ktorá jej veľmi rýchlo učarovala. Dostala sa k moderovaniu podujatí, mala na starosti umelecký prednes a desaťročia je už riaditeľkou Gemersko-malohontského osvetového strediska v Rimavskej Sobote. Darina Kišáková (64) pracuje v Dome osvety 44. rok. Ku kultúrno-výchovnej práci zavoňala práve na pedagogickej škole v Prešove. „Tam som získala veľmi veľa skúseností. Veľa som moderovala. Bola to vynikajúca škola. Odmala som ale chcela učiť, osud ma však zavial niekam inam. Možno mi to bolo súdené pracovať v kultúre,“ priblížila pre vobraze.sk Darina Kišáková.

Pochádza z Rimavských Janoviec, ale vydala sa do obce Babinec, čarovnej dedinky v lone prírody. S manželom majú dve deti a šesť vnúčat. Ako Kišáková uviedla, svoju rodinu považuje za najväčšie šťastie. „Nie je dôležité, čo máme, ale koho máme,“ povedala a dodala, že deti a vnúčatá sú pomerne talentované a hudobne nadané. „Sú ako malá kapela, keď sa stretneme. Hrajú na viaceré hudobné nástroje, ako saxofón, klavír, akordeón, husle i spievajú. Pôsobia v ZUŠ-ke i v Hájiku,“ priblížila s tým, že v rodine u nich na heligónke hrával starý otec, ktorý bol samouk.

Kišáková má podľa jej slov veľmi rada osobný kontakt a stretnutia s ľuďmi. kladie ich na najdôležitejšie miesto napríklad v komunikácii. Večerné správy v televíziách nepozerá a už pre niekoľkými mesiacmi sa jej podarilo odstrihnúť aj zo sociálnych sietí. „Bola som skromne vychovávaná, o to viac si vážim, že sme sa viac stretávali. Nelipnem na materiálnych veciach,“ dodala.

Jej zámerom je venovať sa maľovaniu, ku ktorému ju to už roky ťahá. Popri časovo náročnej práci jej ale veľa príležitostí na iné koníčky neostáva. Veľmi rada má kvety. Doma má zhruba sto črepníkov a pripomínajú malé arborétum, v práci ich má trochu menej. „Zaberie to trochu času, ale teším sa z nich. Keď rastú a darí sa im,“ hovorí. Veľmi rada číta populárno-náučnú literatúru. „Dá sa k nej hocikedy vrátiť, študovať a prehlbovať si vedomosti. Je úžasná vec dostať sa do tajov, na ktoré bežne nezostáva čas, vedieť si pritom nájsť priestor na skúmanie vlastného tela i mozgu, či samoliečeniu,“ hovorí s tým, že medicíne či meditáciám sa venuje roky a pomáhalo jej to aj pri vážnych zdravotných problémoch. Za čarovné miesto s dobrou energiou na potrebný oddych považuje práve časť svoje záhrady.

„Popri tejto práci v kultúre ide inak všetko bokom. Vždy ma však napĺňala, aj keď práca v kultúre nikdy nebola zaplatená. Sem sa nechodí kvôli peniazom, ale kvôli tomu, že človeka táto práca baví. Všetci zamestnanci ju musíme mať v srdci a musí nás baviť,“ zdôraznila riaditeľka Domu osvety. Podotkla, že táto práca je rokmi čoraz náročnejšia. „Niekedy sme mali rozpočet a robili sme. Teraz, keď chceme robiť viaceré aktivity, tak musíme robiť projekty. To nám zaberie veľa času a pritom už nezostáva toľko priestoru na odbornú časť. Sme vyťažení a je nás málo,“ podotkla Kišáková, ktorá pracuje ako riaditeľka 19 rokov.  

„Naša práca je veľmi rôznorodá, dynamická a vyvíja sa. Podobne ako aj samotná osveta za tie roky,“ uviedla Kišáková a dodáva, že GMOS stál pri zrode a sprevádzal vývoj viacerých podujatí, ktoré majú v regióne tradíciu.
Spomenula napríklad Daxnerov Tisovec, Festival Janka Plichtu, Klenovskú Rontouku. „V úvode som na osvete mala na starosti umelecký prednes, bola to moja špecializácia. Mali sme vtedy vynikajúci literárny klub pod názvom KRAZA, kde sme sa stretávali všetci recitátori,“ spomenula. Osobitne si cení, že sa venovali ochotníckemu divadlu a chodili po obciach. „Volali sme to Deň divadla. Vtedy sa na dedinách obnovilo veľmi veľa divadiel, napríklad v Hrachove, Rimavskej Bani, Ratkovej či Lukovištiach,“ podotkla riaditeľka Kišáková, ktorá si cení aj rekonštrukciu Domu osvety, ktorá zvýšila dôstojnosť a umožnila mnoho podujatí vo vynovených spoločenských priestoroch. S obnovou prístavby budovy by rada pokračovala, aby došlo k jej vizuálnemu sceleniu.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Kultúra sa dá robiť len s láskou. Kišáková jej zasvätila celý život first appeared on vobraze.sk.</p>

