Spisovateľka Iveta Zaťovičová zažíva jedno z najúspešnejších období svojej doterajšej literárnej kariéry. Rodáčka z Fiľakova, ktorá už štyridsať rokov žije a tvorí v Lučenci, sa minulý rok so svojou novelou Matkin čas dostala do finálovej desiatky najprestížnejšieho slovenského literárneho ocenenia Anasoft litera. Pre autorku, ktorá knižne debutovala až po päťdesiatke, to znamenalo zásadný profesionálny posun. Odborná porota zaradila toto dielo medzi najvýraznejšie slovenské prózy, čo spisovateľku okamžite motivovalo k ďalšej tvorbe. Výsledkom je jej najnovšia kniha Floriánov dom, ktorá vyšla iba pred mesiacom. „Práve táto kniha je asi mojím najväčším úspechom a som na ňu najviac hrdá, ale to neznamená, že k iným svojim dielam nemám kladný vzťah,“ uviedla pre vobraze.sk Iveta Zaťovičová.

Autorka svoj knižný debut absolvovala v roku 2016 zbierkou krátkych próz Tiene babieho leta. Za desať rokov intenzívneho písania Začkovičová vydala celkovo deväť kníh, z toho osem próz a básnickú zbierku Zjesenievanie (2022). Vo svojich príbehoch čerpá z reálneho života, pri pozorovaní ľudí z regiónu Novohrad, pričom z jej textov neraz zavanie slovensko-maďarský nádych prostredia okolo Lučenca a Fiľakova. „Nie všetky knihy odrážajú môj vlastný život, aj keď sú vo viacerých z nich autobiografické prvky. Ide skôr o autorské nahliadanie na reálny život okolo nás. Ak kniha čitateľa zaujala, to znamená, že príbehu uveril, že ho oslovuje a možno sa v niektorom z nich aj sám nájde,“ vysvetľuje Zaťovičová.

Profesijná cesta Ivety pritom pôvodne smerovala úplne iným smerom, hoci knihy boli jej veľkou záľubou už od útleho veku. Detstvo prežila najskôr v činžiaku a neskôr v rodinnom dome vo Fiľakove, v ktorom dnes sídli Matica slovenská. Hoci prejavovala hlboký záujem o jazyky a literatúru, jej rodičia mali o budúcnosti svojej dcéry racionálnejšie predstavy. Z ôsmej triedy základnej deväťročnej školy išla na fiľakovské gymnázium a po maturite odišla študovať ekonómiu.

V Banskej Bystrici Zaťovičová absolvovala Fakultu ekonomiky služieb a cestovného ruchu so špecializáciou na spoločné stravovanie. Po vysokej škole pracovala v hoteli Novohrad, kde ju po polroku oslovili na manažérsku pozíciu do cestovej kancelárie. „Oslovil ma inšpektor cestovnej kancelárie, či by som k nim nešla robiť vedúcu. Dlho som nerozmýšľala, tá ponuka bola lákavá.“ Tu pracovala 9 rokov, ale po materskej dovolenke sa tam už nevrátila. Jeden rok vyučovala angličtinu na stavebnej priemyslovke v Lučenci. V apríli 1994 uspela v konkurze do novovznikajúcej pobočky Tatra banky v Lučenci. Hoci sa hlásila na radovú pozíciu, po šesťmesačnom školení v Bratislave sa stala prvou riaditeľkou tejto pobočky, ktorú úspešne riadila dvanásť rokov.

Ďalší výrazný zlom v jej živote nastal pred dvadsiatimi rokmi, keď sa v biznise a aj v súkromí spojila s partnerom z Holandska. Spoločne v Lučenci vybudovali firmu, ktorá sa pôvodne venovala prekladateľstvu a realitám. V roku 2020 realitnú činnosť ukončili a pretransformovali spoločnosť na rodinné vydavateľstvo Lux Libris, v ktorom autorka dnes vydáva svoje knihy. Vo voľnom čase sa Iveta okrem domácnosti venuje aj jazykovým korektúram partnerových prekladov.

