Ešte predtým, ako sa herec a moderátor Dušan Ambróš dostal na obrazovky a profesionálne divadelné javiská, pracoval na Haličskom zámku. Rodák z Tomášoviec v okrese Lučenec tam pôsobil po vysokej škole. Na Haličskom zámku nosil batožinu neskôr sprevádzal návštevníkov pri prehliadkach. Ako pre vobraze.sk Dušan Ambróš povedal, práca ho bavila napriek skromnej odmene. „Prehliadky sa konali tuším len raz za týždeň, za jednu som dostával dve eurá, takže večer som odchádzal so šiestimi eurami, no napriek tomu som bol veľmi šťastný,“ uviedol pre vobraze.sk Dušan Ambróš (33). S úsmevom priznal, že pri historických faktoch mu občas pomohli aj samotní návštevníci, ktorí doplnili či spresnili niektoré informácie.

Na svoje pôsobenie na zámku si zaspomínal počas minulotýždňovej komentovanej prehliadky Klenoty Novohradu s regionálnou historičkou Andreou Moravčíkovou, ktorej bol súčasťou ako hosť. Spoločne si tu priblížili históriu exteriéru a interiéru Haličského zámku, ktorý má stredoveké korene a jeho história sa spája s viacerými šľachtickými rodmi vrátane Forgáchovcov. Medzi zaujímavosti interiéru patrí rytierska sála s iluzívnymi maľbami, ktoré vytvárajú dojem balkónov, či fontánka s letopočtom 1606.

Súčasťou prehliadky bol aj Divín a Zichyho kaštieľ. Tam bol talentovaný herec a moderátor Dušan prvýkrát, rovnako ako väčšina viac ako stovky z návštevníkov podujatia. „Do Lučenca a okolia sa vraciam veľmi rád. Často navštevujem svoju rodinu a trávim čas v okolitej krásnej prírode so svojím dvojročným synom,“ povedal. Tento región je Dušanovi veľmi blízky a vždy sa sem rád vracia, či už za svojimi blízkymi alebo na kultúrne podujatia.

Avšak, nebolo to tak vždy. „Keď sme boli študenti, nikto z nás tu nechcel ostať a odišli sme na vysoké školy do iných miest. Časom sa však môj pohľad na Lučenec zmenil a vraciam sa sem rád,“ priznáva mladý herec, ktorého diváci môžu poznať najmä zo seriálov Nemocnica a Ranč vysielaných na TV JOJ a ako moderátora relácie Riskuj!.

V seriáli Nemocnica stvárňuje postavu mladého lekára, ktorý sa volá doktor Martiniak. Postava má veľmi pestrú a búrlivú minulosť, aj keď dnes pôsobí ako úspešný a obetavý lekár. Má veľmi bojovú povahu, prežil si problémovú mladosť a jeho život výrazne komplikuje aj jeho rodina, ktorá v deji seriálu poriadne mieša kartami. V priebehu seriálu sa však bojová povaha tejto postavy podľa Ambróša umierňuje. Čo si o tom myslí Dušan? „Keďže mám rád postavy, ktoré sú pre mňa výzvou, na začiatku ma veľmi bavilo hrať lekára Martiniaka. Neskôr sa jeho postava začala umierňovať a bolo to už príliš jednoduché,“ hovorí.

Prezradil, že má rád „záporné“ postavy alebo také, s ktorými si nie je veľmi podobný. Rád sa pozerá na veci z rôznych pohľadov a práve to mu tieto postavy umožňujú. „Keď hrám niekoho, kto je ako ja, je to pre mňa jednoduché a nikam sa ako herec neposúvam. Keď sa pri hraní herec netrápi a chýba tam dynamika, je to zlé,“ podotkol s úsmevom. Dušan Ambróš moderoval v STVR (v tom čase RTVS) Televíznu Reginu. Už piaty rok moderuje spomínanú reláciu Riskuj! na TV JOJ. „Po krátkom čase som si uvedomil, že je to skvelá príležitosť, ktorá sa už nemusí opakovať,“ priznáva Ambróš, ktorý túto ponuku prvýkrát odmietol. Na otázku, či sa cíti viac ako moderátor, alebo ako herec, sa mu odpovedalo len veľmi ťažko. „Vnímam to ako jeden 100 – percentný celok – herec a moderátor“. Tvrdí, že oboje má veľmi rád a sú mu blízke. V TV Markíza sa objavil aj v seriáloch Sestričky a Pán profesor, kde stvárnil úlohu boxera.

Vidieť ho môžeme aj v divadle. Aktuálne účinkuje v dvoch úspešných inscenáciách Slovenského národného divadla v Bratislave a v muzikáli v Divadle Andreja Bagara v Nitre.

V inscenácií Vojna a mier Dušan v súčasnosti stvárňuje viacero úloh, konkrétne vystupuje ako vojak (Napoleonov pobočník), sluha, sedliak a pán na plese. Túto hereckú príležitosť získal už v prvom ročníku štúdia na VŠMU, keď ho režisér Marián Amsler obsadil spolu s jeho spolužiakmi ako poslucháčov hosťujúcich v tejto epickej dráme podľa románu Leva Nikolajeviča Tolstého.

V ďalšej inscenácií írskej drámy Pri močiari mačiek na scéne SND stvárňuje Dušan (ako hosť) postavu menom Kartágo Kilbride. V tejto úspešnej hre od Mariny Carr, ktorá mala premiéru v máji tento rok, hrá jednu z kľúčových úloh po boku Táni Pauhofovej (Hester Swanová) a Diany Mórovej (pani Kilbridová). Jeho postava priamo hýbe dejom tejto írskej adaptácie antickej Medey.
V tretej inscenácií kultového muzikálu Na skle maľované na scéne Divadla Andreja Bagara v Nitre stvárňuje postavu menom Zbojník Domýšľavý. Ambróš v nej ako člen umeleckého súboru DAB dopĺňa zbojnícku družinu pod vedením Jánošíka a popri herectve v predstavení naplno využíva aj svoje spevácke a tanečné dispozície.

Plány do budúcna
Ako sám často hovorí, do budúcna si nestanovuje žiadne presné a fixné herecké ciele, ktoré by chcel dosiahnuť, ale radšej intuitívne čaká, čo mu život a kariéra prinesú. Uviedol, že sa nesústredí na jeden presný míľnik, ale stále dúfa, že mu budúcnosť prinesie nové príležitosti, ktoré budú pre neho zaujímavé a herecky obohacujúce.
V budúcnosti by si podľa jeho slov ale rád zahral v kriminálnom žánri v mafiánskom prostredí alebo v historickom vidieckom prostredí. „Mám dva obľúbené druhy, prvé sú mafiánske filmy a druhá taká klasická slovenská dedina“ priznáva Dušan.

„Mojím najväčším úspechom, je práve to, že som sa stal hercom a moderátorom a robím prácu, ktorá ma baví a napĺňa,“ hovorí. Výrazným faktorom v jeho aktuálnom plánovaní času a práce je jeho rodina, keďže má dvojročného syna. Pracovné príležitosti balansuje tak, aby dokázal skĺbiť náročné divadelné skúšky, televízne natáčanie a plnohodnotné otcovstvo.

K divadlu mal Ambróš vždy blízky vzťah. Študoval na strednej odbornej škole pedagogickej v Lučenci (v tom čase Pedagogická a sociálna akadémia). Počas štúdia účinkoval v divadelnom súbore Havkáči v Tomášovciach, neskôr v divadelnom súbore Strašidlá v Lupoči. Vyštudoval za učiteľa slovenského jazyka a literatúry, a telesnej výchovy. Keďže sa mu herectvo stalo veľmi blízke, rozhodol sa aj pre štúdium na Vysokej škole múzických umení.

Zdroj: vobrazesk, Barbara Hodulová, foto: Barbara Hodulova a archív Dušan Ambróš

<p>The post Herec Ambróš z Tomášoviec si získal divákov v seriáloch i v divadle. Kedysi sprevádzal návštevníkov Haličského zámku first appeared on vobraze.sk.</p>

Tanečník a pedagogický pracovník Jakub Čonka má za sebou bohatú umeleckú i súťažnú kariéru. Rodák z Hnúšte dosiahol výrazné úspechy aj na svetovej i európskej scéne. Zdobí ho niekoľko titulov majstra Slovenska. Po rokoch pôsobenia vo vrcholovom tanci a v školstve sa vrátil späť do svojho rodného mesta, aby svoje skúsenosti odovzdával najmladšej generácii. V Základnej umeleckej škole v Tisovci je od minulého mesiaca učiteľom tanca. Tancovanie pre neho znamená viac než len fyzický výkon či zbieranie medailí. „Tanec mi prináša do života voľnosť a možnosť prejaviť sa v tom, kto som. Je to súčasť môjho tela, duše a celého môjho ja,“ povedal pre vobraze.sk čoskoro tridsaťjedenročný Jakub Čonka.

Jeho cesta k tancu začala už v útlom detstve prirodzeným pohybovým nadaním. „Ako malé dieťa som stále doma tancoval pred televízorom, a tak sa rodičia rozhodli prihlásiť ma do Základnej umeleckej školy v Hnúšti,“ uviedol Čonka. „Bolo to veľmi vtipné, keďže ako každé neposedné dieťa som bol veľmi živý. No odmalička tam bolo vidieť talent a cit pre tanec. Ale všetko išlo veľmi pomalým krokom, precízne a dokonale získať základy,“ ozrejmuje.

Po štúdiu na Gymnáziu Mateja Hrebendu v Hnúšti jeho kroky smerovali na Konzervatórium Jozefa Adamoviča v Košiciach. Od začiatkov inklinoval najmä k modernejšiemu poňatiu tanca. „Odmalička som bol vedený k modernému tancu, čiže hip hop a disco dance v tanečnom súbore Bzučo a v ZUŠ-ke modern & contemporary, a to všetko pod vedením pre mňa osobne najlepšej učiteľky Ivetky Hrivnákovej. Všetky tieto štýly sú mi najbližšie a všetky priniesli nejaké úspechy,“ dopĺňa tanečník.

