Vo Fiľakove došlo k tragickej udalosti, ktorá sa odohrala počas nočného plesu v Mestskom kultúrnom stredisku. Prišiel o život 20-ročný mladík z obce Hajnáčka. V spoločenskej sále sa s ním pretrhlo zábradlie pri veľkom francúzskom okne. Muž vypadol asi z desiatich metrov. Podľa slov banskobystrickej policajnej hovorkyne Nikoly Žabkovej okolnosti smrti mladého muža polícia vyšetruje ako prečin usmrtenia a bližšie informácie zatiaľ vzhľadom na vyšetrovanie nie je možné poskytnúť.

Mesto Fiľakovo vyjadrilo hlbokú sústrasť pozostalým a zároveň uviedlo, že do vyšetrovania tragédie vstupuje naplno. Ako uviedli na sociálnej sieti mesta, poskytujú plnú súčinnosť pri vyšetrovaní tejto tragédie. Keďže podobné zábradlia sú aj na ďalších poschodiach budovy, prístup k nim bude až do ukončenia vyšetrovania, zrejme do jarnej rekonštrukcie prísne regulovaný a kontrolovaný.

Budovu kúpilo mesto pred 14 rokmi a postupne ju rekonštruuje. Oprava sa zatiaľ týkala aj okien. Podľa informácií primátora Fiľakova Attilu Agócsa okná boli menené z vnútra, takže fasády, šanbrán a ani zábradlia sa rekonštrukcia netýkala. Samospráva má pokračovať exteriérovými opravami a budúci rok, financie na opravu fasády dostali z fondov.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Mladý muž z Hajnáčky neprežil pád z okna počas plesu vo Fiľakove first appeared on vobraze.sk.</p>

Ľuboslava Porubovičová z Tomášoviec patrí k najvýraznejším osobnostiam špeciálnej pedagogiky v regióne. Celý svoj profesijný život venovala deťom, ktoré potrebujú individuálny prístup, či už pre sluchové postihnutie, narušenú komunikačnú schopnosť, vývinové poruchy učenia alebo autizmus. Podieľala sa na pomoci pre stovky rodín a jej odborné postupy výrazne ovplyvnili špeciálne školstvo v Lučenci aj širšom okolí.

Ako dieťa ju zaujalo, keď po meste videla skupinky detí komunikujúcich s učiteľkou netradičným spôsobom. „Boli istým spôsobom iné a dorozumievali sa za pomoci posunkového jazyka. Tam som vnímala, že takéto niečo existuje a možno som chcela o špecifikách tohto zdravotného postihnutia a fungovania týchto ľudí vedieť viac,“ hovorí pre vobraze.sk Ľuboslava Porubovičová. Počas štúdia na Gymnáziu B. S. Timravy v Lučenci ju zaujalo práve učiteľstvo pre žiakov vyžadujúcich osobitnú starostlivosť. Rozhodujúci impulz podľa nej prišiel vo chvíli, keď objavila logopédiu a svet detí s poruchami komunikácie. Pokračovala preto na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. „Keďže v Lučenci existovala silná tradícia školy pre žiakov so sluchovým postihnutím, zvolila som si aprobáciu surdopédie – pedagogiku sluchovo postihnutých,“ vysvetlila s tým, že slovenčina a biológia ju bavili, no predstava klasickej učiteľky ju nelákala.

Po štúdiu sa vrátila do regiónu Novohradu s túžbou pracovať ako logopedička. Miesto v nemocnici však bolo obsadené, a tak nastúpila do školy pre sluchovo postihnutých. „A som za to veľmi vďačná. Zapadla som tam a úplne som sa v tej práci našla.“ Kolektív pedagógov a aj moje prvé odborné kroky viedol významný odborník, riaditeľ školy Ondrej Matuška. „Bol to človek európskeho formátu. Mala som šťastie, že som sa učila od neho. Keď mal šesťdesiatku, musel podľa vtedajšieho zákona z pozície odísť,“ spomína Porubovičová, ktorá po jeho odchode prebrala vedenie školy. Spomína, že bola síce veľmi mladá, ale o to odhodlanejšia. Na tejto pozícii zotrvala 21 rokov. Počas tohto obdobia sa teší najmä z toho, že špeciálno-pedagogická poradňa rozšírila činnosť o logopedickú poradňu a škola začala flexibilne reagovať na meniace sa potreby detí aj trend inklúzie. „Chceli sme byť najlepší pre deti, zachytiť nové trendy a odborné postupy.“

Popri tom desať rokov učila ako externá pedagogička na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Výskumne sa venovala aj osvojovaniu čitateľských zručností u detí so sluchovým postihnutím pod vedením známej profesorky Dariny Tarcsiovej. „Čo som získala, chcem v regióne aj uplatniť,“ hovorí Porubovičová. Spomína aj na prípady detí a rodičov, ktorí preukázali obrovskú obetavosť. „Je to pre mňa záväzok. Títo rodičia si zaslúžia viac,“ zdôrazňuje.

