Bedmintonistka Laura Fodorová (Družstevník Klenovec) zahviezdila na áčkovom turnaji Grand Prix v seniorskej kategórii. Štrnásťročná mládežnícka reprezentantka triumfovala v Košiciach vo dvojhre. Fodorová ovládla turnaj z pozície nenasadenej hráčky. Počínala si skvelým spôsobom. Pri svojom víťaznom ťažení nestratila uplynulý víkend ani set. Zaznamenala prvý turnajový triumf medzi ženami. Jej brat Samuel Fodor postúpil vo štvorhre do finále.

Laura Fodorová mala v úvodnom kole voľno. Po hladkom priebehu zdolala Klačanskú (CEVA Trenčín) 2:0. Klenovčanka následne vo štvrťfinále presvedčivo pokorila Kuchárovú (KPŠ Košice) 2:0. Fodorová si v semifinále poradila s Jaškovou (SP Dolný Kubín) 2:0, pričom súperke toho veľa nedovolila. Vo finále držala Fodorová opraty duelu vo svojich rukách a zvíťazila nad Eliáškovou (CEVA Trenčín) 2:0 (21:15, 21:10).
„Som veľmi rada, že sa mi podarilo prvýkrát vyhrať turnaj v kategórii žien. Neboli na ňom tie najlepšie hráčky z nej. Mali vtedy iný turnaj v zahraničí. Turnaj v Košiciach nebol najľahší, ale zvládla som ho bez straty setu,“ uviedla pre vobraze.sk Laura Fodorová, žiačka ZŠ s MŠ V. Mináča v Klenovci.

Jej starší brat Samuel Fodor sa prebojoval vo štvorhre do finále a napokon obsadil striebornú priečku. Jeho partnerom bol Tomáš Sokol (Lokomotíva Košice). Vďaka štyrom vyhratým zápasom bez straty setu postúpili do finále. Fodor so Sokolom v ňom nestačili na pár Barč/Kozinka (VEVA Huncovce, CEVA Trenčín), ktorému podľahli 0:2. Dvojica Fodor/Sokol začínala svoje účinkovanie v kvalifikácii. Klenovský bedmintonista sa prvýkrát prepracoval v seniorskej kategórii na pódiové pozície. Šestnásťročný Samuel Fodor je mládežníckym reprezentantom.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album L. Fodorovej

<p>The post Mladá Klenovčanka Laura Fodorová vyhrala premiérovo turnaj v kategórii žien. Jej brat Samuel skončil druhý first appeared on vobraze.sk.</p>

Hana Marta Holešová z Revúcej je všestranne nadané dievča. Od začiatku septembra svoj talent rozvíja na Súkromnom konzervatóriu v Košiciach, kde študuje muzikálové herectvo. Ovládala hru na gitare, sčasti i na klavíri a spieva. Vyhrala celoslovenskú súťaž v prednese. Herecké skúsenosti získavala pri nahrávaní vlastnej audioknihy na podnet svojej učiteľky a v záujmovom krúžku školy. Nahrala debutové CD. Vynikala na Základnej škole J.A. Komenského.

Na konzervatóriu, ktoré navštevuje, vládne podľa jej slov rodinná atmosféra. „Sme malý kolektív študentov a podporujeme sa navzájom. Aj keď som len prváčkou, mám ambície účinkovať v budúcnosti na divadelných doskách, možno to raz bude aj Národné divadlo v Košiciach. Bratislava je pre mňa veľké mesto. Košice sú tak akurát,“ povedala pre vobraze.sk pätnásťročná Hana Marta Holešová. Odmalička má rada divadlo, najčastejšie chodí do Actores v Rožňave. 

Vyrastala v Revúcej. K hudbe a vystupovaniu mala vždy blízky vzťah. Počas základnej školy chodila zároveň do základnej umeleckej školy, kde najskôr študovala hru na gitare a neskôr spev. Hrala  aj na klavíri popri spevu približne rok, pri inej učiteľke to už bol len spev. Účinkovala v zbore ZUŠ i kapele Nová vlna, ktorú založil jeden z tamojších pedagógov. „Chodila som na gitaru a tú som aj dokončila, a to napriek tomu, že som kvôli nej nemohla mať dlhé nechty, také klasické dievčenské problémy,“ dodala so smiechom. „Práve gitara a spev ma priviedli do kapely, s ktorou sme hrávali počas Dní mesta, ale napríklad aj pre hasičov,“ spomína s úsmevom.

Popri hudbe sa Hana venovala aj recitovaniu. Veľmi úspešne reprezentovala školu na rôznych súťažiach, zažiarila predovšetkým víťazstvom na celoslovenskom kole Šalianskeho Maťka, čo je súťaž v prednese slovenských povestí. „Keď som vyhrala, ani som si to neuvedomovala. Vravela som pritom učiteľke, ktorá tam bola so mnou, nech to natočí, aby mama videla, ako neuspejem. A zrazu som stála na pódiu s cenou za prvé miesto,“ priblížila zážitok zo 6. ročníka šikovná tínedžerka. Úspechov na školských súťažiach zaznamenala viac, či už to bola Pytagoriáda, olympiády či súťaže v slovenskom a anglickom jazyku v okresných či príležitostne krajských kolách. „Keď ma niečo nebavilo, nerobila som to. Ale všetko, do čoho som sa pustila, ma niečím obohatilo,“ ozrejmila Hana Marta Holešová.

Jej talent sa naplno prejavil aj v hudbe, nahrala vlastné debutové CD, ktoré pôvodne vzniklo ako darček pre rodinu. „Najskôr to mal byť len taký vianočný darček, no napokon z toho vzniklo celé CD. Hrám na ňom jednu skladbu sama, ostatné sú v spolupráci so štúdiom v hre na nástroji, kde len spievam,“ hovorí mladá speváčka. Momentálne pracuje na druhom albume, ktorého príprava je pre ňu náročnejšia. „Mám tam pesničky, kde musím nahrať až sedem hlasov, aby to malo tú správnu hĺbku. Je to ťažké, ale posúva ma to ďalej,“ doplnila.

Zaujímavou skúsenosťou pre ňu bolo nahrávanie audioknihy Malý princ, ktorá vznikla v revúckom nahrávacom štúdiu SGT Records. „Najprv som ani netušila, že také štúdio u nás v meste existuje. A teraz tam zažívam najlepšie chvíle. Bola som veľmi vďačná, že som mohla nahrať audioknihu, ktorá môže slúžiť žiakom ako pomôcka,“ opísala Hana.