Spisovateľka je matkou dvoch dospelých synov, z ktorých jeden pôsobí ako šéfkuchár v Berlíne a druhý žije s rodinou na Malorke. Nová životná etapa poskytla Zaťovičovej vytúžený priestor na vlastnú tvorbu: „K písaniu som sa dostala úplnou náhodou, aj keď prvé literárne pokusy som mala už ako 20-ročná. Dokonca mi párkrát uverejnili básne v Romboide, vtedy ešte pod rodným priezviskom Víťazová. Ale potom som na písanie nemala čas, vlastne som naň ani nepomyslela. No po päťdesiatke aj u mňa nastalo obdobie, keď je času viac a začnete si uvedomovať niektoré veci lepšie a hlavne s nadhľadom, už máte dosť nažité a je o čom písať. Chcela som to skúsiť dostať von, ale v literárnej podobe, nie sedením u psychológa. A tak som si raz sadla a začala som písať. Znie to pomerne jednoducho, ale zhruba takto jednoducho sa to aj stalo.“

Najväčší ohlas kritiky aj verejnosti zaznamenala v roku 2024 s novelou Matkin čas, ktorá zachytáva citlivú tému lúčenia sa s umierajúcim rodičom. Kniha bola nominovaná na cenu Anasoft litera 2025 a dostala sa do finálovej desiatky, čo odštartovalo kolotoč autorských besied po celej krajine. „Vyvolalo to vo mne pocit, že nepíšem zle a nepíšem zbytočne. Že to niekoho to oslovuje, páči sa,“ hodnotí autorka. Iveta spomína na jedno stretnutie počas besedy v Pezinku, ktorú moderovala Veronika Šikulová. Po besede zažila peknú situáciu, keď k nej podišla žena z publika, ktorá jej prišla poďakovať, že takú knihu napísala.

Práve úspech v prestížnej literárnej súťaži dodal autorke obrovskú tvorivú energiu. „Akonáhle vyhlásili tú desiatku, o mesiac nato som začala písať novú knihu a za dva mesiace som ju mala nahrubo napísanú. Tak veľmi ma to inšpirovalo,“ hovorí Zaťovičová o vzniku novinky Floriánov dom. Po intenzívnom období besied a literárnych povinností plánuje spisovateľka nateraz zvoľniť tempo. „Nebudem sa s novou knihou nejako ponáhľať, ale určite zase niečo napíšem,“ avizuje Iveta Zaťovičová.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album I. Zaťovičovej

<p>The post Spisovateľku Zaťovičovú z Lučenca dostala kniha Matkin čas medzi slovenskú elitu first appeared on vobraze.sk.</p>

Andrea Gordošová pracuje dvadsať rokov na Okresnom riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru v Lučenci. Zastáva funkciu inšpektorky na oddelení požiarnej prevencie. V mladosti súťažne športovala. Je rodáčkou z Lučenca, no momentálne žije v obci Krná (okres Poltár). „Tá práca si ma získala všestrannosťou a variabilitou. Som človek, ktorý nemá v obľube stereotypy a moja práca to spĺňa. Mám možnosť pri nej písať, čo robím veľmi rada, mám možnosť cestovať. Väčšinu nášho pracovného času zaberá komunikácia s ľuďmi. Moja práca nie je tradičná kancelárska. Veľa času trávime v teréne – na protipožiarnych kontrolách, na kolaudáciách, na konaniach o priestupkoch,“ uviedla pre vobraze.sk Andrea Gordošová (48).

Podľa jej slov je v HaZZ spokojná, rada navštevuje žiakov v školách, ktorých učí niečo z ochrany pred požiarmi. Tí jej odovzdávajú veľa zo svojho detského pohľadu na svet a dobíjajú ju energiou. „Všetko sa mi na práci inšpektorky v zbore páči. Robím ju rada, napĺňa ma, mám vôľu sa vzdelávať a nemám vo zvyku sa sťažovať na prácu. Som dosť aktívny človek a mám výborných kolegov, ktorí mi pomôžu, keď so mnou nejaký ten nový PC program nespolupracuje,“ skonštatovala s tým, že na lučeneckom okresnom riaditeľstve pracuje okrem nej ešte jedna hasička.

Hasičská rodina
Pred nástupom do HaZZ pracovala Andrea ako civilná zamestnankyňa na Okresnej vojenskej správe v Poltári, na mobilizačnom oddelení. „K práci na OR HaZZ som sa dostala počas materskej dovolenky s naším druhým synom Martinom, bolo to v roku 2004. Hľadali asistentku riaditeľa. Manžel Ján už vtedy pôsobil v zbore osem rokov. Päť rokov som potom pracovala na pozícii asistentky riaditeľa vo verejnom záujme. V roku 2009 som úspešne prešla prijímacím konaním na miesto inšpektorky na oddelení požiarnej prevencie. Odvtedy nosím uniformu,“ vyjadrila sa Andrea Gordošová.

