To, čo sa pred dvadsiatimi rokmi začalo obyčajnou rodinnou dovolenkou v Chorvátsku, prerástlo do úspešného podnikania, za ktorým prichádzajú zákazníci z celého Slovenska. Rodák z Hrnčiarskych Zalužian Jaroslav Vrábeľ (51) vybudoval spolu s manželkou Ivetou spoločnosť Karavanovo, ktorá sa venuje predaju, prenájmu aj servisu obytných prívesov a karavanov.

Začiatky pritom boli celkom nenápadné. „Chceli sme si kúpiť karavan, ale v tom období ich na Slovensku takmer nebolo. Kúpili sme si prvý obytný príves, narodila sa nám dcérka a vybrali sme sa s ním do Chorvátska. Ešte počas dovolenky som dal prvý inzerát, že karavan predám. Keď sme sa vrátili domov, zákazník už čakal pred bránou. Tak sa predal náš prvý karavan,“ hovorí Vrábeľ.

Z času na čas priniesol auto pre priateľov. Postupne však začal popri automobiloch dovážať aj karavany. Jeden predal, kúpil ďalší, potom tretí a ďalšie. Každý si najskôr s rodinou vyskúšali na vlastných cestách, aby vedeli ľuďom odporučiť tie najlepšie a hlavne praktické kúsky. „Nechceli sme zostať bez karavanu ani my. Postupne sme testovali rôzne modely, chodili na čoraz krajšie miesta a získavali skúsenosti. Zároveň sme zisťovali, čo zákazníkom vyhovuje a čo od karavanov očakávajú,“ približuje.

Zo súčiastok vznikol e-shop

S rastúcim počtom zákazníkov prichádzali aj ďalšie požiadavky. Ľudia potrebovali náhradné diely, doplnky či rôzne vylepšenia. „Keď som chodil do zahraničia, zákazníkom som rád priniesol všetko, čo potrebovali. Postupne vznikol nápad vytvoriť e-shop so súčiastkami a príslušenstvom. Tak sme sa začali rozširovať,“ hovorí.

Blízko mali aj k známym značkám Knaus, Tabert a Weinsberg a začali tak spolupracovať s ich importérom v Rimavskej Sobote, neskôr sa sami začali venovať predaju a prenájmu karavanov. „Videl som, že ide o kvalitné karavany. Zákazníci z celého Slovenska si u nás nechávali montovať rôzne doplnky, postupne sme rozšírili spoluprácu a pridružila sa k tomu aj požičovňa.“ Ponúkajú nové alebo maximálne dvojročné autokaravany. Po jednej či dvoch sezónach ich následne predáva, takže zákazníci jazdia na moderných vozidlách.

Na dvore majú približne dvadsať karavanov

Dnes firma ponúka nové aj jazdené obytné prívesy a karavany, prenájom, kompletný servis aj široký sortiment príslušenstva. V požičovni majú desať obytných prívesov či tri autokaravany. Na dvore ich býva približne dvadsať. „Máme kolegu Petra, ktorý sa stará o e-shop a komunikáciu so zákazníkmi. Ja s manželkou sa venujeme predaju, ale aj servisu. Každý karavan po návrate z prenájmu treba dôkladne umyť, vydezinfikovať, skontrolovať a pripraviť na ďalšie použitie.“ Súčasťou služieb je aj dezinfekcia vozidiel ozónom, kompletné vybavenie, diaľničná známka pre SR či havarijné poistenie. Spolupracujú aj s majiteľom požičovne karavanov v Detve – KaravanyDT Michalom Michálekom.

Okrem predaja montujú zákazníkom množstvo doplnkov podľa ich požiadaviek – od markíz, nosičov bicyklov, solárnych panelov či lítiových batérií až po elektrický pohon. „Celú výbavu do karavanov v požičovni montujeme sami. Chceme, aby mali zákazníci čo najväčší komfort a mohli si dovolenku naplno užiť,“ zdôrazňuje Jaroslav Vrábeľ.

Karavan môže byť úplne sebestačný

Veľká časť zákazníkov v súčasnosti podľa neho vyhľadáva čo najväčšiu nezávislosť. „Máme napríklad rybárov alebo ľudí, ktorí chcú stáť mimo kempov. Pomocou solárnych panelov, lítiových batérií a meničov vieme karavan urobiť prakticky sebestačný. Potom už stačí len vyraziť za zážitkami.“ Servisu sa venuje osobne. „Opravujeme kúrenia, chladničky, montujeme príslušenstvo. Túto prácu treba robiť s citom a kvalitne. Keď je všetko správne namontované, zákazník sa môže na karavan spoľahnúť.“

Karavaning si získava čoraz viac priaznivcov

Za dve desaťročia sledoval, ako sa mení záujem Slovákov o cestovanie. „Karavaning je dnes veľmi obľúbený. Skôr býva problém nájsť voľné miesto v kempe, preto odporúčame rezervovať si ho vopred. Na druhej strane robíme všetko pre to, aby boli naše karavany čo najviac nezávislé a zákazníci mali pri cestovaní väčšiu voľnosť.“

Sám na karavanovú dovolenku nedá dopustiť. „Je to úplne iný spôsob cestovania ako hotel. Je aktívnejší, človek sa musí o karavan aj postarať, doplniť vodu či pripraviť všetko na ďalší deň. Ale tá sloboda za to stojí.“ Karavany pritom už dávno nie sú iba záležitosťou letných mesiacov. Firma Karavanovo ponúka aj modely určené na zimné kempovanie. „Máme zákazníkov, ktorí vyrážajú aj počas zimy. Aj my radi chodíme do Oravíc alebo do Tatier. Zimný karavaning má svoje čaro.“

Odporúčajú objavovať aj Gemer-Malohont

Hoci ich zákazníci cestujú po celej Európe, radi im odporúčajú aj miesta v regióne. „Nemusia ísť hneď tisíce kilometrov. Krásne zážitky môžu získať aj na Teplom Vrchu, Ružinej, Kurinci či na ďalších miestach nášho regiónu. Aj tam si môžu vyskúšať, aké je to cestovať s karavanom.“

Zákazníci obľubujú krajiny ako Taliansko, Slovensko, Chorvátsko, Belgicko, Sardínia, ale aj severské krajina ako Nórsko či Fínsko.