Umeleckú dráhu Čonka rozvíjal vo viacerých známych súboroch a inštitúciách. Ešte počas štúdií nastúpil do Poddukelského umeleckého ľudového súboru (PUĽS), ktorý sa profesionálne venuje štylizovanému folklóru. Spolupracoval tiež s Divadlom Jonáša Záborského, v ktorého produkcii účinkoval v rôznych muzikáloch a predstaveniach. Mimoriadne dôležitú kapitolu v jeho živote tvorilo účinkovanie v Súkromnej základnej umeleckej škole GRIMMY, jednej z najlepších tanečných škôl na Slovensku, ktorá vychováva reprezentantov SR na najvyššej úrovni. Od nástupu na konzervatórium v nej tancoval a neskôr dvanásť rokov pôsobil ako pedagóg.

Jakub Čonka je 15-násobným majstrom Slovenska v disciplínach hip hop, disco dance, modern & contemporary a street show. V celkovom bodovaní Svetového pohára v roku 2018 obsadil vynikajúce druhé miesto. Okrem toho je štvornásobným majstrom sveta a finalistom majstrovstiev sveta v disco dance a street dance show v kategóriách sólo i skupina, ako aj šesťnásobným majstrom Európy a finalistom v rovnakých disciplínach. Významné finálové umiestnenia dosiahol aj v skupinových hiphopových kategóriách na majstrovstvách sveta a Európy.

Medzinárodné súťaže ho zaviedli do mnohých kútov sveta vrátane komplexu Sun City v Južnej Afrike. Na vybrané šampionáty má spomienky dodnes. „Najviac sa mi páčili majstrovstvá sveta na Sardínii. Bol tam neskutočne krásne vybudovaný športový komplex aj s ubytovaním a celkovo s wellnessom. Bola tam neskutočne krásna aj príroda a pláže mimo areálu, kde sme bývali.“ Niektoré ocenenia pre Jakuba znamenajú viac ako iné: „Najviac si cením svoj prvý titul majstra Slovenska, lebo to bol taký najväčší krok, ktorý som chcel dosiahnuť spolu so svojou trénerkou.“

Po dosiahnutí osobných súťažných cieľov sa rozhodol odovzdať nadobudnuté vedomosti ďalej. „Nakoľko som svoje ciele v živote dosiahol, hľadal som nový smer, čo ďalej. Tak som sa rozhodol, že chcem pomôcť splniť sen deťom rovnako, ako sa splnili mne. A môžem povedať, že to bol pre mňa ešte emočne väčší zážitok, ako keď som vyhral ja sám. Vtedy človek pochopí, akú lásku a úctu dostane naspäť od svojho zverenca,“ vysvetľuje Čonka dôvody príchodu k pedagogickej kariére.

Práca s deťmi si podľa neho vyžaduje značnú dávku citlivosti a porozumenia. „Náročné na výučbe je to, že každé dieťa je iné a musíte vedieť, čo to dieťa dokáže, aké sú jeho limity a kam môže dôjsť. Neprekročiť tú hranicu a v neposlednom rade naučiť ich robiť tanec s láskou k umeniu. Najradšej naopak mám, keď vidíte tie šťastné oči, keď sa naučia nové veci a keď ich naučíte mať úctu jeden k druhému a pomáhať si navzájom.“

Po rokoch úspešného trénovania v SZUŠ GRIMMY prišla zmena miesta aj životnej etapy. Po návrate do rodnej Hnúšte začal od septembra vyučovať tanec v tisovskej ZUŠ-ke. Popri pedagogike sa naďalej angažuje v oficiálnych štruktúrach – pôsobí ako národný rozhodca v Slovenskom zväze tanečných športov – sekcia módnych tancov a disciplín IDO. S aktívnym súťažením sa vlani rozlúčil vo veľkom štýle, keď v kategórii nad 30 rokov vybojoval na majstrovstvách Európy finálové piate miesto.

Mimo tanečného parketu trávi Jakub voľný čas športom a kultúrou. Rád hráva volejbal, tenis a venuje sa plávaniu. V letných mesiacoch sa vydáva na turistiku do hôr. Radosť mu robí aj kultúrne vyžitie: navštevuje filharmóniu, výstavy a vyhľadáva umenie vo všetkých jeho formách.

Do budúcnosti si vytýčil jasný cieľ, ktorým chce pozdvihnúť kultúrne a vzdelávacie zázemie v domovskom regióne. „Do budúcnosti by som rád zaujal miesto vo vedení ZUŠ-ky a v našom regióne vybudoval kvalitné miesto či školu, kde môžu deti získať vzdelanie v oblasti umenia všetkého druhu,“ uzatvára Jakub Čonka.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album J. Čonku

<p>The post Tanečník Čonka z Hnúšte zaznamenal výrazné úspechy. Skúsenosti odovzdáva ako pedagóg v tisovskej ZUŠ-ke first appeared on vobraze.sk.</p>

Výrobe ľudových hudobných nástrojov zasvätil Ladislav Koblíček z Kalinova veľkú časť života. Remeslu sa priučil od otca, s ktorým vyrábal fujary, píšťaly, gajdy, ľudové husle i menej známe nástroje. Ich výrobky sa dostali do zahraničia, múzeí, folklórnych súborov aj k významným osobnostiam. Hoci záujem o tradičné remeslo klesá, vo výrobe originálnych nástrojov pokračuje.

Ladislav Koblíček pochádza z Turičiek, čo je časť obce Cinobaňa a približne dvadsať rokov žije v Kalinove v okrese Poltár. Jeho otec sa pôvodne venoval maľovaniu krajiny a prírodných motívov, neskôr ho zaujala výroba hudobných nástrojov. Syn mu pomáhal už ako desaťročný. „Keď som bol chlapec, otec mi povedal, aby som mu pomohol. Niečo som pílil, opracoval alebo vyrobil určitú časť nástroja. Takto sa to postupne nabaľovalo a získaval som skúsenosti,“ hovorí pre vobraze.sk Ladislav Koblíček (59). Vo Zvolene potom študoval výrobu sláčikových nástrojov a pod vedením Nemčeka sa učil vyrábať klasické husle. Vyštudoval aj umelecké kováčstvo, ktoré využíva pri kovových súčastiach nástrojov. Za dôležité považuje tiež výtvarné cítenie pri tvorbe tvarov a ornamentov.

Otec bol prísny najmä na kvalitu
S otcom Tiborom sa pri práci dopĺňali. Pri gajdách otec vyrábal koženú časť, Ladislav drevené hlavičky a ďalšie súčasti. Spoločne vyrábali aj ninere. Hoci mal vlastnú dielňu, často pracoval u otca; dodnes má niektoré jeho nástroje a zachovala sa aj otcova dielňa. „Nikdy mi nebránil vo vlastných nápadoch. Bol však veľmi prísny na kvalitu. Hovoril, že keď si človek pokazí meno, veľmi ťažko ho potom napraví,“ približuje. Pri ľudových husliach preto využíva vlastné ornamenty či vyrezávané hlavičky, no vždy dbá predovšetkým na dobrý zvuk. Klasické husle si naopak vyžadujú presné rozmery a proporcie.

Významným úspechom bola svetová výstava Expo 2000 v Hannoveri, kde v slovenskom pavilóne predstavili viac ako päťdesiat nástrojov. „S otcom sme patrili medzi výrobcov s najširším sortimentom ľudových hudobných nástrojov na Slovensku. Nemyslím tým počet vyrobených kusov, ale rôznorodosť nástrojov,“ hovorí Koblíček. Vyrábali dychové, sláčikové, brnkacie aj historické nástroje. Ladislav zhotovil napríklad lutnu podľa nákresu zákazníka z Detroitu. Obľúbil si korýtkové husle, ktorých spodná časť sa vydlabáva z jedného kusa dreva. „Keď pri vydlabávaní niečo pokazíte, nedá sa to jednoducho opraviť a musíte začať s novým kusom dreva,“ vysvetľuje s tým, že uspel aj pri výbere výrobcu pre vojenský hudobný súbor v Brne, pre ktorý zhotovoval ľudové husle, violu a violončelo.

Fujara z jeho dielne sa dostala aj k pápežovi
Nástroje z dielne Koblíčkovcov sa dostali do Ameriky, Austrálie, Anglicka či Talianska, k hudobníkom aj do múzejných zbierok. Podľa Ladislava jednu z jeho bohato vyrezávaných fujár darovala vtedajšia prezidentka Zuzana Čaputová pápežovi Františkovi. „To bola fujara s hlbokým reliéfnym vyrezávaním, ktorú som osobne vyrábal,“ hovorí. Britská kráľovná Alžbeta II. podľa jeho slov dostala pri návšteve Kežmarku od vtedajšieho prezidenta Ivana Gašparoviča veľký zdobený roh s ľudovými motívmi z ich dielne. Pre taliansku filmovú koprodukciu pripravovali približne pätnásť nástrojov a predmetov; niektoré si ponechali členovia štábu. Vyrábali tiež pre herca Jozefa Kronera, operného speváka Martina Babjaka, SĽUK a ďalšie folklórne súbory. Ich práce sú v Slovenskej národnej galérii, Hudobnom múzeu v Banskej Štiavnici i v českých a zahraničných múzeách.