Už od mladosti sa intenzívne zaujímala o kultúru a umenie, neskôr sa stala jednou zo zakladateliek speváckeho zboru Bona fide v Rimavskej Sobote, pôsobila vo vokálnom kvartete a založila spevokol Dúha. Dlhé roky obohacuje svojím spevom mnohé kultúrne akcie či sobáše v Rimavskej Sobote. V minulosti si vyslúžila aj Cenu mesta či Cenu primátora. Vitálna a inšpiratívna Viera Slatinská má 85 rokov.

Vrúcny vzťah k mestu
Narodila sa v Rimavskej Bani a neskôr sa presťahovala do Rimavskej Soboty. „Môj vzťah k tomuto mestu je veľmi vrúcny. V Rimavskej Sobote žijem veľmi dlho, chodila som sem do ľudovej školy na klavír, na gymnázium, pracovala som tu, no popri zamestnaní bola kultúra pre mňa najhlavnejšia,“ uviedla pre vobraze.sk Viera Slatinská. Počas navštevovania vtedajšej ľudovej školy sa začala venovať aj spevu. Vo svojom štúdiu sa však venovala viacerým odborom, okúsila aj zákutia pedagogického sveta, keď si po maturite spravila pedagogickú nadstavbu. Po skončení štúdií sa zamestnala na geodézii ako zememeračka a túto prácu vykonávala 30 rokov. „Bolo to dosť náročné terénne povolanie,“ podotkla.

Založenie Bona fide, divadlo a dychovka
„Už na škole som navštevovala každý umelecký a kultúrny krúžok, spevácky, tanečný, ale aj telocvičný, absolvovala som všetky spartakiády v Prahe okrem jedinej, keď som čakala moju dcérku. Bolo to úžasné, mladosť bola krásna,“ spomína Viera Slatinská. Najviac zo všetkého ju bavil klavír a spievanie. To bolo dôvodom, pre ktorý bola pred viac ako 50 rokmi oslovená, aby sa podieľala na založení zboru. „Bola som medzi prvými zakladateľkami vtedajšieho Bona fide, chvíľu sme však kvôli režimu mali názov Dobrý úmysel. V súčasnosti sme v zbore ešte tri, ktoré sme sa podieľali na jeho založení. Neskôr som začala spievať aj na sobášoch na mestskom úrade, chodím tam spievať doteraz na rôzne podujatia,“ hovorí.

Okrem pôsobenia v Bona fide a na podujatiach na mestskom úrade bola aktívna aj divadelnom súbore Rimavan. Zahrala si až v jedenástich celovečerných hrách, medzi ktoré patril aj známy Ženský zákon či netradičná slovenská divadelná hra Petra Zvona Tanec nad plačom. V tomto prostredí spoznala aj svojho manžela. „Účinkovala som okrem toho aj so sobotskou dychovkou Sobotienka, chodili sme každý rok do Kolína, kde sme s Marienkou Filipiakovou spievali ako sólistiky. Bolo to niečo fantastické,“ spomína s úsmevom na perách.

Zážitky obrovských rozmerov
„Pán Tibor Lévay dirigoval dychovku a on, Janko Plichta, Etka Gyürkeová a ja sme boli zakladatelia vokálneho kvarteta, v ktorom sme mali skutočne zaujímavý repertoár. Boli sme spolu v Prešove či v Štátnom divadle v Košiciach,“ opisuje svoje skúsenosti Slatinská. „Nádherný zážitok sme zažili s Bona fide, keď sme v roku 2014 navštívili Paríž a v chráme Madeleine sme mali celovečerný koncert. Zaznelo tam Te Deum od Antonína Dvořáka a iné krásne skladby. S Bona fide máme za tie roky mnohé, naozaj mnohé zážitky,“ uviedla. Spevácky zbor Bona fide v súčasnosti vedie Janka Dobrocká.

