Cirkevný zbor v Tornali má nového zborového farára. Pred približne mesiacom tam slávnostne inštalovali 28-ročného Matúša Korenka, ktorý bude viesť miestny evanjelický zbor počas nasledujúcich desiatich rokov. Vo funkcii vystriedal dlhoročného farára Marcela Ištvána. Zborového farára si volia samotní členovia cirkevného zboru a jeho ustanovenie následne potvrdzuje biskup. Ako pre vobraze.sk uviedol zborový farár Matúš Korenko, do Tornale prišiel pred tromi rokmi pôvodne len na prechodné obdobie a začal tam pôsobiť ako kaplán. V tom čase podľa jeho slov ešte netušil, že sa raz stane zborovým farárom.

„Keby mi niekto pred pár rokmi povedal, že budem v Tornali ako farár, asi by som tomu neveril. Prišiel som sem pôvodne na prechodné obdobie, keď som končil teológiu a pôsobil som v Spoločenstve evanjelickej mládeže,“ hovorí Korenko, ktorý pochádza z malej obce pri Poprade.

Keď sa neskôr uvoľnilo miesto zborového farára, cirkevný zbor ho vo voľbách podporil. „Zvolil si ma cirkevný zbor. Prijal som to s radosťou, ale vnímam to aj ako veľký záväzok a zodpovednosť,“ povedal.

Najmladší farár v Rimavskom senioráte

Dvadsaťosemročný duchovný patrí medzi najmladších v rámci Rimavského seniorátu Evanjelickej cirkvi a. v. Svoj vek však nevníma ako nevýhodu. „Možno mám trochu bližšie k mladým ľuďom a ich spôsobu uvažovania. Hoci pravdou je, že pre dnešných tínedžerov som už aj tak trochu starý,“ hovorí s úsmevom Matúš Korenko.

Práca s mládežou je pre neho prirodzenou súčasťou služby. „Nevnímam to tak, že ja im niečo dávam. Skôr sa navzájom obohacujeme.“

Sídlo cirkevného zboru je v Tornali. Bohoslužby sa konajú každú nedeľu v Tornali a tiež v obci Kráľ. Medzi filiálky patria aj obce Lenka a Rumince, kde sa omše konajú približne raz mesačne. Ostatné obce navštevuje farár podľa potreby.

Za tri roky služby v regióne sa snažil spoznať miestne komunity. „Už som navštívil všetky obce, ktoré patria do nášho zboru. Je pre mňa dôležité byť medzi ľuďmi,“ hovorí.

Z veže kostola vidí Tatry

Hoci pochádza z podtatranského regiónu, prostredie Gemera si obľúbil. „Je to iný kraj, nížina, ale páči sa mi tu. A našiel som si aj malé spojenie s domovom,“ priznáva.

Keď vyjde na vežu kostola v Tornali a je jasné počasie, v diaľke vraj vidno siluetu Vysoké Tatry. „Keď sa mi trochu zacnie za horami, vyjdem hore a aspoň ich vidím z diaľky,“ dodáva Korenko.

Nový zborový farár verí, že nasledujúce roky prinesú do cirkevného života v regióne nové impulzy. Najdôležitejšie podľa neho zostáva to, aby cirkev bola naďalej blízko ľuďom a ich každodennému životu.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Matúš Korenka

<p>The post V Tornali majú nového zborového farára Korenka. V Rimavskom senioráte je najmladší first appeared on vobraze.sk.</p>

Marcel Ištván je evanjelickým farárom. Jeho záľubou sú staré motorky a malé či veľké ručičkové hodiny. Tento rodák z Teplého Vrchu pôsobil desať rokov v Tornali. „Splnil sa mi tam sen. Mne sa tam pracovalo dobre, Pán Boh požehnával, s ľuďmi sme si rozumeli, cirkevný zbor napredoval a aj spolupráca s mestom i s dedinami bola dobrá. Mám na to obdobie pekné spomienky,“ povedal pre vobraze.sk Marcel Ištván (38) z evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku (ECAV). Pôsobenie v Tornali bola jeho prvá zastávka.

