Vo veku, keď mnohí trávia väčšinu času doma, Piroska Gál z Rimavskej Soboty stále organizuje výlety, spoločné stretnutia a komunitné podujatia. Ani vo veku 85 rokov nezostáva bez činnosti. Vedie klub dôchodcov, pomáha v ďalších organizáciách a stretáva sa s ľuďmi takmer každý deň. Práve za dlhoročnú aktivitu a prácu pre komunitu jej rimavskosobotskí mestskí poslanci koncom marca schválili Cenu mesta.

„Bola som veľmi prekvapená. Neverila som, že budú súhlasiť všetci a že môžem dostať takéto ocenenie,“ povedala pre vobraze.sk Piroska Gál. Patrí medzi ženy, ktoré svoj život zasvätili práci s ľuďmi a komunitnému životu. Dlhé roky pôsobí v spoločenských organizáciách a dodnes sa aktívne podieľa na kultúrnom dianí v meste. „Toto ocenenie mesta je už moje piate,“ poznamenala Piroska Gál. Je prezidentkou Klubu dôchodcov Alberta Wassa v Rimavskej Sobote, ktorý prevzala po známej Ilonke Tamás.

V Rimavskej Sobote žije už 44 rokov. Pochádza zo Šimonoviec, no do mesta ju priviedla práca. Ako spomína, rýchlo si tu zvykla. „Mala som tu rodinu a aj prácu. Aj keď som na dôchodku, stále niekam chodím. Mám rada stretnutia, schôdze aj činnosť v reformovanej cirkvi,“ hovorí Piroska Gál.

Dlhé roky pracovala v plemenárskom podniku v rimavskosobotskej mestskej časti Sobôtka kde začala pôsobiť po zlúčení podnikov. Bola ekonómkou v poľnohospodárstve a začínala najprv v Drni, neskôr v Husinej.

Ani po odchode do dôchodku nezostala doma. Okrem vedenia klubu dôchodcov pôsobí viac ako 20 rokov ako pokladníčka u skautov. Aktívna je aj v organizácii Csemadok, kde sa stará o členskú agendu. Pomáha aj pri komunitných aktivitách a dlhé roky sa zapájala do spoločenského života v meste. „Neviem si sadnúť. Stále niečo robím,“ hovorí s úsmevom.

Najviac ju napĺňa kontakt s ľuďmi. Organizuje výlety, návštevy podujatí či spoločné stretnutia. So seniormi navštevujú kúpele, historické miesta alebo kultúrne akcie. „Boli sme aj na obnovenom zámku vo Vígľaši. Rada sa chodím kúpať do Egru,“ priblížila. K ekonomike mala blízko už od mladosti. Počas štúdia jej učitelia odporúčali gymnázium vo Fiľakove, no rozhodla sa inak. „Povedala som, že budem študovať na ekonomickej škole v Rimavskej Sobote. Mala som vzťah k ekonomickej práci,“ spomína.

Ako Piroska Gál hovorí, počas pracovného života získala viacero ocenení od spoločenských organizácií aj cirkvi. Mimoriadne si cení Cenu Erzsébet Pogány, ktorú získala pred piatimi rokmi za aktivity v budovaní a organizovaní komunít.

Za svoju vitalitu podľa vlastných slov nevie presne poďakovať ničomu konkrétnemu. V rodine patrí medzi najstarších členov. Má dcéru, tri vnúčatá a teší sa aj trom pravnúčatám. „Pravnúčatá mi hovoria, že musím žiť aspoň do sto rokov, lebo ma majú radi,“ hovorí. Svoj čas venuje nielen rodine, ale aj ostatným ľuďom. Tvrdí, že človek by nemal myslieť iba na seba. „Treba robiť niečo aj pre ostatných. Najväčšiu radosť mám z toho, keď môžem urobiť dobre ľuďom,“ povedala. Seniorom odkazuje, aby nezostávali doma sami. „Aby sme neležali doma a len nepremýšľali. Treba byť spolu, rozprávať sa a žiť. Aj starší ľudia môžu byť aktívni, ak majú záujem,“ dodáva Piroska Gál.

Cenu mesta budú udeľovať počas Dní mesta na budúci týždeň. Okrem Pirosky Gál ocenia i bývalého učiteľa a riaditeľa Základnej školy M. Tompu Ladislava Csúsza. Treťou ocenenou bude Daniela Köbölová, predsedníčka mestskej časti Sídlisko Rimava, ktorá dlhé roky pracovala v nemocnici.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Attila Gecse

<p>The post Piroska Gál z R. Soboty rada pracuje s ľuďmi. Jubilantka organizuje aktivity seniorov first appeared on vobraze.sk.</p>

Ľubica Kubiňáková z Rimavskej Soboty patrí medzi ženy, ktoré spojili veľkú časť svojho života s folklórom, školstvom a prácou s ľuďmi. Ľudový tanec ju oslovil už počas gymnaziálnych rokov a postupne sa stal prirodzenou súčasťou jej života. Profesne sa venovala celé roky školstvu. Dnes je už na dôchodku, no stále ostáva aktívna a venuje sa aj výtvarnému umeniu. Ako pre vobraze.sk Ľubica Kubiňáková hovorí, celý profesijný život spojila so školstvom. Pôsobila ako učiteľka na prvom stupni základnej školy a neskôr dlhé roky pracovala vo vedení školy.

Približne dvadsať rokov bola zástupkyňou riaditeľa na Základnej škole Pavla Dobšinského v Rimavskej Sobote. Neskôr sa stala riaditeľkou Základnej školy Creative, odkiaľ odišla do dôchodku. „Práca v školstve bola krásna. Deti sú v mladšom veku úprimné a človek s nimi prežíva množstvo pekných momentov,“ hovorí Ľubica Kubiňáková (66). Ako dodáva, pedagogická práca ju napĺňala, hoci prinášala aj hektické obdobia. Počas rokov sledovala zmeny v školskom systéme a reformy, ktoré sa pravidelne vracali.

„Niektoré veci sa menili, no školy, ktoré išli s dobou, už mali veľa vecí osvojených. Dôležité bolo vždy myslieť na deti a pracovať s nimi úprimne,“ dodáva.

Na stretnutia s bývalými žiakmi spomína rada. Často ju oslovujú na ulici a mnohí jej dodnes ďakujú. „Veľmi ma poteší, keď sa pristavia, porozprávajú a spomenú si na školské časy,“ hovorí s tým, že učila generácie, častokrát sa stávalo, že to boli deti jej niekdajších žiakov. Výnimočne sa našli aj vnúčatá.

Kubiňáková bola aktívna aj vo verejnom živote. Dlhé roky pôsobila ako predsedníčka výboru mestskej časti, kde sa venovala komunitným aktivitám a problémom obyvateľov. Začínala ako tajomníčka a neskôr sa stala predsedníčkou.

Po odchode do dôchodku si našla ďalšiu záľubu vo výtvarnom umení. Už štvrtý rok navštevuje Základnú umeleckú školu, kde sa venuje maľovaniu spolu so skupinou dospelých. „Ako učiteľka som mala rada výtvarnú výchovu, preto som si chcela skúsiť nové techniky,“ približuje.