Ocenenia získaval aj na folklórnych slávnostiach v Detve
Ladislav Koblíček získal viacero ocenení na súťažiach výrobcov počas folklórnych slávností v Detve, napríklad za fujary, píšťaly, gajdice a ľudové hračky. „Prihlásilo sa napríklad šesťdesiat výrobcov, z ktorých vybrali dvadsiatich a následne ocenili len niekoľkých. Podarilo sa mi získať viacero ocenení, dokonca aj dvakrát za fujaru,“ povedal. Na slávnosti a výstavy chodieval s otcom Tiborom, ktorý viac ako štyridsať rokov hrával v ľudovej hudbe Ďatelinka a precestoval s folkloristami mnohé krajiny. Otec so synom aj vystupovali. Ladislav ho sprevádzal na gajdách, píšťalách či ninere, otec spieval alebo hral. „Ja spievať neviem, hoci hudobný sluch mám. Otec spieval a ja som ho sprevádzal na nástrojoch,“ dodáva. Spoločne navštevovali aj gajdošské fašiangy v Lehote, kde sa stretávali muzikanti zo Slovenska i zahraničia.

Na kvalitné husle musí drevo dozrievať celé desaťročia
Pri výrobe nástrojov rozhoduje aj výber dreva. Na píšťaly a fujary sa často používa baza s mäkkou dreňou, na husle najmä smrek na vrchnú rezonančnú dosku a javor na spodnú dosku a korpus. „Smrek má výborné akustické vlastnosti, ale je mäkší. Javor je tvrdší a pevnejší. Každé drevo má inú úlohu,“ vysvetľuje. Drevo necháva prirodzene schnúť aj dvadsať či tridsať rokov. „Teraz napríklad vyrábam husle z dreva, ktoré mám doma už dvadsaťpäť rokov,“ hovorí a upozorňuje, že rýchlo vysušený materiál môže časom popraskať. Na viacerých nástrojoch pracuje súčasne, pretože niektoré časti musia schnúť. Náročnejšie husle môžu vznikať aj pol roka. Za jeden z najťažších nástrojov Koblíček považuje kontrabas.

Ručnú prácu nechce nahrádzať strojmi
Ladislav Koblíček uprednostňuje ručné postupy pred strojovou výrobou. „Dnes vám stroj dokáže vyrobiť niektoré časti huslí za dvadsať minút. Ja ich ručne opracúvam dva alebo tri dni. Lenže pri ručnej výrobe je každý kus iný,“ vysvetľuje. Lacné sériové nástroje a upravované polotovary sa podľa neho od originálov líšia materiálom, životnosťou i zvukom. „Je to podobné, ako keď si kúpite reprodukciu obrazu a originál,“ dodáva. Každé husle znejú inak a hudobníci majú rozdielne nároky. Spomína na zákazníčku, ktorá si na barokovú hudbu vybrala husle s najjemnejším zvukom.

„Nedokážete vyrobiť dvoje úplne rovnaké husle, pretože ani dva kusy dreva nie sú rovnaké,“ hovorí. Výrobe sa približne dvadsať rokov venoval ako živnostník. Dlhé roky však pracuje ako konzervátor v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci, najmä s drevenými a dreveno-kovovými predmetmi. Nástroje vyrába vo voľnom čase, najmä klasické a ľudové sláčikové. „Záujem o ľudové hudobné nástroje už nie je taký, ako býval. Toto remeslo je časovo veľmi náročné a človek na ňom nezbohatne. Musí ho to predovšetkým baviť,“ konštatuje. Venuje sa aj dekoráciám zo samorastov. S otcom kedysi vyrábali črpáky, opasky, tašky a predmety z rohoviny. Práca s drevom mu prináša aj oddych. Kedysi jazdil motokros, v súčasnosti chodí do posilňovne.

Ľudové nástroje podľa neho nemožno vždy priradiť jedinému regiónu. Korýtkové husle sa spájajú skôr so severom Slovenska, píšťaly, fujary a gajdy však boli rozšírené aj inde. „Na fujare mohol hrať bača na Orave, ale aj v okolí Rimavskej Soboty,“ pripomína. S folklórnymi súbormi priamo z Rimavskej Soboty výraznejšie nespolupracoval, no tradičné nástroje považuje za dedičstvo celého Slovenska vrátane Gemera a Malohontu.

Po otcovi mu zostala vzácna spomienka
V ďalšej generácii zatiaľ Ladislav nástupcu nemá. Syn sa venuje športu, štúdiu a fyzioterapii, dcéra žije v Prahe. „Syn mi kedysi, keď bol menší, pomáhal v dielni, ale neskôr sa začal venovať svojim záujmom,“ hovorí. Verí však, že jeho výrobky zostanú ďalším generáciám. Niektoré nástroje by nikdy nepredal, najmä otcovu dvojačku, na ktorej dlhé roky vystupoval. „Mám ju doma v obývačke a je to pre mňa vzácna spomienka na otca,“ dodáva. Pri výrobe huslí sa podľa neho človek učí celý život a vždy sa môže zdokonaliť. „Tie nástroje sú tak trochu ako moje deti. Do každého som vložil veľa práce a snažil som sa ho vyrobiť najlepšie, ako som vedel. Bol by som rád, keby vydržali čo najdlhšie,“ uzatvára.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Ladislav Koblíček

<p>The post Ladislav Koblíček z Kalinova pokračuje v remesle svojho otca. Ich ľudové hudobné nástroje sa dostali až k pápežovi či britskej kráľovnej first appeared on vobraze.sk.</p>

Viac ako dve desaťročia bola spojená s regionálnou žurnalistikou a Gemerskými zvesťami, písala aj pre denníky. V súčasnosti ju však možno stretnúť aj za kamerou, pri strihaní videa či v nahrávacom štúdiu. Marta Kanalová z Rimavskej Soboty sa tento rok pustila aj do spevu. K hudbe ju priviedol hudobník a zvukár Tibor Zachar, s ktorým už pripravila dve skladby a pracuje na tretej.  Tvorivým aktivitám sa venuje prakticky celý život. Už ako dieťa mala blízko k písaniu a neskôr k fotografii, výtvarnému umeniu, orientálnemu tancu a ďalším formám tvorby.

K novinárčine sa dostala už ako dieťa

Jej prvý text bol podľa jej slov publikovaný v rožňavskom periodiku, keď mala približne 12 rokov. Ako ďalej pre vobraze.sk Marta Kanalová hovorí, písanie ju bavilo už v škole a neskôr sa jej príspevky začali objavovať pravidelne. Profesijne začínala v redakcii Zora Gemera v Rožňave. Neskôr písala aj pre SME na východnom Slovensku, pracovala v regionálnom spravodajstve Slovenského rozhlasu a pôsobila aj v denníku Korzo v Košiciach. „Boli to médiá rôzneho zamerania, rozsahu aj dosahu,“ hovorí o svojich začiatkoch.

Skúsenosti z väčších redakcií neskôr využila v regionálnych médiách. V malom médiu podľa nej musí novinár zvládať oveľa širší záber tém. „Redaktor musí vedieť spracovať všetky témy, spravodajstvo, politiku,“ približuje.

Najdlhšie obdobie svojej novinárskej práce spojila s Rimavskou Sobotou a mestským periodikom Gemerské zvesti. V redakcii pôsobila takmer 20 rokov a neskôr sa stala aj šéfredaktorkou. Ani vo vedúcej pozícii však nechcela zostať iba pri redakčnom stole. „Aj keď som bola šéfredaktorkou, mala som rada prácu v teréne. O tom je práca novinára,“ spomína.

Venovala sa aj náročnejším a investigatívnym témam a počas rokov sa stretla s množstvom osobností. Robila rozhovory napríklad s prezidentmi Rudolfom Schusterom a Ivanom Gašparovičom, ale aj s Vladimírom Mečiarom či Robertom Ficom. Vyskúšala si tiež prácu v miestnej televízii, písala pre Novohradské noviny a v istom období založila a prevádzkovala aj internetové noviny.

Fotografovať ju naučila mama

K písaniu sa postupne pridalo fotografovanie. Prvé skúsenosti získala ešte v tínedžerskom veku od svojej mamy, ktorá fotografovala klasickým manuálnym fotoaparátom. „Naučila ma aj vyvolávať fotografie. Mala som asi štrnásť či pätnásť rokov,“ hovorí. S príchodom digitálnej fotografie sa fotografovaniu venovala aj v rámci novinárskej práce. Postupne ju však začali priťahovať aj umelecké fotografie. Vystavovala čiernobiele zábery, fotografie Rómov či ľudí žijúcich na ulici. Fotografie Rómov podľa jej slov vystavovala aj v Moskve na slovenskej ambasáde, čo patrí k výrazným momentom jej fotografickej tvorby.

Fotografia však nebola jej jedinou umeleckou záľubou. Už v mladosti navštevovala ľudovú školu umenia, kde sa venovala výtvarnému a literárno-dramatickému odboru. Tvorivosť si tak rozvíjala v rôznych smeroch a neskôr sa k nej pridali aj vlastné výtvarné projekty.

Jedným z nich sa stali benátske masky. Začala ich vyrábať ešte predtým, ako sa dostala do Benátok. Neskôr ju atmosféra mesta a jeho tradícia masiek inšpirovali ešte viac. Keď videla, že jej tvorba má u ľudí odozvu, rozhodla sa zorganizovať výstavy. Postupne ich pribúdalo a začali ju oslovovať aj rôzne inštitúcie. Svoje práce vystavovala na viacerých miestach na Slovensku aj v zahraničí. K tvorivosti mala blízko aj vďaka rodine. Jej starý otec bol hudobník, primáš, hral na husle aj klavír a zároveň maľoval obrazy. „Vždy som bola umelecky založená. Prakticky vo svojom voľnom čase stále tvorím celý život,“ hovorí.

Od fotografií k videám

Novšiu etapu jej tvorby odštartoval pred približne dvoma rokmi akreditovaný kurz zameraný na grafiku a strih videa. Práve video ju napokon zaujalo najviac. Fotografie nielen upravuje, ale videá aj nakrúca a strihá. Spolupracuje pritom aj s amatérskymi spevákmi či kapelami. „Zo všetkého ma najviac zaujala a láka práca s videami. Tvorím a strihám,“ hovorí Kanalová.

