V školstve odpracovala dlhé roky. Eleonóra Vilhanová z Rimavskej Soboty je čerstvou dôchodkyňou. Bola vychovávateľkou v školskom klube detí na ZŠ Pavla Dobšinského v R. Sobote od jej otvorenia v roku 1978. V školskej družine organizovala aj tvorivé dielne, kde žiaci mohli rozvíjať svoju kreativitu a zlepšovať si motoriku.

Mienila pracovať s deťmi a zasvätiť im celú svoju kariéru. „Chcela som byť buď učiteľka, alebo kaderníčka. Keďže som sa stala vychovávateľkou, strihám už len rodinu,“ uviedla pre vobraze.sk Eleonóra Vilhanová (66). Rok po strednej škole pracovala v škôlke, ale srdce ju ťahalo do ZŠ P. Dobšinského, ktorá sa vtedy otvárala. „Pred prvým školským dňom sme upratovali budovy, čistili sme prvý pavilón a pripravovali miestnosti. Školu bolo potrebné uviesť do chodu a pripraviť ju pre vzdelávanie žiakov. V tejto základnej škole som odpracovala 46 rokov. Do dôchodku som odišla ako posledná členka pedagogického zboru, ktorá v škole pracovala od jej otvorenia. V júni som v nej skončila a hlavou sa mi mihotalo nespočetné množstvo krásnych spomienok.“

Deti jej dávali veľmi veľa energie. „Všetko som pri nich musela zvládať, či mi bolo zle, alebo dobre. Ťahali ma dopredu. Neuvedomujem si ešte úplne, že sa do školstva už nevrátim. Tú prácu som veľmi milovala. Odniesla som si z tých silných rokov radosť. Deti sú môj život. Niekedy som im bola druhá mamička a potom dobrá starká,“ priblížila Vilhanová. Vo svojom školskom klube mala žiakov od prvého do štvrtého ročníka.

Tvorivé dielne viedla v druhej polovici pôsobenia v školstve. „Z vlastnej iniciatívy som chodila do Lučenca, kde som sa učila pracovať s rôznymi výtvarnými technikami a postupne som ich prenášala k mojim deťom.“ Prvý materiál, ktorý priniesla do tvorivých dielní, bolo slané cesto. Tvorili z neho rôzne ozdoby, ktoré si potom deti mohli doma vyložiť. „Začínali sme tak, že tvorivé dielne navštevovali deti spolu s rodičmi alebo starými rodičmi. Vytvárali sme výrobky. Pracovali sme so slaným cestom, servítkovou technikou, patchwarkom na polystyréne, ďalej to bolo maľovanie žehličkou, práca s hlinou atď. Vždy som mala plnú miestnosť rodičov s deťmi. Dielne sme vtedy organizovali na jar a na Vianoce,“ hovorí rodená Soboťanka.

Neskôr v školskej družine ostávali v tvorivých dielňach hlavne deti. Pod Vilhanovej vedením sa učili samostatnosti v ich vlastnej tvorbe. „Urobila som si plagáty na tvorivé dielne, informovala som, čo budú deti na dielničkách potrebovať a pustili sme sa do zábavy. Ak sa blížili sviatky, či už to boli Vianoce, Veľká noc, alebo Deň matiek či otcov, mojím zámerom bolo všetko prispôsobiť obdobiu, aby deti mohli svojich rodičov prekvapiť a obdarovať. Nesnažila som sa im vnucovať svoj dizajn a názory. Videla som, že bolo potrebné ukázať len techniku a deti neraz prišli s kreatívnymi nápadmi, ako svoje výrobky ozdobiť či dotvoriť. Pozerajú sa na svet inými očami a hlavne každému dieťaťu sa páči niečo iné. Nechala som im voľnú ruku. Ich nápady by niekedy nenapadli ani mne,“ smeje sa Eleonóra.