Venuje sa kresbe, akrylovej maľbe, grafike aj keramike. Najradšej maľuje prírodné motívy, zvieratá a jednoduché portréty. Niektoré jej práce už zdobia domácnosti rodiny a blízkych. „Keramike by som sa rada venovala ešte viac, ale potom by som už asi vôbec nebola doma,“ dodáva s úsmevom dlhoročná folkloristka Kubiňáková.

Práve dnes večer sa v kroji opäť postaví na javisko. Folklórny súbor Rimavan oslávi v Rimavskej Sobote svoje 55. výročie galaprogramom, na ktorom sa predstavia bývalí aj súčasní členovia. Ako Kubiňáková hovorí, súbor Rimavan ju sprevádza od mladosti. Prvé kroky na javisku urobila ešte ako gymnazistka, keď ich na tanečnú výchovu viedol Štefan Baláž. Práve on si medzi študentmi vybral mladých ľudí, ktorí mali cit pre pohyb a ľudový tanec. „Veľa nás začalo, ale nie všetci vydržali. Mne sa tam zapáčilo hneď. Bola tam dobrá partia ľudí a folklór ma chytil,“ povedala Kubiňáková.

Do Rimavanu vstúpila ešte v jeho začiatkoch a stala sa súčasťou prvej generácie tanečníkov. Už v prvej päťročnici účinkovala na galaprograme súboru a folklór ju sprevádzal aj počas vysokoškolského štúdia. Neskôr prišla prirodzená prestávka – práca, rodina a každodenné povinnosti.

K folklóru sa však po rokoch opäť vrátila. Impulzom bolo 35. výročie súboru Rimavan, keď oslovili bývalých členov, aby sa zapojili do jubilejného programu. Začali opäť trénovať a postupne sa vytvorila skupina bývalých tanečníkov, ktorá zostala aktívna dodnes.

„Odvtedy sa stretávame pravidelne a dobre nám to dobre padne. Je to nielen tanec, ale aj priateľstvá a spomienky,“ hovorí folkloristka.

Na javisku sa predstaví približne štyridsať bývalých i súčasných členov súboru, ktorí sa na program pripravovali takmer rok. Ako poznamenala, na skúšky dochádzali nielen z rôznych kútov Slovenska, ale aj zo zahraničia.

„Je úžasné, že sa vieme vždy zmobilizovať. Niektorí prídu z Česka či Rakúska, absolvujú víkendové sústredenia a stále majú chuť tancovať,“ približuje Kubiňáková s tým, že súbor ožil aj príchodom mamičiek s deťmi. Podľa nej je dôležité, aby tradície zostávali živé a prenášali sa na mladšie generácie.

Ľubica Kubiňáková patrí medzi folkloristky, ktoré si počas rokov vyskúšali viacero tanečných partnerov. Na dnešnom jubilejnom programe bude mať dvoch tanečníkov. Medzi jej dlhoročných partnerov patrili napríklad Vladimír Cilík či Jaroslav Zorvan. Na skúšky pred jubilejným vystúpením sa tanečníci stretávali v Dome osvety v Rimavskej Sobote, kde si opäť pripomenuli atmosféru dávnych rokov keď tam začínali. Kubiňáková hovorí, že pri každom stretnutí cíti rovnaké nadšenie ako kedysi. „Keď sa stretneme, akoby sme nadviazali tam, kde sme prestali. Folklór nás stále spája,“ približuje folkloristka.

Počas rokov vystupovala na mnohých podujatiach, jarmokoch, folklórnych slávnostiach aj regionálnych festivaloch. Folklórny súbor Rimavan reprezentoval región doma i v zahraničí a patril medzi výrazné folklórne kolektívy Gemera-Malohontu.

Súčasťou dnešného večera bude aj emotívny blok venovaný Vladimírovi Petrincovi, bývalému umeleckému vedúcemu Rimavanu, ktorý súboru zanechal výraznú stopu. „Bude to určite silný moment. Vladimír Petrinec bol pre mnohých z nás výnimočný človek a umelec,“ hovorí s tým, že jubilejný program vníma ako poďakovanie všetkým generáciám folkloristov, ktorí súborom prešli.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Ľubica Lubiňáková

<p>The post Kubiňáková z R. Soboty tancuje vo Folklórnom súbore Rimavan. Dlhé roky pracovala v školstve first appeared on vobraze.sk.</p>

Rodená Kokavčanka Svetlana Lešková tento rok oslavuje jubileum a hoci má doma ani nie mesačné bábätko, s folklórom sa nelúči. Trojnásobná mamička hľadá spôsoby, ako sa naďalej zapájať do života súboru.

K folklóru sa dostala ešte ako dieťa. „Naši nie sú folkloristi, i keď majú radi ľudovú hudbu. Ja som ale začala tancovať v detskom folklórnom súbore. To viedla vtedy Vierka Brezinová,“ hovorí pre vobraze.sk Svetlana Lešková (40) . Zlom nastal na druhom stupni. „Asi v ôsmom ročníku prišiel Janko Blahuta robiť nábor do súboru a s pár chlapcami a dievčatami z našej triedy sme šli vyskúšať. Pamätám si, že ako 15-ročná som tancovala na tridsiatom výročí súboru. Potom ma to chytilo,“ povedala zanietená folkloristka. V súbore trávila všetok voľný čas. Neexistoval dôvod, kvôli ktorému by vynechala skúšku, alebo vystúpenie, či už bola v piatok, alebo v sobotu. „Či bola doma oslava, ja som bola na súbore. Keď nebol súbor, tak nebolo čo robiť,“ prezradila s úsmevom. Folklór ju pohltil celou svojou krásou. „Mňa chytil tanec, spev, tradície, ten kolektív. To je druhá rodina. Vzťahy boli úplne super. Dodnes som v kontakte so spolužiakmi, s ktorými sme boli v súbore.“

Spev síce miluje, no ako sama vraví, necíti sa ako speváčka. Práve preto inklinovala skôr k tancu. Vyštudovaná pedagogička ostala folklóru verná aj mimo Kokavy. „Chvíľu som skúšala tancovať v Bezanke v Bratislave, vtedy som stále tancovala aj v Kokavane ako najstaršia tanečníčka. Už to ale nebolo ono a bez mojej partie, tak som sa dala na šport. Aj do štúdia som dala všetko, tak šiel tanec stranou. Potom po návrate domov ma oslovil Janko Slovenčák, tak som sa na to dala a zase ma to chytilo,“ priznala členka Folklórneho súboru Kokavan z Kokavy nad Rimavicou.

V súbore pomáha pri nácvikoch, najmä dievčatám. „Ja sa väčšinou venujem dievčatám, chlapcov je pomenej. Dievčatá sú šikovné, aj keď musia makať,“ prezradila. Vidí v nich samu seba z čias, keď začínala. Mrzí ju však, že chýbajú starší tanečníci, ktorí by odovzdávali skúsenosti ďalej. „Škoda je, že chýba tá staršia generácia, tanečníci sa musia učiť staré choreografie úplne od nuly. Je to o to náročnejšie to nacvičiť,“ povedala.