Práce majú viac než dosť. Preto si na vlastné cestovanie hľadajú čas len ťažko. „Zákazníci sa nás často pýtajú, kam by sme im odporučili ísť. Som veľmi rád, že sa nám nedávno podarilo na dva týždne vyraziť do Chorvátska. Bol to pre nás malý zázrak. Väčšinu času sa totiž staráme o to, aby boli karavany pripravené a zákazníci spokojní.“

<p>The post Z H. Zalužian vyrážajú karavany do celej Európy. Manželia Vrábľovci poskytujú ich prenájom i servis first appeared on vobraze.sk.</p>

V čase, keď čoraz viac ľudí premýšľa nad tým, odkiaľ pochádzajú potraviny na ich stole, získavajú na význame malé rodinné farmy. Jednou z nich je aj farma manželov Jaroslava a Veroniky Ďurove v Hrnčiarskych Zalužanoch, ktorí sa rozhodli staviť na poctivý chov brojlerových kurčiat, čerstvosť mäsa a osobný prístup k zákazníkom.

To, čo sa kedysi začalo ako chov pre vlastnú spotrebu, sa postupne rozrástlo na registrovanú rodinnú farmu pod veterinárnym dohľadom. Dnes ponúkajú zákazníkom čerstvé chladené brojlery z vlastného chovu, pričom celý proces – od odchovu až po spracovanie – prebieha priamo na farme. „Začínali sme s pár kuriatkami pre vlastnú spotrebu. Ľuďom naše mäso chutilo a pýtali sa, či by sme nepredali aj im. Postupne sa z toho stala registrovaná prevádzka,“ spomínajú manželia Ďurove.

Farmu majú zaregistrovanú od 1.apríla a koncom júna začali s prvým predajom, chov tak trvá približne tri mesiace. Podľa váhy sú ideálne na opekačky na grile, alebo na kvalitnú polievku. Využitie je už na šikovnosti šikovných gazdín. Ako avizujú, brojlery budú dochovávať priebežne po celý rok, cena je 4 eura za kilogram. „Ľudia s ak nám už teraz vracajú keď ochutnali kvalitné mäso.“

Od kuriatka až po čerstvé mäso, v cene 4e/kg jatočnej váhy očistených brojlerov

Na farme sa o brojlery starajú od prvého dňa života. Kuriatka nakupujú v Hriňovej a v HmZakužanich vyrastajú v podmienkach, kde je dôraz kladený na každodennú starostlivosť, čistotu a dobré životné podmienky. Veľkou výhodou je aj to, že značnú časť krmiva zabezpečujú z okolia. „Krmivo máme od farmára suseda, ktorý ho dopestuje. Snažíme sa využívať to, čo máme v regióne. Aj tým podporujeme miestnych ľudí a peniaze zostávajú doma.“

Práve pôvod krmiva a spôsob chovu sa podľa farmárov podpisujú pod kvalitu výsledného mäsa. Zákazník presne vie, odkiaľ kura pochádza a ako bolo počas svojho života chované.

Poctivá starostlivosť sa nedá nahradiť

Na farme hovoria, že pri chove zvierat nestačí len pravidelné kŕmenie. Dôležité je sledovať ich zdravotný stav a prispôsobovať sa počasiu či ďalším podmienkam. „Zvieratá reagujú na každú zmenu. Keď boli štyridsaťstupňové horúčavy, museli sme sa okamžite prispôsobiť. Máme veľké ventilátory, zabezpečený tieň a neustále sledujeme, ako sa správajú. Nestačí ich len nakŕmiť.“

Mäso vypitvane a očistené priamo na farme
Jednou z najväčších výhod rodinnej farmy je, že zákazníci dostávajú mäso priamo od chovateľa. Brojlery sú spracované a vypitvané na schválenej prevádzke pod veterinárnym dohľadom, pričom každé spracovanie sprevádzajú všetky zákonom stanovené kontroly.

Mäso je v deň predaja zabité, očistené, vypitvané a vychladené, takže sa k zákazníkovi dostáva mimoriadne čerstvé. „Ľudia si zavolajú, zapíšeme si objednávku a podľa nej pripravíme potrebný počet kusov. Všetko je čerstvé, zabité v ten deň.“

Práve čerstvosť, známy pôvod a minimálna doba medzi spracovaním a predajom sú dôvodmi, prečo sa mnohí zákazníci na farmu pravidelne vracajú.

Väčšie kurčatá, viac kvalitného mäsa
Na farme ponúkajú brojlery s jatočnou hmotnosťou približne od troch kilogramov. Podľa manželov Ďurove zákazníci oceňujú najmä to, že z jedného kusa získajú podstatne viac kvalitného mäsa. „Radšej si ľudia priplatia za väčšie kura. Keď upečiete malé z obchodu, veľakrát vám zostane viac kostí ako mäsa. U nás je to iné.“ hovorí Veronika Ďurove.

Kurčatá predávajú už od jedného kusa, no bežné sú aj objednávky desiatich či dvadsiatich brojlerov naraz. Záujemcom podľa želania pribalia aj paprčky, behúne.

Podpora miestnych má zmysel
Keďže brojlery dorastajú postupne, spracovanie prebieha približne každé dva až tri týždne. „Keď nám niekto zavolá a práve nemáme termín, zapíšeme si objednávku a ozveme sa pri najbližšom spracovaní.“
Najviac na farme spracovali počas jedného dňa približne 140 brojlerov.
Manželia Ďurove veria, že nákup od miestnych farmárov prináša výhody nielen zákazníkom, ale aj celému regiónu. Podporuje domácich pestovateľov, zachováva pracovitosť rodinných fariem a zároveň ponúka ľuďom kvalitné mäso so známym pôvodom.

<p>The post Rodinná farma Ďurove v Hrnčiarskych Zalužanoch stavia na poctivosti. Čerstvé brojlery ponúka priamo z vlastného chovu first appeared on vobraze.sk.</p>

Na prvý pohľad nenápadné pohostinstvo pri ceste v Hrnčiarskych Zalužanoch, no pre mnohých cyklistov a miestnych obyvateľov ide o miesto, ktoré má svoje čaro. Jeho stáli hostia ho pomenovali sami – Malý Paríž. A nie je to náhoda. Toto útulné miesto má totiž niečo, čo sa nedá kúpiť ani naplánovať, a to svoju dušu.

Podnik sa nachádza v blízkosti obľúbenej cyklotrasy vedúcej cez obec, čo z neho robí prirodzený bod oddychu počas výletov. Rodinný domček s terasou nájdete asi 400 metrov smerom do centra obce a parku. Funguje v súkromnom vlastníctve manželov Petra a Zuzany Markotánových už siedmym rokom. Zákazníkov si tu vážia a poskytujú im všetko potrebné pre pohodu i zahriatie. Ako hovoria, pomaly a s láskou si priestor prerábaujú a skrášľujú tak, aby sa každý hosť cítil čo najpríjemnejšie.

