Bývalý novinár, učiteľ, starosta Jozef Mitter z Lukovíšť vydal svoju prvú samostatnú knihu s názvom „Spomienky na básnika Ivana Kraska“. Hoci sa už predtým spolupodieľal na viacerých publikáciách o histórii regiónu, táto je preňho výnimočná – je totiž osobná. Ako hovorí, rozhodol sa zachytiť osobnosť Ivana Kraska nielen ako básnika, ale aj ako človeka, ktorého život sa spájal s jeho rodiskom, s miestami jeho pôsobnosti v Česku, v Rumunsku a po celom Slovensku.

„Krasko si nikdy neviedol denník, ani nezanechal ucelený životopis. A pritom bol výnimočný nielen v literatúre, ale aj v živote,“ hovorí pre vobraze.sk Jozef Mitter (76). V knihe pod názvom Spomienky na básnika Ivana Kraska preto zhromaždil množstvo nových, doteraz nezverejnených informácií. „Mal som šťastie, že môj bývalý kolega z Čiech, starosta obce Klobuky, získal v pozostalosti rukopisy poviedok od inžiniera Sojku, ktorý po Kraskovi nastúpil na jeho miesto,  hlavného chemika v miestnom cukrovare. Sojka si veľmi vážil, že pokračuje v práci po takom významnom človeku – a iniciatívne pozbieral od zamestnancov  ich spomienky na tohto slovenského básnika. To sú autentické svedectvá, aké sa len tak nenájdu,“ vysvetlil. 

Mitter tieto materiály doplnil vlastnými nálezmi a rukopismi. „Spravoval som niektoré zaujímavé postrehy zo Sojkových rukopisov, ba dokonca som získal jeden aj od rumunského slovakistu Barboricu, ktorý písal o jeho študentskom pobyte v Brašove. Všetko som to zozbieral a vznikla z toho kniha, ktorá dúfam priblíži Kraska aj ako človeka z mäsa a kostí.“ Jozef Mitter pracoval niekoľko rokov v  mestských novinách Gemerské zvesti, štyri roky bol i šéfredaktorom tohto periodika v Rimavskej Sobote. Svoju činnosť tu ukončil asi pred desiatimi rokmi. Bolo to v období, keď  boli noviny distribuované v meste a jeho mestských častiach.

Hoci Jozef Mitter nie je rodákom z malebnej stredoslovenskej obce Lukovištia, získala si ho ešte v mladosti. „Chalupu som tu kúpil, lebo odtiaľ pochádzal môj otčim aj  moje tri tety. Môžem mu za to poďakovať, že mi sprostredkoval kúpu, bol to veľmi dobrý človek, ktorého som si vysoko vážil. Najskôr som tam chodil len na víkendy, ale čím dlhšie som tam bol, tým viac som cítil, že práve tam chcem jedného dňa žiť,“ prezradil. 

Po presťahovaní sa začal zaujímať o históriu obce a o Ivana Kraska, ktorý z nej pochádzal. „Ako starosta som najprv uvažoval o knihe o histórii Lukovíšť. Obec má dlhé dejiny. Prvá písomná zmienka je z roku 1407. Mali sme medzi prvými obecný vodovod aj školu a to vďaka talianským osadníkom, ktorí prišli pracovať  do baní  na vzácne kovy v neďalekom kráľovskom meste, v Rimavskej Bani. Dodnes tu v Lukovištiach žijú rodiny s talianskymi priezviskami, napríklad aj Bottovci,“ priblížil Jozef Mitter. Ako starosta sa podieľal na otvorení pamätnej izby Ivana Kraska a snažil sa oživiť aj spoločenský život v obci. „Keď  Okresný úrad v Rim. Sobote neuvážene zrušili dobre prosperujúcu plne organizovanú základnú školu  (v roku 2002), Lukovištia akoby zosmutneli. Do nej  chodili žiaci zo šiestich okolitých  dedín. Škola, ktorá niesla meno Ivana Kraska, patrila v okrese medzi tie najaktívnejšie, deti  sa viedli k vlastenectvu, k hrdosti na svoj región a žili so svojím rodákom Ivanom Kraskom. Zatvorenie školy bola rana pod pás, skomplikovalo to návštevu školy všetkým žiačikom a žiakom prvého stupňa  z okolia, keď sa museli rozdeliť na tri strany (Teplý Vrch, Rim. Sobota a Rim. Baňa,“ spomína. 