Rastúce potreby rodín ju priviedli k myšlienke založiť súkromné centrum špeciálno-pedagogického poradenstva. V roku 2017 na vlastnú žiadosť zo ZŠ pre žiakov so sluchovým postihnutím a pre žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou odišla a od vtedy pracuje v súkromnom centre poradenstva a prevencie. Po zmene legislatívy bolo pred dvomi rokmi súkromné centrum rozdelené: v Poltári vzniklo centrum so špecializáciou na autizmus (s celoslovenskou pôsobnosťou) a v Lučenci centrum pre všetky deti, žiakov a študentov, s akýmikoľvek potrebami, vzhľadom na zloženie odborných zamestnancov pomáha najmä klientom s poruchami učenia a narušenou komunikačnou schopnosťou. Ako poznamenala, ich služby využívajú rodiny z celého južného Slovenska, z Lučenca, Rimavskej Soboty, Poltára, ale aj zo vzdialenejších okresov.

Porubovičová upozorňuje, že poruchy učenia nie sú „nepozornosť“ ani lenivosť. „Sú vrodené, geneticky podmienené a dajú sa odhaliť už krátko pred vstupom dieťaťa do školy. Keď majú obaja rodičia dyslexiu, je sedemdesiatpercentná pravdepodobnosť, že ju bude mať aj dieťa,“ vysvetľuje. Preto je kľúčové začať s intervenciou čo najskôr. Podľa nej existujú vedecky overené metódy diagnostiky, ktoré pomáhajú správne nastaviť vzdelávaciu cestu detí. „Som veľmi prísna na to, aby boli postupy overené, preskúmané a odborne správne,“ hovorí.

Priznáva, že práca je náročná aj emočne. Veľkou oporou je pre ňu manžel, taktiež špeciálny pedagóg. „Zaslúžil sa o to, že sa v špeciálnej škole zriadilo osobitné oddelenie pre žiakov s viacnásobným postihnutím aj pre žiakov s autizmom s mentálnym postihnutím. Je to pre mňa ukľudňujúce, že doma nemusím zdĺhavo vysvetľovať, čo mám za problém. Stačí povedať jedno slovo a rozumieme si.“ Ich syn sa síce vydal iným smerom, no synovec je logopéd.

Každodenné úspechy aj úsmevné situácie

Medzi najväčšie radosti Porubovičovej patrí, keď sa dieťa vďaka správnej diagnóze posunie dopredu, zvládne strednú školu alebo sa dokáže začleniť medzi rovesníkov. „Sú to zlomové momenty, ktoré povzbudia rodinu aj nás.“ Stretáva aj svojich bývalých žiakov. „Niektorí sa stali pedagógmi. Dokonca mojimi kolegami. To je pre mňa veľmi silné.“

Popri náročnej práci zažívajú aj úsmevné situácie, najmä keď deti s autizmom chápu veci doslovne. „Oni často nepochopia iróniu či prenesený význam, a tak vznikajú aj vtipné príhody. Povedala som: ‘Hoď mi to tam.’ A dieťa to hodilo cez celú miestnosť,“ smeje sa. Učíme sa každý deň. Deti nám pripomínajú, aby sme boli zrozumiteľní a jednoznační.“

Internet je podľa nej plný nevedeckých metód a zázračných „terapií“. „Rodičia sa boja a chytajú sa čohokoľvek. Je dôležité ísť za odborníkom a nenechať sa zlákať drahými, neoverenými postupmi.“ Základom úspechu je podľa nej tímová práca pedagógov, špeciálnych pedagógov, psychológov a rodičov.

Pred niekoľkými mesiacmi jej poslanci mestského zastupiteľstva v Lučenci udelili Cenu mesta. Ocenenie prijala s pokorou. „Veľmi ma to prekvapilo a potešilo. Ľudia často považujú za samozrejmosť to, čo majú doma. A naše centrá nie sú samozrejmosť. Som rada, že si to mesto všimlo,“ povedala.

Porubovičová povzbudzuje aj budúcich špeciálnych pedagógov. „Nebojte sa toho. Je to povolanie, ktoré umelá inteligencia nenahradí. Dieťa musíte vnímať všetkými zmyslami a to vie iba človek.“ Vo voľnom čase rada číta, vzdeláva sa, cestuje a spoznáva nové kultúry. Najradšej však hovorí o tom, čo ju najviac napĺňa: pomáhať deťom a rodinám, ktoré to potrebujú.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Ľuboslava Porubovičová

<p>The post Pomáha deťom s poruchami učenia či sluchovým postihnutím. Práca riaditeľky Porubovičovej z Tomášoviec ovplyvnila stovky rodín first appeared on vobraze.sk.</p>

Tréner Zápasníckeho oddielu Lokomotíva Rimavská Sobota Michal Radnóti má ambície pokračovať na reprezentačnej scéne. Jeho funkčné obdobie na poste reprezentačného kouča voľnoštýliarov do 15 rokov sa končí. „Prihlásim sa do výberového konania na funkciu reprezentačného trénera voľnoštýliarov v kategóriách do 15 rokov a rovnako do 17 rokov. Uvidím, ako to dopadne. Odpoveď na to prinesú nasledujúce týždne. Chcel by som však naďalej pôsobiť aj ako tréner na národnej úrovni,“ povedal pre vobraze.sk Michal Radnóti. Okrem toho na súťažiach v rámci Slovenska dohliada na dodržiavanie pravidiel ako rozhodca.