Počas tohtoročných Dní mesta Revúca si prevzala ocenenie za výnimočný talent a reprezentáciu mesta. Ocenenie Pečať prvého slovenského gymnázia sa udeľuje žiakom a študentom za mimoriadne výsledky. Tvrdí, že ho nečakala. „Prišlo mi oznámenie do schránky. Myslela som si, že došlo k nejakej chybe.  Až potom som zistila, že ma navrhla triedna učiteľka, riaditeľ školy to odsúhlasil a poslal ďalej. Bol to úžasný pocit. Som veľmi rada, že si niekto všimol tie roky driny,“ povedala.

Hana pôsobí sebavedomo, no zároveň skromne. Tvrdí, že jej najväčšou oporou je rodina a blízki priatelia. „Na ostatných názoroch mi nezáleží. Podporujú ma tí, ktorí sú pre mňa najdôležitejší – rodina a najbližší kamaráti. A to je všetko, čo potrebujem,“ skonštatovala. Ako vzor uvádza kapelu Imagine Dragons a speváka Dana Reynoldsa. „Obdivujem, že otvorene hovorí aj o ťažkých témach, o depresii či terapii. Ukazuje, že nie je slabosť, ale sila, keď sa človek prizná k svojim problémom,“ uviedla. 

Popri škole sa rada venuje čítaniu v angličtine, najnovšie ju zaujali detektívky a romány. Počúva rôzne hudobné žánre. Od Imagine Dragons cez Lanu Del Rey až po muzikálového Fantóma opery. „Podľa toho, ako sa cítim, viem počúvať smutné skladby, ale aj niečo energické. Hudba mi robí spoločnosť, keď som sama.“

Napriek mladému veku i nadaniu si Hana uvedomuje, že cesta k umeleckej kariére nie je jednoduchá. Vie však, čo ju poháňa dopredu. „Motivuje ma hlavne radosť z toho, čo robím. Chcem sa rozhodovať najlepšie, ako viem a ísť krok za krokom,“ priblížila Hana Marta Holešová. Jej príbeh ukazuje, že aj pätnásťročné dievča môže mať za sebou úspechy, ktoré by jej mohol závidieť nejeden dospelý.

Zdroj: Nina Bíliková, foto: album Hany Marty Holešovej

<p>The post Revúčanka Hana má všestranný talent. Na košickom konzervatóriu študuje muzikálové herectvo first appeared on vobraze.sk.</p>

Vedec a pedagóg Jozef Strečka, rodák z Rimavskej Soboty, je uznávaný slovenský fyzik. Pôsobí na Katedre teoretickej fyziky a astrofyziky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (UPJŠ) v Košiciach. V tamojšom Ústave fyzikálnych vied je jedným zo zástupcov riaditeľa pre vedecko-výskumnú činnosť a zahraničné vzťahy. Patrí medzi tých vedcov, ktorí svojou prácou neustále posúvajú hranice poznania. S obľubou skúma možnosti využitia magnetických materiálov pre vývoj moderných kvantových technológií a kvantových počítačov.

„Už od druhého stupňa základnej školy som vedel, že chcem byť učiteľ. Nastala ale troška zmena. Na strednej ma bavila hlavne matematika, fyzika a chémia. Dlho som preto váhal, čo pôjdem študovať,“ hovorí pre vobraze.sk Jozef Strečka (47), ktorý si nakoniec vybral fyziku a chémiu po vzore svojich najobľúbenejších pedagógov z rimavskosobotského gymnázia Jána Čemana a Ildikó Csernokovej. Ako spomenul, jeho mama Kvetoslava bola učiteľkou na ZŠ na Ulici Družstevnej, učiteľstvo teda zdedil po nej. Z Rimavskej Soboty odišiel do Košíc pred tridsiatimi rokmi, stále sa sem však rád vracia. Rodinu má hlavne v meste, ale i v obci Lenártovce. S manželkou Magdalénou, ktorá je rovnako rodáčkou z Rimavskej Soboty, pracujúcou ako vedkyňa na Ústave materiálového výskumu SAV, žijú v Košiciach.

„Vedecká dráha je krásna práca. Baví ma voľnosť v bádaní. Vedecké bádanie je o unikátnom prístupe, rozmýšľaní mimo šablón a konvencií. Hlavné je keď v zamestnaní robíte to, čo vás baví. Vedecká práca vás musí baviť a napĺňať, lebo inak ju nebudete robiť dobre,“ hovorí rodák z Rimavskej Soboty, ktorého dve dcéry Terezka a Simonka však neinklinujú k fyzike. Čo ho mrzí, študentov takéhoto zamerania, obzvlášť z R. Soboty a jej blízkeho okolia, ubúda. A veľké percento z tých absolventov, čo úspešne vyštudujú, odchádza do zahraničia.

„Fyzika je pritom všade okolo nás. Od kolesa točiaceho sa na aute, vriacej vody v hrnci pri varení, až po mobil. Keby nebola fyzika, tak by nebol prenos signálu na diaľku a ani by sme nemali napríklad v súčasnosti tak obľúbené mobilné telefóny. Keby som mal vysvetliť, ako napríklad funguje prenos zvukového a obrazového signálu pri telefónnom hovore alebo televíznom prenose, tak by mi na to nestačila ani jedna hodina. A pritom je samotný fyzikálny princíp pomerne jednoduchý, ale technická realizácia je, samozrejme, ešte značne komplikovanejšia,“ vysvetlil Strečka. Ako poznamenal, učenie považoval a dodnes považuje za veľmi náročné a vyčerpávajúce povolanie, a preto sa nakoniec rozhodol pre profesionálnu kariéru vedca.

Po magisterskom štúdiu fyziky a chémie pokračoval v štúdiu teoretickej fyziky a urobil si doktorát z fyziky kondenzovaných látok a akustiky. Osud to napokon zariadil tak, že po generačnej výmene na Katedre teoretickej fyziky a astrofyziky v roku 2010 prešiel na učiteľské miesto, keďže ostal ako jeden z mála adeptov, ktorí mohli prevziať výuku teoretickej fyziky.

„Vždy ma bavilo klásť si otázky, na ktoré človek nevie vopred odpoveď. Možno najviac z oblasti kvantovej fyziky, ktorá sa zaoberá vlastnosťami materiálov vychádzajúc z detailnej predstavy o ich zložení a štruktúre. Vyriešením pomerne komplikovaných rovníc získavame možnosť predpovedať vlastnosti materiálov práve na základe jednoduchej predstavy o ich zložení a štruktúre,“ podotkol Jozef Strečka, ktorý sa svojej vášne pre vedu nedokázal vzdať. Napriek zaneprázdnenosti sa snaží rozdeliť si čas rovnomerne medzi svoje učiteľské povinnosti a vedecko-výskumnú činnosť. Okrem prednášania má na svojom konte viac ako 200 vedeckých článkov publikovaných v prestížnych zahraničných časopisoch.