Samotný názov Malý Paríž vznikol spontánne – vybrali si ho zákazníci ešte za čias espressa, ktoré prevádzkoval Petrov brat. Keď neskôr prevádzka prešla do rúk manželov Markotánových, názov zostal. A prečo nie? Hostia po práci prichádzali oddýchnuť si a vždy hovorievali: „Je tu tak dobre, sme ako v takom malom Paríži.“ Čo je malé, to je milé – a tento malý Paríž si to plne zaslúži. Zuzana pochádza z Hnúšte a v Zalužanoch žije už takmer 20 rokov, Peter je rodák priamo z Hrnčiarskych Zalužian. Obaja vkladajú do prevádzky nielen prácu, ale predovšetkým srdce.

Čo vás tu čaká?
V ponuke nájdete liehové aj čapované nápoje, rôzne druhy kávy, horúce čokolády a výborné čaje. Čoskoro pribudnú nanuky, čapovaný nealko citrónový radler, kofola či hroznová čapovaná malinovka, ktorá si získala srdcia mnohých hostí.
Pivní nadšenci si môžu vybrať z dvoch značiek: Gemer 10,5 % a Krušovice Bohém 11,5 %. Pivo sa čapuje pomocou kompresora – tradičným spôsobom, nie cez CO₂. Táto tradícia je pre majiteľov dôležitá a radi ju zachovávajú. Ako dodávajú, sú radi, že pohostinstvo je známe s veľmi dobrými hodnoteniami návštevníkov.

Hostia si môžu prísť opekať, využiť priestor na grilovanie alebo sa zapojiť do rôznych akcií a spoločných posedení. Hrávajú sa karty, či robia vlastné šachové turnaje. ,,Mávame aj šípkové turnaje ako Valentínsky šípkový turnaj, veľkonočný šípkový turnaj, ktorých sa môžu u nás ľudia zúčastňovať,“ dodáva Zuzana. V zime a aj v chladnejších dňoch praskajú polená v krbe a hostia si prídu nielen na dobrú kávu či teplý zázvorový čaj s citrónom, ale sa môžu ohriať pri krbe a vysušiť premočené veci.

Pohostinnosť tu nie je len slovo. Niekedy tam na záhrade ako rodina varili kotlíkový guláš. Na to, aby mali kde variť vo dvore, si dokonca zaobstarali bufetový domček.
Hladní cyklisti? Žiaden problém. Stačí zavolať dopredu a Peter nachystá utopence. Veľmi radi si v sobotu oddýchnu ako rodina a trávia tam čas s ľuďmi. To je Malý Paríž.

Cyklotrasa patrí medzi najkrajšie na Slovensku. Práve preto sem zavítajú cyklisti z rôznych kútov Slovenska, ale aj z Maďarska či Čiech. „Prídu, odstavia bicykle aj autá a vyberú sa na cyklotrasu bicyklami alebo na korčule,“ hovorí Zuzana s tým, že na cyklotrase od Poltára si všimnete aj ich reklamný banner, ktorý vás osloví.

Pre milovníkov suvenírov tu nájdete aj cyklistické tričká v bielej a čiernej farbe. Taktiež si tu môžu zakúpiť turistickú a cyklistickú mapku Cerová vrchovina, ktorá zahŕňa turistické trasy, možnosti pre športy a súradnicovú sieť WGS 84 pre GPS.

Malý Paríž sa nachádza priamo pri relax parku, ktorý obec vytvorila v rámci oddychovej zóny – s preliezačkami, hojdačkami a workoutovými outdoorovými prístrojmi pre športovcov. Ideálne miesto pre rodinné výlety aj výlety s kamarátmi, pre tých, čo sa prídu schladiť v lete, aj pre tých, čo hľadajú teplo a pohodu v zimnom období.

Atmosféra, ktorú si vytvorili v podstate sami hostia je tam neskutočne príjemná. To, čo robí Malý Paríž výnimočným, je domácka atmosféra. Majitelia berú svojich hostí ako jednu veľkú rodinu. Manžel Peter je podľa Zuzany veľký dobráčisko, rád varí, všetko nachystá a pomáha vo všetkom. Hostia to cítia a vracajú sa. „Páči sa nám, že ľudia sa u nás cítia ako doma. Tú atmosféru si vytvorili sami, viac-menej. My sme im za to veľmi vďační.“

Zdroj: PR-článok, Malý Paríž, Hrnčiarske Zalužany

<p>The post Malý Paríž v H. Zalužanoch patrí medzi obľúbené zastávky cyklistov i miestnych. Cítia sa tu ako doma first appeared on vobraze.sk.</p>

Tomáš Husár, rodák z Hrnčiarskych Zalužian, istý čas žil a pracoval aj ďaleko od domova. Dnes pôsobí ako záchranár v Hnúšti a hovorí, že návrat do regiónu bolo jedno z najlepších rozhodnutí. Aj keď má za sebou skúsenosti z rušnejších staníc, pokojnejšie tempo mu momentálne vyhovuje.

„Dva a pol roka som slúžil na záchranke v Senci. Býval som v Bratislave. Už pri nástupe som do žiadosti uviedol Rimavskú Sobotu a okolie, ale nebolo voľné miesto,“ povedal pre vobraze.sk Tomáš Husár (28). Keď sa pred rokom a pol uvoľnilo miesto v Hnúšti, prišlo to nečakane. „Kolegyňa išla do dôchodku. Hnúšťa je pomerne pokojné miesto a som tam spokojný. Je to rozdiel oproti Sencu,“ vysvetľuje záchranár, ktorý slúži už štvrtý rok.

Začínal ako šofér sanitky, dnes pracuje v posádke s lekárom. „Teraz som na striedačku v posádke s lekárom buď ako šofér, alebo ako záchranár. Lekár má hlavné slovo a moja úloha sa odvíja od jeho požiadavky.“ Zodpovednosť však cíti stále rovnako. „Ako šofér sanitky mám stále zodpovednosť za posádku. Či už vezieme pacienta, alebo nie,“ približuje svoje pôsobenie v záchrannej službe.
Na práci ho baví najmä jej nepredvídateľnosť. Stereotypná práca pre neho nikdy nebola lákavá. „Aj po takmer štyroch rokoch oceňujem, že to nie je rutinná práca. Tú veľmi nemusím. Dopredu nikdy nevieme, aké výjazdy nás čakajú. Každý deň je iný. Veľkou raritou sú dni, keď výjazdy nemáme,“ hovorí Husár, ktorému sa prácou v záchrannej službe splnil detský sen.