Do svojej práce sa snaží vždy vnášať nové motivujúce myšlienky a prístupy. V obci Lenka pri Tornali sa podarilo dvakrát zorganizovať letný kresťanský festival SEMFEST, ktorý organizoval SEM (Spoločenstvo evanjelickej mládeže) s aktívnou spoluprácou cirkevného zboru a obce. Navštívil ho veľký počet ľudí z celého Slovenska, ale aj zo zahraničia. Podľa slov farára Marcela, mal od návštevníkov na festival veľmi pozitívne ohlasy. Tí mali možnosť bližšie sa zoznámiť so životom na južnom Slovensku, ktorý sa aj vďaka tomuto festivalu viac zviditeľnil. Podujatie by možno pokračovalo, ale plány nabúrala pandémia koronavírusu.

Pomocou milodarov od veriacich a dotácii sa v Tornali podarilo postaviť zborový dom. ,,Bola to veľká udalosť. Podarilo sa to na mieste, kde toho ľudia naozaj veľa nemajú, ani cirkevný zbor nebol bohatý, aby to sám dokázal. Ale s Božou pomocou, aj s podporou mnohých ľudí, ktorí o nás vedeli, sme to dokázali. Postavenie zborového domu bolo mojím veľkým snom, odkedy som prišiel do cirkevného zboru. Mať také miesto pre ľudí, kde by sa mohli slobodne stretávať. Považujem to za veľký úspech. Postavili sme ho aj pomerne rýchlo na môj vkus. Za dva roky bola hrubá stavba a interiér,“ priznáva farár, ktorý sa svojej myšlienky nevzdal a prvých pätnásťtisíc eur získali cez ECAV z Nemecka. Aj keď to napokon bola len časť oveľa väčšieho balíka financií, stavbu sa im podarilo dokončiť.

Zborový dom nájdete stáť na námestí vedľa evanjelického kostola a fary v Tornali. Za podstatnú a dôležitú vec, ku ktorej podľa neho ľudia v cirkevnom zbore dospeli, bolo naučiť sa prevziať osobnú zodpovednosť za svoj zbor, aktívne sa zapojiť do činnosti, postaviť sa na nohy a podporovať svoj cirkevný zbor. „Robili sme to pre nás, pre naše deti, pre našu generáciu. Prevzali sme podnetný finančný plán, zameraný na budovanie a opravy, na základe pravidelného finančného darcovstva. Motivovali sme ľudí, že niekedy netreba veľa, ale práve naopak, málo a vytrvale. Umožnili sme ľuďom vidieť, kam ich finančné prostriedky idú, čo sa za ne nakúpilo a urobilo. Ľudia potrebujú vidieť, čo sa s ich prostriedkami robí,“ vysvetlil Marcel Ištván. Po dokončení zborového domu chceli pokračovať prerábkou kúrenia na farskom úrade. Okrem nového kúrenia sa cirkevnému zboru podarilo urobiť aj novú kuchyňu, novú kúpeľňu, rozvody vody či novú elektroinštaláciu. Všetko fungovalo vďaka ochotným darcom, ktorým na cirkevnom zbore záleží.

V súčasnosti už viac ako rok pôsobí v obci Sobotište na Záhorí. „Presťahoval som sa sem aj s mojou rodinou, manželkou a tromi deťmi. Oslovili ma, či by som prišiel k nim a nepomohol im, keďže im počas pandémie zomrel farár. Bolo to náročné obdobie zvažovania tejto ponuky. Aj sme si v rodine i s našimi veriacimi niekoľkokrát poplakali, kým sme ponuku prijali,“ opisuje svoj odchod na novú faru s tým, že v Tornali boli veci už dobre naštartované a darilo sa im napredovať. „Tornaľa mi dala dobré základy. Bolo to moje prvé samostatné miesto, kde som prišiel po ročnej kaplánskej službe z Banskej Bystrice. Často na to spomínam a som rád, že mi dala toho tak veľa. Teraz sa v tom pokúšam pokračovať aj na novom mieste, kde je tiež veľa práce,“ podotkol s tým, že on nie je až tak dôležitý v úspechoch, ktoré sa v Tornali podarili. „Je to mocný a láskavý Boh, ktorý si mňa i ostatných ochotných použil a takto náš cirkevný zbor pozdvihol.“

