Novinárka Titanilla Bőd z Rimavskej Soboty je autorkou novej knihy Ľadová vášeň. Tá prináša životný príbeh bývalej reprezentantky Slovenska v krasokorčuľovaní Oli Beständigovej. Jej podtitul znie O ambíciách, bulímii a nevšednom partnerstve. „Mám dve srdcové záležitosti, sú nimi futbal a práve krasokorčuľovanie. Našťastie sa dosť dobre dopĺňajú, lebo sezóny sa v nich prelínajú len krátko,“ povedala pre vobraze.sk Titanilla Bőd (42). Ako doplnila, od roku 2004 nechýbala na žiadnych majstrovstvách Európy v krasokorčuľovaní. „To je 21 európskych šampionátov a okrem toho som bola na šiestich majstrovstvách sveta, ktoré sa konali na európskom kontinente,“ spresnila reportérka Sportnetu.

Krst knihy sa uskutočnil minulý týždeň v kníhkupectve Panta Rhei v bratislavskom Auparku. „Jej krstnou mamou bola novinárka Petra Ázacis, akciu moderoval Richard Lintner,“ poznamenala. Beständigová sa predstavila na siedmich ME, zápolila na piatich MS a raz na olympijských hrách.

„Oli a jej brata Jozefa Beständigovcov som registrovala už vtedy, keď som chodila na strednú školu. Sledovala som v televízii vystúpenie tejto športovej dvojice na ZOH v Salt Lake City 2002. Osobne sme sa spoznali na ME 2005 v Turíne. Bola som aj pri jej pokuse vybojovať si olympijskú miestenku s tureckým futbalovým reprezentantom Ilhanom Mansizom, ktorý získal bronz na MS 2002. Oli a Ilhana som sa na olympijskej kvalifikácii v Oberstdorfe opýtala, či ich neoslovil nejaký režisér, alebo spisovateľ, aby ich príbeh spracoval ako film či knihu. Stalo sa to v roku 2013. No a nakoniec som tú knihu napísala ja,“ priblížila Titanilla Bőd.

Za spisovateľku sa nepovažuje

Ide o jej tretie dielo. „Životopis Jána Novotu je dostupný v maďarčine i v slovenčine, do ktorej bol preložený. Rozprávkový román o dvoch kocúroch z Istanbulu vyšiel v maďarčine a teraz vyšla spomínaná Ľadová vášeň.“ Zdôraznila, že sa nepovažuje za spisovateľku. „Som novinárka, dve z tých troch kníh sú životopisy športovcov, čo je teda podľa mňa skôr novinárska a nie spisovateľská práca. Tú rozprávku som napísala akoby náhodou pre vlastné potešenie,“ skonštatovala bývalá žurnalistka denníka Új Szó.

„Špecifikum pri tvorbe Ľadovej vášne bolo, že som prvýkrát písala knihu v inom ako v mojom materinskom jazyku. Bola to výzva písať po slovensky. Ďalšou zaujímavosťou bolo, že táto kniha mala pôvodne vyjsť už pred rokom, lenže sa stal jeden taký podraz zo strany novej zamestnankyne vydavateľstva. Vtedy som to videla trochu aj beznádejne, ale kolega Juraj Berzedi a Oli zamakali a nakoniec to vyšlo o rok neskôr v inom vydavateľstve. Ten čas sme napokon využili na to, aby sme tú knihu ešte vylepšili. Myslím si, že nakoniec to tomu len prospelo,“ ozrejmila Bőd.

Často si vybrala najkľukatejšiu cestu

Podľa jej slov Ľadová vášeň prináša príbeh ženy, ktorá si vždy išla za svojimi snami, hoci si často vybrala tú najkľukatejšiu, najnáročnejšiu cestu. „Prekonala poruchu príjmu potravy, či nezhody s bratom, dostala sa na olympiádu a vyhrala televíznu šou v Turecku. Začala súťažne korčuľovať s bývalým futbalistom, čo už samo osebe je veľmi bláznivý nápad. V knihe však hovorí aj o tom, aké dilemy riešila, keď ostala tehotná. Domnievam sa, že je to príbeh, ktorý môže zaujať aj čitateľov, ktorí nie sú vyslovene športoví fanúšikovia,“ uviedla skúsená reportérka.

Ako sa zrodila spolupráca pri písaní tejto knihy? „Oli Beständigová oslovila môjho kolegu vo vydavateľstve Petit Pressu Juraja Berzediho. Ten napísal okrem iných aj knižky o Petre Vlhovej či bývalom trénerovi Vladovi Goffovi, ktorý pôsobil aj v R. Sobote. Juraj mi potom predostrel tento nápad na galavečeri k 30. výročiu denníka SME s tým, že podľa neho by som to mala písať ja, čo si nesmierne vážim. Nevedela som, ako to spravím, ale vedela som, že takáto ponuka sa neodmieta. Juraj Berzedi bol napokon editorom knihy,“ odvetila.

