Poverený riaditeľ Technických služieb mesta Rimavská Sobota Attila Šimko hrá desaťročia v dychovke. Najkrajšie roky zažil, keď vystupoval na hudobnom festivale Kmochov Kolín, vtedy ešte s fungujúcou dychovkou pod názvom Sobotienka. V súčasnosti pôsobí v dychovkách v Hnúšti i Jelšave, kde je menej členov a dopĺňajú sa. Hrajú pre radosť a chodia aj vystupovať na dni mesta či iné spoločenské podujatia. Rimavskosoboťan si obľúbil dychový nástroj klarinet ako štrnásťročný ešte na základnej škole. Pár rokov navštevoval aj základnú umeleckú školu, no keď začal chodiť na Strednú poľnohospodársku školu do Moldavy nad Bodvou, tak v zdokonaľovaní pokračoval vlastnou cestou.
„Mal som sedemnásť rokov, keď som bol v Moldave na internáte. Na dvore boli hasiči a mali tam garáže. Tam som počul, že cvičia. Ja som vtedy už vedel hrať a potešilo ma to. Mali nové nástroje, na ktoré nikto nehral. Robili práve nábor a dal som sa tak zapísať spolu aj s menšími deťmi. To, že mám lepšie základy, ako ostatní mladší záujemcovia, vtedy učiteľ odhalil rýchlo,“ povedal pre vobraze.sk Attila Šimko (68), ktorý je rodákom z obce Bátka. Keď mal zhruba šesť rokov, tak sa presťahovali do R. Soboty.
Počas dlhých rokov trénovania sa priučil aj hre na saxofón. „Niečo by som vedel zahrať, ale bola by to len vsuvka, presný prstoklad nepoznám,“ podotkol Šimko, ktorému najviac ide hra na klarinet. Športu sa nevenuje, kondíciu v dôchodkovom veku pripisuje nepresiľovaniu organizmu a možno práve aj dobrému dychu. „Fúkanie do klarinetu potrebuje dobré pľúca a dá sa prirovnať k rýchlejšej chôdzi. Treba tam dosť fúkať. V Hnúšti máme jedného člena, ktorý má už 91 rokov a stále mu to dobre ide,“ podotkol s úsmevom Šimko.
Najväčší zážitok má Attila Šimko z dlhoročného pôsobenia v niekdajšej dychovej kapele Sobotienka. „Boli sme na najväčšom festivale v strednej Európe Kmochov Kolín. Bolo to už dávno, ale nedá sa to porovnať s ničím. Hrali sme tam večer aj na zábave neďaleko od Kolína. Bolo to po oficiálnom sprievode,“ zaspomínal Šimko a doplnil, že hudba pre neho znamená relax. „Je to oddych pre človeka, ktorého to baví, stretávame sa popri tom s kamarátmi. Je to vášeň, záľuba, zábava,“ hovorí Šimko, ktorý s dychovkou hral napríklad aj na festivaloch v Maďarsku, napríklad v Tiszaújvárosi, partnerskom meste Rimavskej Soboty. S dychovkou sa zúčastňoval aj na prvomájových sprievodoch v R. Sobote. „Už ráno o šiestej sme hrávali budíček a na sprievodoch sme boli stále. Vychádzali sme so sprievodom spred bývalej tabakovej továrne, prechádzali mestom až po mestskú záhradu. Tam bolo veľa stánkov, cigánska muzika,“ dodal.
V súčasných dychovkách je už menej členov, tak sa priaznivci stretávajú a pomáhajú si, aby bola dychovka funkčná. Aby si zahral s „parťákmi“ cestuje preto aj do Jelšavy. V dychovke majú široký repertoár, obľúbené majú polky, valčíky, pochody, tangá, ľudovky, tradičnú dychovú hudbu. Hrávajú napríklad aj na Festivale Janka Plichtu v Tisovci, na fašiangovom podujatí v Hnúšti. Popri hre stíhajú aj sledovať okolie a aj sa zabavia. Na spoločných akciách s folkloristami sa ešte stále radi zabavia aj do polnoci. Ako Attila Šimko hovorí, k dychovke treba mať vzťah, mrzí ho však, že pokračovateľov zatiaľ v tomto smere nemá, podobne ako aj niektorí jeho kolegovia v rodinách.
„Dnes už deti v rukách držia len telefón a tablet. Bolo by treba urobiť väčší nábor, len to nemá kto robiť,“ povedal Šimko, ktorý keď nehrá, tak si rád aj zatancuje. „Teraz sa už takto ale veľmi nikde nedá zabaviť. Živá hudba veľmi v meste nie je. Keď som bol mladý, tak sa dalo takto zabaviť na viacerých miestach v Tatre či Sultáne. Teraz už nenájdete reštauráciu večer otvorenú, nehovoriac už o živej muzike. Kultúra je veľmi ďaleko od toho, čo sme mali, keď sme boli mladí,“ hovorí.
V Rimavskej Sobote už takáto tradičná dychovka podľa neho nie je. Je tu zoskupenie Tanečný orchester Rimavská Sobota (TORS), to sú však absolventi konzervatórií a umelecky sú na vyššom stupienku a hrajú inakšiu muziku.
Attila Šimko aj rád šoféruje. Približne dvadsať rokov to bolo ešte na Jednote, kde robil v úvode šoféra a potom vedúceho dopravy a neskôr aj údržby. „To sme sa starali o obchody i krčmy po celom okrese,“ hovorí. Na TSM robil tiež vedúceho na doprave a komunálnom odpade TSM. Poznať ho môžete aj ako občasného vodiča smetiarskeho auta, kde nahrádzal kolegov v prípade potreby. V súčasnosti je viac ako rok povereným vedením tejto mestskej organizácie. Podľa jeho slov nie je rodina s primátorom Jozefom Šimkom. „Sme len menovci,“ podotkol.
Na dovolenku sa chystá k moru do Chorvátska, kde však začal chodiť len posledných pár rokov s deťmi. Predtým mal radšej oddych pri Dunaji v Maďarsku s rodinou, či dovolenky v horách, Nízkych či Vysokých Tatrách. Ako však priznáva, medzi turistov nepatrí a kam sa dá, tak ide autom. „Aj volant, aj klarinet sú moja srdcová záležitosť,“ dodáva. Jeho veľkou záľubou však je aj občasné rybárčenie na Kurinci či pri Ožďanoch.
Zdroj: vobraze.sk, foto: Attila Gecse