„Robili sme napríklad srdiečka zo samoschnúcej hliny, vtláčali do nich vzory, potom som im to nalakovala, dali sme ich na šnúrku a deti ich darovali mamičkám. Na Veľkú noc sme vyrábali farebné vajíčka. Do vody sme dali farbu, polystyrénové vajíčka sme namáčali do farby, otáčali ich a vznikali prekrásne unikátne vzory. Na Deň matiek sme zase namáčali balóny do farby a odtláčali ich na plátno. Vznikali prekrásne kvety, ktoré sme potom štetcom dotvorili.“ Usilovala sa o to, aby sa deti naučili niečo nové, aby ten školský klub nebol fádny a rady do neho chodili. „Často sme si púšťali hudbu, zbožňovali tanec. Bola to nádherná dávka energie,“ uviedla dlhoročná vychovávateľka.

Nórika, ako ju deti volali, sa zúčastňovala so žiakmi na rôznych výtvarných súťažiach, z ktorých sa vracali s diplomami. Tie viseli v školskom klube detí. „Keď sme posielali na výtvarné súťaže našu tvorbu, vždy sme získali nejaké ocenenie,“ poznamenala Vilhanová.

Vo svete kreatívna sa snaží nájsť niečo nové. „Všetko, čo robím, robím s úsmevom a entuziazmom. Nemám obľúbenú výrobu len jedného výrobku. Hľadám novú inšpiráciu a nechávam sa viesť. Teraz som napríklad vyrezávala vzory do polystyrénových gulí, farbila som ich a vyzerajú ako drevené,“ priblížila. Nechala si svoj prvý stromček, ktorý vytvorila zo slaného cesta. Mala ho zavesený pri vchodových dverách v družine. Opatrne ho po rokoch práce vychovávateľky zložila a odniesla si ho domov, nech ju sprevádza na dôchodku. „Susedia mi často darujú veci, ktoré vytriedia a už nepotrebujú, či už sú to drevené rámy, rôzne súčiastky či suché trávy. Zo všetkého sa usilujem niečo vyrobiť,“ hovorí.

Po celej škole boli vyvesené jej obrazy, či už to bol dvojmetrový maľovaný obraz Ferda Mravca, ktorý zdobil chodby družín alebo obraz Pipi Dlhej Pančuchy z divadielka, ktoré so žiakmi robili. „S deťmi sme robili EKO Divadielko. S predstaveniami, ktoré sme si nacvičili, sme chodili po materských škôlkach. Vystupovala s nami napríklad Janka Janove, ktorá je dnes režisérkou a učí v rimavskosobotskej ZUŠ-ke. Postupne ma prehovorili, aby som išla robiť divadlo Buratinko pri Mestskom kultúrnom stredisku. Chodila ku mne aj Monika Zaharová, ktorá je dnes herečkou,“ dodala Vilhanová.

Kreativitu zdedila po otcovi. „Môj otec maľoval a lásku k výtvarnému umeniu som zrejme zdedila po ňom,“ vysvetlila Eleonóra Vilhanová. Talent pre toto odvetvie koluje v jej rodine. „Brat taktiež maľuje. Možno sa aj ja na staré kolená k maľovaniu vrátim.“ Doma vyrába svoje výrobky v kuchyni pri zapnutej televízii, oddýchne si a zrelaxuje pri seriáloch. Už roky sa chce naučiť výtvarnú techniku sospeso trasparente, ktorá vďaka špeciálnym materiálom dodá motívom na papieri trojrozmerný obraz. Vo voľnom čase s manželom často chodia na zrazy automobilových veteránov po celom Slovensku. Obľubuje pečenie a zdobí torty na rodinné oslavy. Rada číta knihy s romantickou tematikou. Vilhanová má tri vnúčatá, najmladšiu vnučku učí kreativite. Nezabúda na starostlivosť o kvety v dome, záhrade či pestovanie ovocia a zeleniny s manželom.

Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album E. Vilhanovej

<p>The post Dlhoročná vychovávateľka na ZŠ P. Dobšinského odišla do dôchodku. Vilhanová rozvíjala u žiakov kreativitu first appeared on vobraze.sk.</p>

Ivanu Jackuliakovú z Rimavských Zalužian zdobí kreativita. Tvorí a vymýšľa klobúky, svadobné party, filmové a rozprávkové čelenky, ktoré sú o tom, aby sa každá žena cítila krásnou, spokojnou a predovšetkým milovanou. „Viem, byť kreatívna a súčasne pracovať v IT – sektore, je ťažko pochopiteľné, ale možné,“ uviedla pre vobraze.sk Jackuliaková. Viac sa o nej dozviete v rozhovore.

Ako by ste predstavili sama seba?

Zrelá žena, ktorá musela prejsť cestami života, aby pochopila samu seba, spoznala svoju ženskosť, silu bytia, milovania, odovzdania, vôle, túžby… Žena, ktorá vie, že aj bolesti a trápenia vedú k šťastiu a každé klišé je hlboko pravdivé… Ale pochopiť ich, nám nie je vždy dané. Moje motto, ktoré ma vedie životom, znie: Svet je modrý ako pomaranč. Pre mňa je modrý… No on je presne taký, aký ho vidíte vy. Má tisíc farieb, tak ako ktorákoľvek z nás má tisíc príbehov, ktoré by mohla vyrozprávať ako svoj životný príbeh, ten, ktorý je pre ňu dôležitý.

Deti, partner, zdravie, rodina to všetko je tak pravdivé klišé, ktoré je pre každú z nás posvätné. Ale aby sme mohli byť nielen fyzicky, ale aj mentálne zdravé ženy, fungujúce naplno pre všetky tieto dôležité klišé, som presvedčená, že musíme mať svoj vlastný svet, v ktorom sa realizujem, plníme si svoje sny, túžby, predsavzatia…

Ako ste sa dostali k výrobe párt, klobúkov a čeleniek a kedy ste začali?

Mojím svetom je svet, ktorý sa dotýka koruny krásy ženy. Vždy som túžila sa stať modistkou, ženou, ktorá vyrába klobúky a vlasové ozdoby pre ženy. Tie jej dávajú eleganciu, gráciu, vznešenosť, jednoducho ženskosť. Jedinečne a nenapodobiteľne podčiarknu jej krásu, fluidum, jedinečnosť samej seba. Cez moju tvorbu učím opäť ženy, aby sa cítili krásne, spokojné a predovšetkým milované.

Dlho som naberala odvahu a hľadala som školu, workshop, niekoho, kto toto staré remeslo ešte vykonáva. Nakoniec som majsterku – modistku našla až v Prahe. Do konca života nezabudnem na okamih, keď som sedela v jej ateliéry a so sklonenou hlavou pichala do môjho prvého klobúka. Lícami mi stekali obrovské slzy šťastia, že som nabrala odvahu a išla za svojím snom, z ktorého sa začal odvíjať môj ďalší príbeh.

Navštevovali ste niekedy umeleckú školu, alebo kde sa vo vás objavil umelecký talent, pracujete predsa v IT-sektore?

Áno, počas ZŠ som navštevovala LŠU. Mám na konte zopár výhier v kresbách, ale nikdy som tomu neprikladala žiadny význam. Boli to detské hry, kedy som ulietavala do ríše fantázie, snov, rozprávok. Mohla som maľovať a to bolo dôležité. Viem, byť kreatívna a súčasne pracovať v IT – sektore, je ťažko pochopiteľné, ale možné. A viete prečo? Od detstva som sa nekamarátila so spánkom. A postupne som zistila, že noc má čarovnú moc a ja to naplno, naplno využívam. Všetko, čo noc prináša. Nikdy nepopustíte uzdu fantázie tak, ako pod rúškom tajomna, ticha, magickosti noci.

Viete presne, koľko výrobkov už máte na svojom konte?