Ako sám hovorí, veľa voľného času mu pri jeho práci neostáva, ale keď je možnosť, rád bicykluje a turistikuje na kopaniciach, od minulého roka aktívnejšie rybárči. Veľmi rád má aj okolie Teplého Vrchu, kde prežil detstvo. Keď má chvíľku čas, venuje sa aj opravovaniu starých motoriek a zbieraniu hodín akéhokoľvek typu. Vo svojej zbierke ich už má desiatky kusov a stále pribúdajú ďalšie. Samotné hodiny sa mu nie vždy podarilo opraviť, no zaujalo ho ich samotné fungovanie. ,,Fascinuje ma hodinový strojček. Pri ňom som si uvedomil, že ani tento svet nefunguje náhodou. Funguje a zapadá do seba, ako hodinové kolieska, a za tým všetkým, ktorý celý svet i nás naťahuje k životu je zručný a šikovný hodinár – Boh“ hovorí Marcel.

Má blízky vzťah k historickým motorkám. Jeho prvým kúskom bola stará Babeta, typ 228, ešte prvý model, ktorý sa podobal viac na bicykel s motorom a pedálmi. „Daroval mi ju kamarát z Banskej Bystrice, ktorý ju chcel dať do zberu. V Tornali je rovinka a všade som na nej mohol chodiť, do obchodu či na Gemerku. Ani som nevedel, čo mám, kým neprišiel kamarát, ktorý má veterány. Mal o moju babetku záujem. Aj keď mi hneď veľa neprezradil, nedalo mi a na internete som si potom vyhľadal viac. Až vtedy som zistil, aký vzácny kúsok to mám,“ vysvetlil Marcel. Dodal, že ďalšie kusy k nemu prišli postupne, ani nevie ako, zachraňoval ich pred zošrotovaním. Či to bol Pionier 20, Jawa 551 Jaweta alebo ČZ 250 Smolík, bolo to jedno, tie staré stroje majú v sebe svoje čaro i dušu. Jeho otec je automechanik a pomáhal mu s rozoberaním a sfunkčnením starých motocyklov či motorov. „Pri ňom som sa aj ja učil, čo a ako sa robí. Je aj lakýrnik, takže mi to vedel aj kvalitne nastriekať. Pomáhali nám aj ľudia v zbore,“ spomenul.

Marcel Ištván vyštudoval strednú dopravnú školu. Vo svojom vnútri však cítil, že by sa mal uberať iným smerom. Istý čas premýšľal nad učiteľstvom, no napokon vyštudoval teológiu a stal sa farárom. To, že sa chce stať farárom si uvedomil, keď spolu s kamarátom chodili evanjelizovať a hrávať na gitare do väzníc. ,,Chodievali sme tam rozveseliť a povzbudiť odsúdených. Aj oni potrebujú nádej, že ich život sa ťažšími či ľahšími chybami nekončí. Snažili sme sa im prinášať dobrú správu o Ježišovi Kristovi, ktorý má moc meniť životy ľudí. Aby si aj oni uvedomili, že Boh je tu aj pre nich, aby po prepustení z väzenia mohli začať od začiatku a s vierou v Boha,“ prezradil svoje začiatky práce s ľuďmi farár Marcel. Po väzňoch upriamil svoju pozornosť na deti a mládež. Práve na nich sa snaží pôsobiť preventívne, rovnako podchytáva ich správanie a smeruje ich kroky k lepšiemu.