Pri svojej práci využíva aj umelú inteligenciu, no podľa vlastných slov s mierou. Uprednostňuje skutočné prostredie a reálne nakrúcanie. AI využíva najmä v situáciách, keď je niečo ťažko dostupné alebo sa to nedá jednoducho nakrútiť. „AI je len pomocník. Treba vedieť, ako s ňou narábať, a používať ju primerane,“ myslí si.

Do štúdia išla s tým, že spievať nebude

Práve práca s videom ju priviedla bližšie k hudobnému štúdiu Tibora Zachara v Rimavskej Sobote. Dlhoročný hudobník, zvukár a majiteľ nahrávacieho štúdia ju postupne presvedčil, aby skúsila aj spievať. Trvalo však niekoľko mesiacov, kým sa vôbec odhodlala do štúdia vstúpiť. „Hovorila som, že sa tam pozriem, ale spievať nebudem nikdy,“ spomína dnes s úsmevom. Nakoniec sa stalo presne to, čo pôvodne odmietala. Tento rok sa začala venovať aj spevu a pripravili prvé hudobné projekty.

Prvou skladbou bol Fantóm opery. Na samotnom speve sa podieľal Zachar, Kanalová pripravila video a réžiu a v skladbe si tiež zaspievala. Videoklip sa nakrúcal aj v Mestskej záhrade v Rimavskej Sobote a na Kurinci. Výber miest nebol náhodný. „Vybrala som si tieto lokality kvôli regionalite, aby sa propagoval tento región. Aj tu sú miesta, ktoré sú atraktívne,“ vysvetľuje.

Jej umelecké meno Manuetta Moon má pritom vlastný príbeh. Meno Manuetta jej kedysi vybrala mama, no na matrike ho vtedy nechceli zapísať. Kanalová naň neskôr narazila v starej kartotéke a až vtedy jej mama vysvetlila jeho pôvod. Keď začala spievať, rozhodla sa ho používať ako umelecké meno. Druhú časť, Moon, si zvolila pre svoj vzťah k mesiacu a mesačnému svitu.

Blízky jej je symfonický metal a gotický štýl

Druhou skladbou bola Sleeping Sun, prevzatá od fínskej skupiny Nightwish. Aj na nej sa podieľal zvukár Tibor Zachar a Kanalová sa zapojila do spevu. Práve Nightwish pritom zohrali v jej vzťahu k tomuto hudobnému žánru dôležitú úlohu. K symfonickému metalu a goticky ladenému štýlu sa dostala približne pred 30 rokmi a odvtedy jej zostal blízky.

Teraz pripravujú tretiu skladbu. Má byť opäť ladená do gotického štýlu so symfonicko-metalovými prvkami. V tvorbe sa objavujú aj orientálne motívy, ktoré sú jej blízke aj vďaka tomu, že sa v minulosti venovala orientálnemu, respektíve brušnému tancu.

Reakcie na prvé skladby ju podľa jej slov prekvapili. Ľudia, ktorí ju dlhé roky poznali najmä ako novinárku, totiž podobnú stránku jej osobnosti nečakali. A práve v tom je jej súčasná tvorba trochu iná. Novinárka, fotografka, výtvarníčka, kameramanka, strihačka a teraz aj speváčka nie sú podľa nej oddelené svety. Všetky spája záujem niečo vytvárať a skúšať nové veci. „Vždy som bola umelecky založená,“ hovorí. Po rokoch práce v médiách tak dnes objavuje ďalšiu podobu tvorby – tentoraz už nielen za objektívom a kamerou, ale aj pred mikrofónom.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Marta Kanalová

<p>The post Soboťanka Kanalová po rokoch v novinách objavila nový tvorivý svet. Nakrúca videá a začala aj spievať first appeared on vobraze.sk.</p>

Učiteľka Eva Vargová z Tornale pôsobí dlhé roky v Zbore pre občianske záležitosti (ZPOZ). Obyvateľov mesta sprevádza významnými životnými míľnikmi – od radostných chvíľ pri sobášoch či uvítaniach detí do života až po posledné rozlúčky. Na začiatku októbra si preberie prestížnu Cenu mesta Tornaľa, a to za jej dlhoročný prínos v oblasti vzdelávania, kultúry a verejného života mesta, ako aj za obetavú prácu v prospech jeho obyvateľov. Schválilo to mestské zastupiteľstvo.

„Cena mesta ma úprimne veľmi potešila a zároveň dojala. Človek svoju prácu robí najmä preto, že ju má rád a že mu dáva zmysel, a preto je vždy veľmi príjemné zistenie, že si ju všimnú a ocenia aj iní. Ďakujem tým, ktorí ma navrhli na toto ocenenie a jeho udelenie podporili v zastupiteľstve,“ uviedla pre vobraze.sk Eva Vargová (50). Je učiteľkou na Základnej škole P.J. Šafárika v Tornali. V minulosti získala Cenu primátora mesta. Bola aj redaktorkou mestských novín Tornaľa a okolie.

Do Zboru pre občianske záležitosti sa dostala úplnou náhodou. Keď potrebovala vhodnú báseň na istú príležitosť do školy, jej mama zašla po radu za matrikárkou na mestský úrad. Tá jej nielenže dala knižku, ale zaujímala sa, ako je na tom dcéra s recitovaním. „Mamka odpovedala, že recitujem od detstva, chodievam na súťaže. Na ďalší deň som prišla, matrikárka mi porozprávala o činnosti a zostala som, zapáčilo sa mi to,“ spomína Eva Vargová.

V ZPOZ-e pôsobí od roku 1992. Svoju premiéru zažila ako sedemnásťročná. Jej prvým moderovaným obradom bol sobáš. „Pamätám si ho dodnes, pretože to pre mňa bola veľká zodpovednosť a zároveň veľká neistota. Medzi svadobčanmi bolo veľa ľudí, ktorých som poznala, takže som si veľmi dobre uvedomovala, že všetci sledujú, ako to zvládnem,“ hovorí s úsmevom. Ako doplnila, vtedy sa viac pozerala na matrikárku a primátora než na svadobčanov. Dnes sa na túto skúsenosť pozerá s nadhľadom: „Z tej sedemnásťročnej dievčiny, ktorá bola plná neistoty, sa postupne stal človek, ktorý dnes dokáže stáť pred ľuďmi pokojne a sprevádzať ich významnými životnými chvíľami.“

Náplň práce v ZPOZ-e zďaleka nie je len o samotnom vystupovaní pred publikom. Ako Vargová zdôrazňuje, ide o kolektívnu činnosť, ktorá si vyžaduje presnosť, promptnosť, ochotu spolupracovať v tíme, ohľaduplnosť a snahu byť nápomocný. Okrem sobášov, uvítaní do života či posledných rozlúčok aktívne moderuje mestské a kultúrne podujatia a zúčastňuje sa na spomienkových udalostiach.

Veľkú časť obradov však vykonáva počas víkendov. „Bez pochopenia, trpezlivosti a podpory mojej rodiny by som túto činnosť nemohla vykonávať tak dlho a s takým nasadením. Som im za to veľmi vďačná,“ uviedla Vargová a dodala, že pri práci vyžadujúcej obrovskú emocionálnu energiu je silné rodinné zázemie nesmierne dôležité.

V porovnaní s rokom 1992 vníma viacero posunov. Podstata práce – byť pri dôležitých životných momentoch – síce ostáva rovnaká, no zmenili sa ľudia, doba aj prístup. „Kedysi boli obrady formálnejšie a viac sa dodržiavali zaužívané postupy. V súčasnosti je väčší priestor na osobitosť, na príbeh konkrétneho človeka či rodiny a na to, aby bol obrad prirodzenejší a osobnejší,“ vysvetľuje. Za najväčšiu zmenu považuje komunikáciu. „Dnešní ľudia očakávajú viac flexibility a osobného prístupu. Člen Zboru pre občianske záležitosti preto podľa mňa nemôže byť iba človekom, ktorý odrecituje pripravený text. Musí vedieť počúvať, vcítiť sa do situácie a nájsť správne slová pre konkrétnych ľudí a konkrétny okamih.“

Najviac sa jej dotýkajú uvítania detí do života a sobáše. „Odkedy som sama matkou a manželkou, prežívam tieto chvíle oveľa osobnejšie. Keď pri uvítaní držia rodičia svoje dieťatko v náručí, človek si prirodzene spomenie na vlastné deti a na to, aký vzácny je okamih, keď do rodiny príde nový život. Každý pár má svoj vlastný príbeh, svoje sny a predstavy o budúcnosti a byť pri tom, keď si sľubujú spoločný život, je pre mňa vždy výnimočné,“ priblížila Eva Vargová.

Nájdenie rovnováhy medzi formálnym prejavom a úprimnou ľudskosťou je umením, ktoré si práca v ZPOZ-e vyžaduje. Moderátor musí byť empatický, no zároveň si zachovať odstup. „Nie je jeho úlohou prekryť emócie ľudí vlastnými emóciami, ale vytvoriť priestor, v ktorom môžu ich emócie prirodzene zaznieť,“ opisuje Vargová.
Najťažšou skúškou sú pre ňu pohrebné obrady. Vstupovať do hlbokého smútku rodiny si vyžaduje maximálnu váhu každého slova. „Náročné je aj to, že človek nesmie dopustiť, aby ho vlastné emócie úplne premohli. Mojou úlohou je byť rodine oporou, zachovať dôstojnosť obradu a pomôcť jej prežiť túto ťažkú chvíľu.“

Do osobného života si z tejto cesty odnáša obrovskú úctu k životu, pevnejšie rodinné putá a schopnosť vnímať to podstatné. „Táto práca ma teda naučila viac počúvať, byť vnímavejšia k ľuďom a možno aj menej riešiť maličkosti. Každý obrad mi svojím spôsobom pripomenie, že život je veľmi pestrý, ale zároveň krátky, a preto by sme si mali viac vážiť jeden druhého.“

K slovenskému jazyku a literatúre mala Vargová vždy blízko, no pri rozhodovaní, či sa vydať na učiteľskú dráhu, zohrala dôležitú úlohu aj túžba pracovať s deťmi a odovzdávať im vzťah ku knihám. Učiteľskú kariéru začala v septembri 1999 hneď po ukončení štúdia na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Stala sa členkou pedagogického zboru na Základnej škole P. J. Šafárika v Tornali, ktorej zostala verná dodnes. Celé roky učí žiakov druhého stupňa, pričom na svoje začiatky spomína s elánom. Prax ju rýchlo naučila, že každá trieda je iná a že rešpekt či porozumenie sa z kníh vyčítať nedajú. „Človek si postupne uvedomí, že byť dobrým učiteľom neznamená iba dobre vysvetliť učivo. Znamená to vedieť deti počúvať, pochopiť ich a niekedy aj vedieť ustúpiť či začať odznova. A hoci som začínala ako mladá učiteľka, ktorá mala pocit, že musí naučiť deti všetko, časom som pochopila, že aj učiteľ sa od svojich žiakov veľa naučí,“ uzatvára Eva Vargová.