S radosťou sleduje, ako sa dievčatá posúvajú. „Keď som videla to vystúpenie, tak som mala slzy v očiach, boli skvelé,“ priznala dojatá pri spomienke na vystúpenie pri príležitosti významného jubilea súboru. Práve na poslednom vystúpení už netancovala. „Výročie sme mali ôsmeho a sedemnásteho sa narodil syn. Už by to tancovanie s tým veľkým bruchom bolo náročné,“ dodáva.

Na festivale Koliesko v rodnej obci sa predstavila niekoľko krát v rôznych rolách. Vyskúšala si tanec, spev, ale aj moderovanie, či školu tanca.

Folklór je u nich doma aj rodinnou témou – aspoň z polovice. „Sedemročná Zuzka tancuje v súbore detskom, ale už ju zapájajú aj vo veľkom súbore. Teraz vo vianočnom vystúpení bude tiež,“ prezradila pyšná mama. Nie všetky jej deti však zdedili folklórne gény. Starší syn inklinuje skôr k športu a mladší zatiaľ trénuje hlasivky iba plačom. A manžel? „Manžel je športovec, volejbalista, horolezec, ale tanečný antitalent,“ povedala so smiechom. Spoznali sa práve, keď si dala pauzu od folklóru a začala hrávať volejbal.

Do súboru sa plánuje vrátiť, hoci zatiaľ pomaly. „Ja uvidím, ako sa mi podarí sa zapojiť, s malým dieťaťom, ale budem sa snažiť im pomáhať,“ povedala. Teraz prebiehajú najmä vianočné prípravy. „Tam ma netreba, to sa väčšinou spieva a veršuje, tancuje sa menej. Ale medzi sviatkami si asi pôjdem s nimi zaspievať nejakú tú koledu,“ prezradila. Súbor bude najbližšiw 28. decembra vystupovať v katolíckom kostole. Do budúcna by rada zapracovala na obnovení repertoáru a ponúkla milovníkom folklóru novšie tance. „Teraz sa snažíme vrátiť aj k tým starším tancom, čo sa nejaký čas netancovali. Ja mám rada folklór aj z Kokavy, Gemera, či Hronu. Pamätám si ešte, ako sme tancovali aj východ,“ vysvetľuje.

Svetlana Lešková pracovala v školstve trinásť rokov. „Od začiatku som učila na Detvianskej Hute, je to malá dedinská škola, tam ma to aj bavilo, ale išla som inou cestou. Učenie mám rada, ale nebavila ma tá byrokracia okolo toho,“ priznáva bývalá učiteľka, ktorá sa pred dvomi rokmi začala menovať pedikúre. „Ja som tvorivá duša, baví ma piecť, maľovať, vyrábať veci, a preto ma aj zlákala pedikúra,“ doplnila.

Hoci biológia a chémia boli jej odborom, dnes by možno volila inak. „Keby som si mala opäť vybrať, asi by som volila farmáciu, to by ma bavilo viac. Lieky, laboratórium, ale vtedy som nevedela, že niečo také existuje. Na škole sme v tej dobe nemali poradcov,“ povedala. Napriek tomu na učenie nezanevrela a svoje nadobudnuté skúsenosti využíva aj pri tréningoch s mladými tanečníkmi.

Šport hrá v jej živote tiež výraznú rolu. „Manžela som spoznala, keď som mala pauzu od folklóru a začala som sa venovať volejbalu,“ spomína. Turistika, horolezectvo, vyskúšala vraj takmer všetko. Rovnako sa k športu snažia viesť aj deti.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Svetlana Lešková

<p>The post Kokavčanka Lešková učí tanečnice. Folklór neopúšťa ani s bábätkom na rukách first appeared on vobraze.sk.</p>

Lučenecký folklórny súbor Ipeľ patrí polstoročie medzi piliere folklórneho života v Novohrade. Jeho členovia spájajú generácie, hudbu, spev i tanec, pričom tradície pretvárajú do nového, mladšieho štýlu. Svoje päťdesiate výročie oslávili galaprogramom s výstižným názvom Roky tancom utkané, ktorý zaplnil sálu kina Apollo. Bol to večer plný emócií, spomienok, vďaky a zároveň pocta všetkým, ktorí v súbore tancovali, spievali či hrali.

„Bolo to rodinné, dojímavé, až sa mi tisli slzy do očí, keď som videla bývalých folkloristov. Mnohých z nich som odchovala. Vystúpenie bolo o spojení starého s novým, o skúsenostiach a mladosti,“ hovorí pre vobraze.sk vedúca súboru Marcela Janštová, ktorá stojí na jeho čele už takmer dvadsať rokov.

Roky tancom utkané

Jubilejný program pripravil FS Ipeľ zaujímavým spôsobom, staršie tance obliekli do nového šatu. Spojili tradičné tance Novohradu a Podpoľania s novšími tanečnými prvkami. Okrem týchto tancov videli diváci aj nové choreografie ako Cigáni sa zabávajú a Prekáračky.

Na pódiu sa vystriedali desiatky tanečníkov – od školákov, vysokoškolákov po starších členov súboru. V programe účinkovali aj sólisti hudobníci – heligonkári Matúš Pauer a Miroslav Kubíček, fujarista Jozef Marko, hostia programu – bývalí súboristi Štefan Máliš, choreograf Igor Krista a Vladimír Máliš a speváčky Lenka Spodniakova a Ivana Ecetová, ktoré dodali nášmu programu ešte vyššiu úroveň.

FS Ipeľ reprezentoval región na folklórnych festivaloch Detva, Východná, Heľpa, Koliesko v Kokave nad Rimavicou, ale aj v zahraničí – vo Francúzsku, Srbsku, Maďarsku či Petrohrade. „Každý festival je pre nás zaujímavý, jedinečný, plný nových zážitkov a priateľstiev,“ hovorí vedúca súboru. Chýbať nemôžu ani na domácom Medzinárodnom Novohradskom folklórnom festivale.

V subore FS Ipeľ pôsobí 50 členov

Jeden z tancov bol teda fľaškový. Postavený bol pre štrnásť dievčat, čo v súbore už dávno nemali. „Kto má rád tanec a ľudové piesne, má u nás dvere otvorené, len treba prísť k nám do súboru,“ pozýva Janštová.
Súbor spolupracuje s ľudovou hudbou pod vedením Dominiky Ľuptákovej, v ktorej má zastúpenie aj rodák z Lučenca, výborný hudobník Milan Gabera ml.

„Jedna naša folkloristka pochádza z Hrušova, má odtiaľ krásne kroje , a súčasťou programu boli aj spevy z tejto lokality. Stabilnú zložku súboru tvorí sedem mladých párov, starších je menej. Janštová pred rokmi nahradila vo vedení folkloristu Štefana Máliša a pred ním ešte v súbore pôsobil folklorista i spevák Jozef Šulek. „Partili medzi oživovateľov súboru,“ podotkla Janštová.

