Viac ako stonásobný darca krvi Pavel Hric z Lučenca zachraňuje životy nielen krvou, ale aj pri svojom povolaní. Roky pôsobil ako profesionálny hasič vo svojom rodisku v Poltári a pokračuje v tom aj v Lučenci kde žije 20 rokov. „Dá sa povedať, že odkedy vidím na vlastné oči, čo sa v živote stáva, intenzívnejšie si uvedomujem podstatu darovania krvi a záchranu ľudských životov v teréne,“ hovorí pre vobraze.sk Pavel Hric (50), ktorý v pracuje na pozícii veliteľa čaty.

Pavel má za sebou 107 odberov krvi, ktoré absolvoval váčšinou na transfuziologickom oddelení v nemocnici v Lučenci. S týmto počtom odberov sa stal držiteľom medaily Jána Kňazovického, odovzdaná mi bola v uplynulých tyždňoch. Táto medaila sa udeľuje mužom, ktorí dosiahli počet 100 v darovaní krvi.
„Pocit je to naozaj vynikajúci. Hoci nemám nejaký konkrétny cieľ, pokiaľ mi bude zdravie slúžiť, budem v tom pokračovať,“ hovorí Hric, ktorý darovanie odporúča kazdému, kto môže. „Je to úžasný pocit vedieť, že vás to nič nestojí a viete, že to niekomu môže zachrániť život.“

Cesta k jeho prvému odberu prišla prirodzene, keďže vyrastal v zdravotníckom prostredí. „Môj otec bol povolaním vodič sanitky a záchranár, takisto chodieval darovať krv. Keď sme mali s bratrancom 18 rokov, tak nás otec vzal darovať krv.“ Odvtedy to pokračuje až dodnes. V dvadsiatich rokoch sa stal hasičom, takže spojitosť so záchranárstvom mu zostala. Podarilo sa mu dokonca motivovať aj iných ľudí. „Moji kolegovia takisto chodia darovať a je to skvelé, zvykneme sa aj predbiehať, kto má viac odberov, čo nás ešte viac motivuje.“

Pred mnohými rokmi, keď si Pavel preberal striebornú medailu, motivoval ho pán, ktorý mal 120 odberov, a vtedy si povedal, že aj on to musí zažiť. Okrem krvi Hric daroval aj krvnú plazmu v Banskej Bystrici.

Zdravotný personál v Lučenci hodnotí Hric veľmi pozitívne. „Úžasný pocit je ten, že ma tam ľudia už aj poznajú a sú radi, že ma vidia. Sestričky sú milé a príjemné, pani primárka je tam od začiatku môjho darovania a takisto niektoré sestričky.“ Na odberoch je podľa jeho slov pocit zo zachráneného života úžasný a zároveň je výhodou, že má každé tri mesiace kontrolovanú krv, či človek nemá nejaký zdravotný problém.

Hoci je Pavel hasičom už 30 rokov, k tomuto povolaniu sa dostal v podstate náhodou. „Vtedy u nás vznikla hasičská stanica a potrebovali nabrať ľudí, takže sa ma otec spýtal, či nechcem byť hasič. Bolo to vtipné, keďže mám vyštudovanú elektrotechnickú školu, no nakoniec som prikývol.“ Neskôr počas zamestnania vyštudoval hasičstvo vo Zvolene.

Šport Hricovi nie je cudzí. Medzi jeho koníčky patrí beh a cyklistika. Jeho záľubou sú aj heavymetalové koncerty. „Najobľúbenejšia skupina je Metallica, bol som im štyrikrát na koncerte,“ hovorí Hric. Trikrát bol aj na koncerte skupiny Helloween a Iron Maiden. Dvakrát na AC/DC, Sabaton, Nightwish, Kabát, Rammstein, Hammerfall a mnohých ďalších. Hoci nie je hudobne nadaný, vynahrádzajú mu to jeho deti. „Moje deti sú veľmi hudobne nadané. Syn hrá na elektrickej gitare a klavíri, dcéra spieva a tiež hrá na klavíri.“

Pomôcť v núdzi je pripravený aj mimo službu. Patrí medzi ľudí, ktorí počas decembrového koncertu v Bratislave zachraňovali život jednému z divákov. Hedliner odohral len dve pesničky a potom ukončili koncert s tým, že skolaboval divák. „Predral som sa od pódia k tomu divákovi, kde mu dával masáž srdca SBS-kár. Prevzal som od neho skolabovaného a začal som masáž ja,“ priblížil svoju bezprostrednú reakciu.
Po chvíli sa pridal lekár z Kramárov a aj záchranári. „Spoločne sme pokračovali v oživovaní. No bohužiaľ ani po hodine sa nám to nepodarilo,“ dodal.