Podľa jeho slov ťažko povedať, ktoré boli najťažšie výjazdy. „Každý výjazd dá svojim spôsobom zabrať. Niektorý fyzicky, niektorý psychicky,“ vysvetľuje. Predsa len sú však situácie, ktoré vníma citlivejšie. „Najviac stresujúce sú pôrody a detskí pacienti. To sú dve oblasti, kde nikdy neviete, čo z toho bude. Ja som mal zatiaľ šťastie, že išlo prevažne o klasické laryngitídy a vystrašené mamičky,“ doplnil.
Popri práci v záchrannej službe je známy aj vďaka folklóru a tancu, ktorému sa dlhé roky aktívne venoval. V minulosti účinkoval aj vo väčších projektoch a predstaveniach.

Ako jeden z mála tanečníkov z regiónu, tancoval aj s najznámejším ľudovým súborom na Slovensku. V SĽUK-U pôsobil od roku 2017, počas štyroch sezón. „Asi najviac mi v pamäti ostane predstavenie k oslave deväťdesiatych narodenín Juraja Kubánku, ktorého som mal tú česť spoznať,“ hovorí tanečník.

Dnes je však jeho vzťah k tancu voľnejší. „Tancu sa už aktuálne vôbec nevenujem. Posledné predstavenie som mal v novembri minulého roku. To bolo v Michalovciach,“ zaspomínal si Tomáš Husár.
Jedným z výrazných projektov bolo účinkovanie v predstavení Cigáni idú do neba. „Dalo mi to obrovské množstvo skúseností. Vidieť, ako pracuje Ján Ďurovčík, aj ako pracujú ostatní profesionáli. Spoznal som veľké množstvo skvelých ľudí. Za to som vďačný,“ uviedol folklorista, ktorý vystúpil v mnohých slovenských mestách. Za nezabudnuteľný zážitok, na ktorý bude podľa jeho slov navždy spomínať, považuje vystúpenie v Spojených arabských emirátoch.

Napriek úspechom dnes nič aktívne nehľadá. „Nebudem nič silne odmietať, ale ani nič nehľadám. Ani predtým som nič nehľadal, ono to vždy prišlo,“ prezrádza Husár, ktorý aktuálne žije s priateľkou v Rimavskej Sobote.

V Bratislave sa venoval aj tréningu gymnastiky, učil deti vo veku od štyroch do deviatich rokov. „Z časových dôvodov som to musel zanechať. Popri zamestnaní som nevedel zabezpečiť voľno vždy v rovnaký deň a rovnaký čas,“ vysvetľuje a zároveň dodáva, že ani dnes si nevie úplne predstaviť, ako by sa mu to podarilo skĺbiť.

„V zime som sa k ničomu veľmi nedostal. Nepodarilo sa mi ísť lyžovať. Raz som sa bol akurát korčuľovať na rybníku v Ožďanoch. Aktuálne voľný čas venujem našim psíkom. S priateľkou máme štyroch,“ hovorí s úsmevom Husár. Šteniatko border kólie zachránené zo salaša, taliansky chrtík v opatere, jazvečík či jorkšírsky teriér – psy sú dnes prirodzenou súčasťou ich života. S príchodom jari sa teší najmä na spoločné výlety. „Naložím ich do auta a nechám ich poriadne niekde za mestom vybehať,“ netrpezlivo očakáva krajšie počasie.

Aj keď sa jeho životné tempo zmenilo, jedno zostáva rovnaké – silné puto k rodnému kraju a pocit, že je tam, kde má byť. Práca záchranára, ktorú robí s rešpektom a pokorou, je dnes jeho prioritou. A folklór? Ten zostáva ticho prítomný – ako súčasť identity, ktorá sa nestráca, len dozrieva. „K folklóru som mal blízko odmalička a na tom sa nič nezmenilo,“ uzatvára Tomáš Husár.

<p>The post Tomášovi Husárovi z Hrnčiarskych Zalužian sa splnil sen, stal sa záchranárom. Spolupracoval s režisérom Ďurovčíkom first appeared on vobraze.sk.</p>

Na Ulici SNP v Rimavskej Sobote ožilo miesto, ktoré si mnohí pamätajú ako kvetinárstvo s možnosťou zakúpenia malých darčekov. Nový život mu vdýchla Monika Slížiková, rodáčka z Hrnčiarskych Zalužian, ktorá si tu pred vyše mesiacom otvorila vlastné kvetinárstvo s názvom Botanika.

V prípade potreby a dohody s kvetinárkou Monikou je tu aj možnosť prinesenia kytice.

„Vždy sa mi páčil tento priestor. Je svetlý, s výhľadom do ulice. Na chodníku sa snažím mať vyložené črepníkové kvety, aby to aj navonok pôsobilo pekne a živé. Vidno ma tu z troch strán, od nemocnice, od budovy súdu i od múzea,“ hovorí s úsmevom kvetinárka.

Monika ku kvetom našla cestu už počas materskej dovolenky, no lásku k nim si pestovala od detstva. „Mamina mala záľubu v kvetoch a v našom okolí ich pestoval snáď každý. Ja som zbierala kaktusy, mala som ich vyše tristo,“ spomína Slížiková, ktorá predtým niekoľko rokov pracovala v štátnej správe v R. Sobote.

Kvetinám sa venuje aktívne štyri roky, spočiatku aranžovala zo sušených, no neskôr prešla k čerstvým. Dnes ju najviac tešia rezané kvety. „Je to pre mňa relax. Nadchnem sa zakaždým, keď prídu čerstvé ruže veľké ako dlaň. Je to radosť pozerať.“

V sortimente kvetinárstva nájdete pestrú paletu – od ruží, chryzantém či eukalyptu, až po netradičné druhy ako stabilizované ruže, ktoré vydržia aj niekoľko rokov. Monika kladie dôraz na kvalitu aj výdrž. Napríklad karafiáty podľa nej vydržia aj dva týždne. Zákazníkom ponúka aj sezónne trendy „farba roka“ je podľa nej hnedá a moka, čo zohľadňuje aj pri tvorbe kytíc.

Na Deň matiek pripravuje vkusné miniboxy s ružami a drobnými kvetmi, ale aj zmiešané kytice či darčekové balenia. Nechýba ani pietny sortiment – kahance, vence, sviečky či zapaľovače. Jej výhoda je aj poloha, kvetinárstvo sa nachádza na trase smerom k cintorínu.

Sezónne bude ponuku obmieňať – teraz prichádza obdobie hortenzií a pivoniek, neskôr možno aj svadobné aranžmány. Do budúcna by rada rozšírila sortiment sušených kvetov aj črepníkových rastlín. Osobitne pripravuje sortiment na vkusné kytičky na blížiaci sa Deň matiek.

Zákazníkov si získava aj férovými cenami. „Snažím sa, aby si kyticu mohol dovoliť každý. Radšej zarobím menej, ale udržím si ľudí,“ hovorí. Za podnikaním stojí aj rodinné zázemie. Prevádzku jej pomohol vymaľovať manžel, nábytok vyrobili z recyklovaných materiálov v industriálnom štýle. Zaujímavosťou je, že hneď vedľa má prevádzku aj jej brat, dlhoročný holič.