Vo Fiľakove sa uplynulú sobotu konali majstrovstvá Slovenska mladších žiakov v zápasení grécko-rímskym štýlom. Farby rimavskosobotského oddielu na nich hájili dvaja zástupcovia. Bronzovú medailu si priniesol Štefan Nagy (do 85 kg). V jeho hmotnosti zápolili traja pretekári. „Pre Štefana Nagyho i Róberta Horvátha (do 49 kg) boli majstrovstvá Slovenska zhodne prvou súťažou. Zápaseniu sa začali venovať iba nedávno a absolvovali iba pár tréningov. Skúsenejší Alex Kadáš na národnom šampionáte pre chorobu neštartoval. Štefan Nagy prehral so súperom, ktorý bol skúsenejší. V tom druhom zápase mal aj dobré momenty, ale nedotiahol akcie do konca a podľahol súperovi. Dôležité však bolo, že sa nezľakol súperov. Má dobrú váhu i prístup rodičov, takže v jeho prípade tam je možno perspektíva smerom do budúcnosti. Táto bronzová medaila ho môže nakopnúť. Nechýbalo veľa k tomu, aby Róbert Horváth bojoval o medailu,“ priblížil Radnóti.

Podľa jeho slov majú v Lokomotíve najmenej zápasníkov práve v kategórii mladších žiakov. „Tento výpadok trvá už dlhší čas, hoci prípravku máme tiež. Nechceme deti „prepáliť“ v tomto mladom veku. Skôr sa venujeme starším žiakom či kadetom a juniorom. Sem – tam nám však vyskočia šikovní chlapci medzi mladšími žiakmi,“ uviedol Michal Radnóti.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album M. Radnótiho

<p>The post Rimavskosobotský zápasník Nagy si priniesol bronz z majstrovstiev Slovenska. Michal Radnóti má ambície pokračovať na reprezentačnej scéne first appeared on vobraze.sk.</p>

Krisztián Bari prispel gólom k sobotňajšej výhre futbalistov MŠK Žilina v Michalovciach. Dvadsaťštyriročný rodák z Fiľakova prekonal brankára MFK Zemplín Lukáča v 28. minúte. Hosťom zabezpečil priebežné vedenie 2:0. „Bol som na zadnej žrdi sám, dostal som výbornú loptu, už bolo mojou úlohou iba dobre trafiť loptu a dať gól,“ uviedol pre vobraze.sk Krisztián Bari. Na presný zásah mu z pravého krídla prihral Adrián Kaprálik. „Robíme to na každom tréningu, že musíme zatvárať zadnú žrď. Pred zápasom mi Kaprálik hovoril, aby som mu dával centre na zadnú, lebo tam bude. Nakoniec to dopadlo naopak a on teda našiel mňa na zadnej žrdi,“ opísal.

Žilinčania zvíťazili v treťom kole Niké ligy na trávniku Michaloviec 4:2. „Určite je ten gól pre mňa povzbudením a ďalšou motiváciou. Som rád, že sa mi podarilo už v treťom kole skórovať. Vedeli sme, že nás nečaká v Michalovciach nič ľahké. Teším sa, že som dal gól a zároveň sme vyhrali,“ uviedol ofenzívny ľavý obranca, respektíve krídelník Bari.
Bol to jeho celkovo šiesty presný zásah v najvyššej súťaži. „Nedávam si konkrétne ciele, koľko by som chcel dať gólov v tejto sezóne, ale každopádne čo najviac a rovnako aj asistencií,“ povedal syn trénera FTC Fiľakovo Eugena Bariho.

V lete sa stal trénerom žilinského tímu Pavol Staňo, ktorý počas hráčskej kariéry pôsobil aj v Rimavskej Sobote. Jedným z jeho asistentov je Martin Kuciak, niekdajší rimavskosobotský brankár. Ten bol súčasťou trénerského štábu aj za predchádzajúcich kormidelníkov Žiliny. Staňo už bol v minulosti koučom žilinského mančaftu. „V Žiline sú vždy tie očakávania najväčšie. Tak je to aj v tejto sezóne. Očakávam, že budeme úspešní, máme skvelé mužstvo i realizačný tím,“ vyjadril sa Kristián Bari. Mančaft spod Dubňa obsadil vlani druhé miesto za Slovanom Bratislava.

V prvej lige má na konte 94 zápasov. „Som vďačný MŠK Žilina, že mi tu dali šancu hrať ligu, vždy chcem odovzdať maximum na ihrisku. Zahraničie ma láka. Verím, že určite príde ten čas, kedy sa tam posuniem.“

S futbalom začínal Krisztián Bari v FTC Fiľakovo, odkiaľ odišiel do FC DAC 1904 Dunajská Streda. Bol mládežníckym reprezentantom. V MŠK Žilina pôsobí od leta 2020 a tam aj vhupol do seniorskej kategórie. Najskôr hrával v druholigovom béčku Žiliny, z neho potom prešiel do prvoligového áčka.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album K. Bariho, FB MŠK Žilina

<p>The post Fiľakovčan Bari prispel gólom k výhre Žiliny v Michalovciach. Skóroval šiestykrát v prvej lige first appeared on vobraze.sk.</p>

Pravdepodobnou príčinou vzniku požiaru v bytovom dome na Sídlisku Dúžavská cesta pri Rimavskej Sobote bola cigareta. Prípad vyšetruje polícia, ktorá začala trestné stíhanie vo veci prečinu všeobecného ohrozenia a zadržaná bola aj podozrivá osoba. Ako ďalej pre vobraze.sk uviedla banskobystrická policajná hovorkyňa Mária Faltániová, páchateľ (22. apríla) dopoludnia zaspal pod vplyvom alkoholu v byte, ktorý sa nachádzal na druhom poschodí bytového domu. „Vypadla mu cigareta a následkom čoho došlo k požiaru bytu a ohrozeniu obyvateľov bytového domu,“ priblížila hovorkyňa.