V čase svojho  mandátu starostu Lukovíšť prišiel Mitter s nápadom pravidelných stretnutí stredoškolákov z Rimavskosobotského okresu pri hrobe Ivana Kraska v čase jeho okrúhlych jubileí narodenia, či úmrtia. Neskôr sa k tomu pridala aj literárnu súťaž Kraskov lukovišťský maják. „S riaditeľmi  stredných škôl sme sa dohodli, že budeme pravidelne uskutočňovať literárnu súťaž stredoškolákov vo vlastnej tvorbe (v poézii a próze). Budúci rok to bude už tretí ročník a účasť sme rozšírili na celý Banskobystrický kraj, čo nám potvrdila i riaditeľka odboru školstva BBSK. Laureáti v jednotlivých kategóriách vystúpia so svojimi prácami na celonárodnej oslave 150. výročia básnikovho narodenia, v polovici júna v Rimavskej Sobote,“ prezrádza. 

„Minulý rok sme k Ivanovi Kraskovi pridali aj spisovateľa Ladislava Mňačka. Zorganizovali sme konferenciu pre pedagógov. Prišlo vyše sto účastníkov. Mňačkovo želanie, byť pochovaný vedľa svojho svokra Ivana Kraska v Lukovištiach, splnila jeho manželka Eva, dcéra básnika Ivana Kraska.“
Popri Kraskovi autor knihy nezabúda ani na ďalšie osobnosti, ktoré formovali dejiny regiónu. „Ivan Kováč, dlhoročný kamarát z detstva Ivana Kraska, odišiel do Ameriky a stal sa predsedom klubu slovenských vysťahovalcov v Clevelande a členom pléna Slovenskej ligy v Amerike. Po príchode  finančníka Ivana Daxnera z Tisovca do Ameriky, ktorý sa stal hlavným tajomníkom SLA boli spoločne s Ivanom Kováčom iniciátormi miliónovej finančnej zbierky pre pomoc prvej Československej republiky. Aj tieto príbehy patria do nášho povedomia a mali by žiť medzi ľuďmi,“ hovorí. 

Jozef Mitter je predsedom miestneho odboru Matice slovenskej a predsedom Základnej organizácie Zväzu protifašistických bojovníkov. Angažuje sa v uchovávaní kultúrnej a historickej pamäti.

Jozef Mitter sa narodil v Duchcove. Ako s humorom dodáva, „v meste, kde je pochovaný J.Casanova, knihovník vo Valdšteinskom zámku“. Obaja rodičia odišli do Čiech za prácou. Detstvo nemal jednoduché a bezstarostné. „Môj otec bol alkoholik a tyran. Mama ma pre moju bezpečnosť dala k sestre do Halíča. Presťahovali sme sa do Veľkého Krtíša. Sľuby jeho viacerých sestier, že budú na neho dohliadať, sa nenaplnili. Často som prespával kade-tade, len aby som sa nemusel vracať domov,“ smutne spomína. 

Ale práve tieto skúsenosti ho formovali a rozhodli o budúcom smerovaní. „Vtedy vo mne vzniklo presvedčenie, že nikdy alkoholu a ani iným nerestiam neprepadnem. A že budem pomáhať deťom, aby nezažili to, čo ja.“ 
Z bolesti sa stala motivácia. „Rozhodol som sa stať učiteľom, aby som deťom ukázal, že sa dá žiť aj inak, že svet vyzerá aj inak, ako ho poznajú,“ vysvetľuje Jozef Mitter. Ako pedagóg viedol žiakov k úcte, tvorivosti aj hrdosti. Dnes ho mrzí, že učiteľské povolanie postupne stráca vážnosti. „Učitelia nie sú tak uznávaní, ako by mali byť. Mnohí odchádzajú za prácou inde. Je smutné, keď si učiteľ musí hľadať ďalšiu prácu, aby prežil. No verím, že sa to zmení, že sa vráti úcta k vzdelaniu aj k tým, ktorí ho odovzdávajú,“ dodal na záver.