Kroj po starej mame a korene z Látok

Na výročnom vystúpení tancovala vedúca v kroji po starej mame z Látok. „Sama mi ho ušila, a dodnes v ňom tancujem. Má pre mňa veľkú hodnotu,“ hovorí s hrdosťou. Kroj sa stal pre ňu symbolom. „Pre mňa je folklór viac ako len tanec – je to výchova, pokora, spolupatričnosť a hrdosť. Vidím to aj u detí, ktoré vediem. Keď idú na maturitu v kroji, je to dôkaz, že to v nich zostalo,“ dodáva učiteľka Janštová. Ako ďalej hovorí, teší ju radosť detí. „Odovzdávam im nie len folklór, aj ich vychovávam aj sa zasmejeme spolu, sme rodina,“ opisuje svoje pocity z vedenia detí v súbore.

Marcela Janštová pochádza z Detvy, kde ako dievča tancovala v detskom súbore Ratolesť. Do Lučenca ju priviedlo štúdium na pedagogickej škole, a práve vtedy sa začala jej celoživotná folklórna cesta vo FS Ipel. „Začala som hľadať niečo vážnejšie, niečo, kde sa tancuje srdcom. Vtedy som objavila FS Ipeľ. Mala som 14 rokov a odvtedy si život bez folklóru neviem predstaviť,“ hovorí.

Dnes žije vo Vidinej, má troch synov a všetci tancujú. Popri vedení súboru pôsobí ako učiteľka na základnej škole v Lučenci a vedie aj detský folklórny súbor Konôpka vo Vidinej a DFS Radosť v Lučenci. „Voľno mám len v pondelok,“ smeje sa.

Marcela Janštová je typ vedúcej, ktorá folklórom žije každý deň. Učí, vedie deti, skúša choreografie a ešte stíha vlastné vystúpenia. „Keď vidím výsledok, nemusí byť dokonalý. Dôležité je, že vystúpia s radosťou. Vtedy viem, že to má zmysel, čo robíme.“ Folklór podľa vedúcej súboru učí človeka byť spolupatričný, empatický, priateľskejší a hrdý na to“ uviedla Janštová. Folklór podľa vedúcej súboru učí človeka byť pokorný spolupatričnosti a takej hrdosti, obzvlášť je potom hrdá aj na prípady, kedy členovia súboru chodia dokonca v krojoch aj na maturitu s takou hrdosťou.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív FS Ipel, Milan Alberty, Mesto Lučenec

<p>The post FS Ipeľ z Lučenca oslávil 50 rokov. Učiteľka a vedúca súboru Marcela Janštová spojila generácie i tradície Novohradu first appeared on vobraze.sk.</p>

Tieniaca technika, ktorá sa kedysi zdala byť novinkou neznámou pre Slovákov, je dnes vďaka firme Markízy z Rimavskej Soboty bežnou súčasťou mnohých domácností aj firiem. Spoločnosť, ktorú vedie Róbert Zagyi, oslavuje tento rok významné jubileum – 30 rokov pôsobenia na trhu. Pri tejto príležitosti sa v sídle firmy, priamo vo výrobe, konalo slávnostné posedenie, na ktoré prišli nielen súčasní zamestnanci, ale aj tí, ktorí tu kedysi zanechali svoju stopu.

„Od každého pracovníka som sa počas tých rokov niečo naučil. Firma nie je len o výrobkoch, ale predovšetkým o ľuďoch, ktorí ju tvoria,“ povedal Róbert Zagyi počas oslavy. Dodal, že za dlhoročný úspech vďačí nielen vlastnej húževnatosti, ale aj tomu, že mal vždy po boku spoľahlivých kolegov. Začínali pritom ešte jednoduchšie ako, niektoré garážové firmy. „Začínali sme v pivnici v činžiaku,“ podotkol. Nechýbala ani torta, ktorú zamestnanci priniesli ako prekvapenie.

Začiatky plné výziev

Pri vzniku firmy stál aj Kovács Gyula, ktorý majiteľa vtiahol do sveta tieniacej techniky. „Požiadal ma, či by som s ním nešiel predávať rolety. V tom čase to bola úplná novinka a ľudia často ani nevedeli, čo si pod tým predstaviť,“ spomína Kovács.

Zlomovým momentom podľa neho bolo, keď mali prvú sťažnosť na najatých pracovníkov. „Nemali sme kontrolu nad montážami. Vtedy som povedal, že tu končím a budem to robiť po svojom. Bývalý šéf sa hneval v tej chvíli, ale o pár mesiacov ku mne nastupoval do firmy,“ povedal Zagyi. K zásadám podľa majiteľa novej firmy rozhodne patrili prezúvky, nefajčiť na pracovisku a odviesť montáž na sto percent.

Začiatky boli ťažké. „Získať dôveru zákazníkov, ktorí nás videli po prvýkrát, bolo náročné. No keď sme urobili prvé montáže a ľudia videli výsledok, začali nás odporúčať ďalej. Boli dediny, kde sme začali u starostu a nakoniec si markízy dala namontovať takmer celá obec,“ hovorí s úsmevom.

Dnes s odstupom času uznáva, že Zagyi so svojím tímom dokázal vybudovať stabilnú firmu vďaka svojej pracovitosti a cieľavedomosti. „Robo si to všetko odmakal. Poznám málo ľudí, ktorí tak húževnato idú za svojím cieľom. Prajem mu, aby sa mu darilo ešte ďalších tridsať, či dokonca stotridsať rokov,“ dodal Kovács.

Unikátna markíza ako symbol

Medzi osobnosti, ktoré významne prispeli k úspechu, patrí aj František Dobos Vo firme odpracoval dve desaťročia a bol autorom mnohých technických riešení. Spolu s majiteľom navrhli unikátnu markízu, ktorá je podľa Zagyiho jedinečná nielen na Slovensku, ale možno aj v celej Európe. „Sdrce sme dávali do roliet a rolety mali potom dušu. Vždy som to tak cítil a mali sme aj minimum reklamácií.“

„Je to dielo, ktoré prežilo nejednu búrku, vydrží sneh aj vietor. Je pevná a spoľahlivá. Vďaka Ferimu máme niečo, čo iné firmy iba prekupujú, no my sme si to vyvinuli sami,“ hovorí s hrdosťou Zagyi.

Doboš si na dvadsať rokov vo firme spomína s úsmevom. „Nikdy nebolo nič zlé, lebo som vedel čítať jeho myšlienky. Vždy sme si rozumeli. Prajem firme, aby si udržala tento priateľský duch a aby sme sa tu mohli stretávať aj o ďalší mesiac, rok či desaťročia,“ dodal Dobos.

Spomienky na montáže aj zahraničné cesty

Ďalšou osobnosťou, ktorá zavítala na jubilejnú oslavu, bol Ladislav Kecső. Vo firme pôsobil niekoľko sezón. V zime bol vlekárom na Kokave, v lete montoval tieniacu techniku.

„Mám na to obdobie super spomienky. Montoval som ešte aj so šéfom a boli sme aj v zahraničí. Vďaka tejto práci som spoznal celé Slovensko. Nesedeli sme v kancelárii, stále sme boli v pohybe a to ma veľmi bavilo,“ hovorí Kecső.

Dodnes si ho vo firme pamätajú ako pedanta, ktorý mal rád poriadok a všetko si zapisoval. „Aj keď u nás už dávno nepracuje, stále sa zastaví, keď niečo potrebuje. A platí to aj naopak – vzťahy pretrvali,“ podotkol Zagyi.