Kúpila si lístky na olympijské zápolenie

Nekonkretizovala, o kom plánuje knihu najbližšie. „Mám niečo rozpísané, ale ešte to nechcem teraz prezrádzať,“ reagovala. Ako reportérka pokrývala dianie na piatich olympijských hrách, z toho na troch letných. Vo februári budúceho roka sa uskutočnia ZOH v Miláne a Cortine d’Ampezzo (Taliansko). „Pocestujem tam, lenže nie ako akreditovaná novinárka, ale ako diváčka, keďže z našej redakcie tam budú akreditovaní dvaja hokejoví novinári. Kúpila som si lístky na krátky program a voľnú jazdu mužov. Lístky na krasokorčuľovanie ma stáli 1100 eur, ale raz v živote si to človek môže dovoliť. Sledujem kariéru slovenského reprezentanta Adama Hagaru od roku 2022 a chcem byť pri tom, keď bude súťažiť na olympiáde,“ povedala Titanilla Bőd.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album T. Bőd

<p>The post Novinárka Titanilla Bőd z R. Soboty napísala knihu o bývalej reprezentantke v krasokorčuľovaní first appeared on vobraze.sk.</p>

Bývalý novinár, učiteľ, starosta Jozef Mitter z Lukovíšť vydal svoju prvú samostatnú knihu s názvom „Spomienky na básnika Ivana Kraska“. Hoci sa už predtým spolupodieľal na viacerých publikáciách o histórii regiónu, táto je preňho výnimočná – je totiž osobná. Ako hovorí, rozhodol sa zachytiť osobnosť Ivana Kraska nielen ako básnika, ale aj ako človeka, ktorého život sa spájal s jeho rodiskom, s miestami jeho pôsobnosti v Česku, v Rumunsku a po celom Slovensku.

„Krasko si nikdy neviedol denník, ani nezanechal ucelený životopis. A pritom bol výnimočný nielen v literatúre, ale aj v živote,“ hovorí pre vobraze.sk Jozef Mitter (76). V knihe pod názvom Spomienky na básnika Ivana Kraska preto zhromaždil množstvo nových, doteraz nezverejnených informácií. „Mal som šťastie, že môj bývalý kolega z Čiech, starosta obce Klobuky, získal v pozostalosti rukopisy poviedok od inžiniera Sojku, ktorý po Kraskovi nastúpil na jeho miesto,  hlavného chemika v miestnom cukrovare. Sojka si veľmi vážil, že pokračuje v práci po takom významnom človeku – a iniciatívne pozbieral od zamestnancov  ich spomienky na tohto slovenského básnika. To sú autentické svedectvá, aké sa len tak nenájdu,“ vysvetlil. 

Mitter tieto materiály doplnil vlastnými nálezmi a rukopismi. „Spravoval som niektoré zaujímavé postrehy zo Sojkových rukopisov, ba dokonca som získal jeden aj od rumunského slovakistu Barboricu, ktorý písal o jeho študentskom pobyte v Brašove. Všetko som to zozbieral a vznikla z toho kniha, ktorá dúfam priblíži Kraska aj ako človeka z mäsa a kostí.“ Jozef Mitter pracoval niekoľko rokov v  mestských novinách Gemerské zvesti, štyri roky bol i šéfredaktorom tohto periodika v Rimavskej Sobote. Svoju činnosť tu ukončil asi pred desiatimi rokmi. Bolo to v období, keď  boli noviny distribuované v meste a jeho mestských častiach.

Hoci Jozef Mitter nie je rodákom z malebnej stredoslovenskej obce Lukovištia, získala si ho ešte v mladosti. „Chalupu som tu kúpil, lebo odtiaľ pochádzal môj otčim aj  moje tri tety. Môžem mu za to poďakovať, že mi sprostredkoval kúpu, bol to veľmi dobrý človek, ktorého som si vysoko vážil. Najskôr som tam chodil len na víkendy, ale čím dlhšie som tam bol, tým viac som cítil, že práve tam chcem jedného dňa žiť,“ prezradil. 

Po presťahovaní sa začal zaujímať o históriu obce a o Ivana Kraska, ktorý z nej pochádzal. „Ako starosta som najprv uvažoval o knihe o histórii Lukovíšť. Obec má dlhé dejiny. Prvá písomná zmienka je z roku 1407. Mali sme medzi prvými obecný vodovod aj školu a to vďaka talianským osadníkom, ktorí prišli pracovať  do baní  na vzácne kovy v neďalekom kráľovskom meste, v Rimavskej Bani. Dodnes tu v Lukovištiach žijú rodiny s talianskymi priezviskami, napríklad aj Bottovci,“ priblížil Jozef Mitter. Ako starosta sa podieľal na otvorení pamätnej izby Ivana Kraska a snažil sa oživiť aj spoločenský život v obci. „Keď  Okresný úrad v Rim. Sobote neuvážene zrušili dobre prosperujúcu plne organizovanú základnú školu  (v roku 2002), Lukovištia akoby zosmutneli. Do nej  chodili žiaci zo šiestich okolitých  dedín. Škola, ktorá niesla meno Ivana Kraska, patrila v okrese medzi tie najaktívnejšie, deti  sa viedli k vlastenectvu, k hrdosti na svoj región a žili so svojím rodákom Ivanom Kraskom. Zatvorenie školy bola rana pod pás, skomplikovalo to návštevu školy všetkým žiačikom a žiakom prvého stupňa  z okolia, keď sa museli rozdeliť na tri strany (Teplý Vrch, Rim. Sobota a Rim. Baňa,“ spomína. 