Novú knihu predstavili a uviedli do života 9. októbra v Dome osvety v Rimavskej Sobote. Podujatie bolo spojené s prednáškou pre študentov. Na podujatie prijal pozvanie aj profesor Ján Zambor, jediný na Slovensku žijúci kraskológ, ktorý vystúpil s odborným príspevkom o Kraskovej tvorbe. Knihu krstili konfetami s hviezdnym prachom. Celý akt sa konal sa pod gesciou poslanca BBSK a viceprimátora Hnúšte Michala Bagačku. Krstným otcom sa stal aj poslanec NR SR Ivan Hazucha. Zaspievať prišiel i spevokol Bona Fide a vo svojom prevedení zaspieval niekoľko zhudobnelých Kraskových básní.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Mitter vydal novú knihu o básnikovi z Lukovíšť. Prináša nový pohľad na Ivana Kraska first appeared on vobraze.sk.</p>

V Rimavskej Sobote i v obci Lukovištia si pripomenuli spisovateľa a všestranného publicistu, zaslúžilého umelca Ladislava Mňačka, dobráka i búrliváka. Od úmrtia jedného z najznámejších slovenských spisovateľov 20. storočia uplynulo 30 rokov. Narodil sa pred 105 rokmi. Na piatkovej konferencii v hoteli Tatra v R. Sobote sa okrem viacerých prednášajúcich stretli desiatky učiteľov z Banskobystrického kraja, vysokoškolských pedagógov, ako aj pracovníkov knižníc, všetkých, ktorí sa chceli dozvedieť viac o živote Ladislava Mňačka, čo sa nedočítali v učebniciach. Patril k najprekladanejším spisovateľom, jeho diela boli preložené do viac ako 20 jazykov.

Svojou publikačnou činnosťou bol v úvode po ruke komunistickému režimu, neskôr to ale oľutoval a stal sa antikomunistom, neskôr ho prezývali aj ako zúrivý reportér. Na protest proti antiizraelskej kampani československej vlády emigroval do Izraela a bol zbavený československého občianstva. Na Slovensko sa vrátil po Nežnej revolúcii v roku 1989. Ako v autentickej nahrávke Ladislav Mňačko spomenul, keby mu bolo za komunizmu umožnené ešte ďalej pracovať, tak by vlastne odporoval, o tom čo prišlo, čo nechceli a prišlo a čo verejnosť uviedlo do hlbokej morálnej ekonomickej a kultúrnej krízy.

„Ľudia majú zvláštny zvyk z vychytenej informácie o niekom si urobiť celistvý obraz človeka a to nevedie nikdy k správnemu, objektívnemu posúdeniu,“ povedal Mňačko.

Hlavný referát konferencie predniesol historik, básnik, vysokoškolský profesor Jozef Leikert, ktorý bol navrhnutý na Nobelovu cenu za literatúru. Mňačkovu povahu Leikert prirovnáva k Jánošíkovi. „Mám pocit, že mnohí ho nepoznáte. Nakoniec ani ja som ho nepoznal, pretože či chceme, alebo nechceme, Ladislav Mňačko nie je v povedomí nás, v povedomí českého, slovenského národa 56 rokov, čiže ho mladá generácia nepozná a vy ho asi sčasti poznáte len cez jeho literárnu tvorbu,“ povedal Leikert, ktorý Mňačka poznal osobne ako jeden z mála, okrem samotnej Mňačkovej rodiny. Je autorom Mňačkových dvoch objemných životopisných kníh a ako avizuje, časom by mala vyjsť aj tretia, ako o človeku, spisovateľovi, národovcovi. Materiál do životopisu čerpá z veľmi bohatého archívu Mňačkovej rodiny. 

Veľa informácií o Ladislavovi Mňačkovi už vedel a preštudoval si aj Jozef Mitter, ktorý bol autorom myšlienky organizovania tejto konferencie. Ako pre vobraze.sk priblížil, najviac ho zaujala generalógia o Mňačkovi z podania historika z Valašských Klobúkov. „Nebolo to doteraz veľmi rozpracované. Spracoval ju od 18. storočia,“ hovorí Mitter, podľa ktorého na konferencii odzneli aj vtipné príhody, ktoré sa stali, v oficiálnych životopisných knihách sú v krátkosti popísané a na konferencii sa rozvinuli. 