Na úspechy v zahraničí má Vierka Slatinská silné spomienky. „S Marienkou Filipiakovou sme boli aj v Děčíne na československej súťaži v speve a získali sme tam prvé miesto a mimoriadnu cenu pre naše duo. Bol to jeden z najsilnejších zážitkov, ale na všetky rada spomínam. Z toho žijem a to ma udržuje v stave, v akom som.“

Účinkovanie v zbore Dúha
Vierka je zároveň plne angažovaná v Klube dôchodcov v Rimavskej Sobote, kde zastáva funkciu tajomníčky a pokladníčky. „Hneď v roku 2001 som tam založila aj spevácky zbor Dúha s dvanástimi ženami. Spievame v ňom dvojhlasy, trojhlasy a pravidelne chodíme spievať na mestský úrad. Od založenia sme sa každý rok zúčastňovali na regionálnych či krajských súťažiach. Sme úspešní a som rada, že sa v tom realizujem.“ Spevácky zbor Dúha sa každoročne zúčastňuje aj na stretnutí seniorských zborov z okresu pod názvom Na strieborných vlnách.
Má intenzívny vzťah k literatúre či textárstvu. „Teraz sa už snažím prekladať do slovenčiny aj mnohé inojazyčné texty piesní, ktoré spievame v Bona fide. Zhudobnila som báseň Ivana Kraska Zmráka sa… či Topole a napísala som slovenský text Ódy na radosť,“ doplnila.

Aktívny životný štýl
Okrem mnohých aktivít, ktoré napomáhajú zveľadiť kultúrny život v meste, je čiperná osemdesiatnička príkladom aj v oblasti životného štýlu. „Pre zdravie je potrebné aj niečo urobiť. Odmietam len tak nečinne sedieť a čakať na tetku smrť. O siedmej ráno vstávam a hodinu cvičím, mám doma rôzne náradie a činky. Po cvičení meditujem, snažím sa úplne vypnúť a aktívne si rozvrhnúť deň. Starám sa aj o svoju imunitu. Je pre mňa veľmi dôležitý pohyb, kontakt s ľuďmi, socializácia.“ Každý deň má vyplnený aj aktivitami v spomínanom klube a zboroch.

„Mám aj záhradu a balkóny, kde si všeličo pestujem. Kvitne mi tam broskyňa, brusnice, čučoriedky, figa, hrozno či jahody. Špeciálne pestujem aj bylinky, ktoré veľmi rada používam a vždy ma zaujímali. S manželom sme chodievali na rôzne výstavy či agrokomplex,“ priblížila Vierka svoje záľuby, ku ktorým neodmysliteľne patria aj krížovky a iné aktivity, ktoré trénujú pamäť a myslenie. Nezabúda však ani na pravidelný oddych a relax.

Hudba lieči
O tom, že Soboťania majú vzťah ku kultúre, svedčia častokrát vypredané divadelné, hudobné či tanečné predstavenia v Dome kultúry. „Som aktívna aj v Klube priateľov vážnej hudby a pravidelne navštevujem mnohé predstavenia. Stále vidím ľudí, ktorí tieto kultúrne podujatia vedia oceniť. Mladí ľudia to však majú v dnešnej dobe náročnejšie, všade vidíme rôzne existenčné problémy, život je rýchlejší a majú menej času na umenie a kultúru,“ konštatuje aktívna Slatinská. „Verím, že situácia sa do budúcna zlepší. Hudba a celkovo kultúra povznáša človeka a je veľmi potrebná. Aj preto tým žijem celý život. Hudba ma lieči tam, kde už lekári nemôžu.“

Zdroj: Simona Kántorová, foto: S. Kántorová a album V. Slatinskej

<p>The post Viera Slatinská patrí medzi výrazné postavy kultúrneho života v R. Sobote first appeared on vobraze.sk.</p>

Tanec, volejbal a politika patria k jeho vášňam. Tou najväčšou bol rozvoj kultúry približne od 70-tych rokov a má na ňu aj najlepšie spomienky. Venoval sa jej takmer 30 rokov a stál už pri zrode súčasnej budovy Mestského kultúrneho strediska v Rimavskej Sobote. Štefan Baláž oslavuje dnes 80 rokov.