Zdoj: Eliška Lišková, foto: archív Pavel Hric

<p>The post Darca Pavel Hric z Lučenca zachraňuje životy nielen krvou, ale aj povolaním first appeared on vobraze.sk.</p>

V Gemersko-malohontskom osvetovom stredisku v Rimavskej Sobote sa dnes uskutočnil slávnostný aktív oceňovania darcov krvi, ktorý zorganizoval Slovenský Červený kríž. Podujatie bolo vyjadrením úcty a vďaky všetkým, ktorí nezištne pomáhajú zachraňovať ľudské životy prostredníctvom darovania krvi. Spolu bolo na ocenenie navrhnutých 154 mnohonásobným dobrovoľným darcom krvi z okresov R. Sobota a Revúca.

Úroveň diamantovej Janského plakety dosiahli deviati darcovia: Jozef Beňuš, Štefan Bodor, Marián Jánosdeák, Miroslav Kováč, Elena Mészárosová, Martina Pavlová, Ľubomír Porubiak, Miroslav Talán, či Pavel Alexa. Toto ocenenie sa udeľuje mužom za 80 odberov a u žien za hranicu 60 odberov.

„Na darovanie krvi sa chodieva omladiť,“ hovorí s úsmevom Martina Pavlová z obce Jesenské, ktorá si prevzala diamantovú plaketu. Ako pre vobraze.sk uviedla, krv daruje už od 18 rokov a jej veľkým vzorom bola maminka, ktorá ako zdravotníčka tiež patrila medzi darcov. Má za sebou svoj presne šesťdesiaty odber a ako avizuje, už teraz sa chystá na Valentínske darovanie. Darovanie krvi je pre ňu veľmi dobrým pocitom a je hrdá na to, že aj vďaka jej motivácii sa viacerí blízki rozhodli nasledovať jej príklad. Povolaním je Martina Pavlová rušňovodičkou a voľný čas najradšej trávi v záhrade. „Potrebujem sa hrabať v zemi,“ dodáva so smiechom.

Zlatú plaketu, ktorá sa udeľuje ženám za 30 a mužom za 40 odberov, si prevzalo 30 darcov. Striebornú plaketu za dvadsať odberov získalo 37 darcov a bronzovou plaketou za desať odberov bolo ocenených 78 darcov.

Celým slávnostným udeľovaním cien sprevádzala Danka Hladovcová, ktorá podujatiu dodala dôstojnú a zároveň srdečnú atmosféru. „Myslím si, že čo sa týka počtu darcov, ten počet sa výrazne nemení, ale pribúdajú aj noví, čo nás teší,“ povedala riaditeľka Územného spolku SČK Rimavská Sobota Danka Hladovcová. Osobitne ju teší, že pribúdajú aj ženy. „Medzi darcami je viac žien, ktoré vytrvajú a darujú krv viackrát. Dokonca aj medzi zlatými, tak už máme celkom pekný počet darkýň,“ doplnila.

„Som veľmi šťastná, ako toto podujatie dopadlo. Je vidieť, že sa spojili a spájajú ľudia nielen pre dobrú vec, ale aj s obrovskými zásluhami. Všetkým oceneným ešte raz s hrdosťou gratulujem a verím, že sa kruh mnohonásobných darcov bude rozrastať každým rokom,“ uviedla.

Darovanie krvi je tichý, no mimoriadne silný prejav solidarity. Ako povedal Ján Janský: „Krv darovaná z lásky k človeku má cenu, ktorú nemožno ničím nahradiť.“

Pre darcov sú na HTO Rimavská Sobota vyčlenené odberové dni v utorok od 7.00 do 10.00 hod. a v piatok od 7.00 do 11.00 hod.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post V R. Sobote ocenili vyše stovku mnohonásobných darcov krvi. Medzi nimi je i čoraz viac vytrvalých žien first appeared on vobraze.sk.</p>

Roman Čarnoký je typ človeka, ktorý o sebe hovorí nerád, chválu nevyhľadáva a pozornosť prijíma s rozpakmi. Napriek tomu má za sebou príbeh, ktorý stojí za rozprávanie – roky darcovstva krvi, práca s deťmi bez rodinného zázemia alebo láska k ochotníckemu divadlu, ktoré sa pre neho stalo útočiskom aj zmyslom.

„Ja som nerád, keď ma chvália a píšu o mne,“ priznal hneď na úvod rozhovoru pre vobraze.sk Roman Čarnoký (56). Darovanie krvi berie Soboťan ako prirodzenú súčasť života. Podľa záznamov má za sebou 78 odberov a je držiteľom zlatej Jánskeho plakety. „Chýbajú mi dva odbery do diamantovej plakety. Tak v budúcom roku by som ju mohol získať,“ podelil sa o svoj zámer.