Zaujíma sa o moderné kvantové technológie a kvantové počítače, ktoré dnes už nie sú len vo vývoji, ale stali sa realitou. „Niektoré firmy ako napríklad IBM, Honeywell, Intel alebo Microsoft už úspešne vyvinuli prvé kvantové počítače, ktoré poskytujú výpočtové možnosti presahujúce schopnosti klasických počítačov. Jediný problém je v tom, že aj keď už reálne takéto počítače máme, tak to nie sú počítače, aké poznáme z našej každodennej skúsenosti. Napríklad kvantový počítač firmy IBM využívajúci supravodivé obvody funguje len pri extrémne nízkych teplotách v blízkom okolí teploty absolútnej nuly (t.j. okolo mínus 273 stupňov Celzia), preto sme ešte veľmi ďaleko od toho, aby mohli byť tieto počítače komerčne dostupné,“ doplnil teoretický fyzik, ktorý spolu s kolegami zo SAV v Košiciach a Bratislave skúmajú potenciál magnetických materiálov na konštrukciu kvantových počítačov v rámci projektu „Perspektívne elektrónové spinové systémy pre budúce kvantové technológie“ podporeného slovenskou grantovou agentúrou na podporu výskumu a vývoja (APVV).

„Kvantové technológie založené na magnetických materiáloch je tá oblasť, ktorá aj mňa osobne prioritne zaujíma. Dnes nikto ešte nevie s istotou povedať, kam nás vývoj v tejto vednej oblasti zavedie. Nedávne výsledky potvrdzujúce stabilizáciu kvantových vlastností magnetických materiálov až po izbové teploty, ako aj spoľahlivý prenos kvantovej informácie pomocou kvantovej teleportácie sú ale obzvlášť sľubné,“ hovorí zanietený vedec, ktorý vysvetlil, že v dnešnej dobe je ťažké presne vedieť, ako ďaleko sú aj jednotlivé firmy s výskumom v danej oblasti. Komerčné firmy totiž na rozdiel od akademickej sféry nie sú ochotné prezradiť všetky detaily, na akých technológiách pracujú z obavy pred konkurenciou a stratou líderského postavenia na trhu. Strečka tiež upozorňuje, že existujú aj fyzikálne systémy, ktoré síce nie sú pravými kvantovými počítačmi, ale dokážu ich správanie verne simulovať, tzv. kvantové simulátory.

Dnešný vedec podľa Strečku už dávno nie je samotár zatvorený medzi štyrmi stenami svojej kancelárie bez kontaktu s okolitým svetom. Vďaka vede mal možnosť spoznať mnohé krajiny, či už za účelom výskumnej spolupráce, alebo prezentácie výsledkov svojej vedeckej práce na vedeckých konferenciách. „Ako vedec môžete precestovať celý svet. Napríklad v Brazílii som bol vďaka intenzívnej spolupráci s tamojšími vedcami už deväťkrát, čo je častejšie, ako som navštívil susedné Česko. Máte možnosť spoznať nové krajiny, rôznych ľudí, rôzne kultúry, gastronómiu, zvyky. Teda to nie všetko iba o tej vedeckej stránke, ale častokrát vás ten pobyt obohatí aj o po osobnostnej stránke,“ hovorí Strečka, ktorý titul docent získal v roku 2010 na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ, kde pôsobí dodnes.

Spolupracuje aj s experimentálnymi fyzikmi z japonskej univerzity v Osake zameranými na výskum magnetických materiálov v extrémne vysokých magnetických poliach. „Ja sám by som nedokázal objasniť exotické správanie magnetických materiálov vo vysokých magnetických poliach a ani moji japonský kolegovia z Univerzity v Osake nedokázali vysvetliť výsledky svojich meraní. Ale vďaka spojeniu nášho know-how sme dokázali vyriešiť problémy, na ktoré by sme sami nestačili,“ vysvetľuje fyzik, ktorý na svojej práci oceňuje aj možnosť spolupracovať s vedcami z rôznych kútov sveta často s veľmi rôznym spôsobom myslenia. Medzi svoje súčasné ambície zaradil dokončenie štúdií teleportácie kvantovej informácie v kvantových magnetov, ktoré by chcel tento rok prezentovať na medzinárodnej konferencii v Toronte.

Popri vede a učení sa venuje športu. Okrem basketbalu je to v lete bicykel a v zime lyže. „Snažím sa športovať, lebo práca teoretického fyzika je osem hodín sedenia, tak to musím kompenzovať. Najradšej som mal a mám aj dodnes basketbal,“ prezradil záhradkár amatér, ako sám seba nazýva. Vypnúť totiž chodí práve do malej záhradky, čo má hneď za domom. Nevynechá však ani príležitosť zájsť na turistiku, huby, či navštíviť rodný kraj, Rimavskú Sobotu. „Viac – menej som bol od druhého stupňa ZŠ rozhodnutý učiť. Okrem športu som nemal veľmi iné záľuby. Moja práca je súčasne aj mojím koníčkom,“ prezradil Strečka. Priznal, že práci sa často venuje aj doma neskoro večer, keď iní sledujú televíziu. Dôvod je jednoduchý, kým je v práci, nedá sa mu vyhradiť čas na výskum bez častého prerušovania. Študenti za ním chodia kvôli konzultáciám k záverečným prácam a ich vedeckej činnosti, ale ako zástupca riaditeľa musí riešiť aj iné administratívne záležitosti.

Zdroj: vobraze.sk, Foto: archív Jozefa Strečku

<p>The post Vedec a vysokoškolský učiteľ Strečka pochádza z R. Soboty. Baví ho voľnosť v bádaní. Vedeckú dráhu považuje za krásnu prácu first appeared on vobraze.sk.</p>

Mladý veterinárny lekár Patrik Zelezník z R. Soboty sa podieľa na operáciách domácich zvierat na Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach. Pôsobí na doktorandskom štúdiu a skúsenosti zbiera pod vedením Márie Kuricovej. Vyhľadávajú ich pacienti z východnej časti Slovenska a tiež z oblasti Rožnavy, Rimavskej Soboty alebo Lučenca s ochoreniam chrbtice a miechy a iným neurologickým ochoreniam spoločenských zvierat. Ako zverolekár pracoval niekoľko rokov vo veterinárnej nemocnici s nonstop prevádzkou, v rámci svojho štúdia v Košiciach skúma využitie regerenačnej medicíny pri poškodení tkaniva miechy.