Monika sa neustále vzdeláva. Absolvovala viacero floristických kurzov, napríklad s uznávanou Masterflorist Klarisa Szép Vígh, floristický kurz v Žiline či kurz s Silviou Pavúrovou, známou z televízie. Absolvovala aj školenie u uznávaného floristu Milana Danihela alias Guru – známeho zo šou Mojsejovci. „Z každého kurzu som si odniesla niečo inšpiratívne. Chcem, aby boli moje kytice originálne, nápadité, iné. Rimavská Sobota si to zaslúži,“ dodáva.

Zdroj: PR-článok, Botanika Rimavská Sobota

<p>The post Kvetinárka z Hrnčiarskych Zalužian oživila tradíciu na ulici SNP v R. Sobote. Zaujať hodlá i na Deň matiek first appeared on vobraze.sk.</p>

Dominika Husárová z Hrnčiarskych Zalužian (okres Poltár) študuje slovakisticko-mediálne štúdiá. Už druhý rok spieva v FSk Hráči a má vlastnú reláciu v študentskom rozhlase. Do budúcna by rada pracovala v rádiu, alebo v televízii. Neláka ju však stať pred kamerou, ale za ňou.

Ako dieťa začínala Dominika s folklórom v krúžku Podkovička na Základnej škole P. Dobšinského v Rimavskej Sobote. Po čase skúsila FS Rimavan, ktorý navštevoval aj jej starší brat Tomáš. „Ja som sa dosť hanbila, oni boli už takí zabehnutí. Tým, že som sa hanbila, tak som z toho upustila po pár mesiacoch. To aj trošku teraz ľutujem,“ spomína pre vobraze.sk Dominika Husárová na obdobie, kedy na pár rokov folklór odložila bokom. K ľudovej hudbe sa vrátila v súbore Hrnčiarka z Hrnčiarskych Zalužian. Vďaka nemu prekonala trému a prvýkrát vystúpila ako sólová speváčka.

Dominika sa aktuálne pripravuje na štátnice a dokončuje bakalársku prácu na UPJŠ v Košiciach. Popri škole účinkuje vo FSk Hráči, ktorý pred pár rokmi vznikol odčlenením od viac známeho FS Hrnčiarka. V ňom mladá folkloristka spievala od štrnástich rokov. „Ani sa nedá povedať, odkiaľ súbor Hráči je, lebo sme od Zalužian, Sušian. Vedie nás Peťo Klajban z Hrachova, chodí k nám ujo Krahulec z Kokavy, ale máme členov aj z iných miest,“ priblížila Dominika, pochádzajúca z rodiny žijúcej folklórom. Jej starší brat Tomáš tancoval v SĽUK-u a mama je tiež súčasťou Hráčov. Otec je podľa Dominiky folklorista iba srdcom a smeje sa, že je ich rodinný manažér a šofér.

Najbližšie čaká FSk Hráči vystúpenie v Divíne už túto sobotu pri príležitosti Divínskeho fašiangového hodovania a ešte v ten istý večer vystúpia na Poľovníckom plese v Revúcej. „Máme pripravený aj taký scénický program na tému fašiangov, s ktorým vystupujeme už druhý rok. Po fašiangoch máme počas pôstu chvíľu prestávku a potom začína leto a to je vždy zaujímavé,“ dodáva dlhoročná folkloristka, ktorá podľa vlastných slov ľutuje, že v mladosti odišla z FS Rimavan a nenaučila sa tancovať.

Dominika Husárová vyštudovala Strednú pedagogickú školu v Lučenci, ale vraj už veľmi skoro prišla na to, že v tejto profesii svoju budúcnosť nevidí. Keď si teda vyberala vysokú školu, jej voľba padla na žurnalistiku. „Mamina mi vtedy povedala, aby som skúsila aj niečo viac všeobecné. Tak som si vybrala žurnalistiku v Bratislave, aj masmédiá v Košiciach. Prijali ma na obe,“ prezradila Dominika, ktorá napokon poslúchla radu mamy a dnes jej je vďačná. Zistila totiž, že práca v rozhlase, či s kamerou ju baví viac ako písanie. „Na škole som si našla záľubu v kamerovaní, strihaní a postprodukcii. Už predtým som zvykla točiť vtipné videá a paródie a potom som to upravovala a púšťala kamarátom. Ale v škole sme mali zadanie a ja som natočila dokument o Zalužanoch,“ hovorí, že aj keď s odstupom času vidí chyby, bola to pre ňu dobrá skúsenosť, ktorá jej ukázala nový smer.

V škole objavila aj ďalšie svoje hobby. “ Je to taká záľuba, ku ktorej som prišla v Košiciach. Máme internetové študentské rádio. Ja som pred dvomi rokmi začala chodiť do tohto študentského rozhlasu, kde som aj zistila, že práve rozhlas ma baví. Mala som vlastnú reláciu každú stredu,“ prezradila Dominika. Dlhé roky bojuje s trémou, aj keď má za sebou stovky vystúpení. „Pracujem na sebe a hovorím si, že keby som ju nepotlačila, budem to ľutovať. Spomeniem si, že som odišla z FS Rimavan a vidím, aký je môj brat, a že už by som mohla aj ja byť dobrá tanečníčka,“ hovorí Dominika, ktorá spolupracovala aj s našou redakciou internetových novin.

Do budúcnosti má veľa plánov. Ako však priznala, ešte stále má pocit, že sa hľadá. „Chcela by som začať v rozhlase, alebo aj v televízii za kamerou. Predstaviť by som si to vedela aj v strižni,“ poznamenala s tým, že potom sa vraj uvidí, kam ju osud zaveje. Uvažovala aj nad podcastom, ale zatiaľ má pocit, že neprišiel ten správny čas. Rada by dostala moderným spôsobom do povedomia zabudnuté ľudové zvyky. Zatiaľ ale nemá presnejšiu predstavu, ako. Počas písania bakalárskej práce na tému Ľudová kultúra vo verejnoprávnom rozhlase počúva nahrávky v rozhlasovom archíve a plánuje preskúmať aj televízny archív.

Hoci bola Dominika od detstva aktívna športovkyňa, priznáva, že pri ničom dlho nevydržala. Chvíľu hrala florbal, neskôr futbal za tím Hrnčiarskych Zalužian. Najdlhšie ju vraj bavil volejbal. Futbalu sa stále venuje, ale už za kamerou. Robí totiž záznamy zápasov mužstva v obci, v ktorej žije od svojich šiestich rokov. V Hrnčiarskych Zalužanoch okrem futbalu natáča a robí zostrihy aj zo slávností.