„Kultúra je moja srdcová záležitosť. Odmalička ma k tomu rodičia viedli a mal som ku kultúre blízko. Ako riaditeľ som sa snažil zabezpečiť dostavbu kultúrneho domu a ako právnik dodržiavať hlavne aj právnu stránku. Podarilo sa a v roku 1986 bol otvorený reprezentatívny kultúrny stánok,“ povedal pre vobraze.sk Štefan Baláž.

Podľa jeho slov sa o výstavbu kultúrneho domu postaralo mesto spolu s okresným úradom. Predtým sídlili v Dome osvety, no vtedajšiemu rozmachu kultúry a aktivít už vtedy priestory nevyhovovali. „Existoval už FS Rimavan, ženský spevácky zbor, dychová hudba,“ naznačil Baláž, ktorý patrí medzi zakladateľov folklórneho súboru Rimavan. „Ešte som v ňom aj aktívne účinkoval a potom som päť-šesť rokov robil organizačného vedúceho. Keď som prestal tancovať, tak som sa stal umeleckým šéfom,“ hovorí Baláž, podľa ktorého boli v tom období vynikajúce podmienky na rozvoj aktivít a doplnené boli rady aj pracovníkov.

„Podarilo sa mi vytvoriť naozaj dobrý kolektív po každej stránke a začali sme rozvíjať kultúru pre všetkých občanov Rimavskej Soboty bez rozdielu národnosti. Chodil sem celý rad hosťujúcich súborov, hlavne z populárnej a aj vážnej hudby. Mali sme rôzne iné aktivity, kurzové činnosti,“ poznamenal Baláž, ktorý je stále čestným umeleckým vedúcim FS Rimavan. Bol nielen tanečníkom, ale i spevákom. Súbor v krátkom čase získal vysokú umeleckú úroveň a stal sa známym nielen v Československu, ale aj v zahraničí.

Ženskému volejbalu sa venuje 50 rokov

Počiatky založenia ženského volejbalového klubu v R. Sobote siahajú do roku 1969. Myšlienka vznikla ešte rok predtým v Tatrách na Rysoch, keď vyhrali volejbalový turnaj a o rok sa na podnet hráčok prihlásili do súťaže. „Prišli za mnou, že by sa chceli prihlásiť. Nemal, kto vtedy trénovať, tak ma na to nahovorili dievčatá. Robilo sa to zdarma, peniaze nikdy neboli v športových kruhoch. Urobil som si druhú najvyššiu výkonnostnú kvalifikáciu. Ostalo mi to na 50 rokov. Nemyslel som, že to bude tak nadlho,“ povedal Štefan Baláž. Postupne vytvárali kategórie žiačok, dorasteniek, prípravku. „Nerobil som to sám. Obklopil som sa ľuďmi, ktorí boli jednak učitelia alebo hrávali volejbal. Začali sme celkom slušne, trikrát sme bojovali o postup do extraligy, ani raz sa nám nepodarilo. Druhú najvyššiu súťaž sme hrávali,“ povedal Baláž, ktorého dcéra rovnako hrávala volejbal a bola mu tak motiváciou.

Ako podotkol, posledné roky sa nehralo kvôli pandémii a v súčasnosti ostalo už len dosť málo hráčok. V prebiehajúcej sezóne nemá VK Slovan Rimavská Sobota tím v žiadnej súťaži. Baláž spomenul, že je z toho sklamaný, no podľa neho upadá aj viacero iných športov, a to nielen na Slovensku. „Pokiaľ som vedel, snažil som sa dať zo seba maximum,“ podotkol.

Ako učiteľovi tanca mu prešlo cez ruky 20 tisíc mladých ľudí

Popri svojich aktivitách tancoval ako folklorista, no aktívne sa venoval aj spoločenským tancom.

„Ešte v Bratislave ma nahovoril spolužiak, aby sme išli pozrieť klub spoločenských tancov, stalo sa mi to osudným. Začal som tam tancovať, pokračoval som v Rimavskej Sobote až som si spravil 4-ročnú školu učiteľa tanca a učil som spoločenské tance žiakov končiacich základnú školu,“ pripomenul oslávenec Baláž, podľa ktorého odučil cez 20 tisíc mladých ľudí. Učil pritom v Ožďanoch, Hrachove, Tisovci, Klenovci, ale hlavne v Rimavskej Sobote. Tancovanie zanechal pred štyrmi rokmi, keď mu zomrela manželka. „Nemal som motiváciu, ani inšpiráciu,“ skonštatoval.