Ľudia a vzťahy na prvom mieste

Oslava tridsiatich rokov nebola len o bilancovaní úspechov, ale aj o poďakovaní všetkým, ktorí sa pričinili o to, že firma Markízy sa stala uznávanou značkou v regióne. „Naučil som sa nikdy nepovedať zamestnancom nie. Keď niečo potrebovali, snažil som sa im to umožniť. A keď som ja potreboval, každý mi pomohol. Takto sa buduje vzájomná dôvera,“ hovorí Zagyi, ktorý v príhovore ocenil aj pomoc kolegov, ktorí sa tohto výročia nedožili. Obzvlášť spomenul manželku Zuzku. „Každý z nás, kto so Zuzkou spolupracoval, vedel, čo pre ňu firma znamenala. A zároveň každý veľmi dobre vedel, čo pre firmu znamenala Zuzka. Nie samotný produkt, s ktorým pracuješ, je najdôležitejší. Ešte dôležitejší je systém práce, s ktorým pracuješ. A práve základy tohto systému sa začali uplatňovať vďaka Zuzke.“

Atmosféra oslavy bola priateľská a srdečná. Stretli sa tu generácie kolegov, ktorí si navzájom pripomínali veselé aj náročné momenty. Nechýbali spomienky na prvé montáže, dlhé cesty po Slovensku ani na chvíle, keď sa museli spoločne popasovať s problémami.

Firma, ktorá začínala s dvomi ľuďmi a niekoľkými roletami, dnes po tridsiatich rokoch stojí ako stabilný hráč na trhu. Je dôkazom, že poctivá práca, inovatívny prístup a dobré vzťahy dokážu vytvoriť pevnú základňu pre dlhodobý úspech.

Rimavskosobotská firma Markizy pôsobí po celom Slovensku i v zahraničí. Markízy vyrába na mieru podľa predstáv zákazníka. Okrem nich má v ponuke pergoly a prístrešky, rolety, žaluzie, mreže, zasklenie terás, tienenie zimných záhrad. Obľúbené sú i bioklimatické záhrady či tienenie typu vejár.
Spoločnosť charakterizuje rýchla dodávka, 5 ročná záruka, poradenstvo. Zameranie markízy je zdarma. Po montáži markízy zostávajú pod servisným dohľadom firmy. Svoju ponuku rozšírili i o šitie dekoračných a úžitkových závesov a záclon. 

Majiteľ firmy Róbert Zagyi záverom uviedol, že ich markízy sú o tieni, ale príbeh firmy je o svetle, ktoré priniesli ľudia, čo tu pracovali.

Zdroj: PR-článok, Markízy

<p>The post Výrobca tieniacej techniky Markízy z R. Soboty oslávil 30 rokov. Spojili súčasných i bývalých kolegov first appeared on vobraze.sk.</p>

Futbalista Lukáš Migaľa, rodák z Hnúšte, odohral jubilejný 120. zápas v najvyššej súťaži. Nastúpil naň v drese MFK Dukla Banská Bystrica uplynulý piatok v Trenčíne. Bol súčasťou základnej zostavy mančaftu spod Urpína, odkrútil si plnú minutáž. „Som veľmi šťastný, že som dosiahol takéto okrúhle číslo. Určite to predstavuje pre mňa poctu. Nie je veľa hráčov z nášho regiónu, ktorí pokorili takúto métu. Uvidíme, ako to bude ďalej pokračovať. Pamätám si na prvý ligový štart a vážim si každý jeden zápas, ktorý som mohol v prvej lige odohrať,“ povedal pre vobraze.sk tridsaťštyriročný Lukáš Migaľa, ktorý je použiteľný ako krajný obranca či záložník.

„Mojím najväčším želaním v súčasnosti je, aby sa Banská Bystrica udržala v prvoligovej spoločnosti. Nedávam si nejaké predsavzatia do budúcnosti. Od toho, ako dopadnú naše záchranárske práce, sa bude veľa odvíjať,“ zdôraznil Migaľa. Dukla uzatvára tabuľku. Na predposledný MFK Ružomberok stráca tri kolá pred koncom päť bodov. Posledný tím z Niké ligy vypadne. Predposledný zabojuje o záchranu v baráži.

Banskobystričania remizovali v siedmom kole nadstavbovej časti prvej ligy (skupina o udržanie sa) na trenčianskom trávniku 2:2. Hráči MFK Dukla tam stratili ďalšie dôležité body. Po prvom polčase viedli 2:0, ale napokon iba remizovali. „Veľmi sme potrebovali tri body. Opäť sme však nezvládli druhý polčas. Nakoniec sa zrejme zrodila spravodlivá remíza. Vzhľadom však na to, ako sa zápas vyvíjal, nás veľmi mrzí, ako dopadol. Veľmi by nám pomohlo, keby sme mali o dva body viac z tohto stretnutia,“ priblížil ostrieľaný hráč a dvojnásobný otec. S rodinou žije vo Zvolene. V drese B. Bystrice si pripísal na konto zatiaľ 62 štartov v najvyššej súťaži.

Prvým klubom, ktorého farby hájil Lukáš Migaľa v prvej lige, bol FK Železiarne Podbrezová. Za Podbrezovú v nej odohral 58 zápasov a strelil aj doteraz jediný gól. Dal ho v stretnutí na pôde Slovana Bratislava, keď prekonal brankára Dušana Perniša. Bolo 21. marca 2015. „Tých gólov mohlo byť určite viac. Ako sa však hovorí, treba si aj to málo vážiť,“ poznamenal s úsmevom bývalý futbalista MŠK R. Sobota, kde hrával druhú ligu. Anabáza v R. Sobote bola dôležitým medzníkom v jeho kariére. Svojimi výkonmi sa dostal do priazne divákov. S futbalom začínal v Iskre Hnúšťa a v mládežníckom veku pôsobil i v Revúcej.

V aktuálnej sezóne postúpil s MFK Dukla do semifinále Slovnaft Cupu, v ktorom Banskobystričanov vyradil Ružomberok. Migaľa dal v prvom stretnutí gól, Liptáci doma zvíťazili 2:1. V odvete vyhrali Ružomberčania 2:0. „Túžil som si zahrať vo finále Slovenského pohára, ale už je to pasé,“ priznal Migaľa. Myslí na zadné dvierka. „Končím magisterské štúdium kombinácie telesná výchova a technika na Filozofickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Píšem diplomovú prácu. Baví ma práca s deťmi. Zrejme v budúcnosti zakotvím v školstve a popritom budem trénovať mládež, s čím už mám skúsenosti,“ naznačil Lukáš.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album L. Migaľu a FB MFK Dukla B. Bystrica

<p>The post Futbalista Migaľa odohral jubilejný 120. zápas v prvej lige. Rodák z Hnúšte háji farby B. Bystrice first appeared on vobraze.sk.</p>

V obci Veľké Teriakovce vyzdvihli prácu šiestich výnimočných pedagógov z okresu Rimavská Sobota. Pôsobia v materských i základných školách v zriaďovateľskej pôsobnosti obcí a miest. Okrem R. Soboty aj v Hnúšti, Ožďanoch či v Rimavských Janovciach. Udialo sa tak na minulotýždňovom sneme Združenia miest a obcí Gemera a Malohontu. Ako pri oceňovaní uviedol predseda ZMOGaM Marian Habovčík, každý z pedagógov v niečom vynikal a tým prispel ku kvalitnejšiemu vzdelávaniu v predprimárnom, alebo základnom vzdelávaní.