S darcovstvom sa spája celý jeho profesijný život. „V podstate po príchode na Československý červený kríž v roku 1991 som nastúpil do zamestnania a zároveň som vstúpil aj do Klubu darcov krvi, ktorý viedol doktor Pupala. Bol to jeden z prvých klubov na Slovensku. To boli moje začiatky,“ spomína. V klube stretával ľudí, ktorí boli pre neho veľkou inšpiráciou.

Odber nikdy nepodceňoval a vnímal ho aj ako kontrolu vlastného zdravia. „Keď som zdravý, tak to beriem aj ako takú zdravotnú prehliadku. Mňa to vždy tak upokojí, lebo viem, že som v poriadku, keď môžem darovať krv,“ povedal dlhoročný darca a člen Klubu darcov krvi v Rimavskej Sobote. Zároveň si uvedomuje, že nie každý môže krv darovať. „Sú takí, ktorí by chceli, ale nemôžu. Ja som vďačný za každého zdravého, kto darovať ide. Niektorí povedia, že nejdú, lebo nemôžu pozerať na krv. To ani nemôže byť ako výhovorka,“ konštatuje.

Pamätá si aj na úplne prvý odber. „Bol v nemocnici na transfúznej stanici v Rimavskej Sobote v pôvodných priestoroch. Človek nechcel vtedy ukázať, že sa bojí. Ale každý má v sebe otázku, či to zvládne, či neodpadne,“ priznal. Nie je to podľa skúseného darcu taká samozrejmosť, ako sa na prvý pohľad zdá. Podľa neho je dôležité pripraviť sa. „Treba byť oddýchnutý, dostatočne hydratovaný, aby telo bolo pripravené na odber. Videl som prípady, keď niekto prišiel po prebdenej noci a zle to zvládal.“
Zo takmer ôsmych desiatok odberov absolvoval okrem jedného všetky v Rimavskej Sobote. „Akurát keď mala pani doktorka Polakovičová operáciu a potrebovala krv, tak sme šli do Bratislavy darovať. Išli sme na viacerých autách,“ zaspomínal.

Aktuálne je Roman Čarnoký poverený vedením Klubu darcov krvi v Rimavskej Sobote. Úlohu prevzal po zakladateľovi, doktorovi Pupalovi. „Bolo by dobré trošku viac zainteresovať mladých, prilákať aj prvodarcov. Z mládeže sú podchytení akurát členovia Červeného kríža. Tí sa zapájajú aj do súťaží mladých záchranárov a ktorí mali osemnásť, tí sú aj darcovia,“ vysvetľuje.

Jeho pracovná cesta bola pestrá. Vyštudoval vojenskú školu, no armáda mu nikdy nebola blízka. Po revolúcii využil možnosť odísť a vrátil sa do rodného kraja. Prvou zastávkou bola pridružená výroba roľníckeho družstva Pokrok. „Vyrábali sme nárazníky a podbehy z laminátu. To ma zaujalo. To bola taká až modelárska práca,“ vysvetľuje Čarnoký. Ako absolvent dopravnej priemyslovky mal možnosť zamestnať sa vo vtedajšom ČSAD, či ČSAO, obe možnosti však na začiatku deväťdesiatych rokov vyhodnotil ako neperspektívne.
„Potom mi dali avízo, že z Československého červeného kríža odchádza jeden pán, či by som si nedal žiadosť. Bola možnosť nastúpiť na miesto vodiča, skladníka,“ pokračuje v rozprávaní o svojich skúsenostiach.

Skromný päťdesiatnik bral život s ľahkosťou a ako hovorí, aj v práci bral vždy to, čo mu bolo ponúkané. Nevyberal. V roku 2009 tak zakotvil v Centre pre deti a rodiny, kde strávil pätnásť rokov. „Minulý rok v septembri som dal výpoveď. Sú tam ľudia, ktorí to robia aj cez dvadsať rokov. Klobúk dole, že to zvládajú. Niektorí o tom neradi hovoria, ale ja som cítil, že potrebujem zmenu,“ priznal úprimne.

Práca s deťmi bez rodiny bola psychicky náročná. „Tie osudy detí boli ťažké. Niektoré sú polosiroty, niektoré siroty, niektoré majú rodičov, ale tí sa o ne nedokážu postarať. Veľakrát to tie deti nechápu, že prečo,“ opisuje realitu, s ktorou sa denne stretával.