Tak to by som aj ja rada vedela. A hlavne podľa toho, čo máte na mysli. Klobúky, party, čelenky, rôzne dekorácie… Klobúkov som vyrobila asi 40 a párt a čeleniek na stovky. Pre mňa je dôležité, že ani jedna vec nebola vytvorená dvakrát, každý jeden môj výtvor je originál, ktorý sa nikdy viac nezopakoval a verím, že sa nezopakuje.

Čo najradšej vyrábate a ako dlho vám to trvá?

Každé má niečo svoje naj, a tak je to aj s mojou tvorbou. Každý môj klobúk, parta, čelenka v procese tvorenia je moja srdcová záležitosť, ktorá ma naplno pohltí, zovrie a popustí už len v okamihu, kedy výsledok vidím ako čerešničku ženskosti na danej dáme, slečne, ktorá je s výsledkom stotožnená, v očiach jej hrajú iskričky nezbednosti a v kútiku úsmev spokojnosti a ženskej hravosti. Najdlhšie som asi tvorila klobúk na vlaňajšiu výstavu klobúkov v Plzni na tému Vanity Fair-Trh márnosti, čo boli historické klobúky z obdobia Napoleona Bonaparteho, kde čistý čas práce na jednom klobúku bol 70 hodín. Som však presvedčená, že výsledok stál za to. Ocenila to nielen kurátorka výstavy, ale aj návštevníci.

Kde nachádzate inšpiráciu?

Chodím s otvorenými očami všade a vždy. Staré filmy, obrazy v galériách, sfarbenie hlavne samčekov v živočíšnej ríši – tie farby ma neprestávajú fascinovať. Milujem hlavne leto, kedy vidíte všade okolo seba hravosť ženských duší. Niekde odvahu, niekde nevedomosť, ktorá vyčarí z danej duše niečo omamné, ako je leto samé. No a noc je tá magickosť, ktorá dáva mojej tvorbe dušu.

Kto sú najčastejšie vaši klienti a kde nájdu vaše výrobky?

Dievčina, žena, dáma, ktoré sa neboja ukázať svoje nefalšované ja, svoju ženskosť, slobodu tela a duše. Ženy, ktoré si naplno uvedomujú silu svojej osobnosti, krásu, ženskosť, silu, energiu a rozdávajú ju ďalej. To všetko sú moje zákazníčky. Výrobky nájdu na mojom webe www.ivkaja.sk, FB Ivka Jacky, Instagram Ivkaja.

Okrem výroby sa venujete aj charitatívnej činnosti v podobe kalendárov, z ktorých výťažok putuje napr. pre choré detičky, ako ste sa k tomu dostali?

Zrniečka, myšlienka ktorá sa zrodila v roku covidu, keď sme najviac začínali pociťovať potrebu návratu k životu našich predkov, tradíciám, životným skúsenostiam, rodinným väzbám.

Myšlienkou „Silnejší pomôže slabším” sme zrealizovali projekt, ktorý sme nazvali Zrniečka Gemera-Malohontu. Kalendár mal úspech, a tak sme sa rozhodli pokračovať s tým, že sme vytvorili projekt Mušky – svetielka nádeje. A tak vznikol ďalší ročník kalendára, ktorý sme nazvali Labyrint Dobšinského rozprávok 2022. Pretože, čo keby sme sa na malú chvíľu zastavili a ponorili sa do sveta rozprávok?

Plánujete v tejto aktivite pokračovať?

Určite áno. Spájať tradície a múdrosť našich predkov a pretaviť ju do žitia a bytia v 21.storočia, pomôcť tým, ktorí to najviac potrebujú. A poviem vám tajomstvo. Sme v plnom prúde prác na ďalšiom ročníku, ktorý bude vzhľadom k čoraz ťažšej situácii náročný. No verím v silu tímu Mušiek, ktorý sa rozrastá. Všetko o tomto projekte nájdete na www.musky.sk.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív I. Jackuliakovej

<p>The post Jackuliaková: Každý jeden môj výtvor je originál first appeared on vobraze.sk.</p>