Medzi ocenenými, ktorí získali cenu ZMOGaM, bola Natália Nôtová zo ZŠ v obci Ožďany. Má 26-ročnú prax, počas ktorej vzbudzuje záujem o prírodné vedy. „Je vynikajúca odborníčka v biológii a chémii. Na vyučovacích hodinách využíva moderné metódy a formy vyučovania, čoho výsledkom sú výborné výsledky na okresných a krajských olympiádach,“ priblížil predseda ZMOGaMu.

Za celoživotné zásluhy bola ocenená aj Viera Števáková z MŠ Rožňavská v R. Sobote. Pôsobí v nej nepretržite od roku 1980 a venuje sa rozvoju školy, vedeniu detí na rôznych súťažiach i príprave detí do prvého ročníka základnej školy. „V edukačnej činnosti aplikuje moderné metódy na rozvíjanie gramotnosti a inovačné postupy u detí. Podporuje vzťah detí k poznávaniu a učeniu formou hry,“ odznelo počas oceňovania s tým, že v minulosti i teraz spolupracuje na projektoch školy , ako sú „Zelená škola, Erazmus a TESCO.“ Na oceňovaní sa nevedela osobne zúčastniť.

Z Rimavských Janoviec bola ocenená Mária Petrincová. Pôsobí v materskej škole tridsať rokov. „Neovláda iba pedagogické umenie, ale je kultúrne a športovo rozhľadená a taktiež ovláda umenie reči a psychológie. Je priateľská, dobrosrdečná, láskavá, aktívna, skromná a nesmierne ľudská,“ uvádza sa v návrhu na ocenenie.

Traja učitelia dostali Krištálovú plaketu Juraja Palkoviča

Krištálovú plaketu Juraja Palkoviča získal Vojtech Novodomský zo ZŠ P. Dobšinského v R. Sobote. Učiteľom je viac ako štyridsať rokov. Jeho odbormi sú chémia a biológia. Bol vedúcim predmetovej komisie prírodných vied, venoval sa práci so žiakmi so všeobecným intelektovým nadaním, bol konzultantom ročníkových prác a zapája žiakov do olympiád. „Zapojil sa do projektovej činnosti školy – projekt Klimatická záhrada viedol biologický krúžok a výchovu k manželstvu a rodičovstvu,“ spomenul Marian Habovčík.

Ocenenou bola i Miroslava Bagačková, ktorá je už pár mesiacov na dôchodku. Počas svojej učiteľskej praxe v Hnúšti vyučovala predmety matematiku a geografiu, na škole pôsobila ako výchovná a kariérová poradkyňa. Bola koordinátorkou Testovania 9, organizovala exkurzie, výlety, pripravovala žiakov na vystúpenia a akadémie a bola aj inštruktorkou lyžovania. „Svoje učiteľské povolanie vykonávala s láskou a bola oporou celého kolektívu. Roky bola členkou a predsedníčkou okresnej komisie matematickej olympiády v CVČ v Rimavskej Sobote,“ uvádza sa v návrhu.

Medzi ocenenými Ďalej bol Miroslav Zelezník, ktorý na II. stupni Špeciálnej základnej školy v R. Sobote vyučuje odborné predmety v praktickej škole. „Jeho osobnostné kvality sa prejavujú v komunikácii s rodičmi žiakov a samotnými žiakmi, je obľúbený v kolektíve, je nekonfliktný a vždy sa snaží o šírenie dobrého mena školy. Naďalej si prehlbuje svoje vedomosti v obore fyzika a IKT na úkor svojho voľného času, ktoré následne odovzdáva svojim kolegom. Nepozná slová nemôžem, neviem, nie,“ povedal predseda ZMOGaM Habovčík.

Oceňovanie sa konalo vo Veľkých Teriakovciach na Salaši pod Maginhradom. Fotogalériu z oceňovania si môžete pozrieť tu.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Výnimoční pedagógovia z regiónu získali ocenenia na sneme samospráv vo V. Teriakovciach + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Juraj Matyinko z Rimavskej Soboty, spevák, hudobník a producent skupiny Maduar, dnes oslavuje päťdesiate narodeniny. Napísal viac ako 100 skladieb, ktoré sa objavili na desiatich albumoch a nespočetných kompiláciách. Medzi jeho najväčšie úspechy patria platinové a zlaté platne, ocenenie slovenské Grammy či legendárne hity ako Do It, Hafanana či I Feel Good, ktoré bodovali nielen doma, ale aj v zahraničí.

Namiesto veľkých osláv sa však Matyinko venuje tomu, čo ho napĺňa – hudbe. „Nejako to až tak neprežívam, som v plnom pracovnom nasadení. Finalizujeme novú skladbu s videoklipom a zároveň pripravujeme sériu veľkých podujatí 90’s party,“ uviedol pre vobraze.sk Juraj, ktorý už ako dieťa prejavil talent na písanie a hudbu. V jedenástich rokoch spolu s bratom Ladislavom a kamarátom Ladislavom Dulovičom založili skupinu Maduar.

Juraj Matyinko vyrastal v Rimavskej Sobote, kde prežil detstvo plné športu, hudby a kreatívnej tvorby. Bol aktívnym športovcom – venoval sa džudu a basketbalu, pričom hrával za prvoligový klub v Lučenci. Absolvoval Gymnázium v Rimavskej Sobote a následne vyštudoval Fakultu podnikového manažmentu na Ekonomickej univerzite v Bratislave.

Rodina je pre neho všetkým
Aj keď je Juraj Matyinko známy ako hudobník, jeho najväčšou prioritou je rodina. So svojou manželkou Alexandrou sú spolu už viac než 20 rokov a spoločne vychovávajú tri deti – Nicholasa (21), Christiana (19) a Alexandru (6). „Keď bilancujem svoj život, sú tri veci, ktoré sa mi podarili najviac – moje deti, rozhodnutie, ktoré bolo veľmi správne a to bola moja manželka. Treťou je, že sa doteraz môžem venovať Maduaru, čo ma napĺňa od detstva,“ priznáva.

Hudba ako celoživotná vášeň
Napriek desaťročiam na scéne sa Juraj cíti v hudbe silnejší než kedykoľvek predtým. „V 90. rokoch sme nemali vlastné koncerty v takom rozsahu ako dnes. Teraz máme vlastnú scénu, Nighty festivaly a spolupracujeme so svetovými producentmi. Práve dokončujeme skladbu s Robertom Burianom, ktorá bude na medzinárodnej úrovni,“ prezrádza nadšene. Minulý rok skupina zorganizovala veľký projekt Maduar 90s Party, kde si pozvali legendy ako Captain Jack, Rednex či Twenty 4 Seven. Show bola tak úspešná, že tento rok zavíta do šiestich slovenských miest. Ako Matyinko doplnil, samostatný koncert po minulom vydarenom roku v R. Sobote nechystajú. Nevylúčil však, že by na niektorom z letných podujatí vystúpili ako hostia.