Na Fakulte prírodných vied UMB v Banskej Bystrici vyštudovala učiteľský odbor so zameraním na spracovanie dreva a drevárske technológie. „Občas sa aj zasmejeme, že pri našej práci je najlepšie byť skvelým stavbárom, právnikom, učiteľom, chemikom a aj IT-čkárom v jednej osobe,“ doplnila.

Gordošová je zároveň členkou Dobrovoľného hasičského zboru (DHZ) v Poltári, kde má funkciu pokladníčky a niekedy aj šoférky na súťaže v hasičskom športe. Jej starší syn Ján pracuje ako hasič na OR HaZZ vo Zvolene, mladší syn sa tiež zaujíma o prácu hasiča a momentálne je uchádzačom o prácu príslušníka v HaZZ. Dodala, že obaja sú členmi poltárskeho DHZ.

Cestuje a veľa číta
Vo voľnom čase veľmi rada vyhľadáva rôzne športové aktivity, v minulosti súťažne behávala a rovnako sa venovala cyklistike. V HaZZ si vyskúšala aj beh na 25. poschodie v plnej hasičskej zbroji, keďže štyri roky po sebe, do roku 2018, sa zúčastňovala na Memoriáli Vladimíra Ružičku v Bratislave. Veľa času trávi v prírode, hlavne na turistike a v zime veľmi rada lyžuje i skialpuje. „Svoj voľný čas však venujem aj cestovaniu. Mám v úmysle spoznávať postupne všetky európske krajiny, lákajú ma pobaltské štáty a severná Európa. Milujem výhľady na krajinu a na horizonty, preto som už prešla väčšinu rozhľadní na Slovensku a aj v zahraničí ich rada vyhľadávam,“ ozrejmila Andrea, ktorá je vášnivou čitateľkou a pestovateľkou liečivých bylín. Cvičí tiež jogu a relaxuje pri meditácii.

„Mojou najväčšou túžbou je žiť v zdraví pokojný a spokojný každý deň, cestovať a tešiť sa s mojimi deťmi z obyčajných vecí. Som spokojná, že momentálne mám všetko, čo potrebujem,“ vyjadrila sa Gordošová.

Vykonáva štátny požiarny dozor
Prioritne sa vo svojej služobnej činnosti venuje štátnemu požiarnemu dozoru. Andrea Gordošová priblížila, že chodí do vybraných objektov v okresoch Lučenec a Poltár na protipožiarne kontroly, no kontroluje tiež obce, či si plnia povinnosti na úseku obrany pred požiarmi. Do jej agendy spadá tiež stavebná prevencia a v rámci nej stanoviská v územných, stavebných a kolaudačných konaniach, ako aj zisťovanie príčin požiarov, teda riešenie priestupkov.

„Okrem týchto prioritných služobných povinností školím technikov požiarnej ochrany, ktorí si potrebujú obnovovať svoje osvedčenia o odbornej spôsobilosti. A vyučujem aj detičky zo základných škôl na prvom stupni v rámci preventívno – výchovnej činnosti. Učím ich, ako sa majú správať v prírode, aby nespôsobili požiar alebo ako sa správať v horách v prípade búrky, ako postupovať, keď požiar spozorujú a nacvičujeme si komunikáciu na linkách tiesňového volania. Učíme sa, čo je to evakuácia a ako sa evakuovať z budovy, v ktorej vznikne požiar alebo panika,“ ozrejmila Andrea Gordošová.

Zdroj: Dominika Husárová, foto: album A. Gordošovej

<p>The post Lučenecká hasička Gordošová neobľubuje stereotypy. Jej práca ju napĺňa a má vôľu sa vzdelávať first appeared on vobraze.sk.</p>

Slovenský jazyk i tie cudzie jej boli vždy blízke. K učiteľskej profesii mala odmala sympatie. Andrea Paulyová učí na Obchodnej akadémií – Kereskedelmi Akadémia v Rimavskej Sobote niečo vyše štvrťstoročie. Na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici vyštudovala kombináciu slovenský jazyk – nemecký jazyk. Otázky, prečo neodišla do zahraničia, keď sa učila cudzí jazyk, dostávala na dennej báze. Lenže čerstvá absolventka vysokej školy vždy vedela, že jej domovom je rodná Rimavská Sobota. Členkou pedagogického zboru na obchodnej akadémii sa stala v roku 1998. Aktuálne učí nemecký jazyk v triedach s vyučovacím jazykom maďarským.