Za zaujímavý vstup považuje aj vstup vysokoškolského profesora Júliusa Lomenčíka, ktorý priblížil, ako sa Mňačko vytratil z učebníc a učebných osnov na stredných školách. „Bolo to zaujímavé. Je to aj memento. Konferenciu sme urobili aj preto, aby sme navrátili myšlienky a vyzdvihli Mňačkove pozitívne črty. Mal veľký prínos a ten je aktuálny aj v súčasnosti, pretože keď sa niekto aj teraz dostane k funkcii, tak si myslí, že je hneď Bohom. Mňačko mal veľmi silné sociálne cítenie a tieto veci veľmi odcudzoval. Fandil komunizmu, ale keď videl papalášov, ktorí zneužívajú moc a robia si čo chcú, od stola a vôbec nevnímajú, čo je v priestore, tak to zmenili jeho názor. Ako publicista i novinár bol ochotný chodiť medzi ľudí a zistiť si detaily, aby sa veci vyriešili. Toto sa komunistom nepáčilo,“ dodal Jozef Mitter z Lukovíšť, ktorý je autorom myšlienky organizovania konferencie. Je bývalý novinár.

Konferencii sa zúčastnil aj Peter Dragijský, ktorý v príhovore poukázal na to, že by v Aleji dejateľov veľmi radi umiestnili aj bustu Ladislava Mňačka. Dragijský je bývalý lekár, ktorý sa venuje histórii a najstarším dejinám. Je autorom publikácií Slováci tohto kraja s podtitulom Osobnosti Gemera-Malohontu, ako rozšíreného vydania s podnadpisom Slováci tohto kraja. 

Konferenciu s pietnou spomienkou pri hrobe Mňačka zorganizovala obec Lukovištia, Matica slovenská i Banskobystrický samosprávny kraj. 

Zdroj: vobraze.sk 

<p>The post V R. Sobote a Lukovištiach si pripomenuli publicistu, búrliváka Ladislava Mňačka + video first appeared on vobraze.sk.</p>

V obci Klobúky neďaleko Prahy sa konala nevšedná kultúrno spoločenská udalosť. Ľudia z obce v Čechách vzdali hold svojmu dočasnému obyvateľovi zo začiatku minulého storočia, slovenskému básnikovi Ivanovi Kraskovi. Udialo sa tak počas víkendu v polovici augusta pri príležitosti 145. výročia jeho narodenia. Starostka obce Soňa Ottová, spoločne s veľvyslancom SR v Prahe Rastislavom Káčerom, odhalili pamätnú tabuľu nášmu básnikovi. Umiestnená je na priečelí budovy Obecného úradu. Koncepciu riešenia a keramickú mozaiku znázorňujúcu jeden z typických Kraskových symbolov „topole“ čo navrhol Ján Kudlička. Text na tabuľu navrhol Ján Zambor. O kompletnú realizáciu sa postarala OZ Skalná ruža. Finančne projekt podporil Klub nezávislých spisovateľov a vydavateľstvo Skalná ruža. O priebehu návštevy ďalej redakciu vobraze.sk informoval predseda MO MS Jozef Mitter, bývalý starosta rodnej básnikovej obce Lukovištia, ktorý sa stretnutia zúčastnil spolu ďalšími hosťami.

Toto podujatie si nenechalo újsť veľké množstvo prítomných hostí, medzi ktorými boli: predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí a riaditeľ Slovenského domu v Prahe Vladimír Skalský, riaditeľka Slovenského inštitútu v Prahe Ľubica Krénová, básnik a predseda OZ Skalná ruža Juraj Kuniak, poétka a predsedníčka Klubu nezávislých spisovateľov Judita Kaššovicová, básnik a člen KNS Ján Zambor, poétka a členka KNS Dana Podracká, významný bohemista z Univerzity J.E. Purkyne v Ústí nad Labem Patrik Mitter, za Okresnú radu Matice Slovenskej v Rimavskej Sobote Ivan Hazucha, exstarosta obce Klobúky Vladimír Procházka a ďalší.

Ivan Krasko je zakladajúca osobnosť modernej slovenskej poézie, ktorého dielo rezonuje v tvorbe viacerých generácií dodnes. Narodil sa vo veľmi plodnej oblasti na literárne osobnosti – v Gemeri-Malohonte. Impulz k rozvoju jeho básnického talentu získal počas stredoškolských štúdií, ktoré navštevoval v rumunskom Sibiu a Brašove, kde študoval v rumunskom a nemeckom jazyku a veľký vplyv mal na neho rumunský básnik M. Eminescu.