Zdroj: vobraze.sk, tlačová správa skupiny Maduar

<p>The post Spevák Juraj Matyinko z R. Soboty oslavuje životné jubileum prácou. Stojí za hitmi Maduaru first appeared on vobraze.sk.</p>

Diabetológ Jozef Morský z Rimavskej Soboty pracoval v zdravotníctve vyše päťdesiat rokov. Ešte donedávna ordinoval v ambulancii, ktorá spadá pod nemocnicu v Rimavskej Sobote. Druhého januára oslávil významné životné jubileum.

Do Rimavskej Soboty ho dostala náhoda. „Pamätám sa ako dieťa, že na voliči rádia bola napísaná stanica Rim. Sobota, pozeral som sa potom, kde to je a vtedy by ma ani nenapadlo, že tu raz budem bývať,“ spomína pre vobraze.sk čerstvý osemdesiatnik Jozef Morský, ktorý pochádza zo západného Slovenska.

Po atestácii z internej medicíny si urobil atestáciu z diabetológie a za viac ako 40 rokov mu tak prešlo ambulanciou v Rimavskej Sobote niekoľko generácií pacientov trpiacich cukrovkou. „Keď som začínal, mal som okolo 600 pacientov, teraz ich je v ambulancii 3500,“ hovorí.

Dodáva, že nárast pacientov tohto ochorenia ho dosť mrzí. V pribúdaní pacientov vidí vinníka hlavne spôsob života, ktorý podporuje vznik civilizačných ochorení, ako je zlá životospráva. Ako prevenciu odporúča vyhýbať sa obezite, múčnym a sladkým jedlám, radšej ich konzumovať striedmo. „A hlavne aby pacienti počúvali rady lekárov, lebo to málokto dodržiava,“ smutne opisuje realitu. Podľa jeho skúsenosti mnoho ľudí vôbec nedodržiava odporúčania lekárov. Našťastie si spomína i na pacientov, o ktorých sa staral desaťročia a doteraz sa držia dobre. „Bohužiaľ, tých nie je toľko, ako by som si predstavoval,“ dodáva Morský, ktorý do nového roku svojim priateľom, blízkym i pacientom zaželal hlavne pevné zdravie.

Aktívne pracoval aj záverom novembra, zastavil ho až infarkt, z ktorého sa našťastie vďaka rýchlemu a odbornému zásahu kolegov postupne doliečuje. Aj keď mu bude práca chýbať, rozhodol sa ísť pacientom príkladom a počúvol radu svojho lekára. Stetoskop zavesil na klinec a štafetu odovzdal kolegyni Anete Remeňovej, ktorá bude naďalej ordinovať v pôvodnej diabetologickej ambulancii v nemocnici v Rimavskej Sobote.

„Tu som začal a tu som aj skončil, aj keď veľmi narýchlo,“ hovorí na margo ukončenia svojej kariéry Jozef Morský, ktorý verí, že po úplnom zotavení by sa ešte mohol aspoň čiastočne venovať svojmu povolaniu. Nevie si zatiaľ totiž predstaviť, čo iné by mohol ako penzista robiť. Problém so srdcom ho podľa jeho slov zastihol nepripraveného a pôvodne vôbec nemal v pláne ísť ešte na dôchodok. „Keď je pekne, v rámci postupnej záťaže chodím na prechádzky,“ prezradil.

Ako malý chlapec vyrastal neďaleko Bratislavy v učiteľskej rodine. Priznáva, že túžil byť lekárom už od detstva, dopomohli mu k tomu dvaja bratranci, ktorí boli lekári. Okrem nich v zdravotníctve pracovali aj iní členovia rady rodiny, ktorí ho motivovali, aby sa vydal na túto náročnú cestu.

Keď spoločne s budúcou manželkou promovali v roku 1973, obaja túžili začať spolu život v Ružomberku, ktorý si zamilovali počas spoločnej praxe. Láska k tomuto regiónu, ako aj k Vysokým a Nízkym Tatrám im napokon vydržala celý život. V Ružomberku dostal mladý lekár možnosť pracovať na gynekológii, ktorá bola jeho snom. V Liptovskom Mikuláši mal možnosť pracovať pri röntgenoch čo ho ale nelákalo. Rozhodla napokon náhoda. „Bola to otázka viacerých okolností. Najprv sme chceli ísť na Liptov, to sa nepodarilo a Rimavská Sobota dostala vtedy byty pre lekárov. Tak sme sa dostali sem. Manželka na kožné, ja na interné,“ približuje Jozef Morský, prečo uprednostnil Rimavskú Sobotu.

V roku 1974 trpela nemocnica akútnym nedostatkom lekárov a aby prilákali nových, ponúkali byty. Mladý pár sa teda rozhodol, že prídu do malého mestečka.

„Moja túžba bola byť gynekológ, alebo chirurg. Ale keď som prišiel do Rimavskej Soboty, bolo málo lekárov na internom. Riaditeľ mi sľúbil, že by som to potom mohol zmeniť, ale interné som si obľúbil a tak som tam ostal,“ priznáva uznávaný diabetológ.

Práca v nemocnici napĺňala jeho život. Keď ako mladý pár nastúpili do nemocnice, v ktorej odpracoval bez pár dní 51 rokov, museli spolu s manželkou brať aj služby navyše, aby si vybudovali zázemie. „Dostali sme byt, ale bolo ho treba aj zariadiť nábytkom.“ Jednu veľkú záľubu však predsa priznal. Celé roky v ňom pretrvala láska k Tatrám, ktoré s rodinou pravidelne cez prázdniny a dovolenky navštevovali.

Okrem interného oddelenia a diabetologickej ambulancie v rimavskosobotskej nemocnici slúžil Jozef Morský aj na pohotovosti, či RZP. „Zažil som v tých službách všeličo.“ V pamäti mu utkvela tragická nehoda dvoch rodín v aute na železničnom priecestí pri Rimavských Janovciach. Najkrajšie spomienky má ale na pôrody. Okrem toho niekoľko rokov vypomáhal ako diabetológ aj v Tornali, kým sa im nepodarilo obsadiť voľné miesto.

Významné jubileum napokon kvôli infarktu oslávili komorne v blízkom rodinnom kruhu u dcéry, pri ktorej sa aktuálne zotavuje. Tá sa nevydala v stopách svojich rodičov, vybrala si právo.

zdroj: vobraze.sk, foto: archív Jozefa Morského

<p>The post Jubilant Morský poslúchol radu lekárov a ukončil ordináciu v R. Sobote. V zdravotníctve odpracoval viac ako päťdesiat rokov first appeared on vobraze.sk.</p>

Tvrdí, že každý v rámci svojich schopností a možností by mal aspoň niečo malé urobiť pre svoju rodnú dedinu, rodný kraj, rodnú vlasť. To je krédo profesora Leona Sokolovského, rodáka z Kokavy nad Rimavicou, ktorý celý život nezabudol na obec, z ktorej pochádza. Dnes sa dožíva 75. narodenín. Na zmienku o narodeninách reaguje veselo. „Sedemdesiatpäť nie je na oslavu, už len na pripomenutie,“ hovorí pre vobraze.sk Leon Sokolovský, emeritný profesor, zanietený historik, ktorý žije v Bratislave, no na sviatky prišiel do Rimavskej Soboty a navštívil i Kokavu, kde je Čestným občanom.