Rozhodnutie ísť študovať na veterinu u neho prišlo počas štúdia na rimavskosobotskom gymnáziu. Najväčším impulzom bolo, že sa v sedemnástich rokoch stal vegetariánom. „Bolo to z etických dôvodov. Je mi ľúto zvieratiek, vybral som si skôr cestu, ako im najviac pomôcť. Z chodenia po bitúnkoch so skrytou kamerou neskôr zišlo a skôr som sa začal venovať len liečeniu spoločenských domácich zvierat. Nevedia nám povedať, čo ich bolí a trápi, a za ich potreby sme zodpovední my ľudia,“ priblížil pre vobraze.sk Patrik Zelezník (30), ktorého vzťah k zvieratám začal už pri starej mame v obci Chanava. „Mali tam mačky, psy, kozičky a častokrát som ako päťročný trávil s nimi čas v slame a hral som sa s nimi,“ spomína s úsmevom. V rodine je veterinárom sám, mama je v R. Sobote známa ako stredoškolská učiteľka a otec ako učiteľ na špeciálnej základnej škole, alebo ako zo športovej oblasti, stolného tenisu.

Patrik trávi v Rimavskej Sobote skôr víkendy, kde sa rád venuje otcovmu dvojročnému nemeckému vlčiakovi. Chodia na prechádzky i na cvičenia. Ako sám tvrdí, starať sa o vlastné zviera by bolo pre neho náročné, keďže sa v práci stretáva len s problémami, ktoré môže nevinná hra vyvolať. „Svojmu psovi by som asi zakazoval veľa vecí, aby nedošlo k situáciám s hrozbou poranení. Tie vznikajú hlavne pri skákaní. U zvierat sa problémy s chrbticou prejavia výraznejšie než u ľuďí, za čo môže samotná anatómia stavcového kanála s miechou, ktorý je užší ako u ľudí,“ hovorí Zelezník, ktorý pracoval štyri roky na bratislavskej klinike.

Do Rimavskej Soboty sa veľmi rád vracia

„Mám tu svoje zázemie, rodinu i priateľov. Najčastejšie som v skateparku v areáli amfiteátra v R. Sobote,“ hovorí Patrik, ktorý rád jazdí na korčuliach a spolu s Igorom Stančokom pomáha pri prevádzke skateparku. Pôvodne sa venoval lyžovaniu, no podmienky na takýto zimný šport sú v regióne čoraz horšie. Za dobrý kopec v okolí považuje svah Kokava – Háj. Vo voľnom čase inklinuje k hudbe a videohrám.

Byť veterinárom je podľa neho psychicky aj fyzicky náročná profesia s vysokou mierou vyhorenia, skôr pre neoblomných, ktorí sa v tejto záslužnej a obetavej práci vedia nájsť. Operácia medzistavcových platničiek trvá od dvoch hodín až po štyri, operujú sa aj nádory na mozgu a celkovo musí byť pri tejto činnosti veľmi opatrný, lebo každá chyba môže mať neželané následky.

Napriek tomu tvrdí, že ide o náročnú prácu nie tak kvôli potrebe šikovnosti a vedomostí, ale skôr kvôli ľuďom a majiteľoch, ktorým treba niekedy vysvetľovať, že ide o platené úkony, ktoré nefungujú cez poisťovne, ako v zdravotníctve. Služby vo veterinárnej medicíne však bývajú aj na porovnateľnej úrovni.

Operácia vie pomôcť zvieratám znovu sa postaviť na nohy

Podľa veterinára však ide o niekoľkomesačnú liečbu, starostlivosť spojenú s fyzioterapiou a počítať treba s obmedzením pohybu. „Takéto zákroky okrem finančnej záťaže pre majiteľov vyžadujú aj ich emocionálna angažovanosť počas ďalších týždňov alebo mesiacov rehabilitácií.“ priblížil Zelezník, ktorého to neťahalo veľmi k humánnej medicíne. „Bol som v nemocnici, mal som veľký rešpekt pred prácou lekárov a sestier, keďže robia veľmi zaslúženú a vyčerpávajúcu prácu a častokrát málo ohodnotenú,“ hovorí a dodáva, že radšej sa snaží zamerať na využívanie pokroku techniky a pretaviť ich aj do veteriny. Priblížil, že po skončení štúdia bude zvažovať prácu v zahraničí, nakoľko vzdelanie UVLF v Košiciach je platné v štátoch Európskej únie. Stále však uvažuje tak, že po nejakej dobe by sa chcel vrátiť na Slovensko, kde by zúžitkoval, čo sa naučil.

Pri tejto dennodennej práci so zvieratami ho napĺňajú úspechy pri liečbe a zvieratko ide domov šťastné so svojimi majiteľmi. „Častokrát pri hospitalizácii, ktorá je potrebná pri zákroku na chrbtici, sa zvieratko teší hlavne mne, keďže ho chodím venčiť, rehabilitujem s ním, nájdeme si k sebe cestu a skamarátime sa. Nie sú to napokon až takí bojovníci, keď ich beriem ja na ruky,“ hovorí Zelezník, ktorý o vlastnej ambulancii v súčasnosti neuvažuje, možno v budúcnosti. „Stále je veľa čo sa možno naučiť a zlepšiť pri poskytovaní veterinárnej starostlivosti a najväčší potenciál je keď sa spojí väčší tím lekárov, personálu a dá sa zabezpečiť aj hospitalizácia i veľké strojové vybavenie. Veterinárne nemocnice majú veľké opodstatnenie pri liečbe tých najvážnejších prípadov,“ hovorí.

Plemená s genetickou predispozíciou k poraneniu platničiek

Medzi terajšie najčastejšie úkony, pri ktorých sa Zelezník podieľa v Košiciach patria práve operácie medzistavcových platničiek. Niektoré zvieratá majú podľa neho genetické predispozície k poraneniu platničiek, tieto plemená psov sú označované ako chondrodystrofické. Spoznáme ich najmä podľa zakrivených nožičiek. Zaradil medzi ne jazvečíky, francúzske buldočky, baseti, či welškorgiov. Ochorenia chrbtice a miechy však postihujú aj iné plemená ako sú nemecké ovčiaky, labradory, yorkšíry, maltezáky, čivavy. Z hľadiska veterinárnej starostlivosti sú podľa neho najčastejšími pacientmi francúzske buldočky.

Stop nadmernému skákaniu

Ako prevenciu majiteľom hlavne psov radí, aby zabraňovali nadmernému skákaniu z vyvýšených plôch. „Riešením bývajú vyvýšené rampy alebo schodíky na gauč. Aj keď sú niekedy psíky hyperaktívne a zvládajú to, treba na to myslieť. Nutné je dbať aj na hmotnosť psíka, nadváha výrazne zosilňuje riziko problémov,“ hovorí. Medzi odporúčania patrí aj zdvíhanie zvierat s dlhým rámcom tela, ako sú jazvečíky tak, by mali podporou pod prednými aj zadnými končatinami, pod zadkom. To tiež v budúcnosti môže spôsobovať problémy,“ podotkol.