Aj keď sa od nich očakával profesionalizmus, emóciám sa nedalo vyhnúť. „Aj keď sa čakalo, že si budeme držať odstup, veľakrát to nešlo. Niekedy nás tie deti oslovili mama, oco. Naučili sme ich hovoriť ujo a teta, ale ony nás prišli aj objať, lebo potrebovali tú blízkosť. Viete, keď to dieťa potrebuje blízkosť, máte ho odmietnuť?“ pýta sa. Snahou zamestnancov je však udržať rodinné väzby a prinavrátiť deti čo najskôr do rodinného prostredia. „To sú veľké rany na detských srdciach. Niektoré deti zanevreli na rodinu a odmietali sa vrátiť.“
Ako nepedagogický zamestnanec mal okrem dohľadu a starostlivosti o zverencov na starosti aj ekonomickú agendu, stravnú jednotku a zásobovanie. Samozrejmosťou boli doprovody detí, či už na vyšetrenia u lekára, alebo na záujmové činnosti. V detstve sa venoval džudu a ako majster kraja a Slovenska v kategórii žiakov viedol k športu aj deti z Centra.

Najsilnejšie spomienky má na Vianoce. „Niektoré deti u nás ostávali aj cez sviatky. Vlastne väčšina. Spoločne sme zdobili, piekli sa medovníky, vyrábali ozdoby. Deti si navzájom kupovali darčeky. Niektoré si šetrili vreckové, aby mohli kúpiť darček rodičom,“ spomína. Najdojemnejšie boli listy Ježiškovi. „Písali aj intímnejšie želania – aby po nich prišli rodičia. Najkrajšie bolo, keď sa to naozaj podarilo.“

Aby bol štedrý večer čo najviac autentický, nezabúdali ani na klasické tradície. „Vždy niektorý z kolegov, ktorý mal voľno prišiel zozadu, poukladal darčeky pod stromček a zazvonil zvončekom,“ hovorí Čarnoký.

Aj po rokoch ho teší spätná väzba. „Na Facebooku mám kontakt aj s jedným chlapcom, ktorý tam bol ešte v roku 2009. Má dnes vlastnú rodinu a občas si napíšeme. Človek sa vždy poteší, keď vidí, že žijú normálny život,“ potešené prezradil a zároveň dodal, že s mnohými žiaľ kontakt stratia a nemôžu sledovať ich životný príbeh.

Popri všetkých povinnostiach si vždy našiel únik v divadle. K ochotníckej scéne sa dostal cez kolegov a zostal pri nej dodnes. „Kolegyňa Agátka Bartová z Červeného kríža sa ma opýtala, či by som neskúsil divadlo. Potrebovali herca na rolu Paľa v hre Ťapákovci,“ spomenul si na začiatky v divadle, ktorému sa s malými prestávkami venuje dodnes. „Divadlo bolo pre mňa vždy relaxom. Také duchovné úlety,“ povedal. Na konte má desiatky rolí a niekoľko ocenení. V roku 1995 získal cenu za herecký výkon v hre Nôtik.

„Človek si rolu nevyberá. Dostal som, čo som dostal, a bol som vďačný, že môžem hrať. V našom zoskupení rozhodoval režisér a my sme sa snažili do tej postavy vložiť vždy to najlepšie,“ vraví dlhoročný herec ochotníckych divadiel Divosud a Pictus. Za príležitosť ďakuje režisérom Mariánovi Lackovi a Ľubomírovi Šárikovi, ktorí ho obsadili do desiatok divadelných hier a inscenácií. Najradšej spomína na Ťapákovcov, s ktorými precestovali celé Slovensko. Hra získala ocenenie na divadelnej prehliadke Palárikova Raková.

Diváci však Romana Čarnokého videli aj v hre Ženba, kde si zahral opilca, hľadajúceho ženu cez dohadzovačku. V hre Matka bol obsadený do postavy zákerného Jana. „Záporné postavy sa hrajú ľahšie ako kladné. Najťažšie sú komédie. Komické veci najlepšie vyniknú, keď sa hrajú vážne,“ doplnil. Rád hrá pre deti aj dospelých. Najdôležitejšie je podľa neho správne vybrať postavy. „Ide o to, aby bola súhra postáv a aby sa každý člen súboru vedel realizovať. Tak to potom vyznie správne. Aby sme nevyzerali ako začiatočníci a udržali kredit ochotníckeho divadla.“ Ešte v roku 2018 mal divadelný herec možnosť predstaviť sa aj v bábkovej divadelnej hre pre deti a názvom Bonnie a snehuliak.

Dnes žije rodák z Rimavskej Soboty s manželkou vo Fiľakove, venuje sa domu, záhrade, zvieratám a pripravuje sa na novú pracovnú etapu. Od januára by mal nastúpiť do Gemersko-malohontského osvetového strediska, kde sa bude venovať divadlu. „Za túto možnosť som veľmi vďačný,“ povedal skromne.
V januári ho navyše čaká i premiéra rozprávkovej hry O medovníkovej chalúpke, ktorá je podľa Čarnokého určená ako deťom, tak aj dospelým. Ak mu popri práci a divadle ostane čas, s radosťou vyrazí do prírody, či už za turistikou, na výlet, potulky, alebo na hríby.