„Vždy sa snažím zaujať žiakov, ale aj samu seba. Nechcem dopustiť, aby som sa ja sama nudila na vlastnej hodine. Vtedy viem, že robím niečo zle a pre žiakov to nie je dostatočne inšpirujúce, aby sa o danú látku, či tému zaujímali,“ povedala pre vobraze.sk Andrea Paulyová (48).

Študentov sa usiluje zaujať odborne, ale aj hľadaním nových metód výučby a viesť ich ku kreatívnosti na hodine. Tvrdí, že hodina nemá byť o 45 – minútovom rozprávaní pedagóga. „Snažím sa ísť s dobou, používame digitálne zariadenia, rôzne aplikácie či aktivity, ktoré viem, že žiakov bavia.“

Práca so študentmi obohacuje
„Keď ma vyučovacia hodina baví, viem, že niečo robím dobre, lebo vidím skvelé výsledky študentov, ktorých učím. Decká treba poznať a pracovať s nimi na úrovni, ktorej rozumejú,“ ozrejmila. Práca so študentmi ju obohacuje, pretože každý z nich dokáže priniesť nové myšlienky, rôznu energiu a rozmanitosť. „Každý môj deň je iný,“ podotkla. Svoje povolanie vníma ako možnosť dať vstupenku žiakovi do života a záleží na ňom, ktorým smerom sa vyberie.

Vo vzťahu žiaka a učiteľa berie za pridanú hodnotu duchaplný rozhovor. „To, že sa mi žiak chce s niečím zdôveriť, znamená, že mi verí a to je pre mňa najdôležitejšie,“ dodala Paulyová, matka vysokoškoláka. Časť z vyučovacej hodiny venuje aktuálnym udalostiam, ktoré často súvisia s témou výučby.

V kresle zástupkyne
Od roku 2020 zároveň zastáva na obchodnej akadémii funkciu zástupkyne riaditeľky. Posun vo svojej kariére brala ako novú výzvu, ktorej je odhodlaná čeliť. „Keď ťa niečo baví, nevidíš prekážky,“ uviedla Andrea Paulyová. „To pravé orechové je však pre mňa učenie. V triede sa cítim najlepšie,“ skonštatovala.

S úsmevom priznáva, že sa našla v učiteľskom povolaní. Zo svojich skúseností hovorí, že je vždy niekto, kto jej dokázal pomôcť a kto ju posunul v kariére ďalej. „Mala som vždy šťastie na kolegov a všetko v mojom puzzle do seba zapadlo,“ zdôraznila Soboťanka.

Hubárčenie ako hobby
Povinná literatúra jej je blízka, avšak rozumie, že pre mladých ľudí nemusí byť dostatočne pútavá. „Viem, že žiakov nie vždy dokáže zaujať klasická literatúra, preto im dávam možnosť voľby vlastného žánru, ktorý ich baví. Nejde mi o to, aby prerozprávali obsah. Pýtam sa napríklad na to, ako by sa oni zachovali v úlohe hlavnej postavy, ktorá čelí rôznym prekážkam.“ Študentov tak učí premýšľať, čo predstavuje rozdiel napríklad v porovnaní s okopírovaným obsahom príbehu, ktorý našli na internete.

Ak by sa nestala učiteľkou, možno by sa venovala archeológii. Jej novoobjavené hobby je hubárčenie, ktoré zdieľa so svojím manželom. V lese si čistí hlavu a prichádza na nové myšlienky. Hoci verí, že raz precestuje svoje vysnívané krajiny, jej každoročnou letnou destináciou posledných sedem rokov je dovolenka v Grécku. Nové lingvistické výzvy pre ňu predstavuje učenie sa anglického, talianskeho i španielskeho jazyka.