Problémy s chrbticou bývajú rozsiahle podľa počtu prasknutých platničiek. “ Od príznakov, ako zhrbený postoj a neochota k pohybu môže problém prerásť až k úplnému ochrnutiu. Keď už badáme takýto problém, nevyhnutné je začať liečbu, ktorá spočíva najmä v obmedzení pohybu v klietke alebo inom malom vyhradenom priestore s výnimkou krátkeho venčenia potrebného na vykonanie potreby. Dôležité je dávať pozor na zachladnutie a obliekať v prechodných obdobiach a v zime,“ priblížil Zeleznik s tým, že lieky proti bolesti sú potrebné, netreba sa nechať oklamať dobrým stavom psíka, pretože tabletky maskujú príznaky, ale na vyhojenie je treba hlavne čas. V podstatnej miere prípadov však je nutná operácia dekompresie útlaku na miechu vyvolanou prasknutou medzistavcovou platničkou a čím skôr sa pristúpi k liečbe, tým lepší výsledok predpokladáme.

Snaží sa odviezť precíznu prácu

Veterinár Zelezník sa častokrát snaží podľa jeho slov odviezť precíznu prácu. Stáva sa mu, že zvieratá mu prirastú k srdcu. Sú však aj prípady, keď je prognóza zlá, ochorenie neliečiteľné, alebo nastane vážny úraz. Ak by to podľa neho malo mať veľmi bolestivý prirodzený priebeh, je za eutanáziu. „To si však vyžaduje tú najväčšiu lásku a pozornosť zo strany majiteľov. Deň keď majitelia v bezvýchodiskovej situácii zabezpečia bezbolestný odchod v podobe eutanázie, ktorú vedia podať veterinári, je deň, keď ich milujú najviac,“ zdôraznil s tým, že zvieratká tu nie sú na to, aby sa trápili, ale aby nám prinášali radosť.

Ešte kým pracoval ako lekár vo veterinárnej ambulancii v Bratislave s nonstop prevádzkou, tak sa najčastejšie stretával so psami a mačkami, ale majitelia k nim nosili aj králiky, potkany, rôzne plazy, chameleóny, agamy. Asi najexotickejšie zvieratko, ktoré podľa Zelezníka liečili, bol poletúch bielobruchý, malá veverička s blanami, čo vie plachtiť medzi stromami. Starali sa však aj o malých ježkov bielobruchých.

K psom a väčším zvieratám sa snaží pristupovať pri vyšetrení a manipulácií opatrne, očný kontakt a urýchlené pohyby by mohol pôsobiť provokatívne, najskôr pri zisťovaní problému od majiteľa si čupne k psíkovi bokom aby ho mohol spoznať, oňuchať. Ako poznamenal, manipulovať so psami v ambulancii niekedy lepšie bez majiteľa, kedy odpadáva obava, že pes potrebuje ochrániť majiteľa, alebo majiteľ ochráni jeho. Za veľmi náročné situácie považuje prácu s mačkami, ktoré nie sú zvyknuté na ľudský dotyk. „Tam je práca veľmi ťažká, až niekedy nemožná. Mali sme prípady, kedy aj po niekoľkých dávok sedatív, bola mačka schopná doslova lietať po ambulancií a možno po tretej dávke sa dalo s nimi pracovať,“ povedal a dodal, že museli byť obrnení rukavicami či dekou, aj tak to dopadlo škrabancami.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Patrika Zeleznika

<p>The post Veterinárny lekár Zelezník z R. Soboty sa na košickej univerzite špecializuje na operácie medzistavcových platničiek domácich zvierat first appeared on vobraze.sk.</p>

Skupinu Maduar zasiahla správa o úmrtí jej bývalej speváčky Barbary Haščákovej v čase, keď finalizuje prípravy na oslavy 30. výročia na českej a slovenskej hudobnej scéne. Tie sú spojené s debutovým albumom I Feel Good, na ktorom sa predstavila aj Barbara. Na jej počesť sa preto rozhodli zmeniť celé turné, vrátane záverečného megakoncertu v bratislavskej NTC aréne, na špeciálnu spomienku, ktorú chcú bratia Matyinkovci venovať svojej exkolegyni.

„Je veľmi tragické, že s Barbarou sa už nebudeme môcť nikdy stretnúť na jednom pódiu. Je to však akási zvláštna hra osudu, že sme ju stratili práve v čase, keď doťahujeme práce na našej budúcoročnej koncertnej šnúre, na ktorej sme prostredníctvom Laterny Magiky – technológie umožňujúcej spojiť živý koncertný prejav s filmovou produkciou na veľkoplošných LED obrazovkách – plánovali priniesť všetkých našich bývalých členov a spolupracovníkov na jedno pódium a odohrať naše hity v pôvodných zostavách aj s originálnymi hlasmi, vrátane Barbary, ktorá si takto mala s nami „zaspievať“ hity z nášho prvého albumu – I Feel Good, Do It a Anjel. A to s využitím našich archívnych videozáznamov, ktoré doteraz neboli nikdy zverejnené, ako aj koncertných záznamov či originálnych videoklipov z toho obdobia,“ uviedol Ladislav Matyinko, zakladajúci člen Maduaru.

„Keďže koncert je postavený tak, že mapuje celý náš príbeh Maduaru od našich začiatkov až po súčasnosť, momentky z rokov 1994-95, keď sme uspeli v Čechách a na Slovensku, sú mimoriadne emotívne. Prvé vypredané koncerty, prvé víťazstvá v hitparádach, prvé autogramiády, vrátane tej pražskej s Terezkou Pergnerovou, na ktorú prišlo viac ako 5 tisíc ľudí a museli kvôli nám odkláňať dopravu v centre Prahy – z toho všetkého sme mali úplne zimomriavky, keď sme to v strižni pripravovali pre už spomínanú videoprojekciu. Alebo počuť hlas štrnásťročnej Barbary ako spieva Anjela s našou sprievodnou kapelou, to sú proste mimoriadne silné momenty, ktoré teraz po tom, čo nás opustila, nabrali úplne iný rozmer,“ pokračoval Ladislav Matyinko.