Jeho novosť sa prejavuje v tom, že prišiel s poéziou, orientovanou na vnútornú problematiku človeka, venuje pozornosť záhadám ľudskej psychiky a bytia, dotýka sa aj temných, priepastných stránok ľudskej duše. Z francúzskych symbolistov má najbližšie k Paulovi Verlainovi, ktorý tiež chápal poéziu ako výraz duše a srdca. Vo vzťahu k českej poézii sú mu blízki modernistickí básnici Antonín Sova, Otakar Březina, Karel Hlaváček a z generácie vstupujúcej do literatúry okolo roku 1900 najmä Karel Toman, rodák z Kokovíc, s ktorým ho spájali priateľské vzťahy. Básnik Ivan Krasko, občianským menom Ján Botto vyštudoval úspešne Chemickotechnologickú fakultu Českého učení technického v Prahe. V roku 1905 si vybral za svoje prvé zamestnanie Spoločný cukrovar v Klobúkoch, kde pracoval ako chemik, neskôr ako technický inžinier a nakoniec ako technický adjunkt.

Dostatok voľného času mu umožnilo venovať sa aj svojmu milovanému koníčku – písaniu básní. Tu vznikla najpodstatnejšia časť jeho básnickej tvorby. Stal sa váženým občanom v obci a bol vysoko obľúbeným u všetkých vrstiev obyvateľov obce. Vrokoch 1912 – 1914 prestúpil do Slaného kde pracoval ako technický vedúci výroby v chemickej továrni v Slanom. Tam skonštruoval dva technicko-chemické aparáty, z ktorých prvý bol aj patentovaný; tretí vynález sa vzhľadom na vyhlásenie mobilizácie roku 1914, keď Krasko musel narukovať, nezrealizoval. Po skončení vojny roku 1918 sa stal poslancom Národného zhromaždenia vzniknutej ČSR, neskôr senátorom. Vzhľadom na politický vývoj bol koncom októbra 1938 na vlastnú žiadosť penzionovaný. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch, kde sa nachádza aj jeho pamätný dom.

Zomrel 3. marca 1958 v Bratislave, pochovaný je v rodných Lukovištiach. V roku 2003, z iniciatívy Ľubice Krénovej, vtedajšej riaditeľke Slovenského inštitútu v Prahe zarezonovala myšlienka, pripomenúť si prínos Jána Bottu, vyhotovením pamätnej tabule na Chemickej továrni v Slanom. Túto myšlienku predniesla vtedajšiemu starostovi mesta Slaný, Ivovi Rubikovi. Od slov k činom nebolo ďaleko, pamätná doska sa vyhotovila a slávnostne sa odhalila pri príležitosti Dní Slovenskej kultúry v roku 2004.

Meno nášho literáta-básnika má vysoký kredit nielen na Slovensku, ale aj v Rumunsku. Literárny fond na Slovensku udeľuje od roku 1955 Cenu Ivana Kraska za najlepší debut. Najnovšie získala prestížne ocenenie Dominika Moravčíková, ktorej debut bol vydaný v Skalnej ruži v roku 2020. To je živý príklad prepojenia Kraskovho mena s prítomnosťou, až k najmladšej básnickej generácii. V Rumunskom Nadlaku vznikla po smrti básnika Vedecká spoločnosť Ivana Kraska, ktorá významne pracuje pre slovenské menšinové obyvateľstvo v Rumunsku. Tlačí veľmi pekné knihy v slovenskom jazyku pre základné a stredné školy i vysokoškolské učebnice.

Zo zvetranej fasády odpadáva omietka, ale z Kraskovho mena čas ani 145 rokov od jeho narodenia nič neubral. Naopak – jeho meno znie ako dobré, overené logo. Vedie nás k zamysleniu, čo je to skutočná blízkosť. S úžasom si uvedomujeme, že prerastá do spriaznenosti – s Kraskom ako básnikom, ale cez neho aj medzi nami, Klobúkmi, Slaným, Prahou, Bratislavou, Lukovišťami, Nadlakom atď…, pretože sa stále presviedčame, že Ivan Krasko nás spája v rovine neobyčajného ľudského porozumenia.