Šport a detektívky
V mladosti bola precvičovateľkou aerobiku a k športovaniu sa pred niekoľkými rokmi vrátila. „Hýbať sa v mentálnom aj fyzickom svete je pre mňa veľmi dôležité,“ podotkla Andrea. Harmónia, pokoj a trpezlivosť sú jej typickou črtou. Dvakrát do týždňa ráno beháva. Podľa jej slov odbehne minimálne sedem kilometrov. „Kedy, keď nie teraz?“ opýtala sa. Okrem behu cvičí v domácej posilňovni. Za pár rokov sa jej podarilo schudnúť 25 kg a snaží sa byť stále v dobrej forme.

Oddych nachádza Andrea Paulyová v detektívnych knihách, ktoré ju lákajú práve kvôli dedukovaniu, odhaľovaniu a zvratu príbehu. Nedá dopustiť na spisovateľov Dominika Dána, J.K. Rowlingovú, Lucy Maud Montgomeryovú, Lucindu Rileyovú, Georga R. R. Martina, Fredricka Backmana či dokumentárne filmy o známych osobnostiach. Na iné myšlienky ju vždy privedie kultúra, história, príroda, záhrada na balkóne, či dve malé čivavy, ktoré považuje za súčasť svojej rodiny.

Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: archív A. Paulyovej , FB OA – KA

<p>The post Paulyová učí na obchodnej akadémii. Študentov sa snaží zaujať odborne a viesť ich ku kreatívnosti first appeared on vobraze.sk.</p>

Vydal pokračovanie svojej úspešnej knihy a plánuje aj tretiu časť. Ján Spišiak, ktorý pochádza z Tisovca, túžil byť už odmalička spisovateľom. Hovorí, že píše, lebo ho to napĺňa a je to pre neho úplne prirodzené.

V roku 2020 vydal Spišiak knihu Stíhači. Jej dej je situovaný do hokejového prostredia a jeho súčasťou sú humorné situácie. Vlani v lete prišlo na rad aj jej pokračovanie. „Ohlasy sú dobré. Čitatelia sa v prvej časti zoznámili s hlavnými postavami, obľúbili si ich, rovnako ako príbeh, a tak sú radi, že sa s nimi opäť stretávajú. Všetci to tak máme. Sympatické postavy sú veľkou devízou každej knihy, som naozaj rád, že sa to podľa slov čitateľov týka aj mojich kníh,“ uviedol pre vobraze.sk spisovateľ Ján Spišiak.

V knihe Stíhači 2 podľa autora prezident hokejového klubu navrhne lídrovi partie Stíhačov s prezývkou Mrkva spoluprácu. Už nejaký čas sa zaoberá myšlienkou hľadania nových mladých talentov, ktoré hokej potrebuje, a tak predostrie svoj úmysel. Mrkva je nápadom nadšený, ale nebol by to Mrkva, keby k projektu nepristúpil so svojím nezdolným optimizmom a entuziazmom. Prezident klubu si síce spoluprácu predstavoval hlavne ako spoluprácu, ale Mrkva ho podľa svojho zvyku postavil pred viac-menej hotový nápad, pričom medzitým už začal obtelefonovávať ľudí, ktorí sa mu do projektu „hodili“. Zatiaľ čo prezident klubu plánoval dosah svojho projektu pre Banskú Bystricu, v ktorej pôsobí ligový tím a vlastne aj Stíhači, Mrkva to vidí inak. „Bude hľadať spádovú oblasť a z viacerých dôvodov sa rozhodne pre mestečko Tisovec, ktorého primátora ihneď skontaktuje. Primátor, ani mestskí poslanci, sa nebudú stačiť čudovať, čo všetko pre nich Mrkva pripravil,“ priblížil spisovateľ, ktorý teda do druhej časti knihy zakomponoval aj svoje rodné mesto.

Stíhači majú od začiatku naplánované tri časti. Všetko ostatné sa čitatelia včas dozvedia na instagramovom profile vydavateľstva Sunday Walk, ktoré Ján Spišiak vlastní. Ten v decembri dopísal scenár k filmu, ktorý si teraz budú postupne čítať. Najprv to bude známy herec Dušan Cinkota alias Cinky, s ktorým spisovateľ spolupracuje a po ňom ďalší zainteresovaní ľudia. Nie je ich málo a každý z nich má pomerne husto popísaný diár. „Ale to je v poriadku, ja som jednoznačne zástanca kvalitnej prípravy, nech potom výsledok stojí za to. Nie je dôvod sa niekam ponáhľať. Cieľom je kvalita, nie preteky. Máme to aj v slogane: „Vydavateľstvo, ktoré má čas.“ Príprava filmu s Cinkotom sa momentálne nachádza na začiatku predprodukcie.