Zdroj: Eliška Líšková

.

<p>The post Učiteľka Vargová sprevádza ľudí v najkrajších i najťažších chvíľach. Preberie si Cenu mesta Tornaľa first appeared on vobraze.sk.</p>

Novou učiteľkou tanečného odboru na Základnej umeleckej škole Jána Valacha v Hnúšti sa stala Lea Vojenčiaková. Osem rokov študovala táto Hnúšťanka na Súkromnom tanečnom konzervatóriu v Liptovskom Hrádku, kam odišla po skončení piateho ročníka na základnej škole. „Chcela som sa už v tom období venovať tancu profesionálnejšie a na každodennej báze, a tak som sa rozhodla študovať na tanečnom konzervatóriu,“ povedala pre vobraze.sk Lea Vojenčiaková (19).

K tancu inklinovala už ako škôlkarka, pretože bola veľmi energické dieťa. „Tanec mi v tom veľmi pomohol, našla som v ňom spôsob, ako tú energiu využiť, vyjadriť sa a zároveň robiť niečo, čo ma bavilo. Postupne sa z toho stala veľká súčasť môjho života a tanec ma sprevádza až dodnes,“ ozrejmila.

K rozhodnutiu stať sa učiteľkou tanca dospela prirodzene. „Keďže som sa rozhodla nepokračovať v ďalšom štúdiu, začala som premýšľať nad tým, ako pri tanci zostať. Práve učenie tanca mi prišlo ako krásna možnosť, môžem sa mu naďalej venovať, zároveň odovzdávať svoje skúsenosti a pomáhať rozvíjať ďalších tanečníkov,“ uviedla Vojenčiaková .

Vyučovanie tanca podľa jej slov prináša veľkú zodpovednosť a trpezlivosť. „Vzhľadom na to, že som školu skončila len nedávno, je to pre mňa stále niečo nové a miestami aj náročnejšie, pretože sa učím, ako svoje vedomosti a skúsenosti správne odovzdávať ďalej,“ opisuje svoje začiatky v ZUŠ-ke a pokračovala: „Zatiaľ si však túto prácu veľmi užívam. Detičky mi v tom veľmi pomáhajú, pretože mi každý deň dokážu vyčariť úsmev na tvári. Veľmi rada pozorujem ich neskutočnú fantáziu, spontánnosť a spôsob, akým vnímajú svet. Aj vďaka nim sa na niektoré veci pozerám úplne inak a myslím si, že práve to je na učení detí krásne“.

Na hodiny sa dôkladne pripravuje predpoludním, pričom sa snaží obmieňať ich a vymýšľať kratšie tanečné variácie, aby sa deti nielen niečo nové naučili, ale mali z tanca radosť a priestor na kreativitu. Za najnáročnejšie považuje neustále vymýšľanie nových aktivít, pretože nie každá rovnako deti baví a tiež fakt, že každé dieťa je iné a vyžaduje si individuálny prístup.

Naopak, najradšej má prácu s deťmi, ktoré sú úprimné, spontánne a jedinečné. „Asi najkrajšie na tom pre mňa je, že sa zároveň venujem niečomu, čo milujem. Tanec je veľkou súčasťou môjho života a teraz mám možnosť túto lásku k nemu odovzdávať ďalej“.

Lea pracuje s rôznymi vekovými kategóriami – od škôlkarov cez prvý stupeň až po žiakov končiacich štúdium v základnej umeleckej škole. Riadi sa školskými osnovami, a tak sa zameriavajú na široké spektrum štýlov, ktoré na konzervatóriu povinne študovala – od klasického, moderného tanca (jazz, Limón technika, súčasný tanec), cez step, až po ľudový či charakterový tanec. „Počas štúdia mi bol veľmi blízky najmä klasický tanec. Naučil ma obrovskej disciplíne, rešpektu a hlavne tomu, že tanec vôbec nie je jednoduchý a za každým pohybom je veľa práce a úsilia. Veľmi rada mám však aj moderný tanec. Fascinuje ma, koľko rôznych techník a spôsobov vyjadrenia ponúka a že človek v ňom môže stále objavovať niečo nové,“ priblížila Vojenčiaková.

Počas štúdia na konzervatóriu pravidelne vystupovali pri rôznych príležitostiach. Navyše, popri štúdiu na ňom chodila do tanečného klubu Jessy, vďaka ktorému sa dostala na súťaže ako Za hranicou pohybu, Grimmy Dance Cup či Showtime Dance pod IDO (medzinárodná tanečná organizácia). Práve na Showtime Dance získal Jessy Club tri prvé a tri druhé miesta. „Súťaže mi priniesli najmä množstvo skúseností. Naučila som sa pracovať pod stresom, vystupovať pred porotou i divákmi a zároveň som mala možnosť stretávať ďalších tanečníkov a porovnávať sa s nimi“.

V hnúšťanskej ZUŠ-ke navštevovala hodiny klavíra, v ktorých pokračovala aj počas štyroch rokov povinného klavíra na konzervatóriu. Celý osemročný cyklus napokon úspešne dokončila v ZUŠ – ke v Liptovskom Mikuláši, kde absolvovala tiež záverečný koncert.

Lea Vojenčiaková má blízko aj k divadlu. K tomu ochotníckemu sa v Hnúšti dostala preto, lebo si chcela vyskúšať vyjadrovať emócie aj slovom, výrazom a herectvom, keďže pri tanci komunikuje najmä telom. V DS Katalpa účinkuje v predstavení Kufor. Najbližšie sa predstaví v Lučenci. „Je to pre mňa úplne iná skúsenosť a zároveň možnosť naučiť sa niečo nové,“ podotkla.

V budúcnosti by si rada vyskúšala tanečný alebo herecký konkurz do divadla, prípadne menšiu úlohu v seriáli či inom projekte. Je otvorená novým výzvam a umeniu vo všetkých podobách. Voľný čas Lea najradšej trávi v spoločnosti rodiny, priateľa a kamarátov, alebo si po celom dni plnom ľudí dopraje pokojný oddych pri dobrom filme.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album L. Vojenčiakovej

<p>The post Hnúšťanka Lea Vojenčiaková miluje tanec a lásku k nemu má možnosť odovzdávať ďalej. Je novou učiteľkou v ZUŠ-ke first appeared on vobraze.sk.</p>

Uznávaná novinárka, spisovateľka a dokumentaristka Veronika Homolová Tóthová sa aj po rokoch pravidelne vracia do svojho rodného Lučenca. Hoci už dlhší čas žije pri Bratislave a pracovný život ju zaviedol ďaleko za hranice Novohradu, vzťah k mestu, v ktorom vyrastala, a k regiónu, kde začínala ako mladá novinárka, zostal pre ňu mimoriadne silný. Práve prvé skúsenosti z lokálnych médií jej podľa vlastných slov vytvorili vzťah nielen k Lučencu, ale aj k širšiemu regiónu Novohradu a Gemer-Malohontu.

Pracovať začala ako 17-ročná v mestskej televízii v Lučenci, ktorá sa v priebehu dvoch až troch rokov rozrástla na regionálnu televíziu so štúdiami v Lučenci, Fiľakove a Rimavskej Sobote. „Do Rimavskej Soboty som chodila takmer denne – dokonca si myslím, že som sa naučila šoférovať práve tým, že som musela tieto tri štúdiá navštevovať takmer každý deň a prešla som stovky kilometrov,“ hovorí pre vobraze.sk Veronika Homolová Tóthová (46). V Rimavskej Sobote sa venovala najmä kultúrnemu dianiu a spolupracovala s Gemersko-malohontským múzeom či miestnymi osobnosťami. Dodnes jej zostali v pamäti aj drobné situácie z nakrúcaní, ktoré sa do profesionálneho života človeka často zapíšu viac než samotné reportáže. „Zostali mi na to veľmi pekné spomienky. Pamätám si napríklad aj na nakrúcanie mladých hokejistov a ich tréningov, ako tam maminy mrzli na otvorenej tribúne a mali so sebou všetko možné na zahriatie,“ dodáva.

Jej hlavnou profesijnou doménou je dokumentárna tvorba. V televízii JOJ má na starosti špecializovaný historický portál, nakrúca tematické podcasty a venuje sa predovšetkým dokumentárnym filmom. Aktuálne pracuje už na svojom 28. filme a zároveň píše tretiu knihu. „Momentálne určite najviac som dokumentaristka a režisérka. Filmy sa mi nakrúcajú o niečo ľahšie, ako sa mi píše,“ vysvetľuje. Film jej totiž podľa nej ponúka možnosti, ktoré pri písanom slove nemá. Môže doň vložiť hudbu, pracovať s obrazom a predovšetkým s tichom. Práve okamihy ticha považuje za dôležitú súčasť rozprávania, pretože divákovi dávajú priestor zastaviť sa, premýšľať a nechať v sebe príbeh doľahnúť.