„Táto časť koncertu bude s ohľadom na situáciu tak srdcervúca a dojemná, až som si nie istý, či to budeme vedieť zvládnuť, pretože v týchto chvíľach sa nám určite budú tisnúť slzy do očí a zrejme nielen nám. Bude to však naša pocta jednému z najväčších speváckych talentov súčasnosti a svojím spôsobom bude nielen dôstojná, ale aj nádherná, pretože nám bude pripomínať Barbaru takú, ako sme ju spoznali my, keď sme ju objavili ako mladé dievča v Košiciach – zrodenú pre spev, plnú života, s celou kariérou pred sebou. Budú to okamihy, ktoré navždy zostanú v našich srdciach, pretože to bude poslednýkrát, kedy sa objavíme s Barbarou na jednom pódiu, aj keď len prostredníctvom technológií. A tak, ako sme ju fanúšikom v Čechách a na Slovensku pred 30. rokmi priniesli, tak sa s ňou spolu s fanúšikmi aj rozlúčime. Aj preto bude toto turné pre nás výnimočné a venujeme ho jej spomienke,“ povedal Juraj Matyinko.

A bratská dvojica to nemyslí len symbolicky, ale aj praktickými činmi. Rozhodli sa, že z časti koncertných príjmov vytvoria fond, ktorý použijú na osadenie pamätnej tabule v Košiciach na mieste spätom s Barbarou a tiež v spolupráci s košickými konzervatóriami zrealizujú spevácku súťaž na podporu mladých talentov, nesúcu jej meno.
„Pri vytvorení pamätnej tabule by sme radi oslovili Barbarinho brata Andreja, aby sa spolupodieľal na jej výtvarnom stvárnení, ako aj výbere miesta. Vieme si predstaviť budovu ZUŠ-ky, ktorú navštevovala, alebo košický Kulturpark, ktorý je aktuálne centrom kultúry tejto východoslovenskej metropoly. Rovnako chceme finančne prispieť a organizačne pomôcť s realizáciou prvého ročníka talentovej súťaže, ktorá by pokračovala aj v nasledujúcich rokoch, a podporiť tak nielen mladé spevácke talenty, ale zachovať tým Barbarinu pamiatku pre ďalšie spevácke generácie ako v Košiciach, tak aj na celom Slovensku. Už máme pripravený koncept priebehu súťaže, účastníkov poroty i hosťujúcich účinkujúcich pre úvodný ročník,“ ozrejmili Matyinkovci. Veria, že to bude mať dobrý ohlas a pomôže to mladým spevákom i speváčkam pri naštartovaní ich kariéry.

„Na záver by sme radi poďakovali všetkým, ako fanúšikom Barbary, tak aj tým našim, za obrovskú vlnu podpory a dojímavé slová sústrasti prichádzajúce z celých Čiech a Slovenska pod naše dve spomienkové videá venované Barbare, ktoré majú už viac ako 1 milión vzhliadnutí, čo je priam neuveriteľné. Dovoľte, aby sme tieto odkazy presmerovali tam, kam skutočne patria, a to jej rodine, ktorej ešte raz vyjadrujeme úprimnú sústrasť,“ uzavreli bratia z Rimavskej Soboty.

Zdroj: tlačová správa M&M Brothers Team (redakčne upravené), foto: reprofoto FB Maduar a barbarahascakova.com

<p>The post Maduar venuje svoje turné pamiatke na Barbaru Haščákovú. Výťažok z koncertov plánuje použiť na jej pamätnú tabuľu i súťaž nesúcu jej meno first appeared on vobraze.sk.</p>

Ľubomír Šárik je divadelníkom, režisérom, dramaturgom i umeleckým kritikom. V Rimavskej Sobote prežil takmer polovicu svojho života a bol i riaditeľom Mestského kultúrneho strediska. Má 71 rokov a divadlo je jeho život a aj najväčšou vášňou.

V rimavskosobotskom ochotníckom divadelnom súbore Divosud sa začal Šárik realizovať koncom osemdesiatych rokov keď prišiel do Rimavskej Soboty ako profesionál. Podľa jeho slov sem prišiel s pocitom, že tu zostane len jeden až dva roky. Zapojil sa do tvorby divadla Divosud, kde vytváral hry rôzneho charakteru od klasicizmu až po súčasnosť. Stal sa tak jeho neoddeliteľnou súčasťou a aj vďaka tomu tu ostal. Pod jeho vedením tak začali písať slávnu éru sobotského ochotníckeho divadla. „Väčšinou som ich na začiatku chodil hodnotiť a potom som sa k nim pridal. Súbor som zdedil po Danielovi Brezinovi, ktorý ho založil v roku 1985. Zo začiatku nevedeli, kto som, čo som,“ hovorí pre vobraze.sk Ľubomír Šárik (71). Nasledujúce roky pravidelne postúpili na celoštátne, aj medzinárodné súťaže.

Za veľmi úspešnú hru s Divosudom, za ktorou stál, považuje aj Kauzu Ťapákovci  podľa Boženy Slančíkovej Timravy.  Ako ďalej Šárik spomenul, pre ďalší rozvoj divadla sa rozhodol založiť bábkové divadlo Badido. „Tu sa predstavenia pripravujú raz za dva roky, je to trošku náročnejšie pracovať s bábkami. Pripravujeme aj teraz novú hru od Hansa Sachsa, ktorá by mala mať premiéru v marci,“ povedal Šárik. Prvým hraným bábkovým divadlo bola Krása nevídaná, ktorá mala  charakter opery.  Jeho funkcie v divadle sa viažu k dramaturgií, ale aj réžií. Pri všetkých inscenáciách, ktoré vytvára má podľa jeho slov tie najvyššie ciele. „Každé stretnutie s ľuďmi je pre mňa istý spôsobom zážitok. Vždy som však bral ohľad na účinkujúcich, ktorí stáli na javisku,“ doplnil s tým, že v jednej inscenácii si zahral raz aj on, bola to skôr alternácia za chýbajúceho kolegu a hral v inscenácii Gogoľov nos spolu s Pavlom Belanom. Týmto smerom ho to ale neťahá.

Ľubomír Šárik býva pravidelným členom v celoslovenských porotách na Scénickej žatve, kde sa stretávajú najlepšie divadlá zo Slovenska.  Je uznávaný divadelník a medzi najvýznamnejšie súťaže, divadelné prehliadky, ktoré absolvovali s Badidom, patrí festival v Hannoveri v Nemecku na svetovom festivale kresťanského divadla. Zapôsobili na ňom s ľudovou hrou Betlehemská hviezda.

Najviac pre Šárika znamená ocenenie Národného osvetového centra za prínos pre rozvoj divadla hraného deťmi. Kolektívne ocenenia má vyvesené pred vchodom do divadelnej sály v Mestskom kultúrnom stredisku, kde hrajú s Divosudom. V ochotníckom divadle podľa Šárika platí triáda. „Láska, zdravie a práca je viac ako ochotnícke divadlo, nedajú sa tu veci nariadiť, je to na každého vôli robiť to,“ hovorí a dodáva, že čo vie herec zahrať, on vie režírovať.