Navyše, pracuje na knihe Strom, ktorej vydanie je naplánované na september. Potom ho čakajú ďalšie dva scenáre. Ešte v novembri minulého roka sa spolu s autorom nádhernej obálky knihy Zabudnutý príbeh Jánom Turčanom a Dušanom Cinkotom zúčastnili na veľmi príjemnej besede so žiakmi základnej a strednej školy v Tisovci. „Veľmi profesionálne ju pripravila pani knihovníčka Mirka Kojnoková, za čo jej znovu ďakujem a pozdravujem ju,“ doplnil Spišiak, ktorý čo sa týka písania kníh a scenárov, má kalendár plný až do konca roku 2028. „Potom sa pôjdem prejsť,“ zakončí vtipne.

Spisovateľ Ján Spišiak pochádza z Tisovca. Spolupracuje s Dušanom Cinkotom

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív a Instagram J. Spišiaka

<p>The post Do druhej časti knihy zakomponoval Tisovec. Spisovateľ Spišiak odtiaľ pochádza first appeared on vobraze.sk.</p>

Marian Kluvanec alias Mark E. Pocha patrí medzi ostrieľaných autorov hororov slovenskej literárnej scény. Jeho príbehy plné násilia a krvi si počas niekoľkých rokov našli a stále nachádzajú svojich stálych priaznivcov. Narodil sa v Komárne, no časť života pôsobil v Rimavskej Sobote. Patrí medzi všestranných ľudí, má plno nápadov a stále vymýšľa niečo nové. Momentálne sa venuje veciam mimo písania, ktoré v tomto covidovom období takpovediac zavesil na klinec. Viac toho prezradil Mark E. Pocha v rozhovore pre vobraze.sk.

Už je tomu sedem rokov, odkedy si vydal svoj prvý román Semester zakomplexovaného sviniara. Spomenieš si, ako vznikla myšlienka napísať knihu? Mal si  predtým s písaním už nejaké skúsenosti?

Odjakživa som bol literárny typ človeka. V detstve som čítal mýty a legendy z celého sveta, neskôr detektívne romány, potom scifi a horory… S myšlienkami na vlastné príbehy som sa vlastne hral od nepamäti. Akurát som neveril, že by z nich niekedy mohla vzniknúť ucelená kniha. 

„Univerzitný román“ Semester, autobiografická prvotina, vznikol štrnásť rokov po mojich promóciách na UKF v Nitre. Materiál zrejme potreboval dozrieť, kým sa vypýtal von. Samotný akt tvorby potom išiel ako po masle. Inými slovami povedané, kniha sa prakticky napísala sama. 

Bol si rozhodnutý knihu aj vydať, či si ju písal len tak pre seba? A čo na to hovorili z rodiny, že chceš byť spisovateľom? Podporovali ťa?

Písal som ju preto, že som MUSEL. V umeleckej tvorbe je to prirodzená vec: píšeme, maľujeme, robíme hudbu preto, lebo máme šialenú potrebu vyjadriť svoje myšlienky, emócie… Aj keď nikdy vopred nevieš, aký bude výsledok. Našťastie, moja rodina má pochopenie ako pre moju zložitú povahu, tak pre podobné „výstrelky“. Hoci písanie je omnoho viac než výstrelok alebo hobby, písanie je poslanie, a to je dar i prekliatie v jednom.

Po Semestri zakomplexovaného sviniara ti vyšla kniha Krajina kanibalov, ktorá je ale už plná krvi a násilia. Prečo takáto zmena? 

To absolútne netuším! Zrejme niečo vrelo v podvedomí, čo sa nutne chcelo dostať von v umeleckej forme. Okrem toho, horor je môj obľúbený filmový, a kedysi aj literárny žáner. Takže poslať skupinku mladých Slovákov do pazúrov kanibalského kmeňa v srdci Amazonky bol veľký zážitok aj zábava. 

Odvtedy si vydal niekoľko samostatných hororových kníh či poviedok. Chystáš v najbližšom období nejakú novú knihu? Máš niečo rozpísané?

Aktívne píšem asi od roku 2005, a vlani v lete, s covidom, nastal akýsi zlom. Neviem, či potrebujem len oddych, načerpať novú inšpiráciu a myšlienky, alebo či je to definitívny „spisovateľský dôchodok“, v každom prípade sa momentálne venujem celkom iným veciam. Dokonca aj čítanie beletrie som vymenil za odbornú literatúru.