Chvíľu sa venovala aj hre na heligónku. So smiechom prezradila, že majú v rodine jednu putovnú, ktorá už roky čaká na svoju chvíľu. Dostala ju jej mama od svojho otca, ktorý vždy miloval folklór. Neskôr na ňu skúšal hrať Dominikin brat Tomáš a napokon aj samotná Dominika.
A ktoré vystúpenie považuje za nezabudnuteľné? „Chodila som na folklórne slávnosti do Detvy každý rok a predstavovala som si, aké by to bolo stáť na pódiu a že by ma počuli ľudia. V roku 2022 sme s Hráčmi vystupovali na malom pódiu. To bol taký môj splnený sen,“ odvetila vysokoškoláčka.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Folkloristka Husárová z H. Zalužian si našla záľubu v kamerovaní a baví ju rozhlas first appeared on vobraze.sk.</p>

Vystupujú na rôznych podujatiach, ale aj na oslavách, jarmokoch, svadbách. Členovia OZ Hráči udržiavajú nestrojený, autentický folklór a spájajú folkloristov z Hrnčiarskych Zalužian, Hrachova, Poltára, Lučenca či Detvy i Krupiny. Prinášajú ľuďom to, čo baví aj ich samotných. Majú vášeň pre ľudovú kultúru, ktorá pramení najmä od jeho zakladateľov. 

„Ľudia si s nami radi zaspievajú. Stáva sa to dosť často, hlavne, keď poznajú pesničky. V repertoári máme veľa pesničiek a prispôsobujeme ich podľa kraja, kde hráme, či už je to Podpoľanie, Hont, Malohont, Horehronie. To väčšinou ľudí vyhecuje a zo srdca si spoločne zaspievame. Dávame do toho to najlepšie, čo máme pre ľudí,“ priblížil pre vobraze.sk spevák FSk Hráči Juraj Haško. Spolu s ním boli zakladajúcimi členmi tejto folklórnej skupiny aj Peter Klajban a Juraj Krahulec st. (76). Ten je najstarším členom zoskupenia. „Sme veľmi vďační, že ho máme. Možno niekto by si povedal, že má už svoje roky, ale veľakrát aj nás ešte potiahne, keď je treba. Je to v ňom stále,“ hovorí s úctou Haško. Te spieva už niekoľko rokov a je samoukom v hre na heligónku. Tento koníček však radšej prenecháva svojim parťákom.

„Chlapci hrajú dobre, silu v hlase mám a radšej to uspievam,“ povedal s úsmevom Haško, ktorý sa učí hrať na fujare. Ak všetko dobre pôjde, predstaviť by sa mal na jeseň na Mitrovaní vo Veľkých Teriakovciach. Do združenia Hráči prešiel a spolu s heligonkárom Petrom Klajbanom z FS Hrnčiarka. Ten začínal hrať na husle, ale verný je heligónke. Okrem nich majú už viac ako desať ďalších členov, s ktorými chodia po zábavách, spolu je ich štrnásť.  

„Sme teraz, čo sa zloženie týka, utrasená partia a je tam vidno súdržnosť. Máme všetci svoje zamestnania. Je to pre nás psychohygiena, kde počas hrania vypneme hlavu a nemyslíme na iné problémy. Podobne to dúfam prenášame aj na ľudí v našom okolí,“ hovorí Haško. Podľa Petra Klajbana sa postupne snažia nacvičovať stále nové programy i vystúpenia a spestriť ich scénickou a tanečnou zložkou.

„Tým, že sa naše združenie stále rozrastá, pre jeho fungovanie a stopercentné nasadenie členov, nám stále chýbajú financie na zakúpenie krojov pre nových nadšencov. Deň čo deň akcie pribúdajú a radi by sme zapojili na ne všetkých, ktorí sú súčasťou združenia,“ priblížil Klajban. Najmladší z ich členov má 22 rokov. Prevažne ženská časť zoskupenia bola v súboroch Poltárice či Spievanky.  „Chceme vysloviť poďakovanie našim rodinám, ktoré nám vo veľkej miere umožňujú túto našu záľubu. Obzvlášť mojej manželke,“ zdôraznil Klajban.  

Vznikli v roku 2021 a po vystúpeniach chodia už viac ako rok. Počas leta sú veľmi žiadaní a cez víkendy absolvujú aj viacero akcií. Najviac boli zatiaľ štyri, keď začínali už v piatok na Vatre zvrchovanosti, ktorá bola zapálená na Kurinci. Nacvičených majú niekoľko vystúpení. Napríklad vianočné, novoročné, Kuba a fašiangové pásmo a chystajú aj jánske pásmo.  Aktuálne sa snažia cvičiť tému hrnčiarstvo spojenú aj s divadelným programom. Akcie, kde ich volajú, majú až do polovice októbra.

Program FSk Hráči sa skladá najmä z mužských a ženských piesní orientovaných na Podpoľanie. Kroje majú tiež vo vzoroch Podpoľania, pestrofarebné. „Chceme, aby naše kroje hrali farbami, nemusia byť rovnaké,“ poznamenal. Hrajú piesne bez špeciálnych úprav, ako sa niekedy na dedinách hralo. „Tak to chceme aj zachovať. Je nám to srdcu bližšie. Sme chlapci a dievčatá z dediny a pre nás to je také vlastnejšie. Ak sa to tiež niekomu páči, budeme radi, keď si to s nami prídu vyskúšať,“ odkazuje Haško. Na podujatiach podľa neho vidia, že sa mladí chytajú a baví ich folklór. „Je však veľa ľudí, čo sa boja pódia. S týmto už problém nemáme a takisto zabavíme ľudí na jarmoku pri stánku, ako aj z pódia. Ak ste priaznivcom folklóru, príďte medzi nás, radi vás to skúsime naučiť,“ dodáva. Najbližšie vystupujú na festivale Koliesko v Kokave nad Rimavicou a potom na Sihle či veľkom festivale v obci Hrušov.

Medzi ambície Hráčov je rozhodne dostať sa ešte viac do povedomia. „Chceme robiť to čo, robíme a v minimálne takom rozsahu, ako doteraz. Chceme sa dostávať aj na zvučnejšie podujatia a na väčšie pódiá a ukázať ľuďom, že sa to dá aj autenticky, nielen umelecky,“ uzavrel Haško s tým, že ich účinkovanie stojí na Petovej žene.