Slávnostnú ceremóniu odhalenia pamätnej dosky uviedla pani starostka Klobúkov Soňa Ottová. Osobnosť básnika predstavil vo svojom hlavnom príhovore Juraj Kuniak. Poetickú časť programu vyplnili prednesy kraskových básní v podaní Jána Zambora, Dany Podrackej a Judity Kaššovicovej. V príhovore veľvyslanec Rastislav Káčer vyzdvihol príkladný príbeh stredoeurópského vzdelanca, hovoriaceho mnohými jazykmi, pohybujúceho sa po veľkej časti europského územia a všade si zachovával svoju hrdosť na krajinu a svoj národ, z ktorého vyšiel. Je to pre každého veľká inšpirácia. Vladimír Skalský pripomenul, že Slováci aj mimo svojho územia tvorili významné hodnoty. Medzi nich patril aj Ivan Krasko.

Práve v Klobúkoch vznikali prvé verše slovenskej moderny. Prostredie pre jeho tvorbu bolo veľmi priaznivé, veď mnoho literárnych smerov sa rodilo vo vzájomnom česko-slovenskom dialógu. Vladimír Procházka priblížil celú genézu príprav k realizácii odhalenia pamätnej dosky a pochválil príkladnú spoluprácu so slovenským  Klubom nezávislých spisovateľov a OZ Skalná ruža. Následne prišlo vyvrcholenie podujatia – pani starostka a pán veľvyslanec odhalili skvostné umelecké dielo, nádhernú mozaiku kraskových topoľov s informačným textom.

Na záver zástupca rodnej obce Lukovištia Jozef Mitter poďakoval vo svojom príspevku za občanov jeho obce vedeniu obce Klobúky, ako i všetkým, ktorí sa pričinili, že sa tu vytvorila večná spomienka nielen na váženého syna Slovenského národa, ale aj obľúbeného občana Klobúkov.

Po skončení oficiálnej časti odhalenia pamätnej tabule Ivana Kraska mi vzácni hostia poskytli ich dojmy z tohto podujatia. Vladimír Skalský uviedol: „ Som veľmi vďačný, že som sa mohol zúčastniť tejto mimoriadnej udalosti. Ivan Krasko je prvý moderný básnik v tom zmysle (zdôraznil to neskôr aj Milan Rúfus), ktorého dnešný čitateľ môže čítať bez toho, žeby ho vnímal ako čosi historizujúce. Hovorí tým jazykom, s ktorým sa čitatelia vedia stotožniť, Krasko toho nenapísal veľa, len dve zbierky básní, ale stačilo to. Vystihol to aj sám vo svojej básni : blahoslavení sú tí, ktorí nehovorili viac, než mali povedať v dni sviatočné. Tie jeho dni sviatočné boli tu v Klobúkoch. Trúfam si povedať, že jeden takýto deň sviatočný sme zažili v Klobúkoch aj dnes!“

Ľubica Krénová má rada Kraska a veľmi sa potešila, keď si našla na stole pozvánku na toto podujatie. „Veľmi som ho obdivovala aj preto, že vedel skĺbiť svoje technické dispozície s tým citovým vnútorným básnickým vnímaním. Presvedčila som sa o tom, keď sme v Slanom pripravovali obdobný akt, odhalenia pamätnej dosky Ivana Kraska na chemickej továrni v Slanom, v roku 2004. Aj keď sa zdá, že pri jeho technickej erudícii je jeho tvorba tou vedľajšou činnosťou, to umenie a zmysel pre poéziu je v ňom večný. Preto som aj rada prijala toto pozvanie.“

„Veľmi ma potešil tento akt v Klobúkoch“ hovorí veľvyslanec SR Rastislav Káčer a dodáva „mám len ten najlepší dojem. Príbeh básnika Kraska je mimoriadne inšpiratívny. Je to síce starý príbeh, ale pre dnešok veľmi aktuálny v tom, že ide o človeka, ktorý pochádzal zo Slovenska, z prekrásneho kraja Gemera-Malohontu, a stal sa z neho vzdelanec ovládajúci niekoľko cudzích rečí. Naviac, jeho poézia je zrozumiteľná dnešnému čitateľovi a inšpiratívna pre mnohých do budúcnosti. Vážim si ho i v pozícii politika, keď sa stal významnou osobnosťou po vzniku prvej ČSR. Bol veľkým podporovateľom slovensko-českých vzťahov a to čo sme tu dnes zažili si plne zasluhuje.“