S najväčšími kresťanskými sviatkami v roku, akými je Veľká Noc, majú farári najviac práce. Aj pre Marcela Ištvána je toto obdobie veľmi hektické a má počas neho veľa povinností. Pre čitateľov portálu vobraze.sk má v súvislosti so sviatočným obdobím odkaz. ,,Každý vo svojom živote prežívame rôzne nepríjemnosti, bolesti, trápenia a choroby. Veľkonočné sviatky nám prinášajú nádej, že aj Pán Ježiš Kristus, syn Boží, ktorý trpel, tiež niesol svoje i naše bolesti, viny či hriechy. Nie sme v tom svojom živote a problémoch sami. Je tu Boh, ktorý ťa miluje takého, aký si. Hľadaj Ho a On ti odpovie, dá sa nájsť“ odkazuje. Sviatky bude tráviť pracovne, no na zvyky a tradície nezabúda. Manželku a dve dcérky poriadne so synčekom vyoblieva, aby boli spokojné a šťastné.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Farár Marcel Ištván pôsobil v Tornali desať rokov. Zbiera historické motorky i ručičkové hodiny first appeared on vobraze.sk.</p>

Pôsobí v Dychovej hudbe mesta Hnúšťa. Po vysokej škole pracoval v Yure. Vladimír Vančík (32) je už niekoľko mesiacov farárom v Ratkovskom Bystrom, kde momentálne tento rodák z Hnúšte žije. „To, že verím v pána Boha, neznamená, že by som sa chcel odtrhnúť od bežných vecí v živote, ktoré sprevádzajú človeka,“ uviedol pre vobraze.sk Vančík. Ako dodal, miluje tanec a hudbu.

„Stará mama hrala na akordeóne a asi ako desaťročný som naň začal hrať aj ja a v kostoloch neskôr na organe,“ spomína. V ZUŠ hral na klávesy a po jej skončení skúsil aj saxofón. Všimol si ho vedúci Dychovej hudby mesta Hnúšťa, absolvoval v nej skúšku a stal sa jej členom. Do dychovkárskej rodiny patrí zhruba päť rokov. „Hra na saxofóne je aktivita, pri ktorej dokážem vypnúť. Najstarší člen hnúšťanskej dychovky má 90 rokov a je mojou veľkou inšpiráciou, že aj v takom veku človek dokáže byť prospešný. Dychovka má svoje čaro, obohacuje ma účinkovanie v nej. Ten súlad medzi jej členmi ma jednoducho baví,“ priblížil Vančík. Hudbu berie ako univerzálny jazyk. Podľa neho ju treba vnímať zmyslami. „Hudbou môže kresťan vyjadriť svoje potešenie. Aj v žalmoch sa často spieva – hrajte mu,“ podotkol.

V máji tohto roku ho cirkevný zbor zvolil na desať rokov za zborového farára v Evanjelickom kostole v Ratkovskom Bystrom. Jeho inštalácii, a teda uvedeniu do cirkevného zboru, predchádzali farárske skúšky. Po ich zložení ho omámil úžasný pocit. „Najviac ma teší, keď môžem ľuďom vyčariť úsmev na tvári, keď ich môžem povzbudiť v ich viere. V takých chvíľach viem, že to, čo robím, má zmysel. Najťažšie je to asi na pohreboch, keď sú slová o božej láske a dobrote náročné. Čas je nevyspytateľný, no božie načasovanie je vždy opodstatnené,“ povedal Vladimír.

Podľa jeho slov sa už od raného detstva zaujímal o cirkev a Boha. „Viedla ma k tomu mama i stará mama. Vnútorný hlas mi hovoril, aby som išiel na teológiu,“ ozrejmil. Vedel, že nech sa rozhodne akokoľvek, jeho mama ho bude podporovať. „Mojím poslaním je pomáhať ľuďom, pripomínať im duchovno a priviesť ich k Bohu aj napriek tomu, že človek v dnešnej dobe doslova nemá čas na nič,“ dodal. Po ukončení vysokoškolského štúdia teológie začal pracovať v Hnúšti vo firme Yura. Táto práca mu podľa jeho slov dala veľa, spoznal rôznorodých ľudí v neformálnom prostredí, vyskúšal si prácu za pásom.