Leon Sokolovský sa podieľal na obnovení erbu Rimavskej Soboty. Pôvodne išlo o bielu orlicu na modrom štíte. Práve vďaka jeho výskumu sa podarilo zistiť, že výber farieb nebol správny a podarilo sa vytvoriť súčasný erb na bielom štíte. Ruku k dielu priložil k približne 700 erbom. „Niektoré som objavil, niektoré som vysvetlil a k niektorým som sa len vyjadril,“ doplňuje informáciu. Objavil aj erb mesta Hnúšťa, Tisovec, Revúca, ale aj obcí ako Utekáč, Šoltýska, Rim. Seč a samozrejme kokavský erb, ktorý objavil úplne nanovo. „Je to ako keď detektív, alebo kriminalista objasní prípad, také uspokojenie cíti aj historik, keď objaví niečo nové,“ konštatuje.

Podstatnú časť svojho detstva prežil v Kokave nad Rimavicou. Ako priblížil, práve v Kokave sa sformovali jeho názory na svet v najširšom slova zmysle. „To prvé obdobie života sformovalo moje myslenie na celý život. Ku Kokave som mal vždy vrúcny vzťah, to mi ostalo aj v dospelosti a stále som sa tam rád vracal,“ opisuje svoj vzťah k rodnej obci. Ako dvanásťročný sa presťahoval do Rim. Soboty, kde jeho otec pracoval na železnici, na traťovej dištancii. Spomína na to, ako na základnej škole, v siedmej triede preberali učivo o husitskom hnutí. Zaujalo ho to a prebudilo jeho zvedavosť. Využil blízkosť múzea v R. Sobote, ktoré začal pravidelne navštevovať. Niekedy okolo roku 1963 sa mu podarilo nájsť bronzový tanier, ktorý do múzea zaniesol a odvtedy sa stal pravidelným návštevníkom a neskôr aj spolupracovníkom. Pre Gemersko-malohontské múzeum publikoval niekoľko článkov a robí aj recenzenta historických príspevkov.

Na strednej škole bolo jeho jediným cieľom dosiahnuť maturitu, aby mohol ísť na univerzitu študovať históriu. Maturoval v búrlivom roku 1968. „To by bolo na osobitný román,“ reaguje dnes už s úsmevom na toto obdobie jeho života. „V pravom slova zmysle je to tak, že moja práca je mi koníčkom,“ priznáva v rozhovore. Ďalej tiež dodáva, že aj keď sa ľuďom zdá, že je to nudná papierová robota, v skutočnosti sa to podobá na prácu kriminalistu. „Je to detektívna práca z tých malých drobných útržkov dokumentov dokázať vytvoriť obraz.“

Na Kokavu a región ale nikdy nezabudol a nie len kvôli rodine a priateľom, ktorých aj po odchode do Bratislavy navštevoval. Neskôr, už ako vyštudovaný historik, sa o ňu zaujímal aj z historického hľadiska a prichádzal aj kvôli bádaniu. Venoval sa však aj celému regiónu Gemer-Malohont.

S otcom a neskôr s priateľmi pochodili všetky kopce v okolí. „Kokavu považujem za stred svojho sveta.“ Napriek tomu, že už dlhé roky Kokava nie je jeho trvalým bydliskom, stále je jeho srdcu blízka. Kopce schodil ako turista, hubárčina ho však nenadchla. „Ja som skôr zažíval prírodu a pohľady z kopcov. Som skôr milovník prírody. Nie som hubár.“

Kvôli zdravotným problémom sa nemôže vracať do Kokavy tak často, ako by si želal, ale vždy keď mu to okolnosti dovolia, rád príde. Aj po rokoch udržiava dlhoročné priateľstvá a stretáva sa s rodinou. Keďže jeho koníčkom okrem histórie a literatúry je aj folklór, pravidelne sa zúčastňuje aj festivalu Koliesko. Ešte ako chlapec bol členom detského folklórneho súboru, ale s tancom prestal ako dvanásťročný. Pred rokmi si Leon Sokolovský zaobstaral fujaru, na ktorú zvykol aj hrávať. Má dve dcéry a dve vnučky, ktoré sú členky detského folklórneho súboru Hájenka v Bratislave. „Najviac ma dojalo, keď moja vnučka vystupovala v Kokave, na školskom dvore, pred školou, v ktorej som študoval. Bolo to neďaleko domu, kde bývali moji starí rodičia,“ hovorí historik, ktorý svojim dievčatám stále rád vyrozpráva príbehy o Kokave, o rodinnej histórii. Dcéry si vybrali iný druh detektívnej činnosti, obe sú ekonómky – audítorky.

Leon Sokolovský je považovaný za znovuobjaviteľa Malohontu. Počas štúdia na ZŠ a SŠ bola Rimavská Sobota považovaná za Gemer. Až počas štúdia na VŠ sa venoval diplomovej práci kde zistil, že Rim. Sobota bola centrom Malohontu. „Malohont je moje znovuobjavené dieťa,“ priblížil Sokolovský, ktorého diplomová práca bola neskôr vydaná knižne.

Celoživotný historik pôvodne začal študovať učiteľstvo. Ako vysvetľuje, bolo to však skôr východisko z núdze. Keď maturoval, otvárali sa len učiteľské odbory, preto sa prihlásil na učiteľstvo v aprobaácii dejepis -nemčina. Až v druhom ročníku neskôr prestúpil na historické vedy archívnictvo, keď zistil, že jeho vysnívaná práca je práve v tomto odbore. O archívnictve ako chlapec netušil.

Ako heraldik sa stal členom Rady pre vojenskú symboliku, poradného orgánu ministra obrany. 10-15 rokov sa intenzívne podieľal na rôznych medailách, vlajkách a oceneniach. Získal za to aj najvyššie možné ocenenie, je ňou Pamätná medaila ministra obrany SR 1. stupňa (zlatú). Leon Sokolovský okrem iných záslužných činností stál aj pri zrode Gemersko malohontskej vlastivednej spoločnosti v Rimavskej Sobote, je iniciátorom a spoluzakladateľom spolku kokavských rodákov v Bratislave, publikuje historické články v Kokavských zvestiach, ale regiónu Gemer-Malohont sa venuje aj v mnohých zo svojich viac ako 300 vedeckých prác.

Po odchode do dôchodku získal čestný titul emeritného profesora Univerzity Komenského. Ostal mu pracovný stôl, aj má naďalej prístup ku všetkému zariadeniu. Ako externista ostal členom štátnicových komisií a predsedom akreditačnej komisie. Aktuálne stále teda udržiava intenzívne kontakty s katedrou. Leon Sokolovský už od detstva túžil venovať sa histórii. Považuje sa za šťastného človeka, že mohol v živote robiť to, čo miluje a dodáva „Je to môj životný sen, ktorý sa mi splnil.“

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Profesora Leona Sokolovského, rodáka z Kokavy nad Rimavicou, považujú za znovuobjaviteľa Malohontu. Oslavuje jubileum first appeared on vobraze.sk.</p>