<p>The post Partia nadšencov folkloristov pod názvom Hráči zabáva ľudí i seba + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Pavel Skýpala z Hrnčiarskych Zalužian je veliteľom družstva na Hasičskej stanici v Poltári. Odmalička bolo jeho snom stať sa príslušníkom Hasičského a záchranného zboru. Celý svoj život prejavoval kladný vzťah k folklóru, ale aj divadlu, čo ho postupne priviedlo k vykonávaniu úlohy starejšieho na svadbách. „Prácu hasiča neberiem ako povolanie, ale poslanie a rovnako tak vnímam aj funkciu starejšieho,“ povedal pre vobraze.sk Pavel Skýpala (37), rodák zo Slanej Lehoty. S rodinou žije už 12,5 roka v spomínaných Hrnčiarskych Zalužanoch.

Pred nástupom do zboru pracoval v oblasti stavebnín. Hasičskú uniformu si oblieka osemnásť rokov. „Každý mladý chlapec túži byť hasičom a mne sa to splnilo,“ skonštatoval Skýpala. Predtým, než sa stal veliteľom družstva, zastával rôzne funkcie. Má pod sebou skupinu zostavenú zo šiestich členov, ktorým velí pri zásahoch. Na práci hasiča ho najviac zaujalo to, že pomáha druhým ľuďom, a to nezávisle na tom, či ide o záchranu života, alebo majetku. „Keď ideme niekde, kde sa niekomu niečo stalo, som rád, že sme my tí, ktorí dokážu tomu človeku pomôcť,“ hovorí Pavel Skýpala.

Sú však aj chvíle, keď, bohužiaľ, nedokážu ľudský život zachrániť. Podľa slov Skýpalu takéto udalosti vedia človeka značne poznačiť. „Najhoršie je, že nikdy nevieme, do čoho ideme, či sú tam naši príbuzní, alebo nie sú. Človek ide stále naplno a aj v tom adrenalíne musí svoju prácu vykonať najlepšie ako vie,“ priblížil. Pavel je zároveň členom Dobrovoľného hasičského zboru v H. Zalužanoch.

Práca hasiča ho napĺňa, ale našiel si popri nej záľubu v úplne inej oblasti. Štyri roky zastáva na svadbách funkciu starejšieho. V minulosti pôsobil v poltárskom ochotníckom divadle, v ktorom hral rôzne postavy. Divadlo mu samo osebe zaberalo veľa voľného času, preto sa rozhodol ukončiť pôsobenie v ňom. „Potom ma oslovila manželkina kolegyňa, či by som si nechcel vyskúšať úlohu starejšieho, a tak som to skúsil. Keď ma niekto odvtedy osloví, rád prídem,“ hovorí Pavel Skýpala.

Program mu pomohol zostaviť jeho známy Roman Malatinec, ktorý tiež robí starejšieho. „Dal mi nejakú inštruktáž. Ja sa to snažím robiť tak, ako to bolo niekedy, teda aj s odobierkou z jednej i druhej strany,“ ozrejmil. Úlohou starejšieho počas svadby je hlavne usmerňovať hostí, oznamovať im, čo bude nasledovať, ale celkovo pomôcť mladomanželom s organizáciou večera. Za rok v priemere navštívi Skýpala okolo desať svadieb. „Neberiem to tak, že musím byť preč každý víkend, skôr to robím pre známych, ale aj keď ma osloví niekto druhý, som rád, že mu môžem spríjemniť svadobný deň,“ doplnil.

Jeho vzťah k folklóru sa prejavoval už v mladšom veku. Navštevoval FS Kokavan v Kokave nad Rimavicou. Cudzie mu nie sú ani hudobné nástroje. Osem rokov hrával Pavel Skýpala na husliach a dnes si príležitostne zahrá na heligónke. K folklóru vedie aj svoje dve dcéry, ktoré navštevujú FS Poltárica v Poltári. Vo voľnom čase sa snaží najviac venovať rodine, ale aj poľovníctvu, ktoré sa stalo jeho záľubou.

Zdroj: Dominika Husárová, foto: album P. Skýpalu

<p>The post Skýpala velí družstvu na poltárskej hasičskej stanici. Na svadbách zastáva funkciu starejšieho first appeared on vobraze.sk.</p>

Profesionálne sa venoval folklórnemu tancu, teraz sa chce stať záchranárom. Tomáš Husár z Hrnčiarskych Zalužian tancoval v renomovanom Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve (SĽUK). Teraz si plní detský sen a chce sa stať záchranárom.

Tomáš pracuje ako vodič záchranky. Ako prezradil, už od detstva mal sen dostať sa k hasičom alebo záchranárom. „S týmto cieľom som aj nastupoval ako 15-ročný na Strednú zdravotnícku školu v Lučenci, že sa nechcem venovať nemocničnej zdravotnej starostlivosti a viac – menej som inklinoval k záchranárstvu. SĽUK bola len taká odbočka a po skončení pôsobenia v súbore som dostal možnosť vrátiť sa naspäť k tomuto môjmu snu a snažím sa v ňom dostať čo najďalej,“ vysvetlil pre vobraze.sk mladý zdravotník Tomáš Husár (25). V SĽUK-u skončil pred dvomi rokmi. Popri svojej práci študuje záchranársky program na Strednej zdravotníckej škole v Bratislave. Je to doplnkové štúdium, ktorým si každý môže po maturite doplniť a rozšíriť svoje vedomosti.

Štúdium je trojročné a ukončuje sa maturitnou skúškou. „Teraz som druhák a o rok a pol, keď by som mal ukončiť toto štúdium, by som mal byť už plnohodnotný záchranár,“ povedal Tomáš. Podľa jeho slov je v prvom ročníku veľa teórie, no druhý je už živší. Ich prax momentálne prebieha v ružinovskej nemocnice, kde budúci zdravotníci na oddeleniach skúšajú a trénujú výkony pod dohľadom zdravotných sestier a lekárov. „V treťom ročníku by sme už mali mať aj prax na záchrankách,“ doplnil Tomáš. Hovorí, že táto práca ho veľmi baví a myslí si, že aj dlho bude. „Veľmi ma dokáže zohriať pri srdiečku, keď dokážeme pomôcť človeku, ktorý to potrebuje,“ zdôraznil.

Tomáš z časových dôvodov ukončil po roku štúdium na FTVŠ v Bratislave. Spoluprácu skončil aj v tanečnej škole pre deti. Tancu sa však venuje príležitostne naďalej. Objavuje sa ako tanečník v novooživenom predstavení Na skle maľované, za ktorým je režisér Ján Ďurovčík. Podľa Tomášových slov sa do projektu dostal cez známeho zo SĽUK-u, keď hľadali chlapcov, ktorí sa venovali folklóru. „Po nejakom čase som dostal ponuku robiť s Jánom Ďurovčíkom program Cigáni idú do neba, v ktorom Slovenské divadlo tanca spolupracuje s Cigánskymi diablami. Keďže medzi chalanmi boli prevažne „sľukári“, ktorí tam chodili vypomáhať a oni nemohli, tak urobili novú partiu a do nej som sa dostal ako náhradník,“ spomína Tomáš.