K požiaru okrem hasičov k nadýchaným osobám boli privolaní aj záchranári, došlo aj k zraneniu jednej osoby. Ide o pracovníka miestnej hliadky. V zadymenom schodisku sa snažil zachrániť deti, ktoré boli nad poschodím kde horelo. „Počuli sme krik, ale nevideli sme na schodisku nič, musel som rozbiť okno na schodisku,“ povedal pre vobraze.sk Dezider Balogh, ktorý sa pri záchrane detí zranil a skončil na operácii ruky v nemocnici. „Boli to naše dve deti a u susedov bola ešte moja žena a tri ďalšie deti. Podarilo sa nám ich evakuovať,“ povedal a dodal, že sa mu ešte takéto niečo nestalo. Pritom už niekoľko rokov má skúsenosti ako MOPS-kár a v súčasnosti je členom Miestnej občianskej a preventívnej služby pri Mestskej polícii v R. Sobote.

Príčinu veľkého požiaru vo Fiľakove vyšetrujú

Polícia vyšetruje aj veľký požiar vo Fiľakove. V sobotu 19. apríla vo večerných hodinách z doposiaľ nezistených príčin došlo k požiaru budovy penziónu na Hlavnej ulici. Pri požiari zhorelo celé vrchné poschodie aj strecha a taktiež aj zariadenie a veci, ktoré sa v týchto priestoroch nachádzali. „Majiteľovi vznikla škoda na majetku v predbežnej výške viac ako 250-tisíc eur,“ uviedla pre vobraze.sk Faltániová. K zraneiu osôb nedošlo, podľa hasičov tam zasahovalo približne tridsať príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.

„Prípad je stále v šetrení, príčinu vzniku požiaru vyšetruje aj náš požiarnotechnický a expertízny ústav ministerstva vnútra,“ priblížil riaditeľ Hasičského a záchranného zboru v Lučenci Radovan Vančo. Na mieste bol aj psovod so psom na vyhľadávanie akcelerátorov horenia a zisťovateľ príčin požiarov. Nahlásená škoda majiteľom bola okolo milión eur. Podľa hasičov mala rohová budova začať horieť na strane od hlavnej ulice. „Nie je vylúčené, že k požiaru došlo cudzím zavinením. Prípad je naďalej v štádiu vyšetrovania,“ dodala banskobystrická policajná hovorkyňa.
Po veľkom požiari boli na mieste prví hasiči z Fiľakova, profesionáli i DHZ. Tí preventívne zasahovali aj na druhý deň, privolaní boli k skrytým ohniskám a kontrolovali dymiace poschodie budovy.

Zdroj: vobraze.sk, DHZ Fiľakovo

<p>The post Pri požiari na Dúžavskej ceste zachraňoval deti, skončil v nemocnici. Veľký požiar vo Fiľakove stále vyšetrujú first appeared on vobraze.sk.</p>

Tradičné veľkonočné podujatie Palócka Veľká noc oživilo aj tento rok priestory Fiľakovského hradu. V pondelok 21. apríla sa tu konal už 18. ročník obľúbeného sviatočného podujatia s bohatým kultúrnym a folklórnym programom.

Na hradnom nádvorí si návštevníci mohli vychutnať vystúpenia folklórnych súborov z regiónu i zo zahraničia. Na pódiu sa predstavili Folklórny súbor Muzsla z maďarského Pásztó, FS Krtíšan, ako aj hudobná skupina Nagy Csomor Andrása. Domáce folklórne tradície reprezentovali Spevácka skupina Foncsik, DFS Jánošík a DFS Szederinke.

Popri hudobných vystúpeniach boli pripravené aj remeselné a interaktívne aktivity. Návštevníci si mohli vyskúšať tradičné techniky zdobenia vajíčok, pečenie perníkov či výrobu veľkonočných dekorácií z pálky. Deti aj dospelých potešila lukostreľba, jazda na koni či ukážky historických remesiel.

Na vstupe pri hrade to rozvoniavalo pečeným prasiatkom, ktoré pripravili pracovníci múzea, jeho priaznivci v stredovekých kostýmoch. Súčasťou programu bolo aj svätenie veľkonočných jedál a tematický jarmok, ktorý dodal podujatiu sviatočnú atmosféru.

Do organizácie sa zapojilo viacero miestnych spolkov a združení vrátane OZ Fiľakovskí vlci, OZ Slobodný cval, spoločnosti BANYA-társulat, Historickej skupiny Defensores, Rímskokatolíckej farnosti Fiľakovo a krasličiarok z Polichna.

Podujatie zorganizovalo Mestské kultúrne stredisko vo Fiľakove v spolupráci s Hradným múzeom, VPS Fiľakovo, dobrovoľnými hasičmi a občianskou poriadkovou službou.

Súčasťou vstupného boli aj expozície Hradného múzea, ktoré si návštevníci mohli pozrieť počas celého dňa. Napriek aprílovému počasiu sa podujatie tešilo veľkému záujmu a potvrdilo, že tradície a folklór majú vo Fiľakove stále pevné miesto.