A na záver sa mi vyznala aj starostka, ktorá sa už zbavila trémy a obavy, ako to všetko dopadne. Dopadlo to na výbornú a Soňa Ottová dodala: „Sme radi že sa nám to podarilo pripraviť. Vzhľadom ku kovidovým opatreniam to nešlo skôr, hoci tabuľu sme mali pripravenú už pred rokom. Sme na ňu nesmierne pyšný. Je to kus umeleckého diela na budove nášho obecného úradu. S nápadom prišiel už pred 5 rokmi Ján Zambor, keď prišiel ku nám na návštevu. Obrátil sa na svojich priateľov z Klubu nezávislých spisovateľov a riaditeľa OZ Skalná ruža Juraja Kuniaka a myšlienka sa stala skutočnosťou. Som šťastná, že to bolo dôstojné a krásne. Tým sme skompletovali náš dlh voči všetkým štyrom významným osobnostiam našej obce, ktorým sme odhalili pamätné tabule, a na ktorých sme právom hrdí.“

Zdroj: Mgr. Jozef Mitter (redakčne upravené)

<p>The post Slovenského básnika Ivana Kraska si uctili v Klobúkoch v Čechách first appeared on vobraze.sk.</p>

Na amatérskom volejbalovom turnaji na Orávke opäť bodovali mladé domáce tímy. Zo šestice družstiev vyhral tím Čučoriedky. Turnaj sa v obci hrá už niekoľko rokov. Patrí k letným spoločenským podujatiam a stretnutiam domácich obyvateľov, podobne ako Dni obce, či súťaže vo varení zemiakových špecialít. Tie sa ale tento rok kvôli pandémii konať nebudú. Podľa starostu obce Jána Lichanca sú radi, že sa im v tejto pandemickej dobe podarilo zorganizovať aspoň toto športové podujatie. “Pripravené bolo aj občerstvenie a hudba,” povedal starosta, ktorý vyzdvihol pomoc všetkých dobrovoľníkov, či poslancov, ktorí sa na organizácii podieľali. Spolu s ďalšími kolegami aktívne hral v tíme starostov, kvôli slabšiemu počtu starostov na ihrisku bol ich tím doplnený aj o pár priaznivcov či občanov.

Na druhej priečke sa umiestnilo družstvo Hanzlovičová z Orávky, tretie miesto obsadil výber starostov, štvrté Višne z Košíc na základe vzájomného zápasu, na piatom mieste skončila polícia R. Seč a na šiestom nové družstvo z Bottova.

Podľa slov dlhoročného profesionálneho rozhodcu Jozefa Mittera ide o jedinečnú akciu na Slovensku, pretože takýto klasický „šestkový“ volejbal sa už vo vonkajších priestoroch nehráva. Zastúpenie mali mladšie, ale aj staršie skúsenejšie tímy, okrem partie starostov si zahrať prišli aj policajti z neďalekého Obvodného oddelenia Rimavská Seč. Akciu prišli podporiť aj priaznivci z Bottova. Mitter pozitívne zhodnotil výkony hráčov, aj keď kvôli pandémii a dlhej zime nebolo veľa možností na poctivý tréning. „Podstatné je, že vedia loptu zachytiť, nepustia ju na zem a prehodiť,“ skonštatoval na margo mladých hráčov. Jozef Mitter ako absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu hrával aj dorasteneckú ligu. „Viac ma bavil ale basketbal. Keď som prišiel do Rimavskej Soboty, tu nemal veľkú tradíciu, tak som sa dal na volejbal,“ poznamenal.

Víťazným kolektívom sa stali Čučoriedky. Zástupcovia domáceho tímu obhájili pritom prvenstvo z minulého roku. „Hrali sme len dvakrát a vyhrali sme. Máme v tíme šikovné a mladé dievčatá Emu Horváthovú, Pavlínu Kubelkovú a Ivanu Štefánekovú,“ povedal pre vobraze.sk ich spoluhráč Milan Horváth. Ako priblížil, na ihrisko chodievajú hrávať skoro každý večer cez prázdniny. Kým nezačali chodiť na strednú školu, bolo to častejšie. „Hrajú s rozumom, pekne rozdávajú lopty. Nie je dôležité len vyskočiť a zabiť do lopty, ale je to aj o pozičnom hraní na tri prihrávky. Hráme pre zábavu,“ skonštatoval. Družstvá hrali systémom každý s každým.

Akciu podľa starostu podporil BBSK.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Na turnaji opäť bodovali mladé tímy + foto first appeared on vobraze.sk.</p>