Vďaka tomuto angažmánu dostal v júni tohto roku až do Abú Zabí, hlavného mesta Spojených arabských emirátov. Prezradil, že to bol jeho prvý dlhší let a bol plný očakávaní z nových zážitkov. „Leteli sme z Viedni a pristáli v Dubaji, tam má úplne uchvátilo to obrovské letisko. Do Abú Zabí sme sa potom presúvali autobusom. Viac-menej ma ohúrilo všetko, od architektúry, podnebia, mora, ľudí, všetci boli zlatí, milí. No najväčší šok sme zažili z teplôt, lebo cez deň tam bolo vyše 50 stupňov a vtedy sa vôbec nedalo normálne prechádzať po ulici. V podstate sme deň strávili buď na hoteli, alebo v divadle na skúškach, “ spomína.

Vianoce sú pre neho hlavne o stretnutí s najbližšími. „Som rád, keď sa vždy dokážeme stretnúť všetci tí, ktorí sa máme radi,“ hovorí Tomáš. Na 24. december sa mu podarilo vymeniť si službu, a tak si mohol štedrovečernú večer užiť doma v Hrnčiarskych Zalužanoch. Ako prezradil, na Štedrý deň dodržiavajú pôst, čiže ráno zjedia rybaciu pomazánku a do večere sa už nič nemôže jesť. „No pri tých všetkých prípravách, chystaní večere a pri tom vianočnom zhone u nás nikto na to jedlo ani nepomyslí, až kým ho neuvidí na tom stole,“ hovorí s úsmevom Tomáš Husár. Na štedrovečernom stole u nich nesmú chýbať tradičné jedlá ako kapustnica, šalát či vyprážaná ryba. Tomáš šiesty rok žije v Bratislave, no domov sa vždy rád vracia. Aj do Klenovca, medzi svojich niekdajších kolegov a kamarátov z folklórneho súboru Vepor.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album Tomáša Husára

<p>The post Tomáš z Hrnčiarskych Zalužian tancoval v SĽUK-u. Chce sa stať záchranárom first appeared on vobraze.sk.</p>

Na Vianoce nemôže chýbať v rodine novinárky Lenky Varinskej (za slobodna Perželovej), ktorá pochádza z Hrnčiarskych Zalužian, živý stromček, linecké koláče, parížske rožky, päť kíl majonézového šalátu a tradičný kyseľ s „lapieňmi“ od starkej, alebo inak nazvané langoše. Známa tvár z obrazoviek TV Markíza má z vianočných rozprávok najradšej Mrázika. Predsavzatia do nového roka si Lenka zvyčajne nedáva. Podľa jej slov sa človek dokáže zmeniť počas celého roka, keď má tu potrebu. Jej najväčším želaním je, aby boli všetci hlavne zdraví.

V súčasnosti si užíva materskú dovolenku s dcérkou Lyriannkou. Lenkin manžel Peter Varinský je moderátorom markizáckych Športových novín. V detstve dodržiavali v jej rodine v Hrnčiarskych Zalužanoch isté tradície. „Vždy pred večerou na Štedrý deň sme chodievali všetci spoločne na cintorín, potom sme sa pomodlili pri stromčeku a nasledovala večera. Po nej sme si rozbalili darčeky a pred polnocou sa vybrali na omšu do vedľajšej dediny,“ ozrejmila pre vobraze.sk Lenka Varinská (31).

V rodinke, ktorú si založila, si našli tradície, v ktorých vidia zmysel. „Sviečky napríklad zapaľujeme jedine doma. Po večeri chodíme zakvačiť kamarátom na bráničku darčeky, a keď sa vrátime domov, zázračne aj nám niečo pribudne pod stromčekom. Nehráme to však vôbec na Ježiška a ani na žiadne iné imaginárne postavy. Skôr sme k dcérke úprimní a veľa sa bavíme o tom, kto ten Ježiško bol, prečo si ho ľudia pripomínajú a zároveň sa v tom celom snažíme zachovať aj čaro z objavovania darčekov,“ priblížila Štedrý deň Lenka Varinská.

Pred rokom a pol vstúpila do stavu manželského s Petrom Varinským. Na svoje nové priezvisko si zvykla podľa jej vyjadrenia pomerne rýchlo. „A to hlavne z toho dôvodu, že moje rodné priezvisko skomolil takmer každý druhý človek,“ poznamenala. Spoločne s manželom a dcérou Lyriannkou (3) prežívajú krásne chvíle. „Aby sme nič nezakríkli, hovoríme, že sa máme vďačne. Užívame si to, čo máme a čo nám bolo dopriate,“ uviedla Lenka. Bývajú pri Bratislave.

Od prvého momentu si užíva neopísateľný dar, ktorý jej bol dopriaty, a to stať sa rodičom. Je to pre ňu najväčšia radosť a do konca života bude za tento moment vďačná. Verí, že deti sú zrkadlom správania dospelých, a preto jej slovník vylučuje pojem ako dobré a zlé dieťa. „Za každým zlým správaním dieťaťa sa skrýva len jeho nenaplnená potreba. Snažíme sa teda správať a hovoriť tak, aby sme boli tou najlepšou verziou seba. A keď vidíme, že sa Lyruška pridáva, máme z toho radosť,“ vysvetľuje Lenka. Zažíva obdobie plné lásky a nových vecí, kedy môže spolu s dcérkou rásť a napredovať. Po ukončení materskej dovolenky by sa rada vrátila do televízneho prostredia, ktoré jej spoločne s reláciou Reflex prirástlo k srdcu.

Kým je dcéra Lyriannka v škôlke, Lenka sa s nadšením venuje pečeniu kváskových chlebov, dokonca aj tých bezlepkových. „ Miesim a patlám sa s múkou, a keď príde Lyruška, snažím sa už venovať jej,“ doplnila Lenka.

Lenka zakotvila v Markíze v roku 2012. Najprv bola redaktorkou spravodajského portálu tvnoviny.sk, neskôr prispievala reportážami do Televíznych novín, odkiaľ prešla do Reflexu. Jej novinárske začiatky sú späté s regionálnou televíziou GTV v Rimavskej Sobote.

Zdroj: Dominika Husárová, foto: album L. Varinskej

<p>The post Novinárka Lenka má z vianočných rozprávok najradšej Mrázika. Poznáte ju z obrazoviek TV Markíza. Pochádza z Hrnčiarskych Zalužian first appeared on vobraze.sk.</p>