Cítil však, že musí vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, a tak v roku 2019 zložil kaplánske skúšky. „Aby som mohol ísť do služby, ordinovali ma za kňaza evanjelickej cirkvi. Prvý rok som pôsobil ako kaplán na fare v Rimavskej Píle a druhý v Ratkovskom Bystrom,“ rekapituluje Vladimír Vančík. Kňaz je vlastne duchovný vo výcviku, ktorého má na starosti skúsený farár – principál.

Ratkovské Bystré patrí medzi malé obce, preto tvorí cirkevný zbor málo ľudí. O to viac si farár Vančík váži ich službu. „Kostol je v dobrých rukách. Mám dozorcu i kostolníkov. Aj keď už majú vyšší vek, vždy urobia všetko pre to, aby kostol dobre vyzeral. Cirkevný zbor je taká duchovná domácnosť. Na fare žijem sám. Naučil som sa rúbať drevo aj vyčistiť si komín. Je to pre mňa všetko nové, zaujímavé, keďže som v Hnúšti vyrastal v činžiaku,“ uviedol Vladimír Vančík. „Milé je, podotkol s úsmevom, keď mu zazvoní telefón a pozvú ho veriaci na halušky.

Ako vyzerá bežný deň farára? „Prispôsobujem sa tomu, čo príde. Štandardne mi však o šiestej zvoní budík. Ako prvé si dávam ranné stíšenie, kedy sa pomodlím, prečítam si niečo z Biblie. Ďalej nasleduje administratíva a pošta. V predpoludňajších hodinách si píšem kázne, to mi občas zaberie dosť času. Farár musí byť aj manažér, často hľadám spôsoby, ako financovať napríklad opravy, komunikujem aj s Pamiatkovým úradom SR. Pripravujem sa tiež na hodiny náboženstva, vyučujem ho na Základnej škole v Ratkovej,“ odvetil.

Stráži si svoje súkromie, ale podľa jeho slov sú dvere u neho stále otvorené. Do spoločnosti chodí najradšej v civilnom oblečení a počúva ľudí, ako sa majú, čo riešia. Bohoslužobný odev patrí podľa neho do bohoslužobného priestoru. Vníma, že keď je v ňom odetý, ľudia nie sú až takí úprimní a často vážia slová. „Mám rád úprimné rozhovory. Ale keď niekam príde farár, konverzácia sa ihneď zmení. Je mi ľúto, keď človek v Boha neverí, ale vážim si aj takúto formu úprimnosti,“ vyjadril sa Vladimír Vančík.

Ako farár sobášil dva páry. V druhom prípade vstúpil manželského zväzku jeho spolužiak zo základnej školy. „Keď sme spolu drali školské lavice, ani vo sne by mi nebolo napadlo, že raz ho budem privádzať do stavu manželského,“ reagoval.

Pastorálne návštevy absolvuje Vladimír pravidelne. „Ľudí treba vypočuť, niekedy však ani nepočkajú na odpoveď. Stačí im, že som tu bol pre nich, že ich chápem. Všetko chce svoj čas, nehnevám sa na ľudí, aj keď občas s ich názormi nesúhlasím. Snažím sa ich naviesť na tú správnu cestu,“ skonštatoval. Tvrdí, že dospieva duchovne. „Učím sa napríklad povedať nie. Dôležité je byť autoritatívny, ale nie povýšenecký.“

Vo svojom voľnom čase rád chodieva na prechádzky do okolitej prírody, ešte radšej ju spoznáva zo sedla bicykla. Obľubuje aj plávanie. Keď siahne po knižke, najčastejšie je to fantasy či historické čítanie. „Aj farár je iba človek, ktorý sa musí občas vyventilovať. Snažím sa nájsť si čas aj na seba,“ uviedol Vančík. Rodinu považuje za veľmi dôležitý dar od Boha. „Ak chce človek spolupracovať s cudzími ľuďmi, musí si vedieť vážiť vlastnú rodinu,“ zdôraznil.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album V. Vančíka

<p>The post Farár Vančík hrá na saxofóne v hnúšťanskej dychovke first appeared on vobraze.sk.</p>