<p>The post FOTO: Palócka Veľká noc prilákala na Fiľakovský hrad stovky návštevníkov first appeared on vobraze.sk.</p>

Nepísaný lovec pokladov, Ladislav Oravec z Fiľakova, má nový úlovok. Našiel ďalší zafír. Ako pre vobraze.sk priblížil, minerály hľadá aj v posledných dňoch tohto roka. „Pod stromček som dostal kladivko a sekáčiky na minerály, tak som bol otestovať novú výbavu. Navyše spolu so svojim parťákom Štefanom Farsangom, mineralógom zo Ženevskej univerzity a rodákom z Rimavskej Soboty, sme chceli nahliadnuť do novej lokality v Gemerskom Jablonci,“ priblížil Ladislav Oravec (44). Zafír, ktorý našiel včera má rozmery takmer o veľkosti desaťcentovky. Má pravidelný šesťuholníkový tvar a nálezcu veľmi potešil. Ladislav Oravec je zatiaľ nálezcom doposiaľ najväčšieho zafíru, aký bol objavený na Slovensku, je unikátom v Karpatoch.

„Najnovší nález je tiež pecka. Ide o idiomorfný kryštálového tvar zafíru. Veľká vzácnosť je, že je v celosti,“ dodáva Oravec. Našiel ho v kameňolome v katastri obce Gemerský Jablonec. Gemerské zafíry skúma vo svojom laboratóriu Štefan Farsang. Ako dodal, ich zaujímavosťou je, že síce sa nachádzajú v bazaltoch, no nevznikajú v nich. Bazaltová magma ich priniesla na povrch z veľkej hĺbky, pravdepodobne z horniny zvanej syenit. „Niekde pod Cerovou vrchovinou ich môže byť oveľa viac,“ dodal Farsang.

Pravdepodobnosť, že takýto kus človek nájde, je podľa Oravca veľmi malá, asi raz za desiatky rokov. „Zbieraniu sa venujem približne desať rokov, prvých päť rokov dosť intenzívne. Už mi povedali, že nie je hľadám zafíry, ale zafíry hľadajú mňa. Je to každopádne výzva,“ hovorí s úsmevom. Doposiaľ najväčší kus našiel pred rokom a dostal pomenovanie Slza oceánu. Podľa Oravca bo zaradený do ankety v Maďarsku, ktorú aj vyhral a stal sa minerálom roka. Počas sezóny je vystavený vo Fiľakovskom múzeu a jeho zväčšená podobizeň je súčasťou pamätnej tabule v Hajnáčke.

Vášnivý mineralóg sleduje geologické vrstvy, kamene, v ktorých sa zafíry nachádzajú. Pri ich odhaľovaní však zničil už nejedno kladivko. Ako podotkol, jeho cieľom je zviditeľniť mineralógiu a obzvlášť región Malohontu, kde sa nachádza mnoho lokalít a nálezísk. Ako sa mu začalo dariť a svoje nálezy zverejňoval, začalo do Hajnáčky či Gemerského Jablonca chodiť veľa hľadačov z Maďarska či Slovenska. „Spoznávam tak viacero zaistencov a priateľov,“ podotkol Oravec, ktorý spolupracuje s obcou Gemerský Jablonec i múzeami v mestách Fiľakovo či Rimavská Sobota.

Prostredníctvom vznikajúceho združenia Pazúrik by chcel ešte viac začať zviditeľňovať región, robiť prednášky v základných školách. „Aby deti spoznávali od detstva čo majú v okolí. Tu na Slovensku sa na to veľmi nedáva pozornosť, v iných krajinách na takéto veci dbajú viac,“ dodal Oravec, ktorý k mineralógii najviac prišiel na chuť, keď s Ladislavom Gaálom robili výskum na Pohanskom hrade a mapovali jaskyne.

Ako výzvu do budúceho roka si Oravec dal vydať knihu o zafíroch a klenotoch z Malohontu. Okrem toho by rád zorganizoval výstavu na ZŠ v Gemerskom Jablonci a pozval by aj zástupcov ministerstva kultúry.

Ladislav Oravec je rodákom zo Šuríc a vyštudoval elektrotechnickú školu, zameral sa na stroje a zariadenia. Vzťah mal však aj ku kamenárstvu. Vo Včelinciach, najväčšom nálezisku Bádenskej kultúry, robil pamätník či mohylový hrob. Pracoval aj v zahraničí, v Škótsku robil pri razení tunelu pre elektráreň. „Bol to najväčší projekt v histórii Škótska, osem kilometrov v tvrdej skale. Robil som tam šoféra, ale hlavne obsluhu zariadenia. Všetky stroje som ovládal. Mesačne sme tam mali odrobených aj 320 hodín. „Vážili si tam našu prácu. Každý týždeň dali odslúžiť omšu, aby sa nám nič nestalo,“ spomína Oravec. Ako ho spoznalo viacero ľudí, tak mu velí prajú, ale nájdu sa aj takí, čo mu vyčítajú, že prečo kamene nepredal. „Ja mám však záujem čo najviac ich zviditeľniť, aby sa spolu s nimi dostal do povedomia náš región a zostalo tu niečo po našej práci. „Keby každý urobil niečo pre našu spoločnosť a kúsok s niečím prispel a až potom si niečo pýtal,“ povedal a dodal, že do nového roku by si veľmi prial, aby ľudia boli jeden k druhému lepší a vážili si druhých.