Kľúčová v živote Romana Čarnokého je opora rodiny. „Pri všetkej činnosti ma podporuje hlavne manželka. Bez nej by to nešlo,“ hovorí Roman Čarnoký. Ako vraví, všetci sú našťastie umelecky založení. Dcéra Juliana sa vydala v šľapajách mamy a učí spolu s priateľom Jirkom na Základnej umeleckej škole v Brne hru na klavíri. „Teším sa, že sme sa cez Vianoce stretli a postavili spolu stromček,“ prezradil s tým, že počas vianoc budú aj s jeho rodičmi v Rimavskej Sobote. Na sviatočnom stole nechýbajú oplátky s medom, kapustnica, opekance s makom a ryba so šalátom. „A samozrejme vianočná pohoda doma,“ dodal na záver.

<p>The post Potichu pomáha už roky. Darca krvi Čarnoký z R. Soboty pôsobí v SČK, žije pre ľudí i divadlo first appeared on vobraze.sk.</p>

Peter Lecső z Rimavskej Soboty má za sebou 128 odberov a ak mu to zdravie dovolí, tak by chcel dosiahnuť minimálne 150. Povolaním IT technik nedostatkom energie rozhodne netrpí. Okrem tenisu sa venuje aj príležitostnej diaľkovej turistike, cyklistike a v minulosti aj crossmintonu.

Prvýkrát daroval Peter Lecsö krv 11.12.1990. „Ako keby to bolo včera. Kolegovia povedali, že každý mladý zdravý človek musí darovať, tak som šiel. Potom už som chodil pravidelne,“ spomína pre vobraze.sk s úsmevom Lecső, ako ho kolegovia z JRD Družba Veľké Teriakovce presvedčili, aby sa k nim pridal darovať krv.

Za 34 rokov daroval vyše 60 litrov krvi a získal všetky dostupné ocenenia pre darcov. Na poličke ich vystavené nemá, ale sú starostlivo odložené. Okrem ocenení aj všetky darcovské knižky so všetkými dátumami odberov.

Až na pár výnimiek, absolvoval väčšinu odberov v Rimavskej Sobote. Akurát keď krv potreboval jeho otec, musel ísť do Lučenca, lebo mu bolo vysvetlené, že potrebuje špeciálne upravenú krv a to v tom čase nevedelo zabezpečiť miestne hematologicko-transfuziologické oddelenie.

Odkedy daruje krv, sa niekoľkokrát zmenilo nielen prostredie HTO, ale aj personál a najmä tváre, ktoré pravidelne stretával. Takmer 30 rokov mu odoberala krv rovnaká zdravotná sestra Ruth Bírová, ktorá však pred časom odišla do dôchodku.

„Aj plazmu som asi šesť či sedemkrát daroval. Kedysi to robili tak, že zobrali krv, odstredili plazmu a potom dali krv späť. Trvalo to cez dve hodiny,“ prezrádza držiteľ Kňazovického medaily z roku 2017, ktorou sa zaradil medzi takmer 3000 držiteľov tohto vzácneho ocenenia na Slovensku.

Darcovstvo je podľa Petra prospešné aj pre samotného darcu. Z vlastnej skúsenosti tvrdí, že okrem toho, že má prirodzene odolný organizmus, k jeho pevnému zdraviu pomáha aj pravidelný odber. „Navyše sa potenciálna choroba sa dá odhaliť veľmi včasne. Všetky vzorky testujú. Do dvoch dní zdravotníci dajú vedieť, ak je niečo zle,“ vysvetľuje výhody, ktoré ako darcovia majú. Okrem krvného tlaku pri odbere je zisťované aj množstvo hemoglobínu či bielych krviniek.

Samozrejme, za tie roky si už zvykol aj na odbery. „Teraz telo lepšie vládze. Zoberú mi krv a ani neviem, že mi niečo zobrali. Dôležité je robiť to pravidelne. Možno pri vyššej fyzickej záťaži by som to postrehol,“ smeje sa rodák z Rimavskej Soboty, ktorý po odberoch chodí do práce, i keď má nárok na deň voľna. Darovať chodí prevažne sám. „Keď mám termín, tak idem. V podstate nikdy nie som chorý, takže chodím pravidelne,“ vysvetlil Lecső.