K významnému jubileu by si najviac želal zdravie

K jubileu by si najviac želal zdravie. „Keď má človek zdravie, má všetko prakticky. O ostatné veci sa už človek vie postarať,“ zdôraznil Baláž, ktorý je dlhoročným poslancom rimavskosobotského mestského zastupiteľstva. V súčasnosti je najstarším zástupcom občanov.

„Snažím sa vytvárať čo najlepšie podmienky v prospech všetkých občanov Rimavskej Soboty. Ďalej však už pravdepodobne kandidovať nebudem. Je potrebné dať šancu mladým,“ hovorí Baláž a dodáva, že komunálna politika ho vždy napĺňala. „Vždy som mal snahu, pokiaľ som vedel v niečom pomôcť. Môj záber bol hlavne v kultúre. Tam som sa snažil urobiť maximum aktivít, ktoré sa nám aj podarili rozbehnúť s kolektívom spolupracovníkov. Sám by som nič nedokázal, ale mal som dobrý kolektív. Bol veľmi aktívny a snažili sme sa vyjsť všetkým generáciám v ústrety. To bolo moje krédo,“ zdôraznil.

Približne 25 rokov sa angažuje v základnej organizácii Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB). „Mnohí z mojej rodiny boli priami účastníci odboja. Keď zomrel Pavel Brndiar, tak som sa stal aj členom pléna predsedníctva Ústrednej rady SZPB. Aj tam sa snažím byť nápomocný,“ skonštatoval. Ako relax vníma prácu v záhradke. Venuje sa jednej v Šiatorskej Bukovinke, odkiaľ pochádza. Navštevuje však aj Vinice pri R. Sobote. „Ja už iné aktivity veľmi nevyvíjam, záhradka je také moje malé potešenie a relax. Človek sa v každom veku musí hýbať, lebo to je základ a udržiavať si kondíciu a zdravie,“ uzavrel.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Štefana Baláža, Jozef Tokár, FS Rimavan, GMOS

V R. Sobote koncertovali zaujímaví interpreti. Bol medzi nimi aj Karol Duchoň

<p>The post Má viacero vášní. Medzi najväčšie patrí kultúra. Štefan Baláž oslavuje jubileum first appeared on vobraze.sk.</p>

Kino Orbis, Rimavská Sobota

• 25.2. o 19.00 hod. V lete ti poviem, ako sa mám, Romantický, Komédia, Slovensko 2021
• 26.2. o 17.00 hod. Spievaj 2 Animovaný, USA 2021
• 26.2. o 19.00 hod. Smrť na Níle, Dráma, Krimi, Mysteriózny, USA 2020
• 27.2. o 17.00 hod. Spievaj 2, Animovaný, USA 2021
• 27.2. o 19.00 hod. Smrť na Níle, Dráma, Krimi, Mysteriózny, USA 2020

26. február, Karneval na ľade, 10:00 hod. Zimný Štadión Lučenec

Srdečne Vás pozývame na milé fašiangové podujatie „Karneval na ľade“, ktorý sa uskutoční dňa 26.2.2022 od 10:00 na Zimnom štadióne v Lučenci. Ako je každoročne zvykom, čaká Vás pestrý program s rozprávkovými maskotmi, minidisco párty, balónové zvieratká a veselé hry a súťaže. Bude prebiehať súťaž o najkrajšiu detskú a aj rodinnú masku. Po skončení programu môžete využiť možnosť bezplatného korčuľovania do 17:00.Vstup na podujatie je voľný, celý karneval bude prebiehať v režime aktuálnych protipandemických opatrení.

27. február, Exotické ovocie v Rimavskej Sobote, 9:00 – 15:00 hod., MSKS Rimavská Sobota Nám S. M. Daxnera 4162

Do Rimavskej Soboty sa už 27. februára v rámci farmárskych trhov predstaví to najlepšie priamo z Afriky! Príďte do MSKS ochutnať skvelé tropické ovocie, ktoré pre vás pestujú drobní ugandskí farmári. Všetko je tak akurát zrelé, zaručene čerstvé a bez akejkoľvek chémie. 
Čo u nás ako vždy nájdete?
 Čerstvé ovocie z Afriky, sušené ovocie, diaľkami voňajúce korenie zo Zanzibaru, extra kvalitní čaj, džemy a mnoho ďalšieho..
Viac o produktoch https://www.virunga.cz/

27. február, Fašiangy 2022 – pochovávanie basy, 10.00 hod. Mestská Tržnica Lučenec