Za svoju doterajšiu literárnu a dokumentárnu tvorbu si v auguste prevzala aj Cenu mesta Lučenec v kategórii umenie a kultúra za mimoriadny prínos. Pre rodáčku z Lučenca malo ocenenie špeciálny význam najmä preto, že ho preberala v meste, ktoré je stále úzko späté s jej osobným aj profesijným príbehom. „Mňa to veľmi potešilo, pretože Lučenec je moje milované rodné mesto. Vždy sa doňho veľmi rada vraciam a stále pre mňa zostane špeciálnym miestom. Vyrastala som tu so svojimi rodičmi, so svojím prastarým otcom, ktorý bol pre mňa veľmi dôležitým človekom, a našla som si tu priateľstvá na celý život,“ priblížila Veronika Homolová Tóthová.

Jej najnovší dokumentárny film je venovaný hrdinovi Slovenského národného povstania Vladimírovi Strmeňovi a nesie názov Chlapec povstania. Strmeňa podľa nej verejnosť často vníma predovšetkým cez jeho láskavosť, akordeón a dobrú náladu. Za týmto obrazom sa však ukrýva mimoriadne ťažký životný príbeh človeka, ktorý prežil sirotinec aj vojnové obdobie, no napriek tomu nestratil schopnosť rozdávať radosť. „Keď však poznáte jeho životný príbeh, zistíte, že ak by ste si mali vybrať niekoho, ku komu bol život naozaj veľmi krutý, veľmi tvrdý a častokrát veľmi nespravodlivý, a mal by všetky dôvody na to, aby bol nedôverčivý alebo zatrpknutý, bol by to práve on. A on taký nie je, čo je pre mňa absolútne fascinujúce,“ hovorí.
Dôležitú úlohu v Strmeňovom živote podľa nej zohrala hudba. Pomohla mu prežiť sirotinec, kde ho jedna zo sestier naučila hrať na starom harmóniu.

„Pochopil, že hudbou dokáže rozdávať radosť. Tento film vlastne nie je len o povstaní – snažím sa na ňom ukázať, že nie je dôležité, čo sa vám v živote stane, ale ako sa k tomu postavíte,“ vysvetľuje autorka. Aj pri tomto filme tak hľadala nielen historické fakty, ale predovšetkým človeka, jeho rozhodnutia a spôsob, akým sa dokázal vyrovnať s udalosťami, ktoré mu život priniesol.
Súčasne pracuje aj na ďalších dvoch filmoch z obdobia boja za slobodu. O jednom z nich zatiaľ podrobnosti neprezradila, druhý bude mapovať životný príbeh Branislava Tvarožka, dnes takmer 101-ročného posledného žijúceho člena Vysokoškolského strážneho oddielu, ktorý v posledných dňoch SNP sprevádzal generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta. „Pán Tvarožek je vo výbornej mentálnej kondícii. Veľmi by sme chceli, aby bol film hotový o rok, opäť pri príležitosti výročia SNP,“ dopĺňa.

Popri dokumentoch pokračuje aj v písaní. Pripravuje svoju tretiu knihu, no jej dokončenie zatiaľ nechce časovo odhadovať. „Mám napísaných niekoľko desiatok strán, ale koľko z toho reálne nakoniec použijem, momentálne povedať neviem. Rukopis Mengeleho dievčaťa mal viac ako 500 strán a kniha mala necelých 400. Rukopis Mama milovala Gabčíka mal cez 600 strán. Kým kniha nie je napísaná a rukopis definitívne hotový, nedá sa povedať, či máte napísanú polovicu, lebo neviete, koľko z toho vyhodíte.“

S novým dokumentom Chlapec z Povstania sa chystá aj na celoslovenské turné po školách a knižniciach spojené s premietaním filmu a besedami. Reakcie mladých ľudí sú pre ňu veľkým povzbudením. „Mladí ľudia reagujú na naše filmy veľmi dobre – sú prekvapení, že sa niečo také stalo, a koľko statočnosti a odvahy museli prejaviť ľudia často v ich veku.“ Odovzdávanie historickej pamäti považuje za dôležité v každej dobe, pretože práve príbehy podľa nej dokážu ľuďom priblížiť udalosti, ktoré by inak zostali iba dátumami v učebniciach.
„Nepamätáme si dátumy ani funkcie, ale príbehy si pamätáme vždy. Práve tie nám dokážu ukázať to, ako sa ľudia dokázali postaviť k ťažkým veciam,“ hovorí. Natočila už desiatky filmov s ľuďmi, ktorí prežili prenasledovanie alebo sa postavili na odpor v rokoch 1939 – 1945 a 1948 – 1989. Takmer každý z nich jej podľa jej slov odovzdal rovnaké posolstvo: urobiť všetko pre to, aby nebola vojna. „Priznám sa, že ja som to do tých filmov predtým nedávala, prišlo mi to ako klišé, ktoré nepotrebujeme počuť, lebo to každý chápe. No po vypuknutí vojny na Ukrajine vnímame tieto odkazy úplne inak a život ma naučil, že to, čo sme považovali za samozrejmé, takým nemusí byť.“
Pri dokumentárnej tvorbe preto musí neustále hľadať rovnováhu medzi historickými faktami a emóciou. Pomáhajú jej archívy aj konzultácie s historikmi, pretože ľudská pamäť môže byť po desaťročiach nepresná. „Ľudská pamäť je vrtká, niekedy si pamätník zamení jar za jeseň a vtedy musíte pátrať v archívoch, aby príbeh sedel s faktami a film mal svoju dôveryhodnosť. Niekedy objavíte úžasný mikropríbeh, ale musíte ho zo scenára vystrihnúť – v angličtine sa tomu hovorí ‚kill your darlings‘. Aj keď ten detail milujete, ak berie tempo hlavnému rozprávaniu, musí preč.“

Do svojho rodného mesta sa však vracia nielen pracovně. Pravidelne prichádza napríklad na Dni mesta Lučenec či na spomienkové podujatia venované pamiatke novohradských Židov v lučenskej synagóge. Práve tá je pre ňu spojená aj s detskými spomienkami. Chodila na Základnú školu Vajanského a každý deň prechádzala okolo budovy, ktorá bola vtedy v zanedbanom stave. „Vždy mi bolo ľúto, prečo taká krásna budova stojí opustená. Ako malé deti sme si s kamarátkou hovorili, že je to zakliaty hrad a niekto ho musí prísť zachrániť. Som veľmi rada, že sa ju podarilo zrekonštruovať,“ spomína.
Už 13. septembra sa do Lučenca vráti opäť. Od 16.00 h bude v lučenskej synagóge moderovať 10. ročník tradičného spomienkového podujatia venovaného pamiatke novohradských obetí holokaustu. Následne ju v najbližšom polroku čaká celoslovenské turné po školách a knižniciach s premietaním nového dokumentu Chlapec povstania a diskusiami s mladými ľuďmi. Na termínoch už pracujú so školami v Novohrade. Ak bude záujem aj v okolitých regiónoch, radi prídu napríklad aj do Rimavskej Soboty.

Napriek množstvu pracovných plánov však Veronike Homolovej Tóthovej v týchto dňoch robí najväčšiu radosť rodina a nový osobný míľnik. Jej mladšia dcéra totiž v septembri prvýkrát nastúpila do školy. „V septembri sme išli odviesť našu mladšiu dcérku prvýkrát do školy, z čoho máme doma obrovskú radosť,“ hovorí a dodáva, že Natálka žije dejepisom spolu s nimi. „Hrala v mojich filmoch rovnako ako staršia dcérka, obe so mnou cestujú aj na nakrúcania. A manžel ma historické príbehy tiež veľmi rád. “

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Veronika Homolová Tóthová

Jej knihy zožali úspech. Skúsená novinárka pochádza z Lučenca

<p>The post Homolová Tóthová si za svoju literárnu a dokumentárnu tvorbu prevzala Cenu mesta Lučenec. Priniesla aj životný príbeh účastníka SNP Strmeňa first appeared on vobraze.sk.</p>

Farby, tvary a interiéry ju fascinovali už ako malé dievča. Kým iné deti listovali rozprávkovými knižkami, Silvia Póša Révész, rodáčka z Gemerského Jablonca, s nadšením prezerala časopis o bývaní a kreslila si vlastné návrhy izieb. Detský koníček sa po rokoch zmenil na povolanie. Dnes interiérová dizajnérka z Rimavskej Soboty stojí za značkou Space Reshape a pomáha ľuďom vytvárať priestory, ktoré sú nielen krásne, ale aj praktické a dostupné.

Jej cesta však nebola jednoduchá. Za vzdelaním a skúsenosťami odišla do Veľkej Británie aj Švajčiarska, kde popri práci opatrovateľky vyštudovala interiérový dizajn na prestížnej univerzite National Design Academy. Minulý rok získala britský bakalársky titul a po návrate na Gemer-Malohont si splnila sen o vlastnom štúdiu.

„Mama stále kupovala maďarské noviny Lakáskultúra. Ja som mala asi 8 rokov, robila som návrhy, začala som kresliť a farby ma stále zaujímali. Takže prirodzene to prišlo od detstva, od mami,“ uviedla Silvia Póša Révész (43), rodáčka z dedinky Gemerský Jablonec. Listovanie vo farebných stranách plných inšpirácií, štúdium kombinácií odtieňov a prvé detské náčrty izieb v Silvii zapálili iskru, ktorá ju sprevádza celý život. Už vtedy pociťovala prirodzenú túžbu pretvárať prostredie okolo seba a vedela, že estetike a tvoreniu sa chce venovať aj v dospelosti.