Zanietený tenista prezradil, že raz sa mu stala kuriózna nešťastná príhoda. Sestra sa niekoľkokrát pokúsila napichnúť žilu, ale ani po niekoľkých razoch žiadna krv netiekla. Napokon vraj zistili, že ihla bola upchatá. Ale väčšinou rozpráva veselé príhody, aby namotivoval mladých darcov. „Boli aj takí, čo neboli vhodní darcovia. Niektorí sa boja, nechcú, alebo nemôžu,“ hovorí 57-ročný IT technik, ktorého bavia aj športy a to nielen rekreačne. Okrem toho, že je štvornásobný majster Slovenska v crossmintone v kategórii nad 40 rokov, aktívne hráva aj rekreačne tenis. Stíha sa však na turnajoch podieľať aj ako organizátor, či rozhodca celoslovenských turnajov detí a mládeže. „Nudil by som sa, ak by som stále niečo nerobil,“ odhalil dôvody svojich mnohých aktivít Soboťan, ktorý detstvo prežil vo Veľkých Teriakovciach.

Turnaje organizuje prevažne na mestských tenisových kurtoch už približne 25 rokov. „Máme aj sériu Gemer Grand Slam, ktorá prebieha aj v iných mestách Slovenska i Maďarska,“ dodáva. Popri tom si na nich aj zahrá nehľadiac na výsledok zápasov. „Ide hlavne o účasť, aj keď sa občas podarí uhrať pekný výsledok alebo aj vyhrať. Väčšinou sa však ťažko sústredí na hru, lebo len rozmýšľam, čo ešte treba zariadiť.“

Najúspešnejším bol podľa neho Mercedes KORO cup vo štvorhrách, ktorý spoluorganizoval deväť rokov a úspešne v dvoch aj vyhral. Zúčastňovalo sa ho zakaždým priemerne 100 hráčov.

A čo plánuje ďalej? Aj keď už žiadnu ďalšiu medailu získať nemôže, nemieni s darcovstvom prestať, aspoň do času, kým mu to nezakáže lekár. Najbližší cieľ je dosiahnuť 150 a potom sa vraj uvidí.

„Mám všetky odbery od začiatku poznačené. Posledne som bol začiatkom roka, ale teraz prvýkrát za 34 rokov mi prišla SMS, že moja krv zachránila život, dobre mi to padlo,“ povedal Lecső, ktorý sa vlani zúčastnil aj otvorenia nového darcovského centra, ktoré je tiež motiváciu pre ďalších darcov. Na záver so smiechom dodáva, že je len veľká škoda, že prestali dávať chlebíky s lekvárom, ktoré boli u darcov veľmi obľúbené.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Vytrvalý darca Lecső z Rim. Soboty rád rozpráva veselé príhody. Hrá tenis a organizuje turnaje first appeared on vobraze.sk.</p>

Reprezentovala Rimavskú Sobotu vo florbale a neskôr v prvej lige žien vo volejbale. Tancovala a spievala vo folklórnom súbore, pracovala aj ako plavčíčka na Kurinci. Dnes sa Linda Szökeová venuje najmä svojmu synovi. Splnila si aj detský sen o práci policajtky.

Mladá policajtka začínala na Obvodnom oddelení vo Veľkom Blhu. Od decembra je oficiálne posilou Obvodného oddelenia v Rimavskej Sobote. „Ako rodená Soboťanka sa tu lepšie vyznám a aj viac to tu poznám. Preto sa mi tu aj lepšie robí ako vo Veľkom Blhu,“ priblížila pre vobraze.sk Linda Szökeová, ktorá je absolventkou Gymnázia Ivana Kraska.

Policajtkou túžila byť už ako malé dieťa. Po maturite plánovala štúdium na Akadémii Policajného zboru. „Už ako dieťa som chcela byť policajtka, hoci u nás doma nikto v zbore neslúžil. U mňa to ale bolo vždy na prvom mieste a podporovala ma v tom aj mamina. Chcela som ísť na akadémiu,“ hovorí s tým, že sa ale skôr stala mamičkou a až počas materskej si urobila základný policajný výcvik. V súčasnosti je šťastnou mamou 3-ročného chlapčeka.

Už od mladosti bola sympatická policajtka veľmi aktívna. Rodné mesto reprezentovala vo florbale i vo volejbale. Hrávala za VK Slovan R. Sobota. Prešla od mladších cez staršie žiačky a kadetky až do prvoligového družstva žien. „Kolektív sme boli super, výsledky sme mali veľmi dobré. Keby sa znova otvoril klub, asi by som sa opäť zapojila,“ hovorí bývalá volejbalistka rimavskosobotského Slovana, ktorá sa už venuje športu skôr pre kondíciu. Bola spoluhráčkou Zory Megelovej. „Mať možnosť hrať s ňou a predvádzať to, čo ma predtým učila, bolo skvelé,“ dodala na margo svojej volejbalovej skúsenosti.

Linda Szökeová však nevynikala len v športoch, aktívne sa dlhé obdobie venovala aj folklóru. „Celú základnú školu som chodila do Lieskovčeka, aj som tancovala, aj som spievala. Chcela som pokračovať v Hájiku, ale viac ma napokon ťahali športy,“ prezradila.