V čase svojho  mandátu starostu Lukovíšť prišiel Mitter s nápadom pravidelných stretnutí stredoškolákov z Rimavskosobotského okresu pri hrobe Ivana Kraska v čase jeho okrúhlych jubileí narodenia, či úmrtia. Neskôr sa k tomu pridala aj literárnu súťaž Kraskov lukovišťský maják. „S riaditeľmi  stredných škôl sme sa dohodli, že budeme pravidelne uskutočňovať literárnu súťaž stredoškolákov vo vlastnej tvorbe (v poézii a próze). Budúci rok to bude už tretí ročník a účasť sme rozšírili na celý Banskobystrický kraj, čo nám potvrdila i riaditeľka odboru školstva BBSK. Laureáti v jednotlivých kategóriách vystúpia so svojimi prácami na celonárodnej oslave 150. výročia básnikovho narodenia, v polovici júna v Rimavskej Sobote,“ prezrádza. 

„Minulý rok sme k Ivanovi Kraskovi pridali aj spisovateľa Ladislava Mňačka. Zorganizovali sme konferenciu pre pedagógov. Prišlo vyše sto účastníkov. Mňačkovo želanie, byť pochovaný vedľa svojho svokra Ivana Kraska v Lukovištiach, splnila jeho manželka Eva, dcéra básnika Ivana Kraska.“
Popri Kraskovi autor knihy nezabúda ani na ďalšie osobnosti, ktoré formovali dejiny regiónu. „Ivan Kováč, dlhoročný kamarát z detstva Ivana Kraska, odišiel do Ameriky a stal sa predsedom klubu slovenských vysťahovalcov v Clevelande a členom pléna Slovenskej ligy v Amerike. Po príchode  finančníka Ivana Daxnera z Tisovca do Ameriky, ktorý sa stal hlavným tajomníkom SLA boli spoločne s Ivanom Kováčom iniciátormi miliónovej finančnej zbierky pre pomoc prvej Československej republiky. Aj tieto príbehy patria do nášho povedomia a mali by žiť medzi ľuďmi,“ hovorí. 

Jozef Mitter je predsedom miestneho odboru Matice slovenskej a predsedom Základnej organizácie Zväzu protifašistických bojovníkov. Angažuje sa v uchovávaní kultúrnej a historickej pamäti.

Jozef Mitter sa narodil v Duchcove. Ako s humorom dodáva, „v meste, kde je pochovaný J.Casanova, knihovník vo Valdšteinskom zámku“. Obaja rodičia odišli do Čiech za prácou. Detstvo nemal jednoduché a bezstarostné. „Môj otec bol alkoholik a tyran. Mama ma pre moju bezpečnosť dala k sestre do Halíča. Presťahovali sme sa do Veľkého Krtíša. Sľuby jeho viacerých sestier, že budú na neho dohliadať, sa nenaplnili. Často som prespával kade-tade, len aby som sa nemusel vracať domov,“ smutne spomína. 

Ale práve tieto skúsenosti ho formovali a rozhodli o budúcom smerovaní. „Vtedy vo mne vzniklo presvedčenie, že nikdy alkoholu a ani iným nerestiam neprepadnem. A že budem pomáhať deťom, aby nezažili to, čo ja.“ 
Z bolesti sa stala motivácia. „Rozhodol som sa stať učiteľom, aby som deťom ukázal, že sa dá žiť aj inak, že svet vyzerá aj inak, ako ho poznajú,“ vysvetľuje Jozef Mitter. Ako pedagóg viedol žiakov k úcte, tvorivosti aj hrdosti. Dnes ho mrzí, že učiteľské povolanie postupne stráca vážnosti. „Učitelia nie sú tak uznávaní, ako by mali byť. Mnohí odchádzajú za prácou inde. Je smutné, keď si učiteľ musí hľadať ďalšiu prácu, aby prežil. No verím, že sa to zmení, že sa vráti úcta k vzdelaniu aj k tým, ktorí ho odovzdávajú,“ dodal na záver.

Novú knihu predstavili a uviedli do života 9. októbra v Dome osvety v Rimavskej Sobote. Podujatie bolo spojené s prednáškou pre študentov. Na podujatie prijal pozvanie aj profesor Ján Zambor, jediný na Slovensku žijúci kraskológ, ktorý vystúpil s odborným príspevkom o Kraskovej tvorbe. Knihu krstili konfetami s hviezdnym prachom. Celý akt sa konal sa pod gesciou poslanca BBSK a viceprimátora Hnúšte Michala Bagačku. Krstným otcom sa stal aj poslanec NR SR Ivan Hazucha. Zaspievať prišiel i spevokol Bona Fide a vo svojom prevedení zaspieval niekoľko zhudobnelých Kraskových básní.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Mitter vydal novú knihu o básnikovi z Lukovíšť. Prináša nový pohľad na Ivana Kraska first appeared on vobraze.sk.</p>