Ktorú svoju knihu máš najradšej, prípadne ktorá sa ti najľahšie písala?

Na túto otázku nikdy nemám jednoznačnú odpoveď. Záleží odo dňa a nálady. Najviac hrdý som na román Bestie, pretože je hlbokou psychologickou sondou do duše vraha, ktorý má svoju predlohu v skutočnom živote. Medzi najviac zábavné radím Kontakt, pretože je to príbeh priateľov, ktorí si chcú vyraziť do hôr, ale narazia na mimozemšťanov. A najľahšie sa mi písal asi Semester, keďže má autobiografické črty.

Zachytili sme, že si nedávno vystupoval v dokumente i v jednom televíznom projekte. Prezradíš nám k tomu viac?

Ide o dokumentárny film 7829 km od Wu-Chanu (r. Peter Pavlík). Jeho obsah tvorí akoby mozaika ľudských príbehov a vyjadrení obyvateľov Rimavskej Soboty k prvému roku s pandémiou. Je to jedinečný projekt, bolo mi potešením, že ma jeho tvorcovia oslovili.

A čo ten televízny projekt, ktorý vznikol pre TV JOJ? Ako si sa k nemu dostal?

Bola to epizóda Ideálny partner pre seriál o policajných zákrokoch. Uvidel som jedného dňa na Facebooku výzvu, že castingova agentúra hľadá nové tváre. A keďže výzvy ja môžem, šiel som tam. Typovo som sa im hodil na rolu súdne trestného flákača, a rolu som dostal prakticky hneď. Bola to skvelá skúsenosť. Epizóda bude vysielaná až na jeseň. 

Dokonca si radil záujemcom v partnerských otázkach a si zapojený do podobného projektu.

Mierna, ale zásadná oprava: radil som mužom v otázkach zoznamovania sa so ženami. Hlavne pokiaľ ide o zlepšenie komunikačných schopností. Projekt sa volal Viac než kamoši a pracoval som na ňom minulý rok. V dnešnej dobe je totiž očividne problém nadväzovať známosti a potom sa posunúť v nich ďalej, než len za hranicu priateľstva. 

Si dosť aktívny na sociálnych sieťach ako Facebook, Instagram, TikTok. Vlani ti napríklad vyšla  príručka pre TikTokerov Prvých 1000 followerov. Ako vznikol tento nápad? 

Na TikToku som z ničoho nič „prerazil“. Za prvý polrok od založenia môjho konta (zivot_spisovatela) som získal 50 000 folowerov. To je veľmi slušné číslo na slovenské pomery. A keďže mi písalo stále viac užívateľov, že ako som to dokázal, rozhodol som sa zhrnúť celý proces do jednej malej vreckovej príručky.

Pre spisovateľa alebo všeobecne pre známu osobnosť sú teda sociálne siete dôležité. Máš nejaké rady pre tých, ktorí by radi prerazili na sociálnych sieťach?

Konzistentnosť. Každý deň vyložiť aspoň tri kúsky obsahu, či už post, storku alebo video. Raz za čas spraviť LIVE vysielanie, nadväzovať osobné vzťahy so sledovateľmi… A hlavne vydržať. Je to veľká mágia a časovo náročná činnosť.

Máš dve dcéry. Prejavil sa u niektorej z nich spisovateľský talent? 

Dúfam, že budú mať veľa rôznych talentov, ale zrovna ten umelecký nie je najdôležitejší. Rád sa nechám prekvapiť, čo ich v živote bude baviť a čo im pôjde od ruky.

Zúčastňuješ sa rôznych festivalov, besied či podujatí, kde sa stretávaš so svojimi fanúšikmi. Kde ťa cez leto môžu stretnúť najbližšie? 

Toto leto už ma nečaká žiadna akcia, akurát v septembri v Ostrave sa chystá jedno veľké knižné podujatie, takže kto máte cestu, hľadajte na Facebooku udalosť pod heslom Fantastická Ostrava, tam sa dozviete viac. Rád vás uvidím!

Zdroj: vobraze.sk, foto: album M. E. Pochu

<p>The post Autor hororov Mark E. Pocha: Zahral si darebáka first appeared on vobraze.sk.</p>