Mesto Lučenec, Novohradské osvetové stredisko a Mestská tržnica v Lučenci Vás pozývajú na tradičné ukončenie fašiangového obdobia plesov, bálov a zábav! Príďte sa s nami rozlúčiť s basou a vyprevadiť ju na zaslúžilý štyridsať dňový odpočinok. Rituálu pochovávania basy bude predchádzať bohatý folklórny program a pravá slovenská zabíjačka.
Počas dňa si budete môcť zakúpiť zabíjačkové špeciality či priamo na zabíjačke mäsové produkty. Kolorit podujatia doplní aj remeselnícky jarmok predajcov pod značkou Produkt Novohradu. Veľmi radi privítame ľudí v štýlovom krojovanom odeve alebo so štýlovými doplnkami ku oblečeniu s krojovaným motívom! Kultúrny program bude prebiehať na dvoch pódiách. Menšie pódium bude v exteriéri a hlavné, veľké pódium bude v budove Mestskej tržnice. V kultúrnom programe sa predstavia:
– FS Jánošík
– FS Poltarica
– FS Hrnčirka z Hrnčiarských Zalužian
– Detský folklórny súbor Jánošík
– Cimbalová muzika
– MIKOband
Vstupné len 2 € (v cene šiška a teplý čaj )
POZOR Deti do 10 rokov v sprievode dospelej osoby vstup ZDARMA
POZOR Každá vstupenka bude zlosovateľná v peknej TOMBOLE.
POZOR Podujatie sa koná za každého počasia. Príďte sa dobre zabaviť a stráviť nedeľné dopoludnie s príjemnými ľuďmi a priateľmi pri vynikajúcej muzike a skvelej atmosfére.

Do 13. marca 2022, Draci a drakobijci – veľkolepá fantazijná výstava, Synagóga Lučenec

V lučeneckej Synagóge aj naďalej ožívajú legendy. Svet plný čarov, tajomnosti, času, keď Zem môže byť živá a zvieratá vedia rozprávať sa odohrávajú príbehy drakov. Sú súčasťou mýtov. Mýty majú v sebe čosi veľmi silné, čosi, čo presahuje rozum aj hranice jednej kultúry. Pravda bude asi v tom, že ľudia túžia nahliadnuť do tajomstiev života. Bolo to tak od začiatku a bude to tak až po koniec sveta. Predstaviteľmi dávnych období sú draci a ich chrabrí lovci. Mýtus o drakovi nie je len starým príbehom o zázrakoch a sláve. Je prítomný aj teraz okolo nás a práve sa tvorí…Draci a drakobijci sú v životnej veľkosti a verne zobrazujú povrch tela i anatómiu týchto mýtických tvorov. Autorom výstavy a samotných drakov je výtvarník Aleš Drašnar z Českej republiky.
Príďte si pozrieť mýtické bytosti a súboje dvoch odvekých nepriateľov.
Vstúpte do ríše fantázie.
Objavte v sebe dieťa. Ukážte deťom čaro mýtov o drakoch.
Staňte sa sami hrdinami v boji proti odvekému nepriateľovi…
Fotografovanie na výstave nie je len dovolené, ale dokonca vítané! Otváracie hodiny:
pondelok: zatvorené
utorok – nedeľa: 10,00 hod – 18,00 hod

Do 20. marca 2022, Výstava malieb v Mestskom vlastivednom múzeu, Fiľakovo

Hradné múzeum vo Fiľakove otvorilo prvú tohtoročnú výstavu v Mestskom vlastivednom múzeu. Predmetom výstavy s názvom „V kúzle farieb” budú diela neprofesionálnej výtvarníčky Heleny Lengyelovej, rod. Makšiovej, ktorá pochádza z Radzoviec, ale dnes už žije v Kordíkoch pri Banskej Bystrici.  Podľa slov Heleny Lengyelovej jej vlastná tvorba je dôkazom toho, že aj v zrelom veku si môže človek otvárať nové dvierka, rozvíjať svoje schopnosti a učiť sa nové veci. Ak si dá dobré ciele a snaží sa ich dosiahnuť, aj Boh požehná jeho snaženie. Stále platí: „Klopte a bude vám otvorené.“ Dočasná výstava prezentujúca krajinky, maľby s floristickými a abstraktnými motívmi, bude sprístupnená do 20. marca.

<p>The post Tipy na víkend first appeared on vobraze.sk.</p>