Mladá, športovo nadaná policajtka ešte počas strednej školy brigádovala počas letnej sezóny ako plavčíčka pri bazénoch na Kurinci. Počas rodičovskej dovolenky si to v roku 2023 vyskúšala opäť. Ako hovorí, leto v plavkách je omnoho príjemnejšie ako v policajnej uniforme. „Nič vážne sa našťastie počas sezóny nestalo. Mali sme iba epileptické záchvaty, či uhryznutia hmyzom,“ priblížila.

Linda Szökeová sa netají tým, že motiváciou k policajnej práci bola aj chuť pomáhať ľuďom. Zrejme aj to bolo jedným z dôvodov, prečo sa stala pravidelnou darkyňou krvi. „Vzorom mi bola sestra. Ona stále chodila. Tak som si povedala, že to skúsim aj ja. Nikdy neviem, kedy budem pomoc potrebovať ja, preto rada pomôžem, keď viem,“ upresnila mladá darkyňa, ktorá je zatiaľ v zozname darcov tretí rok. Rozhodne však neplánuje s darcovstvom skončiť. „Kým sa bude dať, budem chodiť darovať krv. Chcela by som aj motivovať ďalších ľudí. Snáď sa mi podarí získať aj nejaké ocenenie,“ dodáva.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Linda Szökeova

<p>The post Splnila si sen o práci v Policajnom zbore. Linda bola plavčíčkou a súťažne športovala first appeared on vobraze.sk.</p>

Každoročne si 14. júna na transfúzkach pripomíname Svetový deň darcov krvi. Tento sviatok je príležitosťou vyjadriť vďaku všetkým darcom, ktorí darovaním tej najvzácnejšej tekutiny zachraňujú ľudské životy a nezištne pomáhajú pacientom.

Práve preto minulý piatok pripravili na hematologicko-transfúziologickom oddelení v rimavskosobotskej nemocnici pre darcov sviatočný odberový deň. Nechýbala výzdoba, tematické darčeky či chutné občerstvenie. Slávnostnú atmosféru si v tento deň užilo až 45 darcov. Medzi darcami nechýbal ani prvodarca, ktorý prišiel na svoj prvý odber so svojím otcom. Všetkým darcom, našim hrdinom, patrí obrovská vďaka.

Na HTO je vítaný každý darca počas odberových dní v utorok od 7.00 do 10.00 hod. a v piatok od 7.00 do 11.00 hod. Darcovia sa môžu objednať na tel. číslach 047/5612 234, 0911 780 633 alebo cez online objednávací systém na www.darujemkrv.sk.

Zdroj: Tlačová správa Bianka Krejčíová, PR špecialistka Penta Hospitals SK

<p>The post Na novozrekonštruovanej transfúzke v rimavskosobotskej nemocnici oslávili Svetový deň darcov krvi first appeared on vobraze.sk.</p>

František Zvozil z Klenovca je držiteľom Kňazovického medaily, krv daroval vyše stokrát. Aktuálne má na svojom konte viac ako 110 odberov a v pravidelnom darovaní najvzácnejšej tekutiny pokračuje ďalej. Ako pre vobraze.sk František Zvozil uviedol, darcom plánuje byť dovtedy, pokiaľ mu to dovolí zdravie. 

„Mám z toho dobrý pocit. Napĺňa ma to, keď pomôžem niekomu inému,“ hovorí Zvozil (54), ktorý začal darovať krv v Banskej Bystrici, keď ešte robil v strojárňach. „Zo začiatku to nebolo ale pravidelné, až neskôr som začal, práve pre ten dobrý pocit. Skoro stále to bolo anonymné. Naposledy to bolo za jedného pána, čo potreboval dostať krv a požiadal ma o to. Vedel som, že to potrebuje a bolo to zhodou okolností aj v čase môjho darovania,“ povedal František Zvozil.

 Najvzácnejšiu tekutinu daruje z jednej ruky. „Z ľavej mi berú vzorku a z pravej darujem,“ podotkol a dodal, že strach z odberu nemá a odporúča to aj tým ľuďom, ktorí kvôli tomu možno ešte váhajú. Personál na hematologicko-transfuziologickom oddelení v Rimavskej Sobote je podľa neho veľmi milý a príjemný. „So sestričkami veľmi dobre vychádzame,“ skonštatoval Zvozil. V roku 2022 dostal Cenu starostky obce Klenovec za mnohonásobné darcovstvo krvi. V rodine nemá iných darcov a krv chodieva darovať väčšinou sám. Vo svojom okolí pozná viacerých ľudí, ktorí chodia darovať krv.  