Po návrate domov založila štúdio Space Reshape, ktorého hlavnou filozofiou je premeniť sen klienta na skutočnú realitu. Vo svojej praxi sa zameriava na kompletné návrhy bytov, rodinných domov, komerčných priestorov, ako sú kaviarne či reštaurácie, no ponuku zámerne koncipovala tak, aby bola dostupná pre každého. Jej služby sa začínajú už pri symbolických 19 eurách za farebnú konzultáciu. Mnohí ľudia si totiž chcú osviežiť domov počas leta či dovoleniek, no nevedia vybrať správny odtieň steny, vhodný koberec či záclony. V rámci konzultácie dostanú nielen presný farebný koncept, ale aj konkrétny nákupný zoznam s odkazmi na predajne. „Filozofia značky Space Reshape je premeniť váš sen na realitu. Mám služby od 19 eur, napríklad farebnú konzultáciu, kde vám urobím návrh aj pošlem nákupný zoznam, kde môžete farbu zakúpiť,“ objasňuje. Ako Silvia avizuje, v blízkej budúcnosti sa plánuje venovať aj úprave priestoru podľa indických princípov a vyžarovania pozitívnej energie, harmónie „Vastu Shastra“.

Správne zoradenie prvkov v kuchyni – chladnička, odkladacia plocha, umývadlo, prípravná plocha, sporák a servírovací priestor – je podľa architektky kľúčom k tomu, aby kuchyňa slúžila človeku, a nie naopak. Veľkou devízou jej práce je navyše to, že nevytvára len odtrhnuté 3D vizualizácie zo stiahnutých internetových modelov, ale ku každému projektu prikladá reálne zrealizovateľný nákupný zoznam s priamymi linkami na dostupné obchody. Veľkým benefitom pre klientov je aj jej časová flexibilita, keďže čakacie lehoty sú v ráde týždňa. „Ja už vám dám rovno aj nákupný zoznam všetkých položiek, čo je v návrhu, takže budete mať rovno zrealizovateľný návrh, nie iba peknú vizualizáciu. A čakacie doby nemám horibilné – skôr týždeň ako mesiace,“ dodáva.

Popri dostupných konzultáciách ponuka Space Reshape zahŕňa aj kompletný Home Staging pre realitné kancelárie a majiteľov nehnuteľností v cene 79 eur. Táto služba pomáha odhaliť skrytý potenciál starších bytov či domov, ktoré sa s minimálnymi úpravami a dekorovaním stanú pre kupujúcich nepomerne atraktívnejšími. Pre náročnejších klientov navrhuje kompletné izby, obývačky, detské izby a špeciálne kuchyne či kúpeľne. Návrh kuchyne v cene 249 eur obsahuje kompletnú technickú dokumentáciu s presnými rozmermi pre stolára a zohľadňuje prísne pravidlá dizajnu. „Keď človek hovorí, že dizajnérka je drahá, ja stále hovorím: keď urobíte chybu, to bude drahšie. Radšej zaplatiť 249 eur za návrh kuchyne, ako urobiť drahú chybu za 10 – tisíc eur a potom zistiť, že to nefunguje,“ zdôrazňuje.

Zatiaľ čo pred troma až štyrmi rokmi dominovali tmavšie tóny a drahokamové farby ako zafírová či smaragdová, v nadchádzajúcom období prichádzajú do módy opäť jasnejšie odtiene. Mimoriadny dôraz kladie aj na vrstvenie osvetlenia, ktoré navrhuje v špeciálnom programe so simuláciou nočnej hodiny. „Biela, čierna, sivá a svetlá béžová – to stále ide a človek nevie urobiť chybu. Pri osvetlení je dôležité svetlo vrstviť, dať aj náladové osvetlenie a v programe si ho vieme pozrieť aj o polnoci, ako to svetlo svieti v celom priestore,“ vysvetľuje.

V Rimavskej Sobote a okolí už má za sebou viacero úspešných realizácií – od kompletnej rekonštrukcie vlastného domčeka na Fábryho, ulici cez návrhy kuchyne v Jesenskom, dizajn pre susedku z predajne Elektro Mida, dispozície domu na Kurinci až po návrhy chodieb a knižníc. Aktuálne finišuje s návrhom detskej izby, pripravuje augustovú realizáciu kúpeľne a jej doteraz najväčšou profesijnou výzvou je nová zákazka na kompletný štvorizbový byt v novostavbe v Bratislave. Jej pôsobenie sa tak neobmedzuje len na Gemer a Malohont, objednávky berie aj na online spoluprácu. „Veľmi sa teším, lebo to bude zatiaľ môj najväčší projekt, a ešte mám zákazku na jednu kúpeľňu.“

Návrat do Rimavskej Soboty vníma pozitívne. Teší ju, že v meste vznikajú nové možnosti vzniku prevádzok, kaviarní, bytové projekty, ako rekonštrukcia bývalej T20 na Železničnej ulici či výstavba pri novom Lidli a bytovke, pričom vníma rastúci dopyt po kvalitnom bývaní. „Sledujem, ako sa mesto mení, je vidieť dopyt po bytoch.“

Zdroj:PR-článok, Spacie Reshape

<p>The post Začínala s ceruzkou a časopisom o bývaní. Interiérová dizajnérka Silvia z R. Soboty mení predstavy o bývaní na realitu first appeared on vobraze.sk.</p>

Spisovateľka Iveta Zaťovičová zažíva jedno z najúspešnejších období svojej doterajšej literárnej kariéry. Rodáčka z Fiľakova, ktorá už štyridsať rokov žije a tvorí v Lučenci, sa minulý rok so svojou novelou Matkin čas dostala do finálovej desiatky najprestížnejšieho slovenského literárneho ocenenia Anasoft litera. Pre autorku, ktorá knižne debutovala až po päťdesiatke, to znamenalo zásadný profesionálny posun. Odborná porota zaradila toto dielo medzi najvýraznejšie slovenské prózy, čo spisovateľku okamžite motivovalo k ďalšej tvorbe. Výsledkom je jej najnovšia kniha Floriánov dom, ktorá vyšla iba pred mesiacom. „Práve táto kniha je asi mojím najväčším úspechom a som na ňu najviac hrdá, ale to neznamená, že k iným svojim dielam nemám kladný vzťah,“ uviedla pre vobraze.sk Iveta Zaťovičová.

Autorka svoj knižný debut absolvovala v roku 2016 zbierkou krátkych próz Tiene babieho leta. Za desať rokov intenzívneho písania Začkovičová vydala celkovo deväť kníh, z toho osem próz a básnickú zbierku Zjesenievanie (2022). Vo svojich príbehoch čerpá z reálneho života, pri pozorovaní ľudí z regiónu Novohrad, pričom z jej textov neraz zavanie slovensko-maďarský nádych prostredia okolo Lučenca a Fiľakova. „Nie všetky knihy odrážajú môj vlastný život, aj keď sú vo viacerých z nich autobiografické prvky. Ide skôr o autorské nahliadanie na reálny život okolo nás. Ak kniha čitateľa zaujala, to znamená, že príbehu uveril, že ho oslovuje a možno sa v niektorom z nich aj sám nájde,“ vysvetľuje Zaťovičová.

Profesijná cesta Ivety pritom pôvodne smerovala úplne iným smerom, hoci knihy boli jej veľkou záľubou už od útleho veku. Detstvo prežila najskôr v činžiaku a neskôr v rodinnom dome vo Fiľakove, v ktorom dnes sídli Matica slovenská. Hoci prejavovala hlboký záujem o jazyky a literatúru, jej rodičia mali o budúcnosti svojej dcéry racionálnejšie predstavy. Z ôsmej triedy základnej deväťročnej školy išla na fiľakovské gymnázium a po maturite odišla študovať ekonómiu.

V Banskej Bystrici Zaťovičová absolvovala Fakultu ekonomiky služieb a cestovného ruchu so špecializáciou na spoločné stravovanie. Po vysokej škole pracovala v hoteli Novohrad, kde ju po polroku oslovili na manažérsku pozíciu do cestovej kancelárie. „Oslovil ma inšpektor cestovnej kancelárie, či by som k nim nešla robiť vedúcu. Dlho som nerozmýšľala, tá ponuka bola lákavá.“ Tu pracovala 9 rokov, ale po materskej dovolenke sa tam už nevrátila. Jeden rok vyučovala angličtinu na stavebnej priemyslovke v Lučenci. V apríli 1994 uspela v konkurze do novovznikajúcej pobočky Tatra banky v Lučenci. Hoci sa hlásila na radovú pozíciu, po šesťmesačnom školení v Bratislave sa stala prvou riaditeľkou tejto pobočky, ktorú úspešne riadila dvanásť rokov.

Ďalší výrazný zlom v jej živote nastal pred dvadsiatimi rokmi, keď sa v biznise a aj v súkromí spojila s partnerom z Holandska. Spoločne v Lučenci vybudovali firmu, ktorá sa pôvodne venovala prekladateľstvu a realitám. V roku 2020 realitnú činnosť ukončili a pretransformovali spoločnosť na rodinné vydavateľstvo Lux Libris, v ktorom autorka dnes vydáva svoje knihy. Vo voľnom čase sa Iveta okrem domácnosti venuje aj jazykovým korektúram partnerových prekladov.

Spisovateľka je matkou dvoch dospelých synov, z ktorých jeden pôsobí ako šéfkuchár v Berlíne a druhý žije s rodinou na Malorke. Nová životná etapa poskytla Zaťovičovej vytúžený priestor na vlastnú tvorbu: „K písaniu som sa dostala úplnou náhodou, aj keď prvé literárne pokusy som mala už ako 20-ročná. Dokonca mi párkrát uverejnili básne v Romboide, vtedy ešte pod rodným priezviskom Víťazová. Ale potom som na písanie nemala čas, vlastne som naň ani nepomyslela. No po päťdesiatke aj u mňa nastalo obdobie, keď je času viac a začnete si uvedomovať niektoré veci lepšie a hlavne s nadhľadom, už máte dosť nažité a je o čom písať. Chcela som to skúsiť dostať von, ale v literárnej podobe, nie sedením u psychológa. A tak som si raz sadla a začala som písať. Znie to pomerne jednoducho, ale zhruba takto jednoducho sa to aj stalo.“

Najväčší ohlas kritiky aj verejnosti zaznamenala v roku 2024 s novelou Matkin čas, ktorá zachytáva citlivú tému lúčenia sa s umierajúcim rodičom. Kniha bola nominovaná na cenu Anasoft litera 2025 a dostala sa do finálovej desiatky, čo odštartovalo kolotoč autorských besied po celej krajine. „Vyvolalo to vo mne pocit, že nepíšem zle a nepíšem zbytočne. Že to niekoho to oslovuje, páči sa,“ hodnotí autorka. Iveta spomína na jedno stretnutie počas besedy v Pezinku, ktorú moderovala Veronika Šikulová. Po besede zažila peknú situáciu, keď k nej podišla žena z publika, ktorá jej prišla poďakovať, že takú knihu napísala.