Šárik je a aj bol podľa neho zástancom posilnenia miestnej kultúry. Spomenul ako išiel na výberové konanie na post riaditeľa MsKS v R. Sobote. „Rátal som s dvomi rokmi a zostal som tam 13 rokov. S týmto pôsobením sa ale nejako nechválim. Keď sa treba starať skôr o zatekajúci plafón, podlahy a technicky stav budovy, tak je to skôr manažérska funkcia a nie úloha riaditeľa, ktorý sa má umelecky pozerať na skladbu podujatí. Našťastie moji najbližší to vedeli robiť a nemusel som im vysvetľovať,“ dodal.

Divadlo sa podľa neho nedá robiť len pre pobavenie. Ako Šárik tvrdí, diváka treba aj napínať, aby potom bol pripravený na realitu. „Bude potom len čítať odkazy na mobile. Slovensko hlúpe, pretože sú ľudia nenároční. Všetko je zážitkové a nič nie je postavené na rozumovej výchove,“ upozorňuje Ladislav Šárik. Medzi svojich obľúbených súčasných hercov zaradil Zuzanu Tlučkovú. „Poznám ju ešte ako ochotníčku z Košíc a zo súčasných hercov obľubujem ešte Jána Koleníka. Medzi mojimi kamarátmi sú aj Maroš Geišberg, Andy Hric, zo starších hercov som poznal Ivana Mistríka či Ivana Rajniaka.“

Veľmi rád navštevuje knižnicu v meste, ale aj doma či na chalupe má tú svoju. Nápady čerpá aj vďaka knihám. Jeho veľkou túžbou, pokiaľ by sa nevenoval divadlu, by bolo pôsobenie v oblasti meteorológie. Zaujímajú ho oblaky a bližšie k nim sa dostal pomocou vetroňa, na ktorom lietal. S tým súvisí jeho zberateľská vášeň, ktorá sa týka modelov lietadiel. Neustále sa snaží udržiavať v kondícií vďaka svojmu bicyklu. Ľudia ho teda môžu poznať aj ako vášnivého cyklistu. Jeho najbežnejšie trasy vedú napríklad cez Nižnú Pokoradz na Teplý Vrch. Je zástancom klasického bicykla a nie žiadneho s elektromotorom. ,,Bicykel má jednu veľkú výhodu, môžete ísť so svojimi myšlienkami,“ povedal s úsmevom Ľubomír Šárik, ktorý je ženatý len pár rokov. S polovičkou Annou pritom žije už vyše 30 rokov. „Povedali sme si, že keď nám to vydrží, tak sa po tridsiatich rokoch vezmeme.“

Šárik pochádza z Košíc, kde sa začal venovať profesionálne divadlu, pôsobil aj v Prešove. Celý jeho život bol spojený s divadlom a naďalej v tom pokračuje. ,,Je to činnosť, ktorá je dobrovoľná, napríklad záhradkári sa čudujú, ako môžem dve – tri hodiny stráviť v divadle. Ja si zas myslím, prečo okopávať záhradku, keď sa môžem intelektuálne rozvíjať,“ hovorí Ľubomír Šárik. Podieľal sa aj na tvorbe knihy o histórií slovenského ochotníckeho divadla v R. Sobote pod názvom Denník storočnej dámy, ktorá vznikla na popud Mariana Lacka. Obidvaja úspešne spolupracujú na amatérskych divadelných doskách.

Do Rimavskej Soboty prišiel bývať pred 35 rokmi. Stále však o sebe tvrdí, že sa cíti byť viac Košičanom. ,,Ešte je tam ten rok, aby som to dobehol,“ doplnil Šárik. Jeho divadelné začiatky sú spojené so študentským divadlom Karola Horáka v Prešove. ,,Mali sme najdlhší názov, aby sme ho mohli kryť politicky, bolo to Študentské divadlo pri fakultnom výbore socialistického zväzu mládeže Filozofickej fakulty v Prešove Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,“ spomína Ľubomír Šárik. Následne prešiel do Prešovskej činohry, kde pôsobil ako lektor činohry a neskôr aj dramaturg predstavení. Po čase dostal ponuku z bábkového divadla v Košiciach a aj napriek iným ponukám sa rozhodol ísť práve tam. Za svoju tvorbu získal niekoľko vzácnych ocenení, či už profesionálnych alebo amatérskych. 

Divadelná a literárna verejnosť bude krstiť knihu. Akciu odložili na neurčito

Zdroj: vobraze.sk, Dominika Husárová, foto: Attila Gecse

<p>The post Ľubomír Šárik pozdvihol úroveň ochotníckeho divadla v R. Sobote. Bol aj riaditeľom MsKS first appeared on vobraze.sk.</p>

Rodáčka z Rimavskej Soboty Eva Seidlová (73) má na svojom konte viac než úctyhodný počet maratónov. Svoj 476 zabehla nedávno v Košiciach. Patril medzi výnimočné, pred jeho štartom ju uviedli do diamantového klubu Medzinárodného maratónu mieru. Štartovala na ňom totiž už viac ako 25-krát. Zaradili ju tak do prestížneho klubu a patrí medzi elitu. So svojimi zážitkami a skúsenosťami sa s nami podelila v rozhovore. Ako Eva Seidlová, rodená Tóthová, priblížila pre vobraze.sk, behanie pre ňu predstavuje formu životného štýlu. Behá pritom zhruba od 36 rokov. Roky už žije v Tlmačoch. Pobehala ale takmer celú Európu a najviac si cení odbehnutých TOP šesť maratónov na svete.

Kladiete dôraz na to, ako sa umiestnite alebo je pre vás prioritou odbehnúť čo najviac maratónov?
Počas prvých 10, 15 rokov som behávala zväčša kratšie trate – 5, 10, 15, 20 km, kde ma pravdaže viac zaujímalo umiestnenie ako dosiahnutý čas. Aj ceny, aby som bola úprimná. Postupne som si na umiestnení až tak nezakladala, skôr som sa potešila dobrému času.

Postupne, ale to hlavne v posledných 10 rokoch ma oslovilo zbieranie maratónov a komunita takýchto zberačov. Dokonca tak, že som zbierke obetovala aj mojich šesť 100 km behov, 82 km, 67 km a 50 km – vé behy a prekvalifikovala ich so súhlasom bežeckej komunity na maratóny a to 1 :1, to znamená, že jeden 100 km = 1 maratón.

Venovali ste sa súťažne nejakému športu?
Súťažne som sa nevenovala žiadnemu športu. Až prišlo behanie.