Samotnú stovku odberov si podľa neho ani veľmi neuvedomil. Zaradil ho medzi bežné darovania. „Neprikladám veľký dôraz množstvu odberov. Chodím, keď som zdravý, po troch mesiacoch,“ poznamenal Zvozil, ktorého verejnosť ako darcu veľmi nepozná. Vo svojich profesiách pracoval s ľuďmi, aj keď bol napríklad údržbár verejného vodovodu v Stredoslovenskej vodárenskej a prevádzkovej spoločnosti v Hnúšti. Čo vie, tak tam bol darcom ako jediný. V spoločnosti odrobil 32 rokov. Minulý rok sa však s manželkou rozhodol podnikať a prenajali si reštauráciu v Klenovci. Keď je to potrebné, tak na akciách pomáha aj s obsluhou. Vo voľnom čase je jeho záľubou záhradka a čas venuje aj práci okolo domu. 

Kňazovického medaila je najvyššie ocenenie Slovenského Červeného kríža. Ide o poďakovanie sa dobrovoľným darcom krvi, ktorí tak robia bez nároku na odmenu. 

Zdroj: vobraze.sk 

<p>The post Darca krvi Zvozil z Klenovca absolvoval vyše sto odberov. Z darovania má stále dobrý pocit first appeared on vobraze.sk.</p>

Je držiteľom Kňazovického medaily. Ladislav Bódi z Rimavskej Seči absolvoval sto odberov krvi. Patrí len medzi pár ľudí v obci, ktorí vôbec niekedy darovali krv a takto nezištne pomohli. Ako sám hovorí, keď po odberoch odchádzal z hematologicko-transfuziologického oddelenia v rimavskosobotskej nemocnice mal výnimočný pocit. „Nič ma nebolelo a bol som zdravý, navyše s dobrým pocitom, že som niekomu pomohol,“ spomenul pre vobraze.sk 69-ročný Ladislav Bódi. Medailu má odloženú na poličke, spolu s ďalšími za predošlé odbery.

S darovaním krvi začal ešte na vojenčine v Martine v roku 1975. Potom mal dlhšiu prestávku, ale vrátil sa k nemu pre zlepšenie svojho zdravotného stavu. „Dovtedy som nechodil pravidelne, ale keď som to začal brať poctivo každé tri mesiace, tak som mal pocit, že mi to zdravotne pomáha. Ešte by som rád chodil, ale darovanie krvi je vekom obmedzené. Som rád, že sa mi podarilo dosiahnuť vyše sto odberov,“ hovorí Bódi a dodáva, že keby bol v mladšom veku uvedomelejší, tak by začal chodiť pravidelne skôr. Má univerzálnu krvnú skupinu nulku. Podľa jeho slov je však každá krvná skupina vzácna. Za tie roky, čo daroval krv, transfúziu našťastie nepotreboval, párkrát pomohol však vlastnej manželke.

„Kto inak krv potreboval, tak tomu išla. Neviem, kto ďalší ju dostal. Z môjho okolia krv chcel darovať ešte môj brat, ale nemohol byť darcom, tak som chodieval do Rimavskej Soboty sám. Tam som mal takmer všetky odbery. Personál som poznal veľmi dobre a boli sme ako jedna rodina,“ zdôraznil Bódi, ktorý hrdo spomína na svoje obdobie darovania krvi. „Predtým chodilo 60 – 70 ľudí a v začiatkoch som zažil aj sto darcov v jeden deň, taký bol záujem. Teraz to bývalo už len 20-30 ľudí. Nejako sa nechce mladým. Hovoril som pritom aj kolegom, kamarátom, ale majú trochu iný prístup k týmto veciam. Všetkým ale odkazujem, kto chce byť zdravý, nech chodí pravidelne darovať krv. Taká je moja skúsenosť,“ hovorí Bódi.

Roky pracoval na železnici ako traťmajster, v Rimavskej Sobote, aj doma v Rimavskej Seči. „To tu ešte zastavoval rýchlik. Je mi však ľúto, že padlo také rozhodnutie o zrušení,“ poznamenal. V súkromí na dôchodku sa venuje pestovaniu zeleniny v dvoch sklenníkoch. „Chodím sa tam potiť a potom ešte rád zájdem na pivo,“ povedal s úsmevom. Dodal, že čo sa týka zeleniny sú sebestační a pre domácnosť si vypestujú čo treba. „Zeleninu ale veľmi neobľubujem, som radšej na mäso, ako na mrkvu. Tie nechávam zajacom,“ podotkol so smiechom Bódi, ktorý ho považuje za dôležitý v tejto dobe. Ako mladší sa venoval modelárstvu. „Začal som robiť plachetnice, najväčšia je Santa Maria. Je to však veľmi starý a náročný plán, ako aj náročná robota. Možno sa k tomu ešte dostanem, keď budem mať 90 rokov,“ dodal.

 
Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Kňazovického medailu má stále na očiach. Ladislav z R. Seči pracoval ako traťmajster first appeared on vobraze.sk.</p>