Zdroj: vobraze.sk, foto: atchiv Ladislav Oravec

<p>The post Amatérsky mineralóg Oravec má nový úlovok, dostal sa k nemu pomocou vianočného darčeku first appeared on vobraze.sk.</p>

Šláger prvej ligy vo futbale rozhodol Fiľakovčan. Krisztián Bari zariadil domácu výhru MŠK Žilina nad bratislavským Slovanom 2:1. Víťazný gól strelil v nadstavenom čase duelu sedemnásteho kola Niké ligy, ktorý sa hral v sobotu. Bol to súboj priebežne dvoch najlepších tímov v súťaži. „Tento víťazný gól znamená pre mňa veľa, lebo som pomohol tímu získať dôležité tri body. Mali sme jasný cieľ, zápas sme chceli zvládnuť, čo sa nám aj podarilo,“ povedal pre vobraze.sk dvadsaťtriročný Krisztián Bari. Netají, že dať gól Slovanu Bratislavu znamená pre neho väčšiu radosť, než keď skóruje proti iným mužstvám. „Navyše to bolo aj v zápase jesene, takže som to prežíval emotívnejšie,“ dodal ofenzívny krajný obranca.

V najvyššej súťaži skóroval piatykrát, druhý raz v prebiehajúcom ročníku. „Tomuto gólu prikladám najväčšiu váhu. Bol veľmi dôležitý a nikdy na tento moment nezabudnem,“ skonštatoval Bari. Žilinčania sa vďaka jeho presného zásahu priblížili v tabuľke k slovanistom na rozdiel jedného bodu. „Výhra nad účastníkom hlavnej fázy Ligy majstrov chutí výborne. Už druhýkrát sme v tejto sezóne zdolali Slovan,“ zdôraznil.

Gól Bariho sa zrodil po peknej akcii žilinského mančaftu. „Išli sme za víťazstvom až do konca. Vedel som, že ak otočíme loptu z pravej strany do ľavej, tak tam bude veľký priestor na protiútok. Bežal už nadstavený čas, takže som nemal v hlave nič iné – iba ísť hore a dať gól alebo prihrať.“

Bývalý mládežnícky reprezentant si nabehol až hrot a po prihrávke Bileho rozvlnil sieť. Brankára Takáča prekonal strelou pomedzi nohy. „Keďže je Dominik Takáč veľký brankár, chcel som to zakončiť strelou po zemi, aby to mal ťažšie,“ priblížil syn bývalého trénera MŠK Rimavská Sobota Eugena Bariho.

V závere naskočil v bratislavskom drese do stretnutia aj Július Szőke, rodák z Hnúšte. Na ihrisko vybehol v 88. minúte. Bol to deviaty duel v aktuálnej sezóne Niké ligy, v ktorom nastúpil. Belasí majú pred záverečným jesenným kolom na prvom mieste 41 bodov a druhá Žilina 40.

S futbalom začínal Krisztián Bari v FTC Fiľakovo, odkiaľ zamieril do DAC 1904 Dunajská Streda. V MŠK Žilina pôsobí od leta 2020 a tam aj vhupol do seniorskej kategórie. Najskôr hrával v druholigovom béčku Žiliny, z neho potom prešiel do prvoligového áčka.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album K. Bariho, FB MŠK Žilina

<p>The post Fiľakovčan Bari rozhodol o výhre Žiliny nad Slovanom Bratislava first appeared on vobraze.sk.</p>

Veronika Štrbová z Dražíc chodí už tri roky vo voľnom čase spestrovať dlhé dni pacientom v rimavskosobotskej nemocnici. Nedávno bola nominovaná na ocenenie Srdce na dlani v kategórii Dobrovoľníctvo v sociálnej a zdravotnej oblasti pre Banskobystrický kraj. Okrem dobrovoľníctva v nemocnici podporuje aj útulky a keď má možnosť, navštevuje seniorov vo Fiľakove. Ako ďalej v rozhovore pre vobraze.sk vysvetlila, snaží sa byť takým človekom, akého by ona sama rada stretla.

K projektu Krajší deň sa dostala náhodou. Jej zdravotne znevýhodnená dcéra začala navštevovať špeciálnu základnú školu na Bottovej ulici v R. Sobote. V škole je tri hodiny, dlhšie ostať nedokáže. Aktívna mamička sa začala podľa jej slov cítiť počas čakania neužitočná a preto sa rozhodla, že sa pokúsi nájsť dobrovoľnícku aktivitu. „Na internete som si našla projekt Krajší deň v nemocnici v Rimavskej Sobote, tak som ich oslovila,“ hovorí o svojom prvom kontakte s projektom Veronika. V nemocnici dobrovoľníči už tretí rok. Naposledy vyrábali na onkológii spolu s pacientmi dečky, ktoré odovzdali predčasniatkam na neonatológii pri príležitosti Dňa predčasne narodených detí.

V nemocnici navštevuje nielen detských, ale i dospelých pacientov. Záleží od aktuálnej situácie. Pár dní v týždni trávi čas tým, že pacientom číta, tvorí s nimi, hrá spoločenské hry, rozpráva sa s nimi. „Nebavíme sa o chorobe, hovoríme o bežných veciach, o živote. Hovoria o rodine, alebo spomínajú,“ vysvetľuje Veronika, ako je možné udržať si pozitívnu myseľ v prostredí plnom chorých ľudí. Ako dodáva, treba sa naučiť odosobniť hlavne na oddelení s chorými deťmi. „Ja sama mám postihnuté dieťa. Oni sú tam inak choré, poležia si, vyliečia sa,“ poznamenala.