Čo bolo podnetom pre vás, že ste začali behať maratóny?
Bolo to také prirodzené smerovanie mojich bežeckých aktivít – veď kto nezabehol v tom čase maratón, nebol ani poriadny 100 – percentný bežec.

Kedy ste začali behať maratóny? V akom veku?
Na rozhraní 36 – 37 rokov, bolo to v roku 1984 a bol to MMM, v tom čase ešte na starej trati z Košíc do Sene a späť.

Aký je váš rekord, za ktorý ste odbehli maratón? Kedy to bolo?
Môj osobný rekord v maratóne je 3:03:24 v r. 1988 – Považskobystrický maratón (už dávno ho neorganizujú) a v r. 1987 MMM v Košiciach (stará trať) 3:07:31.

V ktorých krajinách ste behali na maratóne?
To by trvalo veľmi dlho, vymenovať ich všetky. V podstate Európu takmer celú. Naozaj som mnohé krajiny, respektíve mestá videla len vďaka maratónom. Ale čo si najviac cením, mám odbehnutých TOP 6 na svete (Abbott World Marathon Majors). To sú mestá a ich maratóny : New York, Boston, Chicago, Berlín, Londýn a Tokio – trvalo mi to jedenásť rokov. Keď absolvujete všetkých týchto šesť maratónov, oficiálne vás prijmú do „klubu“, dostanete certifikát a jednu veľkú medailu, zloženú zo šiestich menších originálov. Na Slovensku je nás jedenásť, z toho tri ženy.

Môžete mi potvrdiť, že ťažkosti sa začínajú okolo tridsiateho kilometra, platí to aj u vás?
Maratón som nevzdala ani jeden. A kríza? Zažila som ich dosť a rôzne. Aj žiadne. Ale naposledy v Berlíne pred tromi týždňami 474. maratón som mala nezvyčajnú krízu (ak to môžem tak nazvať) – prvých päť km som nedokázala bežať. Bolo to strašné, hlava chcela, nohy nie. A potom na šiestom kilometri všetko povolilo a ja som v úplnej pohode bežala až do cieľa, tá časová strata sa však už nedala dohnať. Dodnes si to neviem vysvetliť.

Najviac maratónov ste odbehli v Košiciach?
V Košiciach som maratón odbehla 27 – krát. Slávnostne som bola prijatá do Diamantového klubu (prijímajú sa tam maratónci, ktorí tam absolvovali 25 maratónov). Nesmierne si toho vážim, veď keď uvážime, že MMM je najstarším v Európe, že vlastne dlho tam mohli štartovať len vrcholoví športovci, ešte dlhšie trvalo, kým povolili bežať aj ženám. Keď konečne povolili štart kondičným bežcom, tak limit na absolvovanie 42 195 m trate bol 4 hodiny. Žiadne výnimky. Teraz je ten limit 6 hod., čo dáva príležitosť štartovať širšiemu spektru záujemcov.
Ale napríklad, Rajecký maratón som absolvovala ešte viackrát, tam síce nemajú Diamantový klub ale Klub milionárov (odbehnutých milión metrov). V konečnom dôsledku okrem pocty to znamená aj možnosť na oboch týchto maratónov už bez zaplatenia štartovného poplatku.

Udržiavate sa v kondícii aj počas zimy? Prípadne inou formou, bežky a podobe?
Áno, v zime bežky podľa situácie so snehom tu u nás na juhu.

Záľuby okrem behania?
Okrem behania sú to knihy a ešte raz knihy (na čítanie využívam hlavne cestovanie), stolný tenis. Každý deň hodinka u susedov, no a potom povinné záľuby záhrada a vinohrad. Nepovinné a milé záľuby je mojich päť vnučiek, ktoré ma už ako rastú čoraz menej potrebujú.

Ako si spomínate na Rimavskú Sobotu, koľko rokov ste tu prežili?
Rimavská Sobota bola stále a aj je mojim rodným mestom, mám odtiaľ veľa dobrých kamarátov z detstva. Sme v kontakte, i keď ani on už v Rimavskej Sobote nebývajú. Tá spolupatričnosť z jedného mesta vydržala. Prežila som tam devätnásť rokov, v spomienkach mi navždy zostane Rimava a pláž, ale to si už mladší ani nepamätajú.

Vieme, že patríte k otužilcom. Chodievali ste sa aj vy kúpať na Kurinec s maminou? Prejavovali ste už vtedy pozitívny vzťah k studenej vode?
Ej veru, s maminou som nikdy nechodila na Kurinec, samozrejme okrem leta. Vždy som len postávala na brehu. Až keď už nebola medzi nami, tak som odrazu mala pocit, že musím a už to bolo – zo dňa na deň, bez prípravy. Tak ako s maratónmi. Chodievame a stretávame sa dvakrát týždenne celú zimu na jedno jazierko pri Hrone. My si vyrúbeme dieru do ľadu a vedľa chlapci hrajú hokej. Ale v tomto poslednom zlom období som vynechala spoločné aktivity, doma na záhrade mám celoročný bazén a ten je k dispozícii každý deň ráno – tak ho využívam, celkom mi to vyhovuje.

Máte svoju obľúbenú obuv na behanie? Vyžadujete niečo špeciálne, alebo zabehnete v bežných botaskách?
Niekedy – a vlastne všetky moje najlepšie časy som behávala v našich botaskách z Partizánskeho, ktoré boli vyrobené pre chodcov – iné neboli dostupné a tak sa opravovali až do úplného zničenia.
Postupne sa dali už zohnať od výmyslu sveta, dlhé roky som striedala dve značky NB a Mizuno obuv, až som sa za posledné roky upísala Adidasu. Nie kvôli značke, ale mi hlavne veľmi vyhovujú. Kým kedysi som mala jedny tenisky, teraz ich mám ako dôchodkyňa pätoro.

Kedy začať s behaním?
Na toto si vôbec netrúfam odpovedať, nie som kompetentná. Ja som taký samorast. Ale moje vnučky u mňa museli odmalička behať a nič im nebolo a ani nie je, tri z nich sú už pretekárky. Dokonca aj moje vlastné deti začali behať až po štyridsiatke a už majú za sebou aj pár maratónov.

Koľko maratónov ešte?
To je ťažko povedať, rovnako ako si plánovať, koľkých rokov by som sa chcela dožiť. Nuž, teraz ich mám na konte 475, päťstovka by ma potešila. Teraz je situácia s cestovaním menej priaznivá, tak aj maratónov menej pribúda.

Na Kurinci si otužilci pripomenuli plavkyňu Tóthovú. Prišla takmer celá rodina – vobraze.sk

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Eva Seidlová

<p>The post Rodáčka z R. Soboty má na konte 476 maratónov. Zaradili ju do prestížneho klubu first appeared on vobraze.sk.</p>