Práve úspech v prestížnej literárnej súťaži dodal autorke obrovskú tvorivú energiu. „Akonáhle vyhlásili tú desiatku, o mesiac nato som začala písať novú knihu a za dva mesiace som ju mala nahrubo napísanú. Tak veľmi ma to inšpirovalo,“ hovorí Zaťovičová o vzniku novinky Floriánov dom. Po intenzívnom období besied a literárnych povinností plánuje spisovateľka nateraz zvoľniť tempo. „Nebudem sa s novou knihou nejako ponáhľať, ale určite zase niečo napíšem,“ avizuje Iveta Zaťovičová.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album I. Zaťovičovej

<p>The post Spisovateľku Zaťovičovú z Lučenca dostala kniha Matkin čas medzi slovenskú elitu first appeared on vobraze.sk.</p>

Spev, tradície a pomoc druhým. To sú piliere, na ktorých stojí život Oľgy Maciakovej z Hnúšte. Hoci je dnes známa najmä ako predsedníčka Miestnej akčnej skupiny (MAS) Malohont, jej srdce patrí folklóru, spevu a rozvoju rodného kraja.

Rodáčka z Tisovca, ktorá už dlhé roky žije v Hnúšti, je neodmysliteľne spätá s kultúrnym životom regiónu. K spevu ju priviedol už v detstve učiteľ Miroslav Baran z Ratkovského Bystrého. „Spievam v podstate odmalička. Mňa k tomu doviedol pán učiteľ, ktorý pochádzal zo známeho rodu Baranovcov z Ratkovského Bystrého,“ hovorí pre vobraze.sk Oľga Maciaková (61). Ako spomenula, v roku 1993 stála pri zrode miešaného speváckeho zboru Rimava. Po jeho zániku preto hľadala ďalšie možnosti, ako sa venovať spevu a folklóru. Svoje miesto našla v ženskej speváckej skupine Skaliny, kde pôsobí už viac ako dvanásť rokov. Spev podľa jej slov vníma nielen ako záľubu, ale aj ako spôsob uchovávania tradícií. „Spev je pre mňa odreagovanie, pohladenie duše a zároveň vyjadrenie slovenskej identity,“ hovorí.

Členky ženskej speváckej skupiny pri folklórnom súbore Sinec vystupujú v jednoduchých krojoch typických pre robotnícky región Malohontu. „Náš kroj je chudobný, bez korálok, bez výšiviek, len také biele hadovky, šatky na hlavách bez stužiek. Sukňa, biela blúza, zástera, ľajblík. Farby sú tiež jednoduché. Prevláda modrá, hnedá, sivá a bordová,“ opisuje. Na ich zhotovenie získali podporu prostredníctvom projektu Kroje našich krajov. Kroje pre ne šije Parta v Detve a na Strážnici.

V súčasnosti má skupina deväť stálych členiek. Najmladšou je práve Oľga Maciaková, najstaršia členka má 85 rokov. Vystupujú na mestských oslavách, folklórnych podujatiach i stretnutiach rodákov v rôznych obciach regiónu. „Stále nám to ešte spieva,“ dodáva s tým, že vystupujú v súčasnosti hlavne na mestských oslavách, na Rontovke v Klenovci, v Kokave nad Rimavicou na Koliesku, v Drienčanoch, na stretnutiach rodákov v Brezove, či v Rimavskej Bani.

Ako hovorí, medzi členkami panujú dlhoročné priateľské vzťahy. „Sú to také kamarátske vzťahy, poznáme sa dlho a funguje to medzi nami.” Medzi jej obľúbené piesne širokého repertoáru patria podľa Maciakovej Rozmarín, Skala, Ako bolo na počiatku medzi nami a mnoho ďalších. Ľudia ich dobre poznajú a na podujatiach ich často vítajú slovami, že : „Idú Skaliny.“

Popri folklóre sa Oľga Maciaková venuje aj rozvoju regiónu prostredníctvom MAS Malohont. Organizácia podporuje miestne samosprávy, občianske združenia i remeselníkov. „Máme samostatnú aktivitu tvorivých dielní, kde prezentujeme našich remeselníkov a ich výrobky,“ vysvetľuje. Podľa nej je dôležité vytvárať priestor pre šikovných ľudí z regiónu a pomáhať zachovávať miestne tradície.

Jej pracovný život je však ešte pestrejší. Na Mestskom úrade pôsobí od roku 1996, kde postupne prešla viacerými odbornými a riadiacimi pozíciami. Trinásť rokov zastávala funkciu prednostky mestského úradu, ktorú vykonávala počas pôsobenia troch primátorov mesta. Od októbra 2024 sa venuje novej agende. „Pracujem ako referentka na úseku personalistiky, bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, požiarnej ochrany, civilnej ochrany, kybernetickej bezpečnosti a informačných technológií,“ približuje.

Napriek novým povinnostiam zostáva verná práci pre MAS Malohont. Organizácia združuje 43 obcí a pripravuje nové výzvy zamerané na podporu cestovného ruchu, školských zariadení či verejných priestranstiev. „Na Krásnej, kde je sociálne zariadenie, sme urobili komunitnú záhradu. V Drienčanoch v rámci akcie Dedina ožíva máme samostatnú aktivitu – tvorivé dielne s našimi remeselníkmi. Veľa, veľa projektov sme podporili. V minulom období ich bolo 63, takže nedá sa všetky vymenovať,“ dodáva. „Každá zo 43 obcí, ktoré sú členovia MAS, si vážia našu činnosť a bez ich podpory by sme neboli ako MAS-ka. Veľakrát nás naše obce podporia.” Pre Maciakovú je táto práca poslaním. Napriek tomu, že si vyžaduje veľa energie a času, vidí v nej obrovský zmysel. „Možno v dnešnej dobe je ťažké hľadať dobrovoľníkov. Všetci sú tí, ktorí sú už roky dobrovoľníkmi a už strácajú ten záujem, ten taký entuziazmus, ten elán, že poďme ešte pomôcť, ešte sa dá,“ hovorí.

Vzťah k remeslám má aj osobný. Jej brat Ján Maciak z Tisovca sa takmer tridsať rokov venuje rezbárstvu, remenárstvu a prackárstvu. Práve vďaka nemu si ešte viac uvedomuje hodnotu poctivej ručnej práce. „Vážim si remeselníkov a to, čo dokážu vytvoriť vlastnými rukami. Remeslo dnes nie je len o zachovávaní tradícií, ale pre mnohých predstavuje aj doplnkový príjem. Ľudia v našom regióne často hľadajú nové možnosti uplatnenia a sebarealizácie. Aj preto sme vytvorili značku Regionálny produkt Gemer-Malohont. Chceli sme zviditeľniť remeslá a priblížiť ich našim občanom aj návštevníkom podujatí,“ hovorí predsedníčka MAS Malohont.

Popri práci a folklóre si nachádza čas aj na svoje záľuby. V minulosti rada maľovala vajíčka voskovou technikou, neskôr ich zdobila technikou patchvork, v súčasnosti rada háčkuje, napríklad dečky, ale aj dámske šatky, ktoré sa nosia. „Vyrobila som ich už približne sedemdesiat. Sú pekné aj praktické zároveň. Je to niečo iné ako obyčajný šál – vidno na nich zručnosť, vzor aj tvorivú prácu a ženy ich rady nosia,“ hovorí. Každá šatka je podľa Maciakovej originál. Snaží sa, aby sa vzory neopakovali, a keď nie je s výsledkom spokojná, časť práce bez váhania vypára a opraví. Výstavu svojich výrobkov zatiaľ neplánuje. Väčšinu totiž rozdá rodine, priateľom alebo známym.

„Doma mi zostalo len niekoľko kúskov, ktoré sama nosím. Urobím si fotografiu, poteším sa z výsledku a potom sa z nich tešia tí, ktorí ich nosia. Moje výrobky sa dostali aj do Poľska, Talianska či Ameriky,“ prezrádza. Počas dlhých zimných večerov si niektoré vzory sama navrhuje, iné nachádza v knihách alebo na internete. Háčkovanie je pre ňu oddychom, pri ktorom môže naplno rozvíjať svoju kreativitu. Maciaková sa rada venuje aj pečeniu a potom rada pohostí aj spomínaných dobrovoľníkoch na podujatiach, ako je napríklad aj Mitrovanie vo Veľkých Teriakovciach. Mladým ľuďom odkazuje jednoduché, no dôležité posolstvo. „Treba žiť aj pre ostatných, nielen pre seba. Rozvíjajme spoločenské vzťahy, pretože bez nich by sme zakrneli.“

Do budúcnosti chce Oľga Maciaková pokračovať v speve a pomáhať tam, kde bude potrebná. „Budúci rok bude mať náš spevokol 40. výročie. Spievať budem aj na dôchodku a pokiaľ budem vládať, vždy rada pomôžem tam, kde to bude potrebné.“

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Oľga Maciaková

<p>The post Oľga Maciaková z Hnúšte žije pre folklór, tradície a rozvoj Malohontu. Pôsobí v speváckej skupine Skaliny a rada háčkuje first appeared on vobraze.sk.</p>