Keď koordinátorka projektu Krajší deň oznámila Veronike, že ju nominovali na Dobré srdce, tak tomu vôbec nerozumela. „Chodím sem preto, lebo chcem, nie preto, že musím. Tak som bola šokovaná a príjemne prekvapená najprv,“ povedala a dodala, že nemá pocit, že robí niečo výnimočné. Podľa jej slov len vypĺňa čas, kým čaká na dcéru.

Vo voľnom čase vyrába šikovná rodáčka z Fiľakova háčkované hračky. Vyrába hlavne také kúsky, ktoré sa nedajú bežne kúpiť. Aj túto svoju záľubu však využíva na pomoc druhým. Nedávno venovala svoje výrobky útulku Šťastné Labky Fiľakovo, aby ich mohli predať počas dňa otvorených dverí. Do nemocnice podarovala sovičky pre predčasne narodené detičky a pravidelne vyrába darčeky do tomboly pre dôchodcov vo Fiľakove.

Ako každý rok, aj teraz sa chystá na otvorenie adventu. „Chodím tam pomáhať, a keď sa dá, vytancovať deduškov,“ povedala Štrbová s úsmevom. Do tomboly im tento rok pripravuje škriatka.

V apríli prišla o milovanú starú mamu. „Veľa pre mňa znamenala,“ hovorí Štrbová, ktorej sa často pripomínajú historky starej mamy. Teraz si preto rada vypočuje spomienky iných seniorov. „Na onkológii sú väčšinou staršie panie, ktoré majú veľa zaujímavých príbehov z minulosti,“ spomína Veronika na pani, ktorá prežila druhú svetovú vojnu.

Odreagovať sa Veronike Štrbovej darí aj vďaka nápomocnej svokre, na ktorú sa môže podľa jej slov stopercentne spoľahnúť. Manžel Július hrá v kapele Rova rock. „Minulý rok sme si veľmi užívali. Aj so staršou dcérou sme mohli vypnúť, zabaviť sa. Mali veľa koncertov,“ spomenula Štrbová, ktorá by všetkým rada odkázala, aby sa nebáli pomáhať. Pripomenula, že nikto nevie, kedy sa ocitne v nemocnici. „Čas v nemocnici plynie inak, vtedy je dobré, keď príde dobrovoľník. Tí ľudia potrebujú pomoc. Stačí prečítať knihu, porozprávať sa,“ apeluje na ľudí, ktorí uvažujú nad dobrovoľníctvom. „Miesta je stále dosť, dobrovoľníkov je stále málo,“ zdôraznila Štrbová. Ako dobrovoľníčka chodila aj na Fiľakovský cross a dostala možnosť vyskúšať si aj prácu s mikrofónom v regionálnej televízii TV LocAll. „Keďže rýchlo rozprávam, tak na reportáž to nebolo,“ podotkla s úsmevom.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Veronika Štrbová

<p>The post Vo voľnom čase spestruje dlhé dni pacientom. Veronika Štrbová z Dražíc bola nominovaná na ocenenie Srdce na dlani first appeared on vobraze.sk.</p>

Pôvodne mäsiar si zo svojej záľuby vo vyrezávaní po takmer 30-tich rokoch urobil živobytie. Práce Erika Kalinku z Fiľakova zdobia kostol vo Veľkých Dravciach, či Minizoo park vo Fiľakove. Je autorom aj viacerých diel na Vyšnom i Nižnom Skálniku. Ako pre vobraze.sk Erik Kalinka priblížil, rezbárstvu sa túžil venovať naplno od mladosti a želal si študovať tento odbor aj na strednej škole, ale rodičia mu tento sen nevedeli splniť. Vyučil sa preto za mäsiara v Prievidzi.

Do Rimavskej Soboty sa napokon vrátil kvôli štúdiu na nadstavbe a zostal v tomto regióne natrvalo, pretože sa tu zoznámil so svojou manželkou. Spolu žijú vo Fiľakove a vychovávajú aj 14-ročného syna. Keď sa spätne pozrie na svoje rozhodnutia, je rád, že sa vrátil. Ak má však niekto pocit, že mäsiarčina a rezbárstvo sú si podobné, Erik Kalinka ho rýchlo vyvedie z omylu. Podľa neho je veľký rozdiel medzi mäsom a drevom. „Mäso sa rozrezáva podľa daných parametrov. Drevu treba vdýchnuť dušu. Mäso je pritom studené a drevo teplé.“

Začiatkom leta sa šikovný rezbár zúčastnil sympózia pri rybníku vo Vyšnom Skálniku. Témou podujatia boli legendy Maginhradu. Sochu si mohli pozrieť návštevníci obľúbeného podujatia Cesta rozprávkovým lesom. Druhé sympózium sa konalo len nedávno, v septembri, v neďalekom Nižnom Skálniku. Cieľom bolo vytvoriť náhrady za sochy zničené vandalmi, ktoré boli súčasťou náučného chodníka na ceste k vyhliadkovej veži na Maginhrade. Obe podujatia si Erik Kalinka veľmi pochvaľuje. Organizátori podľa neho všetko pripravili a zabezpečili do najmenších detailov, preto sa mu veľmi dobre pracovalo. „Niekedy sympózium organizujú ľudia, ktorí o rezbárstvo nejavia záujem, na podujatí a prístupe to potom cítiť. To však nebol prípad spomínaných podujatí,“ dodal Kalinka.

Jeho výtvory zatiaľ najďalej putovali do Rakúska. Aktuálne pracuje na soche svätého Floriána, ktorá bude súčasťou expozície v novom múzeu hasičstva v Prievidzi. „Snažím sa robiť tak, aby ľudia z toho mali radosť. Každá pozitívna odozva ma poteší,“ hovorí Kalinka.

Nakrátko Slovensko opustil kvôli práci v Rakúsku, kde zostalo pár jeho diel. Jedným z nich je obraz, ktorý vytvoril na žiadosť rodiny, ktorá ho ubytovala. Po návrate na Slovensko sa už k mäsiarčine nevrátil a zamestnal sa v nábytkárskej výrobe. „Mäsiarčina je každodenný stereotyp, monotónna práca. Každá socha je originál,“ ozrejmil.

Človek podľa skúseného rezbára nedokáže opakovať pohyby identicky ako stroj. Môže niečo urobiť podobne, ale nikdy nie navlas rovnako. Ale preto považuje prácu s drevom za čarovnú, už samotný kus dreva je vždy originál.

„Niekedy príprava zaberie viac času ako samotná práca,“ skonštatoval. Ako ďalej dodal, jedným z dôvodov je aj to, že si musí vždy naštudovať detailne anatómiu, či už zvierat, alebo ľudí. Vždy sa tak snaží zachytiť ich čo najviac reálne a vdýchnuť im život. „Snažím sa naučiť dať soche pohyb, nejaký výraz tváre, aby nebola strnulá,“ zdôraznil. Pri tvorbe si Erik Kalinka dáva záležať i na detailoch. Každý jeden pohyb musí robiť uvážene a opatrne, keďže sa nedá vrátiť späť. „To nie je o rukách. Je to v hlave,“ podotkol.

Od roku 2023 ho rezbárčina živí, preto mu ostáva menej času na vlastnú tvorbu. Ako hovorí, keď tvorí, rád sa inšpiruje na internete, ale necháva sa viesť drevom. „Niečo sa dá vytvoriť z každého dreva, ale nie každé drevo sa dá použiť na čokoľvek,“ vysvetľuje. Do interiéru volí lipové drevo, do exteriéru zase dubové. Drevo sa naučil aj správne ošetriť, naimpregnovať, nalakovať, či nafarbiť. Vždy záleží od objednávky. Vie opraviť aj praskliny, ale len v nevyhnutných prípadoch. „Aj sem tam nejaká prasklina môže byť, aj v tom je to pekné. Aspoň je vidieť, že je to ručná práca a nie strojová,“ povedal Kalinka.

Na prácu s motorovou pílou sa začal orientovať od roku 2018. Starosta obce, do ktorej sa prisťahovali jeho rodičia, ho požiadal, aby vytvoril sochu svätého Floriána pre miestnych dobrovoľných hasičov. Popri robote chodil teda do Čamoviec s požičanou pílou pol roka. Vtedy pochopil, že mu práca s motorovou pílou vyhovuje.
Na súťaže však nechodí. „Nie som typ rezbára, ktorý ide na rýchlosť. Robím radšej pomalšie a tak, aby som bol so svojou prácou spokojný, aby som ju mohol posunúť ďalej,“ tvrdí.

Ako zaspomínal, spočiatku sa len ťažko lúčil so svojimi prácami, časom sa však naučil, že je to práca, ktorá ho živí. S úsmevom dodáva, že býva v bytovke, pracuje v dielni a nemá kde skladovať svoje diela. „Vyrezávam vyše 30 rokov, tak to už nepočítam, bolo toho strašne veľa,“ skonštatoval Kalinka, ktorý ako tvrdí, nemá žiadne nesplnené sny. „Sú to len výzvy, vytvoriť niečo, čo som ešte nerobil. Napríklad mal som požiadavku na ťažného koňa v životnej veľkosti. Takéto výzvy ma vedia potlačiť ďalej. Nútia ma vzdelávať sa,“ vysvetlil.

Jeho syn sa zatiaľ podľa Kalinku rezbárčine nevenuje, z dreva už síce tvoriť skúšal, ale zatiaľ ho to nenadchlo. Trpezlivý otec tomu necháva voľný priebeh. Sám vie, že nátlak by ho skôr odradil. Ak však bude syn chcieť, rád mu svoje skúsenosti odovzdá. Zatiaľ sa o ne podelí s inými rezbármi na sympóziách, ale ak ho niekto osloví aj mimo nich, rád odpovie.

Otec Erika Kalinku pochádza z Gemerských Dechtárov a mama z Radzoviec. Ako baník dostal jeho otec ponuku presťahovať sa do Prievidze a pracovať v tamojšej bani Cigeľ. Otec bol vo voľnom čase zanietený rybár, stali sa teda súčasťou rybárskej trampskej osady. V okolí Prievidze to bolo podľa Kalinku veľmi bežné. Členovia osady spolu chodievali na čundre, do lesov, na stanovačky. Pre deti, ale aj pre dospelých organizovali hry a výhrou boli aj drevené výrobky. Veľmi sa vtedy mladému Erikovi páčili, a keď mal asi dvanásť rokov, začal skúšať vyrezávať prvým nožíkom, obyčajnou rybičkou. Nemal počítač, internet bol ešte v plienkach a iných rezbárov nepoznal.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Erik Kalinka

<p>The post Rezbár Kalinka vdychuje drevu dušu. V okrese R. Sobota vytvoril mnoho postáv + foto first appeared on vobraze.sk.</p>